Zlatá doba Striebornej ruže - 4.časť

Autor: Mildi <(at)>, Téma: Šlechta, Vydáno dne: 14. 03. 2010

Domažlický snem a jeho výsledky znamenali prehĺbenie dualizmu moci v Českom kráľovstve. Ján Lucemburský musel postúpiť výkon funkcii českému panstvu a jeho kráľovský titul sa stal viac reprezentačnou funkciou. Kráľovi ostalo právo na príjmy z urbury, príjmy z kláštorov a kráľovských miest, pričom aj správu týchto príjmov riadil kráľovský podkomoří (funkcia obsadzovaná českou šľachtou ). K vypísaniu berne mohol kráľ pristúpiť len pri dohodnutých udalostiach, mimo nich k jej vypísaniu potreboval súhlas snemu.

Aj keď si šľachta vybojovala veľký podiel na moci, stále bolo dôležité kto ovládne kráľa, obsadí najdôležitejšie úradnícke posty a tým aj právo vládnuť. O svoj podiel na moci museli bojovať aj Peter z Rožmberka spolu s Vilémom z Landštejna.

Hneď po rokovaniach na sneme v Domažliciach sa obaja hlavní šľachtickí vodcovia Jindřich z Lipé a Vilém Zajíc z Valdeka ponáhľali do Prahy prevziať moc do svojich rúk resp. do rúk svojich verných priateľov a vyhnať svojich odporcov. Typickým príkladom bolo dosadenie Jána Voleka na post vyšehradského probošta a zatknutie majstra Jindřicha, blízkeho kráľovnej.
K oslabeniu kráľovskej moci prispel aj odchod Jána IV. z Dražic do Avignonu na jar roku 1318, kde sa mal obhajovať z údajnej podpory kacírstva.
V súvislosti s rozmáhajúcim sa kacírstvom vydal pápež Ján XXII . začiatkom roku 1318 prevolanie na podporu ním vysielaných inkvizítorov do Čiech a do Poľska. Keďže dualizmus moci v Čechách po sneme v Domažliciach bol známy aj v zahraničí, pápež adresoval svoje prevolanie nie len na českého kráľa, ale aj na najvýznamnejších šľachticov, pričom medzi oslovenými bol aj Vilém z Landštejna, čo svedčí o jeho už vtedajšej autorite nielen doma ale aj v zahraničí.

Ján Lucemburský si napriek svojej vnútropolitickej porážke asi chcel zachovať dôstojnosť a nechcel sa prizerať preberaniu moci v Prahe a preto rád prijal pozvanie Petra z Rožmberka na poľovačky v jeho juhočeských revíroch. Pri týchto trojtýždňových radovánkach sa osobne spriatelil s hostiteľom, ktorý mu bol aj vekovo blízky, čím pre Petra z Rožmberka vznikla dobrá východisková situácia pre ďalší rozvoj vzťahov s kráľom. Vilém z Landštejna, ako jeden z bývalých najzarputilejších odporcov mladého kráľa si musel tiež začať hľadať cestu k svojmu panovníkovi.
Spojenectvo s Petrom z Rožmberka bolo pre mladého Viléma veľmi poučné. Peter mu bol vekovo bližší než pán z Lipé a asi si viac vážil priateľstvo a podporu Viléma. Oboch spájali spoločné ciele, rodová blízkosť (Peter z Rožmberka bol pravdepodobne bratrancom Vilémovho otca Vítka ), na tú dobu dobré vzdelanie a asi aj podobné charakterové vlastnosti.
Od Petra z Rožmberka sa Vilém poučil, že majetkové a mocenské výhody sa nezískavajú len bojovými aktivitami, ale najmä vhodnou mocenskou hrou.
Blízky kontakt na Petra z Rožmberka prirodzene znamenal Vilémovú väčšiu spoluprácu nielen s Vítkovcami, ale aj inými rodmi, ktoré úzko spolupracovali s Rožmberkom. Jednalo sa napríklad o spoluprácu s pánmi z rodu Drslavicov, pánmi z Miličína a pod.

Jindřich z Lipé síce vyhral mocenský súboj s mladým kráľom, ale si uvedomoval, že Vilém Zajíc z Valdeka spolu s kráľovnou Eliškou a s ich inými prípadnými spojencami, by mu mohli byť v budúcnosti znovu nebezpeční. Svoju istotu videl v plnom ovládnutí mladého kráľa.
Snažil sa ho k sebe pripútať napr. aj podporou jeho rytierských snov ( vytvorenie rádu rytierov po vzore kráľa Artuša ), podporou pri jeho radovánkach a hlavne sa snažil Jánovi Lucemburskému vštepiť pocit nebezpečenstva zo strany jeho manželky a z Viléma Zajíce.
Úsilie pána z Lipé, ako úplne odstrániť vplyv Elišky Přemyslovny na mladého kráľa, bolo korunované úspechom začiatkom roku 1319, kedy sa kráľovná so svojimi deťmi presídlila na svoj hrad Loket. Jindřich využil tento odchod a presvedčil kráľa, že v ústraní kuje sprisahanie proti nemu a spolu so svojimi vernými ( Vilém Zajíc ) sa chystajú vyhlásiť mladého Václava za kráľa a v jeho mene vládnuť. Pán z Lipé spolu s kráľom vtrhli na Loket, odobrali Eliške deti ( hlavne išlo o malého Václava ) a vykázali ju do mesta Mělníka, ktoré vlastnila ako veno.

Vláda Jinřicha z Lipé spôsobovala neúmerné finančné zaťažovanie miest a kláštorov, čo budilo ich nevôľu.
Finančné vyčerpávanie Prahy začalo byť neúnosné, čo spôsobilo, že sa pražský patriciját spojil a rozhodol sa vydobiť pre mesto lepšie postavenie a práva. Vytvoril 6 člennú skupinu zástupcov, ktorá chcela s Jánom Lucemburským rokovať o akceptovateľných zmenách. Toto snaženie bolo šancou pre časť šľachty, odstavenej od moci, a najmä pre nespokojnú Eličku Přemyslovnu podporovanú Vilémom Zajícom z Valdeka, aby sa pokúsili zmeniť mocenskú konšteláciu.
K pražanom sa pridali aj Peter z Rožmberka a Vilém z Landštejna, ktorí svoje mocenské postavenie od Domažlického snemu postupne strácali. Zasadali síce na zemskom súde, ale oproti skupine pod vedením pána z Lipé sa nevedeli presadiť.
V lete roku 1319, po neúspešne zvolanom rytierskom turnaji ( zo zahraničia neprišli žiadni účastníci ), trávil kráľ svoj čas spolu s pánom z Lipé v Brne, ktoré sa stalo novým sídlom Elišky Rejčky. Tu sa pán z Lipé spolu s kráľom dozvedeli o dianí v Prahe. Jindřich z Lipé presvedčil kráľa, že nespratníkov je potrebné čo najskôr potlačiť. Narýchlo zozbierané vojsko kráľa Jána Lucemburského, Jindřicha z Lipé a Mikuláša II. Opavského sa urýchlene presunulo k Prahe. Deň pred ich príchodom stihla prísť z Mělníka do Prahy Eliška Přemyslovna, čím podporila nespokojných pražanov a vyhrotila konflikt. Zároveň Peter z Rožmberka stihol odísť pre vojenskú pomoc. Ján Lucemburský 8. července 1319 obsadil menšie mesto a hrad a dňa 10.července sa pokúšal útokom dobyť Prahu, kde časť obyvateľstva nemala chuť bojovať proti kráľovi. Mesto odolalo hlavne vďaka hrdinskému úsiliu Viléma Zajíca z Valdeka. Nasledujúci deň vošli do Prahy na pomoc jednotky pod vedením Petra z Rožmberka, ktoré svojou početnosťou, údajne až 400 jazdcov, prevýšili silu kráľovských jednotiek. Ján Lucemburský sa neodvážil zopakovať útok na pražské Staré Mesto a začal rokovať s odporcami. Situáciu vyriešil narýchlo zvolený snem, kde Ján Lucemburský musel 18. července pristúpiť na dohodu, sľúbiť beztrestnosť odporcom a niektoré ústupky Starému Mestu.
Vystúpenie Viléma z Landštejna na strane kráľovny Elišky Přemyslovny, svojej nedávnej odporkyne, sa zdá prekvapujúce. Znovu riskoval stratu majetkov a otvorené nepriateľstvo voči svojmu bývalému druhovi Jindřichovi z Lipé, v tomto období mocensky ešte silnejšiemu ako v minulosti. Pán z Landštejna sa ale už pevne rozhodol pre spojenectvo so svojim priateľom Petrom z Rožmberka a Vilém, keď bolo treba, vedel byť verným spojencom v dobrom aj v zlom.
Pre vysvetlenie tohto odbojného vystúpenia Viléma z Landštejna je potrebné analyzovať dôvody odboja jeho druha Petra z Rožmberka. Peter si vedel spočítať, že neustále systematické posilňovanie postavenia pána z Lipé ho ohrozuje. Za útok na vítkovcov bolo možné pokladať Petrovu stratu funkcie najvyššieho komorníka ( v červnu 1319 je ako držiteľ tejto funkcie uvádzaný príbuzný pána z Lipé). Ďalšie nepriateľské kroky sa dali očakávať. Jindřich z Lipé si určite pamätal ako Peter z Rožmberka 2 krát nedodržal ich dohody o vzájomnej podpore.
Pán z Lipé systematicky pracoval na odstránení Viléma Zajíce od moci a následným pokračovaním mohlo byť úplné odstavenie aj samotného Petra z Rožmberka. Rožmberk vedel, že musí ukázať svoju silu, pokiaľ má ešte možnosť spojiť sily s pánom z Valdeka. Situácia v Prahe bola najvhodnejšou príležitosťou. Predvídavý Peter tušil, ako sa situácia v Prahe vyvinie a s Vilémom z Landštejna vopred na svojich panstvách zozbierali veľký počet vojakov ( 400 jazdcov neboli schopní spontánne zozbierať za 2 – 3 dni ). V pravý čas prišli ich jednotky demonštratívne Prahe na pomoc a svojou silou nedávali protistrane reálne šance na rýchly úspech. Tento akt, kedy bez nevyhnutnosti priamej vojenskej konfrontácie vítkovci ukázali vládnucej skupine, že musí akceptovať aj ich mocenskú silu, je typickou ukážkou inteligentnej mocenskej hry Petra z Rožmberka.


Napriek dohodám na sneme Ján Lucemburský nedodržal svoje sľuby voči pražskému patricijátu (hlavní odbojníci museli utiecť), ale voči našim vítkovcom následne nevykonal žiadne zásadne represie. Za drobný priek je možné považovať asi len vrátenie budejovickej rychty mladému Klaricovi ( jeho otca násilne z rychty vyhnali Jindřich z Rožmberka a Vítek z Landštejna ).
Vítkovská skupina si uvedomovala, že proti kráľovi a ronovskej mocenskej skupine nemá zmysel otvorene bojovať, ale skôr si hľadať vlastnú cestu ku kráľovi. Najvhodnejšou sa ukázala podpora Jána Lucemburského pri jeho zahraničných aktivitách, jednak osobnou účasťou ako aj úvermi, ktorých rozhadzovačný lucemburk nemal nikdy dosť.
Možnosť vojensky podporiť Jána Lucemburského sa naskytla veľmi rýchlo. 14. srpna 1319 zomrel bez potomkov braniborský markhrabě Valdemar. Toto bojovné knieža dokázalo pod svoju vládu dostať okrem samotného Braniborska aj Dolnú Lužicu, Budišínsko, Zhořelecko, Frankfurt nad Odrou, časť Míšenska, Dolného Sliezska, Pomoranska a Meklenburska. O tieto územia samozrejme prejavilo záujem veľa susedov. Pri tomto delení pozostalosti nemienil ostať bez zisku ani Ján Lucemburský. Začal sa usilovať o získanie Budišínska a Dolnej Lužice. Svoje sporné práva podporil hlavne vojenskou výpravou, k účasti na ktorej presvedčil všetkých významných pánov. Peter z Rožmberka a Vilém z Landštejna asi radi využili túto možnosť ako sa dostať bližšie ku kráľovi, najmä ak samotný pán z Lipé ostal v Čechách.
Z celého vojenského snaženia nakoniec český kráľ získal len Budišínsko a to ešte musel predtým riešiť problém s Jindřichom Javorským, ktorý si k týmto majetkom tiež uplatňoval nárok. Pri majetkovom vyrovnaní s Jindřichom Javorským Jánovi Lucemburskému pomohol Jindřich z Lipé, ktorý vlastnil majetky v Žitavsku, ktoré susedilo s územím Jindřicha Javorského. Ponúkol svoje majetky v Žitavsku za výmenu Jánovi Lucemburskému, ktorý ich následne venoval Jindřichovi Javorskému ako odstupné za majetky po Valdemarovi.
Vyššie uvedené postúpenie majetkov pána z Lipé bolo súčasťou väčšej majetkovej výmeny, cez ktorú Jindřich z Lipé získal Nemecký Brod, hrad Lipnicu a ďalšie majetky na Morave, kde sa začal čoraz viac zdržiavať ( v blízkosti svojej milenky Elišky Rejčky ). Účastníkmi majetkovej výmeny boli okrem pána z Lipé aj jeho príbuzní, najmä pán Rajmund z Lichtemburka, ktorý síce pri tejto majetkovej výmene prišiel o Nemecký Brod, ale zbavil sa najväčších dlhov, ktoré získal jednak svojim nákladným životom a hlavne zadĺžením sa vo funkcii podkomořího ( počas vlád Václava III. a Jindřicha Korutánskeho).
Majetkové zmeny pána z Lipé priniesli aj zmeny jeho mocenského záujmu, ktorý sa začal viac presúvať na Moravu, kde pán z Lipé vystupoval ako hejtman, pričom si cez „svojich ronovcov“ strážil mocenské postavenie aj v samotných Čechách.
Jindřich z Lipé využíval všetky prostriedky, aby posilnil svoj vzťah k Jánovi Lucemburskému, napr. aj sobášom svojho najstaršieho syna, tiež Jindřicha, s príbuznou Jána Lucemburského Anežkou z Blankenheimu. Naďalej bezpečne ovládal najdôležitejšie mocenské nitky v kráľovstve. Jeho najnebezpečnejší nepriateľ Eliška Přemyslovna bola momentálne bez vplyvu na kráľa a navyše jej najbližší pomocník Vilém Zajíc z Valdeka ešte v roku 1319 podľahol svojmu zraneniu počas vojenskej podpory Ľudovíta Bavorského.
Vedúce postavenie pána z Lipé v Čechách a na Morave bolo nesporné, čo sa potvrdilo hneď pri odchode kráľa do rodného Lucemburska začiatkom roku 1320, kedy mu kráľ prenechal správu Čiech.

Keď Ján Lucemburský musel rezignovať na priamy výkon moci v kráľovstve, začal sa viac orientovať na svoje aktivity v Lucembursku, v nemeckej ríši a Francúzsku, pričom jeho hlavným cieľom bolo z Čiech vydolovať čo najväčšie množstvo striebra. Tieto príjmy vždy dokázal rýchle minúť pri svojich cestách mimo kráľovstva a pri každej novej návšteve prichádzal s novými finančnými požiadavkami. Na schválenie novej berne vždy potreboval súhlas najsilnejšej mocenskej skupiny, ktorá si vždy za svoj súhlas vyslúžila nové majetkové zisky a privilégia.

Postavenie našich vítkovcov sa po návrate z výpravy do Budišínska a Dolnej Lužice zásadne nezmenilo. 9.února roku 1321 sa Ján Lucemburský nakrátko vrátil do Čiech, kde jeho hlavnými záujmami boli organizácia rytierskeho turnaja a samozrejme získanie finančných prostriedkov. 12. února 1321 sa Jánovi Lucemburskému narodil syn Ján Jindřich, pričom sa zlepšili vzťahy kráľa s manželkou Eliškou. Přemyslovna sa asi znovu pokúsila aktivizovať aj mocensky, pričom sa snažila ako pomocníka využiť svojho nevlastného brata Jána Voleka, s ktorým sa zblížila. Ján Volek v minulosti patril k skupine Jindřicha z Lipé a preto asi neočakával útok zo strany ronovcov. Kráľovi blízka šľachta obvinila Jána Voleka zo spiknutia a následne ho zajali. Keď Jánovi Volekovi hrozilo násilné vypočúvanie, radšej sa pred kráľom priznal k všetkým obvineniam a prosil o milosť. Bol uväznený, následne sa mu podarilo z väzenia ujsť do Bavorska, kde ho zakrátko nato nasledovala aj Eliška Přemyslovna.
V pozadí útoku na Jána Voleka bol pán z Lipé, ktorý chápal akúkoľvek podporu Eliške Přemyslovne ako útok na vlastnú osobu. Dokázal, že sa stále vie zbaviť svojich prípadných konkurentov.
23. června 1321 český kráľ odchádza do Lucemburska, pričom správcom kráľovstva sa stal Boleslav Lehnický (samozrejme so súhlasom pána z Lipé).

V roku 1322 sa schyľovalo k rozhodnému boju o korunu rímskeho kráľa medzi Ľudovítom Bavorským a Fridrichom Habsburským. Habsburgovci sa rozhodli ukončiť dvojvládie a dlhoročnú vojnu dvojitým útokom na Bavorsko. Ná západ od Bavorsko v Alsasku zbieral vojenské sily Leopold Habsburský a v Rakúsku jeho bratia Fridrich ( protikráľ ) a Jindřich Habsburskí, pričom ich vojenskými kontingentmi podporovali aj Uhorsko, salzburský biskup, pasovský biskup a iní spojenci. Ľudovít Bavorský spoliehal na svoje bavorské jednotky a jednotky spojencov Norimberského purkrabího Fridricha Hohenzollernského, sliezkeho vojvodu Bernard Fürstenberského, vojvodu Jindřicha Dolnobavorského ( budúci zať českého kráľa ) a najmä lucemburgovcov (arcibiskup Balduin a český kráľ Ján Lucemburský ).
Pre lucemburgovcov to bol taktiež zápas o prežitie ich českej domény, lebo si uvedomovali, že po prípadnom víťazstve habsburgovcov, by Fridrich s vysokou pravdepodobnosťou udelil Čechy ako léno, pravdepodobne niektorému svojmu bratovi. Túto skutočnosť potvrdzuje aj Zbraslavská kronika, ktorá popisuje, ako si rakúski páni cestou na bitevné pole chystali podeliť panstva v svojich nepriateľov. Ján Lucemburský si bol tejto situácie dobre vedomý a nepodceňoval ju. Zozbieral na pomoc Ľudovítovi Bavorskému silný vojenský kontingent z Českého kráľovstva. Tohto vojenského ťaženia sa asi zúčastnil aj Peter z Rožmberka, s určitosťou je doložený jeho bojovný druh Heřman z Miličína.
O priamej účasti Viléma z Landštejna na tomto ťažení nevieme a je možné, že ostal doma v južných Čechách brániť hranicu. Dôvodom mohli byť skutočnosti, že bol blízko spriaznený s rakúskymi kuenringovcami a zároveň mohol mať na rakúskej strane majetky a lénnikov. Ak nechcel prelievať rodinnú krv, asi radšej ostal doma.

Rozhodujúce vojenské stretnutie sa uskutočnilo 28. záři 1322 pri Mühldorfe. Táto bitka, podľa mňa, bola pre České kráľovstvo najvýznamnejšou z bitiek prvej polovice 14. storočia. Výsledok bitky na dlhý čas určil mocenské postavenie v rímskej ríši. Priebeh bol popísaný v mnohých dobových zdrojoch ( kroniky, anály ), ale pre protichodnosť opisov priebehu boja nie je ľahké verne vyhodnotiť, ako bitka v skutočnosti prebiehala. Následný opis je jednou z možných alternatív priebehu boja. Historici sa nezhodli ani len na presnom mieste stretnutia. V súčasnosti prevláda názor, že bitka sa odohrala na lúke Gickel u dediny Erharting, ležiacej južne od riečky Isen, ústiacej do Innu pri Mühldorfe. Východzia pozícia Ľudovíta Bavorského bola na planine severne od potoka, pričom za chrbtom sa opieral o hrad Dornberg. Vojsko Fridricha Habsburského bolo na južnom brehu riečky Isen. Fridrich očakával príchod vojenských jednotiek svojho brata Leopolda, ktorý bol vzdialený asi 2 denné pochody od miesta stretu. Fridrich za ním poslal poslov, ktorý Leopoldovi mali určiť kedy a kde má zasiahnuť. Týchto poslov zachytili vojaci Ľudovíta Bavorského a preto Leopold nebol včas informovaný o aktuálnej situácii.
Počty vojakov, ktorí sa mohli boja zúčastniť, bývali v dobových kronikách často nadsadené. Realistické odhady uvádzajú, že Ľudovít Bavorský mal k dispozícii 1800 plne vyzbrojených rytierov a asi 4000 peších bojovníkov s ľahšou výzbrojou. Sily na strane habsburgovcov sú odhadované na 1400 plne vyzbrojených rytierov a asi 5000 uhorských bojovníkov ( kumánska jazda a lukostrelci ). Jednotky Leopolda Habsburského sú odhadované na 1200 rytierov.
Fridrichovi bolo výhodnejšie čakať na posily od jeho brata preto nebol iniciátorom boja. Čo najskôr začať boj bolo výhodnejšie pre stranu Ľudovíta Bavorského.
Dobové informácie sa líšia aj v tom, kto rozhodol o dátume začiatku boja. Nemecké zdroja pripisujú aktivitu Ľudovítovi Bavorskému, české zdroje rozhodnú iniciatívu pripisujú Jánovi Lucemburskému. Osobne sa prikláňam k názoru, že rozhodnutie začať boj práve na sviatok českého patróna sv. Václava, presadil pravdepodobne český kráľ, nakoľko v predchádzajúcich vojenských stretnutiach bol Ľudovít Bavorský vždy nerozhodný a radšej volil vyčkávanie, prípadne ústup ( napr. Speyer - 1315, Esslingen - 1316, Mühldorf - 1319).
Ján Lucemburský velil jednému z krídiel bavorského vojska, pričom jeho jednotky tvorili rytieri z Čiech, Sliezska a Porýnia. Stred a opačné krídlo tvorili jednotky z Bavorska, Švábska a ďalší vazali Ľudovíta Bavorského. Asi 500 rytierov Fridricha Norimberského si Ľudovít vyčlenil ako zálohu. Nie je jasné, či sa boja priamo zúčastnil aj samotný Ľudovít Bavorský, predpokladá sa, že áno, ale bez označenia, aby ho nepriateľ nespoznal a nesústredil na neho svoj nápor.
Habsburské jednotky boli rozdelené na 4 časti. Prvému práporu so štajerskými jednotkami velili bratia z Walsee, druhému práporu tvorenému ríšskymi jednotkami velil osobne Fridrich Habsburský, tretiemu tvorenému rakúskymi jednotkami velil Jindřich Habsburský a štvrtý prápor tvorili jednotky salzburského biskupa. Uhorské jednotky, ktoré neboli schopné priameho stretu s nepriateľom, kvôli ľahkej výzbroji, boli asi umiestnené na úpätí svahu na pravom krídle habsburskej zostavy s cieľom zabrániť obídeniu a útoku odzadu.
Ráno 28.9.1322 prebrodilo bavorské vojsko potok Isen a zaútočilo na rakúske jednotky. Údajne bol následne, podľa dobového zvyku, dohodnutý s protistranou čas boja až do večera. Samotný boj začali české jednotky pod vedením Jána Lucemburského , ktoré mohutne zaútočili na rakúske a asi aj salzburské jednotky. Napriek mohutnému nasadeniu a premenlivému vývoju boja sa im nepodarilo rozbiť rakúske zostavy, utrpeli tažké straty a naopak museli odolávať veľkému tlaku, pričom bolo údajne mnoho rytierov zajatých a aj Ján Lucemburský spadol z koňa. Pravdepodobne ho v tejto chúlostivej situácii zachraňoval práve Heřman z Miličína, ktorý je uvádzaný ako hrdina tejto bitky. Okolo obeda sa víťazstvo prikláňalo na stranu habsburgovcov. Doráňané voje českého kráľa museli podporiť jednotky Jindřicha Dolnobavorského, ktoré situáciu stabilizovali. Tieto dolnobavorské jednotky bojovali hlavne pešo, pričom sa k nim pridali aj opešalí rytieri. Takto posilnené pešie voje začali likvidovať jazdu nepriateľa a zatláčať habsburské jednotky.
Rozhodnutie priniesli jednotky Fridricha Norimberského, ktoré obišli bojisko a od severozápadu napadli habsburské vojsko. Rakúšania najprv predpokladali, že sú to očakávané posily od Leopolda Habsburského. Keď sa ukázalo, že tieto jednotky na nich útočia, najmä kumánske jednotky to považovali za zradu, pobili svojich veliteľov a ušli z bojiska. Rozklad habsburských jednotiek sa nedal zastaviť a bitka skončila obrovským viťazstvom Ľudovíta Bavorského.

Dobové zobrazenia bitky u Mühldorfu z roku 1334


Údajne sa podarilo zajať až okolo 1000 významných zajatcov spolu s oboma habsburgovskými vojvodami Fridrichom a Jindřichom.
O priebehu bitky sa zachovali aj zaujímavé detaily, opisované kronikármi, blízkymi jednotlivým stranám konfliktu. Napr. Zbraslavská kronika spomína českého hrdinu Plichtu zo Žerotína, ktorý údajne 3 krát prerazil bojový šík nepriateľských jednotiek, 2 krát sa mu podarilo prebiť späť ku svojim, ale tretí krát mu zabili koňa a českého hrdinu ubila presila.
Tento hrdinský čin pána zo Žerotína vraj prinútil Fridricha Habsburského, aby prijal bitku, lebo nemohol strpieť takúto provokáciu bez straty cti.
Niektoré dobové rakúske zdroje naopak pripisujú neúspech habsburskej strany, údajne zajatým českým jednotkám, ktoré keď sa vzdali, následne pomocou zrady jedného rakúskeho pána zneužili situáciu a znovu zaútočili na habsburské jednotky. Obe historky považujem za nadsadené, ale svedčia o význame bitky, keď jedna strana potrebovala vysvetliť veľké straty a druhá strana ospravedlniť svoj neúspech.
Bitka u Mühldorfu je niekedy označovaná ako posledná rytierska bitka ( bez použitia strelných zbraní ), ale aj v nej sa už uplatnila nová taktika, kedy klasické rytierske vojsko už nebolo neprekonateľné a dobre vycvičená pechota ho dokázala poraziť ( Courtrai – 1302, Morgarten - 1318 ).
Význam českých jednotiek na víťazstve ocenil Ľudovít Bavorský nie len tým, že Ján Lucemburský dostal ako odmenu zajatca Jindřicha Habsburského, ale k Čechám bolo pričlenené Chebsko, český kráľ dostal do zástavy viaceré ríšske mestá, boli mu prisľúbené milosti pre jeho budúceho zaťa Fridricha Míšenského ( bol zasnúbený s Jánovou dcérou Jitkou )a asi dostal prisľúbené aj braniborské kurfirstvo.

Oceneniu sa dostalo aj šľachtickej skupine okolo Petra z Rožmberka. Heřman z Miličína dostal za významnú pomoc od Jána Lucemburského dediny Křepenica a Zvířetice . Pri darovacom akte 23. října 1322 sú ako svedkovia uvedení Peter z Rožmberka ako aj Vilém z Landštejna.
Služby kráľovi, poskytované skupinou okolo Petra z Rožmberka sa stávali čoraz významnejšími. Kráľ ich oceňoval a napr. Petrovi z Rožmberka ( asi za poskytnuté úvery ) doživotne daroval k užívaniu hrad Zvíkov spolu s 11 dedinami.
Napriek tomu rozhodujúci vplyv si stále udržovali naďalej ronovci, o čom svedčí aj skutočnosť, že pri odchode Jána Lucemburského z Čiech sa stal správcom kráľovstva pán Oldřich Pluh z Rabštejna, chránenec pána z Lipé.

Víťazstvo u Mühldorfu, spolu so zajatím Fridricha a Jindřicha Habsburského narušilo rovnováhu síl v centrálnej Európe. Silne posilnilo postavenie Ľudovíta Bavorského, čo nevyhovovalo Francúzsku a pápežovi Jánovi XXII.. Pápež odmietal uznať Ľudovíta Bavorského za rímskeho kráľa a keď tento v březnu 1323 začal vyvíjať svoje politické aktivity v Itálii, ktorú chcel ovládať sám pápež, začal proti nemu kanonický proces. Pápežská kúria spojila svoje záujmy s francúzskymi, čo sa prejavilo v úvahách presadiť kandidatúru francúzskeho kráľa Karla IV. na rímsky trón. Z tohto dôvodu začal zo strany francúzskeho dvora tlak na im blízkych lucemburgovcov, aby sa zmierili s habsburgovcami a tým bola oslabená pozícia Ľudovíta Bavorského.
Preväzbenie lucemburgovcov a kapetovcov vládnucich vo Francúzsku sa v tom čase posilnilo sobášom sestry Jána Lucemburského Márie s francúzskym kráľom Karlom IV. a následne aj sobášom mládeho princa Václava s Blankou z Valois 15. mája 1323 ( spolu s korunováciu Márie Lucemburskej ). Na sprostredkovaní dohovorov medzi habsburgovcami a lucemburgovcami sa podieľal uhorský kráľ Karol Robert, na ktorého mal vplyv pápež. Upevnenie vzťahov českého kráľa s Francúzskom prirodzene spôsobilo zhoršenie vzťahov s Ľudovítom Bavorským, ktorý začal konať v rozpore s dohodami s českým kráľom.

25. července 1323 sa Ján Lucemburský vrátil do Čiech, pričom hlavnými dôvodmi boli vyberanie novej zemskej berne a rokovania s habsburgovcami a s uhorským kráľom. Rokovania za účasti uhorského kráľa Karola Roberta sa začali 24. srpna 1324 v Hodoníne.
Na rokovaniach sa 18. září 1322 podarilo dojednať podmienky prepustenia Jindřicha Habsburského zo zajatia na Křivokláte ( a rakúskych rytierov z českého zajatia ). Habsburgovci sa zároveň vzdali všetkých nárokov na zástavy na Morave, ako aj práv na český trón, ktoré v minulosti získali a Ján Lucemburský navyše mal dostať 9000 hrivien striebra. Na zaistenie sľubov boli dané českému kráľovi do zálohy mesto Láva a mestečko Vitoraz a zároveň Znojemsko bolo znovu pripojené k Českému kráľovstvu.
V jednaniach bol aktívny Jindřich z Lipé, ktorý od Jána Lucemburského za podporu dostal 12 privilégii a konfirmácii ( tieto dary ale mohli súvisieť aj so schválením berne ). Na rokovaniach sa zúčastnili aj Peter z Rožmberka spolu s Vilémom z Landštejna. Jednalo sa o významných pánov, ktorých panstvá navyše susedili s rakúskymi. Z ovládnutia Lávy a Vitoraze Jánom Lucemburským, pravdepodobne vyplynuli výhody aj pre našich vítkovcov.

Pri donácii niektorých moravských majetkov pánovi z Lipé, sú ako svedkovia uvedení Peter z Rožmberka aj Vilém z Landšejna, z čoho sa dá usúdiť, že vzťahy našich vítkovcov s pánom z Lipé neboli nepriateľské a následne sa asi aj našim vítkovcom dostalo ziskov plynúcich z účasti na moci. Nedá sa presne určiť úloha Viléma z Landštejna na rokovaniach v Hodoníne, či sa ich zúčastnil po boku Petra z Rožmberka len ako svedok a majiteľ dotknutého pohraničného panstva alebo pri rokovaní boli využité aj jeho rodinné väzby na kuenringovcov a následne na habsburgovcov. Určite tieto jednania boli pre Viléma dobrou školou európskej politiky.

V roku 1324 pokračovala snaha pápeža Jána XXII. presadiť nového protikandidáta francúzskeho kráľa Karola IV. na rímsky kráľovský trón. Karol IV. zvolal na 27. července 1224 volebný zjazd ríšskych kniežat do Bar-sur-Aube. Kniežatám v ríši tento pokus o nastolenie francúzskeho kráľa na rímsky trón nevyhovoval, nakoľko sa obávali prílišnej koncentrácie moci v rukách Francúzska. Napr. Ján Lucemburský sa dotyčného zjazdu radšej osobne nezúčastnil.
Francúzska diplomacia pochopila, že lucemburgovci sa snažia zachovať svoju nezávislosť a nie sú pre ňu plne ovládateľní. Preto asi začala skúšať spoluprácu s habsburgovcami, čo vyvrcholilo dohodami priamo v Bar-sur-Aube, kde sa prostredníctvom vojvodu Leopolda habsburgovci zaviazali podporovať francúzsku kandidatúru na rímsky trón.
Ján Lucemburský využil rok 1324 na riešenie svojich problémov v Lucembursku a okolí, kde sa rozhoreli boje s mestami Méty a Lutych. Méty boli dlho obliehané a práve pri tomto ťažení kráľovi pomáhali Petr z Rožmberka a znovu sa hrdinsky vyznamenal Heřman z Miličína. Heřman za svoju podporu dostal v roku 1325 znovu výsluhy. Zároveň od roku 1324 je Peter z Rožmberka znovu uvádzaný ako najvyšší komorník. Postavenie skupiny okolo Petra z Rožmberka sa znovu mocensky posilnilo.

Z roku 1324 sa zachovala aj listina, v ktorá je záveťou Petra z Rožmberka, pred jeho odchodom na križiacke ťaženia do Pruska, kde je ako hlavný vykonávateľ uvedený Vilém z Landštejna, ktorý mal v prípade Petrovej smrti zabezpečiť jeho manželku Katarínu.
V nemeckých a českých krajoch bol zvyk, že šľachta chodievala pomáhať bojovať rádu Nemeckých rytierov v Pobaltí proti pohanským Prusom a Litvanom. S odvolaním na pruské zdroje F. Palacký uvádza, že v roku 1322 sa takýchto bojov zúčastnili Plichta zo Žerotína s bratom, v roku 1323 páni z Cimburku a z Eggerberku a v roku 1324 Peter z Rožmberka spolu s Heřmanom z Miličína.
Popudom na účasť Peter z Rožmberka na bojoch mohlo byť aj prianie jeho deda Voka z Rožmberka, ktorý v záveti stanovil odmenu pre toho, kto podnikne takúto výpravu proti Prusom.
Záveť Petra z Rožmberka svedčí o vtedajšom veľmi úzkom až dôvernom prepojení Petra s Vilémom z Landštejna. Peter z Rožmberka sa v zdraví vrátil z výpravy, lebo už 15.března 1325 je dokladovaná jeho prítomnosť spolu s Vilémom v Prahe.

Po neúspešnom úsilí francúzskeho kráľa o rímsky trón si aj Ľudovít Bavorský uvedomil, že práve lucemburgovci, ktorí držali 2 kurfirstické hlasy spolu s dobrým finančným zázemím, mu môžu byť nebezpeční ako konkurenti na rímsky trón. Začal zvažovať možnosť dohody s habsburgovcami, najmä keď úsilie pápeža Jána XXII. o jeho zvrhnutie z rímskeho trónu bolo čoraz silnejšie.
V Európe sa rozohrala mocenská hra, ktorá umožňovala rôzne kombinácie mocenských aliancii. Neočakávaným vyvrcholením bolo uzatvorenie zmluvy 13. března 1325 medzi Ľudovítom Bavorským a zajatým Fridrichom Habsburským o priateľstve, pričom sa dohodli na spoločnej vláde v ríši.

2. ledna 1325 sa vrátila z Bavorska do Čiech Eliška Přemyslovna a takisto sa ukázal v Čechách aj Ján Lucemburský. Zároveň sa vrátil aj Ján Volek, ktorý sa zmieril s kráľom a boli mu vrátené jeho cirkevné prebendy.
Samozrejme, že kráľ zase potreboval z Čiech vytiahnuť čo najviac peňazí, preto jeho príchod sprevádzalo rokovanie o novom výbere daní, pôžičkách a zástavách kráľovských majetkov. Český kráľ sa v tomto období uchýlil k udeleniu licenciu na ražbu novej nekvalitnej mince, čo vyvolávalo voči nemu ďalšiu vlnu nevraživosti. Ján Lucemburský za svojho krátkeho pobytu v Čechách vydoloval neuveriteľných 95.000 hrivien striebra, ktoré použil na umorenie svojich starších dlhov, ale aj na ďalšie financovanie finančne náročnej vojny s Métami.
Český kráľ následne prišiel do svojho kráľovstva až začiatkom roku 1327, pričom jeho príchod znovu vyvolal strach a nevôľu, lebo všetci správne tušili, že zase začne bezbrehé vyberanie daní na ukojenie extrémnej spotreby kráľa. Kráľ potvrdil neblahé očakávania a začal pri zháňaní hľadať všetky možné zdroje peňazí. Táto doba bola zároveň politicky vhodná na obnovenie českých požiadaviek na poľskú kráľovskú korunu, pričom nároky na ňu sa odvádzali z čias Václava II. resp. Václava III.

S podporou pápeža titul poľského kráľa získal Vladislav Lokietek, ktorý v roku 1326 s litevskou podporou zaútočil na Braniborsko, pričom v tejto krajine spôsobil veľké materiálne ako aj ľudské škody. Rád Nemeckých rytierov po tomto vpáde s ním obnovil nepriateľstvo, pričom bol v tomto boji podporovaný rímskym kráľom Ľudovítom Bavorským. Barbarské plienenie Lokietkových vojsk umožnilo Wittelsbachovi poukázať na poľských a litovských nájazdníkov ako na krutých pohanov podporovaných pápežom. V tomto období sa Ľudovít Bavorský znovu zblížil aj s Jánom Lucemburským, čo vytvorilo dobré podmienky na obnovenie českého nároku na poľský trón. ( Ján stále používal titul poľského kráľa ). České vojenské ťaženie okrem primárneho cieľa ( Vladislav Lokietek ) realizovalo aj sekundárny cieľ, podrobenie si rozdrobených sliezskych kniežatstiev. Cestou do Poľska boli prinútené hlavne viaceré horno-sliezske kniežatá uznať svoje krajiny ako české léno. Útok českého vojska smeroval na sídlo poľského kráľa na Krakov, ku ktorému sa vojsko priblížilo ešte v lednu 1327 a zastavil ho len rýchly zákrok uhorského kráľa. Karol Robert listom Jána Lucemburského dôrazne upozornil, že ak bude české vojsko pokračovať v útoku, tak Uhorsko všemožne podporí Vladislava Lokietka, ktorý bol svokrom uhorského kráľa.
12. února bola v Trnave uzavretá dohoda medzi českým a uhorským kráľom, na základe ktorej bolo od Krakova odvolané české vojsko a zároveň bolo dohodnuté zasnúbenie dcéry Jána Lucemburského s najstarším synom uhorského kráľa Ladislavom.
Cestou späť z Poľska poslúžilo české vojsko zase na nátlak na dolno-sliezske kniežatá, aby uznali svoju lénnu závislosť od českej koruny. Ako hlavné vyvrcholenie možno považovať podpis dohody s Jindřichom VI. Vratislavským, ktorou sa jeho Vratislavské kniežatstvo do budúcna zväzuje s Českým kráľovstvom.
V červnu 1327 opúšťa Ján Lucemburský Čechy, kde správu krajiny zanechal Hynkovi Berkovi z Dubé a smeroval do ríše, kde pokračoval v rozvíjaní ďalších svojich dynasticko-politických aktivít a to najmä voči Jindřichovi Korutánskemu.
S týmto svojím bývalým protivníkom už od roku 1321 Ján Lucemburský rokoval o vzájomnom rodovom prepojení. Pôvodne chcel Ján ponúknuť ovdovelému Jindřichovi svoju sestru Máriu, ktorá to ale rezolútne odmietla. Následne uvažoval o sobáši svojho najstaršieho syna Václava ( budúceho Karla IV. ) s dcérou Jindřicha Korutánskeho Markétou. Pre Václava však nakoniec vybrali ako nevestu Blankou z Valois. Po dlhšom presviedčaní sa Jánovi podarilo presvedčiť svoju príbuznú Beatrix Savojskú, aby sa vydala za Jindřicha Korutánskeho a v roku 1327 presvedčil Jindřicha, aby sa jeho dcéra Markéta zasnúbila s jeho mladším synom Jánom Jindřichom. Korutánsky vojvoda dovtedy nemal mužských dedičov, preto bola reálna šanca, že po jeho úmrtí, pripadne Korutánsko spolu s Tirolskom lucemburgovcom.

Vo vysvetlivkách k Zbraslavskej kronike Zdeňek Fiala uvádza, že roku 1327Ján Lucemburský pred odchodom učinil niektoré ústupky vládnucim pánom a medzi inými aj Petrovi z Rožmberka, ktorý mu postúpil Vitoraz za Janovice nad Úhlavou a clo v Nýrsku.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že asi niekedy po hodonínskych rokovaniach roku 1323 dostal Peter z Rožmberka ( asi do zálohy alebo len do správy) od Jána Lucemburského Vitoraz, susediacu s panstvami Viléma z Landštejna.

Z obdobia od roku 1319 až do 1327 nemáme žiadne informácie o vojenských ťaženiach alebo dlhších zahraničných cestách Viléma z Landštejna a preto predpokladám, že v tomto období sa Vilém venoval hlavne stabilizácii a rozširovaniu svojej majetkovej základne.
Landštejn si pri spolupráci s Petrom z Rožmberka uvedomoval, aké je výhodné podporovať panovníka úvermi. Pre možnosť poskytovať úvery panovníkovi potreboval získať najprv úvery pre seba, najčastejšie od židovských obchodníkov, prípadne od bohatých patricijov alebo od bohatých kláštorov. Pre ich získanie potreboval mať veľký celistvý majetok, ktorý bol zároveň výnosný a schopný kryť úvery. Predpokladám, že v tomto období sa zameral práve na rozširovanie a zušľachťovanie svojho panstva. Pri tomto úzko spolupracoval s cisterciatskym kláštorom v Zwetli, čo bolo len pokračovaním podobnej spolupráce s cisterciakmi, akú praktizoval jeho otec Vítek z Landštejna a asi aj jeho strýko Smil z Nových Hradov.
Zaujímavým príkladom zušľachtiteľskej práce bola napríklad stavba tzv. landštejnskej stoky, ktorá privádzala vodu niekoľko kilometrov dlhým kanálom z Lužnice až k Třeboni. Tento kanál umožňoval stavbu mlynov, vysúšanie bažinatej pôdy a zároveň privádzať vodu do priekop pod mestské hradby mesta Třebone. Pri budovaní podobných, na tú dobu nadštandardných stavieb, asi využíval odborné vedomosti a zručnosti špecialistov, ktorých mu mohol poskytnúť kláštor v Zwettli. ( Pravdepodobne aj vynaliezavé riešenie odvodu vody na hrade Landštejne mohli riešiť technický špecialisti z kláštora v Zwettli ). Vhodným obdobím pre realizáciu takýchto veľkých projektov, v blízkosti rakúskej hranice, bolo asi práve dočasné ovládanie Vitorazska z Čiech po hodonínskych rokovaniach, kedy nehrozilo nebezpečie resp. napadnutie z rakúskej strany.
Ďalším dokladom Lanštejnovej majetkovej stabilizácie je zápis z 26. května 1327 v zemských doskách, vykonaný Závišom z Újezdce, ktorý dokumentuje predaj majetku dominikánskeho kláštora v Sezimovom Ústí Vilémovi z Landštejna. Jednalo sa o majetok, ktorý získal (rádový) brat Ojíř ako dedičstvo po svojom otcovi Vokovi z Borovan (z Třebone) a ktorý odkázal kláštoru ako zádušie. Vilém z Landštejna sa snažil ovládnuť celý landštejnovský majetok a chcel vyplatiť jednotlivých podielnikov na tomto majetku, akým sa stal aj zmieňovaný kláštor. Pri odkúpení tohto majetku asi musel použiť aj nátlak na kláštor a podporu Záviša z Újezdce, ktorý v tom období vykonával funkciu najvyššieho zemského komorníka ( dočasne mu ju prenechal Peter z Rožmberka )a zároveň bol asi príbuzný Petra z Rožmberka a Viléma z Landštejna.

Potreba schopnosti zaručovať úvery panovníka sa pre Viléma z Landštejna ukázala hneď koncom roku 1327, kedy sa zúčastnil ako člen delegácie českých pánov, ktorá sprevádzala mladšieho syna Jána Lucemburského Jána Jindŕicha do Tirolska na rokovania s Jindřichom Korutánskym.
Dohody Jána Lucemburského s Jindřichom Korutánskym riešili odstupné pre Jindřicha za zrieknutie sa titulu českého kráľa ako aj veno sľúbené Markéte Korutánskej. Dojednaná bola čiastka 40.000 hrivien striebra. Jindřichovi Korutánskemu nestačili len záručné listy prítomných českých pánov (Hynek Berka a Hynek Žák z Dubé, Petr z Rožmberka, Vilém z Landštejna, Těma z Koldic, Jindŕich z Lichtemburka, Hynek z Dubé na Náchode, Oldřich Pluh, Oldřich Zajíc ze Zbirohu, Zbynek Zajíc na Žebráku, Vilém z Eggerberku a Hynek Hlaváč z Dubé ), ale žiadal od zúčastnených záruku, že získajú podobné záručné listy aj od významných českých pánov, ktorí zostali v Čechách ( Mikuláš Opavský, Jindřich z Lipé a jeho synovia, Ješek z Kravař, Beneš z Vartemberka, Ješek z Michalovic a Záviš z Újezdce).

Účasť Viléma z Landštejna na tomto významnom rokovaní možno považovať za začiatok novej etapy v jeho živote. Z kráľovského rebela sa stal aj v zahraničí vážený šľachtic, schopný poskytnúť nielen vojenskú pomoc, rodové kontakty, úvery ale aj svoje diplomatické schopnosti a rady.

Použitá literatúra:
Zdeněk Žalud: „Páni z Landštejna do doby husitské“ Praha 2001
František Palacký: Dějiny národu českého II.
Jozef Šusta: Kniha druhá: „Počátky Lucemburské 1308 – 1320“
Zbraslavská kronika CHRONICON AULAE REGIAE, autor vysvetliviek Zdeněk Fiala
Jan Urban: „Lichtemburkové – Vzestupy a pády jedného panského rodu“ NLN 2003
Jaroslav Prokeš: Dějiny Prahy, vydal R. Schutz 1948
V. Držka, A. Skřivan, F. Stellner: „Kapitoly z dějin evropské politiky do roku 1648“
Jiří Spěváček – „Král diplomat“ Panorama Praha 1982
Renata Nováková – Opatovický mlýn na Zlaté stoce
Dostupné internetové dokumenty:
- Dr. Matthäus Klimesch – Norbert Heermann´s: Rosenberg´sche Chronik – Prag 1898
- Wenzl Wladiwoj Tomek: Geschichte der Stadt Prag
- Julius Lippert: Sozial-Geschichte Böhmens in vorhussitischer Zeit
- Regesta Imperii
- Chronicum Diplomaticus
- a ďalšie