V Prahe sa roku 1288 začal silne uplatňova vplyv krážovny Guty, a biskupa Tobiaa na mladého Václava, čo smerovalo k postupnému mocenskému prevratu, kedy Záviov brat Vítek z Hlubokej stratil úrad najvyieho marálka, kde ho vystriedal Albrecht zo Seeberku, funkciu praského purkrabího získal Zdeslav zo ternberka, ktorý vystriedal Hroznatu z Úic (Záviovho zaa), funkciu podkomořího získal Bene z Vartemberka a funkciu najvyieho čaníka obsadil Jan z Michalovic. Najvyím komorníkom stále ostal Ojíř z Lomnice a u dvora vidno aj Oldřicha II. z Hradce, ale dôleité silové úrady u neboli v rukách najbliej Záviovej rodiny.
Pokračovalo zhorovanie vzahu českej žachty k Záviovej vítkovskej skupine, svedčí o tom aj dokument z června 1288, ktorý hovorí o dojednaní kompromisu pri arbitrái medzi skupinou okolo Závia z Falkentejna a Půty z Potentejna a jeho priatežov. Za Půtou stála skupina západočekých žachticov oproti skupine, v ktorej boli Hroznata z Úic, Jindřich z Romberka, Zdislav zo ternberka, Smil z Nových Hradov a Oldřich z Hradce. Za arbitrov boli určení Albert zo Seeberku a Zdislav zo ternberku (72).
Ako jeden z členom Záviovej skupiny je uvedený Smil z Nových Hradov, ktorý nepatril medzi Vítkovských predákov a pravdepodobne len zastupoval svojho neprítomného otca Ojířa z Lomnice.
Závi si svoju novú nevestu priviedol na hrad Svojanov, kde čakal kedy mu Albeta porodí diea ďalieho syna. V tom čase u mal zakázaný príchod do Prahy (formálne z dôvodu kanonických prekáok ).
Prohabsburská strana s podporou rímskeho kráža získavala čoraz silnejie postavenie, mala v rukách tromfy, ktoré ponúkal rímsky kráž: opätovné priznanie kurfirstského hlasu a funkcie rískeho čaníka pre českého kráža Václava II. Závi mohol ponúknu len väzbu na uhorského kráža s pochybnou povesou a nespokojnou žachtou. Rudolfovi Habsburskému sa podarilo presmerova ciele českej politiky od konfrontácie s Rakúskom na monosti expanzie voči rozdrobeným piastovským ( požským ) územiam. Závi tak stratil vplyv a podporu zo strany mladého Václava II.
Po smrti krakovského vojvodu Leka Černého ( 30.9.1288 ) sa začali medzi piastovkými knieatami snahy o získanie tohto významného územia. Medzi inými sa výrazne aktivizoval Jindřich IV. Probus, ktoréhou aktivitou sa cítili ohrozené ďalie piastovské knieatá a hžadali oporu u českého kráža, čím sa otvárili dvere českému vplyvu. V lednu 1289 navtívili Prahu Kazimír Bytomský, Bolek Svídnický v sprievode vojvodu Opavského Mikuláa a olomouckého biskupa. Podža listiny z 10. ledna sa vojvoda Kazimír poddal českému krážovi Václavovi II. a zloil mu lénny hold (73). Tohto aktu sa zúčastnila za českú stranu významná skupina úradníkov českého krážovstva. Z Vítkovcov medzi nimi nachádzame len Ojířa z Lomnice ako najvyieho komorníka a Oldřicha II. z Hradce (ak nerátame biskupa olomouckého, ktorý bol tie z rodu pánov z Hradce ). Mocenská skupina Závia z Falkentejna u bola v menine a aj mnohí, dovtedy Záviovi naklonení páni, sa začali prikláňa k prohabsburskej strane.
Vo vyie uvedenej listine je uvedený aj Ottonis de Ylenburch (Oto z Ilenburku), míenský žachtic, ktorý asi ponúkal českému krážovi ďaliu monos zahraničnej expanzie, zisk území v Miensku. Táto monos súvisela so spormi v rode Wettinovcov po smrti markraběho Jindřicha Jasného. Jindřich sa po smrti svojej prvej manelky, českej princezny Anny, oenil s Albetou z Maltic, ktorej pôvod nezodpovedal úrovni markrabích. Ich syn Fridrich Clemens bol po Jindřichovej smrti pod tlakom starích bratov ( z prvého manelstva ), ktorí nechceli uzna jeho dedičské nároky na územie okolo Dráďan.
Asi zo strany rímskeho kráža vzila idea a následná ponuka, aby Václav II. prevzal toto územia a Fridrich Clemens by sa stal lénnikom českého kráža, od ktorého by dostal významné územie v českom krážovstve. Ponúkanými majetkami malo by panstvo, ktoré dostal Závi z Falkentejna so synom Jekom po smrti krážovny Kunhuty.
Rudolf Habsburský bol rozhodnutý úplne zniči Závia z Falkentejna a z pozadia organizoval Záviov pád. Postupne sžubmi získaval na svoju stranu aj dovtedajích Záviových spojencov, za podmienky e Závia obetujú. Ostávalo len vymyslie ako odstráni nepohodlného Závia a získa jeho majetky ( Svojanov, Polička, Landperk, ... ).
Závi z Falkentejna bol po návrate z Uhorska na svojom sídle v Svojanove, kde čakal na pôrod svojho ďalieho potomka. Určite cítil, e jeho postavenie sa zhoruje, ale podobne ako Přemysl Otakar II. úplne nedocenil schopnosti konpirácie rímskeho kráža. Po narodení ďalieho syna hžadal cestu ako mu zabezpeči patričné postavenie ( bol syn uhorskej princezny ). Dobové správy naznačujú, e plánoval pre mladieho syna vyí titul s patričným majetkovým zabezpečením ( s údelom na Opavsku alebo Břeclavsku ). Tieto jeho snahy znovu rozirovali rady jeho odporcov.
Závi plánoval posilnenie svojho postavenia ako sprostredkovatež dobrých vzahov medzi uhorským a českým krážom. Pre tento účel chcel vyui krstiny svojho novonarodeného syna, na ktoré chcel pozva českého ako aj uhorského kráža. Václav II. pozvanie formálne prijal, ale poiadal Závia, aby priiel do Prahy a doprevádzal ho.
Podža Charvátovej (74): Po príchode bol Závia priatežsky prijatý Václavom II. aj s manelkou. Keď sa kžudný Závi vracal z hradu do mesta priiel za ním posol, e kráž s ním chce ete hovori. Závi sa s malým sprievodom vrátil do hradu. Nenaiel kráža v paláci, ale dostal odkaz, e má ís za krážom do vee. Akonáhle Závi vstúpil do vee dvere za ním zapadli a na prekvapeného Závia sa vrhlo osem ozbrojených muov, vrátane troch jeho vagrov (75). Títo ho po boji nakoniec premohli a vsadili do väzenia vo vei u vnútornej brány.
Popis jednoznačne ukazuje, e zatknutie Závia bolo do detailu pripravené v spolupráci s niektorými jeho blízkymi.
Podža kroniky Otakara týrskeho pred zajatím Závia, ho Václav v tajnej rade obvinil zo spolčovania s uhorským krážom, ktorému chce odovzda české krážovstvo. Zúčastnení žachtici odsúhlasili Záviovo zajatie za podmienky, e nebude ohrozený jeho ivot.
Nevieme či zrady na Záviovi sa dopustil aj samotný Ojíř z Lomnice. Analýzu nám zhoruje neznalos presného dátumu, kedy bol Závi zajatý. Jedna verzia predpokladá prosinec 1288, iná a začiatok roku 1289 ( podža dátumu Záviovej svadby v Uhorsku a následnej doby po narodenie dieaa ). Predpokladám, e zajatie Závia prebehlo a po odvolaní z úradníckch funkcii Záviovho brata Vítka a zaa Hroznatu z Úic, ktorý bol predtým purkrabím praského hradu (obaja za Závía následne odhodlane bojovali). Ostáva otázka, či zajatie bolo ete pred 10. lednom 1289, kedy sú s krážom listinne doloení Ojíř z Lomnice aj s Oldřichom z Hradce alebo a tesne po tomto termíne, kedy u nevystupujú v krážovských listinách.
V zmluve Václava II. s Fridrichom Clemensem zo 6. února 1289, ohžadom výmeny majetkov, Ojíř ani Oldřich nie sú uvedení medzi svedkami. Vo funkcii najvyieho komorníka u vystupuje Hynek z Dubé, ktorý spolu s Ottom z Illenburku vyie uvedenú zmluvu aktívne pripravoval (76). Hlavný reisér Záviovho pádu Rudolf Habsburský bol určite spokojný o čom svedčí skutočnos, e na prelome února a března keď sa v Chebe stretol s Václavom a Gutou, vrátil českému krážovi úrady rískeho čaníka a kurfirsta.
Závi sa vzpieral vyda poadované majetky, ktoré povaoval za náhradu majetku zdedeného po Kunhute. V lete 1289 bol pravdepodobne vynesený rozsudok zemského súdu, ktorý odsúdil Závia k strate hrdla a majetkov.
Vítkovci obnovili boje hlavne proti rodu biskupa Tobiaa z Bechyne, nakožko bol hlavou spiklencov. Na biskupovo intenzívne volanie o pomoc sa musel Václav vráti zo Sliezska a pomáha bráni mestečko Beneov, ktoré napadol Jindřich z Romberka (77).
Najblií Záviovi spojenci sa pravdepodobne sa obrátili o pomoc k uhorskému krážovi Ladislavovi a vratislavskému vojvodovi Jindřichovi IV. Václav musel naďalej vojensky riei situáciu v Sliezku a posilova obranu Moravy. Rudolf Habsburský mu poslal na pomoc svojich synov Rudolfa (v Prahe krátko na to zomrel) a rakúskeho vojvodu Albrechta, ktorý napadol hrad Falkentejn. V tom čase zároveň krážovské vojsko pod vedením Mikuláa Opavského, podža doporučenia Rudolfa Habsburského, vodilo zajatého Závia od jedného jeho prívrencami ovládaného hradu k dažiemu a poadovali tieto hrady vyda. Inak sžubovalo popravi väzňa Závia. Táto stratégia sa darila a kým neprili pod hrad Hluboká, ktorý dral Záviov brat Vítek. Tento neveril vyhrákam a hrad nevydal. Nato Mikulá Opavský vydal príkaz popravi Závia z Falkentejna.
Odboj Vítkovcov sa skončil, keď pravdepodobne Jindřich z Romberka dojednal podmienky zmierenia (78), ale Záviovi bratia museli z Čiech odís.
Nemáme iadne informácie či do odboja proti krážovi sa zapájali aj členovia naej landtejnskej vetvy. Nepostihla ich iadna strata majetkov a naopak v roku 1291 Vok z Borovan zasadal na zemskom súde (79). Pravdepodobne Ojíř z Lomnice nechcel znovu riskova stratu získaných majetkov, ako sa mu to stalo v prípade odboja proti Přemyslovi Otakarovi II. Musel opusti úrad najvyieho komorníka a stiahol sa na svoje panstvo (Lomnica). V boji proti krážovi mu bránili aj rodinné väzby. Jeho svokor Mutina z Kostolomlat bol stále súčasou krážovského dvora a manelka jeho syna Smila Kunhuta z Kuenringu bola vlastne neterou Václava II. a Mikuláa Opavského. Ojíř vedel, kto bol hlavným strojcom Záviovho a tým aj jeho mocenského pádu. Odvtedy túil pomsti sa celému habsburkovskému plemenu.
Na obrázku niie je klátor vo Vyom Brode, kde bol pochovaný Závi z Falkentejna a krí z jeho majetku, ktorý bol klátoru darovaný (tzv. Záviov krí):

Vodcom Vítkovcom sa v nasledujúcom období stal Jindřich z Romberka, s ktorým spolupracovali aj členovia landtejnského rodu. Napr. ete v roku 1291 v Romberku Smil z Nových Hradov venuje patronátne právo kostola v Rychnove klátoru vo Vyom brode. Jednalo sa asi o iados zo strany Jindřicha z Romberka, ktorý vystupuje ako prvý v rade svedkov a za ním sú Jindřich a Vok z Krumluva (bratranci Závia z Falkentejna, ktorí sa odboja proti krážovi nezúčastnili), Albert zo Stropnice a ďalia niia žachta (80).
Podža listiy z 12. června 1293 Smil z Nových Hradov znovu s Jindřichom z Romberka rieia majetkový spor o Hořice medzi Vyebrodským klátorom a Jindřichom z Kosovej Hory. Arbitrami sporu boli Sezema z Landtejna, Vok z Witigenawe a prizvaný bol aj starý pán Ojíř z Lomnice (81).
Z uvedených predikátov vidno vtedajie prerozdelenie majetkov rodu. Ojíř so synom Smilom drali Lomnicu (mono stále aj Sviny ) a Nové Hrady, Vok dral Witigenave a asi aj Borovany, Sezema Landtejn, Novú Bystřicu a ďalie menie panstvá ako Kamberk (82).
Ojíř, mono aj vďaka svojmu vysokému veku, plne odovzdal potomkom riadenie majetkov, ktoré drali, a málo sa politicky angaoval. Ale ako silná osobnos mal asi stále vplyv na ich rozhodovanie v dôleitých situáciach.
U krážovského dvora sa z Vítkovcov darilo Oldřichovi II. z Hradce a Jindřichovi z Romberka. Ojířov rod bol v ústraní a nedral iadny úrad. Návrat do krážovských funkcií sa podaril Ojířovmu synovi Smilovi a po roku 1298.
Po smrti Rudolfa Habsburského si český kráž nenaiel dobrý vzah k jeho synovi násilníckemu rakúskemu vojvodovi Albrechtovi a pri vožbe nového rímskeho kráža pomohol zorganizova prekvapivé zvolenie Adolfa Nasavského. V roku 1298 sa stuácia zmenila, keď sa Václav nedočkal splnenia sžubov od rímskeho kráža Adolfa a priklonil sa znovu k Albrechtovi. Zmena českej politickej orientácie v prospech vojvodu Albrechta bola dohodnutá na schôdzkach vo Viedni, ktoré začali v únoru 1298, kde priiel Václav II. spolu s ďalími dvoma kurfirstami. Za podporu zvolenia Albrechta za rímskeho kráža mal český kráž dosta územné zisky (Chebsko, Plíseňsko a ďalie hrady), ale dôleitými boli aj dohody o vzájomnej podpore rakúskeho vojvodstva, uhorského krážovstva a českého krážovstva. Vo Viedni prebehli aj zásnuby syna Václava II. s Albetou dcérou uhorského kráža Ondreja III., čim bol aj záručený súlad Uhorska s českým panovaním v Požsku (83). Následne čas kurfirstov vyhlásila Albrechta Habsburského za nového rímskeho kráža a pokúsila sa presvedči dovtedajieho kráža Adolfa Nasavského, aby odstúpil. Adolf sa nehodlal vzda krážovskej hodnosti a veobecne sa očakávala vojenská konfrontácia medzi ním a rakúskym vojvodom Albrechtom. Pravdepodobne ete na Viedenských schôdzkach bola dohodnutá aj vojenská podpora Albrechtovi z českej ako aj uhorskej strany. Boj o rímsku korunu vyvrcholil vežkým vojenským aením, ktorého sa na oboch stranách zúčastnilo mnoho rískych knieat a žachty. aenie skončilo 2. června 1298 bitkou u , kde na strane rakúskeho vojvodu bojoval aj kontingent 200 takoodencov pod vedením Smila z Nových Hradov, ktorý bol zaradený do bojovej zostavy spolu s rakúskymi jednotkami Albrechta Rakúskeho (84).
V bitke u Göllheimu chceli obe strany definitívne rozhodnú kto z koho. Dobové kroniky uádzajú, e v bitke hrdinsky bojoval rytiersky kráž Adolf a kým nestratil svoj vlastný ivot. Spomínajú aj hrdinskú účas českých jednotiek, Dalimil v svojej kronike o Václavovej podpore Albrechtovi a o hrdinstve Smila uvádza:
Proti věrných radě na svú hlavu vsadi vraha svého. O věrných radě nerodě tbáti, i počě Albrechtovi liudí i střiebra sláti. To bylo zjevné znamenie botieho syna rozhněvánie, te byl tak ohlúpen smysl jeho, et za přietel jmiee vraha svého. Albrecht s Čechy krále říského Adolfa zabi. Kak sě jměl v tom boju Smil Ojieřovic, i dnes mluvie vábi(85).
Predpokladám, e Smil z Nových Hradov bol vybraný za veliteža českého kontingentu na základe jeho vojenských schopností a dobrých kontaktov s rakúskou stranou. Smila pre účas v aení mohol ovplyvni resp. doporuči Litold z Kuenringu, ktorý tie Albrechta Habsburského v tomto vojenskom aení sprevádzal.
Smil bol za úspenú účas v boji odmenený získaním úradu purkrabího v Znojme, v tom čase asi najväčej pevnosti na rakúskej hranici. Tak landtejnská vetva znovu získala účas medzi významnými krážovskými úradníkmi.
Rímsky kráž Rudolf Habsburský dokázal predvídavými politickými krokmi napžňa svoje politické ciele a a keď tieto zlyhali, siahal po zbrani. Jeho syn Albrecht bol viac ranař ne diplomat a k silovému nátlaku sa uchyloval častejie.
Litografia z náhrobku Rudolfa I. v Speyeri a obrázok pečate jeho syna Albrechta I. (viditežná podobnos v tvári)

Smil aj naďalej spolupracoval s Jindřichom z Roemberka, svedčí o tom aj jeho svedectvo na darovacej listine z 12. dubna 1300, v ktorej Jindřich venuje svojej matke Hedvige dediny Plesberg, Stropnicu a Eibenstein. Medzi svedkami okrem Smila sú uvedení aj Vok z Witigenave, Oldřich z Hradce, Ojíř z Lomnice a Vítek z Witigenave (86).
V listine z 25. prosince 1300 Smil z Nových Hradov predáva dedinu Gerleithen Vyebrodskému klátoru, pričom k listine pripojili svoje pečate aj Jindřich z Romberka a Smilov brat Vítek (87).
V listine z 25. června 1302 Smil zase realizuje predaj Vyebrodskému klátoru, tentokrát polovicu trhu v Stropnici a dedinu Gerleithen. K listine pripojili pečate znovu Jindřich z Romberka a jeho brat Vítek, ale u s predikátom z Landtejna (88).
V predchádzajúcich listinách sa od roku 1300 objavuje Smilov brat Vítek. Ďalí syn Ojířa ze Svin a Lomnice. Vítek bol výrazne mladí ako Smil, nakožko sa zmienky o ňom objavujú a od roku 1300, môeme preto odhadnú, e sa narodil pred rokom 1285. Vežký vekový rozdiel bratov vedie k úvahe, e Ojíř mal dve rôzne manelky. S prvou sa mu narodil syn Smil s druhou syn Vítek (je málo pravdepodobné aj keď nie vylúčené, aby v stredoveku mala ena časový odstup medzi demi viac ako 15 rokov). Nevieme, či v listine z roku 1287 spomínaná Ojířová manelka Střezka bola jeho prvou alebo druhou manelkou.
Ojířov mladí syn Vítek v roku 1300 pouíval predikát z Witigenawe, ale v roku 1302 u aj predikát z Landtejna. Landtejn a Novú Bystřici zdedil po bratrancovi Sezemovi z Landtejna, ktorý asi krátko predtým zomrel. Keďe existovali aj blií Sezemovi príbuzní, deti jeho brata Voka (Ojíř, Jaroslav, Sezema a Ludmila), môeme predpoklada, e predtým dolo k novému majetkovému prerozdeleniu. Vokove deti asi za odstúpenie dedičstva po Sezemovi získali Sviny a ďalie majetky v ich okolí.
Posledná známa listina, kde je uvedený Smil z Nových Hradov je z 8. prosince 1303, kde v Brne Vítek zo vábeníc zamieňa pôvodné veno jeho manelky Perchty ( sestra Závia z Falkentejna, vdova po Jaroslavovi zo ternberka ) obec Počátky za Moravany. Ako svedkovia sú menovite uvedení Jindřich z Romberka najvyí komorník český, Tobia z Běchyne najvyí krážovský marálek, Oldřich z Hradce purkrabí na Brumově, Filip z Perntejna purkrabí v Hodoníne, Vikard z Polnej purkrabí v Brne, Protiva z Dubravíc moravský čaník, Smil de Gretzeen purkrabí na Znojmě (89).
Z listiny vidno, e Vítkovci znovu získali vysoké krážovské úrady. Oldřich z Hradce a Jindřich z Romberka mali silnú dôveru u Václava II. Oldřich z Hradce, dlhé roky bez dediča, uzavrel s Václavom II. zmluvu, ktorou po svojej smrti venoval českému krážovi svoje majetky, pokiaž zomrie bez dediča. Za to dostal od kráža doivotne k uívaniu ďalie majetky na Morave. Pred zmluvou s českým krážom odkázoval Oldřich svoje majetky Jindřichovi z Romberka, ale nová zmluva toto prípadné dedičstvo ruila.
Predpokladám, e Václav II. sa vzdal odúmrtě po Budivojovi a Vokovi z Krumlova v prospech Jindřicha z Romberka, aby mu vykompenzoval stratu prípadného dedičstva po Oldřichovi II. z Hradce.
V tomto období skončili priatežské vzahy Václava II. s Albrechtom Habsburským, Rakúskym vojvodom a rímskym krážom. U neila jeho prvá manelka Guta, ktorá by ehlila ich nezhody. Václav rozvíjal aj mocenskú expanziu do Požska, na ktoré si robil nárok aj na základe svojho druhého manelstva s Elikou Rejčkou. Vďaka zásnúbeniu jeho syna Václava III. s dcérou Ondreja III. bol tento jediný jeho syn zvolený časou uhorskej žachty za kráža, kde vystupuje ako Ladislav V. Pápe Bonifác VIII. presadzoval na uhorský trón Karola Roberta z Anjou. Aby oslabil Václava II., posiloval jeho súperov vrátane Albrechta Rakúskeho. Vznikla proti českému krážovi silná koalícia na čele s Albrechtom. Václav II. musel odvies svojho syna z nestabilného Uhorska a zača organizova obranu českého krážovstva. Albrecht Habsburský najprv vyhlásil nad Václavom rísku kliatbu a následne v druhej polovici roka 1304 zorganizoval proti Čechám silnú vojenskú výpravu, ktorej ciežom bolo hlavne ovládnutie bohatých nálezísk striebra pri Kutnej Hore. Hlavné nepriatežské voje tiahli z dvoch smerov, na Moravu vojsko Karola Roberta spolu s rakúskami jednotkami Albrechtovho syna Rudolfa a samotný Albrecht viedol jednotky z nemeckej ríe najprv do Linzu a následne cez Freistadt do juných Čiech, kde sa jeho jednotky utáborili v blízkosti Budejovíc.
V tejto dobe sa ukázala dobrá politika Václava II. voči Vítkovcom, ktorí napriek očakávaniu Albrechta sa jednoznačne postavili na stranu svojho kráža. Proti vojenskej invázii postavili pevné záseky od Kunaku cez Landtejn a Bystřici a preto rakúske jednotky museli zvoli cestu cez Weitru a Gmund, kým sa dostali v záři k Budejoviciam (90).
Albrecht očakával vežku rytiersku bitku, v ktorej porazí slabie české vojsko a jeho spojencov, ale česká strana sa bitke vyhýbala a spoliehala na príchod zimy a zásobovacie problémy útočníkov. Albrechtovi neotvorili brány iadne mestá a hrady, preto sa rozhodol postupova na Kutnú Horu, kde chcel získa najmä miestne náleziská striebra. Kutnú Horu údatne bránili jednotky Jindřicha z Lipé a Jána z Vartemberka a neďaleko vyčkávali české a spojenecké jednotky, ku ktorým sa stále pridávali ďalie jednotkami českých pánov. Albrechtovo vojsko u Kutnej Hory začala niči črevná infekcia a blíiaca sa zima mu spôsobovala čoraz väčie akosti. Začal sa rozklad Albrechtovho vojska, ktoré prestávalo by schopné boja a preto Albrecht musel da príkaz na ústup z Čiech. Ústup sa miestami menil na útek, nakožko ho neustále ohrozovali českí prenasledovatelia, čo spôsobovalo Albrechtovmu vojsku vežké straty. Samotný značne zadžený Albrecht sa musel na najbliie obdobie vzda ance zopakova výpravu proti Václavovi II.
Ani na českej strane nebola dobrá situácia, vyčerpaný Václav II. umieral na suchotiny a krážovstvo bolo tie silne zadžené. Realista Václav II., v predtuche svojej smrti, začal vyjednáva s Albrechtom podmienky zmierenia, aby jeho neskúsený syn mal užahčenú situáciu pri nástupe na trón.
Pred svojiu smrou Václav II. povolal k sebe zástupcov cirkvi a žachty, od ktorých iadal sžub, e uhradia dlhy krážovstva (91). Medzi zúčastnenou žachtou je uvedený aj Vítek z Landtejna.
Podža zvyklostí, by mal pri takomto významnom akte landtejnskú líniu zastupova najstarí aktívny člen rodu Smil z Nových Hradov. Smil sa u následne neobjavuje v spoločenských a mocenských udalostiach českého krážovstva, kde ho vystriedal jeho mladí brat Vítek z Landtejna. Smil je uvedený a na jeseň v roku 1317, v klátore v Zwettli, kde je spomínaný so svojím, pravdepodobne čerstvo enatým, synovcom Vilémom z Landtejna (92).
Zdá sa, e chrabrý bojovník Smil z Nových Hradov sa stiahol z verejného ivota do ústrania klátora. Nevidíme ho vo vítkovcami oblúbenom klátore vo Vyom Brode alebo v Sezimovom Ústí, ale je aktívny v klátore v Zwettli, úzko spojenom s rakúskym rodom pánov z Kuenringu. Aj manelka jeho synovca Viléma z Landtejna pochádzala z tohto rodu, pričom po matke bola vzdialenou príbuznou Habsburgovcov. Nevieme čo viedlo Smila sa stiahnu z verejného ivota, či to bola nejaká rodinná tragédia, výčitky svedomia za účas na smrti pomazaného rímskeho kráža Adolfa Nasavského, nechu i vo svete plného drancovania alebo len jeho silné náboenské cítenie.
Vítek z Landtejna prevzal vedenie rodu, pričom z hžadiska chrabrosti sa plne vyrovnal svojmu bratovi Smilovi, čo viackrát predviedol. Vítek v tomto období úzko spolupracoval s Jindřichom z Romberka. Svedčí o tom aj záznam, e asi v roku 1306 vyhnali z rychty v Českých Budejoviciach kutnohorského urbára Mikuláa Klarisa (93).
Po smrti Václava II. a vrade Václava III. si česká žachta na zemskom sneme, vypísanom na 22. srpna 1306 v Prahe, volila nového panovníka. Medzi prítomnou žachtou Čiech je uvedený aj Ojíř z Lomnice a za žachtu z Moravy je uvedený Vítek z Landtejna ( pravdepodobne v tom čase purkrabí Znojemský ). V protihabsburskom tábore figurujú hlavne Bavor zo Strakoníc, Vilém Zajíc z Valdeka, Ojíř z Lomnice a voliči z Plzeňského kraja (94).
Pri vožbe sa väčina priklonila na stranu Jindřicha Korutanského, manela Anny dcéry Václava II.
Účas staručkého pána Ojířa na volebnom zhromadení a jeho jednoznačná protihabsburská orientácia svedčí, e u asi značne vetchý starý pán si dal tú námahu prís do Prahy a vyuil monos vráti Habsburkovcom svoje dlhy, stratu svojho úradu a odstavenie jeho rodu na viacero rokov do úzadia.
Cez Cheb do Čiech s vojskom vtrhol Albrecht Habsburský, ktorý sa odvolával na svoje právo rímskeho kráža urči komu pripadne české krážovstvo ako odumrelé léno. Za nástupcu určil svojho syna Rudolfa, panujúceho v Rakúsku. So svojim vojskom sa utáboril pri Lounách a začal vyjednáva ( podpláca ) českých pánov, aby ich získal na svoju stranu. Jindřicha z Romberka získal prisžúbom vrátenia hrabstva Ráabs. Jindřich Korutanský uiel pred rímskym krážom Albrechtom z Čiech a za nového českého kráža Albrecht presadil svojho syna Rudolfa nazývaného Kae.
Albrecht, pravdepodobne v znalosti slabého zdravia svojho syna, chcel za kadú cenu poisti českú korunu pre svoj rod. Preto prikročil k zákernej hre, keď priiel aj s viacerými rískymi knieatami do Znojma, kde pozval aj českú žachtu a cirkevných hodnostárov. Tu mu jeho syn Rudolf symbolicky odovzdal česku korunu. Albrecht ako rímsky kráž odovzdal 18. ledna 1307 lénne praporce naspä nielen Rudolfovi ale vetkým svojím synom, tým im malo by zabezpečené následníctvo. Následne si nechal podpísa viaceré listiny potvrdzujúce habsburský nárok na českú korunu, pričom ich podpísanie znovu doprevádzalo obdarovanie / podpolácanie viacerých významných pánov (95).
Rudolf, nebol ako český kráž uznávaný časou žachty zo západných Čiech a Plzeňska (vrátane Ojířa z Lomnice), ktorej predstavitežom bol Bavor zo Strakoníc (96). Proti nim sa začala vojenská výprava, pričom Rudolfovo vojsko zamierilo pokori hlavne pána Bavora. Krážovské vojsko, v ktorom mal významný vplyv Jindřich z Romberka, obkžúčilo Bavorovo mesto Horaďovice. Po dlhom obliehaní sa Bavor zo Strakonic rozhodol podda Rudolfovi Habsburskému a priiel do jeho vojenského stanu. Deň predtým 3.června Rudolf Habsburský zomrel, pravdepodobne na uplavicu. Rudolfovi naklonená česká žachta v krážovskom stane pod Horaďovicami zinscenovala pri slabom osvetleni rokovanie s u mrtvým krážom, kde sa Bavor zo Strakoníc poddal a zároveň odstúpil Jindŕichovi z Romberka Zvíkov. Zvíkov dostal Jindřich do zástavy ako zálohu za Ráabs, nakožko toto panstvo mu nemohli Habsburkovci vráti, lebo ho obdral rakúsky žachtic tefan z Massau. Tento akt potvrdili Jindřich z Schaumberka, Tobia z Běchyne a Albrecht zo Seeberka (97).
Romberka mal asi aj prostredníctvom svojho príbuzného Jindřicha zo Schaumberka silný vplyv na kráža Rudolfa. Pravdepodobne práve Jindřich z Romberka zitne smeroval výpravu hlavne proti majetkom Bavora zo Strakoníc. Rudolfovo vojsko mono nesmerovalo proti Ojířovi vďaka tomu, e u neil alebo preto, e za hlavu rodu bol u povaovaný jeho syn Vítek. Od roku 1308 u neevidujeme Ojířa ze Svin a Lomnice v iadnom dokumente alebo kronike. Asi ete v roku 1307 skončil svoju dlhú a bohatú ivotnú pú. Jeho protihabsburské smerovania ale prevzal jeho syn Vítek, purkrabí na Znojme.
Po smrti kráža Kae pretendent na český trón Fridrich Habsburský prekročil moravskú hranicu a na jeho prekvapenie mu neotvorilo brány mesto Znojmo, kde len nedávno prebehlo holdovanie jeho rodu. Mesto pevne drala v rukách posádka purkrabího Vítka z Landtejna (98). Fridrich s vojskom pokračoval ďalej na Moravu. Kde mu Moravská zemská obec predloila poiadavky, ktoré on neprijal. Rozhodovala aj česká zemská obec, ktorá snemovala v Prahe v dome biskupa Jana IV. z Draíc. Jednanie bolo plné váni, ktoré vyvrcholili zavradením Dobea z Běchyne, ktorý presadzoval povolanie Habsburka na český trón. Jeho smr odtartovala spontánne likvidovanie prohabsburských straníkov a česká žachta sa odklonila od Habsburkovcov a povolala na trón Jindřicha Korutanského. Bolo to odváne rozhodnutie, nakožko Albrecht Habsburský trestal odpor tvrdou rukou. Aj vodca Vítkovcov Jindřich z Romberka sa priklonil na korutánsku stranu, keď mu Jindřich Korutanský potvrdil zisk Zvíkova a podliehajúcich majetkov listinou z 13. září 1307. V ten istý deň Fridrich markrabí Míenský potvdil náhradenie kôd Jindřichovi z Romberka a Vítkovi z Landtejna, spôsobené Fridrichom vojvodom Rakúskym (99).
Habsburské jednotky sa usadili medzi Kutnou Horou a Kolínom odkial napádali okolitý kraj. Kutnú Horu znovu bránil Jindřich z Lipé a Albrechtovi sa znovu nepodarilo ju doby. Keďe prichádzala zima, stiahla sa hlavna čas Albrechtovýcha Rudolfových vojsk cez Moravu naspä do Rakúska. Ich cesta viedla popri Znojme, ktoré landtejnaká posádka znovu nevydala. Obe znepriatelené strany sa chystali na boj nasledujúci rok. Situácia ale dopadla inak. V máji 1308 bol rímsky kráž Albrecht zavradený svojim synovcom Jánom ( Českým ) a jeho pomocníkmi vo vajčiarsku v blízkosti rodového hradu Habichtsburgu. Habsburgovci museli riei otázky následníctva na rímskom tróne a preto sa 14. srpna 1308 v Znojme dohodli s Jindřichom Korutánskym a Fridrichom Habsburským, ktorý uznal Jindřicha za čekého kráža, pričom Jindřich sžúbil vyplatiti Fridrichovi 45.000 hrivien striebra. Keďe takýto obrovský obnos nemal Jindřich k dispozícii, dal Frichovi do zálohy viaceré moravské mestá, vrátane Znojma. Na zmluve je ako svedok uvedený taktie Vítek z Landtejna (100).
Vítek prestal by následne purkrabím v Znojme, ale pravdepodobne dostal za zásluhy panstvo hrad Hluboká. Nie sú o tom iadne dokumenty preto nevieme, či dostal len funkciu purkrabího alebo dostal panstvo Huboka aj do zálohy na pokrytie kôd, ktoré utrpel v boji s Habsburkovcami.
Vítek v rokoch 1309 a 1310, pri bojoch o Prahu (101), preukázal svoju bojovnos a odvahu, zdedenú po svojom otcovi Ojířovi, pričom sa začal politicky orientova na skupinu okolo Jindřicha z Lipé. V boji proti Jindřichovi Korutánskemu sa zaradil do prolucemburskej skupiny a poloil základy ďaliemu rozvoju landtejnského rodu.
Ojíř ze Svin a Lomnice dokazál za svoj dlhý ivot (doil sa viac ako 70 rokov) vybudova irokú majetkovú základňu svojho rodu a presadil landtejnskú vetvu Vítkovcov medzi rozhodujúce panské rody danej doby.
Jeho bojovnos a vodcovstvo boli veobecne známe a preto kronikári pri opise hrdinských činov jeho synov Smila a Vítka niekedy pridávali označenie Ojířovic, aby neznalým upresnili ich väzbu na v tej dobe stále slávneho otca.
Ojíř bol typický dravý rytier stredoveku, ktorý si počas svojho politického ivota vyskúal koketovanie s najvyou svetskou mocou, ale aj pády, ktoré ho nikdy nezlomili. Preukázal okrem bojovnosti aj budovatežské, ekonomické ako aj organizačné schopnosti, vďaka ktorým pripojil spä k Českému krážovstvu viaceré majetky a územia.
Aj keď je Ojíř ze Svin a Lomnice súčasnej českej verejnosti menej známy, určite patrí do galérie zaujímavých osobností Českého krážovstva.
Pouité zdroje a dopňujúce informácie:
72) RBM II, str. 1007-1008, č. 2323
73) RBM II, str. 628-630 č.1466
74) Kateřina Charvátová Václav II. Král český a polský, vydavatežstvo Vyehrad 2007.
75)
Charvátová zároveň uvádza, s odvolaním sa na Otakara týrskeho, e zajatia Závia sa údajne zúčastnili traja jeho vagrovia. Z rôznych prameňov poznáme nasledujúcich Záviových vagrov: Detricha Spatzmana, Hroznatu z Úic a Vítka zo vábenic. Detrich Spatzman následne figuruje vo vysokých krážovských funkciach a mohol profitova zo zajatia Závia. Hroznata naopak a do konca bojoval za Závia. Vítek zo vábenic bol pozdejie krážovským marálkom na Morave, ale zisk tejto funkcie nevieme podmieni zajímaním Závia. Kronikár teoreticky mohol omylom k vagrom zaradi aj zaa Závia, Jindŕicha z Lichtemburka. Tento síce prepadol Závia, keď iiel po nevestu do Uhorska, ale na Záviovom zatknutí vôbec nič nezískal. Graebner úvádza, e Závi sa následne (po prepadnutí) zmieril s Jindřichom tak, e mu dal za manelku dcéru z prvého manelstva. Tým sa ale stráca jedna z predpokladaných príčin predchádzajúcho Jindřichovho útoku - prípadná zlos z nedostatočného vena.
Autor informácie o troch Záviových vagroch asi len chcel zvýi dramatičnos udalosti alebo zvýrazni, e na Záviovom zajatí sa podielali viacerí jeho príbuzní.
76) RBM II, str. 630 - 633 č.1467
77) Vratislav Vaníček - VDZKČ III. str. 411 412
78) Vratislav Vaníček - VDZKČ III. str. 414
79) Balbins verzeichnis der grossern und kleinern Reichsbeamten als Vorlesung. XI Heft A, str. 66. Balbin uvádza pre rok 1291 medzi prísediacimi na zemskom súde aj Wok de Borovia.
Vok pravdepodobne nahradil na zemskom súde svojho strýka Ojířa. Balbín uvádza Ojířa ako Hogerus summus camerarius v roku 1287, hneď ako prvého medzi Assessores judicii
80) RBM II, str.669, č.1559
81) RBM II, str.696, č.1623
82) RBM II, str.1052, č.2439: Niekedy po roku 1280 Sezema z Landstejna (Zezeme de Landsteyn) zastavuje do zálohy na 3 roky za 3000 hrivien striebra svoju tvrdzu Kamberk miestnym meanom s prednostným právom spätného výkupu.
Archiv für Kunde österreichischer Geschichts-Quelle, zväzok 29 uvádza pod polokou CXXXII. tento obchodný akt s poznámkou: Im Wiener Codex hat die Urkunde das datum Ao. Dominice Inearnationis 1287
83) V. Vaníček - VDZKČ III. str. 444
84) J.F. Aplhons Mücke: Albrecht I. Herzog von Oesterreich und Römischer König, Gotha 1866, str. 83.
85) Podobný opis priebehu bitky nie je jednoduché zostavi, napriek mnohým dobovým zdrojom. Vieme, e bitka bola vyčerpávajúca a prebiehala vo viacerých fázach od 9. a do 15. hodiny popoludní. Obe strany vytvorili 3 bojové íky, pričom na strane vojvodu Albrechta, v druhom íku, bojovala aj česká jednotka. Pri strete, kde sa stretli druhé íky súperiacich vojsk dolo skoro k osobnému stretu rakúskeho vojvodu Albrechta s rímskym krážom Adolfom.
Fritz Trautz v Studien zur Geschichte und Wurdigung Konig Adolfs von Nassau z roku 1965 uvádza, e po tomto strete museli spolubojovníci otraseného Adolfa Nassavského vyviest z boja a oetrova. Následne potom sa Adolf znovu rozhodol zapoji do ďalej etapy bitky, ale asi pre jeho zranenie na hlave, nebolo moné mu nasadi prilbu. Na nechránenú hlavu dostal smrtelný úder, ktorému podžahol.
Kroniky presne neuvádzajú ako sa v bitke vyznamenal Smil z Nových Hradov. Pre dopátraniu môe pomôc znovu Alfonz Mücke so svojim dielom, kde na strane 86 opisuje jeden zo stretov tejto bitky. Uvádzam preklad tejto časti textu z nemčiny (s ktorým mi pomohol pán Tomá Sobihard):
Ale aj vojvoda Albrecht viedol osobne centrálny oddiel do boja, teraz nemohol chýba v rozhodnom okamihu, aby svojou prítomnosou oivil odvahu bojovníkov a aby vyváil Adolfovu osobnú účas v boji. No nepustil sa tak vežmi, aby ako Adolf v divokej bojachtivosti napadol prvého vhodného nepriateža a zvalil ho na zem. Krážov meč stralivo besnie proti nemu stojacim Čechom, pretoe nevie hneď nájs vojvodu. No o chvížu padá zranený aj so svojim, v spodnej časti bodnutým tátoom, k zemi. Vyčerpaného a napoly bezvedomého kráža odviedli jeho vlastní, aby sa nechal v tábore obviaza a aby si nechal nasadi novú zbroj. Samozrejme, tento neastný incident nemohol prispie k zvýeniu dôvery Adolfových plukov, ktorá je tak podstatným prvkom k dosiahnutiu víazstva.
Uvedené dielo pána Mückeho bolo napísané na oslavu rodu Habsburkovcov, preto môe by tendenčné, ale dovožuje nám hypotézu: Český kontingent odrazil priamy útok Adolfa Nassavského, pričom tento utrpel zranenie hlavy, vďaka ktorému nemohol pokračova v boji s nasadenou prilbou, a v ďalom bitevnom strete zomrel na následky úderu do nekrytej hlavy.
Dobové zdroje uvádzajú, e smrtiaci úder vykonal akýsi Raugraf Georg.
Môeme kontatova, e rímsky kráž Adolf Nasavský nezomrel priamo na následky bojovévo stretnutia s českým oddielom, ale tento oddiel prispel k víazstvu významným spôsobom. To potvrdzuje aj Palacký, ktorý v Dejinách národu českého II. na str.146 uvádza: Pravilo se, e k rozhodnému vítězství Albrechtovu toho dne přispěl nad jiné pán český z rodu Vítkovcu, Smil Novohradský, syn Ojiře z Lomnice, někdy nejvyího komorníka českého.
86) RBM II. s. 798, č. 1857. V samotnej listine je ako svedok uvedený aj witigen von wingenowe von wytingowe s evidentnou opravou textu v slove wingenowe. Pisár mal problém s presným označením predikátu Ojířovho mladieho syna Vítka.
87) RBM II. s. 802, č. 1867
88) RBM II. s. 832, č. 1932
89) RBM II. s. 852, č. 1982
90) Vratislav Vaníček - VDZKČ III. str. 471, Jozef usta v knihe Poslední Přemyslovci a jejich dedictví, vydanej v Prahe roku 1917, na str. 412, uvádza, e rakúske vojsko, pod vedením Albrechtovho syna Rudolfa, muselo si vstup do Čiech prerazi po podruné stezce zemské, vedoucí přes zboí novohradské. A začiatkom října sa podarilo rakúskemu vojsku prís do spoločného tábora u Budejovíc, pričom predtým vypálili podhradie novohradské, ale samotný hrad nedobyli.
91) Vratislav Vaníček - VDZKČ III. str. 474 475, Jozef usta: Poslední Přemyslovci a jejich dedictví, V Praze 1917, str. 435
92) Posledné informácie o Smilovi máme z roku 1317 v Kalendariun Zwetlense str. 690, kde je uvedený Vilém (z Landtejna) ako za fundátora klátora (Litold I. z Kuenringu) a jeho strýko Smil, syn Ojířa.
Smil z Nových Hradov uvedený v listine z roku 1328 (32) je asi rovnomenný syn Smila a vnuk Ojířa. V Kalendáriu sa pre rok 1318 uvádza aj frater Hermannus, pochádzajúci z rodiny pánov z Landtejna, ktorý v tej dobe il chvályhodne ako mnich v klátore okolo 63 rokov. Informácia o manelstve Ojířovho vnuka Viléma z Landtejna s Elisabeth dcérou Litolda z Kuenringu a Agnes z Aspergu, príbuznej Habsburkovcov, ukazuje na paradox, keď Ojířov vnuk mal za manelku príbuznú nenávidených Habsburkovcov. Pre duu pána Ojířa mohla by zadosučinením aspoň skutočnos, e táto Vilémová prvá manelka Elisabeth z Kuenringu bola zároveň príbuznou svätej Albety, po ktorej aj dostala meno.
93) RBM III. s. 209, č. 509. V tejto listine z 24.června 1319 Ján Lucemburský vracia Mikuláovi Claricovi rychtu v Budejoviciach, z ktorej ho vyhnali Jindřich z Romberka a Vítek z Landtejna po úmrtí Václava II. (pravdepodobne niekedy okolo roku 1306).
94) B. Dudik: Mährens Allgemeine Geschichte Band XL, BRUNN 1866, I. Buch Mähren unter verschiedenen Regenten, 1306 13010,.Pán Dudík na str. 8 uvádza zástupcov za Čechy: Heinrich von Rosenberg, Oberstkämmerer, Tobias von Bechin, Oberstlandmarchall, Hynek Berka von Duba, Oberstburggraf, Reimund von Lichtemburg, konigl. Unterkämmerer, Albrecht von Lomnitz, Obersthofmeister, Magister Peter von Lomnitz, Probst von Prag und Wyehrad, und Johhan von Draic, Bischof von Prag. Dann waren anwesend: Bavar von Strakonitz, Wilhelm Zajic von Waldek, Oger von Lomnitz. Medzi zástupcami Moravy je uvedený aj Witek von Landstein a na str. 10 Dudík uvádza opozíciu proti Rudolfovi Habsburskému na volebnom sneme 8. září 1306 v Prahe: Zu dieser Opposition gehorten: Bavar von Strakonitz, Wilhelm Zajic von Waldek, Oger von Lomnitz und die Wähler aus der Pilsner Provinz.
95) Vratislav Vaníček - VDZKČ III. str. 486 487
96) FRB IV. Zbraslavská kronika, kap. LXXXV. Medzi odporcami českého kráža Rudolfa Habsburského (kráž Kae) je uvedený Hogyrius, ktorým je Ojíř z Lomnice viď podobné zoskupenie uvádzané B. Dudíkom v 94).
97) RBM II, s. 919, č. 2133
98) RBM II, s. 930, č. 2154. Z listiny vyplýva, e Vítek z Landtejna nasadil na obranu Znojma značnú silu, sú spomínaní jeho vicpurkrabí Mikulá ako aj jeho marálek Jenkone. Obrana rozsiahleho hradu a mesta súčasne, bola náročná, preto sú pochopitežné obavy meanov a ich iados o posilnenie posádky. Sila Vítkovských jednotiek musela by vežká, nakožko museli súčasne bráni svoje majetky na juhu Čiech, ktoré napadol a ničil Fridrich Habsburský viď V. Vandlíček VDZKČ III. str. 492.
99) RBM II, s. 924, č. 2144 a 2145. V prvej listine Jindřich Korutánsky potvrdil Jindřichovi z Romberka purkrabství Zvíkov aj s osadou Zahors, v druhej listine Fridrich markrabě míenský tie uznáva vyie uvedené potvrdenie Jindřicha Korutánskeho a zároveň sžubuje uhradi kody Jindřicha z Romberka a Vítka z Landtejna a ďalích, ktoré utrpeli zo strany rakúskeho vojvodu Fridricha.
100) RBM II, s. 942 - 945, č. 2183. Mesto Znojmo za svoj (Vítkov) odpor voči vojskám Fridricha Habsburského dostalo od Jindřicha Korutánskeho vechny výsady Prahy a právo vožby rychtára (spolu s obmedzením moci posádky hradu) viď. V. Vandlíček VDZKČ III. str. 494.
101) Na základe informácii z: V. Vaníček VDZKČ III; Frantiek Palacký, Dejiny národu českého II.;, Zbraslavská kronika:
Po úteku Eliky Přemyslovny z Praského hradu 28.května 1310 s pomocou Jána z Vartemberku, začala korutanská strana pod vedením Jindřicha a Konráda z Aufentejna otvorený boj o udtanie českej koruny a zahájila protiofenzívu na pozície Jindřicha z Lipé (mostná vea na Malej strane). Začiatkom června jednotky Jindřicha z Lipé a Vítka z Landtejna prili pred Praský hrad (zo strany od Pohořelce) a následne sa strhla rytierska bitka s korutánskymi jednotkami Jindřicha z Aufentejna. Vítek z Landtejna ako prvý prerazil korutánske íky a vniesol paniku do radov nepriateža. Jeho odvány útok skoro skončil jeho zajatím, pomohol mu ho rytier Kamýk, ktorý sa za neho obetoval. O českom víazstve rozhodlo zajatie zraneného Jindřicha z Aufentejna. České jednotky by sa dostali a do hradu za utekajúcimi korutáncami, keby sa pod nimi nezlomil drevený most.
Následne sa strane Jindřicha z Lipé podarilo ovládnu aj Staré mesto. V září sa situácia zmenila, keď Jindřichovi Korutánskemu prili na pomoc nové silné jednotky z Míenska. Nepriatež sa dostal zradou do Prahy a stúpenci Eliky uli k opevnenému pirálu Wolframa (od Kamene).Vítek, ktorý bol asi najvyím velitežom odbojných vojsk v Prahe, vyrazil s druinou na pomoc praským meanom. Jeho jazdci boli zastavení na triti pred sv.Havlom míenskými jednotkami, pričom utrpeli vežké straty na koňoch. Pri pokuse o návrat na hrad sa pokúsili Velfovici ho uzavrie reazami, ale elezo nebolo dos kvalitné, keď ho preal bojovník prezývaný Sudek. Tým uvolnil Vítkovmu oddielu návrat na hrad. Dalimil uvádza, e na vlastné oči videl ako Vítkov kôň ahal za sebou vyhreznuté črevá. V rámci rokovaní bolo následne dohodnuté, e Praský hrad prevezme neutrálna osoba Heřman ze Zvířetic. Dohody Jindřich Korutánsky nedodral a obsadil hrad svojími jednotkami. Praha sa dostala do rúk nového kráža Jána Lucemburského a po jeho príchode s rískym a českým vojskom.