Matúš Čák Trenčiansky

Autor: Peacemaker <(at)>, Téma: Slovenské dějiny, Vydáno dne: 17. 02. 2008

Údaje o jeho narodení sa rôznia. Dočítame sa dátumy počínajúc rokom 1252 a rokom 1265 končiac. Podľa záznamov kroník, ktoré neskôr opisujú jeho vzdor voči kráľovi však všetko ukazuje práve na rok 1265. Prečo, k tomu sa dostaneme neskôr.

Rodina Čákovcov mala staré a rozvetvené korene. Ich predkovia sa usadili v okolí Ostrihomu, odkiaľ sa neskôr rozliezli po všetkých kútoch uhorského kráľovstva. Práve Matúš Čák sa narodil v trenčianskej vetve Čákovcov. Tu nastáva ďalší rozkol v historiografii o jeho pôvode. Niektorí historici označujú celý rod Čákovcov za Maďarský, iní zase delia rod na vetvu Maďarskú a Slovenskú /v skutočnosti sa tento rod delil až na 12 vetiev/, pretože práve táto vetva dostala od kráľa ako dar pozemky na úpätí pohoria Vérteš a na južnom Slovensku. Tieto úrodné pozemky obrábali spoločne maďarskí a slovenskí poddaní roľníci a preto bolo nevyhnutné pre rod Čákovcov ovládať oba jazyky. Práve tu získava rod Čákovcov veľkú výhodu. Vďaka ich dvojjazyčnosti ich kráľ posiela ako úradníkov po celom Uhorskom kráľovstve. Ich výhodu slovanskej reči využívajú v Chorvátsku, Slavónsku a samozrejme hlavne na Slovensku.
V rodine Čákovcov dávali synom mená po ich predkoch a aj preto dostal Matúš meno po svojom strýkovi a dedovi. Jeho otec Peter Čák nepatril medzi bohatých šľachticov. Vynikal však svojou statnou postavou a oddanosťou. Doba mu priala, pretože sa schyľovalo ku veľkej vojne medzi uhorským kráľom Belom IV. a českým kráľom Přemyslom Otakarom II. Peter mal v krvi typickú Čákovskú ctižiadosť a cítil svoju príležitosť. Všetky peniaze čo mal, utratil na výzbroj pre seba a svoju družinu aby v prípade potreby bol nápomocný kráľovi Belovi IV.
Neskôr ku otvorenej bitke medzi Belom IV. a Přemyslom Otakarom II. skutočne došlo a samotný Peter pod zástavou uhorského kráľa bojoval udatne. Jeho nebojácnosť počas bitky si všimol aj samotný kráľ Belo a preto ho neskôr pozval na svoj dvor a menoval ho kráľovským stolníkom – prvým hodnostárom, ktorý na slávnostných hostinách obsluhoval kráľa. Peter Čák sa chopil tejto príležitosti najlepšie ako vedel a musel si počínať veľmi dobre, pretože ho kráľ neskôr vymenoval za palatína, najvyššieho úradníka v krajine, prvého hodnostára po kráľovi. Ak sa kráľ vybral za hranice kráľovstva, palatín ako jeho zástupca preberal vládu nad celou krajinou. Okrem toho sa Peter Čák stal županom v Bratislave a neskôr i na druhej strane Dunaja. Opäť mu tu pomohla jeho znalosť jazykov.
Peter Čák sa stával stále bohatším veľmožom a teraz sa mu jeho počiatočná investícia do výzbroje družiny vracala niekoľkonásobne. To už ale po jeho dvore pobehoval aj malý Matúš. Peter z rodu Čákovcov nenechával nič na náhodu a postaral sa o patričnú šľachtickú výchovu malého Matúša. V tejto škole malých šľachticov sa neučilo čítať, písať, či počítať. To vtedy ešte správny šľachtic považoval za zbytočné. Namiesto toho dostal najlepšie školy šermu, jazdy na koni a umenia politiky spoločne s jeho bratom Petrom.
Kráľ si Matúšovu usilovnosť všimol a preto daroval jeho otcovi Petrovi z rodu Čákovcov do večného užívania starý hrad v Topoľčanoch a k nemu aj poddaných v okolitých dedinách Prašivce, Nemčovce a Jacovce.
To sa na uhorskom tróne už vystriedal Štefan V. a práve vládol Ladislav IV. zvaný Kumánsky.
Peter Čák brával svojho syna pravidelne na kráľovský dvor, aby sa pohyboval už od raného veku medzi dôležitými šľachticmi a aby na rytierskych turnajoch predviedol svoj šermiarsky um. Pretože vtedy sa ešte nevyrábali kvalitné ľahké a pohyblivé brnenia, Matúš si obľúbil ľahkého koňa a šabľu. V tomto na svoj vek aj vynikal. Dokázal to na nejednom rytierskom turnaji, kde sa popri mocných rytieroch konali aj súboje mladých učeníkov.
Matúš si však zobral ku srdcu radu jedného z jeho učiteľov. Mať oči otvorené a pozorne si všímať politické nástroje moci. Pozorne si všímal, ako sa za vlády Ladislava Kumánskeho dobre darilo kráľovským úradníkom. Čím vyšší úradník, tým šikovnejšie rozkrádal kráľovský majetok a pripájal ho ku svojim rodinným podielom. Pri dvore mal každý iba jeden cieľ: dostať sa do priazne kráľa, získať titul a funkciu. Ostatné už príde samo.
Peter Čák svojmu synovi výdatne napomáhal pri jeho napredovaní na kráľovskom dvore. Pred rokom 1274 však jeho otec Peter z rodu Čákovcov zomrel a mladučký Matúš sa musel postaviť na vlastné nohy. Snažil sa zužitkovať všetko čomu sa podučil na kráľovskom dvore a od jeho učiteľov. Kvôli nízkemu veku však nedokázal plne vzdorovať intrigám na kráľovskom dvore a preto postupne prišiel o časť majetkov v Maďarsku a jeho majetky podedené po otcovi sa scvrkli iba na malú časť južného Slovenska. Pretĺkal sa ako vedel a nemohúco sledoval, ako sa Uhorsko drobí medzi mocných oligarchov.
Ku roku 1278 sa viaže jeden zaujímavý údaj. V krutej bitke na Moravskom poli medzi kráľom Přemyslom Otakarom II. kráľom „zlatým a železným“ /kde aj zahynul/ proti rakúskemu panovníkovi Rudolfovi I. viedol vraj Matúš Čák uhorskú ľahkú jazdu na strane rakúskeho panovníka. Existujú však údaje, ktoré označujú spomínaného Matúša Čáka ako strýka neskoršieho Matúša Čáka Trenčianskeho. Ak zoberieme do úvahy fakt, že Matúš Čák Trenčiansky by mal vtedy asi 13 rokov, tak naozaj to skôr poukazuje na účasť jeho strýka a nie jeho samotného.
V roku 1290 veci nabrali dramatický zvrat. Kráľa Ladislava IV. zavraždili v jeho kumánskom šiatri a v Uhorsku nastal boj o moc. Najprávoplatnejším dedičom trónu sa mal stať benátsky princ Ondrej III. , posledný Arpádovský potomok po meči. Oligarchom sa však jeho nástupníctvo nepáčilo a nemienili sa udalostiam len tak prizerať.
Najmocnejší oligarchovia, tzv. páni z Kyseku ukoristili čo mohli a od rakúsko-maďarskej hranice zväčšili svoje majetky o celú západnú časť Uhorska a obsadili aj Bratislavu. Obsadili tak dôležitú obchodnú cestu a vyberali vysoké mýto na Dunaji a poplatky od miest, ktoré im nepatrili.
Nový kráľ Ondrej III. nelenil a začal zhromažďovať vojsko. Vtedy vycítil po vzore svojho otca príležitosť Matúš z rodu Čákovcov a pricválal kráľovi i so svojou družinou na pomoc.
Ondrej III. sa čo to dopočul o schopnostiach Matúša z rodu Čákovcov a preto mu prenechal velenie prvých šíkov jeho armády. Bystrý Ondrej III. si počas bitky všimol Matúšovu zručnosť na jeho ľahkom koni a vedení ľahkej jazdy. Po víťaznej bitke sa Ondrej III. usadil na Bratislavskom hrade v Jakubovej veži a Matúša Čáka náležite odmenil. Udelil mu funkciu hlavného správcu kráľovských stajní a pridal k tomu mocný hrad a panstvo v Trenčíne. Matúš Čák sa rozhodol presťahovať na Trenčiansky hrad a premiestniť tam svoje hlavné sídlo. Od toho dňa ho ľud začal nazývať Trenčianskym, či z Trenčína.
Ondrej III. mu neskôr pridal funkciu bratislavského župana, uhorského palatína a dokonca aj zvláštnu funkciu sudca Kumánov. Kráľ ho poveril aj zlomením moci ostatných oligarchov a navráteniu ukradnutých majetkov samotnej korune. Udelením spomínaných titulov Ondrej III. dúfal, že si Matúša z Trenčína zaviaže. Mýlil sa.
Matúš vycítil príležitosť a obsadzoval jeden hrad za druhým v mene kráľa. Pokoril dokonca aj mocných pánov z Kyseku. Obsadené majetky si však namiesto navrátenia korune ponechal.


Středovýchodní Evropa okolo roku 1300 - plná velikost

Ondrej III. si začal uvedomovať nebezpečenstvo aké mu hrozí zo strany uhorských oligarchov a hlavne samotného Matúša Čáka. Vydal preto viacero zákonov v snahe skonsolidovať pomery v uhorskom kráľovstve. Nové zákony a výnosy uprednostňovali predovšetkým strednú šľachtu. Oligarchovia sa začali búriť, pretože zákony ktoré okliešťovali ich majetky a moc im neboli po chuti. Matúš z Trenčína sa na protest proti politike Ondreja III. zriekol všetkých funkcií, ktoré mu kráľ udelil. Neprekážalo mu to však v jeho ďalšej výbojnej politike.
Po obsadení ďalších území Matúšom z Trenčína kráľovi došla trpezlivosť a zorganizoval proti nemu trestnú výpravu, ktorej velil zvolenský župan Demeter. Do tejto sa zapojili aj gýmešskí Forgáčovci, ktorí samotní mali obavy z rozpínajúceho sa Matúša z Trenčína. Výprava bola však porazená a krátko na to v roku 1301 Ondrej III. zomiera a zomiera aj rod Arpádovcov po meči. Keďže nezanechal priameho potomka, skutočný boj o uhorský trón sa začína práve teraz.
Ešte počas života Ondreja III. sa nesmelo o uhorský trón hlásil mladučký Karol Róbert Anjou. Pre neho nastala práve teraz tá správna príležitosť. Karol Róbert bol vnukom Márie, dcéry Štefana V. Jeho nárok uznal ako prvý Juraj Šubič, mocný oligarcha ovládajúci Dalmáciu, Chorvátsko a Bosnu a osobne priviedol mladého kráľoviča do Uhorska a ponechal pod ochrannými krídlami arcibiskupa Gregora, oddávnym zástancom Anjouovcov. Rod Anjouvcov podporovala aj pápežská kúria, pretože Anjouovci ako neapolskí králi boli oddanými a poslušnými lénnikmi pápeža.
Matúšovi z Trenčína sa však mladý kráľovič nehodil do jeho plánov a preto radšej predniesol ponuku na uhorský trón českému kráľovi Václavovi II. , ktorý preniesol túto ponuku na svojho syna Václava III. , zasnúbeného už predtým /1295/ s dcérou Ondreja III. Agnešou. Dokonca jeho babička Kunigunda, manželka kráľa Přemysla II. Otakara bola vnučkou uhorského kráľa Bela IV.
Arcibiskup Gregor všetkých zaskočil v máji roku 1301, keď v Ostrihome napochytro korunoval 13 ročného Karola Róberta Anjou za uhorského kráľa. Časť oligarchov na čele s Matúšom Čákom túto korunováciu neuznala. Hlavným argumentom bol fakt, že Karol Róbert nebol korunovaný svätou korunou uhorských kráľov, tzv. svätoštefanskou korunou, ale nejakou narýchlo vyrobenou.
Matúš urýchlene vyslal do Čiech delegáciu a po úspešnom rokovaní v Hodoníne sa delegácia vrátila do Uhorska spolu s kráľovičom Václavom a 27. augusta 1301 v stoličnom Belehrade kaločský biskup Ján z rodu Hont-Poznanovcov položil na Václavovu hlavu svätoštefanskú korunu. Václav vtedy prijal kráľovské meno Ladislav.
Práve tu sa k roku 1301 viaže záznam, že 36 ročný Matúš Čák sprevádza spolu so svojim veľkým vojskom mladého kráľoviča Václava III. do Uhorska. Čiže preto skôr odhadujem jeho rok narodenia na 1265 a nie na 1252, alebo 1260.
Tento kandidát vyhovoval oligarchom, pretože chceli mať na tróne Slovana a navyše bol mladučký a tým pádom ľahko manipulovateľný. A keby bolo treba, jeho otec, český kráľ by mohol poskytnúť vojenskú pomoc.
Armády dvoch mladučkých kráľovičov Václava a Karola Róberta sa stretli pri Ostrihome, kde v drobnej šarvátke na strane Václava bojovalo aj vojsko Matúša z Trenčína a zvíťazilo.
Nový kráľ si uvedomoval, že za svoju korunu vďačí najmä Matúšovi z Trenčína a preto si ho chcel náležite uctiť a zaviazať. Daroval mu už začiatkom roku 1302 celú Trenčiansku, Nitriansku a Komárňanskú stolicu. Ku tomu prihodil ešte zopár panstiev a hradov. /Išlo v podstate iba o potvrdenie vlastníctva týchto majetkov, pretože Matúš si ich už pred tým násilne prisvojil/ Tento kandidát však rozhneval pápeža, pretože bola obídená vôľa svätého otca. Vyslaný legát Mikuláš Bocassinus sa vehementne dožadoval prinavrátenie koruny Karolovi Róbertovi. Zatiaľ neúspešne. Karol Róbert preto začal konať a zaútočil spolu s talianskymi žoldniermi na Budín. Budín ale odolal a rozhnevaný pápežský legát uvalil na Budín cirkevnú kliatbu – interdikt. Budínčania nelenili a vzápätí budínsky kňaz Ľudovít nielenže vyhlásil interdikt za neplatný, ale dal do kliatby a exkomunikoval všetkých anjouovských prívržencov, ba i samotného pápeža Bonifáca.


Državy Matúša - plná velikost

Václav III. už pomaly nemal z čoho rozdávať kráľovské majetky za podporu oligarchom a tí ho preto začali opúšťať. Po zamiešaní sa nemeckého kráľa Albrechta I. Habsburgského do celého sporu, sa Václav i s otcom v polovici roku 1304 stiahli a opustili Uhorsko. Matúš z Trenčína využil zmätok a rozhodol sa oplatiť Forgáčovcom ich výpravu namierenú proti nemu. Ich sídelný hrad Gýmeš dobyl a Forgáčovcov vyhnal. Zároveň vtrhol aj na Moravu.
Václav po smrti svojho otca a problémoch v Poľsku uzavrel s nemeckým kráľom Albrechtom mier a zriekol sa aj nárokov na uhorský trón. Tieto nároky však preniesol na svojho príbuzného, 44 ročného dolnobavorského vojvodu Ota III. z rodu Wittelsbachovcov.
Paradoxne práve Oto mal zo všetkých pretendov na uhorský trón najbližšie. Jeho matkou bola arpádovská princezná Alžbeta, dcéra kráľa Bela IV., takže Oto bol vnukom tohto panovníka a vlastne praujcom Václava III. i Karola Róberta. Ota podporovali pokorení páni z Kyseku, Boršovci a aj Ákošovci.
Hlavne vďaka podpore pánov z Kyseku bol Oto 6. decembra 1305 korunovaný v stoličnom Belehrade za kráľa. Korunovácia prebehla v komornej atmosfére a nového kráľa nemal takmer ani kto korunovať. Väčšina oligarchov na čele s Matúšom z Trenčína zvolila totiž vyčkávaciu taktiku.
Situácia bola neprehľadná a nejasná a do takej zasiahol v roku 1307 sedmohradský vojvoda Ladislav Kán. Bol to oddávny nepriateľ Karola Róberta. Vylákal Ota na svoj hrad pod zámienkou sobáša s jeho dcérou, ale namiesto sobáša čakal Ota žalár. Začiatkom roku 1308 sa mu podarilo utiecť a opustil Uhorsko. Nikdy sa do Uhorska už nevrátil.
Síce sa Ladislav Kán ani po tomto čine nepridal na stranu Karola Róberta, ale nepriamo mu tým výdatne pomohol. Pretože ho zbavil jediného protikandidáta. /Český kráľovič Václav III. bol medzičasom v auguste roku 1306 v českom Olomouci zavraždený za nevyjasnených okolností/.
Už nič nebránilo korunovácii Karola Róberta za uhorského kráľa a tak ho na zvolanom sneme v októbri roku 1307 na rákošskom poli uznala väčšia časť šľachty za kráľa. Snemu sa ale nezúčastnili rozhodujúci magnáti Matúš Čák a ani Ladislav Kán. Zasahovala opäť pápežská kúria a vyslanec Gentilis, veľmi obratný diplomat postupne získaval oligarchov na stranu Karola Róberta. Alebo aspoň eliminoval ich odpor. A tak na synode v Pešti 27. novembra 1308 za účasti delegácie pánov z Kyseku, Ladislava Kána a aj Matúša Čáka /osobne tam však nebol/ bol Karol Róbert uznaný za kráľa. / Kvôli obštrukciám bol Karol Róbert korunovaný znova v roku 1309 a 1310/
Na rady pápežského vyslanca Gentilisa udelil Karol Róbert Matúšovi Čákovi aj titul kráľovského pokladníka – taverníka. Ani po troch korunováciách však Karol Róbert /či vlastne Karol I. / nebol plnohodnotným vládcom krajiny.



V roku 1309 dokonca na kráľovský dvor prišli vyslanci Matúša Čáka s návrhom, aby sa Slovensko /Horné Uhorsko/ stalo údelným kniežatstvom ako za čias Pribinu a Svätopluka. Neuspeli. Kráľ pochopiteľne nechcel krajinu drobiť.
Karol Róbert strácal trpezlivosť a preto v roku 1310 zbavil palatínskeho úradu Matúša Čáka /ten dostal tento titul späť pred tým od Václava III./ i Omodeja Abu. Situácia bola neprehľadná a kráľ sa to preto rozhodol riešiť takto. Obaja magnáti však degradáciu ignorovali a tituly palatínov používali svojvoľne ďalej.
Matúš z Trenčína sa však odhodlal na opovážlivý čin. V roku 1311 zaútočil so svojou armádou na Budín a po ceste plienil kráľovské a cirkevné majetky. Pápežskému legátovi Gentilisovi nebolo viac treba a uvalil na Matúša z Trenčína a jeho dŕžavu interdikt. To už vlastnil 14 stolíc, 500 dedín a 50 hradov. Územiu ktorému vládol sa hovorilo aj Matúšova zem.
Matúš Čák Trenčiansky začal raziť vlastné mince, nechal sa oslovovať titulom knieža, viedol vlastnú zahraničnú politiku a mal vlastný kráľovský dvor. Osobne súdil spory a v celej svojej ríši nakázal hovoriť po slovensky. Chcel tak vzdorovať novému kráľovi, ktorý neovládal žiadny zo slovanských jazykov. Mesto obohnal dvojitými hradbami a ostatných magnátov prinútil pod hrozbou násilia uznať jeho zvrchovanosť. Mnohé mestá mu museli prisahať poslušnosť a odvádzať dane. Jeho bohatstvo pramenilo hlavne z bohatých banských miest, ktoré tvorili kľúčovú pozíciu v napĺňaní kráľovskej pokladnice. Kto sa mu odmietol podriadiť, toho bez milosti vyhnal a niektorých dokonca aj oslepil. Na jeho obranu ale treba uviesť, že nadobudnuté majetky zveľaďoval, chránil a nedrancoval. Mestám udeľoval rôzne výsady, ktorých sa od kráľa nedočkali. Snažil sa súdmi udržiavať ako taký poriadok a zachovávanie právnych zvyklostí. Dokonca za svojho palatína ustanovil Feliciána Zacha.
Karol Róbert vtedy pochopil, že čas vyjednávaní sa skončil a je čas nechať prehovoriť zbrane. V septembri roku 1311 sa kráľovi naskytla prvá skvelá príležitosť. Košice ovládané Omodejovcami sa zmietalo v nepokojoch. Synovia Omodeja Abu sa správali ako novodobí výpalníci mysliac si, že sú nad zákonom. Za tovar na trhoch nikdy neplatili, svojvoľne napádali mešťanov a vyrubovali obchodníkom zdieračské poplatky. Pohár trpezlivosti mešťanov pretiekol a pri jednej z potýčok zajali a zabili Omodeja Abu. Dvoch z jeho synov Jána a Dávida uväznili a ostatní zutekali. Celý spor musela rozhodnúť najvyššia autorita, čiže kráľ. Ten sa po vypočutí oboch strán priklonil na stranu mešťanov /čo mu vyhovovalo aj z politických dôvodov/ a zaviazal Omodejovcov vrátiť korune neoprávnene nadobudnuté majetky. Čiže Abovskú a Zemplínsku stolicu. Takisto nesmeli bez povolenia kráľa postaviť jediný hrad. Omodejovci navonok toto rozhodnutie rešpektovali, ale ihneď po prepustení ich dvoch bratov z košického mestského žalára utekali za najmocnejším magnátom Matúšom Čákom Trenčianskym. Ten usúdil, že celá situácia sa mu hodí do jeho mocenskej hry a prisľúbil pomoc.
V roku 1312 šiesti synovia Omodeja Abu využili neprítomnosť kráľovských vojsk a zaútočili na Blatný Potok. Mesto celkom vyplienili a s korisťou mesto opustili. Na pochode ich však prepadli kráľovi verní magister Ladislav Donč a Peter zo Sečoviec s družinou. Omodejovci boli takí zaskočení, že si ledva ratovali holé životy útekom na Šarišský hrad. To už ale kráľ zhromažďoval vojsko a na pomoc Košičanom vyslal vojenskú posádku. Tá mala posilniť obranu mesta.
Hlavné kráľovské vojsko pochodovalo na východ krajiny a chystalo sa na obliehanie šarišského hradu. Tu sa skrývali Omodejovci a zúfalo čakali na pomoc od Matúša Čáka Trenčianskeho. Pomoc prišla a velil jej niekdajší bratislavský a zvolenský župan Demeter z rodu Balašovcov /teraz už Matúšov spojenec/. Hrad mal výbornú polohu, dostatok zásob a pitnej vody a preto nepadol ani po mesiaci obliehania. Vtedy ku kráľovi dorazila správa, že sa na pomoc obliehanému Demeterovi blíži predvoj armády Matúša Čáka. Malo ísť o približne 1700 vycvičených kopijníkov. Velil im Aba Veľký, nazývaný tiež Pekný, pochádzajúci z hlohovskej vetvy Abovcov. Aby sa nedostal kráľ medzi dva ohne, prezieravo sa stiahol na Spiš a usídlil sa v Levoči, kde mal vysokú podporu. Tu si doplnil vojsko o spišských Sasov.
Omodejovci využili kráľov ústup a spojili sa s predvojom vojska Matúša Čáka a spoločne obľahli Košice.
Kráľ po dostatočnom posilnení svojho vojska aj o bojový rád Johanitov /tí dostali príkaz pomôcť kráľovi od samotnej svätej stolice/ vyrazil na pomoc obliehaným Košičanom.
Keď sa Omodejovci, Aba Veľký a Demeter dozvedeli o kráľovom postupe, zanechali obliehanie a rozhodli sa prijať boj v poli. A tak sa na úsvite 15. júna 1312 odohrala bitka, akej podľa dobových kronikárov nebolo od tatárskeho vpádu.
Bitka sa pre kráľa začala dosť nešťastne a prakticky ju už i on sám považoval za prehratú. Šťastie sa ale napokon priklonilo na jeho stranu. Počas bitky postupne padli Omodejovi synovia Dávid a Mikuláš, Aba i Demeter. Útok Košičanov po krídle o osude bitky definitívne rozhodol. V bitke sa na strane kráľovského vojska vyznamenal magister Donč.
Hlavné vojsko Matúša Čáka Trenčianskeho o počte 15 000 mužov na bojisko nestihlo prísť včas.
Matúšovi sa nepáčili neustále útoky nitrianskeho biskupa Jána na jeho osobu a vyhrážaním sa ďalším interdiktom. Nepočúval nabádanie ku poslušnosti a naopak, zaútočil a dobyl Nitriansky hrad, sídlo biskupa Jána. Biskupa vyhnal a všetky majetky cirkvi zabavil. Dokonca vo veľkej zlosti nechal hradné múry a veže rozváľať a katedrálu vypáliť. Biskup Ján preto uvalil na Matúša z Trenčína opätovnú kliatbu v ktorej vypočítal Matúšovi všetky jeho prehrešky a dodal: „ Rozum nemôže pochopiť, slovo vyjadriť, srdce precítiť, pero opísať tie ohavné skutky, odhadnúť škody, ktoré tento zlostný človek, ktorý neverí v Boha na nebesiach a nebojí sa trestov pekelných, popáchal v svojej nadutosti a tvrdošijnosti.“
Bitka pri Rozhanovciach znamenala koniec vlády Abovcov na východe. Pozície Matúša Čáka to však veľmi neoslabilo. Karol Róbert postupne porážal jedného magnáta za druhým a darilo sa mu znovu zjednocovať ríšu. Na posledného magnáta bol však stále prikrátky. Matúš Čák Trenčiansky si stále udržoval svoju nezávislosť a odbojnosť.
V roku 1314 ako spojenec rakúskeho vojvodu a odbojných moravských stavov vtrhol na Moravu. Po príchode českých vojsk na čele s Jánom Luxemburským sa pripravoval na otvorený boj. Pre nevhodnosť terénu na manévrovanie jeho ľahkej jazdy zneistel a rozhodol sa stiahnuť ku Holíčskemu hradu. Tam sa opevnil a český útok odrazil.
Viazanosť Matúšových vojsk na Morave využil Karol Róbert na dobytie Vyšehradu, jediného hradu toho času patriaceho Matúšovi na juh od Dunaja.
V roku 1317 porazil Karol Róbert aj povstanie magnáta Boršu Holého a Magister Donč obsadil Komárno a takmer celú Zvolenskú župu. Magister Donč bol tak kráľom vymenovaný za strážcu Matúšovej dŕžavy z východu a jeho úlohou bolo zabrániť opätovnému rozpínaniu sa mocného Matúša z Trenčína. V Trenčíne sa rok na to rozšírila veľmi smutná zvesť. Pánovi Váhu a Tatier podľahol zápalu pľúc jeho jediný syn Matúš.
Opätovné útoky či už kráľa Karola Róberta, alebo magistra Donča nedokázali Matúša Čáka Trenčianskeho poraziť. Toho porazila až samotná smrť 18. marca 1321 na Trenčianskom hrade.
Pred smrťou si určil za svojho nástupníka Štefana Čecha z rodu Šternberkovcov, cez ktorého majetky mala byť Matúšova zem spojená s Moravou. Matúšova dŕžava sa však čoskoro rozpadla. Hneď po jeho smrti bol dobytý hrad Oponice, Uhrovec, Bojnice a Prievidza. Väčší odpor kládli len obrancovia Trenčianskeho hradu, no aj ten bol čoskoro za prítomnosti Karola Róberta dobytý. Stalo sa tak začiatkom augusta 1321. 12. júla bol už Karol Róbert celkom na severe bývalej Matúšovej dŕžavy, v Žiline, ktorej udelil výsady. So Štefanom Čechom sa potom stretávame ako s držiteľom niekdajších Matúšových hradov, Holíča a Branča. Vlastnil ich až do roku 1332.
Romantizujúce zápisky kronikárov uvádzajú, že po smrti Matúša Čáka Trenčianskeho, pána Váhu a Tatier zaviala na budínskom sídle Karola Róberta Anjou modrá zástava so zlatým levom. To bol symbol jeho tvrdohlavého rivala z Trenčína. Karol Róbert si tým vraj chcel uctiť svojho protivníka, ktorého nedokázal pokoriť.
Matúš Čák Trenčiansky patril a patrí medzi legendárne postavy slovenskej histórie a literatúry. Pre mnohé generácie slovenských národných buditeľov sa stal romantickým hrdinom vzdorujúcim Uhorskej moci a Matúšova zem sa stala akýmsi prototypom slovenského kniežatstva, ktoré zohralo nemalú úlohu pri slovenskom národno-uvedomovacom procese. V skutočnosti ale nemožno povedať, že bojoval za záujmy Slovenska a Slovákov. Bojoval predovšetkým za záujmy svoje a to niekedy aj nevyberanými spôsobmi.
Stále nezodpovedanou otázkou ostáva, či jeho syn Matúš bol skutočne jeho jediným synom. Podľa neoverených informácií mal ešte aj syna Ivana o ktorom sa veľmi málo vie. Túto teóriu vyniesol znovu na svetlo sveta v roku 1974 Marián Čák žijúci v Trenčíne, ktorý po genealogickom prieskume svojho rodu zistil priame príbuzenstvo s Matúšom Čákom Trenčianskym. Či skutočne ide o potomka Matúšovho syna Ivana, o ktorom sú aj nepriame zmienky v mestskom múzeu mesta Trenčín, sa ukáže až ďalším bádaním a genealogickým prieskumom.

Použitá literatura:
M.Kučera: Cesta dejinami - Stredoveké Slovensko
V.Segeš + kolektív: Kniha kráľov - panovníci v dejinách Slovenska a Slovákov
J.Tibenský + kolektív: Dejiny - Slovensko
V.Dangl: Bitky a bojiská v našich dejinách
D.Kováč: Dejiny Slovenska
D.Machala: Šľachtické rody na Slovensku
J.Huizinga: Jeseň stredoveku
A.Špiesz + D.Čaplovič: Ilustrované dejiny Slovenska