Zlatá doba Striebornej ruže - 2.časť

Autor: Mildi <(at)>, Téma: Šlechta, Vydáno dne: 08. 03. 2009

Ojíř z Lomnice dosiahol v květnu 1284 funkciu najvyššieho komorníka Českého kráľovstva. Túto funkciu získal hlavne vďaka podpore svojho priateľa Záviša z Falkenštejna, od ktorého postavenia bolo závislé aj postavenie samotného Ojířa z Lomnice. Mocenské možnosti Ojířa z Lomnice boli úzko spojené s osudom Záviša z Falkenštejna. Ojíř si tento stav uvedomoval a svojim konaním si chcel aj samostatne získať vážnosť a autoritu.

Mocenský prevrat, ktorý pozdvihol Ojířa spôsobil rozdelenie šľachty na skupinu podporujúcu Záviša z Falkenštejna a skupinu odstavenú od moci, čo prirodzene vyvolalo nepokoje (hlavne u tej časti šľachty, ktorá očakávala svoje ocenenie na základe zásluhy o návrat Václava II. do Čiech). Nová mocenská situácia nemohla ujsť pozornosti Rudolfa Habsburského. Silné ovplyvňovanie českej politiky Závišom z Falkenštejna mu nebolo po chuti. Aby Rudolf zvýšil svoj vplyv v Čechách snažil sa najprv vystupovať ako prostredník pri uzmierovaní oboch šľachtických frakcii a zároveň naplniť dohodnuté rodinné prepojenie s Václavom II. - sobáš s jeho dcérou Gutou (Jitkou). Dohoda medzi mocenskými skupina Záviša z Falkenštejna a Tobiaša z Běchyne sa asi nerodila ľahko, ale 24.května 1284 podpísali dohodu, kde Tobiašová skupina prisľúbila kráľovi mier a poslušnosť, aj keď len na 4 roky. V zachovalom formulári Tobiaša z Bechyne sa zachoval návrh textu zmluvy ešte spred 24. května, pričom na oboch listinách sú aktérmi Ojíř z Lomnice a Jindřich z Rožmberka.Je pravdepodobné, že obaja títo Vítkovci sa snažili obrúsiť hrany a vytvoriť most medzi oboma znepriatelenými frakciami. Svedčí to o snahe Ojířa byť akceptovaný ako dôveryhodná osoba aj pre znepriatelenú stranu.

Pravdepodobne vďaka mocenskému postaveniu Ojířa sa podarilo získať aj ekonomicky výhodnú funkciu purkrabího v Podebradoch pre jeho staršieho syna Smila. Svedčí o tom zachovalá listina z 1. prosince 1284, v ktorej je Smil už spomínaný s predikátom de Gratzen (z Nových Hradov), kde ako Podebradský purkrabí povolil Vyšebrodskému kláštoru colnú slobodu v meste Nové Hrady a v jeho okolí. Smil z Nových Hradov bol v roku 1284 už právne dospelý, ak dosiahol funkciu purkrabího a podpisoval ( pečatil ) právne listiny. Preto predpokladám, že sa narodil niekedy pred rokom 1269.

Smil svoju funkciu získal hlavne vďaka postaveniu svojho otca Ojířa. Pravdepodobne bol ešte príliš mladý, aby sám preukázal svoje schopnosti.
Záviš z Falkenštejna sa stal Václavovi dobrým otčimom a znažil sa z Václava vychovať schopného kráľa a vďaka svojmu vplyvu na Václava bol prakticky regentom v Čechách. Z tejto pozície sa snažil určovať aj zahraničné aktivity a záujmy Českého kráľovstva znovu smerom do alpského priestoru, asi hlavne oživiť přemyslovské nároky na Korutánsko. Tieto aktivity samozrejme vadili Rudolfovi Habsburskému, ktorý tento priestor chcel ovládnuť svojím rodom. Logicky sa Habsburgovci snažili prepojiť ( priblížiť ) svoje pôvodné léna v južnom Nemecku (resp. dnešnom Švajčiarsku) s novými lénami v Rakúsku. O tomto snažení svedčí aj výber manželky pre najstaršieho Rudolfovho syna Albrechta. Tento rakúsky vojvoda si zobral za ženu Alžbetu, dcéru Menharta Tyrolského, ktorý ovládal Tyrolsko a Korutánsko, krajiny o ktoré mali Habsburgovci veľký záujem.

nto záujmový konflikt ešte viac zhoršoval vzťahy medzi Závišom a Rudolfom Habsburským. Na vyváženie vplyvu Záviša preto Rudolf podporoval protiskupinu okolo Tobiaša z Běchyne. Ak vezmeme do úvahy mocenskú silu Rudolfa Habsburského ako rímskeho kráľa, ako aj aktivizáciu Mikuláša Opavského od roku 1281 (prirodzený nepriateľ Záviša, nenávideli sa z dôvodu ich súperenia o Opavsko), bola Závišová mocenská pozícia stále latentne ohrozovaná. Závišovi v očiach verejnosti naprospieval ani jeho milenecký a následne manželský vzťah ku Kunhute Haličskej, nakoľko z pohľadu vtedajšej morálky to bolo neakceptovateľné, aby kráľovná vdova mala takýto vzťah so šľachticom, ktorý navyše bol v minulosti odporcom jej bývalého manžela kráľa Přemysla Otakara II. Rudolf vedel využiť tento negatívny obraz Záviša v očiach verejnosti na jeho ďalšie očierňovanie ako aj spochybňovanie vhodnosti jeho vplyvu na mladého Václava II.. Svedectvom o značne napätom vzťahu medzi Závišom a Rudolfom Habsburským svedčí udalosť, keď počas svadby Guty Habsburskej s Václavom II., organizovanej Rudolfom v lednu 1285 v Chebe (Cheb v tom čase patril k nemeckej ríši), Záviš radšej ostal počas svatby mimo mesta. Bál sa svojho zatknutia alebo iného ohrozenia zo strany Rudolfa. Po svatbe mladí manželia fyzicky okúsili manželstvo a hneď po svadobnej noci Rudolf Habsburský odviezol svoju dcéru nazad do Viedne s odôvodnením, že má strach ju nechať v prostredí kráľovského dvora v Čechách, ktorý ovláda nespoľahlivá šľachta.

Na postavení Záviša u dvora sa po Václavovej svadbe zdanlivo nič nezhoršilo, ale reálne spolu so stratou podpory od svojej manželky (zomrela v žáří 1285) sa jeho postavenie stále oslabovalo. Pre svojho syna s Kunhutou Ješka sa Záviš snažil získať majetkové zabezpečenie, čo sa mu aj podarilo vo východných Čechách. Konkrétne dňa 23.září 1285 Václav II. dedične daroval Závišovi mestá Poličku, Lanškroun a hrad Lanšperk. Medzi svedkami je na 1. mieste tejto darovacej listiny uvedený práve Ojíř z Lomnice. Záviš prostredníctvom malého Václava prakticky riadil celé kráľovstvo a s touto zodpovednosťou sa spájali aj nepopulárne kroky ako prinútiť k podriadeniu zákonom šľachtu, ktorá to často nechcela akceptovať. Príkladom týchto aktivít boli vojenské ťaženia Václava, pod Závišovým vedením, proti Zvíkovu roku 1285, roku 1286 ťaženie na Moravu, vzbura Fridricha zo Šumburku a podobne. Záviš sa okrem vojenských aktivít usiloval upevniť postavenie kráľovskej moci, posiloval postavenie kráľovského dvora, zemských inštitúcii a miest (napr. roku 1285 privilegium pre české mestá - ochrana proti zvôli šlachty). Tieto kráľovstvu prospešné zmeny ale na druhej strane prirodzene rozširovali okruh Závišových neprajníkov najmä z radov šľachty. Závišovo mocenské postavenie dostalo ďalšiu trhlinu po príchode kráľovny Guty do Prahy 4. července 1287, ktorá Záviša nenávidela. Je pravdepodobné, že Rudolf Habsburský nepustil svoju dcéru do Prahy bez predpokladu, že silné postavenie Záviša z Falkenštejna bude čoskoro oslabené.

Záviš nebol naivný a chápal oslabenie svojej situácie, ktorú chcel vylepšiť svojím ďalším sobášom s nevestou z kráľovského rodu. Za nevestu si vybral Alžbetu, sestru uhorského kráľa Ladislava IV. Kumánskeho. Tento sobáš bol od začiatku sprevádzaný škandálmi, keď Záviš neoprávnene vystupoval s titulom opavského vojvodu a pri svojej ceste za nevestou do Uhorska bol prepadnutý a olúpený o dary pre uhorského kráľa Jindřichom z Lichtemburka. Ani samotný sobáš neprebiehal ľahko. Princezna Alžbeta bola v kláštore, pričom už predtým bola vydatá za srbského spoluvladára Štefana Uroša Milutinoviča (manželstvo neuznalo srbské duchovenstvo). Ladislav Kumánsky svoju sestru zobral z kláštora násilím proti odporu ostrihomského arcibiskupa, ktorý na neho následne uvalil kliatbu.

Dlhší pobyt Záviša mimo Čiech a ani jeho nový sobáš reálne neupevnil jeho pozíciu, naopak povzbudil jeho nepriateľov a jeho neprítomnosťou v okolí Václava II. sa vytvoril priestor pre čoraz väčšiu skupinu Závišových neprajníkov. Títo začali Záviša pred Václavom nielen ohovárať, ale začali byť proti Závišovi aj vojensky aktívny. Zmena sa prejavila aj v zahraničných aktivitách mladého kráľa Václava, kde nastal posun záujmovej orientácie od alpského priestoru smerom na Míšensko a Poľsko. Z hľadiska šľachty sa Záviš mohol oprieť prakticky už len o rozrod svojich príbuzných Vítkovcov. O zmene v postavení proti sebe stojacich mocenských skupín svedčí aj listina z Drnholca ( Durnholz ) z 20. května 1288, ktorá sa viaže k urovnávaniu bojov na rakúsko-moravskej hranici. Tieto šarvátky urovnávali rakúsky vojvoda Albrecht a český kráľ Václav II. Za účelom odhadu škôd boli vybraní 4 šľachtici za každú stranu. Za českú stranu boli medzi vybranými Ojíř z Lomnice, Vítek z Hluboké, Jindřich z Rožmberka a Tas z Vizemburku. Varovným momentom bola skutočnosť, že do zmluvy boli pojatí aj odporcovia Vítkovcov Purkart z Janovic, páni z Běchyne a Jindřich z Lichtemburku, ktorí už v listine nevystupujú ako zradcovia, ale ako bojujúca strana, ktorá má na to dôvody.

K významnému posunu z hľadiska moci došlo aj v dvorských a zemských úradoch na prelome rokov 1288 a 1289. V úradoch sa ešte z Vítkovcov udržali Ojíř z Lomnice a Oldřich z Hradce, ale vedľa nich sa v mocenských pozíciach objavili aj ich odporcovia na čele s Purkartom z Janovic. Na odstránenie Záviša bol asi na Václava vyvíjaný stále silnejší tlak od Rudolfa Habsburského cez jeho dcéru Gutu, Václavovu manželku a jej doprovod (najmä bamberský biskup Arnold). Je možné predpokladať, že Rudolf mladému Václavovi za odstránenie Záviša sľuboval navrátenie funkcie kurfirsta pre českého kráľa, čím by sa Václav zaradil medzi najvplyvnejších pánov v ríši s právom voliť rímskeho kráľa. Za jedného z hlavných strojcom úkladov proti Závišovi je považovaný pražský biskup Tobiaš z Běchyne, samozrejme v pozadí so silnou podporou Rudolfa Habsburského. Asi v tomto období sa prehľbila trvalá spolupráca pánov z Běchyne s Rudolfom Habsburským, ktorá určovala prohabsburskú orientáciu rodu pánov z Běchyne aj v nasledujúcom období.

Osídla pasce nad Závišom zapadli asi začiatkom roku 1289. Záviš žil so svojou novou manželkou na hrade Svojanove a uvedomoval si svoje slabnúce postavenie a vplyv na Václava II. a preto chcel v rámci krstín svojho novonarodeného syna zvolať stretnutie, ktorého sa mali zúčastniť uhorský ako aj český kráľ. Záviš pozval Václava na tieto krstiny, pričom ho Václav vyzval, aby ho prišiel doprevadiť. Záviš sa dostavil na Pražský hrad, kde bol ozbrojencami Purkarta z Janovic v mene kráľa zatknutý. Záviš k svojmu pádu prispel nielen svojím dlhým vzdialením sa od kráľovského dvora ale možno aj svojimi snahami o získanie údelu pre svojho ďalšieho syna s uhorskou princeznou Alžbetou (údajne žiadal pre neho Opavské alebo Břeclavské kniežatstvo). Oficiálnym obvinením proti Závišovi bolo usilovanie o život mladého kráľa Václava a neoprávnené privlastnenie si kráľovských pokladov.

Osobne si myslím, že Václav neveril vykonštruovaným obvineniam, ale hodilo sa mu získanie Závišových východočeských majetkov, ktoré chcel vymeniť za majetky Fridricha Drážďanského na Míšensku. Václav bol k odstráneniu Záviša dlhodobo tlačený časťou českej šľachty, Rudolfom Habsburským a aj svojou manželkou, s ktorou sa citovo zblížil najmä po úmrtí ich malého syna Přemysla. Závišovi priatelia, ktorí ak aj mali mocenské postavenie, ako napr. Ojíř z Lomnice, asi nemali dostatočnú dôveru a vplyv na Václava II., aby zabránili zatknutia Záviša. Pravdepodobne ani neverili v možnosť takého dramatického mocenského prevratu. Ojíř z Lomnice je doložený u dvora ešte 10. ledna 1289 v Prahe ako svedok lénneho sľubu bytomského vojvodu Kazimíra Václavovi II. K Závišovmu zatknutiu pravdepodobne došlo až po tejto udalosti. Následne Ojíř ako Závišov blízky priateľ prišiel o funkciu najvyššieho komorníka a spolu s ním asi aj jeho syn Smil o post purkrabího v Podebradoch.

Ďalší vývoj udalostí v Čechách sa nevyvíjal tak ľahko ako si predstavoval Václav II. a jeho noví poradcovia. Samotný Záviš vzdoroval požiadavkám kráľa na vydanie majetkov, vôbec nepripustil priznanie sa k obvineniam o usilovanie o život kráľa a o neoprávnené privlastnenie si kráľovských majetkov, pričom na jeho podporu povstali Vítkovci. V južných Čechách začali boje hlavne medzi Vítkovcami a pánmi z Běchyne, ktorí boli považovaní za hlavných strojcov prevratu. Vítkovci začali ničiť na juhu Čiech majetky biskupa Tobiaša a Vítek z Hluboké (Závišov brat) zajal biskupovho brata Čeňka z Kamenice. O konkrétnej účasti Ojířa a Landštejnovcov v tejto domácej vojne kroniky mlčia a preto nie je možné povedať do akej miery sa Ojíř aktívne zapájal do bojov proti kráľovskej strane.

Pre Ojířa nový konflikt vytvoril ťažkú dilému pre jeho rozhodovanie. Na jednej strane bol blízkym priateľom Záviša a osobným svedkom dedičného darovania inkriminovaných východočeských majetkov Závišovi zo strany Václava II., ktoré boli Závišovi konfiškované. Strata vlastného mocenského postavenia u Ojířa asi zvyšovala jeho chuť znovu aktívne bojovať. Na druhej strane si Ojíř dobre pamätal ako v minulosti stratil všetky majetky, keď povstal proti Přemyslovi Otakarovi II., uvedomoval si aj svoj vek a reálne možnosti Vítkovcov pri danom rozložení síl. V jeho rozhodovaní už viac rozhodovala rozumová kalkulácia a skúsenosti, preto asi bojovú aktivitu prenechal iným a viac vyčkával, pričom čoraz viac prispôsoboval svoje konanie aktivitám Jindřicha z Rožmberka.

Václav II. sa ocitol v komplikovanej situácii, nakoľko v tom období rozvíjal aktivity v Poľsku (rozdrobené poľské kniežatá umožňovali Václavovi rozširovať svoju moc) a zároveň bol ohrozovaný Vítkovcami v Čechcách a na Morave zo strany uhorskského kráľa Ladislava. Domáca vojna pokračovala aj v roku 1290. Začiatkom roku 1290 sa Václav po svojom príchode z Poľska snažil rokovať s Vítkovcami a zároveň mu prišiel na pomoc druhodený rovnomenný syn rímskeho kráľa Rudolfa Habsburského spolu s vojenským kontingentom. Václav si našiel k svojmu švagrovi Rudolfovi dobrý vzťah a videl v ňom svoj rytiersky vzor. Mladý Rudolf ale krátko po príchode do Prahy ochorel a následne umrel. Na jeho miesto ako veliteľa Václav II. vymenoval svojho nevlastného brata Mikuláša Opavského, ktorý bol dávnym nepriateľom Záviša. Časť vítkovcov sa po rokovaniach s Václavom vzdala aktívneho odporu ale Závišovo rodinné jadro (Vítek z Hlubokej, Hroznata z Húžic) naopak vyzvali Vratislavské knieža Jindřicha IV., aby sa uchádzal o titul českého kráľa. Tieto ich kroky sa ale ukázali ako neúčinné a naopak vojenská podpora Rudolfa Habsburského (zaútočil na rakúske majetky pánov z Krumlova) ako aj následná strata podpory zo zahraničia (úmrtie Jindřicha IV. Vratislavského a následne zavraždenie Ladislava Kumánskeho) výrazne znížili ich šance na úspech.
Už neboli schopní aktívnych útokov, ale len držať významné hrady proti vojsku Václava II. Údajne na radu Rudolfa Habsburského, Václavove vojská brali Záviša pod každý obliehaný hrad a vyhrážali sa jeho popravou, ak posádka nevydá hrad. Takto získali od vzbúrencov viacero hradov, ale neuspeli pod hradom Hluboká, ktorý bránil Závišov brat Vítek. Mikuláš Opavský nechal pod Hlubokou dňa 24. srpna 1290 Záviša sťať pred očami obrancov. Vítek z Hlubokej následne nechal sťať Čeňka z Kamenice.

Hrad Hluboká – predstava podoby hradu v 13. storočí



Závišovi bratia, ktorí sa Václavovi nepoddali, museli utiecť najprv do Uhorska a následne do Poľska. Ich majetky prepadli v prospech koruny. Synom Závišovho strýka Vítka z Načeradce, ktorí sa poddali Václavovi II. boli ponechané len niektoré obmedzené majetky ako napríklad panstvo Ledenice. Keďže po potlačení povstania Vítkovcov nie sú známe žiadne informácie o revindikácii landštejnovských majetkov, je možné usudzovať, že Ojíř sa pripojil k Vítkovcom, ktorí sa s Václavom II. dohodli a podriadili sa. Pre Ojířa nebolo ľahké skloniť hlavu a ustúpiť do politického úzadia. Bolo ale pre neho dôležitejšie zachovanie majetkov pre svoj rod a tým aj šancu presadiť sa v budúcnosti.

Ojíř sa stiahol na svoje juhočeské majetky a podľa zachovaných listín udržoval kontakty hlavne s Rožmberkovcami (svedčia o tom svedectvá na nimi vydaných listinách). Václav II. sa tiež poučil z predchádzajúcich udalostí a pravdepodobne sa rozhodol nepripustiť opakovanie situácie, aby sa znovu dostal pod prílišný vplyv niektorej šľachtickej skupiny. Skupina okolo pánov z Běchyne a Purkarta z Janovic síce obsadila niektoré úrady a získala viaceré majetky po Závišovi a jeho odbojných bratoch, ale na dvore Václava II. sa čoraz viac začali presadzovať zahraničný poradcovia. Orientácia na skúsených zahraničných poradcov, hlavne z radov cirkvi, mu umožňovala jednak potlačiť prílišný vplyv domácej šľachty a zároveň v kooperácii so silnými cirkevnými autoritami a kláštornými rádmi sa usilovať aj o silnejšie zahranično-politické postavenie. Jedným z prvých vplyvných poradcov Václava II. bol bamberský biskup Arnold. Následne po smrti rímskeho kráľa Rudolfa Habsburského roku 1291 sa začali presadzovať probošt Bernard z Kamenice a Václavov spovedník Heřman. Významným poradcom (neskôr aj funkcionárom ) Václava II. sa stal roku 1293 Peter z Aspeltu, ktorý svoju karieru začínal ako dvorný kaplán a lekár Rudolfa Habsburského. Práve v období panovania Václava II. sa začalo budovať puto Petra z Aspeltu k Čechám, ktorý v následnom období významne ovplyvňoval európsku politiku ako aj českých kráľov.

V nasledujúcich rokoch Václav neuplatňoval nepriateľský postoj voči Vítkovcom, ktorí včas prestali s odbojom. Pravdepodobne si uvedomoval vhodnosť udržovania rovnováhy medzi rôznymi zoskupeniami šľachty a asi aj nutnosť zachovať si podporu šľachty ako celku. Václav II. nebol typom hrdinského bojovníka, ktorý sa dokáže sám postaviť do čela vojska. Bez schopnosti viesť vojenské jednotky nebolo možné brániť suverenitu kráľovstva a ani viesť výboje za účelom rozšírenia území. Z tohto dôvodu sa Václav II. nemohol zaobísť bez lojálnej bojaschopnej šľachty. Vďaka prezieravej politike sa Václavovi II. podarilo podriadiť si šľachtu, pričom aj vítkovských vodcov sa snažil k sebe pripútať funkciami a rozširovaním ich majetkov. Na kráľovskom dvore si našli miesto Jindřich z Rožmberka a aj Oldřich z Hradce. Keďže v tom období bol Oldřich z Hradce bezdetný, Václav II. ho za jeho službu obdaril významnými funkciami na Morave a navrhol mu zmluvu, že ak po smrti zanechá svoje majetky korune, tak počas svojho života dostane ďalšie významné majetky a privilégia. Majetky po dovtedy bezdetnom Oldŕichovi z Hradce boli už ale Oldřichom prisľúbené Jindřichovi z Rožmberka, preto asi ako odškodné Václav II. umožnil Rožmberkovi zdediť majetky po pánoch z Krumlova. O podobnej priazni Václava II. voči Ojířovi z Lomnice nemáme žiadne doklady, ale z bývalých krumlovských majetkov prešlo do rúk Landštejnovcov panstvo Ledenice ( možno priamo po úmrti posledných pánov z Krumlova alebo odstúpením týchto majetkov zo strany Rožmberkovcov ).

Václav II. po smrti Rudolfa Habsburského roku 1291 začal meniť svoju zahraničnú politiku. Prispeli k tomu aj rozpory s Albrechtom Habsburským, vojvodom rakúskym, ktorý mu odmietal vydať časť rakúskeho územia a Chebsko, ktoré mal Václav vyženiť ako veno svojej manželky Guty. V dubnu 1291 sa konalo stretnutie oboch panovníkov pri Znojme, kde Albrecht napriek dohovoru prišiel s veľkou skupinou ozbrojencov a nátlakom si vynútil od Václava ústupky. Albrecht podcenil Václava, ktorý mu to spočítal pri voľbe nového kráľa rímskej ríše, kde v spolupráci s ďalšími kurfirstami pripravil neočakávanú voľbu Adolfa Nasavského, ako nového rímskeho kráľa. Albrecht Habsburský pochopil, že v danom momente prehral. Tušil, že jedným z hlavných osnovateľov voľby jeho protikandidáta bol práve Václav II., a asi mu to nikdy nezabudol. Adolf Nasavský bol Václavovi II. zaviazaný za významnú podporu pri voľbe a odvďačil sa mu pričlenením Chebska k Českej korune a zároveň sa jeho syn Ruprecht zasnúbil s Václavovou dcérou Anežkou (krátko na to ale zomrela).

Súdobý obraz Václava II.



Od roku 1296 sa Václav definitívne odkláňa od podpory Adolfa Nasavského a podporuje Albrechta Habsburského s cieľom zvoliť ho za nového rímskeho kráľa (roku 1293 Albrecht udajne odprosil Václava II.). Jedným z dôvodov tejto zmeny politickej orientácie bola snaha Adolfa Nasavského udeliť svojmu rodu Míšensko ako odumrelé léno, pričom o postupné ovládnutie tohto územia sa už dlhšie usiloval aj Václav II.. Moc Václava II. bola v Čechách okolo roku 1297 plne stabilizovaná a uznávaná okolitým svetom. Dňa 2. června usporiadal Václav pre seba a svoju manželku veľkolepú korunováciu, ktorú sprevádzala nádherná okázalosť. Ale veľkolepá slávnosť skončila smutne, keď 18. června 1297 zomrela jeho manželka Guta, ktorá sa ešte nezotavila z posledného pôrodu. Zvoleniu nového rímskeho kráľa Albrechta bránil Adolf Nasavský (napriek tomu, že bol zosadený rozhodnutím kurfirstov) a o novom kráľovi nakoniec museli rozhodnúť zbrane. K rozhodujúcemu stretnutiu oboch súperov o nemecký kráľovský trón došlo dňa 2. července 1298 u Göllenheimu. V tomto rozhodujúcom boji vyhral Albrecht a jeho súper Adolf Nasavský v tejto bitke hrdinský padol. Dobové kroniky pripisujú významný podiel na porážke Adolfa Nasavského hrdinskému Smilovi z Nových Hradov, ktorý viedol český vojenský kontingent bojujúci na strane Albrechta Habsburského.

Už poverenie Smila z Nových Hradov viesť český vojenský kontingent znamenalo postupnú akceptáciu rodu Ojířa z Lomnice zo strany Václava II.. Následne udelenie funkcie purkrabího na Znojme možno zo strany Václava II. chápať ako odmenu Smilovi za jeho hrdinskú vojenskú službu. Po smrti Adolfa Nasavského už mohol bol byť Albrecht Habsburský dňa 23. června zvolený a 24. srpna korunovaný za rímskeho kráľa. V únoru 1299, za účasti veľkého počtu významných rížskych osobností, bol na schôdzke vo Viedni mladý syn Václava II., taktiež s prímením Václav zasnúbený s Eliškou, jedinou dcérou uhorského kráľa Ondreja III. z jeho prvého manželstva. Týmto sa odštartovala ďalšia etapa expanzie českého kráľovstva, tentokrát hra o uhorský trón. Samotný Ojíř nevystupoval v žiadnych funkciach a vidíme ho aktívneho len na jeho panstvách. Ojíř je uvedený ako svedok na listine z 12. dubna 1300, ktorou Jindřich z Rožmberka odovzdáva svojej matke Hedvige zo Schauenburku (znovu sa vydala) niektoré majetky. Medzi svedkami sú na tejto listine uvedení aj iní Landštejnovci a to konkrétne Vok z Třebone a Vítek z Třebone.

Vok z Třebone je ne tejto listine zmieňovaný posledný krát a preto je možné predpokladať, že krátko po roku 1300 umiera. Synovec Ojířa z Lomnice Vok z Třebone bol listinne spomínaný aj ako Voko de Borovia (Vok z Borovan), ktorý roku 1291 zasadal na zemskom súde. Pravdepodobne po smrti Voka z Třebone nastali medzi Landštejnovcami majetkové presuny, ktoré je môžné dedukovať. Vok z Třebone bol okrem spoluvlastníctva Třebone ( po svojom otcovi Pelhřimovi z Třebone ) aj vlastníkom Borovan. Po smrti Voka asi Ojíř prevzal celé třeboňské panstvo a prenechal svoje pôvodné panstvo Trhové Sviny Vokovým potomkom (Jaroslav, Sezema, Ojíř a Lidmila), ktorí potom vlastnili Trhové Sviny a Borovany a prípadne ďalšie menšie majetky. V tomto období po roku 1300 sa objavuje ako držiteľ Ledeníc Sezema, ale neviem určiť, či sa jedná o Vokovho brata Sezemu z Landštejna alebo o Vokovho syna Sezemu. Ďaľším landštejnským svedkom na listine z 12. dubna 1300 je Vítek z Třebone, druhý syn Ojířa z Lomnice. Keď predpokladám vek dospelosti 15 rokov a táto listina je prvým známym dokumentom kde Vítek vystupuje, môžem predpokladať, že Vítek sa narodil pred rokom 1285. Medzi ním a jeho bratom Smilom z Nových Hradov bol väčší vekový rozdiel, to možno pomýlilo aj J.Šustu, ktorý považoval Smila z Nových Hradov za Vítkovho strýka. Vďaka pomerne veľkému vekovému rozdielu medzi synmi Ojířa z Lomnice Smilom a Vítkom je možné zvažovať či nepochádzajú z dvoch rôznych manželstiev Ojířa z Lomnice. Z dokumentov máme strohé informácie len o jednej Ojířovej manželke Stříze ( Střezke).

Vítka vidíme svedčiť ešte na listine z prosince roku 1300, kde svedčí svojmu bratovi Smilovi bez predikátu. V tejto listine Smil predáva svoju polovicu mestečka Dlouhá Stropnice Vyšebrodskému kláštoru. Tento predaj bol potvrdený aj listinou z 25. července 1302, kde Smil predal aj polovicu susednej Stropnice a tu už Vítek svedčí s predikátom z Landštejna. Vítek získal Landštejn po úmrti Sezemu z Landštejna buď ako dedičstvo alebo kúpou. (Sezema vlastnil aj tvrdzu Kamberk u Mladej Vožice, ktorá sa pozdejšie tiež objavuje v majetku Vítkových potomkov). V tomto období Landštejnovci svedčili hlavne na listinách rožmberkovcov a je možné predpokladať, že s rožmberkovcami úzko spolupracovali aj pri získavaní svojich nových majetkov. Listiny vydávané priamo Landštejnovcami sú zriedkavejšie. Rožmberkovci už v tomto období mali vlastnú kanceláriu, ktorá listiny pre nich pripravovala. U landštejnovcov síce nemáme doklady o vlastnej kancelárii, ale na základe nálezov písacích pomôcok v Pomezí (osada v tesnej blízkosti hradu Landštejna) z obdobia Vítka z Landštejna, je možné tvrdiť, že aj Landštejnovci začali podporovať školy (v tom období samozrejme cirkevné) a uvedomovali si potrebu získavania gramotnosti.

Obdobie po roku 1300 sa vyznačovalo hospodárskym rozmachom českého kráľovstva, podporovaného ražbou novej kvalitnej mince – strieborným grošom a zahraničnou politikou Václava II., orientovanou hlavne na expanziu do Poľska a následne do Uhorska, kde vymrel vládnuci rod Arpádovcov. V roku 1297 sa Václav II. oženil s Richenzou, dcérou posledného poľského kráľa Přemysla a roku 1301 nechal Václav II, s podporou časti uhorskej šľachty, korunovať svojho syna Václava III. uhorským kráľom (v Uhorsku ho nazývali Ladislav V.). Aktivizácia Ojířovho syna Smila v službách Václava II. síce dokazuje zaintegrovanie Landštejnovcov medzi českú šľachtu aktívne podporujúcu Václava II., ale o Landštejnovcoch nemáme žiadne informácie v spojení s expanzívnou politikou Václava II. v Poľsku a v Uhorsku. V tejto politike asi nemohli Václavovi poskytnúť žiadne špeciálne služby, lebo nemali v týchto krajinách žiadne osobné kontakty a majetky. Možno preto sa v týchto aktivitách oveľa viac presadzovali vplyvný Hynek z Dubé a Mikuláš Opavský, ktorí mali aj v Sliezku svoje väzby.

Expanzívna politka Václava II. ako aj jeho bohatstvo plynúce hlavne z Kutnej Hory sa stalo tŕňom v oku Albrechta Habsburského. Večne zadlžený Albrecht začal od Václava požadovať podriadenie sa svojej politike a postúpenie príjmov z Kutnej Hory na niekoľko rokov. Tieto podmienky boli samozrejme pre Václava neprijateľné a bolo len otázkou času kedy príde k vojenskému konfliktu. Albrecht s podporou pápeža Bonifáca roku 1303 dosiahol vydanie kliatby na českého kráľa (Bonifác vehementne podporoval na uhorský trón Karola Roberta z Anjou – protikandidáta Václava III.) a zorganizoval proti nemu roku 1304 veľkú vojenskú výpravu. Václav predtým musel odviesť svojho syna Václava III. z Uhorska, kde bolo jeho postavenie už neudžateľné. Pripravovanej agresii zo strany svojho bývalého švagra Albrechta sa snažil Václav II. zabrániť zmluvou s francúzskym kráľom Filipom IV. Sličným, toto spojenie sa nakoniec neuskutočnilo a České kráľovstvo muselo len s vlastnými silami bojovať s Albrechtom a jeho spojencami. Proti Václavovi začali postupovať vojská samotného Albrechta z juhozápadu ako aj vojská Albrechtovho syna Fridricha spolu s uhorskými jednotkami (kumánskou jazdou) z východu. Obe vojská sa mali spojiť v južných Čechách a v rozhodujúcej bitke poraziť Václava II. Fridrich postupoval južnou Moravou, pričom jeho pochod sprevádzalo hrozné plienenie kumánskej jazdy. K miestu stretnutia sa nemohol dostať cez záseky medzi Strmilovom a Landštejnom, ktoré bránili Vítkovci a musel použiť okľuku južnejšie cez prechod pri Nových Hradoch a s vojskami svojho otca Albrechta sa až opozdene spojil u Českých Budejovíc.

Správanie sa vítkovcov možno Habsburgovcov prekvapilo, lebo asi očakávali, že sa postavia proti svojmu pánovi Václavovi II. ako za Přemysla Otakara II.. Vítkovci zachovali Václavovi II. vernosť, aj keď vďaka tomu ich majetky značne utrpeli rabovaním rakúskych vojsk. Tieto udalosti osvedčili správnosť politiky Václava II. voči vítkovcom po potlačení ich povstania v roku 1290, ktorí znovu stotožnili svoje záujmy s Václavom II. Habsburgovci v svojom ťažení neuspeli a po obliehaní Kutnej Hory boli ich jednotky decimované uplavicou, postupujúcou zimou a pri ústupe útokmi českých jednotiek. V týchto bojoch sa prvý krát významne prejavil mladý Jindřich z Lipé, ktorý zabezpečoval obranu Kuntnej Hory a úspešne prenasledoval habsburské vojská.

Smila z Nových Hradov možno jednoznačne doložiť v roku 1303 ako purkrabího v Znojme. V ďalšom období sa už o ňom našla len zmienka v zápise zo scriptória kláštora v Zwetli, kde sa uvádza, že Smil z Nových Hradov sa rozhodol vstúpiť v roku 1317 do bratstva mníchov v tomto kláštore. Smil splodil s manželkou Kunhutou z Kuenringu dvoch synov Smila, Ojířa a dcéru Ofku. Nemáme o nich žiadne konkrétne informácie a z hľadiska nasledujúcich dedení majetku Smila z Nových Hradov, potomkami jeho brata Vítka, je možné predpokladať, že Smilove deti zomreli v mladom veku. Dátum úmrtia Smila z Nových Hradov nie je známy, ale vďaka jeho úzkemu prepojeniu na cisterciatsky kláštor v Zwetli sa predpokladá, že je pochovaný práve v tomto kláštore. O Smilovi je možné konštatovať, že bol odvážnym bojovníkom, ktorý sa svojím hrdinstvom dokázal presláviť. Fukciu purkrabího na Podebradoch dosiahol vďaka postaveniu svojho otca ale funkciu purkrabího na Znojme už získal vďaka svojej udatnosti a svojim konaním umožnil svojmu rodu návrat do služieb kráľa Václava II.

Albrecht Habsburský bol po nevydarenom ťažení ešte viac zadlžený a v roku 1305 sa musel starať hlavne o svoje dlhy. Václav II. bol taktiež natoľko zadľžený z dovtedajších zahraničných aktivít ako aj z obrany, že ani výnosy z kutnohorskej urbury nestačili na splácanie týchto dlhov. Václav II. cítil príchod svojej smrti a chcel svojmu synovi Václavovi III. zanechať české kráľovstvo v čo najkonsolidovanejšom stave. Snažil sa urovnať nepriateľstvo s Albrechtom Habsburským aj za cenu ústupkov. V máji 1305 sa začali spisovať všetky kráľovské dlhy a Václav II. zvolal predných veľmožov kráľovstva k svojmu lôžku, aby sa stali veriteľmi kráľovských dlhov. Medzi zúčastnenými veľmožmi boli Hynek z Dubé, Jindřich z Rožmberka, Tobiaš z Bechyne, Vítek z Landštejna a aj moravksí páni Smil z Obřan a Ješek z Meziříči. Účasť Vítka z Landštejna na tejto smutnej udalosti, ako jediného zástupcu Landštejnovcov, svedčí o skutočnosti, že Ojíř z Lomnice a jeho starší syn Smil sa už asi u dvora neangažovali.

Po smrti Václav II. 21. června roku 1305 nastúpil na český trón mladý Václav III.. Mladý Václav III. sa dostal pod vplyv českej šľachty a ak máme veriť zbraslavkému opátovi spolu s šľachtickými rovesníkmi začal žiť bezuzdným životom. Faktom ostáva skutočnosť, že u jeho dvora už nie sú zahraničný radcovia, ktorí mali veľký vplyv za jeho otca. Napríklad vo funkcii kancléra Petra z Aspeltu vystriedal Petr Angelov, ktorého zbraslavský kronikár podozrieva, že vedome podporoval rozdávanie kráľovského majetku šľachte, pričom asi ani on sám neostal bez patričnej odmeny. Z našich Landštejnovcov sa v tom období politicky angažoval len Vítek z Landštejna, ale aj keď vekovo by mal byť blízky Václavovi III., nie sú známe žiadne záznamy o jeho pobyte na dvore mladého kráľa ani o zisku nového majetku vďaka priazni Václava III. V tomto období boli podľa historických dokumentov najvplyvnejší Hynek z Dubé, Jindřich z Lipé a najmä Rajmund z Lichtemburka. Rajmund najprv zastával funkciu kráľovského lovčího (tým aj významnú pravomoc správcu kráľovských hvozdov) a následne získal významný post kráľovského podkomořího. K svojim majetkom pripojil významný hrad Bítov, kde sa stal najprv purkrabím a následne ho získal aj dedične Zahraničné udalosti a asi aj postupný tlak kléru a miest prinútili Václava III. k zmene svojho správania. Predtým sa Václav III. 5. října 1305 oženil s Violou Tešínskou, dcérou pomerne málo významného tešínskeho kniežaťa Meška. Následne sa Václav III. začal pripravovať na boj o poľskú korunu a v lete 1306 vytiahol na zraz zemskej hotovosti do Olomouca. Česká šľachta sa začala chystať na výpravu do Poľska veľmi pozvoľne a celé ťaženie ukončila vražda Václava III. dňa 8. srpna 1306.

Po smrti Václava III. začalo obdobie bezvládia, ktoré využívala hlavne šľachta na majetkové zisky najmä na úkor miest a cirkvi ako aj na riešenie rôznych osobných sporov. Z tohto obdobia sa zachovala zmienka o čine Jindřicha z Rožmberka a Vítka z Landštejna, ktorí násilne vyhnali Mikuláša Klarica z budejovickej rychty. Klaric dostal túto rychtu dedične od Václava II. ale nedokázal zladiť svoje záujmy so záujmami Vítkovcov. Tento spoločný čin svedčí o vtedajšej úzkej spolupráci Rožmberkovcov a Landštejnovcov, pričom vedúcu úlohu mal Jindřich z Rožmberka. Po smrti Václava III.sa hlavným kandidátom na nového kráľa stal Jindřich Korutánsky, ktorý bol manželom Václavovej najstaršej dcéry Anny a pred svojim odchodom na poľské taženie ho Václav III. poveril spravovaním kráľovstva počas svojej neprítomnosti. Jindřich Korutánsky sa snažil čo najskôr zorganizovať snem s cieľom voľby nového kráľa, aby dal minimálnu šancu iným kandidátom. Dňa 22. srpna 1306 sa zišiel snem, aby zvolil nového kráľa. Na sneme predstúpili pred šľachtu dcéry Václava II., so žiadosťou aby snem pri voľbe akceptoval aj ich dedičské práva na trón. Menšia časť šľachty (hlavne Jindřich z Rožmberka a páni z Běchyne) podporovala ako kandidáta Rudolfa Habsburského, syna rímskeho kráľa Albrechta. Albrecht Habsburský presadzoval udelenie Čiech ako odumrelé léno svojmu synovi Rudolfovi a svoje požiadavky podporil vojenským zásahom, keď jeho vojská vstúpili do Čiech (zo západu Albrechtové jednotky a z juhovýchodu prišli až k Prahe jednotky jeho syna Rudolfa).

Habsburgovci podporili svoju snahu aj rozdávaním prísľubov. Proti tomu Jindřich Korutánsky nebol schopný postaviť vojenskú silu a ani sa dostatočne neangažoval pri udelovaní výhod a majetkov dôležitým českým pánom. Z týchto dôvodov sa väčšina snemu nakoniec v záři 1306 priklonila k voľbe Rudolfa Habsburského a Jindřich Korutánsky potichu opustil Čechy aj s manželkou Annou. Habsburgovci získali podporu Jindřicha z Rožmberka hlavne prísľubom navrátenia Ráabskeho hrabstva. Z toho nakoniec zišlo, ale ako náhradu mali Rožmberkovci prisľúbené panstvo Zvíkov, ktoré bolo pre nich strategicky veľmi významné. Habsburgovci vedeli ako si pripútať Jindřicha z Rožmberka, pričom asi k jeho orientácii na Habsburgovcov prispeli aj rodinné väzby rožmberkovcov na pánov zo Schauenburka, ktorí podporovali expanziu Habsburgovcov do Čiech (s Rudolfom Habsburským prišiel do Čiech aj Jindřich zo Schauenburka). Jindřich z Rožmberku sa snažil vystupovať ako predák všetkých Vítkovcov, ale najväčšie zisky z nástupu Habsburgovcov asi plynuli hlavne pre Rožmberkovcov.

Českým kráľom sa stal Rudolf Habsburský, ktorý si zároveň zobral za manželku Elišku Rejčku, bývalú druhú manželku Václava II., aby tým podporil svoje právo nielen na český ale prípadne aj na poľský trón. Rudolf sa prejavil ako striedmy, racionálny vládca a svojou šetrnosťou sa znepáčil pražanom a aj šľachte, ktorej navyše začal siahať na zastavené kráľovské majetky. Pre zabezpečenie dedičstva českej koruny pre Habsburgovcov aj po prípadnej Rudolfovej smrti, si Albrecht nechal v Znojme v lednu 1307 odprisahať od predstaviteľov českej šľachty následníctvo v prospech Rudolfových bratov. Asi sa v rodine Habsburgovcov vedelo o nie príliš pevnom zdraví českého kráľa Rudolfa.

Nie všetci akceptovali kráľovskú moc Rudolfa Habsburského a najmä časť šľachty v západných a južných Čechcách sa stavala Rudolfovi na odpor. Podľa Zbraslavskej kroniky medzi týchto odbojníkov patrili najmä Bavor zo Strakonic, Vilém z Valdeka a Ojíř, pričom rod tohto pána nie je uvádzaný. Historik Zdeněk Fiala vo vysvetlivkách k Zbraslavskej kronike uvádza, že išlo o Ojířa z Kumberku, Palacký považuje tohto Ojířa za nášho Ojířa z Lomnice. Je pravdepodobné, že Landštejnovci neboli nadšení prívrženci Habsburka na českom tróne, ale nepredpokladám, že sa priamo stavali proti Rudolfovi Habsburskému. Ak ešte žil Ojíř, už bol málo aktívny a pri svojich životných skúsenostiach, by asi neriskoval stratu majetkov a funkcií svojho rodu, ktoré mohol odpor proti habsburgovi priniesť. Vítek z Landštejna asi po Smilovi prevzal významné purkrabství v Znojme a pri otvorenom nesúhlase s panovaním Rudolfa Habsburského v Čechách, by riskoval jeho stratu. Navyše v Znojme sa v lednu 1307 konala vyššie uvedená prísaha českej šľachty Albrechtovi Habsburskému a nie je pravdepodobné, aby tam v tom čase ostal purkrabím otvorený odporca kráľa Rudolfa Habsburského.

V lete 1307 kráľ Rudolf vytiahol proti vzbúrencom, ale pri dobýjaní Horažďovic, ktoré držal Bavor ze Strakoníc dňa 3.srpna 1307, zomiera asi na následky uplavice. Jindřich z Rožmberka, aby dostal od habsburgovcov sľúbené zvíkovské panstvo, zorganizoval známu frašku, pri ktorej sa Bavor dňa 4. srpna 1307 vzdal Zvíkova pred už mŕtvym kráľom Rudolfom. Po smrti Rudolfa sa následne konal ďalší snem, ktorý mal rozhodnúť o novom kráľovi. Na tomto sneme prohabsburskú orientáciu zastávali najmä Dobeš z Běchyne, Jindřich z Rožmberka (asi aby si poistil Zvíkov) a Albrecht zo Žeberka. Počas rokovania bol Dobeš z Běchyne prebodnutý Oldřichom a Hynkom Krušinom z Lichtemburku, po tom čo odporcov zvolenia Fridricha Habsburského posielal hľadať nového kráľa do Stadic. (Libuša údajne v Stadiciach našla prvé knieža - Přemysla Oráča). Neviem jednoznačne posúdiť, či táto vražda bola vykonaná v návale emócii alebo to bola pripravovaná zámienka, ktorá vyvolala mocenský prevrat, umožňujúci návrat Jindřicha Korutánskeho spolu s posilnením postavenia Ronovcov. Faktom je, že po tomto akte sa v Prahe rozpútala likvidácia patricijských stúpencov habsburgovcov a verejne prepukol odpor proti pokračovaniu kráľovskej línie týmto rodom.

Fridrich Habsburský, hneď ako sa dozvedel o úmrtí svojho brata, ešte v červenci 1307 vstúpil s vojskom na Moravu, pričom nenarazil na ozbrojený odpor. Výnimkou bolo Znojmo, kde landštejnská posádka zabránila vstupu Fridricha. Fridrich musel obísť Znojmo a rozložil svoj tábor pri Jemnici. Bolo to v období, keď ešte nebol známy výsledok poslednej voľby. J.Šusta okrem iného píše, že „Vítkuv maršálek Jeník byl nucen spolu se svím vicepurkrabím Mikulášem dáti mešťanúm záruku, že budou svým lidem hradeb mestských brániti a že pan Vítek bude-li třeba posádku zesílí, tak aby obyvatelstvu žádné nebezpečí nehrozilo.“ Z toho môžeme usudzovať, že Vítek z Landštejna sa hneď po smrti Rudolfa postavil proti Habsburgovcom, pričom Jindřich z Rožmberka bol v tom období ešte prívržencom Fridricha Habsburského. Landštejnovci už asi išli svojou vlastnou cestou a prestali byť zviazaní s politikou Jindřicha z Rožmberka.

Fridrichov otec Albrecht Habsburský takisto narýchlo presúval vojenský kontingent pre boj v Čechách. Proti habsburským jednotkám sa spontánne spustil ozbrojený odpor (napr. Vilém Zajíc z Valdeka, Plichta ze Žerotína a iní), čo spôsobilo vyháňanie rakúskych jednotiek z Čiech. Jindřich Korutánsky bol zvolený za českého kráľa 15. srpna 1307, pričom až do vraždy rímskeho kráľa Albrechta Habsburského v máji 1308 nebolo jeho postavenie definitívne a bolo treba s habsburgovcami tvrdo bojovať. Jindřich Korutánsky mal okrem Lichtemburkovcov (Rajmund z Lichtemburku) a Vítka z Landštejna podporu aj ďalších významných šľachticov napr. Jindřicha z Lipé, Jána z Vartemberka, Smila z Obřan a pripájali sa mnohí ďalší. Jindřich z Rožmberka sa priklonil k Jindřichovi Korutánskemu až 13. září 1307, keď dostal prísľub, že Zvíkov dostane dedične spolu s kráľovským dvorcom Záhořím. Prísľub si nechal potvrdiť aj korutáncovým spojencom Fridrichom – Míšenským markrabím. (Wetinci sa radi pripojili k Jindřichovi Korutánskemu, nakoľko v tom čase taktiež bojovali s Albrechtom Habsburským).

Albrecht Habsburský získal na jeseň roku 1307 podporu hornobavorských kniežat Ludvíka a Rudolfa, mohučského arcibiskupa Petra z Aspeltu a spolu s ich vojskami začal pustošiť aj juhočeské majetky Vítkovcov. Fridrich Habsburský asi ovládol aj České Budejovice, pričom jeho otec Albrecht postupoval s vojskom cez Poohří smerom na Kutnú Horu. Táto sa ubránila ich útoku najmä vďaka Jindřichovi z Lipé a Janovi z Vartemberka. Habsburgovcom sa podarilo dostať von z Prahy Elišku Rejčku a s jej pomocou obsadiť jej východočeské lénne mestá Poličku, Vysoké Mýto, Hradec Králové a Jaromeř. Ale ani v tejto oblasti si neboli istí svojím postavením a začali sa presúvať na juh k rakúskej hranici. Habsburské vojská sa asi znovu pokúsili neúspešne obsadiť Znojmo. Z tohto obdobia sa zachovala listina kráľovského podkomořího Rajmunda z Lichtemburku, ktorý znojemským sľubuje, že pomocné vojsko poslané mestu v ňom ostane „beze vší násilnosti“. Medzi svedkami sú uvedení Jindřich z Rožmberka a Vítek z Landštejna. Habsburgovci ustúpili od svojich požiadaviek na český trón až po zavraždení rímskeho kráľa Albrechta Habsburského, keď sa museli sústrediť na udržanie svojich dovtedajších pozícii v ríši.

14. srpna 1308 sa habsburgovci oficiálne vzdali nárokov na České kráľovstvo, pričom im musel Jindřich Korutánsky ako náhradu sľúbiť 45.000 hrivien pražských grošov. Do vyplatenia tejto sumy im boli do zálohy vydané moravské mestá, medzi nimi aj mesto Znojmo. Tento akt ako svedkovia potvrdili aj Vítek z Landštejna, Jindřich z Rožmberka, Rajmund z Lichtemburka, Jindřich z Lipé. Vydaním Znojma Habsburgovcom stratil Vítek z Landštejna významné purkrabství a predpokladám, že ako podporovateľ Jindřicha Korutánskeho asi neprišiel o tento post bez patričnej náhrady.

Pečať Jindřicha Korutánskeho (okolo roku 1304)



Jindrich Korutánsky sa síce stal českým kráľom, ale za cenu obrovských dlhov a vysokej závislosti na šľachte, ktorá túto situáciu zneužívala na obohacovanie sa na úkor miest a cirkevných majetkov. O veľmi zlej finančnej situácii českého kráľovstva svedčí aj skutočnosť, že Rajmund z Lichtemburka už nebo schopný zabezpečovať z titulu kráľovského podkomořího požadované výdavky ( nestačili na ručenie dlhov ani jeho majetky ) a vzdáva sa v červnu 1308 tejto funkcie v prospech svojho príbuzného Jindřicha z Lipé. Jindřich z Lipé sa tak stal nositeľom úradu najvyšieho maršálka a aj kráľovského podkomořího. Tieto funkcie z neho urobili najmocnejšieho šľachtica v Čechách a na Morave. Jindřich z Lipé toto majstrovsky využíval na vlastné zisky. Výnos z kutnohorskej urbury zväčša plynul do vrecka Jindřicha z Lipé (s odôvodnením splácania jeho pohľadáviek voči kráľovi) a samotný kráľ dostával minimum, čím sa jeho pozícia ešte viac zhoršovala.

Daná situácia sa samozrejme nepáčila šľachte, ktorá nebola spojená s Jindřichom z Lipé ako napríklad bývalému prohabsburskému krídlu (Jindřich z Rožmberka, Albrecht ze Žeberka) a bohatému mestskému patricijátu. Hlavne bohatí mestskí patricijovia v Prahe a Kutnej Hore chceli zlepšiť svoje mocenské postavenie, výraznejšie sa zapojiť do rozhodovania o krajine a asi aj povzniesť svoje rody. Z tohto dôvodu pripravili v Prahe Velfovici spolu s Thausendmarkovcami a v Kutnej Hore Pelegrin Puš s Ruthardovcami dosiaľ nevídaný krok. Zajali vládnucu šľachtu.

Dňa 15.února 1309 skoro ráno prepadli ozbrojení kutnohorskí baníci pod vedením Pelegrina Puša a bratov Ruthardovcov Jindřicha z Lipé, Jána z Vartemberka a Jána z Klingenberku na blízkom sedleckom opátstve. Zajali ich a odviedli na hrad Litice. Zároveň v tom čase v Prahe boli zajatí vyšehradský probošt Petr Angelov, Rajmund z Lichtemburku a Hynek Žák z Dubé. Únoscovia požadovali podiel na moci potvrdený manželstvami svojich detí a deťmi zajatých pánov. Tento akt rozzúril šľachtu, ktorá očakávala od kráľa Jindřicha Korutanského zákrok v svoj prospech. Zároveň bohatý patriciját očakával zo strany kráľa podporu. Jindřich Korutanský nebol schopný zakročiť v prospech ani jednej zo strán a tak strácal dôveru a podporu oboch. Zajatá šľachta sa nakoniec musela s patricijátom dohodnúť, svoju dohodu následne nesplnila aj vďaka nejednotnosti patricijátu a po svojom vyslobodení znovu získala svoje postavenie.

Jindřich z Lipé sa následne rozhodol, že vyženie z Prahy jemu nepriateľskú patricijskú skupinu a prevezme moc do svojich rúk. So svojím priateľom Janom z Vartemberka pritiahli k Prahe ( v červnu 1309 – okolo sv. Jána Kristiteľa ), vyhnali svojich hlavných odporcov Velfovicov a Tausendmarka (organizátorov zajatia pánov) a umožnili návrat im oponujúcej strane okolo patricija Volframa. Na malostranskej strane Juditinho mostu opevnili a obsadili veže jednotky pána z Lipé a na druhej strane sa pri křižovníckom špitáli opevnil Volfram. Týmto spôsobom obsadili strategickú spojnicu oboch častí Prahy. Na mienku kráľa Jindřicha Korutánskeho nebrali ohľad, ale aby aj jeho mali pod kontrolou, pozvali ho na slávnosť do Starého mesta, kde ho držali v čestnom zajatí. Vítek z Landštejna sa medzi tým zmocnil Pražského hradu. V Prahe rozdelenej na dva tábory sa znovu rozhoreli roztržky medzi znepriatelenými stranami, kde mali väščšinou prevahu prívrženci Jindřicha z Lipé.

Jindřicha Korutánskeho už tradične podporovali okrem korutánskych veľmožov aj dolnobavorský vojvoda a míšenský markhrabě. V tomto období prišiel na pomoc Jindřichovi Korutánskemu aj bavorský vojvoda Oto a Eberhart Virtemberský so svojimi jednotkami, aby sprostredkovali pokoj. Najvyšším purkrabím bol ustanovený Heřman Zvířetický z Lemberka, ktorému ako čestnému pánovi dôverovali obe strany. Následne ale Jindřich Korutánsky porušil dohovor, odňal funkciu purkrabího Heřmanovi z Lemberku a dosadil na hrad míšenské vojsko. Neschopnosť Jindřicha Korutánskeho vládnuť spôsobila, že sa stal neakceptovateľný pre šľachtu ako aj časť patricijátu a cirkvi, ktorej majetky boli v tejto dobe najviac pustošené. Tento stav vyvolával myšlienky na dosadenie nového českého kráľa. V diskusiach sa uvažovalo o rôznych kandidátoch Fridrichovi Habsburskom, o Fridrichovi Míšenskom, a o rôznych poľských kniežatách.

Pravdepodobne cisterciatsky opát Konrád z Zbraslavi (spolu s Petrom Žitavským) a bývalou prohabsburskou stranou (Jindřich z Rožmberka, Albrecht ze Žeberka), ktorá nebola spokojná s Korutáncom a ani s prílišnou mocou kliky Jindřicha z Lipé, prišla s myšlienkou ponúknuť trón synovi novozvoleného rímskeho kráľa Jindřicha VII. Lucemburského. Aby bola dodržaná aj nástupnická línia po přemyslovcoch, bolo navrhnuté, aby sa jeho syn Ján Lucemburský oženil s dcérou Václava II. princeznou Eliškou. Cisterciatsky opáti využili svoje kontakty v ríši (hlavne na mohučského arcibiskupa Petra z Aspeltu) a pri ceste na pravidelné stretnutie zástupcov cisterciatskych kláštorov v Citeaux sa zastavili 13. až 15. srpna 1309 v Heilbronu na dvore rímskeho kráľa Jindřicha VII. Na tomto stretnutí bol kráľovi predložený návrh, aby sa jeho syn ako manžel princezny Elišky stal českým kráľom. Jindřich VII. sa v tomto momente ešte jasne nerozhodol koho dá čechom za kráľa ( ponúkal svojho brata Walrama ), ale súhlasil, že budúcou českou kráľovnou sa má stať Eliška.

Petr Žitavský (sprevádzal Konráda Zbraslavského) s touto informáciou prišiel do Čiech. Aj Jindřich VII., aby podporil nástup svojho rodu na český trón začal pripravovať opatrenia na dosiahnutie tohto cieľa napr. rokoval s Habsburgovcami aj o podpore Luxemburgovcov v Čechách. Jindřich Korutánsky sa tiež dozvedel čo chystá česká šľachta, patriciját a cisterciati a povolal (koncom října 1309) z Korutánska ozbrojené posily pod vedením Jindřicha a Konráda z Aufenštejna. Jeho správanie ešte viac popudilo čechov a keď odobral Jindřichovi z Lipé (27. listopadu 1309) monopolné rozhodovanie o financiach (mal úrad podkomořího) stratil tým jeho podporu. Koncom roku 1309 sa vybralo do Norimberka posolstvo z Čiech (organizované Jindřichom z Rožmberka, Albrechtom zo Žeberka a Fridrichom zo Šumburka), ktoré znovu ponúkalo synovi Jindřicha VII. Jánovi českú korunu s podmienkou, že si vezme za manželku Elišku Přemyslovnu. Na vyjednávaniach s Jindřichom VII. bol 31. ledna 1310 tento prísľub dosiahnutý. Tieto informácie sa dostali samozrejme aj ku korutánskej strane, v ktorej moci na hrade bola Eliška. Jej logickou snahou bolo dostať sa preč z Prahy (údajne ju chceli vydať za Otu z Bergova). Kedže Jindřich z Rožmberka alebo Albrecht zo Žeberka boli príliš ďaleko, obrátila sa (koncom května 1310) s prosbou o pomoc na Jána z Vartemberka, ktorý ovládal blízky Nymburk. Ján z Vartemberka toto pochopil ako šancu pridať sa k protikorutánskej skupine a urýchlene prišiel Eliške na pomoc (údajne ani nedojedol raňajky). Prišiel pod Vyšehrad, odkiaľ zobral Elišku, dovtedy prezlečenú za starenku, do Nymburku.Týmto aktom sa definívne aj skupina Jindřicha z Lipé otvorene postavila k odporcom Jindřicha Korutánskeho.

K významnému stretu medzi jednotkami skupiny okolo Jindřicha z Lipé a korutánskymi jednotkami došlo v červnu 1310 na Pohořelci pred Pražským hradom. Jindřich z Lipé spolu a Jánom z Vartemberka a vojenskou družinou sem prišli, aby podporili svojich prívržencov v tejto časti Prahy. Jindřich z Aufenštejna so svojimii jednotkami urobil na nich z hradu výpad, pričom sa rozpútal prudký boj rytierov oboch strán. Protiúder českých pánov, z ktorých sa najviac vyznamenal Vítek z Landštejna, bol taký prudký, že rozvrátil rady korutáncov. Vítek samotný sa dostal do problémov, z ktorých ho obetavo zachránil rytier Kamýk. Pri tejto zrážke bol zranený a zajatý sám Jindřich z Aufenštejna. Korutánske jednotky utekali naspäť do hradu a jednotky českých pánov za nimi. Prieniku Čechov do hradu zabránilo zrútenie dreveného mostíka, ktorý spadol pod ťarchou utekajúcich Korutáncov. Následne sa na stranu víťazov pridalo aj samotné mesto Praha. Protivníci Jindřicha z Lipé museli z mesta utiecť a viťazná strana mohla 29. června priviesť do mesta princeznu Elišku. Toto viťazstvo spôsobilo, že sa na stranu Jindřicha z Lipé pridala šľachta a aj rozhodujúca časť duchovenstva a mestského obyvateľstva. Víťazi zvolali snem, kde bolo deklarované zosadenie Jindřicha Korutánskeho a verejne bolo preklamovaná snaha vyslať za rímskym kráľom Jindřichom VII. oficialnu delegáciu, aby ponúkla ruku Elišky Přemyslovny jeho synovi Jánovi.

Česká delegácia odišla za Jindřichom VII. do Frankfurtu, pričom v nej boli zástupcovia duchovenstva (cisterciatski opáti Konrád Zbraslavský, Heidenreich Sedlecký), zástupcovia šľachty (Ján z Vartemberka, Bohuslav z Boru) a zástupcovia mestského patriciatu. Jindřich VII. znovu navrhoval, aby si Elišku zobral jeho brat Walram, s čím nesúhlasila česká strana. Rímskeho kráľa nakoniec presvedčili, aby súhlasil so ženbou svojho syna Jána s Eliškou, ale Jindřich VII. dal českým vyslancom lehotu do 1. záři, dokedy musia priviesť nevestu Elišku do Špýru (odkiaľ sa chystal na korunovačnú jazdu do Ríma). Pri ceste delegácie domov ju zastihla správa, že strana Jindřicha Korutánskeho otočila situáciu v Čechách v svoj prospech. Korutánskym vojskám prišli na pomoc míšenské jednotky a podarilo sa im dobyť Kutnú Horu (veľmi v nej chýbal jej obranca Jan z Vartemberka).

Delegácia z Frankfurtu prišla do Prahy 7. srpna a ak chceli zachovať šancu na dosiahnutie svojho cieľa potrebovali princeznu Elišku čo najskúr dostať do Špýru. Na úver od pražských mešťanov a z darov niektorých šľachticov a kléru bola rýchlo pripravená výbava a pôvodná zostava delegácie, doplnená o ďaľších pánov sa s Eliškou vybrala naspäť za rímskym kráľom. Prokorutánska strana následne obľahla Prahu a s pomocou ich prívržencov (otvorili im bránu) sa dostala do Prahy. Strana Jidřicha z Lipé sa snažila situáciu zvrátiť a na pomoc svojim priaznivcom prišiel z hradu Vítek z Landštejna. Vítkova jazda bola zastavená na tržišti pri sv. Havlovi, nakoľko prokorutánsky velfovici a ich spojenci prehradili ulice reťazami. Vítkovým jednotkám by sa nepodarilo vrátiť, keby jeden z Vítkovej družiny silák Sudek (Soudek) mečom nepreťal reťaz a umožnil ústup Vítkovej družine na hrad. Korutáncom sa následne podarilo obsadiť celú Prahu. Dňa 31. srpna Jindřich VII. lénom venovaj české kráľovstvo svojmu synovi Jánovi Lucemburskému a večer sa konala jeho svatba s přemyslovskou dedičkou princeznou Eliškou.

Aby sa Ján Lucemburský reálne mohol ujať vlády bolo nutné najskôr vypudiť z Čiech Jindřicha Korutánskeho a jeho míšenských podporovateľov. V nemeckých krajoch bolo zozbierané vojsko, ktoré 21. září 1310 sprevádzalo mladého Jána Lucemburského do Čiech. Ján sa predtým rozlúčil so svojími rodičmi a so svojou manželkou Eliškou Přemyslovnou v sprievode skúseného diplomata Petra z Aspeltu sa vybral za svojím kráľovstvom. Vojsko Jána Lucemburského chcelo najprv aj s pomocou českej šľachty dobyť Kutnú Horu, táto ale bola účinne bránená Jindřichom z Aufenštejna a odolala lucemburskému vojsku. Situácia začala byť pre lucemburskú stranu zlá, nakoľko prichádzala zima a niektorí z jej nemeckých spojencov chceli odísť domov. Peter z Aspeltu sa ale nechcel vzdať a preto sa pokusil dobyť Prahu. Vojenská sila na to nestačila, preto bolo potrebné použiť lesť. Prostredníctvom bývalého spovedníka princezny Elišky Berengára sa dohodli so svojimi podporovateľmi vo vnútri mesta. Títo im otvorili bránu a lucemburská strana mohla obsadiť Prahu. Po páde samotného mesta sa situácia Jindřicha Korutánskeho stala neudžateľnou a po rokovaniach s lucemburgovcami sa rozhodol odísť aj s manželkou Annou do Korutánska. Po páde Prahy sa Jánovi Lucemburskému otvorili aj ostatné mestá v Čechcách a roku 1311 pri jeho ceste na Moravu mu vzdali hold aj moravské mestá.

Meno Vítka z Landštejna sa naposledy písomne spomína v listine z 10. října 1312, kde vystupoval spolu s Fridušom zo Smojna ako dojednávateľ splácania dlhov Václava II. a Václava III., Jindřicha Korutánskeho ako aj Jána Lucemburského voči Jindřichovi z Lipé, ktoré mali byť hradené z kráľovskej urbury. V rovnakom období Vítek zároveň svedčil pri konfirmácii Jána Lucemburského pôvodných privilégii Václava II. pre sedlecký kláštor. Z vyššie uvedeného vyplýva, že Vítek sa pohyboval v blízkosti Jána Lucemburského a asi s ním udržoval dobré kontakty, pričom patril k významným podporovateľom Jindřicha z Lipé. O jeho posledných aktivitách v južných Čechch je známa len zmienka v dokumente z 10. dubna 1311, kde priznáva, že dedinu Dobruš má od Zlatokorunského kláštora k užívaniu len doživotne.

Vítek z Landštejna sa v českej histórii predstavil ako neohrozený bojovník, ktorý často nedbal ani svojho osobného ohrozenia. Z dnešného pohľadu môžeme jeho kúsky považovať až za bláznivé, ale v tom čase to bola známka vysokého hrdinstva. Už ako mladý sa aktívne uchádzal o postavenie a funkcie v kráľovstve, pričom na začiatku asi prevzal funkciu purkrabího v Znojme po svojom staršom bratovi Smilovi z Nových Hradov. Na začiatku spolupracoval s Jindřichom z Rožmberka, ale neskôr sa odpútal od politiky Rožmberkovcov a orientoval sa na mocenskú skupinu okolo Rajmunda z Lichtemburku a následne okolo Jindřicha z Lipé. Dôvodom jeho zmeny orientácie na Ronovcov mohli byť viaceré skutočnosti. Jindřich z Rožmberka dosahoval svoje ciele viac diplomaticky, svojím majetkovým a mocenským postavením, pričom často zmenil politickú orientáciu, tak aby čo najviac získal (pričom to nemuselo automaticky vyhovovať ostatným Vítkovcom). V roku 1310 Jindřich z Rožmberka umiera a jeho nástupca Peter I. z Rožmberka síce po otcovi získal funkciu najvyššieho komorníka ale politickú orientáciu Vítka z Landštejna to nezmenilo. Vítka k Jindřichovi z Lipé asi priťahovalo hrdinstvo a charizma pána z Lipé, zároveň možnosť získania nových majetkov, nakoľko Jindřich z Lipé sa snažil zaopatriť aj blízkych spojencov. Podpora lucemburskej strane a Jindřichovi z Lipé asi Vítkovi priniesla aj majetkové zisky.

Možno po nástupe Jána Lucemburského k moci dostal Vítek aj purkrabství na Hlubokej, možno toto purkrabství získal ešte od Jindřicha Korutánskeho a lucemburgovec mu ho len potvrdil. Nezachovali sa o tom žiadne dokumenty, ale jeho syn Vilém z Landštejna je už na tomto purkrabství písomne potvrdený roku 1315. Kedže strategicky umiestnený hrad Hluboká (Vrohburg) bol ako kráľovská základňa pre vítkovskú enklávu nepríjemný, jeho ovládnutie landštejnovskou posádkou bolo asi privítané aj ostatnými Vítkovcami. Nevie sa presne ako a kedy zomrel Vítek z Landštejna, ale je možné predpokladať, že jeho život skončil v mladom veku, možno v dôsledku zranenia, ku ktorým nemal pri svojom dobrodružnom živote ďaleko. Jeho smrťou končí jedna kapitola vzostupu Landštejnovcov v českých dejinách, ďalšiu ešte významnejšiu už písal jeho syn Vilém z Landštejna.


Použitá literatúra:
Zdeněk Žalud: „Páni z Landštejna do doby husitské“ Praha 2001
František Palacký: Dějiny národu českého II.
Jozef Šusta: Kniha první: „Poslední Přemyslovci a jejich dedictví 1300 – 1308“
Jozef Šusta: Kniha druhá: „Počátky Lucemburské 1308 – 1320“
Zbraslavská kronika CHRONICON AULAE REGIAE, autor vysvetliviek Zdeněk Fiala
Jan Urban: „Lichtemburkové – Vzestupy a pády jedného panského rodu“ NLN 2003
Autorský kolektív Petr Klučina, Richard Marsina, Andrej Romaňák: Vojenské dějiny Československa I. díl ( do roku 1526 )
Jaroslav Prokeš: Dějiny Prahy, vydal R. Schutz 1948
Jihočeský Herold – Mimořádne číslo – díl II.: Pečeti příslušníku rodu pánu z Landštejna, zozbierané pánom Miroslavom Milcom