Fórum zájemců o historii

Martin Homza patrí v súčasnosti k popredným slovenským historikom zaoberajúcim sa stredovekými dejinami. V centre jeho vedeckej pozornosti stojí dlhodobo slovenský región Spiš, na ktorý sa zameriava v rámci skúmania uhorsko-poľsko-kyjevskoruských vzťahov najmä za vlády Arpádovcov. Pozoruhodným počinom v jeho publikačnej činnosti bola kniha Presviedčajúce ženy (Mulieres Suadentes, recenzia: http://www.saske.sk/cas/archiv/4-2006/Homza.html) či vydanie Uhorsko-poľskej kroniky. V roku 2013 vydal spolu s kolektívom autorov publikáciu Svätopluk v európskom písomníctve, štúdie z dejín Svätoplukovskej legendy. Kniha sa na rozdiel od iných publikácií, ktoré sa zaoberajú Svätoplukom ako historickou postavou, sústredí na Svätopluka ako postavu legendistickú, na Svätopluka ako objekt tradícií. Tradície slovenskej, českej, maďarskej ale napríklad aj balkánskej. Po úvodnej kapitole načrtávajúcej metodologické východiská bádania narácií o Svätoplukovi I. sa v ďalšom texte autor venuje sémantickému významu a potencii Svätoplukovho mena a následne samotnej svätoplukovskej legende u Slovákov (ktorú v zmysle prevzatého členenia rozdeľuje na čiernu a bielu svätoplukovskú legendu). Pozoruhodnou je jeho štúdia o kráľovskom titule Svätopluka, ktorá uzatvára časť knihy pozostávajúcu z autorských príspevkov M. Homzu. V štúdii Dimitara Dimitrova je Svätopluk I. Veľkomoravský porovnávaný s Borisom I. Bulharským a v príspevku Ľubice Štrbákovej je ako postava historická a hagiografická analyzovaný krstný syn Svätopluka I., Svätopluk Lotrinský. Marek Vadrna a Martina Pillingová skúmajú podanie Svätopluka I. v najstarších českých textoch, Naďa Labancová s Martinou Pillingovou a Petrom Podolanom zase jeho podanie v textoch slovenských od 17. do 19. storočia. Michal Cigán sa venuje folklórnym súvislostiam svätoplukovskej legendy. Kniha je doplnená bohatým štatistickým "materiálom" z historických prameňov týkajúcich sa Svätopluka, ktorým prispel Ľ. Ďurina.

Knihu možno zhodnotiť ako skutočne priekopnícky počin svojho druhu, predznamenávajúci nový smer, ktorým sa začína bádanie o Svätoplukovi uberať, keďže historická postava Svätopluka (na rozdiel od tej hagiografickej) je už pomerne dobre preskúmaná.
Plný text knihy:
http://www.academia.edu/9722594/Sv%C3%A ... %C3%ADctve

Je to o zkoumání tradice k historické události, namísto o zkoumání historické události samé.. tady mě napadá příklad sv. Prokopa, světce, o kterém nejstarší legenda mluví hodně stručně, zatímco pozdější tradice mu přisoudí i rodiště, nová místa pobytu, orbu s čertem (což je nejznámější motiv, ale plně rozvinutý až v baroku) a Prokopovi se zasvěcovaly studánky.., je to o tradici, která proniká životem, není to o uzavřeném textu, který vznikl před staletími a který je uzavřená někde v archivu..

Dobrý je ten příklad o sv. Václavovi, jméno známe jen z legend, zatímco Widukindova kronika, tedy relativně hodnověrnější pramen než legenda, zná jen jakéhosi bezejmenného krále, o kterém se vyprávějí zázraky.. Ale i tak se tradice zachycená v legendě spojuje s kronikou.. A z toho všeho vznikl jakýsi "mýtus", něco legendárního, z čeho se odvozuje legitimita nebo nějaké vlastní hodnoty.

Mě k tomu napadl jeden kontrast. Česká historiografie moderní doby se vydala opačným směrem.. Historici si vzali dobu národního obrození nebo První republiky a začali ukazovat, na čem všem lidé tehdy stavěli (husitství apod.), a v čem jejich postoje neodpovídaly historické skutečnosti. Jiří Rak vydal knihu Bývali Čechové, v ní kapitoly Národ božích bojovníků, Šlechta zrádná a cizácká, Tři sta let jsme úpěli apod. A uvádí protiargumenty, proč jsou takové pojmy přehnané.

Francouzská historička Muriel Blaive definuje pro české povědomí "demokratický mýtus", tedy sebepojetí, že Češi byli vždy v podstatě mírumilovní demokraté, kteří se mohli plně rozvinout po osamostatnění z Rakouska-Uherska. Demokracii jim zvenčí překazili němečtí nacisté a pak sovětští komunisté. Je to v podstatě pozitivní zakládací mýtus, odkazuje na pozitivní hodnoty. Ale tím, že je mýtem, tak se odklání od skutečnosti a skutečnost není schopen plně prohlédnout a pochopit.
Češi se nechovali vždy demokraticky - odsun Němců po druhé světové válce proběhl na základě kolektivní viny;
Strážci cikánských lágrů byli Češi, a na výstavě v táboře v Letech byla expozice o českém hlídači tábora s popisky, že to byl "dobrý Čech a vlastenec";
Češi nemají dořešený vztah ke Slovákům. Chápou jako křivdu, že se odtrhli, ale je potřeba vidět třeba kauzu tzv. pražských dohod z r. 1946, které přenášely moc ze slovenské samosprávy na celostátní orgány. Ve volbách na Slovensku totiž komunisté prohráli, kdežto v celostátních vyhráli, takže šlo o pojištění si moci touto nečistou hrou.. Můžeme zase házet vinu na komunisty, ale toto rozdělení moci prostě zůstalo i po listopadu 1989..

V Čechách probíhá v tomto smyslu "demytizace", snaha ukázat pravou podstatu věcí a tradici a mýtus ukázat jako něco, co může i překážet.. Ale nechci, aby to vyznělo jako kritika knihy o Svatoplukovi, autor tvrdí v úvodu, že knih o historickém Svatoplukovi je už dost, zatímco tato kniha zkoumá tradici, a to s tím vědomím, že tradice se dokáže lišit.. Ale chtěl jsem ukázat, že můžeme mít nastavené jiné myšlení, každý si pak píšeme to svoje, a de facto se míjíme.. Tedy spíš jde o to nalézt téma, které zajímá obě strany (to mi připomíná, že dlužím příspěvek ke královskému titulu pro dobu raného středověku).

Predsa len zareagujem, hoci si nemyslím, že sme v nejakom veľkom rozpore. Veľmi razantne by som upozornil nato, aby náhodou nedošlo k zmiešavaniu pojmov tradícia a mýtus. Demýtizácia dejín je v poriadku, ja sa len nemôžem zbaviť podozrenia, že pod demýtizáciou dejín sa často skrýva len obyčajná averzia, antagonizmus voči tradíciám. Použijem slová historika M. Kučeru. Tradícia, to sú dejiny v hlavách ľudí! Presne, ako ste naznačili, p. Ingolf, to je niečo, čo preniká životom spoločenstva, čo ho formuje a na základe čoho spoločenstvo spätne formuje aj svoje okolie. A svoj život. Na základe čoho aj koná! Písané dejiny sú v podstate nepodstatné, keď to zjednoduším, zaujímavé sú leda tak pre bádateľov. Život spoločenstva však výraznejšie neovplyvňujú. Tradícia, to je niečo celkom iného. Čo som tým chcel povedať: demýtizujte trebárs od rána do večera, je to úplne v poriadku. Ale tradíciu (napr. tú svätováclavskú) si chráňte ako oko v hlave a nenechajte si na ňu siahnuť. Nikým. Pretože tých, čo v poslednom čase akosi radi siahajú na tradície národov, pribúda. A nemyslite si, že je to náhoda a že sa tak deje bez účelu.

Ku knihe ako takej: jeden z jej autorov ju podľa mňa celkom trefne okomentoval, že je to začiatok konca diskusie o tom, či existoval alebo neexistoval slovenský stredovek. Odpoveď je pozitívna, existoval. Pre Slovákov je toto podstatné z toho dôvodu, že kvôli neexistencii vlastného štátu počas väčšej časti svojich dejín je často spochybňované ich právo vnímať samých seba ako subjekt dejín (nie ako objekt!). Toto úzko súvisí s onou kontinuitou, o ktorej sme sa tu onehdy bavili no a pri nej má najdôležitejšie miesto práve svätoplukovská tradícia. Je to totiž jediná kontinuitná tradícia Slovákov, ktorá siaha až k počiatkom ich štátneho organizovania sa. Cyrilo-metodská tradícia je trošku menej jednoznačná, tam zrejme k prerušeniu kontinuity došlo, respektíve nie je na tom zhoda. Kontinutia svätoplukovskej tradície sa však nespochybňuje (až na pár výnimiek, ktoré netreba menovať).

No a ešte k Svätoplukovi ako takému. Javí sa, že zatiaľ čo jeho osobu pomaly ale isto začíname doceňovať (jej význam) pre obdobie jeho života, úplne nám zatiaľ uniká, čo znamenal ako historická postava v imagináciách nasledujúcich generácií (zvlášť tých panovníckych). Neporaziteľný, veľký panovník, zjednotiteľ. Neskôr dokonca považovaný za svätého. Toto je tá obrovská oblasť bádania, ktorú táto kniha otvára.

V bývalém klášteru v Zoboru u Nitry, nejstarším na Slovensku, začal archeologický výzkum. Je tam vyjádřená i touha najít hrob Svatopluka, protože podle Kosmy Svatopluk zemřel jakožto poustevník právě tady..
http://nitraden.sk/novinky/najdu-archeo ... na-zobore/

Ďakujem za zaujímavý odkaz. Myslím si však, že v tomto prípade je na mieste skôr veľká dávka skepsy. Jednak bol celý kláštorný komplex za minulého režimu znehodnotený zástavbou (sú názory, že sa tak udialo úmyselne) a jednak, ak by sa tam aj našiel nejaký hrob, ako by identifikovali, že v ňom leží Svätopluk? Obzvlášť, ak by bol pochovaný ako pustovník. Ale nemám nič proti. Nech kopú, nech hľadajú. Na to sú platení, nie nato, aby sedeli na zadkoch vo svojom ústave. Samotný nápadu reštaurácie a revitalizácie kláštorného komplexu len tlieskam. Už dávno sa tak na Zobore malo stať. No a k tomu hrobu: ak nám múdry Kozmas naozaj zanechal prerozprávanú pôvodnú legendu zoborských mníchov (ako tvrdí okrem iných aj M. Homza), tak potom bude možno naozaj niečo na hypotéze (sformulovanej vo vyššie uvedenej knihe jej autorom "s nutnou dávkou opatrnosti" ako napísal), že to budú skôr ostatky sv. Svorada, ďalšieho nitrianskeho svätca, nachádzajúce sa na nitrianskom hrade, pod menom ktorých mohli byť (možno aj zo Zobora) prenesené relikvie Svätoplukove. Dávalo by to istý zmysel. Ak mám ale povedať sám za seba, vôbec mi nebude vadiť, ak budeme hrob tohto panovníka hľadať trebárs aj do skonania sveta. Ono je občas samotné hľadanie dôležitejšie než nájdenie.

Hezké. Dost možná sjednocení Svorad a Svatopluk je pravdivé, třeba jako nové řeholní jméno. K nalezení na Zoboru jsem skeptik, ale mnohdy se stanou věci zázračné, jedinečné. Třeba Kopčany jsou malý zázrak. Nakonec i u nás Budeč je taky malý zázrak. Dnes právě jsem si jeden prožil nalezením hradiště dlouho hledaného. A radost mi nekalí ani fakt, že to tak vidím já, a že to bude dlouho trvat, než se to prokáže. Což píšu jinam.

V tomto prípade sa skôr uvažuje s politickými dôvodmi použitia mena Svorad. Substitúcia jedného kultu druhým (damnatio memoriae Svätopluka). Ohľadom Zoboru sa už v dnešných médiách nachádza dementi toho archeologického výskumu na Zobore. V skutočnosti sa jedná o nejaký menší archeologický prieskum, ktorý s hrobom Svätopluka ani nesúvisí (ide o mladšiu stavbu, ktorá sa tam nachádza). Zrejme nejaké "informačné šumy". No a - neprestávajte hľadať.

Martin Homza: Přemyslovci, Arpádovci, Piastovci? Nové dynastie na troskách slávy Mojmírovcov. Otázky okolo nástupníckych práv nových dynastií v strednej Európe

http://matica.sk/wp-content/uploads/201 ... _Homza.pdf

Martin Homza - Vznik Uhorska

http://www.impulzrevue.sk/article.php?955

Viac možno napovie v roku 2016 plánovaný výskumný projekt:
"prof. Martin Homza, Dr.
Svätopluk I. v plánoch Stolca svätého Petra: Tematizácia historickej postavy

Dlhodobým výsledkom plánovaného projektu by malo byť sprístupnenie základných dát súvisiacich s témou Svätopluka I. a ich dobovému spracovaniu v kruhoch tvorcov pápežskej stredoeurópskej politiky; ich následné zatriedenie do jednotlivých kategórií a definovanie hlavných tendencií, podľa ktorých pristupoval Rím v tom-ktorom období k slovanským národom strednej Európy, a to so špeciálnym zreteľom na dejiny uhorských Slovanov a najmä Slovákov. Hlavným výstupom projektu by bol druhý diel publikácie Svätopluk v európskom písomníctve."

V tomhle si myslím, že už moc není, co zkoumat. Listiny k VM jsou známé, stejně jako papežská politika v té době. Spíš o zpřístupňování to může být o jiné interpretaci.

_________________
Historia to relacja, większością kłamliwa, ze zdarzeń, większością nieistotnych, zdawana nam przez historyków, większością durniów.

Skôr som tomu porozumel, že pôjde o obdobia "po". Teda sledovanie možno nejakých "ozvien" niekdajšieho pôsobenia Svätopluka v neskorších pápežských politikách voči strednej Európe. Možný príklad: odovzdanie VM pod ochranu pápeža Svätoplukom a neskoršie odovzdanie pod ochranu pápeža Uhorského kráľovstva. Ale nenašpekulujeme nič, uvidíme, čo z toho vzíde. Zdravím...

Aha.

Možná nejenom střední Evropa, spousta končin v Evropě měla vlastní liturgii.

_________________
Historia to relacja, większością kłamliwa, ze zdarzeń, większością nieistotnych, zdawana nam przez historyków, większością durniów.