Ojíř ze Svin a z Lomnice, 1. díl

Autor: Mildi <(at)>, Téma: Šlechta, Vydáno dne: 29. 04. 2018

Príbeh Ojíře ze Svin a Lomnice je príbehom šľachtica, ktorý sa ako mladík z uznávaného panského rodu, ale bez významnejšieho majetkového zázemia, postupne presadil medzi najvyššiou šľachtou kráľovstva a zabezpečil výrazný majetkový rast „landštejnskej“ vetvy rozrodu Vítkovcov. Je to príbeh osobnosti, ktorá dosiahla v svojej dobe uznanie a vysoké postavenie, ale neúprosný beh času a kontrastnejšie príbehy českej histórie ( akým bol napr. život Ojířovho súputníka Záviša z Falkenštejna ), vytlačili informácie o ňom do úzadia.
Môj opis života pána Ojířa, vychádza z dostupných, ale nie vždy presných dokumentov a kronikárskych informácii, preto ho treba chápať ako „pravdepodobný“ príbeh osobnosti, ktorý môže byť ešte upresnený novými dokumentmi a informáciami, ktoré sa postupne objavujú vďaka otváraniu archívov a ich verejnému sprístupňovaniu.
Nakoľko moja znalosť českej gramatiky nie je dostatočná, článok je písaný po slovenský s českými menami osôb, miest a kalendárnych mesiacov, aby tak článok bol ľahšie čitateľný českým záujemcom o históriu.


Prvé informácie o našom Ojířovi sa objavujú v listine z roku 1253, kde spolu s bratom Vítkom ze Skalice svedčí na listine Václava I. pre špitál rádu nemeckých rytierov v Prahe (1). Predpokladám, že v roku 1253, už od mladosti aktívny Ojíř, dosiahol vek stredovekej dospelosti okolo 15 rokov. Preto asi môžeme dátum jeho narodenia posunúť krátko pred rok 1238.
Ďalšou listinou, kde vystupuje mladý Ojíř, je donácia Přemysla Otakara II. z 7. června 1255 pre kostol sv. Františka v Prahe (2). Ojíř vystupuje v listine ako svedok spolu so svojím ďalším bratom Pelhřimom (Peregrinus et Hogerus fratres). Na základe skutočnosti, že Ojíř v listinách spolu s bratmi je vždy uvádzaný až za nimi a následne vystupuje v listinách aj v dobe, kedy už jeho bratia nie sú spomínaní, je možné predpokladať, že bol najmladším z troch známych synov Vítka z Klokot (Vítek zo Skalice, Pelhřim a Ojíř ).
V listine z roku 1255 vystupujú obaja Pelhřim ako aj Ojíř bez predikátu, lebo pravdepodobne ešte samostatne nevlastnili žiadne vlastné sídlo, najstarší z bratov Vítek asi zdedil do vlastníctva Skalici, po ktorej mal aj svoj predikát.

Následne evidujeme Ojířa v roku 1257. V tomto roku Přemysl Otakar II. začal vojenskú výpravu proti svojmu susedovi bavorskému vojvodovi Jindřichovi Dolnobavorskému (3). Ich spory súviseli s ich súperením o rakúske dedičstvo, s Přemyslovou podporou Filipa Korutánskeho na post salzburského arcibiskupa (vojvoda Jindřich Dolnobavorský naopak podporoval na tento post protikandidáta Oldřicha Sekovského), hraničnými spormi vyplývajúcimi z dedičstva po rode pánov z Bogen (Domažlicko). Přemysl mal snahu čo najskôr vojensky vyradiť Jindřicha Dolnobavorského – spriazneného s uhorským kráľom Belom IV., aby bol Jindřich pacifikovaný pri očakávanom vojenskom konflikte s Uhorskom.
Pri načasovaní útoku na Bavorsko Přemysl rátal aj s nesúladmi v rode Wittelsbachovcov, nakoľko brat Jindřicha Dolnobavorského, falchrabě Ludvík bol vtedy zaneprázdnený na Rýne. Ďaľšou výhodou Přemysla Otakara mala byť krátka doba od vyhlásenia vojny Jindřichovi s následným vpádom českého vojska do Bavorska. Přemysl použil ako východiskové územie pre vpád práve Salcburské arcibiskupstvo, odkiaľ začal svoju ofenzívu. Rýchlo obsadil opevnené body na rieke Inn mestečká Neuburg a Schärding a začal s rabovaním postupovať na mesto Landshut, vtedajšie sídlo jeho protivníka. Vojvoda Jindřich, niekoľko dní pred vpádom, zachytil listy útočiacej strany a dokázal sa na útok pripraviť. Zvolal svojich „milites“ a vyzval na pomoc aj svojho brata rýnskeho falckrabího Leopolda, ktorý stihol prísť na pomoc. Takto posilnená bavorská branná moc sa postavila Přemyslovi na odpor.
Na Přemyslovo prekvapenie sa zo sľubne vyzerajúceho dobrodružstva stala skoro fatálna pohroma. Keď sa české vojsko aj s narabovanou korisťou priblížilo k Altfraunhofenu, stretlo sa so silným a dobre manévrujúcim vojskom Jindřicha Dolnobavorského, posilneného aj o jednotky jeho brata. K otvorenej bitve nemal Přemysl Otakar dosť síl a preto 24. srpna požiadal o 1 dňové prímerie a následne začal rýchlo ustupovať smerom na Mühldorf. Snažil sa čo najskôr prejsť cez rieku Inn, za ktorou mal lepšie šance odolávať protivníkovi. Přemyslovým jednotkám sa nepodarilo odpútať od nepriateľa a problémy vyvrcholili pri prechode mosta cez rieku Inn, kde bavorské vojsko dostihlo utekajúcich útočníkov ( Přemyslovo vojsko bolo asi pomalé aj kvôli narabovanej koristi ). Pri prechode mostu cez Inn pri Mühldorfe sa pod Přemyslovými ťažkoodencami zrútil drevený most (údajne bol podpílený) a veľká časť jeho vojska sa ocitla vo vode, len menšej časti spolu s kráľom Přemyslom sa podarilo prejsť Inn a ujsť smerom na Salzburg. Zvyšné vojsko sa buď utopilo alebo sa pokúsilo dostať na breh. Tá časť, ktorá dopávala k brehu, kde už boli bavorskí prenasledovatelia, bola zahnaná naspäť do vody. Ďalšia časť sa ukryla vo veži podhradia. Falcrabí Leopold nechal túto vežu podpáliť, pričom v nej zahynuli všetci v nej ukrytí. Zvyšok Přemyslovho vojska sa dostal do mesta Mühldorfu, kde sa 9 dní tak hrdinsky bránil, že mu bol dovolený voľný odchod aj so zavazadlami (4).
Medzi hrdinsky sa brániacimi rytiermi v Mühldorfe uvádzaný „Haiir cognatus Wochonis“ bol práve náš Ojíř, príbuzný Voka z Rožmberka (5). Herman Altašský v svojich análoch mohol uvádzané mená skresliť, ale v okruhu rodu pána Voka sa nikto iný s podobným menom nenachádzal. Navyše Ojíř je doložený aj v nasledujúcom období vo vojenskej družine Vítkovcov na čele s Vokom z Rožmberka.
Neúspešne vojenské ťaženie do Bavorska neprinieslo obkľúčeným v Mühldorfe zisk, nakoľko prišli o časť výzbroje a pravdepodobne sa museli skladať aj na vykúpné. Pre mnohých to boli stresujúce zážitky, najmä keď sa museli v ťažkej zbroji dostať z rieky Inn na breh. Sám Vok z Rožmberka údajne po svojej záchrane pred utopením sľúbil postaviť kláštor, čo aj následne splnil založením Vyšebrodského kláštora. Pre nášho Ojířa z hľadiska jeho budúcnosti bola účasť na tomto vojenskom ťažení cennou devízou. V danom období ešte Ojíř nedisponoval slávnym menom / predikátom a keď ho kronikári napriek tomu uvádzajú pri ostatných významných pánoch, dá sa usudzovať, že na výprave upútal pozornosť svojimi vojenskými schopnosťami a odvahou. Spoločne prežité krušné chvíle s ostatnými významnými pánmi asi utužili ich vzájomné vzťahy, ktoré neskôr Ojíř dokázal šikovne využiť.

Niekedy pred rokom 1260 Ojíř založil alebo získal osadu Sviny, nakoľko v tomto roku počas ťaženia proti uhorskému kráľovi prvý krát vystupuje s predikátom ze Svin (Hoygerus de Swinz).
Sviny ležali na križovatke ciest a preto boli vhodným miestom na vznik mesta a hradu (tvrdze), z ktorého bolo možné kontrolovať (chrániť) prechádzajúcich. Ojíř je považovaný za stavebníka svinského kostola Nanebovzatia panny Márie a zakladateľa svinského hradu (6). Mal asi so svojimi Svinami veľké plány, keď nechal vybudovať na miestne pomery veľký dvojloďový románsky kostol, ktorý bol pravdepodobne súčasťou jeho opevneného sídla. Dnešný kostol, ktorý je prekrásnou gotickou stavbou, vyrástol práve na základe pôvodného románskeho kostola. Svedčiť o tom, by mohol obrys zamurovaného románskeho okna, asi ešte z Ojířovho obdobia – viď obrázok nižšie:


Sviny sa stali ako prvé súčasťou zbierky panstiev, ktoré Ojíř pre svoj rod usilovne budoval a zbieral. Stavba veľkého kostola bola určite finančne náročná a prebiehala viacero rokov, nakoľko prezentácia nového farára / plebána sa uskutočnila až v roku 1278, pravdepodobne počas Ojířovho vyhnanstva.

K vojne medzi českým a uhorským kráľom sa schyľovalo už dlhší čas pred rokom 1260. Poslednou kvapkou bola Přemyslova podpora štajerských povstalcov proti uhorskej vláde. Povstanie v lete roku 1259 viedlo k vytlačeniu uhorských jednotiek zo Štajerska a uhorským vládcom bolo jasné, že bez českej podpory by nebolo úspešné. Obe strany sa začali chystať na vojnu. Vojnové akcie začali už na jar roku 1260. Zásobovacie problémy na českej strane a obava z napadnutia mongolmi na uhorskej strane viedli k dohode o 40 dňovom prímerí, ktoré obe strany využívali na získavanie ďalších spojencov. Na konci prímeria sa české, braniborské a rakúske jednotky sústreďovali pri Láve. Časť moravských a sliezskych jednotiek pod vedením Bruna zo Schauenburku sa schádzala pri Pohořeliciach a následne sa mali pripojiť k hlavným Přemyslovým silám. Po skončení prímeria sa mladší uhorský kráľ Štepán (starší uhorský kráľ bol jeho otec Bela IV.) rozhodol pre diverzný výpad. Cieľom mali byť práve moravské a sliezske jednotky pri Pohořeliciach. Pre nepriazeň počasia kumánske jednotky vedené Štefanom zablúdili, ale v následujúcom výpade sa dostali k Stožcu pri Láve, kde bol hlavný opevnený tábor českého kráľa. Štepán vyslal menšiu časť kumánov k táboru, ktorá následne začala utekať a tým vylákala časť bojachtivých rakúskych jednotiek k prenasledovaniu. Bola to však typická kumánska pasca na vylákanie menej početných rakúskych jednotiek, ktoré boli následne obkľúčené a zmasakrované. Padlo viacero významných rakúskych pánov medzi inými aj bratia grófi Konrád a Oto z Hardeggu a Plainu, Kraft z Burgschleinitzu, Kadolt Orphan. Jednalo sa o výkvet rakúskej šľachty, ktorá nemala šancu sa vzdať a následne vykúpiť. To otriaslo sebavedomím vojska Přemysla Otakara II. Viacerí účastníci jeho vojska sa chceli vrátiť domov alebo doporučovali uzavrieť mier s uhorským kráľom. Přemysl, aby udržal morálku nariadil presun k rieke Morave, kde sa pripojili aj jednotky vedené olomouckým biskupom Brunom. V tomto tábore sa Přemysl rozhodol udeliť Vokovi z Rožmberka ako léno úprázdnené Ráabske hrabstvo (po pánoch z Hardeggu). Svedčia o tom 2 listiny z června 1260 (7), kde vystupuje medzi svedkami aj Ojíř, práve s predikátom „de Swinz“ (spolu s ďalšími Vítkovcami Budivojom zo Skalice a Oldřichom z Hradce). Jednu listinu vydal Přemysl Otakar II., druhú listinu jeho manželka Markéta. Texty v oboch listinách sú rovnaké ako aj svedkovia, z toho sa dá usudzovať, že boli vydané súčasne.

Môžme sa len domnievať, prečo sa konalo takéto jedinečné povýšenie. Predpokladám, že to bola odmena / stimul Vokovi z Rožmberka, že dokázal presvedčiť rakúsku šľachtu, aby nepodliehala depresii a pokračovala v ťažení proti Uhrom. Rožmberk bol hornorakúskym správcom (iudex provincialis) a mal silnú oporu u svojich rakúskch príbuzných (páni zo Schaumberku). Vokovi muselo byť jasné, že udržanie si hrabstva Ráabs bude závisieť aj od výsledku vojenského stretnutia. Prípadný neúspech mohol na post rakúskeho vojvodu vrátiť spojencov Gertrúdy Babenberskej, čo by asi pre neho znamenalo stratu Ráabsu.

Obrázok hradu Ráabs s pôdorysom, na ktorom je možné vidieť, ktoré časti hradu stáli už v 13. storočí:


Na konci června vznikla patová situácia, kedy na pravom brehu rieky Moravy pri Kressenbrune stálo vojska Přemysla Otakara II. a na ľavom brehu Moravy vojsko uhorského kráľa Belu IV. a jeho spojencov. Zhruba 2 týždne ani jedna strana nemala chuť riskovať prechod na druhý breh, kde ich čakalo nepriateľské vojsko. Keďže obe strany mali problémy so zásobovaním, vyslal Přemysl za uhorským kráľom Belom vyslanca, ktorý navrhol, aby jedna strana ustúpila ďalej od brehu a dovolila druhej strane prebrodiť rieku. 13. června mala začať regulárna rytierska bitka medzi oboma vojskami. Uhorská strana sa asi cítila silnejšia a prijala možnosť prebrodiť sa na rakúsky breh rieky Moravy. Až do tohto bodu sa opis situácie pred bitkou v princípe zhoduje u väčšiny zdrojov. Rôzne sú ale opisy neplánovaného začiatku bitky 12. června.
Väčšina autorov v princípe uvádza podobný priebeh: V tento deň ráno časť Přemyslových síl spížovala (zháňala zásoby jedla) a zároveň kráľ Štepán so svojimi kumánskymi jazdeckými jednotkami ako prvý prebrodil Moravu a následne začal obkľučovať vojenský tábor Přemysla Otakara. Český kráľ, cítiaci sa ohrozovaný kumánskou jazdou, spolu s časťou svojich ťažkoodených rytierov pod vedením Jaroša z Podehus zaútočil na uhorské-kumánske sily a následne sa k nemu pripojili jednotky Voka z Rožmberka (8). Ťažkodenci rozrazili a zatlačili ľahkoozbrojenú kumánsku jazdu až k Morave, kde narazili na ďalšie uhorské jednotky, ktoré práve brodili rieku. Tieto taktiež nemali šancu uspieť voči rozbehnutej jazde Přemysla a museli sa dať na útek. Z českej strany sa pridávali do boja aj ďalšie jednotky a napríklad Boreš z Riesemburku prešiel cez Moravu až do uhorského tábora, kde sa zmocnil cennej koristi. Uhorské jednotky utekali, pričom Přemyslové vojská ich prenasledovali až k Bratislave.
Niektorí autori popisujú začiatok inak. Napr. niektoré uhorské zdroje vinia z napadnutia kumánskych jednotiek Voka z Rožmberka a aj Jiří Kovařík (9) uvádza, že kumáni pod velením mladšieho uhorského kráľa Štepána sa začali rozvíjať tak, aby prenikli českému vojsku do boku. Bitku zahájili buď samotní Štepánovi kumáni alebo ohrozované jednotky Vítkovcov. Prvý čelný útok rytierskych ťažkoodencov ( asi Vítkovcov spolu so Schaumberkovcami ) rozohnal a následne začal prenasledovať kumánsku ľahkú jazdu. Ďalšie uhorské sily sa pokúsili o protiútok, ktorý sa nepodaril a rozpadol sa. Ústup uhorských síl sa zmenil za útek k rieke za chrbtom, čo pre nich znamenalo katastrofu.
Táto verzia sa nedá vylúčiť. Vítkovci boli silne závislí od výsledku bitky a dobre si pamätali nedávny zákerný postup kumánov (plavcov) u Stožce, preto možno pri prvom nepriateľskom akte na kumánov zaútočili.
Ojíř sa následne objavuje v listine z 21. června 1261, v ktorej Agnes vdova po Pelhřimovi de Witigenawe venuje kláštoru vo Vyššom Brode kostol Panny Márie v Rychnove. Tento dar bol vykonaný so súhlasom synov pani Agnes Voka a Sezemu, pána Voka zakladateľa kláštora (Vok z Rožmberka), pána Ojířa, strýka jej synov a pána Budivoja (z Krumlova). Listina bola spečatená spoločnou pečaťou Pelhřima a Ojířa (11).
Listina objasňuje rodinné vzťahy Pelhřima a Ojířa. Obaja užívali pred rokom 1261 spoločnú pečať s predikátom Witigenawe a asi bezpodielovo spravovali spoločné majetky v okolí tejto osady. Po smrti Pelhřima sa hlavou tejto vetvy rodu stal práve Ojíř. Pani Agnes venuje svoj zdedený majetok v Nemeckom Rychnove, v okolí ktorého mali majetky aj páni z Porešína, preto sa nedá vylúčiť hypotéza, že Agnes mohla byť pôvodom blízka práve tomuto rodu.

Spoločná pečať Pelhřima a Ojíře z Witigenawe ( Třebone ) z roku 1261


Podrobnú rekonštrukciu rodových vzťahov vítkovskej vetvy de Witigenave (z Třebone) umožňujú informácie spojené s plánovaným založením nového ženského cisterciatskeho kláštora Ojířovými sestrami Kateřinou, Ludmilou, Juttou a Gertrúdou.
Kateřina bola určitý čas predstavenou ženského cisterciatskeho kláštora v Tišnově (12), ale od roku 1264 je na tomto poste už uvádzaná abatyša Elisabeth (13). Emancipované sestry pravdepodobne chceli podporiť svoju sestru Kateřinu pri zakladaní nového ženského cisterciatskeho kláštora, kde mala byť znovu abatyšou. Hlavne Ludmila a Jutta boli najaktívnejšie pri získavaní finančných prostriedkov pre založenie nového kláštora. Zachovali sa viaceré listiny, ktoré dobre dokumentujú obchodnú aktivitu Ludmily ( z Ríše ), ktorá predávala pre tento účel svoje zdedené majetky vo Walkersdorfe kláštoru v Zwettli (Světlá) a majetky v Gerhartsdorfe kláštoru v Heiligenkreuz.
Archív v Zwettli uvádza 4 listiny, ktoré sprevádzali predaj Ludmiliných podielov vo Walkersdorfe (25. května 1265). Pri vydávaní vyššie uvedených listín sa v kláštore v Zwettli zišla široká Ludmilina rodina, miestna rakúska šľachta z Waldviertelu a asi následne 5. září 1266 aj český kráľ, ktorí potvrdili daný predaj (14).
V prvej listine je Ludmila z Ríše uvádzaná ako „filia quondam antiqui Witigonis“(dcéra zosnulého/starého Vítka) a predáva svoje majetkové práva vo Walkersdorfe so súhlasom jej bratov Vítka zo Skalice a Ojířa (de Witigenaue), Wilhelma de Szinko (Vilém ze Žinkov) a Zumbraka de Linz (Súmrak z Týnce), zastupujúcich sestry Gertrúdu a Juttu. Za ochrancov týchto majetkov na rakúskej strane boli určení Rapoto z Falkenbergu a jeho rovnomenný syn. Svedkami na listine sú Oldřich z Hradce, Oldřich z Lomnice, Budivoj zo Skalice, Vítek z Krumlova, bratia Vok a Sezema (de Witigenave), Rapoto so synom z Falkenbergu a ďalšia rakúska šľachta.
Pri predaji v roku 1265 ešte nebolo známe miesto budúceho kláštora, nakoľko sa spomína len jeho budúca poloha niekde v Čechách. V dochovanej listine z 28. alebo 29. srpna 1267, v ktorej sa uvádza kúpa dediny Pňov pri Nymburku sestrami Ludmilou a Juttou, tiež ešte nie je uvedené kde má nový kláštor stáť (15). Svedkami sú znovu Zumrák z Týnce ako aj Vilém ze Žinkov. V listine z 5. září 1265 Přemysl Otakar II. oznamuje , že Ludmila z Ríše predala štvrtinu svojich statkov v dedine Gerhartsdorf opátovi kláštora v Heiligenkreuze s cieľom podporiť sestru Kateřinu pri založení nového kláštora (16).
Dcéry Vítka z Klokot usilovne zháňali podporu pre založenie kláštora aj mimo Vítkovského rodu a pre konkrétne miesto sa rozhodli asi až okolo 17. října 1267. Niekedy pred týmto dátumom Jutta, titulovaná ako pozostalá vdova po Kunovi z Kováne (de Chowan), kúpila od bratov Budislava a Barlotomeja a od Osany vdovi po ich ďalšom bratovi Bohuslavovi, dedinu Pohled s príslušenstvom a s patronátnym právom ku kostolu. Kúpa prebehla so súhlasom Smila z Lichtemburka (Bohuslav bol jeho purkrabí), ktorý sa taktiež vzdal nárokov na túto dedinu. Listina uvádza aj cieľ kúpy a to založenie kláštora svätých pannien cisterciatčiek. Smil so svojimi synmi zároveň poskytol imunitu, aby budúci kláštor nebol napádaný zo strany Smilových potomkov a podporil aj vyrovnanie ďalších práv miestneho kostola, ktorý sa stal základom kláštora. Podľa textu listiny (17), pre kúpu tohto majetku boli použité aj finančné prostriedky, ktoré poskytla Jutta so súhlasom manžela Kuna z Kováňe.
Začiatok fungovania kláštora potvrdila listina z 24. února 1269, ktorou Přemysl Otakar II. potvdil vznik kláštora Vallis s. Marie v Pohledě, ktorého ochrankyňou sa stala královná Kunhuta. V listine sa uvádzajú aj zásluhy už nebohej Ludmili z Ríše, bývalej vychovateľky kráľovny Kunhuty, pričom Ludmiline dcéry Elizabetha a Welena, členky rádu (previedli na kláštor aj niektoré zdedené majetky v okolí Novej Ríše), sú v tomto dokumente označované ako chovankyne kráľovny. V svedečnej rade sú popri cirkevných zástupcoch uvedení hodnostári českého kráľovstva a moravského markrabstva a zároveň Smil z Lichtemburku spolu s Ojířom ze Svin (de Zwynz) (18).
Podrobnejší popis celého zakladania kláštora v Pohlede uvádza Zbyněk Sviták (19). Z vyššie uvedeného procesu je zaujímavá nadštandardne aktívna účasť českého kráľa a jeho manželky. Domnievam sa, že Ludmila využívala svoj kontakt na Kunhutu pre získanie podpory kráľovského páru. Kunhuta podporila Ludmiline aktivity aj po jej smrti. Dá sa preto usudzovať, že obe ženy mali dobrý priateľský vzťah.
Z listín ohľadom zakladania kláštora v Pohledu a z listiny z roku 1261 je možné následne rekonštruovať rodinu pána Ojířa. Z listiny z Zwettlu vieme, že Ľudmila bola dcérou starého (zosnulého ) Vítka ( z Klokot ), čo umôžňuje celý rod priradiť k tomuto pravdepodobne najmladšiemu synovi „veľkého Vítka z Prčice“. Spoznávame troch synov Vítka z Klokot: Vítka ze Skalice, Pelhřima de Witigenawe ( na listinách z Zwettlu sú ako svedkovia jeho synovia Vok a Sezema ) a Ojířa de Witigenawe. Poznáme aj štyri jeho dcéry: Kateřinu ( bývalú predstavená kláštora v Tišnově), Ludmilu ( manželka Markvarta z Říše a Hrádku ), Gertrúdu, ktorú zastupoval Vilém ze Žinkova (asi jej manžel) a Juttu, pri ktorej nie je zrejmý jej vzťah na Súmraka z Týnce, nakoľko v listine o kúpe osady Pňov z roku 1267 je označovaná ako vdova po Kunovi z Kováne. (20)
Na listinách z Zwettlu následne svedčia Oldřich z Hradce, Budivoj zo Skalice a Vítek z Krumlova, ľahko identifikovateľný zástupcovia hradeckej a krumlovskej línie Vítkovcov. Nejasný je vzťah Oldřicha z Lomnice, ktorý mal asi blízky vzťah k Vítkovcom, ale doteraz sa nepodarilo presne identifikovať jeho rodinné putá k tomuto rodu.

Samotný Ojířov otec Vítek z Klokot je pre históriu málo jasnou osobou. Prvý krát sa s ním stretávame v roku 1220, kde svedčí na listine svojho brata Vítka mladšieho, ktorou dáva kláštoru v Milevsku dedinu Kojetín, za spásu duše starého Vítka (ich otca Vítka z Prčice) (21). V tejto listine použil predikát z Klokot a toto označenie mu v rámci rodu Vítkovcov ostalo. S Vítkom z Klokot sa spája aj dar polovice osady Presnik pre kláštor v Zwettli (tzv. „Svetelská listina“ z rokov 1240 až 1250), naväzujúci na predchádzajúce darovanie polovice tejto osady kláštoru, s právom robiť na majetku zmeny (22).
Pan Jůna predpokladá, že Ojířov otec Vítek z Klokot často spolupracoval s vetvou pánov z Hradce, preto by sa mohol nachádzať aj v listinách, kde sú uvádzaní ako svedkovia „Vítek a starý Vítek a Jindřich, synové Vítka“ resp. „Vítek a bratři Vítek a Jindřich z Hradce“. Pričom Vítek z Klokot môže byť označovaný ako „starý Vítek“ resp. brat Jindřicha z Hradce (23). Vítek z Klokot býva všeobecne považovaný za najmladšieho syna otca celého rozrodu „Vítka z Prčice“. V období po roku 1230 mohol byť posledným ( teda starým ) ešte žijúcim Vítkom – synom Vítka z Prčice. Vítek z Klokot pravdepodobne užíval okrem majetkov v okolí dnešného Tábora a dnešnej Třebone aj majetky za rakúskou hranicou. Viacerí bádatelia predpokladajú, že sa priženil a majetkovo uchytil vo Waldvierteli - pravdepodobne s niektorou dcérou pánov zo Zöbingenu (24).

V rokoch 1260 až 1269 vystupoval Ojíř buď s predikátom ze Svin alebo s predikátom „de Witigenawe“. Sviny asi vlastnil ako nedelieteľný majetok a na vlastníctve osady Witigenawe sa podielal spolu so svojim bratom Pelhřimom (spoločná pečať) a následne s jeho synmi Vokom a Sezemom. Predpokladať to môžeme na základe už spomínanej listiny z roku 1261, vydanej jeho švagrinou Agnes, kde nie je síce Ojíř v texte uvádzaný ako „de Witigenave“, ale na použitej spoločnej pečati je tento text jednoznačný.
Dá sa predpokladať, že majetkové podiely v okolí dnešnej Třebone zdedil spolu s bratom Pelhřimom po svojom otcovi Vítkovi. Mohlo sa jednať o viacero usadlostí resp. hospodárskych dvorov ako napr. aj spomínaný „Presnik“. V predikátoch sa im najčastejšie uvádzajú rôzne variacie názvu Witgnov, Vitknov, Witgenaw, Witigenawe a pod., týkajúce sa sídla prekladaného ako „Vítkov“ resp. „Vítkov luh“.
Nie je úplne objasnené ako prešlo panstvo Witigenawe ( používam hlavne tento dobový názov, nie pozdejší názov Třeboň) plne do rúk Ojířovho rodu (25). Pri osídlovaní tohto močaristého kraja jeho predkovia narazili na osídlovanie z rakúskej strany, organizované najmä kláštorom v Zwettli. Vítek z Klokot, podľa „Svetelskej listiny“, odpredal resp. daroval časť mejetkov tomuto kláštoru. Listina konkrétne hovorí o osade „Presnik“, ale predpokladáme jeho spoluprácu s týmto kláštorom aj u iných majetkov v tejto často povodia Lužnice, vrátane samotnej osady Witigenawe. Tieto majetky mohli byť odpredané, darované respektívne spoločne vlastnené alebo kláštorom budované ako tzv. grangie – hospodárske dvory, ktoré potom šľachtický majiteľ spätne vykupoval. Možný vývoj majetkového usporiadania v okolí dnešnej Třebone popisujú aj pani Renata Nováková a pán Zdeněk Žalud (26).
Systematické spätné skupovanie majetkov od Zwettlu sa bratom Pelhřimovi a Ojířovi darilo okolo rokov 1255-1260, kedy bol kláštor vo finančnej tiesni a musel hradiť súdne výdavky v dlhoročných majetkových sporoch s Eufémiou z Pottendorfu (dcéra Hadmara z Kuenringu, ktorá požadovala vrátenie majetkov darovaných kláštoru jej predkami). Archivár a farár v Zwettli pán Frast odhadoval koniec pôsobenia cisterciakov v okolí Třebone okolo roku 1270, kedy kláštor v Zwettli predal svoje majetky Witigenawe et Saher za sto libier viedenských denárov (27).
Ako vidno Ojíř so synovcami získali do vlastníctva aj majetok Saher – dnešný Žár južne od Trhových Svín. Prvé zmienky o dvorci / majetku Sahar siahajú až do obdobia kedy musel vojvoda Bedřich, v snahe aspoň legalizovať prienik kolonizácie, organizovaný pánmi z Kuenringu, udeliť tomuto rodu v roku 1185 ako léno pozemky na západ od hornej Lužnice až k riečke  Stropnici (28). O rok pozdejšie daroval mníchom z kláštora v Zwettli dvorec „Lazisich“ resp. „Saher“.
V roku 1221 potvrdil darovanie daného dvorca kláštoru v Zwettli aj Přemysl Otakar I. s podmienkou, že kláštor nesmie pokračovať v klčovaní lesa (29). Už v tomto období k dvorcu patril aj rybník (jeden z najstarších v Čechách). Majetok Sahar bol strategicky umiestnený na tzv. „Vitorazskej stezke“, ktorá viedla z Vitoraze cez Nové Hrady a častokrát bol označovaný ako „zemská brána“, za ktorú sa nemala dostať rakúska kolonizácia.
Vyššie uvedené informácie naznačujú, že českí panovníci neboli nadšení z rozširovania rakúskej expanzie do vnútra Čiech a ich rozhodnutia voči rakúskej strane boli viac vynútené ako dobrovoľné.
Pri potvrdzovaní listiny Přemysla Otakara I. z roku 1221 boli prítomní aj Vítkovci Vítek a Jindřich - bratia. Jindřich bol zakladateľom rodu pánov z Hradce a jeho uvádzaným bratom Vítkom, mohol byť teoreticky aj Vítek z Klokot.
Kúpou dvorca Saher pánmi de Witigenave sa Ojířovmu rodu podarilo zastaviť rakúsku expanziu na české územie a naopak sa otvoril priestor pre návrat časti vitorazských území do rúk českej šľachty.
V lednu 1263 Přemysl Otakar II. vydal listinu ohľadom založenia kláštora Zlatá koruna, pričom definuje majetky ktoré majú patriť tomuto kláštoru (30). Medzi svedkami je uvedený aj Hoygeru de Swinz na poprednom mieste, hneď za Smilom z Lichtenburku a pred viacerými kráľovskými úradníkmi ako aj pred Oldřichom I. z Hradce ( zástupcovia rožmberskej a krumlovskej línie nie sú medzi svedkami).
Ukončenie vplyvu cisterciakov z Zwettlu na Třeboňsku nie je možné jednoznačne ohraničiť rokom 1270, vplyv a spolupráca pokračovala aj nasledujúce roky. Napr. stavbu takého vodného systému akým bola landštejnska stoka, by sa Ojířovi potomkovia (syn Vítek alebo vnuk Vilém) neodvážili bez trvalej podpory cisterciatskych špecialistov. Úzka spolupráca pánov „de Witigenawe“ s cisterciatskym kláštorom v Zwettli určite pokračovala aj po roku 1270 (31).

Za obdobie najväčšieho rozvoja vítkovského vplyvu je možné počítať obdobie Voka z Rožmberka. Po jeho smrti (3.června 1262) sa najaktívnejšími členmi vítkovského rodu stali najmä Oldřich I. z Hradce a Ojíř ze Svin (Vokove deti boli ešte nezletilé). Svedčí o tom aj listina z 26.června 1266, v ktorej Čéč z Velešína (Schetscho de Wilitschin) potvrdzuje darovanie osady Reinprecht kláštoru v Zwettli, ktorú uskutočnila Čéčová manželka Gisela, sestra pána z Kuenringu (32).
Prvým v poradí svedkov je Oldřich z Hradce, druhý je náš Ojíř (Hogerus de Witigenawe). Až za nimi nasledujú Vítek z Krumlova a Budivoj ze Skalice, ktorí boli síce vekovo starší, ale asi menej aktívní. Za nimi nasleduje Albert z Porešína (de Borschow) a Smil z Lichtemburka.
Aj v roku 1264 vystupuje Ojíř s predikátom ze Svin (de Svintz), tentokrát na listine Přemysla Otakara II. z 12. května vydanej v Písku (33). Přemysl zamieňal majetok Bohdanitz, patriaci rytierovi Stironovi de Wetkowitz za majetky Haberse et Vesce. Ako svedkovia sú uvedení: Purchard z Vimperku, Ojíř ze Svin, Oldřich čašník, Hyrzo purkrabí na Zvíkově, Budivoj zo Skalice, Vítek z Krumlova, Zdeslav z Kasejovíc, Ratmír z Bezděkova, Tomáš z Libějovic, Drslav ze Zvěradíc, Diviš stolník, Onšo čašník, Wernhar z Kostela, Peter zo Zemnavíc.
Přemysl Otakar pripravoval podmienky pre založenie mesta Budejovíc a potreboval získať Bohdanice, ktoré boli blízko pripravovanej fundácie Budejovíc. Z tohto dôvodu realizoval zámenu majetku s dotyčným rytierom.
Zaujímavé je znovu poradie svedectva Ojířa hneď na druhom mieste pred viacerými kráľovými úradníkmi. Ojíř pravdepodobne nebol len obyčajným svedkom, ale mal nám neznámy vzťah k majetkom alebo k rytierovi „Stirone“. V rokoch 1263 resp. 1264 si niektorí Vítkovci ešte neuvedomovali následky novo pripravovaných fundácií kráľa na juhu Čiech, ktoré pozdejšie mali veľký vplyv na Vítkovskú revoltu. Predpokladali, že v spolupráci s kráľom budú môcť aj oni ďalej rozvíjať svoje mocenské postavenie.
V roku 1268 vidíme Ojířa svedčiť na listine z 3. srpna, ktorou pražský biskup Ján vymieňa viaceré biskupské majetky za majetky patriace pražským farám (34). Pri tejto udalosti si biskup vyžiadal svedectvo od: Petra probošta na Vyšehrade, Andreasa komorníka českého, Oldricha z Hradce ( de Novo Domo ) podkomořího, Gallusa stolníka, Divinusa čašníka , Wilhelmusa purkrabího na Pŕimde, Ojíře ze Suin, Budivoje zo Sepekova, Bavora zo Strakoníc a ďalších, vrátane moravských hodnostárov.
Z listiny vidno, že Oldřichovi I. z Hradce sa podarilo získať funkciu podkomořího a ďalší Ojířov príbuzný (švagor) Vilém ze Žinkov (z Litic u Plzne) získal tiež významnú funkciu - purkrabího na Přimde. Ojířovi sa napriek jeho snahe nepodarilo získať trvalé miesto alebo funkciu na kráľovskom dvore. Sklamaný sa asi prestal snažiť o karieru u dvora a po roku 1269 (listina o založení kláštora v Pohlede) ho už nevidíme na listinách vydaných Přemyslom Otakarom II. Konkurencia na kráľovskom dvore bola veľká a Přemysl uprednostňoval viac nižšiu šľachtu (najmä z Moravy), ktorej viac veril. Z vysokej šľachty mali vplyv u kráľa len vybraní páni, ktorým Přemysl dôveroval natoľko (zaviazal si ich natoľko), že niektorým dal za manželky svoje nemanželské dcéry.

Po roku 1270 sa meno Ojířa objavilo v dvoch obsahovo zhodných listinách z 19. března 1272 a z 19. března 1274. Ojíř vystupuje ako svedok bratov Jindřicha a Vítka z Rožmberka, ktorí v zhode s prianím ich matky Hedvigy, postupujú opátovi vyšebrodského kláštora patronátne právo ku kostolu v Ráabs.
Rovnaká rada svedkov u oboch listín začína bratmi Wernhardom a Jindřichom zo Schaumburku ( ujovia rožmberských bratov ), pokračujú Oldřich z Hradce, Ojíř z Klokot, Záviš, Vítek a Vok synovia Budivoja z Krumlova, Jindřich a Vok, synovia Vítka z Krumlova, Albert z Porešína, Beneš jeho brat, Jindřich z Kosovej Hory, atď. (35).
Pre nás je zaujímavá skutočnosť, že Ojíř ako zástupca vetvy de Witigenave sa obajavuje s predikátom z Klokot. Tento predikát používal jeho otec, ale zdá sa, že Ojíř tento majetok získal až okolo roku 1270, čo je dlhší čas po otcovej smrti. Nevieme či majetok odkúpil alebo zdedil, ale využil vhodnú príležitosť a ako svedok použiť tento predikát, čím oznámil, že získal ďalší majetok. Možno sa zároveň chcel verejne označiť za rodového následníka svojho otca Vítka z Klokot a vodcu jeho rodovej línie. V iných listinách tento predikát nie je použitý, dôvodom môže byť jeho menší význam ( oproti majetkom Sviny alebo Witigenawe ) alebo aj strata jeho významu po majetkových sporoch s českým kráľom, ktorý požadoval od Vítkovcov odovzdanie hradu Hradište pri vítkovskom mestečku Ústí.
Nevieme presne čo sa pri Ústí udialo, Dalimilova kronika len krátko uvádza, že kráľ „Vítkovce z Ústeckého hradište spudí“. Pozdejšie zdroje uvádzajú, že Přemysl Otakar požadoval od Vítkovcov vydanie Hradišťa ( využil právo na kráľovský regál k okolitým náleziskám striebra), na čo títo zareagovali vypálením a zbúraním tohto sídla pred jeho opustením. Z archeologickýh nálezov vyplýva, že hrad Hradište sa nachádzal na územi dnešného Tábora v lokalite Kotnov. Existuje viacero možných staviteľov hradu. Podľa jednej varianty to mohli byť Konrád a Hněvko de Radisch, klienti Oldřicha z Hradce, podľa ďašej staviteľom mohol byť Sezema z Ústí a Stráže (údajný zakladateľ rodu pánov zo Stráže ), ale možná je aj varianta, že staviteľmi hradu bola (třeboňská) línia Vítkovcov de Witigenave, nakoľko Klokoty sa nachádzajú na svahu hneď oproti Kotnovu ( 36).
Prípadné stretnutie vítkovského rodu v březnu 1274 sa konalo v čase, kedy už bol zvolený za rímskeho kráľa Rudolf Habsburský. Přemysl Otakar II. podcenil význam voľby nového rímskeho kráľa a uprednostnil osobné vedenie vojska v konflikte s Uhorskom. Na voľby poslal len svojho zástupcu a nevyužil možnosti rokovaní pred samotnou voľbou so zabezpečením svojho postavenia a naopak následne neuznal novozvoleného rímskeho kráľa Rudolfa. Tým sa automaticky vyhrotil jeho vzťah k novému kráľovi, ktorý hľadať spôsob ako rozložiť moc Přemysla Otakara II. a pritom zväčšiť svoju majetkovú základňu práve na úkor svojho súpera. Rudolf bol šikovný diplomat, ktorý využil mocenské nástroje svojho nového postavenia (predvolávanie na snemy, kliatby, léna,... ) a schopnosť rozvracať stabilitu moci protivníka. Svoje početné potomstvo využil v sobášnej politike, vďaka čomu k sebe pripútal väčšinu vplyvných kniežať nemeckej ríše.
Přemysl spoliehal na pomoc pápeža, ako protiváhy rímskeho kráľa. Pápež ale uznal novozvoleného rímskeho kráľa a začalo byť jasné, že Rudolf skôr či neskôr obmedzí mocenské postavenie českého kráľa, voči ktorému vznikala opozícia už aj v jemu podriadených alpských krajinách.
Samotní Vítkovci boli typickými kandidátmi na vnútornú opozíciu proti Přemyslovi. Cítili sa odstrčení od účasti na správe kráľovstva a český kráľ začal silne obmedzovať ich domínia budovaním nových kráľovských majetkov (založenie Budejovíc, kláštora Zlatá koruna, vynútené odstúpenie Hradišťa). V roku 1274 Vítkovci ešte asi neuvažovali o vzbure proti svojmu kráľovi. Situácia sa zmenila v roku 1276, kedy rímsky kráľ Rudolf Habsburský vyhlásil nad českým kráľom ríšsky oberacht (kliatbu, ktorá zbavovala šľachtu povinnosti poslúchať svojho kráľa) a zároveň začal proti Přemyslovi vojenskú výpravu.
Moc Přemysla Otakar II. sa už rúcala v Korutánsku a v Štajersku, odkiaľ ustupoval Přemyslov veliteľ Milota z Ddedic a rímsky kráľ stál s vojskom pri Norimberku. Bavorský vojvoda Jindřich vystupoval najprv ako Přemyslov spojenec a bránil prechodu vojska rímskeho kráľa. Přemysl preto očakával hlavný úder na české kráľovstvo od západu cez Chebsko a začal stavať poľné opevnenie pri Teplej na severozápade Čiech, kde sa schádzala aj česká hotovosť. Momentom prekvapenia bola zmena postoja bavorského vojvodu, ktorý za prísľub získania Horného Rakúska prešiel na Rudolfovu stranu a dovolil prechod jeho vojsk cez svoje územia smerom k Dunaju. Rudolfovo vojenské ťaženie tak smerovalo do Rakúska, ktoré sa malo stať jeho hlavnou korisťou. Rímsky kráľ získal na svoju stranu cirkevných hodnostárov biskupa pasovského a arcibiskupa salzburského a kombináciou vojenskej sily a sľubov získaval aj podporu rakúskej šľachty, čo spôsobilo rýchly rozklad Otakarovej moci aj v Podunají. Přemysl sa pokusil prejsť k rakúskym mestám na Dunaji, ale skôr ako sa k nim dostal, tieto prechádzali pod kontrolu rímskeho kráľa. Přemyslovi ostala verná len Viedeň, ktorú tiež začali obliehať jednotky Rudolfa Habsburského, pričom vojsko Přemysla Otakara stálo na druhom brehu Dunaja. V tejto situácii prišli k českému kráľovi správy o vypuknutí povstania Vítkovcov a pánov z Rýzemburku. Dobové pramene sa snažia prezentovať, že až táto zrada prinútila českého kráľa poddať sa rímskemu kráľovi a začať s ním mierové rokovania, pri ktorých stratil svoje alpské dŕžavy. Pri celkovej analýze vtedajšej situácie sa javí, že Přemyslova porážka sa zrodila už v momente, keď šľachtické a cirkevné elity v alpských krajinách odmietli jeho vládu resp. sa pridali na stranu rímskeho kráľa (v Rakúsku vrátane Přemyslom vymenovaných hodnostárov) (37).
Vítkovcov pri rozhodovaní, na ktorú stranu sa prikloniť, silne ovplyvňovali udalosti v Rakúsku, kde sa im príbuzné rody jeden za druhým pridávali na stranu rímskeho kráľa. Napr. pasovský biskup Peter, lénny pán Záviša z Falkenštejna ako aj páni zo Schaumberku, príbuzní Rožmberkovcov. Vítkovcom blízky rod Kuenringovcov sa rozdelil, línia z Dürnsteinu podporovala Rudolfa, línia z Weitry ostala verná Přemyslovi.
Nedá sa vylúčiť, či k povstaniu neprispel aj Přemysl svojou nedôverou. Napr. v prípade Boreša z Ryzemburka sa uvádza, že nepriatelia falošne o ňom informovali panovníka, ktorý začal voči Borešovi vystupovať nepriateľsky (38). Nepoznáme presne kedy vítkovské povstanie vypuklo ani akým spôsobom Vítkovci bojovali proti kráľovi. Konkrétne doložené útoky na kráľovské domény a majetky sa týkajú až nasledujúceho roku 1277. Vítkovci možno len formálne vyjadrili podporu Rudolfovi, ktorý to mohol deklarovať ako ich povstanie a tak šikovne destabilizovať súpera (39).


Přemysl Otakar II. musel pristúpiť na rokovania, ktoré prebiehali na ostrove Kamberk (ostroj na Dunaji západne od Viedne) a následne bola 21. listopadu 1276 podpísaná východzia arbitrážna zmluva, ktorou sa český kráľ podriadil Rudolfovi Habsburskému. Formálne 25. listopadu 1276 prijal Otakar od rímskeho kráľa ako léno Čechy a Moravu, ale pri tom stratil všetky svoje alpské dŕžavy.
Z uzavretej zmluvy vyplývalo, že medzi oboma vládcami má byť uzavrený pevný mier, ma byť zaistené aj postavenie všetkých spojencov a poddaných oboch kráľov a má prísť k reštitúcii právneho rádu, vráteniu hradov a statkov (40).
Vítkovcov sa týkala časť zmluvy ohľadom zaisteného postavenia všetkých spojencov oboch kráľov a vrátenie hradov a statkov. K zmiereniu Vítkovcov s českým kráľom nedošlo, Přemyslova nevraživosť voči nim bola príliš veľká, verejne deklaroval, že chce úplne vyhladiť celé plemeno vítkovské. Nemali tak inú možnosť, len pokračovať v odboji.
Rudolfovi Habsburskému nestačil dohodnutý stav, kedy si český kráľ mal zachovať vplyv v Rakúsku na ľavom brehu Dunaja. Rudolfovi rytieri začiatkom roku opanovali Pernegg a ďalšie lokality, čím Rudolf porušoval túto časť dohody. Zároveň mu vyhovovali pokračujúce nesváry Vítkovcov a Rýzemburkovcov s českým kráľom, čím sa neplnila dohoda ani zo strany českého kráľa. Naďalej systematicky podporoval vzbúrencov. Napr. na jar roku 1277 v liste do Nemecka informuje, že ho podporuje v českom štáte 16 županov.
Formálne Rudolfov vyjednávač Fridrich Hohenzollerský stále rokoval s českým kráľom ako zabezpečiť mier. Navštívil Přemysla v Opave a témou rokovaní bolo aj zaistenie postavenia Vítkovcov, citlivej témy pre českého kráľa. Přemysl Otakar II. po svojej politickej porážke roku 1276 pochopil, že musí zmeniť svoj postoj k vlastnej šľachte. Potreboval posilniť svoje domáce zázemie, preto napr. Lichtenburkovcom vrátil ich práva k mestu Brodu, Bavora zo Strakoníc oženil s jednou zo svojich nemanželských dcér. Vítkovcom ale naopak násilne obsadil Jindřichov Hradec a starého pána Oldřicha I. z Hradce vykázal do dediny Buk. Ukľudnenie nepriniesla ani dodatková zmluva podpísaná 6. května vo Viedni, v ktorej boli norimberský purkrabí Fridrich a olomoucký biskup Bruno poverení sledovať dodržiavanie mieru, hlavne vo vzťahu k odbojnej šľachte. Hneď listom z 18. května 1277 sa Přemysl sťažuje norimberskému purkrabímu, že chlapci z Rožmberka lúpia kráľovské majetky a Ojířovi ľudia napadli Budejovice (41).
Tlak na podriadenie sa Přemysla Otakara Nemeckej ríši následne pokračoval, svedčí o tom aj rokovanie syna Rudolfa Habsburkého Albrechta s Přemyslom v Prahe, ktoré skončili 12. září 1277 podpisom tzv. Druhej dodatkovej zmluvy. Táto zmluva nevyhovovala Rudolfovi Habsburskému a preto nevošla v platnosť. Obom stranám začalo byť jasné, že sa chystá k silovému riešeniu. Přemysl odmietal zasahovanie rímskeho kráľa do svojich práv voči podriadenej šľachte a začal rázne konať. Najprv silou potlačil odboj Boreša z Rýzmberka, ktorý bol do odboja stále povzbudzovaný rímskym kráľom (42). Starý pán Boreš bol následne zajatý a odsúdený radou starších na smrť.
V ďalšom kroku český kráľ zaútočil na odbojných Vítkovcov. Na následky bojov pravdepodobne zomrel Vítek z Rožmberka, ale nakoniec Přemysl zobral na milosť Jindřicha z Rožmberka a Oldřicha I. z Hradce. Dôvodom mohol byť sentiment za verné služby Oldřicha a Voka z Rožmberka, ale aj snaha úplne si nezneprialiť ich rakúskych príbuzných. V Rakúsku sa totiž začal dvíhať odpor voči Rudolfovi Habsburskému a jeho príšelcom z Nemecka. Přemysl kalkuloval, že významné rakúske rody sa pridajú na jeho stranu ( Kuenringovci z Weitry presviedčali šľachtu v prospech Přemysla).
Záviš z Falkenštejna, považovaný za vodcu povstania, a náš Ojíř neboli prijatí na milosť a museli utiecť zo svojich českých statkov, ktoré im boli zabavené. V březnu 1278 už boli Sviny pravdepodobne v rukách českého kráľa, nakoľko 3. března vymenoval v Svinách nového farára (43).
V roku 1278 sa v Rakúsku chystalo povstanie proti Habsburkovcom, pričom hlavnými vodcami boli Kuenringovci z Weitry a viedenský patriciját pod vedením Paltrama. Toto povstanie ( možno účelovo vyprovokované ) bolo prezradené a Rudolf obvinil Přemysla z jeho prípravy a z usilovania o svoj život. Na severe Rakúska začali boje, do ktorých sa zapojili aj Přemyslove oddiely. Pri ich útoku zahynulo mnoho obyvateľov Weidhofenu. Rudolf Habsburský mal ideálny dôvod na vyhlásenie vojny českému kráľovi (44). Definitívne rozhodnutie priniesla bitka na Moravskom poli u Kressenbrunnu v srpnu 1278.
V tejto bitke sa víťazstvo priklonilo na stranu Rudolfa Habsburského aj vďaka jeho lepšej taktike, respektívne nerytierskej lsti. Pred bitkou Rudolf Habsburský vyčlenil malú skupinu rytierov pod velením Ulricha von Capellen, ktorí sa skrývali na zalesnenom pahorku Hochfeld a ich úlohou bolo z boku napadnúť jednotky Přemysla Otakara v zlomovej fáze bitky. Pán Kovařík uvádza (s odvolaním sa na niektoré dobové pramene), že Capellen dostal od Rudolfa príkaz, aby pri útoku jeho jednotka revala „Sie fliehen! Sie fliehen! – utekajú!, utekajú!“ (45), čím mali narušiť morálku vojska českého kráľa. To sa im skutočne podarilo. V kritickej fáze, keď sa rozhodovalo, ktorá strana získa prevahu, táto jednotka 20 – 30 odpočinutých rytierov zaútočila do boku Přemyslovho vojska a spôsobila paniku. Keď sa Milota z Dedic snažil vyviesť svoje jednotky z bojovej vravy, aby ich znovu sformoval a zaútočil na zákerných útočníkov, mnohé z Přemyslových demoralizovaných jednotiek to pochopili ako útek. Považovali bitku za prehratú a sami začali z bojiska tiež utekať. Přemysl Otakar ostal bojovať až do konca, kým nezahynul pod presilou rakúskych rytierov, ktorí neušetrili jeho život.
Rudolf Habsburský bol skúsený taktik a stratég, ktorý aj v tomto prípade plánovane využil psychologiu na oslabenie protivníka. Asi vedel o náladách a podozrení na možnú zradu v tábore Přemysla Otakara II., čo aj predvídavo využil.

Použité zdroje a dopňujúce informácie:
1) Codex diplomaticus Bohemiae (CDB) VI, s. 467- 468 , č. 276, Vítek ze Skalice sa písal podľa Skalice severne od Soběslavi, príbuzný Vítkovec z krumlovskej línie Budivoj I. ze Skalice sa písal podľa hradu Skalice pri Milevsku – viď dipl. práca Zdeněk Žalud: Páni z Landštejna.
2) Regesta Bohemiae et Moraviae (RBM) II, s. 1167-1168, č. 2663
3) Opis podľa viacerých zdrojov: František Palacký – Dejiny národu českého II., Autorský kolektív Petr Klučina, Richard Marsina, Andrej Romaňák: Vojenské dějiny Československa I. díl (do roku 1526), Vratislav Vaníček: Velké dejiny zemí Koruny české III.
4) Mgr. Tomáš Somer: Smil, z Boží milosti pán z Lichtemburka – disertační práce 2012. Autor uvádza, že Jindřich z Lichtemburka po prepustení musel zbierať peniaze za vykúpné (predpokladá, že pred odchodom museli brániaci sa páni sľúbiť výkupné).
5) Annales Hermanni Altahensis uvádzajú nasledujúce mená: nobiles de Boemia: Wocho de Rosenberch, Zmilo de Leuchtenburch, Wichartus de Tyrnach, Schazla de Fridlam, Wilhalmus de Gordebrat, Bohuslaus de Bork, Beneis de Valchenstein, Burchartus de Chlinberch, Ulricus pincena de Ellnpogen, Ienezo purcravius Graetz, Zmil frater Wochonis, Haiir cognatus Wochonis, Dluhomil de Nabzden, Styborius dictus Caput, Ulricus de Rosental, nobiles de Austria vero: Albero et Heinricus de Chunring, Ulricus de Lobenstein, Ulricus de Capella, Ludwicus et Albertus de Zelking, Sighardus dictus Piber. 6) KIC Trhové Sviny: Informačný list – Kostel Nanebevzetí Panny Marie.
7) RBM II., s.99, č.262 a s.100, č.263
8) Spontánny začiatok bitky pripisuje väčšina autorov kumánmi ohrozovanému Přemyslovi Otakarovi II. - Herman Klíma: Die Schlacht bei Groißenbrunn anno 1260; Autorský kolektív Petr Klučina, Richard Marsina, Andrej Romaňák: Vojenské dějiny Československa I. díl, ale aj mladší autori ako napr. Peter Roháč: II. česko-uhorská vojna o babenberské dedičstvo. 9) Jiří Kovařík Rytířske bitvy a osudy II – Rytířska krev (1208 – 1346 )
10) Béďa Dudík - Dějiny Moravy- časť V. od roku 1197 až do roku 1261. Uvádzam nezmenený text: „Nabaživ se nečinnosti — vojsko stálo již od 24. června 1260 v poli — nebo spíše z obavy před nedostatkem všeliké spíže a píce. vypravil Přemysl Otakar dne 10. července váženého rakouského pána, Otu z Maisavy, jakožto parlamentáře do tábora nepřátelského, aby krále přemluvil buď k míru nebo vymohl na něm volný přechod přes Moravu pro jednu nebo pro druhou stranu, k čemuž se nabízelo dvoudenní příměří. Pakli návrh tento byl učiněn, — a Přemysl Otakar sám se k tomu přiznává ve zprávě své k papeži — , pak asi stav jeho byl již velmi kritický; neotvírat se zajisté nepříteli brána k vlastnímu postavení. Bela IV. návrh přijal a ustanovil 12. červenec k přechodu vojska svého na pravý břeh Moravy ; na den sv. Markéty, 13.července, měla se pak svésti rozhodná bitva. Avšak jako se přiházívá také v novější době, nepřátelé, tedy zde Uhři. počítali příměří od půlnoci do půlnoci, kdežto vojsko Otakarovo počítalo od východu slunce. Takovýmto způsobem rozcházeli se ve svých kombinacích ; neboť kdežto vojsko české zabývalo se ještě s taktickým rozestavením, Uhři vedeni jsouce královicem Štěpánem, přešli již v noci dne 11. července u Schlosshofu přes Moravu a 12. července seřaděni byli již úplně k bitvě na pravém břehu. Čechové volali ovšem „zrada", kteréž se Uhři také skutečně dopustili, když se jali ještě 12. července velkým obloukem obklopovati střed, kde stál Přemysl Otakar s červeným praporem sv. Václava. Přes překvapení vojska českého bylo to podnikem odvážlivým. Což kdyby útok se nezdařil a vojsko bylo odraženo? V pozadí tekla široká Morava. Postavení takové volí si nepřítel buď jen lehkomyslný nebo vítězstvím jistý. Zdá se, že Uhři byli vítězstvím jisti, a byli by velikou svou převahou vítězství dobyli, kdyby se byli nesetkali s bojovníky zoufalými a nejvýše nadšenými. Běželoť zde o čestnou smrť nebo o hanebné zajetí. Přemysl Otakar bojoval v čele svých železných rytířů ; těmto bylo vydržeti první nával, aby za ochrany jejich mohl se znenáhla český šik rozvinouti, až se Vokovi z Rožmberka podařilo Kumány odraziti. Obrněnci získali nyní místo k útoku a přes nesmírné vedro a strašný prach všecko před sebou drtili. Štěpán jsa těžce poraněn musel bojiště opustiti a Uhři bez vůdce — Bela stál ještě na levém břehu Moravy — prchají v divém nepořádku, vrážejí na oddíly postupující, uvádějí také tyto ve zmatek a pronásledováni jsouce horlivě vojskem českým a v první řadě vojskem biskupa Brunona, podléhají buď meči nepřátelskému nebo hnáni jsou houfně do Moravy. Bela patří s jakéhosi návrší zděšeně na záhubu své jízdy, aniž by mohl pomocí přispěti, načež se zbytky vojska svého ustupuje do vnitř země. Bohatý jeho tábor padl vítězům do rukou. Byla to nejkrvavější bitva, jakou byl kdy Přemysl Otakar svedl ; na 18.000 padlých pokrývalo prý bojiště a asi 1 4.000 bojovníků zahynulo prý v Moravě. Vítěz zastavil se teprve u Prešpurku a dostál věrně slibu před bitvou učiněnému, že klášter založí. Cisterciácký klášter Zlatá koruna v Čechách, měl tak svůj původ a na vítězství mělo upomínati nové zeměpanské město v Dolních Rakousích Marcheck“.
11) RBM II. str.121, č.323, Listina je podozrivá ako falzum, nakoľko na nej vidno následné úpravy. Ak aj niekto túto listinu úmyselne korigoval, osoby v nej vystupujúce asi ostali reálne. 12) CDB V.1 s.229, č.143
13) CDB V.1 s.629, č.424
14) Zwettl, Stiftsarchiv (AT-StiAZ) http://monasterium.net/mom/AT-StiAZ/Urkunden/fond?block=6
Archív uvádza na vyššie uvedené stránke 4 listiny k dátumu 25.května 1265. Druhá listina, ktorou Přemysl Otakar II. potvrdzuje, že Ludmilla de Reusch s cieľom podporiť založenie nového cisterciatskeho kláštora jej sestrou Katařinou, predáva so súhlasom príbuzných svoj zdedený majetok vo Walkersdorfe Konrádovi, opátovi v kláštore Zwettli, pričom ochrancami tohto majetku na území Rakúska budú Rapoto z Falkenbergu a jeho syn Rapoto, má v texte rok1266. Prvé 2 listiny podľa písma písal rovnaký pisár (asi domáci pisár kláštora). V tretej listine z Zwettlu súhlasia bratia Vítek zo Skalice a Ojíř z Třebone spolu s Wilhelmom de Szinko a Zumbrakom de Tinz uvádzajú, že ochranou kláštorom kúpeného majetku v Rakúsku sa zaväzujú ochrancovia Rapoto starší a Rapoto mladší z Falkenberku. V štvrtej listine bratia Vítek zo Skalice a Ojíř z Třebone spolu s Wilhelmom de Szinko a Zumbrakom de Tinz súhlasia s týmto predajom. Svedkovia na listine sú rovnakí ako na prvej listine. Tretiu a štvrtú listinu podľa písma písali iní pisári než prvé dve.
15) RBM II. s.191, č.496, CDB V.2 s.64, č.517
16) CDB V.1 s.670-671, č.454
17) RBM II. s.216, č.562
18) CDB V.2 s.160. č.579
19) Zbyněk Sviták: „Počátky kláštera cisterciaček v Pohledu“, Sborník prací Filozofické fakulty Brněnské univerzity C43, 1996.
20) Zumbrak z Tinzu mohol byť aj niektorý príbuzný manžela Ludmily, nakoľko vtedy jej zosnulý manžel ako aj jeho rovnomenný syn boli obaja označovaní ako Markvart z Hrádku ( pri Břeclavi ), pričom označenie z Hrádku resp. z Týna môže korešpondovať s „de Tinz“ – viď Jan Jůna: „Vitkovci a jejich rod III. Pán Zdeněk Žalud v diplomovej práci „Páni z Landštejna“ Praha 2001 na str. 26 uvádza ako možnú identifikáciu „Zumbráka de Tinz“ Zumbráka z Hrochova Týnce.
21) RBM I. s.296, č. 634, CDB II. s.192, č.208
22) CDB V.1 s. 637-638, č.429, Archív kláštora v Zwettli http://monasterium.net/mom/AT-StiAZ/Urkunden/1240%7C1250/charter
23) Jan Juna: „Vitkovci a jejich rod do roku 1312 s.93
24) Vratislav Vaníček: Velké dejiny zemí Koruny české, Paseka 2000, svazek III. str. 197 (VDZKČ III.); Petr Kubasa – Záviš z Falkenštejna a sedlecké úmluvy – Bakalářska diplomová práce 2010;
Z rakúskych internetových zdrojov je možné vysledovať rod pánov zo Zöbingenu: Páni zo Zöbingenu boli bočnou vetvou rodu pánov z Kuenringu. Jindřich I. zo Zöbingenu bol bratom Albera z Kuenringu. Jindřich sa výhodne oženil s Juttou von Imbach (Minnebach – Strosendorf ), čím získal veľké majetky, vďaka ktorým založil pri rieke Dyje mestečko Weikertslag ( meno mesta je asi po Wichardovi, otcovi manželky Jutty ). Z tohto sídla následne pokračovala kolonizácia realizovaná najmä jeho synmi (Jindřich a Wichard) aj smerom na Novú Bystricu a Landštejn. Hypoteticky sa Vítek z Klokot mohol oženiť napríklad s dcérou Wicharda I. Tejto hypotéze by vyhovovali skutočnosti, že jedna z Vítkových dcér dostala meno, ako bolo zvykom, po svojej významnej babičke Jutte von Imbach. Aj predavaný Ludmilin majetkov Walkersdorfe môžeme identifikovať s Walkersdorfom, ktorý leží v blízkosti Hadersdorfu am Kamp, nakoľko v okolí Kamp bolo viacero majetkov pánov zo Zöbingenu, ktoré mohla Ludmila zdediť. Relátori CDB V. Šebánek a Dušková identifikujú predávaný Walkersdorf ako Klein Walkersdorf juhovýchodne od Znojma. Ja sa prikláňam k stotožneniu s Walkersdorfom am Kamp, nakoľko v tejto oblasti kláštor v Zwettli už vlastnil viaceré majetky / dary a príjem z týchto majetkov v blízkosti obchodnej tepny - Dunaja mohol byť pre nich zaujímavý.
25) RBM II, s.143, č. 371: Ohľadom vzniku panstva Witigenave by mohol byť zaujímavý aj tento testament Voka z Rožemberka, kde rozpisuje ako naložiť s viacerými svojími majetkami. Medzi inými prikazuje vyplatiť pánovi Borsoni ( Alberto de Porshow – predok pánov z Porešína ) 40 mariek striebra z Vokovho majetku „Treboni“ alebo aj viac. Jeden z najväčších odborníkov na toto obdobie pán Vaníček stotožňuje tento majetok s Třebonínom pri Čáslavi (nenašiel som preukázateľnú väzbu), iný Třebonín (Horný a Dolný) sú pri Českom Krumlove, ale vznikli v pozdejšom období. Stojí za preskúmanie, či sa skutočne jedná len o podobnosť mena s pozdejším názvom Witegenave - Třeboň. Hypoteticky Treboni mohol byť majetok / statok v okolí pôvodného Witigenaue, ktorý mohol Ojíř získať práve prostredníctvom Alberta de Porshow, s ktorým mal Ojířov rod priateľské väzby. Vok z Rožmberka moho získať majetky v okolí dnešného Třeboňska prostredníctvom svojej manželky Hedvigy zo Schaumburku, ktorej ich mohol pripísať ako veno jej predchádzajúci manžel Jindřich z Kuenringu. Po odkúpení panstva Witigenave pánmi z Rožmberka po roku 1363 sa títo možno vrátili k používaniu pôvodného mena Treboni – Třeboň. Je to ale len jedna z možných hypotéz bez konkrétnych dôkazov.
26) Renata Nováková: Opatovický mlýn na Zlaté stoce – Byla na počátku obou grangie světelských cisterciaku?; Zdeněk Žalud – diplomová práca: Páni z Landštejna do doby husitské, Praha 2001.
27) Mohlo sa jednať len o dokúpenie zvyšných častí majetkov, ktoré dovtedy ešte Ojířov rod plne nevlastnil.
28) CDB I. s.283, č. 311
29) CDB II. s.205, č. 218,Zwettl, Stiftsarchiv (AT-StiAZ) http://monasterium.net/mom/AT-StiAZ/Urkunden/1221.1/charter
30) RBM II, s.157-158, č. 409
31) O pokračujúcom vplyve kláštora v Zwettli môže svedčiť aj listina z jeho archívu z roku 1328 http://monasterium.net/mom/AT-StiAZ/Urkunden/1328_VII_01/charter?_lang=est , ktorú vydal Vilém z Landštejna v Domaníne. V tomto roku sa tu stretli Gregor opát z Zwettlu s Vilémom z Landštejna, s Jindřichom z Bítova a so Smilom z Nových Hradov, ohľadom záruk pre kláštor. Uvedení páni mali chránit majetky kláštora počas prebiehajúceho česko-rakúskeho konfliktu. Opát v obave o svoje majetky žiadal vyššie uvedených pánov o ich ochranu a náhradu škôd. Zaujímavá je skutočnosť, že stretnutie sa nekonalo vo Witigenawe ( Třeboni ), v jednom z hlavných sídiel pána Viléma, ale v blízkom Domaníne. Nedá sa vylúčiť, že opát Gregor uprednostňoval stretnutie na domácej pôde práve v Domaníne, kde kláštor mohol mať stále majetkové podiely (Domanín sa nenachádzal medzi majetkami pánov z Landštejna).
32) Zwettl, Stiftsarchiv (AT-StiAZ) http://monasterium.net/mom/AT-StiAZ/Urkunden/1266_VI_26/charter
33) RBM II, s.175, č. 451
34) RBM II, s.240, č. 620; CDB V/2 s.135, č.565
35) Listina z roku 1272: RBM II, s.311, č. 776; Listina z roku 1274: RBM II, s.356, č. 862. Kedže listiny sú obsahovo ako aj zoznamom svedkov rovnaké, môže sa jednať o jednu a tú istú listinu a jej nepresný opis (chybný rok) alebo listina z roku 1274 len potvrdzovala akt z roku 1272.
36) Vratislav Vaníček: VDZKČ III. str. 276 – 277
37) Vratislav Vaníček: VDZKČ III. str. 166
38) Fonted rerum Bohemicarum (FRB) II. s. 301 Pokračovatele Kosmovi - Príbehy krále Přemysla Otakara II: „Léta páne roku 1274 muž urozený Boreš odstaupil jest od krále, ztratiw milost králowu bez viny své, neb nepřátele jeho krále zle zprawili“ Väčšina historikov sa domnieva, že správny rok týchto udalostí má byť až rok 1276.
39) Môžeme sa len domnievať ako sa Vítkovci správali na začiatku vojnového konfliktu v roku 1276. Vojsko Přemysla Otakar II. sa presúvalo od Teplej k Drosendorfu pravdepodobne cez alebo veľmi blízko vítkovských majetkov. V tom čase asi Vítkovci otvorene nevystúpili proti svojmu kráľovi. Nevieme napr. či Vítkovci neodmietli vojensky podporiť Přemysla Otakara II. mimo územia českého kráľovstva a práve ich neúčasť mohla byť považovaná za zradu? Možno blokovali zásobovanie Přemyslovho vojska a Rudolf Habsburský ako prešibaný hráč využil Přemyslovu podozrievavosť a účelovo rozširoval prehnané informácie o odboji v českom kráľovstve. Podľa môjho názoru k Přemyslovmu podrobeniu sa pri Viedni viedla bezvýchodisková vojenská situácia. Ako uvádza Béďa Dudík v „DejináchMoravy“ diel V. –VII., jadrom Přemyslovho vojska bola jazda, ktorej ale pohynulo z nedostatku píce veľa koní, tým stratila svoju silu. Úskokom sa Rudolfovmu vojsku podarilo obsadiť Klosterneuburg, jediné mesto na pravom brehu Dunaja, ktoré držali české jednotky a v ktorom mal Přemysl pripravenú väčšinu svojich zásob. Zároveň sa Přemysl dozvedel, že proti nemu tiahne aj uhorské vojsko kráľa Ladislava. Odboj v Čechách mohla byť len výhovorka.
40) Vratislav Vaníček: VDZKČ III. str. 169
41) WBS – č.84, str. 93 – 95; Ojířovi ľudia napadli 16. května 1277 Budejovice a vypálili majetky miestnych mešťanov. Z tejto informácie nevieme presne, či Ojířovi ľudia boli len jeho podriadení „milites“ alebo priamo členovia jeho rodu napr. aj Vok a Sezema, synovia jeho brata? Z textu sa dá usudiť, že samotný Ojíř sa už priamo nezúčastňoval vojenských akcií, prenechával ich mladším.
42) Vratislav Vaníček: VDZKČ III. str. 184
43) WBS – č.109, str. 120 – 121: 4. března 1278 Přemysl v Prahe prezentuje na faru v Svinách klerika Ludvíka. 5. března 1278 pražský biskup Ján potvrdzuje Ludvíka a poveruje dekana a farára v Stropnici uviesť Ludvíka do funkcie.
44) Vratislav Vaníček: VDZKČ III. str. 188.
45) Jiří Kovařík Rytířske bitvy a osudy II – Rytířska krev (1208 – 1346 ), str. 171