Malta a premena rádu. 1530 - 1798Po strate základne, akejsi rajskej záhrady sa rytieri mohli naozaj cíti, ako Adam a Eva vykázaní z raja. Svet okolo sa podobne, ako po strate Akry nadobro zmenil. Vtedy sa rodili silné národné monarchie, na čo doplatili templári. Teraz nastával vek mnohonárodných rí : Turecko, ktoré postupne pohltilo celý muslimský svet a pomaly ohrozovalo aj Viedeň. Ako protipól sa s mením oneskorením rodila Habsburská ría....Cirkev sa začala meni tie. Noví kazatelia ako Luther, Zwingli síce vyrástli z katolicizmu ale po odmietnutí ich reforiem Rímom vytvorili nové protestantské cirkvi, ktoré katolícke rády ruili. Nových cirkví sa ujali panovníci a johaniti prili tak o mnoho komend niektoré jazyky sa výrazne oslabili, kým kedysi jeden z najvplyvnejích, anglický zanikol úplne, v resp. do 1565 sa zredukoval na jediného člena... (sekretár a leutnant turkopolier sir Oliver Starkey).
Johaniti sa po strate Rhodose dočasne usídlili v talianskom meste Viterbo (1527), ale keď morová epidémia dosiahla mesto, rytieri boli rozhodnutí získa nejaký vhodný ostrov v Stredozemnom mori. Uvaovali o Mallorce, Minorce, Ibize, Elbe, Cérigu, napokon vak
dostali ponuku od cisára Karola V. o léne na ostrove Malta. Ako léno museli cisárovi a miestokrážovi Sicílie odovzda jedného sokola ročne. Okrem toho dostali za povinnos bráni africkú pevnos Tripolis. Malta bola strategickým ostrovom, oproti úrodnému Rhodosu to vak bola skoro holá vyprahnutá skala. Obyvatelia sa ivili rybolovom a príleitostným pirátstvom, elitu tvorili potomkovia normanských dobyvatežov. Jazykom bola forma arabtiny, ale Malania boli (a sú) horlivými kresanmi, hrdí na to, e na ich ostrove zakotvil svojho času aj sv. Peter.Ostrov ponúkal skvelé prístavy, ale jeho nehostinnos spočiatku rytierov odrádzala, a smútili za Rhodosom.Po skúsenostiach vak vedeli,e ance na znovudobytie starej vlasti sú mizivé.Zisk Malty sa dá pripísa diplomatickým schopnostiam vežmajstra Philippa Villiersa de l´lsle Adama.
Obdobie, ktoré nasledovalo bolo neskutočne brutálne a krvavé a je známe ako vojna o ovládnutie Stredomoria. Kým toti johaniti hžadali novú základňu, berberskí piráti ovládli morské trasy. Ich rýchlym lodiam nedokázali pomalie európske odporova a čoskoro u pred ich útokmi neboli v bezpečí ani pobrené mestá a dediny.Pirátski vodcovia ako Oruch a hlavne jeho brat Hayretin Barbarossa si uvedomovali, e ak získajú podporu tureckého sultána, získajú aj neobmedzený prírast lodí žudí a zdrojov. Turecká flotila sa takto zrodila prakticky zo dňa na deň prakticky z ničoho.
Johaniti sa novým trendom okamite prispôsobili. Stali sa tvrdími, nežútostnejími a ich nepriatežmi( hlavne Benátčanmi) boli vežmi často označovaní sami za pirátov.... Napriek tomu sa z tohto obdobia dajú o nich nájs aj žudomilné informácie. Po Moháči napríklad vykupovali kresanských otrokov z Uhorska a usídžovali ich vo vyžudnených dedinách v Provence. Podobný osud čakal vežmi často aj zajaté moslimské eny. Treba poznamena k dobru rádu aj to, e na Malte vytvorili tak isto tolerantnú spoločnos, aká bola na Rhodose, a spoločne tu ili v mieri idia, moslimovia a katolícki aj ortodoxní kresania (presídlenci z Rhodosu.) A okujúco pôsobí informácia, e v predvečer obliehania rád evakuoval na Sicíliu spolu s časou ien a detí aj slobodných muslimov.
Samozrejme rád sa zo značnými silami zúčastnil vetkých vežkých námorných bitiek v réii cisára Karola V., ktoré zvača končili katastrofami. V 1551 stratili aj Tripolis, ktorý so panielskych pevností v Afrike padol ako jeden z posledných.
V r.1557 bol za vežmajstra zvolený Jean Parisot de la Valette. Pochádzal zo starého okcitánskeho kriiackeho rodu, napojeným aj na pôvodných grófov de Toulouse. Za jeho panovania sa útoky rádu na turecké lode zintenzívnili. La Valette sa obklopil skvelými žuďmi, ako napr. Mathurin d´Aux de Lescount z gaskoňského klanu Armagnacov, známejí pod menom chevalier Romegas, maral rádu Melchior de Robles, alebo u spomínaný sir Oliver.... De la Valette zdokonalil aj pionánu sie rádu, mal svojich žudí prakticky v najvyom tureckom vedení, čo sa pri vežkom obliehaní ukázalo ako rozhodujúce.
V r. 1564 sa chevalierovi Romegasovi podaril majstrovský kúsok zajal loď Sultanu s benátskym nákupom perkov v hodnote 90 000 zlatých dukátov, a na palube bola aj stará, vye 100 ročná dojka Sulejmanovej obžúbenej dcéry Miriam, ktorá sa na tureckom dvore teila náleitej úcte. V tom istom roku sa Romegasovi výnimočne darilo - podarilo sa mu zaja aj loď s nóbl pútnikmi do Mekky, medzi iným sa mu takto dostal do rúk aj guvernér Alexandrie... (Turecké mamičky vraj straili svoje nezbedné ratolesti chevalierom Romegasom)
Oficiálne tieto útoky rádových lodí poslúili ako zámienka pre vežký útok na Maltu (1565), ale viac ako dcérine náreky zaváili strategické hžadiská. Malta bola dôleitým prístavom, jej vlastníctvo by Turkom umonilo napadnutie Sicílie a následne aj Talianska. Sulejmana znepokojovali aj fortifikačné práce na ostrove a chcel zaútoči skôr, ako budú pevnosti dokončené a ostrov absolútne nedobytný.
Výsledky niekožkomesačného obliehania, známeho aj ako posledná bitka kríových výprav sú známe, rádu sa podarilo ostrov ubráni, čím zároveň ubránili aj svoje právo na existenciu. Vo Valettovi odchádza posledný vežký vežmajster starého typu, a sám rád sa od 17. st začína meni na svetskejí. Ako ilustráciu k de la Valettovej osobe a celému jeho tímu neboli to iba skvelí vojaci, ale aj realisti, ktorí sa snaili meni k lepiemu svet podža svojich moností, ale nepúali sa do beznádejných, vopred prehratých vojen. Tak sa im tesne pred smrou slávneho vežmajstra podarilo preda vetky rádové domény na Cypre (1567). O rok sa začala invázia Turkov a v 1570 si ostrov dobytím prístavu Famagusty podmanili.
Pre Sulejmanovu armádu bol neúspech na Malte takým fiaskom, e o Malte sa nesmelo ani hovori (Malta yok Malta neexistuje). Sultán prisahal, e o rok osobne dohliadne na dobýjanie. Osud chcel inak, zomrel pri dobýjaní hradu Siho (Szigetvár) ktorý bránil svetský správca a spolubrat johanitov gróf Nikola Zrínsky.
Po vežkom víazstve rád získal na popularite. Na základe plánov Francesca Laparelliho (Michelangelov iak) a Gerolama Cassara sa začalo s výstavbou nového hlavného mesta, Valetty, ktoré sa tak stalo prvým mestom vybudovaným podža renesančných plánov.
Chevalier Romegas a lode rádu sa zúčastnili samozrejme vežkej námornej bitky pri Lepante (1571). K Romegasovi sa viae aj jediný prípad, keď sa rád zúčastnil aenia proti heretikom: Na pápeov príkaz bojoval v krátkej, ale intenzívnej kampani proti hugenotským silám. Evidentne vak táto kampaň nič nevyrieila a pravdepodobne sa na ňu Romegas vybral pod tlakom. Rád sa predtým aj potom snail vnútrokresanským konfliktom vyhnú.
Ku koncu storočia pozval vežmajster Jean l´ Evesque de la Cassiére (1571 1581) po hádke s maltským biskupom na ostrov inkvizíciu, okrem napätých vzahov medzi rádom, domorodým obyvatežstvom a inkvizíciou vak tento krok zrejme neznamenal v ivote rádu veža.
K 16. storočiu sa viae aj vznik unikátnej protestantskej vetvy rádu. Táto sa vytvorila z branderburského bailifstva. Toto malo v ráde vdy trocha zvlátne postavenie. Bolo vytvorené v 14.st zlúčením templárskych a johanitských komend v oblasti zrejme aj s členstvom. Svoju inakos si baili zachovávala aj neskôr, a ete v stredoveku získalo zvlátneho hodnostára, herrenmeistera podobného ako mali mečoví bratia (livónska vetva) u nemeckých rytierov. (Podobných templárskych hodnostárov mali templári/johaniti aj v kótsku, kde bula o rozpustení templárov nebola nikdy vyhlásená). V 16.st potom predstavitelia baili vzdali hold markízovi Branderburgu, Joachimovi II. (eleznorukému) a keď sa ten stal v 1539 protestantom, rytieri ho nasledovali. S materským rádom nasledoval dlhý proces vzájomných sporov, ale napokon sa baileát podarilo zachova ako luteránsku intitúciu, oficiálne nezávislú od materského rádu. Neoficiálne zrejme kontakty nepretrhali celkom nikdy, a v 18 storočí sa evanielická branderburská baili znovu zjednotila s materským rádom.
Znak johanitov ako suverejného rádu s knieacou korunou
17. storočie začalo testom novovybudovaných pevností. Začiatkom storočia (1615) sa turecký výsadok asi 60 galejí pokúsil o dobytie ostrova. Po niekožkodňovom bezvýslednom dobýjaní usúdili, e opevnenia sú neprekonatežné a odplávali. Turci sa ostrov doby nikdy viac nepokúsili.
Rád, v resp. jeho vežmajster dostal v 1607 titul rískeho knieaa (podobne ako predtým vežmajster nemeckých rytierov ), v 1630 sa vežmajster stal aj členom kardinálskeho zboru.
Napriek týmto úspechom sa rád vnútorne začal meni. Vzrástol počet rytierov francúzkeho jazyka a ku koncu storočia u tvorili 2/3 vetkých členov. Upadala aj morálka. Mladie deti aristokratických rodov nechceli v ničom zaosta od svojich svetských súrodencov a skoro neviazane sa venovali sexuálnym radovánkam. Rád si síce udral strohý vojenský ráz i údernú vojenskú silu, ale stará duchovnos pomaly vyprchávala. Na obnovu morálky síce pozvali na Maltu jezuitov, ale v tomto neuspeli ani oni. Okrem toho, mono za ich pozvaním treba vidie tradičnú spríbuznenos johanitov s inými mystickými rádmi.
Rád sa zúčastnil vojen s Turkami po boku svojho rivala ete z templárskych čias, Benátok.
Ilo o boje o Krétu 1645 1669. V rámci tejto vojny sa odohrala vežká námorná bitka spojeného loďstva Benátok a rádu pri Dardanelách (1656), ktorú oslavovali ako Lepanto II.
Námorná prevaha vak nezabránila tureckému záboru Kréty, hoci hlavné mesto, Candia odolávala a po 1669. Johaniti mesto údajne opúali poslední.
Rytieri rádu získavali na európskych dvoroch stále väčie uznanie v oblasti vojnového námorníctva. V 18.st u kolili francúzkych, britských a neskôr aj ruských námorných kadetov. Podobnému repektu sa teili aj zdravotníci a lekári rádu.
Rád tie poskytoval vysoko účinnú pomoc pri ivelných katastrofách, napr. na Sicílii v 1669 ( Messina, Regio) 1787 (Augusta) , keď ich výborne organizovaná pomoc tak frustrovala neschopného miestokráža, e pomoc rádu chcel odmietnu, ako nenáleitú. Vežmajster odmietol odmietnutie poslúchnu.
Postavy v rádovom odeve z 18.st. Duchovný rádu ,rytier, páa vežmajstra, vežmajster,
dvaja preláti a starí profesný rytier. Z knihy J.R-Smitha: The Hospitallers
Budovanie miest, pevností ale aj infratruktúry, kostolov, kôl neskôr aj divadla, kninice zabezpečilo obyvatežom Malty prácu i príjem, počet obyvatežov sa počas panovania rádu zniekožkonásobil. Malta bola oproti panielskými Burbonmi zle spravovanej Sicílii ostrovom blahobytu a so stredomorskými ostrovmi v tureckom područí bolo úplne neporovnatežné.
Rád sa staral aj o obchod, ostrov sa stal strediskom obchodu z bavlnou. Tie jeho zásluhou
domestikovali pestovanie pomarančov, a maltské pomaranče boli hitom 18.storočia....
Hoci ostrov a jeho obyvatelia bohatli, rád naopak upadal. Finančne ho vyčerpávali stále zdokonažujúce sa opevňovacie práce na pevnostiach (Tie napokon vyuili a Angličania v tzv. 2. bitke o Maltu v 2ww) a prechod z tradičných galejí na vežké plachetnice. Tieto boli toti neskutočne drahé, a hoci nejeden vežmajster investoval do ich kúpy aj svoj vlastný rodový majetok, loďstvo rádu nebolo primerané ete ani ku koncu 18.st. Tu by sa dalo trocha pekulatívne zamyslie, prečo rád stále zbrojil, keď Turecko v 18.st u nebolo ani druhoradou mocnosou ? Odpoveďou asi je, e rád si chcel zachova suverenitu aj v čase moderných národných tátov, a pevnosti a loďstvo budoval skôr proti Francúzku či Anglicku.
Hodnostári rádu v uniformách z 18.st. Z knihy J.R-Smitha: The Hospitallers
V 18. st za vežmajstra Emanuela Pinta de Fonsecu (1741 1773) rád vyhlásil suverenitu a na Malte si ako prvý zriadil nunciát sám pápe. Čoskoro ho nasledovali krajiny ako USA....
Za tohoto vežmajstra sa s materským rádom opä spojila odtiepená protestantská baili a včlenila do novovytvoreného anglo-bavorského jazyka. Vežmajster chcel vyui vplyv baileátu na požskú žachtu a rád získal aj nové majetky po práve rozpustenom ráde jezuitov v Bavorsku.
V tomto období je aj niekožko zaujímavých informácií o aktivitách rádu v Karibiku a vo vojne Severoamerických kolónií za samostatnos a vznik USA. Johanitskí hodnostári často spravovali francúzke domény v oblasti. Keď vypukla vojna o nezávislos Ameriky proti Vežkej Británii, Francúzko (a aj panielsko) podporilo osadníkov kolónií proti svojmu odvekému rivalovi. Mimochodom, pod osadníkmi by sme si nemali v prvom rade predstavova jednoduchých žudí ale klasickú pozemkovú žachtu anglo-keltského a juhofrancúzkeho pôvodu (Väčinou ilo o rody z Anglo-kótskeho pohraničia, alebo o hugenotské juhofrancúzke rody.). Mnohé sa z nich dajú odvies a ku kríovým výpravám a nejeden z nich mal svojich zástupcov aj v rytierskych rádoch.... Rozhodujúcu námornú bitku pri zátoke Chesepeak (1780) vybojoval pre Američanov francúzky admirál Francois Joseph Paul markíz de Grass Tilly, gróf de Grasse. U johanitov začínal ako páa vežmajstra a slúil na rádovej galeji ako dôstojník. Neskôr pôsobil vo francúzkom námorníctve. Lode rádu údajne chránili americké obchodné lode pred Angličanmi. Túto informáciu sa mi vak nepodarilo overi.
Nasledujúci vežmajster Emmanuel de Rohan-Polduc (1775- 1797) vypracoval ústavu rádu, ktorá s obmenami platí dodnes. Tie on vypracoval stratégiu politiky zblíenia sa z Ruskom, čo sa napokon ukázalo ako katastrofa. Vežmajster si toti uvedomoval tak vojenskú slabos rádu tak strategickú polohu ostrova. Chcel teda suverenitu garantovanú vežmocou a ako najlepie rieenie sa mu javilo silné, ale ďaleké Rusko. Rusko podobný krok privítalo a ako nasledovník požského vežkopriorátu vznikol ruský, cár Pavol I. sa zasa stal protektorom rádu.
Vo Francúzku samozrejme tieto kroky rádu neuli pozornosti. Po revolúcii v 1792 rád razom priiel o svoje majetky vo Francúzku, v 1797 vetky majetky západne od Rýna v vajčiarsku a Taliansku.
Novým vežmajstrom, sa stal prvý reprezentant nemeckého jazyka, Ferdinand von Hompesh (1797- 1799) . Hompesh bol človekom vybraným a zrejme aj odobreným aj ruským cárom, a bol predurčený pokračova v proruskej línii. Jeho vožba nebola celkom bez problémov, a úspechu vďačil iba apatii francúzkych rytierov, ktorí sa volieb zdrali. panielsky jazyk sa na protest z rádu odtiepil a osamostatnil ! História pochybovačom dala za pravdu, hoci nový vežmajster by mono v pokojných časoch rád spravoval bez problémov, ale krízové situácie evidentne nezvládal. Nebol zrejme ani dobrým diplomatom a jeho pomstychtivos, obviňovanie iných za vlastné zlyhania tie nedokresžujú jeho charakter práve v lichotivých farbách.
Ani rád sám vak nebol na tom oveža lepie. Keď Napoleon v júni 1798 zakotvil v prístave Valetty s 58 000 vojakmi na palubách svojej flotily, na ostrove bolo 332 rytierov, 50 príli starých alebo chorých, 200 bolo Francúzov, a vežmajster iba bezradne sedel vo svojom paláci. Neskôr sa rozírila legenda, e rytieri nemohli bojova proti kresanom, preto ostrov radej vzdali... Pravda je vak taká, e proti modernej armáde Napoleona boli absolútne bez ancí. Dá sa poveda, e koncepcia rádu ako vojenskej organizácie elitných bojovníkov napokon podžahla modernej masovej armáde. Je tie evidentné, e rád finančne nezvládol ani preteky v zbrojení.
Vežmajster odplával so svojimi najvernejími 16 rytiermi do Triestu.Poklady z jeho paláca dal Napoleon naloi na loď,ktorú neskôr potopil admirál Nelson. Ironicky, tak ako nikto nikdy nenaiel poklad templárov, stratil sa aj poklad hospitallerov.
Rozpad a znovuzrodenie
Vežká čas rytierov sa uchýlila do Ruska, kde vyhlásili vežmajstra von Hompesha za zosadeného, a za nového vyhlásili ruského cára Pavla I. Aj keď ho mnoho rytierov uznalo za vežmajstra, neuznal ho pápe a cár evidentne nespĺňal iadnu zo základných poiadaviek : nebol profesným rytierom, nezloil tri mníske sžuby čistoty, poslunosti a chudoby naopak bol enatý, a bol samozrejme, pravoslávny. Cár hneď po svojom zvolení otvoril peciálny, druhý ruský vežkopriorát pre nekatolíckych (pravoslávnych) rytierov a na riadenie rádu zriadil tzv. svätú synodu.
Malta medzitým zmenila vládcu, tak ako padla Napoleonovi do rúk bez boja, tak ju obsadili aj Angličania.
Ruské dobrodrustvo ukončil atentát Pavla I. (1801) a kede jeho nástupca, cár Alexander I. sa o titul vežmajstra neuchádzal, vedením poveril svätú synodu, ktorá sa opätovne snaila o vožbu vežmajstra v zmysle kanonického práva.. Ferdinand von Hompesh sa pokúsil o návrat, ale bezvýsledne. Napokon vedením rádu poveril pápe Pius VII. Najprv Alberta Ruspoliho, a keď on odmietol, Giovani Batistu Tommassiho. Tommassi získal aj podporu ruských rytierov a tak obnovil zákonný stav v ráde. Treba vak poveda, e ani on, ani jeho nástupca, Innico Guevara- Suardo neboli vežmajstrami, boli iba správcami, hoci s uznaním a odobrením pápea.
Naďalej ostávala otvorená otázka sídla rádu. Na Malte sa u natrvalo zariadili Angličania. V súvislosti s povstaním na ostrove Rhodos existoval plán pomoci povstania a následného návratu, ale pre politické dôvody sa neuskutočnil. Rád mal tak dočasné sídlo najprv v Messine, potom v Catanii, napokon vo Ferarre, čo u ale bola príprava na usídlenie sa v Ríme. (1834). Tu je sídlom rádu Maltský palác ( Via Condotti 68 ) a Villa del Priorato di Malta na Aventine. Rád získal naspä niektoré majetky v Taliansku, a rytieri sa čím ďalej tým viac venovali pôvodnej, liečitežskej činnosti.
Pius IX. bulou Militarem Ordinem Equitum (1854) schválil nové pravidlá rádu, ktoré zohžadňovali zmenené postavenie rádu a poiadavky na sžuby rytierov. Postupne sa rozbitý rád začal opätovne zjednocova, a tento proces sa ukončil uznaním suverenity rádu Talianskom v 1884 a následne znovupripojením panielskeho jazyka (1885). Novou organizačnou jednotkou rádu sa stali národné zväzy. V niektorých, hlavne v cirkevných kruhoch ete preívala poiadavka znova militarizova rád, ale táto nebola reálna .
Rád bol aktívny vo vetkých, hlavne európskych konfliktoch, kde poskytoval samozrejme zdravotnícku starostlivos obom stranám. Suverenitu rádu postupne uznávali aj ďalie táty.
Protestantské branderburské bailifstvo bolo začiatkom 19 st tie zmenené na jednoduché vyznamenanie Pour Merite, ale ete pôvodní členovia ho opätovne obnovili. Podobne vznikla, pomerne dobrodrune aj anglická anglikánska vetva. Dnes tieto síce nie sú súčasou rádu, ale úzko s ním spolupracujú. V prípade týchto protestantských odnoí rádu je vedúcim rádu väčinou niekto z panovníckej rodiny (v monarchiách) v prípade branderburského bailifstva titul herremeistera patrí u tradične rodu Hohenzollerov. Branderburské bailifstvo dnes sústreďuje nemeckých, vajčiarskych, holandských, francúzkych a maďarských protestantských rytierov, védski rytieri vytvorili samostatnú skupinu. Anglická vetva podchytáva aj rytierov v USA a Kanade. Hoci protestantské odnoe rádu nie sú súčasou hlavného rádu, ich duchovnos je vežmi podobná a na projektoch často úzko spolupracujú. Tie sa povaujú za pokračovatežov pôvodného rádu z právneho pohžadu.
Znamená dnes niečo by rytierom sv. Jána ? Je to iba o prestíi ? ako poveda. Keď čítame zoznam 11 popravených johanitov za účas na sprisahaní proti Hitlerovi v 1944 tak sa javí, e nie, e členstvo zaväzuje dodnes.. Rytieri samotní dnes vak u skôr reprezentujú, spravujú finacie, rád zabezpečuje svoje sluby cez dcérske organizácie.
Kto sa môe sta rytierom dnes ? Môe to by iba rodený žachtic ? Prví johaniti rozhodne nepatrili medzi najurodzenejích, a prísluník vysokej žachty bol pomerne zriedkavý v rádoch - aj v tých starích ete aj začiatkom14.st. Postupne sa kritériá na pôvod zvyovali, a napokon uchádzač mal dokáza a 10 urodzených predkov po líniách oboch rodičov. Rád vak tieto neuplatňoval nikdy dôsledne, (ako príklad môe poslúi napr. sir Oliver Starkey, ktorého rod bol iba gentlemanský nie gentry a ich jednoduchý žachtický titul určite nebol starí ako jednu generáciu. Zvykne sa uvaova o yeomanskom pôvode rodu. )
V Strednej Európe platil asi vdy miernejí prístup (Aspoň to tak vyzerá u požských, či uhorských johanitov ). Dnes u žachtictvo nie je podmienkou členstva v ráde, hoci vežká väčina rytierov samozrejme, žachtický pôvod má. V zväze maďarských maltézskych rytierov, z pamätnej knihy ktorých som čiastočne čerpal, je aj menoslov členov rádu. Od zemana po korunného princa je tam zastúpená celá hierarchia. ( Medzi rytiermi v období do 2.ww je veža mien zo Slovenska napr. Révay de Szklabinya ( Sklabiňa ), Kubinyi de Felso Kubin et Deménfalva ( Horný Kubín a Demänová ) , Okolicsányi de Okolicsnó ( Okolično ) ,barón Podmanyicky, Radvánszky de Radvány ( Radvaň )..) O existencii slovenského zväzu som sa z oficiálneho webu rádu nedozvedel. Slovenskí rytieri vak sú, jedným je známy politik, bývalý predseda parlamentu predseda KDH Pavol Hruovský.
Dôvod k hrdosti ma aj Česká Republika, Český vežkopriorát sa môe pýi najdlhou kontinuálnou históriou, a vežkoprior, brat gróf Paar bol ványm kandidátom na vežmajstra v 2008. Pre vysoký vek túto poctu odmietol, a tak sa stal vežmajstrom fra Mattiew Festig, pozdný potomok sira Adriana Fortescue, konfrátera rádu a kanonizovaného martýra za vieru.
( Bol popravený za anglikánskej reformácie ).
Rád, poskytuje poskytujú zdravotnícku starostlivos dnes pomocou dcérskych organizácií. Vlastní a prevádzkuje nemocnice a kliniky po celom svete, vrátane Svätej Zeme (Pôrodnica v Betleheme - Maltskí rytieri, kým očnú ambulanciu v Nabuluse spravuje anglická vetva..)
V rozvojových krajinách operujú pomocou mobilných ambulancií a sú prítomní aj v prípade prírodných katastrof, či konfliktov. Vo Vežkej Británii majú sie prvej pomoci, ktorá je zároveň najrozírenejou koliacou sieou. (St. John Ambulance).
Zdroje: 1)J. Riley- Smith : The Knights of St. John in Jerusalem an Cyprus 1050 1310 (London 1967)
2)J. Riley-Smith : Hospitallers The History of the Order of St John (Hambledon press, London 1999
3)E. Bradford : The Shield and the Sword : the Knights of Malta ( London 1972 )
4)Terence Wise / Richard Sciollins : The Knights of Christ ( Osprey 1984 )
5)Tim Picles / Christa Hook : Malta 1565 : Last Battle of the Crusades ( Osprey 1998 )
6)Berthold Waldstein Wartenberg : Řád Johanitu ve Stredověku (Academia Praha 2008 )
7)A Magyar Máltai Lovagok Szovetségének Emlékkonyve 1928 2003 ( Mikes kiadó, Springer tudományos kiadó, Budapest 2003 )
8)www. orderofmalta.org