Rytierske rády sú neuveritežne zaujímavým fenoménom. Zároveň vak patria medzi najnepochopenejie. Jeden extrém ich povauje za fanatikov, schopných bez milosti vradi inovercov či heretikov, druhý ich ( trocha nespravodlivo hlavne templárov ) pokladá zasa za strácov ezoterických tajomstiev , neuveritežného bohatstva a večných konpirátorov.... Nefunguje ani to, e pravda bude niekde v strede.. Na dodnes existujúcom rytierskom ráde sv. Jána Krstiteža sa môeme pokúsi nájs odpovede (bude ich určite viac) na otázku, čo to boli rytierske rády?
1. Počiatky.

Počiatky rytierskych rádov treba hžada v reformách pápeov Gregora VII. a Urbana II. Ich ciežom bolo, ako mnohých reformátorov neskôr, zamedzi korupcii a nepotizmu v cirkvi a urobi ju nezávislou od moci svetských feudálov. Ako hlavný prostriedok sa im zdala podpora mnískych komunít ijúcich v celibáte oproti svetskému kléru. Kríové výpravy, tieto snahy podporovali a dopĺňali : svetskí feudáli mohli bojova proti inovercom, čie i v svoj bojovný spôsob ivota, zároveň vak tým prispievali k mieru medzi kresanmi, a vplyv kresanstva aj rozirovali. Prvé pokusy mal u Gregor, ale napokon uspel a Urban. Reformátorskí pápei mali aj svojich svetských podporovatežov, fideli petri, ktorých hlavou bola grófka Matilda Toskánska a jej početné príbuzenstvo, driace dôleité svetské posty. ( Mnoho z nich nachádzame potom ako kriiackych princov v
1. kríovej výprave...) Práve k jej menu sa viae dokument, ktorý mono povaova za prvý doklad o tom, e s niečím ako ozbrojená mníska komunita uvaovali u v 11. st. Ide o jej donáciu rádu sv. Jakuba z Altopascia z r.1056, keď mnísi spomínaného rádu mali ochraňova, v resp. zabezpeči ochranný ozbrojený sprievod pútnikom medzi mestami Lucca a Janov... Rád sv. Jakuba z Altopascia sa vak stal naozajstným rytierskym rádom a v 13.st...
Ďalím elementom, z ktorého sa vyvinuli neskorie rytierske rády, boli ozbrojené druiny (väčinou normanských) rytierov, ktoré pod vplyvom mylienok Urbana II vytvárali dočasné bratstvá (confraternity), vazalstvá Jeia Krista , povaovali sa za nezávislé od svetskej i cirkevnej vrchnosti, a uznávali iba pápea. Tieto boli dočasné a ich prítomnos sa dá predpoklada u počas výprav na Iberskom polostrove, čo medzi iným potvrdzuje aj rýchly vznik mnohých rytierskych rádov v oblasti. Mono vak mali bratstvá čiastočný vzor aj v podobných muslimských komunitách, ktoré aj tu existovali. Treba poznamena, e niektoré takéto bratstvá okrem rytierov mali medzi sebou aj remeselníkov, stavitežov. Keď toti pápe Urban II v r. 1085 vyhlásil skúobnú kríovú výpravu pre dobytie a znovuosídlenie ruín antického prístavneho mesta Tarragony, spásu sžuboval nielen bojovníkom, ale aj žudu, ktorý oblas znova osídli... Nie iba čisto vojenský charakter prvých bratstiev mono súvisí aj s tým, e dráhu rytiera si mohol zvoli aj mestský patricij, ktorý sa v tom období ete povaoval za niieho žachtica. Neskôr mnoho rádových rytierov pochádzalo práve z tejto vrstvy, hlavne z juhu Francúzka a severného Talianska, a podobný proces mono s istým oneskorením sledova pri vzniku rádu nemeckých rytierov.
Tretím prvkom boli u existujúce pitálske rády. Tie prvé zakladali obchodníci a panovníci u čias cisára Karola Vežkého. (Existujú napr. doklady o tom, e ich niekožko zaloil okolo r. 1000 aj sv. tefan Uhorský ). Pri počiatkoch pitálu, z ktorého sa potom vyvinul rytiersky rád sv. Jána Krstiteža stáli kupci zo severotalianskeho mesta Amalfi, ktorí vedža Janova, Benátok a Pisy patrili v tej dobe medzi najaktívnejích obchodníkov v oblasti Palestíny. Tí okolo r.1050 zakladajú v susedstve baziliky sv. hrobu hospitál Santa Marie Latina . O chorých pútnikov sa starala komunita benediktínskych mníchov. Onedlho vytvorili aj hospitál pre eny, ktorý viedli mníky, Santa Maria Parva, zasvätený pravdepodobne Márii Magdaléne. V predvečer 1. kríovej výpravy okolo r. 1090 potom v hospitále začína pracova laik Gerard de Martigues. O pôvode Gerarda, zakladateža rádu rytierov sv. Jána sa dodnes vedú spory, niektorými zdrojmi je povaovaný za Provensánčana, inými za Taliana. Je celkom moné aj to, e bol Normanom, a pravdepodobne pôvodom nebol žachtic, skôr mono obchodník.
Gerard sa kadopádne ukázal ako skvelý organizátor. Čoskoro si vytvoril svoj okruh bratov, a snail sa spod krídiel hospitálu sv. Márie Latinov vymani. Ako jedným krokov bola zmena benediktínskej reguly v augustiniánsku.
Účastníci 1. výpravy v 1099 úspene dobyli Jeruzalem. Hoci kresanskí obyvatelia boli muslimskými obrancami vykázaní za múry mesta, tento príkaz sa údajne komunity Gérarda netýkal, zrejme s ohžadom na ich liečitežské sluby. Odtiaž legenda, e Gérard, ktorý vedel, e kresanský bojovníci hladujú, zo svojich katapultov na nich vrhal pecne chleba. Muslimovia mu na to prili, ale keď mu to chceli dokáza, pecne sa zázračne premenili na kameň..... V tom istom legendáriu sa ale dochoval aj záznam, e v posledných dňoch obliehania bol Gérard väznený, či dokonca mono aj mučený, pretoe keď ho nový panovník, Gotfroi z Buillonu chcel prija, museli ho dvaja spolubratia podopiera... Je vak moné aj to, e vykázaný bol, a prielom sa Bouillonovým vojakom podaril práve pre rady Gérarda...
Komunita kadopádne od nových, kresanských pánov mesta i krajiny dostala vežkorysú podporu, a v r. 1113 bulou
Piae postulatum voluntaris ju pápe Pascal II. uznal ako samostatný rád. Rád je u vtedy zasvätený sv. Jánovi Krstitežovi. Opä sú aj teórie, e pôvodne bol rád zasvätený sv. Jánovi Almuníkovi, je to vak málo pravdepodobné. Sv. Ján Almuník bol populárny svätý v gréckej ortodoxnej cirkvi, ale na západe prakticky neznámy. Zato Ján Krstitež o to viac...Komunita blahoslaveného Gérarda zďaleka nebola jedinou, ktorá sa v tej dobe formovala. Druhou komunitou boli rytieri, ktorí sa rozhodli ochraňova pútnikov, a ktorým kráž Baldwin I. určil ako sídlo Chrám alamúnov, z ktorých vyrástol potom mocný rád templárov. Treou komunitou bol neskorí rád kanoníkov ochrancov sv. hrobu. (1114). V týchto ranných dobách tieto tri komunity tvorili skoro nerozoznatežný pletenec. Sú rôzne teórie o tom, e pôvodne mali by templári ozbrojenou zlokou hospitalitov, a vetci boli podriadení patriarchovi Jeruzalema.... Postupne sa vetky rády osamostatnili. Templári získali tatút samostatného rádu v 1129, a postupne sa od rádu kanoníkov ochrancov sv. hrobu odpútavali aj hospitaliti. Aby bol zmätok ete väčí, komunita starajúca o malomocných, rád sv. Lazara mala v Gerardovi tie svojho vodcu... Neskôr aj z nich vyrástol rytiersky rád a ak v inom ráde, u rádového rytiera diagnostikovali lepru, bol presunutý k lazariánom. ( Rád podporoval hlavne kráž Baldwin IV. d´Anjou, ktorý sám chorobou trpel. )
Je tie otvorenou otázkou, kedy sa začala premena čisto pitálneho rádu na rytiersky. Opä existujú rôzne teórie od vežmi skorých predstáv, pričom sa predpokladá existencia rytierov ako spolubratov, a po pozdné, ktoré tvrdia, e bratia rytieri boli v ráde a koncom 12. st... Najpravdepodobnejie bude, e pravda je niekde v strede. Hospitaliti boli u okolo 1130 boli rádom, ktorý mal úlohy aj pri obrane. V r. 1126 sa u spomína constable rádu, a aj vožba nového magistra (neskôr vežmajstra) Rajmonda de Puy de Provence, brata alebo príbuzného legáta Adhémara de Puy, ktorý bol sám rytierom, naznačuje neskorí vývoj. V ďalom desaročí rád získava dôleité opevnenia, a je na mieste predpoklad, e dokázal zabezpeči aj ich ochranu...
Nárast bohatstva, vplyvu a moci rádu sa neobmedzoval iba na Svätú Zem, v Európe získal rád tie dôleité hospitály v Saint Gilles, Messine či Janove. V 1134, dokonca kráž Alfonzo
bojovník Aragonský odkázal na smrtežnej posteli svoju krajinu templárom, hospitalitom a ochrancom sv. hrobu . Rády síce Aragóniu nedostali, ale boli bohato odkodnené. Iný príklad skorej prítomnosti rytierskej zloky u hospitalitov je príklad johanitského rytiera Gerarda Jebarre, ktorého vyslali v 1136 na diplomatickú misiu do Anglicka, odkiaž mal do Svätej Zeme doprevadi syna grófa Fulka d´Anjou, Geoffreya...( Prvý člen rodu, ktorý na svojej prilbe nosil planta genistu a tým dal rodu meno Plantagenet....).
K počiatkom sa viae ete jedna kuriozita. Je celkom moné, e prví johanitskí rytieri bojovali pod vlajkou ochrancov sv. hrobu. Podža Terenca Whita toti boli oblečení v typických čiernych pláoch s bielym kríom, ale ich vlajkou bol červený krí v bielom poli s kvapkami červenej krvi okolo neho...( Ranný znak ochrancov sv. hrobu).
Blahoslavený Rajmond de Puy bol nielen rytierom, ale aj človekom zbehlým tak v politike, ako aj v cirkevnom práve. Dodnes sa dochovali jeho pravidlá z 1254, ktoré obsahujú augustiánske, ako aj benediktínske (cisterciánske ) prvky. V tomto období, v západnom svete iarila najjagavejie hviezda cisterciánov, vďaka ich opátovi, sv. Bernardovi, ktorý podporil vznik templárov a dal im aj pravidlá. Oba starie rády si vak navzájom preberali pravidlá i vzory.
Hospitaliti mali u kadopádne okolo
2. kríovej výpravy v 1147 1148 dos vežké ozbrojené sily, aby z fiaska výpravy boli obviňovaní jednom dychom s templármi... Nie je celkom jasné iba to, či to u boli rádoví rytieri a seranti, oldnieri najatí rádom, alebo iba sekulárni rytieri spolubratia rádu....
2. Hateriví bratia. ( Pôsobenie v Svätej Zemi )
V 50 rokoch u rád má u rád svoje pevné miesto v ivote franských tátov v Svätej Zemi.
Kráž a vežmoi si uvedomili, e je výhodnejie da pevnosti do správy rádom, ako svetským feudálom, medzi iným napríklad nebolo dôleité, či daný rod dokáe vyprodukova muského potomka. Ďalím argumentom v prospech rádov bolo, e kým západní kriiaci prili a po nejakom čase sa vrátili domov, rádoví rytieri zostali. Výhodou bolo aj, e sa zili s miestnymi pomermi, a nespôsobovali podobné problémy ako novoprielci z Európy, ktorí nechápali, e ich outremerskí príbuzní sa obliekajú ako miestni, e sa priatelia z muslimami, e latinská cirkev toleruje iné poňatie cirkví, ktoré boli v Európe povaované za heretické...
Vežmi skoro sa začalo aj súperenie oboch rádov o dôleité pevnosti a pozemky.
Hospitaliti postupne získali hrady ako Bethgibelin chrániaci cestu medzi Hebronom a Askalonom, Krak de Chevaliers pri Tripolise, hrad Margat na pobreí v dnenej Sýrii a mnoho ďalích. Pre toto súperenie budem v tejto časti písa radej o rádoch ako iba o hospitalitoch. Toti, ak sa cesty oboch najstarích vežkých rádov stretávajú v počiatkoch, ich vzájomná rivalita ich nerozlučne pripútala k sebe počas celého trvania franských tátov na východe.
Ako vlastníci hradov a okolitých území sa oba rády správali vežmi podobne odmietali zvrchovanos miestnych cirkevných autorít, pričom sa odvolávali to, e sú podriadení iba pápeovi. Pri sporných záleitostiach, ktorých nebolo málo, rády s cirkvou hrali dos cynickú hru, volali ako nestranného arbitra zväča predstaviteža bratského rádu, a tak rozhodnutia boli samozrejme skoro vdy v ich prospech.... Podobne mali málo krupulí v styku s pápeskou kúriou. Vdy mali v blízkosti pápea svojho človeka, a aby dosiahli svoje ciele, často neváhali správnu osobu podplati....
Nevôžu svetských cirkevných autorít vyvolávali hlavne hospitaliti aj tým, e často ignorovali interdikty uvalené svetským klérom a ich kňazi vykonávali aj v týchto oblastiach cirkevné sviatosti. Toto súviselo tie s tým, e rád johanitov nezostal iba uzavretým rádom, akým boli templári, ale vytvárali aj svetské komunity spolubratov. Tieto zväča pozostávajúce z meanov (v Európe) sa tie povaovali za vazalstvá Jeia Krista a cítili sa by podriadení iba pápeovi, podobne ako rád sám.... Vrchol týchto aktivít bol práve počas katarských vojen, tzv. albigenskej kríovej výpravy. Starie rády tak templári ako aj johaniti sa odmietli zúčastni bojových akcií, a zdá sa, e umonili mnohým katarom útek cez svoje územia.... Ich postoj je vcelku pochopitežný, johaniti mali v oblasti silnú základňu, mnohých donátov a templári na tom boli podobne, hoci oni boli rád zo silnejím zastúpením zo severu Francúzka. Toto správanie sa rádov neuniklo pozornosti ani inkvizície, ani pápeovi. Pápe Gregor IX. ich v 1238 prísne napomenul. Kým templárom sa ulo iba napomenutie z bezstarostnosti o doktríny johanitom sa vyčítal nemorálny ivot, ukrývanie kacírov v ráde a Gregor dal rádu 3 mesiace na nápravu...
Johaniti sa teda v druhej polovičke 12. storočia stali rytierskym rádom, a moc v ráde postupne prela tie do rúk rytierov. Ak sledujeme osudy oboch rádov môeme vidie aj paralely v osobnostiach ich vežmajstrov. Napríklad dobrodruný typ vežmajstra u johanitov reprezentuje Gilbert d´Assaily, ktorého nerozváne nákupy hradov doviedli rád skoro k ekonomickému krachu, a svoju kariéru napokon zavŕil neúspenou výpravou proti Egyptu po boku kráža Almarika v 1167 70, pričom kráža musel dlho presvieča... U templárov sa podobný typ ujal vedenia v ráde v osobe Gérarda de Rideford, ktorého neslávna úloha pri
bitke pri Hattine (1187) a udalostiach ktoré jej predchádzali, je myslím, dostatočne známa....
Rády mali potom významné zastúpenie v kadej kampani Jeruzalemského krážovstva, či kríovej výpravy. Na výpravách tvorili templári zväča predvoj, kým hospitaliti tvorili zadný voj armády. Súviselo to zrejme aj s tým, e rád poskytoval aj zdravotnícke sluby.
Pri zdravotníctve sa môeme trocha pristavi. Rád johanitov bol vdy majstrom v poskytovaní zdravotníckej starostlivosti. Pôvodné hospitály zorganizované na spôsob orientálnych hostincov, hanov, vďaka normanskej disciplíne premenili na nepoznanie. Pri pacientoch a lekároch nehžadeli na ich vieru, iba chorobu a vedomosti. Bez krupúž preberali z arabskej, idovskej, samaritánskej medicíny vetko, čo sa osvedčilo. V ich hospitáloch vládli prísne hygienické predpisy (cca na úrovni naich predkov z konca 19.st...v 12.st..(sic!.) a ako prví zaviedli pravidelné lekárske sluby. Ich enské oddelenia viedli eny johanitky, čie sa dá poveda, e rád ako prvý začal vyuíva sluby lekárok... Ich hospitál bol taký známy, e Saladin po dobytí Jeruzalema v 1187 im ete rok povolil pokračova vo vedení hospitálu. (Je zrejmé, e ho k tomuto viedla mylienka oduči sa organizáciu hospitálu, hoci vo veciach vzdelania, vedy a liečitežstva muslimovia vcelku oprávnene pociovali voči západniarom depekt...)
V 13. st sa rivalita medzi oboma vežkými rádmi vyostrila. V prvej polovici storočia bola trocha zmiernená tým, e obaja vežmajstri oboch rádov boli z rovnakého rodu , Pierre de Montaigu (1219 -1232) bol templár, kým Garin bol johanita (1207 1227) a oba rády mali spoločného nepriateža, cisára Fridricha II von Hohenstaufen, ale neskôr sa opä vyostrila.
Najmarkantnejie sa to prejavilo v občianskej vojne sv. Sabu, ktorá vypukla v 1256 ako spor Janova a Benátok. Kým johaniti tradične podporovali Janov, templári Benátky.... Oba rády z času načas rivalizovali aj s najmením a najmladím rádom nemeckých rytierov.
Občas sa dokonca stávalo e proti sebe aj bojovali a to dokonca aj v pomerne bizarných koalíciách. V Antiochii za knieaa Bohemuta IV. napr koalícia johanitov,. assasínov a prokatolíckych Arméncov bojovala proti silám exkomunikovaného knieaa, templárom a inej, ortodoxnej frakcii Arméncov...
13.st bolo pre Outremer storočím katastrof, poráok a dezilúzií. Mylienka kríových výprav sa pre Európanov stala stále menej príalivou a rády sa napokon stali nosnou bojovou silou Outremeru. V tejto situácii, hlavne keď sa moci v Egypte a neskôr aj v Damasku dostali Mameluci hlavne sultáni Bajbars a po ňom Qualawun, rády medzi sebou uzavreli mier. V posledných bojoch o Tripolis, a Akru u bojovali bok po boku a nezriedka sa stávalo, e templárom velil johanit, či naopak.
Z dneného pohžadu sa rivalita rádov nezdá a taká nezmyselná templári mali bliie k barónskej opozícii, kým johaniti tradične podporovali panovníka. Oba póly stredovekej politiky sú legálne a týmto vlastne rády vykrývali celú politickú arénu.
Z oboch rádov asi hospitaliti boli väčím i bohatím rádom. Templári vak na rozdiel od nich ponúkali bankové sluby aj irokej verejnosti, kým johaniti iba pre úzky okruh svojich klientov a väčina ich hospodárenia spočívala v tradičnejom feudálnom systéme. Zdá sa e v druhej polovici 13. st si aj vo finančnej oblasti oba rády ako keby rozdelili úlohy i teritóriá kým francúzku tátnu pokladnicu tradične obhospodarovali templári, tá anglická prela v osobe významného finančníka sira Josepha de Chauncy k hospitalitom. Túto úlohu si potom udrali v krajine a po protestantizmus.
Tradičná rivalita templárov a hospitalitov sa týkala hlavne Svätej Zeme a prípadne Iberského poloostrova. V iných častiach Európy bola menej intenzívna, a snáď boli medzi nimi korektné vzahy. Rády bojovali vo vežkých bitkách proti Mongolom pri
Lehnici i
Muhi (Slanej) 1242 i neskôr počas tzv. 2 vpádu Mongolov (1289) kedy tvorili jadro akej jazdy Uhorska.... Je zaujímavé, e proti Mongolom bojovali, no proti pohanom, hlavne Prusom, bojova odmietali, hoci tam mali komendy johaniti i templári, dokonca jednu aj panielska Calatrava. Pravdepodobne ich tam bolo málo, a rády si nemohli dovoli presunú tam vežkú bojovú silu.
V Európe mali oba rády aj menej nezávislosti. Ich vysokých hodnostárov zväča odobroval panovník danej krajiny a dos často mu museli dokonca aj jednotliví komtúri sklada vazalské prísahy. Mono preto sa neuskutočnila kolonizácia Banátu johanitmi za uhorského Bela IV, hoci by mali k dispozícii väčie územie ako neskôr Rhodos...
Z doteraz napísaného by sa mohlo zda, e rytierske rády svojou rivalitou významne prispeli k destabilizácii franských tátov na východe, e notoricky podporovali kadú revoltu voči pápeskej moci a cirkvi vôbec a e trebárs neskorie obvinenia templárov o vykonávaní tajomných, zrejme heretických rituálov sa celkom kžudne môu zaklada na pravde... Áno, povrchný pohžad môe svedči o niečom podobnom, ale nie je pravdivý, a navye im aj krivdí.
Rytierske rády spĺňali spoločenskú objednávku doby. Druho, či treorodení synovia žachtických rodov boli vežmi často posielaní na cirkevnú dráhu. Rytierske rády priam ideálne ponúkali monos naplnenia v duchovnej, ako aj stavovskej roli bojovníka.
Ich snaha o nezávislos vychádzala z mylienok vežkých reformátorov Urbana II. a sv. Bernarda. Hžadali si miesto v spoločnosti, ktorá sama bola nová, kde máločo malo svoj pevný bod.
Duchovný svet ich členov bol pravdepodobne mystický, čo sa zdajú potvrdzova ich úzke vzahy s inými mystickými rádmi, či hnutiami (napr. s uhorskými paulínmi, či spirituálnymi frantikánmi.) Vznikali a formovali sa v náboensky značne heterogénnom a synkretickom prostredí a náboenská intolerancia hlásaná dominikánmi a inkvizíciou im bola ete dlho cudzia. ( Zlé vzahy rytierskych rádov s dominikánmi, hlavne templárov, boli notoricky známe...) Hoci ich kresanstvo bolo voči inovercom tolerantné, bolo pevné. Svedčia o tom časté popravy ich zajatých členov, keď si mohli vybra aj ivot konvertovaním na islám....
K ich rivalite treba doda aj to, e spôsobovala oveža menej kôd, ako napríklad konkurencia obchodných republík, vežkých feudálov alebo noví európski kriiaci, nepoznajúci toleranciu
a ich ciežom bolo vežmi často iba získanie pôdy , postavenia alebo iba slávy...
Vo vežkých a dôleitých bitkách, či výpravách ( Hattin 1187, La Forbie 1244, Tripolis 1289, Akra 1291 ) bojovali vdy bok po boku.
3. Budovanie stratenej antickej záhrady. Rhodos 1305 1522
28. mája 1291 sa pod náporom bojujúcich zrútil v Akre domjon citadely templárov. Trosky pochovali útočníkov i obrancov... Zároveň sa uzavrel skoro 200 ročný príbeh franských domén v Levante...
Členovia rádov, ktorí z bojov vyviazli iví, sa stiahli na blízky Cyprus. To vak bolo na rozdiel od Outremeru stabilným krážovstvom a pre rády sa zúil manévrovací priestor. Vežmajsti, zvyknutí na vežké haly v hradoch ako Margat (Marquab), Krak de Chevaliers,
Tortosa, či Atlít zrazu sídlili v malých hradoch, ktorých domjon bol mení, ako hradu stredného francúzkeho žachtica...
Rády, zaloené na ochranu svätých miest ich napokon neuchránili, zlyhali.... V očiach verejnosti sa tak stali príčinami poráok, a ich bohatstvo sa zdalo by neodôvodnené a nezaslúené. Pre korunované hlavy, sa zasa rády stali zbytočným tátom v táte. Túto, pre nich nepriaznivú situáciu si vedenie rádov samozrejme uvedomovalo, a snailo sa ju zvráti. Oba starie rády začali s urýchleným budovaním bojových flotíl, nemeckí rytieri presunuli svoje aisko do Baltu. Johaniti prestavbu rádu uskutočnili dôslednejie a napokon mali asi aj viac astia, ako ich bratia...
Najprv ale spomeňme malorského rodáka, rytiera, frantikána, mystika, Rajmonda Llulla. Na prelome 13/14.st Llul pobudol niekožko rokov na Cypre, medzi iným medzi templármi. Vraj viedol dlhé rozhovory s hodnostármi i jednoduchými bratmi rádu. Výsledkom týchto debát bolo memorandum ktoré prvýkrát prezentoval pápeovi v 1295, neskôr v 1305 ho pod názvom Liber Fine aj vydal. Väčinou sa vie o Llulovi vie iba tožko, e bol apotolom zjednotenia rádov. Ale Llul hovoril viac, heretikov a inovercov treba obráti na vieru pomocou vzdelaných misionárov (jezuiti ?(sic!))... a rády, v resp. zjednotený rád by si mal vytvori silné základne na ostrovoch ako Rhodos a Malta...
Neviem, či johaniti Llulove dielo čítali, ale ich nový vežmajster, Viliam de Villaret (1296 1304) začal s reorganizáciou rádu. V prvom rade, obchodnú flotilu rádu rozíril, a premenil ju na bojovú. Rád samotný rozdelil podža jazykov na provesánský, auvergnský,
francúzky, aragonský, nemecký, taliansky a anglický. V 1492 sa od aragónskeho oddelil kastílsky a v 18.st potom vznikol anglo-bavorský. U z tohto rozdelenia je zrejmé, e jedným z jeho ciežov muselo by zníenie vplyvu francúzkeho kráža. Aby rád bol menej zranitežný cez osobu vežmajstra, dal generálnemu konventu viac právomocí. V 1305 bol po smrti nahradený synovcom Fulkom de Villaret (1305 -1319). ako naozaj poveda, či Fulk vedel, aký osud čaká templárov, ale keď ho navtívil pirát Vignolo de Vignoli (s ktorým by sa oficiálne teoreticky nemohol ani stretnú) s návrhom, aby spolu obsadili súostrovie Rhodos, nezaváhal ani na chvížu... Prvá výprava na ostrov bola vskutku bizarná, toti útočná jednotka obsahovala aj s vežmajstrom celých 31 rytierov a serantov... Napokon v 1310 získali aj hlavné mesto.
Vežmajster si nové rádové územie dal potvrdi od pápea, ako aj od byzantských panovníkov
imperátora Andronikosa II. (1282 1328) a jeho spoluvládcu Michala IX. (1294 1320).
Hoci rytieri museli získa od obyvatežov mesto Rhodos vojenskou silou, čoskoro vytvorili unikátny symbiotický model, ktorý im dobre slúil temer ďalích 5 storočí.... Rhodos bol síce oficiálne súčasou Východorímskej Ríe, ale tá bola u iba svojím tieňom a na obranu či správu ostrova v resp. súostrovia nemala síl ani prostriedkov. Ostrovy boli preto vystavené stálym útokom rôznych pirátskych skupín, alebo im dokonca slúil ako základňa pre nové lúpené výpady. Príchodom rytierov sa toto zmenilo. Pre skúsených, skvelo zorganizovaných rytierov neboli piráti protivníkom, a obyvatelia získali od koristníkov trvalú ochranu.
Johaniti nastolili na ostrove pevnú a dobre fungujúcu správu, do ktorej sa od počiatkov snaili
zaangaova miestnu, grécku elitu. Niektorí historici, hlavne marxistického razenia často opisujú vládu johanitov na Rhodose a neskôr na Malte ako vykorisovanie, či kolonializmus, a píu aj o tragédii gréckeho obyvatežstva, ktoré na stáročia stratilo suverenitu...
Kadopádne bol to zvátny kolonializmus, toti na rozdiel od iných kolonializmov, v prípade johanitov prostriedky prúdili z Európy na Rhodos... Rytieri ponechali mnohé hrady v správe
miestnych pánov, a nejeden z nich bol napriek ortodoxnej viere aj konfráterom rádu. Výstavba pevností a lodí dávala obyvatežom ostrova prácu, a kým miestni obyvatelia napríklad benátskych kolónií ili v biede, občania Rhodosu bohatli.
Zaujímavé bolo aj náboenské vrstvenie ostrova. Rytieri boli samozrejme, katolíci, a gréci ortodoxní. Na ostrove ale ila aj silná idovská komunita a nemálo moslimov. Títo boli síce čiastočne zajatci, alebo ich potomkovia, nemálo ich bolo vak slobodných obchodníkov, lekárov, stavitežov... V meste nevzniklo nič, čo by pripomínalo notoricky známe getá v európskych metropolách. Rytieri mali síce svoje ulice, ale dom kresana striedal dom ida či muslima... Toto tolerantné prostredie pretrvalo a po pozdné 15.st, keď sa pod vplyvom rytierov panielskych jazykov začalo pomaly meni (v neprospech idov ).
Rád pokračoval aj vo svojej zdravotníckej činnosti, v ktorej sa naďalej opieral hlavne o znalosti arabských liečitežov. V Rhodose dal postavi vežký hospitál, kde naďalej platilo vetko, čo sa im dovtedy osvedčilo. Ako jedni z prvých si rytieri uvedomovali aj potrebu hygieny. Čistota ich lodí bola legendárna, a vyvinuli dokonca aj niečo, čo by sme mohli nazva hygienickou políciou. Predtým, ako mohla obchodnícka, či pútnicka loď zakotvi v prístave, musela prija johanitskú delegáciu, ktorá ju prehliadla. Mŕtvych museli hodi do mora (bez ohžadu na náboenské protesty) a chorých izolovali do karantény. Tieto opatrenia boli také úspené, e ostrovu sa vyhol aj mor (čierna smr), ktorý postihol hlavne západnú Európu, odkiaž väčina rytierov pochádzala...
Na Rhodose pokračovalo antické dedičstvo aj v stavebníctve, literatúre a umení. Niektorí rytieri boli vychýrení zberatelia antických sôch, ktoré potom zdobili paláce záhrady i hrady.
V stavebníctve vyuíval rád orientálne, miestne i juhofrancúzke a panielske (okcitánske) vplyvy. Týkalo sa to vak iba civilných stavieb. Pri obranných stavbách stavitelia rádu uplatňovali vdy najmodernejie trendy...
O grécku kultúru, literatúru i filozofiu sa ivo zaujímali aj vzdelaní členovia rádu, akým bol napr. paniel Juan Fernandez Herendia (1377 1396). Tento vežmi vestranný a dobrodruný vežmajster je medzi iným povaovaný za jedného so zakladatežov modernej katalánčiny...
Hrad sv. Petra na ostrove Bodrum. Litografia z 19. st. Z knihy J.R. Smitha: Hospitallers
Na litografii z 19.st vidno pôvodnú výzdobu pevnosti sv. Petra na ostrove Bodrum. Dnes
väčinu týchto reliéfov mono vidie v múzeách v Paríi či Londýne...
Johaniti sú povaovaní za bohatú a vplyvnú organizáciu. Nebolo to vdy tak. Získanie
súostrovia rád finančne vyčerpalo a museli zobra vežkú pôičku u florentských bankových
domov, ktoré sa im podarilo splati a v polovici 14.st. Majetok po templároch tie nebol a
takou finančnou injekciou, za akú sa často povauje. Vo Francúzku ho mohli prebra a po
zaplatení značnej finančnej čiastky (koruna to eufeministicky nazvala dlhom po templároch ), v Anglicku bola u značná čas templárskeho majetku u v rukách súkromných vlastníkov a teda pre rád nadobro stratená. Na druhej strane rádu pomohli bohaté templárske komendy z Cypru, a určite aj strategické miesta ako hrad Vrana na pobreí Dalmácie, z ktorého potom rád urobil po vzore templárov svoje uhorské centrum.
Pomaly sa dostávame k tomu, čo urobilo rád najznámejím k bojovej úlohe. Johaniti sa po strate Svätej Zeme stali ochrancami morských trás pred útokmi pirátov. Tejto úlohy sa zhostili naozaj svojsky od obchodníkov bez ohžadu na ich vieru vyberali ochranný poplatok. Kto zaplatil, bol obchodník, kto nie pirát... Kresania boli chránení lepie, ak sa obchodníkovi podarilo dokáza, e je naozaj obchodníkom, jeho zabraný majetok mu bol vrátený a rytier zodpovedný za zábor (zrejme nie prísne) potrestaný. Sú vak aj známe prípady, keď rád bojoval proti berberským ako aj katalánskym pirátom. (Osudom oboch boli galeje...)
Po vybudovaní a usídlení sa rád v polovici 14.st začína opä výraznejie angaova v boji proti islamu. V 1344 sa v aliancii s Cyprom, Janova a Pápeského tátu zúčastňuje dobytia mesta Smyrny, ktoré potom udral a po 1402, keď ho dobyli Mongoli pod osobným velením Tamerlána. V rokoch 1364 1370 sa zúčastnili výprav Cyperského kráža Petra I. de Lussignan, medzi iným aj dobytia Alexandrie (1365). V r. 1396 bojovali so igmundom Luxemburským pri Nikopole. Aj neskôr sa zúčastňovali zápasu Uhorska a Turecka o Balkán, medzi iným uhorskí johaniti tvorili jadro akej jazdy protitureckého hrdinu grófa Jána Hunyadiho, a po Moháč (1526) vcelku úspene prispievali k obrane juných hraníc Uhorska.
Postupom Turkov na západ sa Rhodos stával stále viac izolovanejím. Mnoili sa aj pokusy islamských síl o dobytie ostrova. Prvému čelili bratia v 1444 pod velením vežmajstra Jeana de Lastic (1437 - 1454), keď sa Rhodos pokúsil doby egyptský sultán. Je zaujímavé, akú obrannú taktiku vežmajster zvolil: Nechal sa Egypanov vylodi, a mesto odolávalo za hradbami. Keď usúdil, e hradby sú u neudratežné, náhlym výpadom egyptský výsadok zlikvidoval. Je príznačné, e rád nedostal skoro iadnu významnejiu pomoc od európskych kresanských panovníkov.
Ďalí pokus bol v 1480, keď sa dobytie ostrova pokúsil turecký sultán Mohamed II. Dobyvatež. Rád pod velením prísneho vežmajstra ( vzdelaním matematika !) Pierra d´Aubussona (1476 1503 ) napokon so astím odrazil aj tento útok. Európske dvory neposkytli výraznejiu pomoc rádu ani v tomto prípade, naopak, v tureckej armáde bojovalo veža kresanských oldnierov...
Rhodos napokon stratil vežmajster, ktorý bol irónou osudu z toho istého rodu, ako vežmajster, ktorý stratil Akru, Philippe Villiers de l´Isle Adam (1521 1534). Na turecký trón zasadol najväčí panovník svojho národa, Sulejman Zákonodarca/Nádherný. Keď v 1521 dobyl Belehrad, v kvetnatom liste blahoelal novému vežmajstrovi k zvoleniu a zároveň ho vyzval, aby mu vydal ostrov... Vežmajster samozrejme odmietol, a tak v 1522 začalo vežké obliehanie pod osobným velením sultána... Po 6 mesiacov trvajúcom obliehaní napokon rytieri prijali sultánov návrh na čestný odchod, pričom si mohli zo sebou odnies vetky relikvie, cennosti, archív a zbroj. Výnimku tvorili delá. S rytiermi odilo aj niekožko tisíc obyvatežov ostrova. Zachovanie rádu sa často pripisuje iba rytierskosti a dobrej vôli tureckého panovníka. V skutočnosti ilo o tvrdý kompromis. Turci neboli navyknutí na zimné aenia. Pre blízkos pevniny a sultánovu prítomnos v prípade Rhodosu urobili výnimku. Morálka tureckej armády vak upadala kadým odrazeným útokom, a neprispelo k nej ani zlé, dadivé počasie... Sultán vak nevyhnutne potreboval úspech, a tak navrhol výhodné podmienky. (K podobnej taktike sa neskôr uchýlil aj v prípade hradu Koszeg ( Kysak,1532 )
Z pohžadu obrancov nelo o nič iné, boli na konci so zásobami potravín, ako aj streliva, a ortiež nad stavom pevnosti hlavného ininiera rádu Benátčana Gabriela Tadiniho bol nemilosrdný, mesto je neudratežné...
A tak za zdvorilých giest ostrov zmenil majiteža. Obyvatelia potom spomínali na vládu rytierov ako druhé zlaté obdobie po antike.. Sultán si myslel, e rytierov posiela do zabudnutia. Neskôr svoju rytierskos trpko ožutoval...
Zdroje: 1)J. Riley- Smith : The Knights of St. John in Jerusalem an Cyprus 1050 1310 (London 1967)
2)J. Riley-Smith : Hospitallers The History of the Order of St John (Hambledon press, London 1999
3)E. Bradford : The Shield and the Sword : the Knights of Malta ( London 1972 )
4)Terence Wise / Richard Sciollins : The Knights of Christ ( Osprey 1984 )
5)Tim Picles / Christa Hook : Malta 1565 : Last Battle of the Crusades ( Osprey 1998 )
6)Berthold Waldstein Wartenberg : Řád Johanitů ve středověku (Academia Praha 2008 )
7)A Magyar Máltai Lovagok Szovetségének Emlékkonyve 1928 2003 ( Mikes kiadó, Springer tudományos kiadó, Budapest 2003 )
8)
www.orderofmalta.org