
Páni z Landtejna so znakom striebornej ( bielej ) rue v erbe boli súčasou významného českého rozrodu Vítkovcov, ktorí sa v období posledných Přemyslovcov a prvých Luxemburgovcov aktívne zapájali do politiky Českého krážovstva, a v tomto období častých mocenských zmien, sa snaili postúpi čo najvyie v mocenskom rebríčku.
Z tohto ich obdobia máme len kusé listinné informácie a popisy dobových kroník, častokrát poznamenané osobným názorom autora a občas aj nepresnou interpretáciou.
Tento článok si nekladie za úlohu vedecky exaktne, len striktne na základe dochovaných dokumentov, rekontruova dejiny rodu. Jeho ciežom je populárne opísa pravdepodobnú genézu rodu, ivoty, ciele, pohnútky a uvaovanie niektorých jeho prísluníkov v kontexte českých dejín.
Mnohí historici často hodnotia jednotlivých prísluníkov českých žachtických rodov len na základe ich ochoty pomáha, resp. podrobi sa ciežom panovníka bez ohžadu na ich osobné a rodové snahy.
Ciežom tohto článku je práve snaha trochu obráti pohžad na prísluníkov českej žachty - v tomto prípade pánov z Landtejna, aby sme sa pokúsili pochopi ich rozmýžania a konanie.
[Z dôvodu žahieho čítania pre českých čitatežov sú mená, dátumy a tituly uvádzané po česky; z dôvodu oddelenia historicky doloených faktov od úvah autora sú úvahy v texte zvýraznené kurzívou. Ďakujem za pochopenie. ]
Za zakladateža rodu pánov z Landtejna (z Třeboně) je označovaný Vítek z Klokot, jeden zo synov Vítka z Prčice, ktorý je povaovaný za legendárneho predka juhočeského žachtického rozrodu Vítkovcov. O Vítkovi z Klokot máme len sporé informácie z jednotlivých dokumentov tej doby. Podža predikátu vlastnil sídlo Klokoty a jeho ďažie majetkové aktivity smerovali junejie, najmä do oblasti třeboňskej panvy.
Táto oblas bola v období prelomu 12. a 13. storočia z českej strany slabo osídlovaná, čo vyuívali kolonizátori z rakúskej strany (najmä Kuenringovci a nimi podporovaní cisterciatski mnísi z klátora v Zwetli), prenikaním na formálne české územie. Tento trend vyvolával samozrejme rozpory, ktoré neboli vtedají českí panovníci schopní mocensky riei, preto napr. kniea Bedřich daroval čas Vitorazska významnému rakúskemu ministerialovi Hadmarovi z Kuenringu ako léno, aby aspoň formálne zachoval právny stav a autoritu českého vládcu.
Vítek z Klokot získal prvé územia v okolí Třebone buď vyenením alebo kúpou od klátora v Zwetli, ktorý mohol by v tom období vo finančnej núdzi ( napr. keď Euphémia z Pottendorfu, pôvodom z Kuenringu, začala ma voči nemu finančné poiadavky). Pri finančných problémoch sa asi klátor ako prvých zbavoval majetkov mimo územia Rakúska, čo vyuívali najmä Vítkovci.
Vítek z Klokot zomrel pravdepodobne pred rokom 1253, nakožko od tohto roku figurujú v dostupných listinách u len jeho deti.
Peča Vítka z Klokot (1250)
Vítek z Klokot mal podža zachovaných listinných dokumentov troch synov Vítka, Pelhřima, Ojířa a tyri dcéry: źudmilu (Lidmilu), Kateřinu, Gertrúdu a Jutu.
Syn Vítek sa stal predkom rodu pánov ze Skalice, nakožko majetkovo dral vo svojich rukách jeden z pôvodných vítkovských majetkov Skalicu, ktorá sa nachádzala na brehu rieky Lunice severne od Soběslavi.
O jeho prvých potomkoch máme minimálne informácie, tuíme, e pouívali hlavne predikát ze Skalice a po vymretí hlavnej landtejnskej vetvy začali pouíva aj predikát z Landtejna (elečská odno Landtejnovcov).
Peča Vítka ze Skalice (1265)
Ďalí syn Pelhřim so svojim bratom Ojířom spoločne drali v majetku třeboňské panstvo, ktoré sa snaili rozirova v spolupráci s ostatnými prísluníkmi vítkovského rozrodu.
Pelhřim mal dvoch synov Voka a Sezemu. Nakožko v dostupných archívnych dokumetoch posledné zmienky o ňom končia okolo roku 1250, je moné predpoklada, e Vok krátko po tomto roku umiera a dedičmi jeho majetku sa stali jeho synovia, resp. čas majetku prevzal jeho brat, tretí syn Vítka z Klokot - Ojíř ze Svin.
Podža predikátu bol Ojíř dritežom mestečka Sviny (Trhové Sviny) a podža dochovaných listín spolu s Pehřimom aj spolumajitežom mesta Třeboň.
Spoločná peča Voka a Ojířa z Třebone (1261)
O Ojířovi máme v porovnaní s ostatnými členmi rodu výrazne viac dobových informácii a preto je moné tvrdi, e bol z detí Vítka z Klokot politicky najaktívnejím a po úmrtí Pelhřima sa stal zároveň vodcom landtejnovsko-třeboňského rodu.
Ojíř sa preslávil ako odvány bojovník, ktorý zároveň dokázal efektívne vyuíva rodinné kontakty, sobánu politiku a prípadne zlú situáciu iných na majetkové a mocenské pozdvihnutie svojho rodu.
Prvé listinné zmienky o Ojířovi máme z roku 1253, kedy je listinne uvedený v Prahe spolu s Vítkom ze Skalice.
Ak predpokladám, e právna dospelos ( aj právo podpísova listiny ) bola v tom období akceptovaná okolo15. roku ivota dotyčnej osoby, tak je moné usudzova, e sa Ojíř narodil asi ete pred rokom 1238.
Od nástupu Přemysla Otakara II. na český trón ho Vítkovci na začiatku aktívne podporovali, najmä v jeho snahách o pripojenie rakúskych území k českému krážovstvu, nakožko častokrát mali rodinné väzby a vlastnili majetky aj na rakúskej strane hranice.
Přemysl Otakar II. sa po svojom nástupe predstavil ako aktívny reformátor, nositež novej rytierskej kultúry a ciežavedomý rozirovatež Českého krážovstva čo určite spolu s jeho charizmou priahovalo mnohých českých žachticov, ktorí tuili v slube Přemyslovi aj ancu rozíri svoje majetky.
Z Vítkovcov boli Přemyslovi Otakarovi II. najblií (mono hovori asi o priatežskom vzahu) Vok z Romberka, ktorý zastával dôleité úrady v Čechách ako aj na rakúskych územiach, a Vítek z Hradce.
Přemysl Otakar II. sa ete ako následník českého trónu oenil v dubnu 1252 s vye 50 ročnou Markétou Babenberskou, sestrou nebohého rakúskeho vojvodu Fridricha II. Babenberského, ktorý zomrel bez muských dedičov. Hlavným ciežom tohto sobáa bola získanie rakúskeho dedičstva.
O rakúske územia mal ale záujem aj uhorský kráž Belo IV., ktorý v rámci tejto snahy zorganizoval sobá svojho príbuzného Romana Haličského s Gertrúdou neterou Fridricha II. Bábenberského.
Rozhodnutie o výbere nového vladára zobrala do svojich rúk rakúska žachta (najmä páni z Kuenringu a z Lichtensteinu), ktorá asi po zlých skúsenostiach s východným susedom radej ponúkla vládu v Rakúsku Přemyslovi Otakarovi II. (meno Otakar údajne prijal Přemysl a po získaní Rakúska).
Belovi IV. sa ula len čas tajerska, čo ho neuspokojovalo a bolo jasné, e vojenské konflikty medzi Přemyslom Otakarom a uhorskými vládcami nenechajú na seba dlho čaka.
V tomto období sa pri vojenských akciach Přemysl Otakar II. spoliehal najmä na vojenskú silu českej žachty ( aká rytierska jazda ). Medzi jeho najvernejích žachtických spojencov a vojenských velitežov patrili najmä Oldřich z Drnholce, Bavor z Bavorova a vítkovec Vok z Romberka.
Práve Vok z Romberka bol od roku 1255 najvyím marálkom českého krážovstva a od roku 1256 hornorakúskym zemským správcom. V svojich slubách pre Přemysla Otakata II. vyuíval hlavne svojich príbuzných z rozrodu vítkovcov ako aj príbuzný rod pánov zo Schauenburku ( z tohto rodu pochádzala jeho manelka Hedviga ).
Prvé dochované správy o vojenských aktivitách Ojířa ze Svin sú z neúspenej výpravy Přemysla Otakara II. proti Bavorsku roku 1257, ktorú asi viedol Vok z Romberka.
Přemysl Otakar pri útoku na Jindřicha Dolnobavorského rieil viacero problémov. Jedným z nich bola podpora svojho blízkeho súputníka z detstva Filipa Korutánskeho na post salzburského arcibiskupa, pričom vojvoda Jindřich Dolnobavorský naopak podporoval na tento post protikandidáta Oldřicha Sekovského. Ďažím problémom boli hraničné spory ale v pozadí najmä snaha čo najskôr vojensky vyradi Jindřicha Dolnobavorského spriazneného s uhorským krážom Belom IV., aby nebol Přemyslovi nebezpečný od chrbta pri očakávanom vojenskom konflikte s Uhorskom.
Přemysl Otakar veril v svoju vojenskú silu, ktorú krátko predtým demontroval úspenou kriiackou výpravou proti pobaltským pohanom. Pri načasovaní útoku na Bavorsko rátal aj s problémami u Witelsbachovcov, nakožko brat Jindřicha Dolnobavorského, falchrabě Ludvík bol vtedy zamestnaný na Rýne. Ďažou zdanlivou výhodou Přemysla Otakara mala by krátka doba od vyhlásenia vojny Jindřichovi s následným vpádom českého vojska do Bavorska. Přemysl pouil ako východiskové územie práve Salcburské arcibiskupstvo, odkiaž začal svoju ofenzívu. Rýchlo obsadil opevnené body na rieke Inn mestečká Neuburg a Schärding a začal s rabovaním postupova na mesto Landshut, vtedajie sídlo jeho protivníka.
Na Přemyslovo prekvapenie sa zo sžubne vyzerajúceho dobrodrustva stala skoro fatálna pohroma. Keď sa české vojsko aj s narabovanou korisou priblíilo k Altfraunhofenu, stretlo sa so silným a dobre manévrujúcim vojskom Jindřicha Dolnobavorského, posilneného aj o jednotky jeho brata rýnskeho falkhraběho Ludvíka. Jindřich Dolnobavorský vyzval Přemysla Otakara na otvorenú bitku. Přemysl túto výzvu pri danom rozloení síl neprijal a radej uzavrel krátke prímerie, počas ktorého začal rýchlo ustupova. Jeho rýchly ústup smeroval k mostu cez rieku Inn pri meste Mühldorf. Snail sa čo najskôr prejs cez rieku, za ktorou mal lepie ance odoláva protivníkovi.
Přemyslovým jednotkám sa nepodarilo odpúta od nepriateža a problémy začali pri prechode mosta cez Inn. Přemysl vyčlenil čas jednotiek, aby chránili prechod hlavných síl cez rieku. Keď sa jeho oddiely snaili čo najrýchlejie prejs cez most, tento neudral ich váhu a zrútil sa. Čas vojska spolu s Přemyslom prela na druhú stranu, čas sa utopila a väčina ostala na žavom brehu, kde sa niektorí snaili ukry vo vei stráiacej prechod cez most a zvyok vstúpil do mesta Mühldorfu.
Čas Přemyslovho vojska ukrytého vo vei pri moste zahynula, keď falchrabě Ludvík nechal veu podpáli. Bavorské vojsko si ale nevedelo rady s hrdinsky bojujúcimi jednotkami za hradbami Mühldorfu. Po 9 dňoch sa bavorské sily dohodli s přemyslovskými jednotkami v Mühldorfe, e sa tieto vzdajú za sžub vožného odchodu aj so zavazadlami.
Medzi bojujúcimi za hradbami Mühldorfu sa spomínajú: Vok z Romberku, Ojíř ze Svin, Smil z Lichtemburka, Častolov z Frýdlantu, Divi ze Vechrom, Vilém z Podebrad, Bene z Beneova, Purkard z Janovic, Oldřich Zajíc z Valdeka, Jenec z Doblína, Oldřich z Romitálu, Vikard z Terny, Dluhomil z Nabočan ale i rakúski páni Albero a Jindřich z Kuenringu, Oldřich z Lobenteinu, Oldřich z Kappely, Ludvik z Celkinku a Sighart z Biber.
Pre mladého Ojířa bolo vežkou cou vyznamena sa v boji práve s takými významnými pánmi, čím zároveň získal nielen slávu ale aj osobné kontakty.
Postavenie Voka z Romberku na dvore Přemysla Otakara II. sa naďalej zlepovalo a vyvrcholilo udelením Ráabskeho hrabstva Vokovi v léno. Toto vyznamenanie sa udialo v tábore u Lávy nad Dyjou v júni 1260, kde sa zbierali Přemyslové vojská na vojnového aenia proti Uhorsku. Ojíř ze Svin je uvádzaný ako svedok tohto majetko-právneho aktu.
Týmto krokom sa Přemysl snail jednak si zaviaza Voka a vítkovcov a zároveň udelovaním odúmrtí v rakúsku českým žachticom a českých lén rakúskym zmazáva rozdiely medzi českými a rakúskymi územiami. Vyznamenanie najvýznamnejieho z vítkovcov sa Přemyslovi oplatilo v nasledujúcich bojoch.
Romantizovaný obraz dvora Přemysla Otakara II.
aenie proti Belovi IV. a jeho synovi tefanovi sa pre Přemyslovské vojsko nezačalo astne. Uhorské vojsko táborilo na žavom brehu rieky Moravy a přemyslovské vojsko sa zbieralo u Lávy. Mladí uhorský kráž tefan s časou vojska (kumánskou jazdou) prekročil rieku Moravu a chcel napadnú zbierajúce sa jednotky českého kráža. tefanova jazda prila a k leovisku českého vojska pri Stoci, čo samozrejme spôsobilo v českom tábore poplach a ako reakciu snahu o protiúder. tefanové kumánské jednotky sa dali na útek. Niektorí rakúski žachtici sa rozhodli ich prenasledova (páni z Hardeka, Kadolt Sirotek, Oldřich Kraft) a pri prenasledovaní si nevimli pripravované obkžúčenie zo strany tefanových jednotiek. Obkžúčené jednotky prenasledovatežov, bez ohžadu na žachtické postavenie pánov, boli kumánmi zmasakrované do posledného vojaka (Kumáni nikoho nebrali do zajatia). Táto udalos silne otriasla vojskom Přemysla Otakara II.
Hlavné vojská oboch protivníkov sa stretli a pri brehu rieky Moravy, pričom uhorské vojsko táborilo na žavom brehu a české vojsko na pravom brehu.
Vyvrcholením tohto vojenského konfliktu bola známa bitka pri Kressenbrune 12. července 1260. Priebeh tejto bitky bol netandardný. Obe vojská drali svoj breh Moravy a bola jasné, e keď sa ktorékožvek z nich pokúsi prejs na druhý breh, bude v tom čase značne zranitežné. Preto Přemysl navrhol uhorským protivníkom, e sa stiahne od brehu na svojej strane, aby uhorské vojsko mohlo celé prejs na druhú stranu a na druhý deň si zmerajú sily. Podža dohody zo dňa 12. července Přemyslovo vojsko ustúpilo od brehu, aby uhorské vojsko mohlo prejs. Viaceré Přemyslove jednotky vyuili tento deň pokoja a rozili sa po okolí zháňa zásoby.
Z uhorského vojska ako prvé prekročili Moravu jednotky mladého kráža tefana. Tieto jednotky sa ale začali správa útočné voči rozptýleným Přemyslovým jednotkám a snaili sa v polkruhovej zostave obkžúči ich tábor.
Po skúsenostiach s nečestným správaním jednotiek mladého kráža tefana pri Stoci to bolo váne ohrozenie Přemyslovho vojska, ktoré nebolo na napadnutie pripravené.
Na astie pre Přemysla, sa v kritických momentoch prejavila odhodlanos a bojaschopnos niektorých jeho jednotiek. Konkrétne vojenské sily, ktoré priviedol Vok z Romberka, a to najmä vojenské kontingenty, ktoré viedli českí páni Oldřich z Hradce, Budivoj z Krumlova, Ojíř ze Svin a rakúski páni ze Schauenberku ( príbuzní Voka z Romberka ). Tieto jednotky akej jazdy sa urýchlené zoskupili a vyrazili proti žahkej uhorskej jazde obkžučujúcej český tábor. Vokovi elezní rytiery rozrazili tefanové jazdecké jadnotky a zahnali ich na útek. K týmto českým jednotkám sa následne pridala aj hlavná čas Přemyslovho vojska pod vedením Jaroa z Poděhús, ktorá ničila uhorské vojenské sily na rakúskom brehu Moravy ako aj uhorské vojsko práve prechádzajúce rieku. Zavŕením uhorskej poráky bolo prebrodenie rieky Moravy jednotkami Borea z Riesenburku a následné obsadenie uhorského tábora. Táto poráka významne upevnila postavenie českého kráža nie len voči Uhorsku ale aj v celom stredoeurópskom priestore.
Z hžadiska Ojířa ze Svin to bolo u druhý krát, čo svojou vojenskou pomocou pomáhal Přemyslovi Otakarovi II. tak povediac zachraňova kou, za čo zrejme očakával jeho priazeň.
V období tesne po bitke u Kressenbrunu sa asi naozaj teili vítkovci priazni Přemysla Otakara II., pričom Vok z Romberku sa stal hajtmanom tajerska a aj Ojíř ze Svin sa snail pohybova v blízkosti krážovského dvora.
V tomto období sa asi aj vďaka postaveniu Voka z Romberku ako pána v hrabstve Ráabs stal pánom ( mono len purkrabím ) na hrade Landtejne Oldřich z Lomnice (Landtejnsko a Novobystřicko vtedy patrilo do hrabstva Ráabs).
Románske jadro hradu Landtejna
Tento žachtic patril pravdepodobne k Vítkovcom, ale nie je doteraz moné presne ho rodovo identifikova (niektoré pramene naopak Oldřicha povaujú pôvodom za Rakúana údajný správca klátora v Zwetli s kosotvorcami v erbe).
V polovici roku 1262 umiera Vok z Romberka, ktorý zanechal po sebe 2 maloletých synov Vítka a Jindřicha. Vedenia rodu z Romberka sa ujala ich matka Hedviga zo Schauenburku, ktorá ale nemohla plnohodnotne nahradi vplyv svojho manela u českého kráža.
Z vítkovcov sa snail by novým vodcom Oldřich z Hradce, ktorý aj dosiahol funkciu krážovského podkomořího ale pôvodne postavenie pre vítkovcom sa mu u nepodarilo získa.
Ojíř ze Svin sa taktie snail vyui svoje zásluhy na získanie postavenia na dvore Přemysla Otakara. Mono videl ancu, ktorá vznikla, keď sa Přemysl Otakar v roku 1264 druhý krát oenil s Kunhutou Mačevskou.
Kunhuta bola údajne vychovávaná aj Ojířovou sestrou Lidmilou a cez tento kontakt mohla vies aj Ojířova cesta k dvoru Přemysla Otakara II.
Peča Lidmily z Hrádku (1265)
Z dobovývh listin sú známe 4 sestry Ojířa ze Svin Lidmila, Kateřina, Gertrúda a Jutta (Jitka). Lidmila bola vydatá za Markvarta z Hrádku (Nové Říe), Jutta bola manelkou Kuna z Kováňe a Gertrúda mala za manela Viléma ze inkov (syn Protivy z Pottejna, purkrabí na Přimde v rokoch 1263 a 1269).
Tieto Ojířove sestry boli aktívne pri podpore vzniku cisterciackeho klátora v Pohledu, ktorého abatyou sa stala Kateřina a členkami konventu sa stali aj Lidmiline dcéry Albeta-Elika a Velena, schovanky krážovny Kunhuty. Na zabezpečenie podpory a ochrany klátora iadali sestry asi spolu s Ojířom podporu od kráža a krážovny. Túto podporu krážovského páru pre nový klátor sa im podarilo získat v roku 1265.
Peča Lidmily z Hrádku (1265)
Z mocenského hžadiska, napriek Oldřichovým a Ojířovým snahám, Vítkovci začali postupne stráca svoje postavenie. Hlavným dôvodom bola zmena politiky Přemysla Otakara II. voči žachte na jeho územiach, snaha oslabi jej postavenie a by od nej čo najviac nezávislý.
Zostrená politika voči žachte sa prejavila najprv v novozískaných územiach (napr. potláčaním žachty v tajersku), ale postupne začal Přemysl obmedzova aj práva českej žachty najmä zásahmi do jej majetkov formou revindikačných úkonov a výmenou majetku žachty za iné krážovské, pokiaž sa to Přemyslovi zdalo strategicky výhodné.
V juných Čechách za prvý silne obmedzujúci krok voči Vítkovcom mono povaova zaloenie klátora Zlatá Koruna v roku 1263. K tomuto klátoru patrilo vežké územie hvozd, ale poloha samotného klátora bola mono zámerne vybraná excentricky blízko Českého Krumlova a tak obmedzovala hlavne pánov z Krumlova.
Zaloenie mesta České Budejovice v roku 1265 spočiatku nevyzeralo vyslovene ako nepriatežský akt voči Vítkovcom (najmä Romberkovcom), lebo to bolo odôvodnitežné posilnením strategického juného smeru v období opakujúcej sa vojny s bavorským vojvodom. Následné privilégia tohto mesta ale začali ma negatívny vplyv na hospodárske postavenie okolitých majetkov Vítkovcov (napr. právo skladu), a najmä vybudovanie silného krážovského hradu Hluboká, ku ktorému patrilo aj rozsiahle krážovské panstvo bolo silným zásahom (klinom) do dŕav Romberkovcov.
Tieto prvé Přemyslove zásahy do vítkovskej enklávy mono ete priamo nemali negatívny vplyv na majetky Ojíře ze Svin, ale následné zaloenie královského mesta Běchyne v roku 1268 a Hradite niekedy v rokoch 1270-1272 u začali vytvára reaz, ktorá oddežovala majetkové oblasti landtejnovcoch v juných Čechách od ich pôvodných majetkov.
Séria týchto zásahov Přemysla Otakara II. začala by chápaná ako úmyselné nepriatežské kroky a stavala Vítkovcov do opozície voči Přemyslovi. V roku 1269 stráca Oldřich z Hradce svoj úrad podkomořího a aj meno Ojířa ze Svin sa u nenachádza na krážovských listinách.
V rokoch 1272 a 1274 sa Vítkovci stretli na spoločných poradách. V roku 1272 bolo asi hlavnou témou zasahovanie Přemysla Otakara II. do dŕav Vítkovcov. Ale v roku 1274 sa objavila aj nová téma - aktuálna zahranično-politická situácia, ktorá vznikla zvolením Rudolfa Habsburského za římsko-nemeckého kráža.
Na tomto stretnutí třeboňsko-landtejnskú vetvu zastupoval Ojíř ze Svin, pánov z Krumlova zastupoval Závi z Falkentejna spolu s bratmi, romberkovci boli zastúpení ete nezletilými Jindřichom a Vítkom a aj ich rodinne spriaznenými pánmi zo Schauenberku.
Tieto stretnutia svedčia o snahe Vítkovcov koordinova svoj postup ako aj o vplyve rakúskych spriaznených rodov na rozhodovanie Vítkovcov.
Meno Ojířa ze Svin je moné nájs v rokoch 1272 a 1274 na listinách, kde svedčí pri majetkovo-právnych úkonoch mladých Romberkovcoch.
V tomto období sa zároveň Ojíř objavuje v listinách s predikátom z Klokot. Pravdepodobne toto sídlo získal ako dedičtvo a zdalo sa mu viac reprezantatívne, preto si ho dal na krátky čas do predikátu.
Rok 1274 bol zlomovým rokom pre postavenie Přemysla Otakara II. v európskej politike, pričom vožba Rudolfa Habsburského za římsko-nemeckého kráža mu postavila neúprosného a ciežavedomého soka. Medzi vítkovcami sa začína presadzova Závi z Falkentejna.
Závi z rodu krumlovských Vítkovcov (syn Budivoja) priiel do Čiech z rakúskeho pomedzia, kde bol purkrabím na hrade Falkentejne a asi aj ministerialom pasovského biskupa.
Závi bol rozhžadený, vzdelaný, sebavedomý človek s rytierskym vystupovaním, ktorý dokázal k sebe pripúta pozornos a mal snahu a schopnosti stúpa čo najvyie v mocenskom rebríčku.
Závi sa asi pokúal okolo roku 1274 nájs cestu k českému panovníkovi (tým aj vylepi vzahy), ale na rozdiel od Voka z Romberku sa mu to nedarilo.
Pre Ojířa bol Závi asi zaujímavým rovestníkom a mono aj partnerom, ktorý mal podobné rozmýžanie a ciele ako on sám.
Rudolf Habsburský po svojom zvolení za římsko-nemeckého kráža chápal, e jeho najväčím sokom je práve Přemysl a preto začal hžada vetky cesty ako jeho postavenie oslabi. Hlavným jeho ciežom bolo odňa Přemyslovi rakúske územia a preto sa snail destabilizova vnútornú situáciu v Přemyslových lénnych územiach ( Rakúsko, tajersko, Korutánsko, ... ) ako aj v samotných Čechách.
Přemysl si asi hneď od začiatku neuvedomil akeho akého a záludného súpera má v osobe Rudolfa Habsburského a asi ani neveril, e môe ma vežké problémy aj s vlastnou žachtou, preto pravdepodobne ani neuvaoval o ústupkoch voči českej žachte, aby si ju stabilizoval na svojej strane. Jeho chápanie krážovskej moci boli centralistické, českí žachtici mali by jeho vernými vazalmi, naslovo posluní jeho príkazom.
Reálna situácia u ale bola iná. Vysoká žachta si zvykla na svoje postavenie spoluhráča aj v dôleitých politicko-správnych otázkach a navye posledné majetkové a nátlakové mocenské obmedzenia, straty majetkov resp. výmeny vynucované Přemyslom ju stavali do opozície proti svojmu krážovi.
Mocenské rozpory medzi Přemyslom Otakarom a Rudolfom Habsburským logicky smerovali do vojenského konfliktu. Rudolf sa na mocensky boj s Přemyslom dobre diplomaticky pripravoval a vyuíval vetky prostriedky ako Přemysla oslabi. Pomocou ním reírovaného rískeho snemu v Augsburgu Rudolf uvalil na Přemysla rísku kliatbu (Oberacht). Zároveň sa začal politický boj o podporu pápea. Aj tento boj vyhral Rudolf, keď nový pápe Inocenc V. v obave, e Rudolf bude ma snahu posilni svoje postavenie v Taliansku (cisárska korunovačná jazda do Ríma), mu dal radej vožnú ruku v jeho mocenských aktivitách v Rakúsku. Obaja súperi začali zbiera vojenské sily z dôvodu vojenského stretu. V roku 1276 Rudolf tiahol so svojimi spojencami na rakúske územia, ktoré dal v léno svojmu synovi Albrechtovi. Cestou zbieral podporu v krajoch, ktorými prechádzal. Samozrejme aj Přemysl musel zbiera a presviedča rakúskych spojencov, aby mu ostali verní.
V říjnu 1276 vo Freistadte keď Přemysl presviedčal rakúsku žachtu, aby mu ostala verná, mu Vítkovci spolu s Schauenberkovcami ete zachovali loajalitu. Zmena v postoji Vítkovcov nastala a keď sa Rudolf v svojom aení priblíil k Viedni koncom října 1276. Pravdepodobne, keď sa Schauenberkovci rozhodli presta podporova Přemysla, odklonili sa od neho aj Vítkovci a pod vedením Závia z Falkentejna spolu s niektorými ďažími rodmi (páni z Riesemburka) povstali proti Přemyslovi a snaili sa zniči nové krážovské sídla, ktoré Přemysl mocensky vklinil medzi ich panstvá.
Táto vzbura Vítkovcov bola v roku 1276 mono poslednou kapkou, ktorá prinútila Přemysla pri jeho aení na Viedeň, podda sa Rudolfovi (podpísanie dohody). Přemysl mohol asi tako úspene vojensky vzdorova Rudolfovi, keď mu doma vypukla vzbura, zároveň bol pod cirkevnou ako aj rískou kliatbou a vojensky tie nemal pri Viedni voči Rudolfovi prevahu.
Podpísaná dohoda medzi Přemyslom a Rudolfom zabezpečovala pre vzbúrencov amnestiu. Napriek zdanlivému mieru medzi Přemyslom a Rudolfom, ostala medzi nimi situácia napätá ( napriek ďažím jednaniam a dohodám ) a obaja vedeli, e k ich rozhodujúcemu ozbrojenému stretu raz určite príde. Rudolf systematický podporoval vetky prejavy neposlunoti českej žachty voči Přemyslovi a tak čoraz viac destabilizoval jeho silu v Českých zemiach.
V tomto smere mu hrali Vítkovci do karát, lebo neustále útočili na krážovské majetky, ktoré zasahovali do ich lén. Typickým príkladom je napadnutie Českých Budejovíc ozbrojencami Jindřicha a Vítka z Romberka 16. mája 1277 (synovia Voka z Romberka) spolu s ozbrojencami Ojířa ze Svin. Podobne asi bolo Vítkovcami zničené mestské osídlenie pri dnenom Tábore bývalé Hradite.
Môeme len háda čo presne očakávali Vítkovci od svojej podpory Rudolfovi Habsburskému. Niektorí historici naznačujú aj monú snahu o vytrhnutie vítkovských území od koruny českej a vytvorenie nezávislého územia podriadeného priamo římsko-nemeckej říi.
Tieto úvahy sú ale asi príli nadsadené a predpokladám, e vítkovci chceli hlavne vyui Přemyslove problémy a jeho oslabenie, aby zničili alebo aspoň oslabili krážovské domény zasahujúce do ich majetkov a zároveň mono očakávali, e podporou Rudolfovi si vyslúia aj nové majetky na rakúskej strane hranice.
Přemysl Otakar II. spočiatku na akcie vítkovcov vojensky nereagoval a Rudolf Habsburský stále vystupoval ako ich ochranca a to dávalo Vítkovcom stále viac odvahy v ich počínaní.
Nepriaznivá zahranično-politická situácia Přemysla Otakara II. sa ale začala meni v roku 1277, kedy čoraz viac Rudolfových spojencov z roku 1276 pochopilo, e ani itie pod eleznou rukou Habsburgovcov nie je to po čom túia. Dolnobavorský vojvoda začal uvaova o odklone od Rudolfa (nedostal sžubované Horné Rakúsko) a aj rakúska žachta spolu s viedenským metianstvom začali uvaova ako sa Rudolfovej moci zbavi. K Přemyslovi sa začali prikláňa niektorí rakúski žachtici (jednoznačne Přemyslov za Jindřich z Kuenringu) a vo Viedni sa pripravovala vzbura proti habsburskej nadvláde. Vzbura bola predčasne odhalená a potlačená, hlavní protagonisti vzbury mean Paltram a Jindřich z Kuenringu museli utiec.
V tomto období, na konci roku 1277 sa Přemysl odhodlal vojenským zásahom tvrdo zaútoči proti rebelujúcim vítkovcom. Ozbrojenou mocou obsadil Jindřichov Hradec, pánovi Oldřichovi z Hradce odňal Jindřichov Hradec a udelil mu dedinu Buk, vyhnal do rakúskeho exilu Závia z Falkentejna spolu s jeho súrodencami a Ojířom ze Svin, pričom ich majetky prepadli korune. Romberkovci sa Přemyslovi poddali a prisahali mu vernos.
Zdá sa, e k Romberkovcom mal Přemysl iný prístup ako k ostatným Vítkovcom. Mono to spôsobil sentiment k ich otcovi Vokovi z Romberka alebo jednoducho nechcel vyostri vzah k pánom zo Schauenberku, o ktorých podporu usiloval v nasledujúcom boji s Rudolfom Habsburským.
Pre Ojířa bolo asi precitnutím do reality poznanie, e Romberkovci spolu so Schauenberkovcami najprv viedli vítkovcov do akcii proti Přemyslovi a nakoniec sa s ním zmierili. Môeme predpoklada, e Závi s Ojířom sa cítili zradení zo strany Rudolfa Habsburského, ktorý najpr deklaroval ich ochranu ale pri zásahu Přemysla Otakara pre nich ani prstom nepohol. Ojíř pochopil, e boli len peiakmi na Habsburgovej achovnici a pri tejto hre stratil vetky svoje majetky (nevieme o iadnych jeho majetkoch v Rakúsku), o získavanie ktorých sa tak vežmi usiloval.
O osudoch ďažích členov třeboňsko-landtejnského rodu (potomkovia po Pelhřimovi a Vítkovi ze Skalice) nemám z tohto obdobia konkrétne informácie.
Ojíř trávil obdobie svojho vyhnanstva spolu so Záviom asi na niektorom zo Záviových majetkov. Pravdepodobne sa pohybovali v pohraničných územiach, kde sa u čas rakúskej žachty začala prikláňa naspä k Přemyslovi. Je moné, e zvaovali aj monos znovu sa prida k Přemyslovi, ak by im to pomohlo získa naspä ich majetky v Čechách (napr. prostredníctvom Jindřicha z Kuenringu).
Niektoré historické pramene hovoria, e Závi ponúkal pred bitkou na Moravskom poli pomoc Přemyslovi, ktorý jeho pomoc odmietol a so zradcom odmietal rokova. Táto prípadná Záviova ponuka ale nie je historicky doloená ale ani vyvrátená.
Faktom je, e otvoreného vojenského stretnutia Přemysla Otakara s Rudolfom Habsburským na Moravskom poli sa Závi s Ojířom nezúčastnili. Nepridali sa ani k Rudolfovi, čím si ho asi znepriatelili.
Formálnym dôvodom pre neúčas Závia v Rudolfovom vojsku mohla by aj skutočnos, e samotný Závi bol (kedysi) ministerialom dolnobavorského vojvodu, ktorý sa priamo k Rudolfovi tie nepridal.
V Přemyslovom vojsku sa bojov zúčastnil mladý Jindřich z Romberka. Rozhodnutie na koho stranu sa postavi bolo asi také aj pre rakúske rody spriaznené s Vítkovcami. Niektorí príbuzní Vítkovcov podporovali Přemysla, ale napr. u Kuenringovcov dolo k názorovému rozdeleniu. Přemyslov za Jindřich z Kuenringu vojensky jednoznačne podporoval Přemysla ale napríklad jeho brat Albero bojoval na strane Rudolfa Habsburského a v bitke na Moravskom poli aj padol.
Přemysl Otakar II. na Moravskom poli 26. srpna 1278 bitku prehral vďaka tomu, e v rozhodujúcich momentoch boli jeho jednotky zboku napadnuté malou jednotkou, ktorú na prižahlom vrku ukryl Rudolf Habsburský. Táto jednotka spôsobila v Přemyslovom vojsku paniku, pričom Přemyslova záloha (požské a sliezske jednotky) sa boja prakticky ani nezučastnila a pri tomto útoku ula z bojiska.
Mono, keby mal Přemysl vo svojom vojsku viac takých odhodlaných bojovníkov ako boli Ojíř ze Svin a Závi z Falkentejna, bola by bitka skončila iným výsledkom.
História ale neuznáva keby, preto môeme len kontatova, e Přemysl Otakar II. zomrel na bojisku hrdinskou smrou. Usmrtili ho vojaci Bertholda Schenka z Emerberka, ktorý nezobral Přemysla do zajatia ale nechal ho usmrti asi z pomsty za smr svojho brata, popraveného práve na príkaz Přemysla Otakara II..
Následné bezvládie v Čechách umonilo Ojířovi návrat na svoje majetky. Dokladom o tejto skutočnosti sú listiny, kde sa uvádza, e u 29. září 1278 násilne vyhnal z fary vo Svinoch farára a nahradil ho svojim stúpencom.
Situácia v českom krážovstve tesne po bitke na Moravskom poli bola nejasná, bez jasnej mocenskej autority. Krážovna Kunhuta najprv povolala do Čiech Otu V. Braniborského (podža doporučenia nebohého Přemysla) a keď sa s v ňom sklamala obrátila sa na Jindřicha Vratislavského (obsadil vojensky Kladsko), aby vládol ako poručník malého následníka trónu Václava II.
V týchto zlomových časoch sa nemecký patriciát v Prahe priklonil na stranu Otu Braniborského a otvoril mu brány mesta. V tom čase u Rudolf Habsburský ovládal vežkú čas Moravy a v druhej polovici října 1278 postupoval do centra Čiech a k Čáslavi. Kunhuta sa v núdzi uchýlila k premoitelovi svojho manela k Rudolfovi Habsburskému a dohodla s ním pokrvné spojenie rodov, svatbu mladého Václava s Rudolfovou dcérou Jitkou ( Gutou ). Oto Braniborský u ale ovládal Prahu, centrálne a severné Čechy a s vojskom stál pri Kolíne a nebolo jasné, či príde k vojenskému stretu s Rudolfom alebo nie. Nakoniec sa obe strany rozhodli vyjednáva. Tieto vyjednávania sa uskutočnili asi v Čáslavi, ktorá bola Rudolfovým vojskom obkžúčená ale nadobytá. Za nemeckú ( Rudolfovu ) stranu rokovali Menhart hrabě Tyrolský a Fridrich purkrabí Norimberský, za stranu českú rokovali Bruno Olomoucký a Oto íp a k nim bol ako vrchný rozhodca určený Fridrich von Walchen salzburský arcibiskup. Výsledkom bolo rozhodnutie, e Oto Braniborský sa stal na 5 rokov poručníkom Václava II., Rudolf Habsburský dostal na 5 rokov do zálohy Moravu ( úhrada jeho vojnových výdajov ), Jindřich Vratislavský dostal doivotne Kladsko. Kunhute boli pridelené majetky na Opavsku, asi preto, e pôvodný pán vojvoda Mikulá Opavský, bol v tom čase v uhorskom zajatí. Kunhute a malému Václavovi bol taktie zaručený pobyt v Prahe.
Oto Braniborský sa ujal vlády v Čechách pričom na začiatku bol nezletilý Václav II. v Starom meste praskom spolu so svojou matkou v ochrane meanov. Oto chcel ma mladého Václava pod svojou kontrolou. V únoru 1279 sa Oto dohodol o vydaní (vykúpení ) Václava od meanov a premiestnil ho aj s Kunhutou najskôr na praský hrad a následne na hrad Bezdez.
Kunhuta aby sa dostala z kontroly Otu Braniborského ula z Bezdezu a uchýlila sa na svoje majetky na Opavsku (Václav II. ostal v rukách Otu Braniborského).
Proti neomalenej braniborskej vláde sa vytvoril odpor žachty napr. Vítkovci ( spolu so Záviom ), Hynek Berka z Dubé ale aj skupina okolo novozvoleného praského biskupa Tobiaa z Běhyne ( pán Purkart z Janovic, Zbyslav z Třeboune).
Otu naopak podporovali niektorí žachtici ako Albrecht ze eberka a Sezima z Kraova.
Nevyhnutne začali ozbrojené konflikty medzi znepriatelenými skupinami. Oto Braniborský z tohto dôvodu pred svojim odchodom do Barniborska povolal do Čiech bojovného braniborského biskupa Gebharta. Do Branibor so sebou odviezol malého Václava II., ktorý bol najprv draný v itave a neskôr v Berlíne a pandave.
V týchto pre české krážovstvo takých časoch sa naopak darilo Ojířovi ze Svin. Obsadil svoje pôvodné majetky, pričom sa spolu s ostatnými vítkovcami zapájal do bojov proti Otovi Braniborskému.
Z dokumentov vieme, e sa zúčastňoval aj na práci zemského súdu, kde napr. v červenci 1279 bol svedkom na urovnaní sporu medzi Putou z Rýzmberka a Vyehradskou kapitulou.
V květnu 1279 ako Hogyrius de Gratzen svedčí na listine Alberta ze Stropnice, ktorý venuje klátoru v Zwettli jednu dedinu.
Zaujímavý je jeho nový predikát de Gratzen, ktorý dokazuje, e získava ďažie sídlo Nové Hrady.
Toto sídlo pravdepodobne získal sobáom Kunhuty, dcéry Jindřicha z Kuenringu, so svojim synom Smilom asi krátko pred rokom 1279 (záznamy klátora v Zwettli). Smil bol asi ete nezletilý, preto týmto majetkom disponoval jeho otec Ojíř.
Týmto sobáom sa Ojířova rodina posilnila nielen majetkovo ale aj postavením medzi žachtou, nakožko Kunhuta bola vnučkou Přemysla Otakara II. (dcéra Jindřicha z Kuenringu a Eliky, nelegálnej dcéry Přemysla Otakara II.), čo prinieslo Ojířovmu rodu vyiu dôstojnos.
Spojenie Jindřicha z Kuenringu, aktívneho podporovateža Přemysla Otakara II. s rodom Ojířa ze Svin, aktívneho odporcu Přemysla Otakara II. je na prvý pohžad ako vysvetlitežné, nakožko ak sa vyie uvedený sobá konal pred rokom 1279 musel by asi rodinami dojednaný ete počas Ojířovej emigrácie alebo krátko po bitke na Moravskom poli, kedy musel Jindřich z Kuenringu utiec z Rakúska. Ojířové pohnútky prečo usiloval o tento sobá svojho starieho syna Smila sú žahko pochopitežné.
Neviem ale definova čo viedlo Jindřicha z Kuenringu k dohode tohto manelstva. Bol k tomuto kroku asi aj dotlačený situáciou, keď po bitke na Moravskom poli mu Rudolf skonfikoval majetky a sám Jindřich bol nútený ujs z Rakúska alebo ho k Ojířovi viazali priatežské putá z minulosti. Mono bolo pre neho rozumnejie čas svojich majetkov zachráni pre svoju dcéru, tým e ju vydal za Ojířovho syna.
Sú to ale len dohady a skutočné pohnútky nepoznám. O Jindřichovi z Kuenringu sa vie, e zlomený zomrel v roku 1281 v Opave u Mikuláa Opavského (brat jeho manelky), ku ktorému sa s rodinou uchýlil. Po jeho smrti bola asi jeho manelka Elika tretí krát vydatá (pred sobáom s Jindřichom z Kuenringu bola krátko vydataá za Oldřicha z Drnholce), tentokrát za Vikarta z Požnej, ktorý bol purkrabím brnenského hradu. V tom období ale bola Přemyslová nemanelská dcéra Elika u dos zletilá a tento sobá bol buď odmenou - vyznamenaním pre Vikarta z Polnej alebo snahou o ivotné zabezpečenie Eliky nevlastnej sestry Václava II.
Ďažiu zmena predikátu u Ojířa sa objavuje v roku 1281 na darovacej listine Jindřicha z Romberka, kde je Ojíř uvedený ako Ojíř z Lomnice a prvý krát je uvedený aj jeho syn Smil aj keď zatiaž bez predikátu.
Smil asi u dosiahol formálnu dospelos a môem z toho predpoklada, e sa narodil asi pred rokom 1266.
Peča Ojířa z Lomnice (1281)
Nový predikát z Lomnice nám dáva tui, e Oldřich z Lomnice, pozdejie Oldřich z Landtejna bol v roku 1281 po smrti a o dedictvo po ňom sa podelili nai landtejnovci. Ojíř preberá lomnické panstvo a landtejnské panstvo preberá Sezema jeden zo synov Pelhřima z Třebone, Ojířovho brata.
Nevieme, či toto prevzatie majetkov bolo právne definované ako dedičstvo alebo landtejnovci tak trochu vyuilu dobu bezvládia a tieto majetky si jednoducho prisvojili (asi s podporou ostatných Vítkovcov).
Peča Ojířa z Lomnice (1281)
Ekonomická ako aj politická situácia v Čechách sa stávala stále viac neúnosnou aj pre českú žachtu a preto sa ju pokúala zmeni skupina okolo novozvoleného praského biskupa Tobiaa rokovaním s Otom Braniborským na jeseň roku 1280. Ciežom bolo dohodnú s Otom Braniborským pravidlá vlády, kde by aj česká žachta mala svoj vplyv. K dohode dolo koncom kvetna 1281 v klátore sv. Klementa v Prahe.
Vítkovská skupina sa nezúčastňovala rokovaní s Otom Braniborským ale takisto sa následne potrebovala zapoji do mocenského rozhodovania a preto sa tie následne pripojila k veobecnému mieru.
O urovnaní vzahu k Otovi Braniborskému svedčí aj listina podpísana ( pečatená ) na jar roku 1282 vo Viedni. Jindřich z Romberka v nej odstupuje za sumu 500 hrivien striebra hrabstvo Ráabs Habsburgovcom ( pre Romberkovcov u bolo neudratežné ). Pre Romberkovcov to bola strata ale na druhej strane dosiahli výhodnú úpravu vzahov s Habsburgovcami.
Na tejto listine Jindřich sžubuje dodrova zmluvné podmienky, konkrétne slubu Albrechtovi Habsburskému proti komukožvek s výnimkou českého kráža Václava II., Otu Btaniborského a Jindřichových príbuzných, kde sú v listine uvedení na prvých miestach Ojíř a jeho syn Smil z Lomnice, jeho svokor Mutina, prítomni sú Půta a Rous, bratia z Litic, Sezema z Landtejna ( syn Pelhřimov ), Bene z Choustníka, Oldřich z Hradce, Vok z Třeboně, Vok a Jindřich z Krumlova. Jednoznačná deklarácia Otu Braniborského ako osoby, proti ktorej sa nebudú Romberkovci angaova svedčí o ich priklone k dohode s Otom.
K celkovej pacifikácii krajiny sa asi nepripojil Závi z Falkentejna, ktorý iiel svojou cestou a asi v roku 1280 ponúkol svoje sluby krážovne Kunhute na Opavsku.
Toto spojenie Závia s Kunhutou je na prvý pohžad tako pochopitežné, ale nie je vylúčené, e sprostredkovanie kontaktu Závia na Kunhutu pomáhal zorganizova Ojíř z Lomnice, nakožko tento bol pre Kunhutu známou osobou, vďaka svojej sestre Ludmile z Ríe alebo Romberkovci, ktorí aj na Opavsku vlastnili majetky.
Hlavný dôvod úspechu Závia u Kunhuty bol v jeho osobných vlastnostiach. Závi bol bojovný, vzdelaný a galantný pán, akého Kunhuta v tomto období ako oporu vežmi potrebovala. Roku 1281 sa Záviovo postavenie u dvora Kunhuty legalizovala jeho menovaním za purkrabího na sídelnom hrade Kunhuty v Hradci nad Moravicí. V rokoch 1281 a 1282 sa z ich vzahu krážovne narodil syn Jeek. Sobá Závia s Kunhutou bol v tom období realizovaný potajme (bez súhlasu rodiny).
Prelom rokov 1281 a 1282 bol pre české kraje vežmi nepriaznivý aj z hžadiska neúrody, ktorá spôsobilá straný hladomor. Snaha čekej žachty na návrat mladého kráža bola stále aktuálnejia ale finančné poiadavky Ota Braniborského sa stupňovali. (Z pôvodných 15.000 hrivien striebra sa zvýili na 20.000 hrivien striebra.) Na vežkonočné sviatky v roku 1282 priviedol Oto Václava do Čiech, ale nakožko zbedačené Čechy neboli schopné mu poskytnú poadovanú sumu, následne znovu odviedol mladého Václava do Dráďan. Vyjednávania pokračovali a napokon Ota Braniborský súhlasil s vydaním mladého Václava ale na pokrytie svojich poiadaviek dostal do zástavy Bezdez, Dečín, Most a Ústí n/L.
24. kvetna 1283 sa konečne mladý kráž vrátil do Prahy. Privíta ho prila aj žachta, kde asi nechýbali ani Vítkovci.
Mocenských pák po príchode nezletilého Václava II. do Prahy sa chytila skupina žachty okolo Tobiaa z Bechyně (Purkart z Janovic, Zbyslav z Třebouně, Zdeslav z Lemberka, Bene z Vartemberka, Sezema z Kraova), ktorí sa najviac usilovali o návrat Václava do Čiech.
S touto vládnucou klikou asi udrovala vzahy aj čas vítkovcov a to najma páni z Romberka. O určitej spolupráci medzi Romberkovcami a Beneovicami svedčí listina z 28. kvetna 1283 (pár dní po návrate Václava II.), v ktorej Tobiá predal niektoré dediny Jindřichovi z Příbenic (z Romberka), pričom ako prvým svedkom na tejto listine je Ojíř z Lomnice, kým ostatní Vítkovci (Sezema z Landtejna, bratia z Kosovej Hory) sú uvedení a na konci zoznamu svedkov.
O spoluprácu so skupinou pána Tobiaa z Bechyně sa ale neusilovala čas vítkovcov okolo Závia z Falkentejna, ktorá postupovala k moci svojou cestou.
Ojíř z Lomnice sa snail v tomto období asi spolupracova aj s Romberkovcami (monos pripojenia k vládnucej klike) a aj so Záviom (priatežstvo zo spoločného vyhnanstva).
Kunhuta sa hneď po príchode Václava II. do Čiech bála priamo prís za svojim synom (dôvodmi mohli by opustenie Václava pri jej úteku z Bezdezu a tajné zosobáenie so Záviom z Falkentejna), preto mu najprv poslala list.
Situácia Kunhuty a Závia na Opavsku u dlhie nebola jednoduchá, nakožko na Opavsku museli čeli tlakom Mikuláa Opavského (jeho prepusteniu z uhorského zajatia asi pomohol Rudolf Habsburský), ktorý si po svojom príchode zo zajatia nárokoval vládu nad týmto vojvodstvom.
Mladý Václav sa na svoju matku vežmi teil a preto ju pozval k sebe do Prahy a následne prijal aj jej druha (manela) Závia z Falkentejna. Závi dokonale vyuil monos prístupu k mladému Václavovi, zakrátko dokázal svojou osobnosou pripúta k sebe mladého Václava natožko, e sa mu podarilo vytlači z mocenských funkcii žachtickú skupinu okolo Tobiaa z Běchyne a legalizova svoj sobá s Kunhutou.
Peča Ojířa z Lomnice (1284)
Uvolnené funkcie v roku 1284 Závi obsadil svojimi vernými. Významný úrad najvyieho komorníka prevzal Ojíř z Lomnice, podkomořím sa stal Záviov brat Vítek z Krumlova, najvyím purkrabím sa stal Záviov vagor Hroznata z Húic, krážovským stolníkom sa stal Hynek z Dubé, krážovským čaníkom sa stal Jaroslav zo ternberka, najvyím sudcom Boleslav zo Smečna. Závi umonil aj iné významné funkcie obsadi svojim priatežom a blízkym. Z juhočeskej žachty sú to Smil z Nových Hradu ( syn Ojířa z Lomnice ), ktorý sa stal purkrabím na Podebradoch, hrad v Domaliciach prevzal Sobehrd z Litic a vo vládnucej skupine je moné nájs aj Sezemu z Landtejna.
Je zaujímavé, e iadny z najvyích úradov neprevzali Jindřich z Romberka, Oldřich z Hradce a ani samotný Závi z Falkentejna.
Závi dokázal svoju moc uplatňova priamo cez mladého Václava II..
Letitá autorita Ojířa z Lomnice a jeho kooperatívnos s ostatnými vítkovcami bola asi na tožko vežká, e ho ako zástupcu vítkovcov vo funkcii najvyieho komorníka podporovali aj Jindřich z Romberka a Oldřich z Hradce, ktorých rody boli v minulosti zvyknuté obsadzova podobné najvyie posty.
Moným dôvodom dobrej spolupráce Ojířa a Jindřicha ( Ojíř bol často uvádzaný ako prvý svedok na listinách Jindřicha z Romberka ) bolo mono ich uie rodinné prepojenie. Ak chápem text v listine Jindŕicha z Romberka z roku 1282 správne, je uvedený Mutina ( ze Skuhrova resp. Kostomlat ) ako svokor Ojířa z Lomnice. V takom prípade bol Ojíř vagrom Jindřicha z Romberka, ktorý mal za manelku tie Mutinovu dcéru - Eliku z Dobruky.
Pre Ojířa z Lomnice bolo dosiahnutie funkcie najvyieho komorníka vrcholom jeho kariery, pričom jeho cesta za mocou nebola jednoduchá. Od úplného pádu - straty vetkých majetkov a vyhnanstvu v roku 1277 a k zisku jedného z najvyích postov v českom krážovstve v roku 1284 je obrovská zmena postavenia. Takéto zmeny svedčia o obrovskej dynamike mocenských zmien, ktoré sa odohrávali v druhej polovici 13. storočia v Českom krážovstve.
Z obávaného bojovníka Ojířa ze Svin sa stal váený Ojíř z Lomnice, ktorý sa začal čoraz viac riadi triezvou úvahou s ciežom čo najviac vyui svoje postavenie v prospech svojho rodu.
Pouitá literatúra:
Zdeněk alud: Páni z Landtejna do doby husitské Praha 2001
Frantiek Palacký: Dějiny národu českého II.
Jozef usta: Kniha první: Poslední Přemyslovci a jejich dedictví 1300 1308
Jozef usta: Kniha druhá: Počátky Lucemburské 1308 1320
Zbraslavská kronika CHRONICON AULAE REGIAE, autor vysvetliviek Zdeněk Fiala
Frantiek Kavka: Karel IV. Historie ivota velkého vladaře
Jan Urban: Lichtemburkové Vzestupy a pády jedného panského rodu NLN 2003
Autorský kolektív Petr Klučina, Richard Marsina, Andrej Romaňák: Vojenské dějiny Československa I. díl ( do roku 1526 )
Jiří Kovařík: Rytířska krev rytířske bitvy a osudy II. 1208 1346
Jaroslav Proke: Dějiny Prahy, vydal R. Schutz 1948
Jihočeský Herold Mimořádne číslo díl II.: Pečeti přísluníku rodu pánu z Landtejna, zozbierané pánom Miroslavom Milcom