Príbeh Ojíře ze Svin a Lomnice je príbehom žachtica, ktorý sa ako mladík z uznávaného panského rodu, ale bez významnejieho majetkového zázemia, postupne presadil medzi najvyiou žachtou krážovstva a zabezpečil výrazný majetkový rast landtejnskej vetvy rozrodu Vítkovcov. Je to príbeh osobnosti, ktorá dosiahla v svojej dobe uznanie a vysoké postavenie, ale neúprosný beh času a kontrastnejie príbehy českej histórie ( akým bol napr. ivot Ojířovho súputníka Závia z Falkentejna ), vytlačili informácie o ňom do úzadia.
Môj opis ivota pána Ojířa, vychádza z dostupných, ale nie vdy presných dokumentov a kronikárskych informácii, preto ho treba chápa ako pravdepodobný príbeh osobnosti, ktorý môe by ete upresnený novými dokumentmi a informáciami, ktoré sa postupne objavujú vďaka otváraniu archívov a ich verejnému sprístupňovaniu.
Nakožko moja znalos českej gramatiky nie je dostatočná, článok je písaný po slovenský s českými menami osôb, miest a kalendárnych mesiacov, aby tak článok bol žahie čitatežný českým záujemcom o históriu.Prvé informácie o naom Ojířovi sa objavujú v listine z roku 1253, kde spolu s bratom Vítkom ze Skalice svedčí na listine Václava I. pre pitál rádu nemeckých rytierov v Prahe (1). Predpokladám, e v roku 1253, u od mladosti aktívny Ojíř, dosiahol vek stredovekej dospelosti okolo 15 rokov. Preto asi môeme dátum jeho narodenia posunú krátko pred rok 1238.
Ďalou listinou, kde vystupuje mladý Ojíř, je donácia Přemysla Otakara II. z 7. června 1255 pre kostol sv. Frantika v Prahe (2). Ojíř vystupuje v listine ako svedok spolu so svojím ďalím bratom Pelhřimom (Peregrinus et Hogerus fratres). Na základe skutočnosti, e Ojíř v listinách spolu s bratmi je vdy uvádzaný a za nimi a následne vystupuje v listinách aj v dobe, kedy u jeho bratia nie sú spomínaní, je moné predpoklada, e bol najmladím z troch známych synov Vítka z Klokot (Vítek zo Skalice, Pelhřim a Ojíř ).
V listine z roku 1255 vystupujú obaja Pelhřim ako aj Ojíř bez predikátu, lebo pravdepodobne ete samostatne nevlastnili iadne vlastné sídlo, najstarí z bratov Vítek asi zdedil do vlastníctva Skalici, po ktorej mal aj svoj predikát.
Následne evidujeme Ojířa v roku 1257. V tomto roku Přemysl Otakar II. začal vojenskú výpravu proti svojmu susedovi bavorskému vojvodovi Jindřichovi Dolnobavorskému (3). Ich spory súviseli s ich súperením o rakúske dedičstvo, s Přemyslovou podporou Filipa Korutánskeho na post salzburského arcibiskupa (vojvoda Jindřich Dolnobavorský naopak podporoval na tento post protikandidáta Oldřicha Sekovského), hraničnými spormi vyplývajúcimi z dedičstva po rode pánov z Bogen (Domalicko). Přemysl mal snahu čo najskôr vojensky vyradi Jindřicha Dolnobavorského spriazneného s uhorským krážom Belom IV., aby bol Jindřich pacifikovaný pri očakávanom vojenskom konflikte s Uhorskom.
Pri načasovaní útoku na Bavorsko Přemysl rátal aj s nesúladmi v rode Wittelsbachovcov, nakožko brat Jindřicha Dolnobavorského, falchrabě Ludvík bol vtedy zaneprázdnený na Rýne. Ďažou výhodou Přemysla Otakara mala by krátka doba od vyhlásenia vojny Jindřichovi s následným vpádom českého vojska do Bavorska. Přemysl pouil ako východiskové územie pre vpád práve Salcburské arcibiskupstvo, odkiaž začal svoju ofenzívu. Rýchlo obsadil opevnené body na rieke Inn mestečká Neuburg a Schärding a začal s rabovaním postupova na mesto Landshut, vtedajie sídlo jeho protivníka. Vojvoda Jindřich, niekožko dní pred vpádom, zachytil listy útočiacej strany a dokázal sa na útok pripravi. Zvolal svojich milites a vyzval na pomoc aj svojho brata rýnskeho falckrabího Leopolda, ktorý stihol prís na pomoc. Takto posilnená bavorská branná moc sa postavila Přemyslovi na odpor.
Na Přemyslovo prekvapenie sa zo sžubne vyzerajúceho dobrodrustva stala skoro fatálna pohroma. Keď sa české vojsko aj s narabovanou korisou priblíilo k Altfraunhofenu, stretlo sa so silným a dobre manévrujúcim vojskom Jindřicha Dolnobavorského, posilneného aj o jednotky jeho brata. K otvorenej bitve nemal Přemysl Otakar dos síl a preto 24. srpna poiadal o 1 dňové prímerie a následne začal rýchlo ustupova smerom na Mühldorf. Snail sa čo najskôr prejs cez rieku Inn, za ktorou mal lepie ance odoláva protivníkovi. Přemyslovým jednotkám sa nepodarilo odpúta od nepriateža a problémy vyvrcholili pri prechode mosta cez rieku Inn, kde bavorské vojsko dostihlo utekajúcich útočníkov ( Přemyslovo vojsko bolo asi pomalé aj kvôli narabovanej koristi ). Pri prechode mostu cez Inn pri Mühldorfe sa pod Přemyslovými akoodencami zrútil drevený most (údajne bol podpílený) a vežká čas jeho vojska sa ocitla vo vode, len menej časti spolu s krážom Přemyslom sa podarilo prejs Inn a ujs smerom na Salzburg. Zvyné vojsko sa buď utopilo alebo sa pokúsilo dosta na breh. Tá čas, ktorá dopávala k brehu, kde u boli bavorskí prenasledovatelia, bola zahnaná naspä do vody. Ďalia čas sa ukryla vo vei podhradia. Falcrabí Leopold nechal túto veu podpáli, pričom v nej zahynuli vetci v nej ukrytí. Zvyok Přemyslovho vojska sa dostal do mesta Mühldorfu, kde sa 9 dní tak hrdinsky bránil, e mu bol dovolený vožný odchod aj so zavazadlami (4).
Medzi hrdinsky sa brániacimi rytiermi v Mühldorfe uvádzaný Haiir cognatus Wochonis bol práve ná Ojíř, príbuzný Voka z Romberka (5). Herman Altaský v svojich análoch mohol uvádzané mená skresli, ale v okruhu rodu pána Voka sa nikto iný s podobným menom nenachádzal. Navye Ojíř je doloený aj v nasledujúcom období vo vojenskej druine Vítkovcov na čele s Vokom z Romberka.
Neúspene vojenské aenie do Bavorska neprinieslo obkžúčeným v Mühldorfe zisk, nakožko prili o čas výzbroje a pravdepodobne sa museli sklada aj na vykúpné. Pre mnohých to boli stresujúce záitky, najmä keď sa museli v akej zbroji dosta z rieky Inn na breh. Sám Vok z Romberka údajne po svojej záchrane pred utopením sžúbil postavi klátor, čo aj následne splnil zaloením Vyebrodského klátora. Pre náho Ojířa z hžadiska jeho budúcnosti bola účas na tomto vojenskom aení cennou devízou. V danom období ete Ojíř nedisponoval slávnym menom / predikátom a keď ho kronikári napriek tomu uvádzajú pri ostatných významných pánoch, dá sa usudzova, e na výprave upútal pozornos svojimi vojenskými schopnosami a odvahou. Spoločne preité kruné chvíle s ostatnými významnými pánmi asi utuili ich vzájomné vzahy, ktoré neskôr Ojíř dokázal ikovne vyui.
Niekedy pred rokom 1260 Ojíř zaloil alebo získal osadu Sviny, nakožko v tomto roku počas aenia proti uhorskému krážovi prvý krát vystupuje s predikátom ze Svin (Hoygerus de Swinz).
Sviny leali na kriovatke ciest a preto boli vhodným miestom na vznik mesta a hradu (tvrdze), z ktorého bolo moné kontrolova (chráni) prechádzajúcich. Ojíř je povaovaný za stavebníka svinského kostola Nanebovzatia panny Márie a zakladateža svinského hradu (6). Mal asi so svojimi Svinami vežké plány, keď nechal vybudova na miestne pomery vežký dvojloďový románsky kostol, ktorý bol pravdepodobne súčasou jeho opevneného sídla. Dnený kostol, ktorý je prekrásnou gotickou stavbou, vyrástol práve na základe pôvodného románskeho kostola. Svedči o tom, by mohol obrys zamurovaného románskeho okna, asi ete z Ojířovho obdobia viď obrázok niie:

Sviny sa stali ako prvé súčasou zbierky panstiev, ktoré Ojíř pre svoj rod usilovne budoval a zbieral. Stavba vežkého kostola bola určite finančne náročná a prebiehala viacero rokov, nakožko prezentácia nového farára / plebána sa uskutočnila a v roku 1278, pravdepodobne počas Ojířovho vyhnanstva.
K vojne medzi českým a uhorským krážom sa schyžovalo u dlhí čas pred rokom 1260. Poslednou kvapkou bola Přemyslova podpora tajerských povstalcov proti uhorskej vláde. Povstanie v lete roku 1259 viedlo k vytlačeniu uhorských jednotiek zo tajerska a uhorským vládcom bolo jasné, e bez českej podpory by nebolo úspené. Obe strany sa začali chysta na vojnu. Vojnové akcie začali u na jar roku 1260. Zásobovacie problémy na českej strane a obava z napadnutia mongolmi na uhorskej strane viedli k dohode o 40 dňovom prímerí, ktoré obe strany vyuívali na získavanie ďalích spojencov. Na konci prímeria sa české, braniborské a rakúske jednotky sústreďovali pri Láve. Čas moravských a sliezskych jednotiek pod vedením Bruna zo Schauenburku sa schádzala pri Pohořeliciach a následne sa mali pripoji k hlavným Přemyslovým silám. Po skončení prímeria sa mladí uhorský kráž tepán (starí uhorský kráž bol jeho otec Bela IV.) rozhodol pre diverzný výpad. Ciežom mali by práve moravské a sliezske jednotky pri Pohořeliciach. Pre nepriazeň počasia kumánske jednotky vedené tefanom zablúdili, ale v následujúcom výpade sa dostali k Stocu pri Láve, kde bol hlavný opevnený tábor českého kráža. tepán vyslal meniu čas kumánov k táboru, ktorá následne začala uteka a tým vylákala čas bojachtivých rakúskych jednotiek k prenasledovaniu. Bola to vak typická kumánska pasca na vylákanie menej početných rakúskych jednotiek, ktoré boli následne obkžúčené a zmasakrované. Padlo viacero významných rakúskych pánov medzi inými aj bratia grófi Konrád a Oto z Hardeggu a Plainu, Kraft z Burgschleinitzu, Kadolt Orphan. Jednalo sa o výkvet rakúskej žachty, ktorá nemala ancu sa vzda a následne vykúpi. To otriaslo sebavedomím vojska Přemysla Otakara II. Viacerí účastníci jeho vojska sa chceli vráti domov alebo doporučovali uzavrie mier s uhorským krážom. Přemysl, aby udral morálku nariadil presun k rieke Morave, kde sa pripojili aj jednotky vedené olomouckým biskupom Brunom. V tomto tábore sa Přemysl rozhodol udeli Vokovi z Romberka ako léno úprázdnené Ráabske hrabstvo (po pánoch z Hardeggu). Svedčia o tom 2 listiny z června 1260 (7), kde vystupuje medzi svedkami aj Ojíř, práve s predikátom de Swinz (spolu s ďalími Vítkovcami Budivojom zo Skalice a Oldřichom z Hradce). Jednu listinu vydal Přemysl Otakar II., druhú listinu jeho manelka Markéta. Texty v oboch listinách sú rovnaké ako aj svedkovia, z toho sa dá usudzova, e boli vydané súčasne.
Môme sa len domnieva, prečo sa konalo takéto jedinečné povýenie. Predpokladám, e to bola odmena / stimul Vokovi z Romberka, e dokázal presvedči rakúsku žachtu, aby nepodliehala depresii a pokračovala v aení proti Uhrom. Romberk bol hornorakúskym správcom (iudex provincialis) a mal silnú oporu u svojich rakúskch príbuzných (páni zo Schaumberku). Vokovi muselo by jasné, e udranie si hrabstva Ráabs bude závisie aj od výsledku vojenského stretnutia. Prípadný neúspech mohol na post rakúskeho vojvodu vráti spojencov Gertrúdy Babenberskej, čo by asi pre neho znamenalo stratu Ráabsu.
Obrázok hradu Ráabs s pôdorysom, na ktorom je moné vidie, ktoré časti hradu stáli u v 13. storočí:

Na konci června vznikla patová situácia, kedy na pravom brehu rieky Moravy pri Kressenbrune stálo vojska Přemysla Otakara II. a na žavom brehu Moravy vojsko uhorského kráža Belu IV. a jeho spojencov. Zhruba 2 týdne ani jedna strana nemala chu riskova prechod na druhý breh, kde ich čakalo nepriatežské vojsko. Keďe obe strany mali problémy so zásobovaním, vyslal Přemysl za uhorským krážom Belom vyslanca, ktorý navrhol, aby jedna strana ustúpila ďalej od brehu a dovolila druhej strane prebrodi rieku. 13. června mala zača regulárna rytierska bitka medzi oboma vojskami. Uhorská strana sa asi cítila silnejia a prijala monos prebrodi sa na rakúsky breh rieky Moravy.
A do tohto bodu sa opis situácie pred bitkou v princípe zhoduje u väčiny zdrojov. Rôzne sú ale opisy neplánovaného začiatku bitky 12. června.
Väčina autorov v princípe uvádza podobný priebeh: V tento deň ráno čas Přemyslových síl spíovala (zháňala zásoby jedla) a zároveň kráž tepán so svojimi kumánskymi jazdeckými jednotkami ako prvý prebrodil Moravu a následne začal obkžučova vojenský tábor Přemysla Otakara. Český kráž, cítiaci sa ohrozovaný kumánskou jazdou, spolu s časou svojich akoodených rytierov pod vedením Jaroa z Podehus zaútočil na uhorské-kumánske sily a následne sa k nemu pripojili jednotky Voka z Romberka (8). akodenci rozrazili a zatlačili žahkoozbrojenú kumánsku jazdu a k Morave, kde narazili na ďalie uhorské jednotky, ktoré práve brodili rieku. Tieto taktie nemali ancu uspie voči rozbehnutej jazde Přemysla a museli sa da na útek. Z českej strany sa pridávali do boja aj ďalie jednotky a napríklad Bore z Riesemburku preiel cez Moravu a do uhorského tábora, kde sa zmocnil cennej koristi. Uhorské jednotky utekali, pričom Přemyslové vojská ich prenasledovali a k Bratislave.
Niektorí autori popisujú začiatok inak. Napr. niektoré uhorské zdroje vinia z napadnutia kumánskych jednotiek Voka z Romberka a aj Jiří Kovařík (9) uvádza, e kumáni pod velením mladieho uhorského kráža tepána sa začali rozvíja tak, aby prenikli českému vojsku do boku. Bitku zahájili buď samotní tepánovi kumáni alebo ohrozované jednotky Vítkovcov. Prvý čelný útok rytierskych akoodencov ( asi Vítkovcov spolu so Schaumberkovcami ) rozohnal a následne začal prenasledova kumánsku žahkú jazdu. Ďalie uhorské sily sa pokúsili o protiútok, ktorý sa nepodaril a rozpadol sa. Ústup uhorských síl sa zmenil za útek k rieke za chrbtom, čo pre nich znamenalo katastrofu.
Táto verzia sa nedá vylúči. Vítkovci boli silne závislí od výsledku bitky a dobre si pamätali nedávny zákerný postup kumánov (plavcov) u Stoce, preto mono pri prvom nepriatežskom akte na kumánov zaútočili.
Ojíř sa následne objavuje v listine z 21. června 1261, v ktorej Agnes vdova po Pelhřimovi de Witigenawe venuje klátoru vo Vyom Brode kostol Panny Márie v Rychnove. Tento dar bol vykonaný so súhlasom synov pani Agnes Voka a Sezemu, pána Voka zakladateža klátora (Vok z Romberka), pána Ojířa, strýka jej synov a pána Budivoja (z Krumlova). Listina bola spečatená spoločnou pečaou Pelhřima a Ojířa (11).
Listina objasňuje rodinné vzahy Pelhřima a Ojířa. Obaja uívali pred rokom 1261 spoločnú peča s predikátom Witigenawe a asi bezpodielovo spravovali spoločné majetky v okolí tejto osady. Po smrti Pelhřima sa hlavou tejto vetvy rodu stal práve Ojíř. Pani Agnes venuje svoj zdedený majetok v Nemeckom Rychnove, v okolí ktorého mali majetky aj páni z Poreína, preto sa nedá vylúči hypotéza, e Agnes mohla by pôvodom blízka práve tomuto rodu.
Spoločná peča Pelhřima a Ojíře z Witigenawe ( Třebone ) z roku 1261

Podrobnú rekontrukciu rodových vzahov vítkovskej vetvy de Witigenave (z Třebone) umoňujú informácie spojené s plánovaným zaloením nového enského cisterciatskeho klátora Ojířovými sestrami Kateřinou, Ludmilou, Juttou a Gertrúdou.
Kateřina bola určitý čas predstavenou enského cisterciatskeho klátora v Tinově (12), ale od roku 1264 je na tomto poste u uvádzaná abatya Elisabeth (13). Emancipované sestry pravdepodobne chceli podpori svoju sestru Kateřinu pri zakladaní nového enského cisterciatskeho klátora, kde mala by znovu abatyou. Hlavne Ludmila a Jutta boli najaktívnejie pri získavaní finančných prostriedkov pre zaloenie nového klátora. Zachovali sa viaceré listiny, ktoré dobre dokumentujú obchodnú aktivitu Ludmily ( z Ríe ), ktorá predávala pre tento účel svoje zdedené majetky vo Walkersdorfe klátoru v Zwettli (Světlá) a majetky v Gerhartsdorfe klátoru v Heiligenkreuz.
Archív v Zwettli uvádza 4 listiny, ktoré sprevádzali predaj Ludmiliných podielov vo Walkersdorfe (25. května 1265). Pri vydávaní vyie uvedených listín sa v klátore v Zwettli zila iroká Ludmilina rodina, miestna rakúska žachta z Waldviertelu a asi následne 5. září 1266 aj český kráž, ktorí potvrdili daný predaj (14).
V prvej listine je Ludmila z Ríe uvádzaná ako filia quondam antiqui Witigonis(dcéra zosnulého/starého Vítka) a predáva svoje majetkové práva vo Walkersdorfe so súhlasom jej bratov Vítka zo Skalice a Ojířa (de Witigenaue), Wilhelma de Szinko (Vilém ze inkov) a Zumbraka de Linz (Súmrak z Týnce), zastupujúcich sestry Gertrúdu a Juttu. Za ochrancov týchto majetkov na rakúskej strane boli určení Rapoto z Falkenbergu a jeho rovnomenný syn. Svedkami na listine sú Oldřich z Hradce, Oldřich z Lomnice, Budivoj zo Skalice, Vítek z Krumlova, bratia Vok a Sezema (de Witigenave), Rapoto so synom z Falkenbergu a ďalia rakúska žachta.
Pri predaji v roku 1265 ete nebolo známe miesto budúceho klátora, nakožko sa spomína len jeho budúca poloha niekde v Čechách. V dochovanej listine z 28. alebo 29. srpna 1267, v ktorej sa uvádza kúpa dediny Pňov pri Nymburku sestrami Ludmilou a Juttou, tie ete nie je uvedené kde má nový klátor stá (15). Svedkami sú znovu Zumrák z Týnce ako aj Vilém ze inkov. V listine z 5. září 1265 Přemysl Otakar II. oznamuje , e Ludmila z Ríe predala tvrtinu svojich statkov v dedine Gerhartsdorf opátovi klátora v Heiligenkreuze s ciežom podpori sestru Kateřinu pri zaloení nového klátora (16).
Dcéry Vítka z Klokot usilovne zháňali podporu pre zaloenie klátora aj mimo Vítkovského rodu a pre konkrétne miesto sa rozhodli asi a okolo 17. října 1267. Niekedy pred týmto dátumom Jutta, titulovaná ako pozostalá vdova po Kunovi z Kováne (de Chowan), kúpila od bratov Budislava a Barlotomeja a od Osany vdovi po ich ďalom bratovi Bohuslavovi, dedinu Pohled s prísluenstvom a s patronátnym právom ku kostolu. Kúpa prebehla so súhlasom Smila z Lichtemburka (Bohuslav bol jeho purkrabí), ktorý sa taktie vzdal nárokov na túto dedinu. Listina uvádza aj ciež kúpy a to zaloenie klátora svätých pannien cisterciatčiek. Smil so svojimi synmi zároveň poskytol imunitu, aby budúci klátor nebol napádaný zo strany Smilových potomkov a podporil aj vyrovnanie ďalích práv miestneho kostola, ktorý sa stal základom klátora. Podža textu listiny (17), pre kúpu tohto majetku boli pouité aj finančné prostriedky, ktoré poskytla Jutta so súhlasom manela Kuna z Kováňe.
Začiatok fungovania klátora potvrdila listina z 24. února 1269, ktorou Přemysl Otakar II. potvdil vznik klátora Vallis s. Marie v Pohledě, ktorého ochrankyňou sa stala královná Kunhuta. V listine sa uvádzajú aj zásluhy u nebohej Ludmili z Ríe, bývalej vychovatežky krážovny Kunhuty, pričom Ludmiline dcéry Elizabetha a Welena, členky rádu (previedli na klátor aj niektoré zdedené majetky v okolí Novej Ríe), sú v tomto dokumente označované ako chovankyne krážovny. V svedečnej rade sú popri cirkevných zástupcoch uvedení hodnostári českého krážovstva a moravského markrabstva a zároveň Smil z Lichtemburku spolu s Ojířom ze Svin (de Zwynz) (18).
Podrobnejí popis celého zakladania klátora v Pohlede uvádza Zbyněk Sviták (19). Z vyie uvedeného procesu je zaujímavá nadtandardne aktívna účas českého kráža a jeho manelky. Domnievam sa, e Ludmila vyuívala svoj kontakt na Kunhutu pre získanie podpory krážovského páru. Kunhuta podporila Ludmiline aktivity aj po jej smrti. Dá sa preto usudzova, e obe eny mali dobrý priatežský vzah.
Z listín ohžadom zakladania klátora v Pohledu a z listiny z roku 1261 je moné následne rekontruova rodinu pána Ojířa. Z listiny z Zwettlu vieme, e źudmila bola dcérou starého (zosnulého ) Vítka ( z Klokot ), čo umôňuje celý rod priradi k tomuto pravdepodobne najmladiemu synovi vežkého Vítka z Prčice. Spoznávame troch synov Vítka z Klokot: Vítka ze Skalice, Pelhřima de Witigenawe ( na listinách z Zwettlu sú ako svedkovia jeho synovia Vok a Sezema ) a Ojířa de Witigenawe. Poznáme aj tyri jeho dcéry: Kateřinu ( bývalú predstavená klátora v Tinově), Ludmilu ( manelka Markvarta z Říe a Hrádku ), Gertrúdu, ktorú zastupoval Vilém ze inkova (asi jej manel) a Juttu, pri ktorej nie je zrejmý jej vzah na Súmraka z Týnce, nakožko v listine o kúpe osady Pňov z roku 1267 je označovaná ako vdova po Kunovi z Kováne. (20)
Na listinách z Zwettlu následne svedčia Oldřich z Hradce, Budivoj zo Skalice a Vítek z Krumlova, žahko identifikovatežný zástupcovia hradeckej a krumlovskej línie Vítkovcov. Nejasný je vzah Oldřicha z Lomnice, ktorý mal asi blízky vzah k Vítkovcom, ale doteraz sa nepodarilo presne identifikova jeho rodinné putá k tomuto rodu.
Samotný Ojířov otec Vítek z Klokot je pre históriu málo jasnou osobou. Prvý krát sa s ním stretávame v roku 1220, kde svedčí na listine svojho brata Vítka mladieho, ktorou dáva klátoru v Milevsku dedinu Kojetín, za spásu due starého Vítka (ich otca Vítka z Prčice) (21). V tejto listine pouil predikát z Klokot a toto označenie mu v rámci rodu Vítkovcov ostalo. S Vítkom z Klokot sa spája aj dar polovice osady Presnik pre klátor v Zwettli (tzv. Svetelská listina z rokov 1240 a 1250), naväzujúci na predchádzajúce darovanie polovice tejto osady klátoru, s právom robi na majetku zmeny (22).
Pan Jůna predpokladá, e Ojířov otec Vítek z Klokot často spolupracoval s vetvou pánov z Hradce, preto by sa mohol nachádza aj v listinách, kde sú uvádzaní ako svedkovia Vítek a starý Vítek a Jindřich, synové Vítka resp. Vítek a bratři Vítek a Jindřich z Hradce. Pričom Vítek z Klokot môe by označovaný ako starý Vítek resp. brat Jindřicha z Hradce (23). Vítek z Klokot býva veobecne povaovaný za najmladieho syna otca celého rozrodu Vítka z Prčice. V období po roku 1230 mohol by posledným ( teda starým ) ete ijúcim Vítkom synom Vítka z Prčice.
Vítek z Klokot pravdepodobne uíval okrem majetkov v okolí dneného Tábora a dnenej Třebone aj majetky za rakúskou hranicou. Viacerí bádatelia predpokladajú, e sa prienil a majetkovo uchytil vo Waldvierteli - pravdepodobne s niektorou dcérou pánov zo Zöbingenu (24).
V rokoch 1260 a 1269 vystupoval Ojíř buď s predikátom ze Svin alebo s predikátom de Witigenawe. Sviny asi vlastnil ako nedelietežný majetok a na vlastníctve osady Witigenawe sa podielal spolu so svojim bratom Pelhřimom (spoločná peča) a následne s jeho synmi Vokom a Sezemom. Predpoklada to môeme na základe u spomínanej listiny z roku 1261, vydanej jeho vagrinou Agnes, kde nie je síce Ojíř v texte uvádzaný ako de Witigenave, ale na pouitej spoločnej pečati je tento text jednoznačný.
Dá sa predpoklada, e majetkové podiely v okolí dnenej Třebone zdedil spolu s bratom Pelhřimom po svojom otcovi Vítkovi. Mohlo sa jedna o viacero usadlostí resp. hospodárskych dvorov ako napr. aj spomínaný Presnik. V predikátoch sa im najčastejie uvádzajú rôzne variacie názvu Witgnov, Vitknov, Witgenaw, Witigenawe a pod., týkajúce sa sídla prekladaného ako Vítkov resp. Vítkov luh.
Nie je úplne objasnené ako prelo panstvo Witigenawe ( pouívam hlavne tento dobový názov, nie pozdejí názov Třeboň) plne do rúk Ojířovho rodu (25). Pri osídlovaní tohto močaristého kraja jeho predkovia narazili na osídlovanie z rakúskej strany, organizované najmä klátorom v Zwettli. Vítek z Klokot, podža Svetelskej listiny, odpredal resp. daroval čas mejetkov tomuto klátoru. Listina konkrétne hovorí o osade Presnik, ale predpokladáme jeho spoluprácu s týmto klátorom aj u iných majetkov v tejto často povodia Lunice, vrátane samotnej osady Witigenawe. Tieto majetky mohli by odpredané, darované respektívne spoločne vlastnené alebo klátorom budované ako tzv. grangie hospodárske dvory, ktoré potom žachtický majitež spätne vykupoval. Moný vývoj majetkového usporiadania v okolí dnenej Třebone popisujú aj pani Renata Nováková a pán Zdeněk alud (26).
Systematické spätné skupovanie majetkov od Zwettlu sa bratom Pelhřimovi a Ojířovi darilo okolo rokov 1255-1260, kedy bol klátor vo finančnej tiesni a musel hradi súdne výdavky v dlhoročných majetkových sporoch s Eufémiou z Pottendorfu (dcéra Hadmara z Kuenringu, ktorá poadovala vrátenie majetkov darovaných klátoru jej predkami).
Archivár a farár v Zwettli pán Frast odhadoval koniec pôsobenia cisterciakov v okolí Třebone okolo roku 1270, kedy klátor v Zwettli predal svoje majetky Witigenawe et Saher za sto libier viedenských denárov (27).
Ako vidno Ojíř so synovcami získali do vlastníctva aj majetok Saher dnený ár june od Trhových Svín. Prvé zmienky o dvorci / majetku Sahar siahajú a do obdobia kedy musel vojvoda Bedřich, v snahe aspoň legalizova prienik kolonizácie, organizovaný pánmi z Kuenringu, udeli tomuto rodu v roku 1185 ako léno pozemky na západ od hornej Lunice a k riečke Stropnici (28). O rok pozdejie daroval mníchom z klátora v Zwettli dvorec Lazisich resp. Saher.
V roku 1221 potvrdil darovanie daného dvorca klátoru v Zwettli aj Přemysl Otakar I. s podmienkou, e klátor nesmie pokračova v klčovaní lesa (29). U v tomto období k dvorcu patril aj rybník (jeden z najstarích v Čechách).
Majetok Sahar bol strategicky umiestnený na tzv. Vitorazskej stezke, ktorá viedla z Vitoraze cez Nové Hrady a častokrát bol označovaný ako zemská brána, za ktorú sa nemala dosta rakúska kolonizácia.
Vyie uvedené informácie naznačujú, e českí panovníci neboli nadení z rozirovania rakúskej expanzie do vnútra Čiech a ich rozhodnutia voči rakúskej strane boli viac vynútené ako dobrovožné.
Pri potvrdzovaní listiny Přemysla Otakara I. z roku 1221 boli prítomní aj Vítkovci Vítek a Jindřich - bratia. Jindřich bol zakladatežom rodu pánov z Hradce a jeho uvádzaným bratom Vítkom, mohol by teoreticky aj Vítek z Klokot.
Kúpou dvorca Saher pánmi de Witigenave sa Ojířovmu rodu podarilo zastavi rakúsku expanziu na české územie a naopak sa otvoril priestor pre návrat časti vitorazských území do rúk českej žachty.
V lednu 1263 Přemysl Otakar II. vydal listinu ohžadom zaloenia klátora Zlatá koruna, pričom definuje majetky ktoré majú patri tomuto klátoru (30). Medzi svedkami je uvedený aj Hoygeru de Swinz na poprednom mieste, hneď za Smilom z Lichtenburku a pred viacerými krážovskými úradníkmi ako aj pred Oldřichom I. z Hradce ( zástupcovia romberskej a krumlovskej línie nie sú medzi svedkami).
Ukončenie vplyvu cisterciakov z Zwettlu na Třeboňsku nie je moné jednoznačne ohraniči rokom 1270, vplyv a spolupráca pokračovala aj nasledujúce roky. Napr. stavbu takého vodného systému akým bola landtejnska stoka, by sa Ojířovi potomkovia (syn Vítek alebo vnuk Vilém) neodváili bez trvalej podpory cisterciatskych pecialistov. Úzka spolupráca pánov de Witigenawe s cisterciatskym klátorom v Zwettli určite pokračovala aj po roku 1270 (31).Za obdobie najväčieho rozvoja vítkovského vplyvu je moné počíta obdobie Voka z Romberka. Po jeho smrti (3.června 1262) sa najaktívnejími členmi vítkovského rodu stali najmä Oldřich I. z Hradce a Ojíř ze Svin (Vokove deti boli ete nezletilé). Svedčí o tom aj listina z 26.června 1266, v ktorej Čéč z Veleína (Schetscho de Wilitschin) potvrdzuje darovanie osady Reinprecht klátoru v Zwettli, ktorú uskutočnila Čéčová manelka Gisela, sestra pána z Kuenringu (32).
Prvým v poradí svedkov je Oldřich z Hradce, druhý je ná Ojíř (Hogerus de Witigenawe). A za nimi nasledujú Vítek z Krumlova a Budivoj ze Skalice, ktorí boli síce vekovo starí, ale asi menej aktívní. Za nimi nasleduje Albert z Poreína (de Borschow) a Smil z Lichtemburka.
Aj v roku 1264 vystupuje Ojíř s predikátom ze Svin (de Svintz), tentokrát na listine Přemysla Otakara II. z 12. května vydanej v Písku (33). Přemysl zamieňal majetok Bohdanitz, patriaci rytierovi Stironovi de Wetkowitz za majetky Haberse et Vesce. Ako svedkovia sú uvedení: Purchard z Vimperku, Ojíř ze Svin, Oldřich čaník, Hyrzo purkrabí na Zvíkově, Budivoj zo Skalice, Vítek z Krumlova, Zdeslav z Kasejovíc, Ratmír z Bezděkova, Tomá z Libějovic, Drslav ze Zvěradíc, Divi stolník, Ono čaník, Wernhar z Kostela, Peter zo Zemnavíc.
Přemysl Otakar pripravoval podmienky pre zaloenie mesta Budejovíc a potreboval získa Bohdanice, ktoré boli blízko pripravovanej fundácie Budejovíc. Z tohto dôvodu realizoval zámenu majetku s dotyčným rytierom.
Zaujímavé je znovu poradie svedectva Ojířa hneď na druhom mieste pred viacerými krážovými úradníkmi. Ojíř pravdepodobne nebol len obyčajným svedkom, ale mal nám neznámy vzah k majetkom alebo k rytierovi Stirone.
V rokoch 1263 resp. 1264 si niektorí Vítkovci ete neuvedomovali následky novo pripravovaných fundácií kráža na juhu Čiech, ktoré pozdejie mali vežký vplyv na Vítkovskú revoltu. Predpokladali, e v spolupráci s krážom budú môc aj oni ďalej rozvíja svoje mocenské postavenie.
V roku 1268 vidíme Ojířa svedči na listine z 3. srpna, ktorou praský biskup Ján vymieňa viaceré biskupské majetky za majetky patriace praským farám (34). Pri tejto udalosti si biskup vyiadal svedectvo od: Petra probota na Vyehrade, Andreasa komorníka českého, Oldricha z Hradce ( de Novo Domo ) podkomořího, Gallusa stolníka, Divinusa čaníka , Wilhelmusa purkrabího na Pŕimde, Ojíře ze Suin, Budivoje zo Sepekova, Bavora zo Strakoníc a ďalích, vrátane moravských hodnostárov.
Z listiny vidno, e Oldřichovi I. z Hradce sa podarilo získa funkciu podkomořího a ďalí Ojířov príbuzný (vagor) Vilém ze inkov (z Litic u Plzne) získal tie významnú funkciu - purkrabího na Přimde. Ojířovi sa napriek jeho snahe nepodarilo získa trvalé miesto alebo funkciu na krážovskom dvore. Sklamaný sa asi prestal snai o karieru u dvora a po roku 1269 (listina o zaloení klátora v Pohlede) ho u nevidíme na listinách vydaných Přemyslom Otakarom II.
Konkurencia na krážovskom dvore bola vežká a Přemysl uprednostňoval viac niiu žachtu (najmä z Moravy), ktorej viac veril. Z vysokej žachty mali vplyv u kráža len vybraní páni, ktorým Přemysl dôveroval natožko (zaviazal si ich natožko), e niektorým dal za manelky svoje nemanelské dcéry.
Po roku 1270 sa meno Ojířa objavilo v dvoch obsahovo zhodných listinách z 19. března 1272 a z 19. března 1274. Ojíř vystupuje ako svedok bratov Jindřicha a Vítka z Romberka, ktorí v zhode s prianím ich matky Hedvigy, postupujú opátovi vyebrodského klátora patronátne právo ku kostolu v Ráabs.
Rovnaká rada svedkov u oboch listín začína bratmi Wernhardom a Jindřichom zo Schaumburku ( ujovia romberských bratov ), pokračujú Oldřich z Hradce, Ojíř z Klokot, Závi, Vítek a Vok synovia Budivoja z Krumlova, Jindřich a Vok, synovia Vítka z Krumlova, Albert z Poreína, Bene jeho brat, Jindřich z Kosovej Hory, atď. (35).
Pre nás je zaujímavá skutočnos, e Ojíř ako zástupca vetvy de Witigenave sa obajavuje s predikátom z Klokot. Tento predikát pouíval jeho otec, ale zdá sa, e Ojíř tento majetok získal a okolo roku 1270, čo je dlhí čas po otcovej smrti. Nevieme či majetok odkúpil alebo zdedil, ale vyuil vhodnú príleitos a ako svedok poui tento predikát, čím oznámil, e získal ďalí majetok. Mono sa zároveň chcel verejne označi za rodového následníka svojho otca Vítka z Klokot a vodcu jeho rodovej línie. V iných listinách tento predikát nie je pouitý, dôvodom môe by jeho mení význam ( oproti majetkom Sviny alebo Witigenawe ) alebo aj strata jeho významu po majetkových sporoch s českým krážom, ktorý poadoval od Vítkovcov odovzdanie hradu Hradite pri vítkovskom mestečku Ústí.
Nevieme presne čo sa pri Ústí udialo, Dalimilova kronika len krátko uvádza, e kráž Vítkovce z Ústeckého hradite spudí. Pozdejie zdroje uvádzajú, e Přemysl Otakar poadoval od Vítkovcov vydanie Hradia ( vyuil právo na krážovský regál k okolitým náleziskám striebra), na čo títo zareagovali vypálením a zbúraním tohto sídla pred jeho opustením. Z archeologickýh nálezov vyplýva, e hrad Hradite sa nachádzal na územi dneného Tábora v lokalite Kotnov. Existuje viacero moných stavitežov hradu. Podža jednej varianty to mohli by Konrád a Hněvko de Radisch, klienti Oldřicha z Hradce, podža ďaej stavitežom mohol by Sezema z Ústí a Stráe (údajný zakladatež rodu pánov zo Stráe ), ale moná je aj varianta, e stavitežmi hradu bola (třeboňská) línia Vítkovcov de Witigenave, nakožko Klokoty sa nachádzajú na svahu hneď oproti Kotnovu ( 36).
Prípadné stretnutie vítkovského rodu v březnu 1274 sa konalo v čase, kedy u bol zvolený za rímskeho kráža Rudolf Habsburský. Přemysl Otakar II. podcenil význam vožby nového rímskeho kráža a uprednostnil osobné vedenie vojska v konflikte s Uhorskom. Na vožby poslal len svojho zástupcu a nevyuil monosti rokovaní pred samotnou vožbou so zabezpečením svojho postavenia a naopak následne neuznal novozvoleného rímskeho kráža Rudolfa. Tým sa automaticky vyhrotil jeho vzah k novému krážovi, ktorý hžada spôsob ako rozloi moc Přemysla Otakara II. a pritom zväči svoju majetkovú základňu práve na úkor svojho súpera. Rudolf bol ikovný diplomat, ktorý vyuil mocenské nástroje svojho nového postavenia (predvolávanie na snemy, kliatby, léna,... ) a schopnos rozvraca stabilitu moci protivníka. Svoje početné potomstvo vyuil v sobánej politike, vďaka čomu k sebe pripútal väčinu vplyvných kniea nemeckej ríe.
Přemysl spoliehal na pomoc pápea, ako protiváhy rímskeho kráža. Pápe ale uznal novozvoleného rímskeho kráža a začalo by jasné, e Rudolf skôr či neskôr obmedzí mocenské postavenie českého kráža, voči ktorému vznikala opozícia u aj v jemu podriadených alpských krajinách.
Samotní Vítkovci boli typickými kandidátmi na vnútornú opozíciu proti Přemyslovi. Cítili sa odstrčení od účasti na správe krážovstva a český kráž začal silne obmedzova ich domínia budovaním nových krážovských majetkov (zaloenie Budejovíc, klátora Zlatá koruna, vynútené odstúpenie Hradia). V roku 1274 Vítkovci ete asi neuvaovali o vzbure proti svojmu krážovi. Situácia sa zmenila v roku 1276, kedy rímsky kráž Rudolf Habsburský vyhlásil nad českým krážom rísky oberacht (kliatbu, ktorá zbavovala žachtu povinnosti poslúcha svojho kráža) a zároveň začal proti Přemyslovi vojenskú výpravu.
Moc Přemysla Otakar II. sa u rúcala v Korutánsku a v tajersku, odkiaž ustupoval Přemyslov velitež Milota z Ddedic a rímsky kráž stál s vojskom pri Norimberku. Bavorský vojvoda Jindřich vystupoval najprv ako Přemyslov spojenec a bránil prechodu vojska rímskeho kráža. Přemysl preto očakával hlavný úder na české krážovstvo od západu cez Chebsko a začal stava požné opevnenie pri Teplej na severozápade Čiech, kde sa schádzala aj česká hotovos.
Momentom prekvapenia bola zmena postoja bavorského vojvodu, ktorý za prísžub získania Horného Rakúska preiel na Rudolfovu stranu a dovolil prechod jeho vojsk cez svoje územia smerom k Dunaju. Rudolfovo vojenské aenie tak smerovalo do Rakúska, ktoré sa malo sta jeho hlavnou korisou. Rímsky kráž získal na svoju stranu cirkevných hodnostárov biskupa pasovského a arcibiskupa salzburského a kombináciou vojenskej sily a sžubov získaval aj podporu rakúskej žachty, čo spôsobilo rýchly rozklad Otakarovej moci aj v Podunají. Přemysl sa pokusil prejs k rakúskym mestám na Dunaji, ale skôr ako sa k nim dostal, tieto prechádzali pod kontrolu rímskeho kráža. Přemyslovi ostala verná len Viedeň, ktorú tie začali oblieha jednotky Rudolfa Habsburského, pričom vojsko Přemysla Otakara stálo na druhom brehu Dunaja. V tejto situácii prili k českému krážovi správy o vypuknutí povstania Vítkovcov a pánov z Rýzemburku. Dobové pramene sa snaia prezentova, e a táto zrada prinútila českého kráža podda sa rímskemu krážovi a zača s ním mierové rokovania, pri ktorých stratil svoje alpské dŕavy. Pri celkovej analýze vtedajej situácie sa javí, e Přemyslova poráka sa zrodila u v momente, keď žachtické a cirkevné elity v alpských krajinách odmietli jeho vládu resp. sa pridali na stranu rímskeho kráža (v Rakúsku vrátane Přemyslom vymenovaných hodnostárov) (37).
Vítkovcov pri rozhodovaní, na ktorú stranu sa prikloni, silne ovplyvňovali udalosti v Rakúsku, kde sa im príbuzné rody jeden za druhým pridávali na stranu rímskeho kráža. Napr. pasovský biskup Peter, lénny pán Závia z Falkentejna ako aj páni zo Schaumberku, príbuzní Romberkovcov. Vítkovcom blízky rod Kuenringovcov sa rozdelil, línia z Dürnsteinu podporovala Rudolfa, línia z Weitry ostala verná Přemyslovi.
Nedá sa vylúči, či k povstaniu neprispel aj Přemysl svojou nedôverou. Napr. v prípade Borea z Ryzemburka sa uvádza, e nepriatelia falone o ňom informovali panovníka, ktorý začal voči Boreovi vystupova nepriatežsky (38).
Nepoznáme presne kedy vítkovské povstanie vypuklo ani akým spôsobom Vítkovci bojovali proti krážovi. Konkrétne doloené útoky na krážovské domény a majetky sa týkajú a nasledujúceho roku 1277. Vítkovci mono len formálne vyjadrili podporu Rudolfovi, ktorý to mohol deklarova ako ich povstanie a tak ikovne destabilizova súpera (39).
Přemysl Otakar II. musel pristúpi na rokovania, ktoré prebiehali na ostrove Kamberk (ostroj na Dunaji západne od Viedne) a následne bola 21. listopadu 1276 podpísaná východzia arbitrána zmluva, ktorou sa český kráž podriadil Rudolfovi Habsburskému. Formálne 25. listopadu 1276 prijal Otakar od rímskeho kráža ako léno Čechy a Moravu, ale pri tom stratil vetky svoje alpské dŕavy.
Z uzavretej zmluvy vyplývalo, e medzi oboma vládcami má by uzavrený pevný mier, ma by zaistené aj postavenie vetkých spojencov a poddaných oboch krážov a má prís k retitúcii právneho rádu, vráteniu hradov a statkov (40).
Vítkovcov sa týkala čas zmluvy ohžadom zaisteného postavenia vetkých spojencov oboch krážov a vrátenie hradov a statkov. K zmiereniu Vítkovcov s českým krážom nedolo, Přemyslova nevraivos voči nim bola príli vežká, verejne deklaroval, e chce úplne vyhladi celé plemeno vítkovské. Nemali tak inú monos, len pokračova v odboji.
Rudolfovi Habsburskému nestačil dohodnutý stav, kedy si český kráž mal zachova vplyv v Rakúsku na žavom brehu Dunaja. Rudolfovi rytieri začiatkom roku opanovali Pernegg a ďalie lokality, čím Rudolf poruoval túto čas dohody. Zároveň mu vyhovovali pokračujúce nesváry Vítkovcov a Rýzemburkovcov s českým krážom, čím sa neplnila dohoda ani zo strany českého kráža. Naďalej systematicky podporoval vzbúrencov. Napr. na jar roku 1277 v liste do Nemecka informuje, e ho podporuje v českom táte 16 upanov.
Formálne Rudolfov vyjednávač Fridrich Hohenzollerský stále rokoval s českým krážom ako zabezpeči mier. Navtívil Přemysla v Opave a témou rokovaní bolo aj zaistenie postavenia Vítkovcov, citlivej témy pre českého kráža.
Přemysl Otakar II. po svojej politickej poráke roku 1276 pochopil, e musí zmeni svoj postoj k vlastnej žachte. Potreboval posilni svoje domáce zázemie, preto napr. Lichtenburkovcom vrátil ich práva k mestu Brodu, Bavora zo Strakoníc oenil s jednou zo svojich nemanelských dcér. Vítkovcom ale naopak násilne obsadil Jindřichov Hradec a starého pána Oldřicha I. z Hradce vykázal do dediny Buk. Ukžudnenie nepriniesla ani dodatková zmluva podpísaná 6. května vo Viedni, v ktorej boli norimberský purkrabí Fridrich a olomoucký biskup Bruno poverení sledova dodriavanie mieru, hlavne vo vzahu k odbojnej žachte. Hneď listom z 18. května 1277 sa Přemysl sauje norimberskému purkrabímu, e chlapci z Romberka lúpia krážovské majetky a Ojířovi žudia napadli Budejovice (41).
Tlak na podriadenie sa Přemysla Otakara Nemeckej ríi následne pokračoval, svedčí o tom aj rokovanie syna Rudolfa Habsburkého Albrechta s Přemyslom v Prahe, ktoré skončili 12. září 1277 podpisom tzv. Druhej dodatkovej zmluvy. Táto zmluva nevyhovovala Rudolfovi Habsburskému a preto nevola v platnos. Obom stranám začalo by jasné, e sa chystá k silovému rieeniu. Přemysl odmietal zasahovanie rímskeho kráža do svojich práv voči podriadenej žachte a začal rázne kona. Najprv silou potlačil odboj Borea z Rýzmberka, ktorý bol do odboja stále povzbudzovaný rímskym krážom (42). Starý pán Bore bol následne zajatý a odsúdený radou starích na smr.
V ďalom kroku český kráž zaútočil na odbojných Vítkovcov. Na následky bojov pravdepodobne zomrel Vítek z Romberka, ale nakoniec Přemysl zobral na milos Jindřicha z Romberka a Oldřicha I. z Hradce. Dôvodom mohol by sentiment za verné sluby Oldřicha a Voka z Romberka, ale aj snaha úplne si neznepriali ich rakúskych príbuzných. V Rakúsku sa toti začal dvíha odpor voči Rudolfovi Habsburskému a jeho príelcom z Nemecka. Přemysl kalkuloval, e významné rakúske rody sa pridajú na jeho stranu ( Kuenringovci z Weitry presviedčali žachtu v prospech Přemysla).
Závi z Falkentejna, povaovaný za vodcu povstania, a ná Ojíř neboli prijatí na milos a museli utiec zo svojich českých statkov, ktoré im boli zabavené. V březnu 1278 u boli Sviny pravdepodobne v rukách českého kráža, nakožko 3. března vymenoval v Svinách nového farára (43).
V roku 1278 sa v Rakúsku chystalo povstanie proti Habsburkovcom, pričom hlavnými vodcami boli Kuenringovci z Weitry a viedenský patriciját pod vedením Paltrama. Toto povstanie ( mono účelovo vyprovokované ) bolo prezradené a Rudolf obvinil Přemysla z jeho prípravy a z usilovania o svoj ivot. Na severe Rakúska začali boje, do ktorých sa zapojili aj Přemyslove oddiely. Pri ich útoku zahynulo mnoho obyvatežov Weidhofenu. Rudolf Habsburský mal ideálny dôvod na vyhlásenie vojny českému krážovi (44). Definitívne rozhodnutie priniesla bitka na Moravskom poli u Kressenbrunnu v srpnu 1278.
V tejto bitke sa víazstvo priklonilo na stranu Rudolfa Habsburského aj vďaka jeho lepej taktike, respektívne nerytierskej lsti. Pred bitkou Rudolf Habsburský vyčlenil malú skupinu rytierov pod velením Ulricha von Capellen, ktorí sa skrývali na zalesnenom pahorku Hochfeld a ich úlohou bolo z boku napadnú jednotky Přemysla Otakara v zlomovej fáze bitky. Pán Kovařík uvádza (s odvolaním sa na niektoré dobové pramene), e Capellen dostal od Rudolfa príkaz, aby pri útoku jeho jednotka revala Sie fliehen! Sie fliehen! utekajú!, utekajú! (45), čím mali narui morálku vojska českého kráža. To sa im skutočne podarilo. V kritickej fáze, keď sa rozhodovalo, ktorá strana získa prevahu, táto jednotka 20 30 odpočinutých rytierov zaútočila do boku Přemyslovho vojska a spôsobila paniku. Keď sa Milota z Dedic snail vyvies svoje jednotky z bojovej vravy, aby ich znovu sformoval a zaútočil na zákerných útočníkov, mnohé z Přemyslových demoralizovaných jednotiek to pochopili ako útek. Povaovali bitku za prehratú a sami začali z bojiska tie uteka. Přemysl Otakar ostal bojova a do konca, kým nezahynul pod presilou rakúskych rytierov, ktorí neuetrili jeho ivot.
Rudolf Habsburský bol skúsený taktik a stratég, ktorý aj v tomto prípade plánovane vyuil psychologiu na oslabenie protivníka. Asi vedel o náladách a podozrení na monú zradu v tábore Přemysla Otakara II., čo aj predvídavo vyuil.
Pouité zdroje a dopňujúce informácie:
1) Codex diplomaticus Bohemiae (CDB) VI, s. 467- 468 , č. 276, Vítek ze Skalice sa písal podža Skalice severne od Soběslavi, príbuzný Vítkovec z krumlovskej línie Budivoj I. ze Skalice sa písal podža hradu Skalice pri Milevsku viď dipl. práca Zdeněk alud: Páni z Landtejna.
2) Regesta Bohemiae et Moraviae (RBM) II, s. 1167-1168, č. 2663
3) Opis podža viacerých zdrojov: Frantiek Palacký Dejiny národu českého II., Autorský kolektív Petr Klučina, Richard Marsina, Andrej Romaňák: Vojenské dějiny Československa I. díl (do roku 1526), Vratislav Vaníček: Velké dejiny zemí Koruny české III.
4) Mgr. Tomá Somer: Smil, z Boí milosti pán z Lichtemburka disertační práce 2012. Autor uvádza, e Jindřich z Lichtemburka po prepustení musel zbiera peniaze za vykúpné (predpokladá, e pred odchodom museli brániaci sa páni sžúbi výkupné).
5) Annales Hermanni Altahensis uvádzajú nasledujúce mená: nobiles de Boemia: Wocho de Rosenberch, Zmilo de Leuchtenburch, Wichartus de Tyrnach, Schazla de Fridlam, Wilhalmus de Gordebrat, Bohuslaus de Bork, Beneis de Valchenstein, Burchartus de Chlinberch, Ulricus pincena de Ellnpogen, Ienezo purcravius Graetz, Zmil frater Wochonis, Haiir cognatus Wochonis, Dluhomil de Nabzden, Styborius dictus Caput, Ulricus de Rosental, nobiles de Austria vero: Albero et Heinricus de Chunring, Ulricus de Lobenstein, Ulricus de Capella, Ludwicus et Albertus de Zelking, Sighardus dictus Piber.
6) KIC Trhové Sviny: Informačný list Kostel Nanebevzetí Panny Marie.
7) RBM II., s.99, č.262 a s.100, č.263
8) Spontánny začiatok bitky pripisuje väčina autorov kumánmi ohrozovanému Přemyslovi Otakarovi II. - Herman Klíma: Die Schlacht bei Groißenbrunn anno 1260; Autorský kolektív Petr Klučina, Richard Marsina, Andrej Romaňák: Vojenské dějiny Československa I. díl, ale aj mladí autori ako napr. Peter Roháč: II. česko-uhorská vojna o babenberské dedičstvo.
9) Jiří Kovařík Rytířske bitvy a osudy II Rytířska krev (1208 1346 )
10) Béďa Dudík - Dějiny Moravy- čas V. od roku 1197 a do roku 1261. Uvádzam nezmenený text:
Nabaiv se nečinnosti vojsko stálo ji od 24. června 1260 v poli nebo spíe z obavy před nedostatkem veliké spíe a píce. vypravil Přemysl Otakar dne 10. července váeného rakouského pána, Otu z Maisavy, jakoto parlamentáře do tábora nepřátelského, aby krále přemluvil buď k míru nebo vymohl na něm volný přechod přes Moravu pro jednu nebo pro druhou stranu, k čemu se nabízelo dvoudenní příměří. Pakli návrh tento byl učiněn, a Přemysl Otakar sám se k tomu přiznává ve zprávě své k papei , pak asi stav jeho byl ji velmi kritický; neotvírat se zajisté nepříteli brána k vlastnímu postavení.
Bela IV. návrh přijal a ustanovil 12. červenec k přechodu vojska svého na pravý břeh Moravy ; na den sv. Markéty, 13.července, měla se pak svésti rozhodná bitva. Avak jako se přiházívá také v novějí době, nepřátelé, tedy zde Uhři. počítali příměří od půlnoci do půlnoci, kdeto vojsko Otakarovo počítalo od východu slunce. Takovýmto způsobem rozcházeli se ve svých kombinacích ; nebo kdeto vojsko české zabývalo se jetě s taktickým rozestavením, Uhři vedeni jsouce královicem těpánem, přeli ji v noci dne 11. července u Schlosshofu přes Moravu a 12. července seřaděni byli ji úplně k bitvě na pravém břehu. Čechové volali ovem zrada", které se Uhři také skutečně dopustili, kdy se jali jetě 12. července velkým obloukem obklopovati střed, kde stál Přemysl Otakar s červeným praporem sv. Václava. Přes překvapení vojska českého bylo to podnikem odválivým. Co kdyby útok se nezdařil a vojsko bylo odraeno? V pozadí tekla iroká Morava. Postavení takové volí si nepřítel buď jen lehkomyslný nebo vítězstvím jistý. Zdá se, e Uhři byli vítězstvím jisti, a byli by velikou svou převahou vítězství dobyli, kdyby se byli nesetkali s bojovníky zoufalými a nejvýe nadenými. Běelo zde o čestnou smr nebo o hanebné zajetí. Přemysl Otakar bojoval v čele svých elezných rytířů ; těmto bylo vydreti první nával, aby za ochrany jejich mohl se znenáhla český ik rozvinouti, a se Vokovi z Romberka podařilo Kumány odraziti. Obrněnci získali nyní místo k útoku a přes nesmírné vedro a straný prach vecko před sebou drtili. těpán jsa těce poraněn musel bojitě opustiti a Uhři bez vůdce Bela stál jetě na levém břehu Moravy prchají v divém nepořádku, vráejí na oddíly postupující, uvádějí také tyto ve zmatek a pronásledováni jsouce horlivě vojskem českým a v první řadě vojskem biskupa Brunona, podléhají buď meči nepřátelskému nebo hnáni jsou houfně do Moravy. Bela patří s jakéhosi návrí zděeně na záhubu své jízdy, ani by mohl pomocí přispěti, nače se zbytky vojska svého ustupuje do vnitř země. Bohatý jeho tábor padl vítězům do rukou. Byla to nejkrvavějí bitva, jakou byl kdy Přemysl Otakar svedl ; na 18.000 padlých pokrývalo prý bojitě a asi 1 4.000 bojovníků zahynulo prý v Moravě. Vítěz zastavil se teprve u Prepurku a dostál věrně slibu před bitvou učiněnému, e kláter zaloí. Cisterciácký kláter Zlatá koruna v Čechách, měl tak svůj původ a na vítězství mělo upomínati nové zeměpanské město v Dolních Rakousích Marcheck.
11) RBM II. str.121, č.323, Listina je podozrivá ako falzum, nakožko na nej vidno následné úpravy. Ak aj niekto túto listinu úmyselne korigoval, osoby v nej vystupujúce asi ostali reálne.
12) CDB V.1 s.229, č.143
13) CDB V.1 s.629, č.424
14) Zwettl, Stiftsarchiv (AT-StiAZ) http://monasterium.net/mom/AT-StiAZ/Urkunden/fond?block=6
Archív uvádza na vyie uvedené stránke 4 listiny k dátumu 25.května 1265. Druhá listina, ktorou Přemysl Otakar II. potvrdzuje, e Ludmilla de Reusch s ciežom podpori zaloenie nového cisterciatskeho klátora jej sestrou Katařinou, predáva so súhlasom príbuzných svoj zdedený majetok vo Walkersdorfe Konrádovi, opátovi v klátore Zwettli, pričom ochrancami tohto majetku na území Rakúska budú Rapoto z Falkenbergu a jeho syn Rapoto, má v texte rok1266. Prvé 2 listiny podža písma písal rovnaký pisár (asi domáci pisár klátora). V tretej listine z Zwettlu súhlasia bratia Vítek zo Skalice a Ojíř z Třebone spolu s Wilhelmom de Szinko a Zumbrakom de Tinz uvádzajú, e ochranou klátorom kúpeného majetku v Rakúsku sa zaväzujú ochrancovia Rapoto starí a Rapoto mladí z Falkenberku. V tvrtej listine bratia Vítek zo Skalice a Ojíř z Třebone spolu s Wilhelmom de Szinko a Zumbrakom de Tinz súhlasia s týmto predajom. Svedkovia na listine sú rovnakí ako na prvej listine. Tretiu a tvrtú listinu podža písma písali iní pisári ne prvé dve.
15) RBM II. s.191, č.496, CDB V.2 s.64, č.517
16) CDB V.1 s.670-671, č.454
17) RBM II. s.216, č.562
18) CDB V.2 s.160. č.579
19) Zbyněk Sviták: Počátky klátera cisterciaček v Pohledu, Sborník prací Filozofické fakulty Brněnské univerzity C43, 1996.
20) Zumbrak z Tinzu mohol by aj niektorý príbuzný manela Ludmily, nakožko vtedy jej zosnulý manel ako aj jeho rovnomenný syn boli obaja označovaní ako Markvart z Hrádku ( pri Břeclavi ), pričom označenie z Hrádku resp. z Týna môe korepondova s de Tinz viď Jan Jůna: Vitkovci a jejich rod III.
Pán Zdeněk alud v diplomovej práci Páni z Landtejna Praha 2001 na str. 26 uvádza ako monú identifikáciu Zumbráka de Tinz Zumbráka z Hrochova Týnce.
21) RBM I. s.296, č. 634, CDB II. s.192, č.208
22) CDB V.1 s. 637-638, č.429, Archív klátora v Zwettli http://monasterium.net/mom/AT-StiAZ/Urkunden/1240%7C1250/charter
23) Jan Juna: Vitkovci a jejich rod do roku 1312 s.93
24) Vratislav Vaníček: Velké dejiny zemí Koruny české, Paseka 2000, svazek III. str. 197 (VDZKČ III.); Petr Kubasa Závi z Falkentejna a sedlecké úmluvy Bakalářska diplomová práce 2010;
Z rakúskych internetových zdrojov je moné vysledova rod pánov zo Zöbingenu: Páni zo Zöbingenu boli bočnou vetvou rodu pánov z Kuenringu. Jindřich I. zo Zöbingenu bol bratom Albera z Kuenringu. Jindřich sa výhodne oenil s Juttou von Imbach (Minnebach Strosendorf ), čím získal vežké majetky, vďaka ktorým zaloil pri rieke Dyje mestečko Weikertslag ( meno mesta je asi po Wichardovi, otcovi manelky Jutty ). Z tohto sídla následne pokračovala kolonizácia realizovaná najmä jeho synmi (Jindřich a Wichard) aj smerom na Novú Bystricu a Landtejn. Hypoteticky sa Vítek z Klokot mohol oeni napríklad s dcérou Wicharda I. Tejto hypotéze by vyhovovali skutočnosti, e jedna z Vítkových dcér dostala meno, ako bolo zvykom, po svojej významnej babičke Jutte von Imbach. Aj predavaný Ludmilin majetkov Walkersdorfe môeme identifikova s Walkersdorfom, ktorý leí v blízkosti Hadersdorfu am Kamp, nakožko v okolí Kamp bolo viacero majetkov pánov zo Zöbingenu, ktoré mohla Ludmila zdedi. Relátori CDB V. ebánek a Duková identifikujú predávaný Walkersdorf ako Klein Walkersdorf juhovýchodne od Znojma. Ja sa prikláňam k stotoneniu s Walkersdorfom am Kamp, nakožko v tejto oblasti klátor v Zwettli u vlastnil viaceré majetky / dary a príjem z týchto majetkov v blízkosti obchodnej tepny - Dunaja mohol by pre nich zaujímavý.
25) RBM II, s.143, č. 371: Ohžadom vzniku panstva Witigenave by mohol by zaujímavý aj tento testament Voka z Roemberka, kde rozpisuje ako naloi s viacerými svojími majetkami. Medzi inými prikazuje vyplati pánovi Borsoni ( Alberto de Porshow predok pánov z Poreína ) 40 mariek striebra z Vokovho majetku Treboni alebo aj viac.
Jeden z najväčích odborníkov na toto obdobie pán Vaníček stotoňuje tento majetok s Třebonínom pri Čáslavi (nenaiel som preukázatežnú väzbu), iný Třebonín (Horný a Dolný) sú pri Českom Krumlove, ale vznikli v pozdejom období. Stojí za preskúmanie, či sa skutočne jedná len o podobnos mena s pozdejím názvom Witegenave - Třeboň. Hypoteticky Treboni mohol by majetok / statok v okolí pôvodného Witigenaue, ktorý mohol Ojíř získa práve prostredníctvom Alberta de Porshow, s ktorým mal Ojířov rod priatežské väzby. Vok z Romberka moho získa majetky v okolí dneného Třeboňska prostredníctvom svojej manelky Hedvigy zo Schaumburku, ktorej ich mohol pripísa ako veno jej predchádzajúci manel Jindřich z Kuenringu. Po odkúpení panstva Witigenave pánmi z Romberka po roku 1363 sa títo mono vrátili k pouívaniu pôvodného mena Treboni Třeboň. Je to ale len jedna z moných hypotéz bez konkrétnych dôkazov.
26) Renata Nováková: Opatovický mlýn na Zlaté stoce Byla na počátku obou grangie světelských cisterciaku?; Zdeněk alud diplomová práca: Páni z Landtejna do doby husitské, Praha 2001.
27) Mohlo sa jedna len o dokúpenie zvyných častí majetkov, ktoré dovtedy ete Ojířov rod plne nevlastnil.
28) CDB I. s.283, č. 311
29) CDB II. s.205, č. 218,Zwettl, Stiftsarchiv (AT-StiAZ) http://monasterium.net/mom/AT-StiAZ/Urkunden/1221.1/charter
30) RBM II, s.157-158, č. 409
31) O pokračujúcom vplyve klátora v Zwettli môe svedči aj listina z jeho archívu z roku 1328 http://monasterium.net/mom/AT-StiAZ/Urkunden/1328_VII_01/charter?_lang=est , ktorú vydal Vilém z Landtejna v Domaníne. V tomto roku sa tu stretli Gregor opát z Zwettlu s Vilémom z Landtejna, s Jindřichom z Bítova a so Smilom z Nových Hradov, ohžadom záruk pre klátor. Uvedení páni mali chránit majetky klátora počas prebiehajúceho česko-rakúskeho konfliktu. Opát v obave o svoje majetky iadal vyie uvedených pánov o ich ochranu a náhradu kôd. Zaujímavá je skutočnos, e stretnutie sa nekonalo vo Witigenawe ( Třeboni ), v jednom z hlavných sídiel pána Viléma, ale v blízkom Domaníne. Nedá sa vylúči, e opát Gregor uprednostňoval stretnutie na domácej pôde práve v Domaníne, kde klátor mohol ma stále majetkové podiely (Domanín sa nenachádzal medzi majetkami pánov z Landtejna).
32) Zwettl, Stiftsarchiv (AT-StiAZ) http://monasterium.net/mom/AT-StiAZ/Urkunden/1266_VI_26/charter
33) RBM II, s.175, č. 451
34) RBM II, s.240, č. 620; CDB V/2 s.135, č.565
35) Listina z roku 1272: RBM II, s.311, č. 776; Listina z roku 1274: RBM II, s.356, č. 862. Kede listiny sú obsahovo ako aj zoznamom svedkov rovnaké, môe sa jedna o jednu a tú istú listinu a jej nepresný opis (chybný rok) alebo listina z roku 1274 len potvrdzovala akt z roku 1272.
36) Vratislav Vaníček: VDZKČ III. str. 276 277
37) Vratislav Vaníček: VDZKČ III. str. 166
38) Fonted rerum Bohemicarum (FRB) II. s. 301 Pokračovatele Kosmovi - Príbehy krále Přemysla Otakara II: Léta páne roku 1274 mu urozený Bore odstaupil jest od krále, ztratiw milost králowu bez viny své, neb nepřátele jeho krále zle zprawili Väčina historikov sa domnieva, e správny rok týchto udalostí má by a rok 1276.
39) Môeme sa len domnieva ako sa Vítkovci správali na začiatku vojnového konfliktu v roku 1276. Vojsko Přemysla Otakar II. sa presúvalo od Teplej k Drosendorfu pravdepodobne cez alebo vežmi blízko vítkovských majetkov. V tom čase asi Vítkovci otvorene nevystúpili proti svojmu krážovi. Nevieme napr. či Vítkovci neodmietli vojensky podpori Přemysla Otakara II. mimo územia českého krážovstva a práve ich neúčas mohla by povaovaná za zradu? Mono blokovali zásobovanie Přemyslovho vojska a Rudolf Habsburský ako preibaný hráč vyuil Přemyslovu podozrievavos a účelovo roziroval prehnané informácie o odboji v českom krážovstve. Podža môjho názoru k Přemyslovmu podrobeniu sa pri Viedni viedla bezvýchodisková vojenská situácia. Ako uvádza Béďa Dudík v DejináchMoravy diel V. VII., jadrom Přemyslovho vojska bola jazda, ktorej ale pohynulo z nedostatku píce veža koní, tým stratila svoju silu. Úskokom sa Rudolfovmu vojsku podarilo obsadi Klosterneuburg, jediné mesto na pravom brehu Dunaja, ktoré drali české jednotky a v ktorom mal Přemysl pripravenú väčinu svojich zásob. Zároveň sa Přemysl dozvedel, e proti nemu tiahne aj uhorské vojsko kráža Ladislava. Odboj v Čechách mohla by len výhovorka.
40) Vratislav Vaníček: VDZKČ III. str. 169
41) WBS č.84, str. 93 95; Ojířovi žudia napadli 16. května 1277 Budejovice a vypálili majetky miestnych meanov. Z tejto informácie nevieme presne, či Ojířovi žudia boli len jeho podriadení milites alebo priamo členovia jeho rodu napr. aj Vok a Sezema, synovia jeho brata? Z textu sa dá usudi, e samotný Ojíř sa u priamo nezúčastňoval vojenských akcií, prenechával ich mladím.
42) Vratislav Vaníček: VDZKČ III. str. 184
43) WBS č.109, str. 120 121: 4. března 1278 Přemysl v Prahe prezentuje na faru v Svinách klerika Ludvíka.
5. března 1278 praský biskup Ján potvrdzuje Ludvíka a poveruje dekana a farára v Stropnici uvies Ludvíka do funkcie.
44) Vratislav Vaníček: VDZKČ III. str. 188.
45) Jiří Kovařík Rytířske bitvy a osudy II Rytířska krev (1208 1346 ), str. 171