Po zdrvujúcej poráke českého vojska sa víazné vojsko pohlo na Moravu, kde sa Rudolfovi Habsburskému začali podriaďova mestá. Krážovna Kunhuta poiadala o pomoc Otu V. Braniborského, ktorý skutočne vstúpil do Čiech, nie ako podporovatež krážovny, ale ako sebavedomý hegemón, čo vyvolalo medzi ním a krážovnou hlboké nepriatežstvo. Kunhuta následne poiadala o pomoc vratislavské kniea Jindřicha IV. zvaného Probus, ktorý vstúpil s vojskom do východných Čiech (Čáslavsko). Vojská rímskeho kráža postupovali z Moravy ďalej do Čiech. Za tejto situácie sa Kunhuta rozhodla rokova s Rudolfom a snaila sa dohodnú vytlačenie Otu Braniborského a dohodnú správu Čiech pre Jindřicha Vratislavského. Situácia dospela k rokovaniam v sedleckom klátore, kde bola dosiahnutá dohoda určujúca rámec vlády v Čechách a na Morave na obdobie 5 rokov. Správcom Čiech sa stal Oto Braniborský, Jindřich IV. Probus dostal do správy Kladsko a Morava ostala víazovi Rudolfovi Habsburskému. Zároveň bola dohodnutá amnestia pre odbojnú žachtu a finančné zabezpečenie pre krážovnú vdovu na Opavsku (46).
Rozpad krážovskej moci vyuili obaja utečenci Závi a Ojíř, ktorí vtrhli do juných Čiech a obsadili svoje pôvodné majetky. Závi údajne prepadol a rozvrátil klátor Zlatá koruna, ktorý pravdepodobne získal jeho majetky, keď musel utiec do vyhnanstva. Aj Ojíř sa rázne ujímal svojich majetkov a začal obsadzova vetky posty svojími žudmi. Svedčí o tom informácia, e koncom záři 1278 (okolo sviatku sv. Michala) vyhnal zo Svín farára Ludvíka, tam dosadeného Přemyslom. Chcel ho nahradi sebe blízkou osobou kaplánom Antonínom z Witigenave.
Ná Ojíř nielen obsadil svoje pôvodné majetky, ale vyuil aj rozpad majetkovej enklávy Kuenringovcov z Weitry, podporujúcich Přemysla a získal pre svoj rod Nové Hrady - Gretzen. U 21. mája 1279 vystupuje ako svedok (Hogyrius de Gretzen) na listine Albrechta zo Strobnice, ktorý odovzdával dedinu Zwettlern klátoru v Zwettli (47).
Nevieme presne akým spôsobom Ojíř získal pre svoj rod panstvo Gretzen Nové Hrady. Formálnym základom bolo asi manelstvo jeho syna Smila s Kunhutou dcérou Jindřicha ml. z Kuenringu, pričom panstvo získal ako veno nevesty. Môeme len pekulova ako sa Ojířovi podarilo zariadi sobá svojho syna s dcérou prívrenca kráža Přemysla Otakara II. Predpokladám zo strany Ojířa kombináciu sily a diplomacie. V tom období boli Jindřich starí ako aj jeho syn Jindřich mladí z Kuenringu asi a do roku 1280 obliehaní na hrade Weitra (48) a ich majetky boli postupne obsadzované Rudolfovými prívrencami. Panstvo Gretzen susedilo s majetkami Ojířa a jeho rodu (Sviny, ďár). Ojíř obsadil toto panstvo mono s podporou Kuenringovcov z línie Dürnstein, ktorá v konflikte s Přemyslom jednoznačne podporovala Habsburka. So sobáom jeho syna Smila s Kunhutou dcérou Jindřicha ml. z Kuenringu sa určite muselo čaka, pokiaž obaja sobáení nedosiahnu potrebný vek. Jindřich ml. z Kuenringu si vzal za manelku Přemyslovu nemanelskú dcéru Elisabeth v roku 1275 (49). Preto ich dcéra Kunhuta bola v roku 1279 ete len v detskom veku. Ojířov syn Smil bol asi ete tie neplnoletý a preto sa panstva Gretzen ujal priamo jeho otec. Dravý Ojíř na zisk nového majetku neváhal vyjednáva sobá svojho syna s nemanelskou vnučkou Přemysla Otakara, ktorý ho vyhnal z Čiech. Mono to chápal ako svoje odkodnenie.
Obrázok niie zobrazuje rod Jindřicha st. z Weitry a jeho rodinu vrátane Jindřicha ml. jeho dcéry Kunhuty a jeho vnúčat Eufémie, Smila a Ojířa (50):

Ojířov syn Smil pouil predikát z Nových Hradov a 1. prosince 1284, kde ako Zmilo de Gretzen purchravius in Podebrad, oslobodzuje bratov ( mníchov ) z Vyího brodu od cla v meste Gretzen. Ako svedkovia sú uvedení Heinrichus de Rosenberch, Wocho de Witigenow, noster consanguineus, Wocho de Lobenstayn, Albertus de Strobnitz a ďalí (51).
Jindřich z Roemberku bol asi iniciátorom tejto dohody a ostatní svedkovia boli asi susedia Smilovho panstva (bratranec Vok, Albert zo Stropnice ako aj rakúsky žachtic Wok z Lobenstaynu). Smil koná samostatne bez svojho otca a pravdepodovne v tomto období bol u plnoletý, preto môeme odhadnú jeho narodenie pred rokom 1270.
Aj keď panstvo Nové Hrady bolo od roku 1279 v rukách Ojířovej rodiny, stále malo väzby aj na rakúske prostredie. Svedčí o tom listina z 9. ledna 1286, ktorou Jindřich z Kuenringu z dürnsteinskej línie sžubuje svojej manelke Kateřine ( dcéra Oldřicha I. z Hradce ) poskytnú majetky do vianoc. Ako svedkovia sú uvedení Jindřichov brat Litold z Kuenringu a príbuzný Konrad z Potendorfu, ktorí v prípade nesplnenia záväzku majú prís do Graetzen a tam osta pokiaž nebude záväzok splnený (52). Vidno, e Greatzen boli pánmi z Kuenringu povaované za spriaznené miesto.
Ojíř sa po návrate na svoje rodové majetky snail aktívne vráti do verejného ivota. Potreboval stabilizova svoje mocenské postavenie a aj legitimizova drbu svojich pôvodných majetkov, z ktorých bol Přemyslom Otakarom II. vyhnaný. Kým v květnu 1279 bol ete na svojich juhočeských majetkoch, v červnu u vystupuje v Prahe ako svedok na zemskom súde v spore Půtu z Ryzemberka s Vyehradskou kapitulou (53). Je zaujímavé sledova spoločnos svedkov: Tobia biskup praský, Depoldus komorník českého krážovstva, Ono sudca, Mstidruh purkrabí praský, Domaslav čaník krážovny, Hynek stolník, Ojíř ze Svin, Slavko kastelán praský, Vilém z Litic ( Ojířov vagor ), Gregorius komorník krážovny, Oldřich z Krivosudov, Rapoto kastelán praský, Bohuslav z Horky, Herman de Kostel a ostatní. Jednalo sa o obdobie, kedy u bol mladý kráž Václav II., na rozkaz Oty Braniborského, stráený na hrade Bezděz spolu s matkou Kunhutou. V Prahe sa snaila čas žachty o vytvorenie mocenskej skupiny usilujúcej o návrat krážovny a mladého kráža naspä do Prahy.
Pri vytváraní novej českej mocenskej skupiny bol najaktívnejím čerstvo vysvätený praský biskup Tobia. Zdruil okolo seba rôznorodú skupinu žachty so snahou vytvori aspoň čiastočne protiváhu braniborskej moci v Čechách. Po jeho boku vystupujú českí úradníci Děpold z Rýzmberka - komorník, a páni ako v predchádzajúcej listine: One - sudí, Mstidruh purkrabí praský a skupina žachticov z bývalého dvora krážovny Kunhuty. Pridal sa aj Ojíř ze Svin (jediný z Vítkovcov), ktorý jasne chápal nutnos bojova o pozície v centre moci v Prahe.
Takéto zloenie žachty vystupuje aj na listine z 11. července 1279, ktorá svedčí na dohode a sžube vernosti Otovi Branborskému (54). Oto na rokovaniach sžúbil viaceré ústupky, ale následne ich vôbec neplnil.
Ojíř 14. června ako aj 11. července 1279 svedčí s predikátom ze Svin ( de Zwyn ). Zdá sa, e Ojíř predikáty pouíval účelovo podža potreby vzhžadom na miesta a okolnosti, kde bol niektorý z jeho predikátov vhodnejí alebo známejí.
Keďe rokovania s Otom neviedli k reálnym výsledkom, Ojíř sa vrátil naspä do juných Čiech, kde sa mu otvárali nové monosti majetkového povznesenia rodu, pričom stále sledoval dianie v Prahe ako aj v blízkom Rakúsku.
Jeho druh z vyhnanstva Závi z Falkentejna sa nesnail o spoluprácu s Otom Braniborským, naopak so zbraňou v ruke vystupoval proti jeho moci. V lete v roku 1279 napadol doménu krážovskej moci Budejovice (55).
Ojířovi sa nepodarilo vdy dosiahnu vetký svoje práva na svojich znovuzískaných majetkoch. Nepresadil plebána Antonína na fare v Svinách. Ním násilne vyhnaný farár Ludvík, dosadený po obsadení Svin Přemyslom Otakarom II., sa odvolal a k pápeovi, ktorý nechal kauzu rozhodnú Eberhardovi, probotovi z klátora v St. Polten. Eberhard napriek úsiliu Ojířa rozhodol o návratení fary Ludvíkovi (56).
Ojíř vystupoval v tejto kauze podža súdu ako násilník, ale jeho správanie je pochopitežné. Pri finančne náročnom budovaní hradu a kostola ako jedného celku v jeho Svinách, nechcel v svojom sídle znáa Přemyslom dosadeného farára. Mono z tejto jeho skúsenosti s cirkvou vyplyva, e z následného obdobia neexistujú dokumenty, v ktorých by Ojíř dobrovolne daroval cirkvi niektorý zo svojich majetkov, tak ako to činili iní významní Vítkovci. Keď musel cirkvi resp. klátoru prenecha nejaký svoj majetok, tak len predajom.
Hospodárska a mocenská situácia v českom krážovstve sa stále zhorovala. Rôzne skupiny žachty viedli otvorený boj voči braniborským jednotkám a voči mestám (napr. Prahe) podporujúcich markrabího Otu (pochopitežne aj za účelom obohatenia sa). Často boli označovaní ako naruitelia mieru. Z Vítkovcov kroniky spomínajú ako bojovníka proti okupantom hlavne Závia z Falkentejna, ale do bojových akcií sa zapájali aj iní Vítkovci. Napr. v roku 1281 sa uvádzajú ako ruitelia pokoja Albert zo Seeberku, Dietrich Spatzmann (Záviov za) a Sezema z Landsteina, ktorí zo svojich úkrytov na úpätí Petřína spolu so svojim doprovodom žuďom (asi Praanom) spôsobovali trápenie (57).
12. listopadu 1281 Jindřich z Romberka potvrdzuje Vyebrodskému klátoru darovania viacerých majetkov so súhlasom svojej manelky Eliky, kde sú v rade svedkov uvedení: Wernhard zo Schaumberku so svojimi synmi Jindřichom a Wernhardom, jeho brat Jindřich, pán Ojíř z Lomnice a jeho syn Smil, Wok z Witigenaw, Jindřich a Vok z Krumlova, Oldřich a Oto z Hradce atď. (58). Pre nás je v tejto listiny zaujímavé, e v tomto roku Ojíř prvý krát pouil predikát z Lomnice, ktorú asi krátko predtým získal. V roku 1282 bol rukách Ojířovho rodu aj hrad Landtejn (Sezema z Landtejna), podža ktorého sa celá naa vetva Vítkovskéo rozrodu začala postupne označova z Landtejna.
Letecký pohžad na hrad Landtejn, v svojej dobe mohutný, prakticky nedobytný hrad pri hraniciach s Rakúskom:
Nevieme akým spôsobom v tých búrlivých rokoch získali Ojíř a Sezema tieto majetky. Jednou monosou by bola kúpa, ale keďe boli získané pribline v rovnakom čase, do úvahy prichádza aj zdedenie po Oldřichovi z Landtejna resp. Oldřichovi z Lomnice, čo mohla by tá istá osoba spriaznená s Vítkovcami. Nedá sa ale vylúči, e panstvá neboli zdedené, ale ako uprázdnené boli obsadené najbliími najsilnejími pánmi v tomto prípade prísluníkmi Ojířovho rodu. Pravdepodobnejia je legitímna cesta získania týchto majetkov, nakožko Ojíř následne pouíval predikát z Lomnice, bez toho, aby bol niekym spochybňovaný. Zaujímavú teóriu o identifikácii Oldřicha z Landtejna uvádza pán Jirásko (59).
V roku 1281 sa Rudolf Habsburský vrácal do ríe a správou Rakúskeho vojvodstva poveril svojho syna Albrechta. Albrecht začal vládnu pevnou rukou, čo sa prejavilo aj snahou o návrat majetkov pod jeho kontrolu.
V roku 1282 sa Albrecht rozhodol pripoji naspä k Rakúsku hrabství Ráabs. Donútil Jindřicha z Romberka odstúpi mu toto panstvo za 500 hrivien striebra, formálne z dôvodu neustálych nepokojov na tomto území. O predaji svedčí listina z 26. března 1282 podpísaná vo Viedni. V nej sa označujú Albrecht a Jindřich ako príbuzní a sžúbujú si podporu proti vetkým nepriatežom s výnimkou Václava II., jeho tútora Otu Braniborského a následne uvedených príbuzných a priatežov. Medzi nimi sú uvedení: Ojíř a jeho syn Smil z Lomnice, Mutina, jeho svokor, Půta a Rus z Litic, Sezema z Landtejna, Bene z Huznich, Oldřich z Hradce, Vok z Witigenawe, Vok a Jindřich z Krumlova (60).
Odstúpenie hrabstva Ráabs za 500 hrivien bolo neadekvátne a pod cenu, nakožko so stratou Ráabsu Romberk strácal aj titul hrabě. Pri tomto nátlaku na Jindřicha z Romberka bolo ako odkodnenie formálne deklarované príbuzenstvo s Habsburkmi a ich priatežstvo. Zaujímavá je účas pánov z rodu Drslavicov( Půta, Rus a ich príbuzný Mutina), ku ktorým mal Ojíř dlhodobo blízky vzah, ale oni k Ráabsu nemali iadnu väzbu. Ojíř pri tomto akte vystupuje asi ako stareina Vítkovcov a mono aj ako strana blízka Habsburkovi. Dôvodom jeho osobnej angaovanosti mohla by jednak snaha ustrái, aby pri odstúpení ostali v rukách jeho rodu majetky Landtejn a Nová Bystřice, ktoré pôvodne tie patrili do hrabstva Ráabs. Ďalím Ojířovým ciežom mohlo by vytvorenie mocenského bloku Vítkovcov spolu s Drslavicami. S podporou Albrechta, syna rímskeho kráža, tak mohli tvori vplyvnú protiváhu skupine okolo biskupa Tobiaa a mohli usilova o patričný podiel moci v českom krážovstve.
V roku 1282 sa čas českej žachty zdruenej okolo praského biskupa Tobiaa stále snaila dohodnú s Otom Braniborským návrat mladého Václava II. do Čiech za výkupné. Do tejto skupiny žachty patrili Purkart z Janovic, Zbyslav z Třeboune, Zdeslav z Lemberka, Bene z Vartemberka, Sezema z Kraova. V tejto skupine nebolo iadne zastúpenie Vítkovcov. Reálny návrat Václava II. sa podarilo dohodnú a v roku 1283, kedy na splnenie Otových poiadaviek, mu museli vyda do zálohy viaceré severočeské mestá a hrady. Václav II. sa slávnostne vrátil do Prahy 23. května 1283 za vítania vežkého mnostva žachty, kňastva a metianstva. Mladého kráža prili víta aj Vítkovci. Môeme to usudzova z ich pobytu v Prahe, kde 28. května vydali listinu. Podža nej Jindřich z Příbenic (z Romberka) si vymieňa niektoré majetky s biskupom Tobiaom. Medzi svedkami sú uvedení: Ojíř z Lomnice, Ondřej z Dubé, bratia Čenek a Tobia, purkrabí na Běchyni ( synovci biskupa ), Sezema z Landsteina, Jindřich a Přibyslav bratia z Kosovej Hory (61).
Vítkovci asi očakávali, e prostredníctvom dobrých vzahov s vodcom vládneho zoskupenia získajú tie podiel na moci. Skutočnos bola iná. Vetky funkcie si rozdelila úzka skupina, ktorá sa zaslúila o návrat mladého kráža.
Novovytvorený post hofmistra získal Purkart z Janovíc, konkurent Vítkovcov, post najvyieho komorníka Zbyslav z Třeboune a pod., pričom najvplyvnejí stále ostával biskup Tobia. Skupina úzko spolupracovala s Rudolfom Habsburským . Ten im rád vyhovel, keď ho poiadali o posúdenie, či vysoké odkodné, ktoré musel mladý Václav II. prisžúbi Otovi Braniborskému za svoje prepustenie je záväzné, nakožko bolo vyiadané pod nátlakom. Rudolf sa formálne obrátil s touto otázkou na účastníkov snemu a ním očakávaná / podporovaná odpoveď bola v prospech Václava II. Tým sa Čechy úplne zbavili braniborskej nadvlády.
Nové mocenské centrum úplne ovládlo mladého neskúseného panovníka, ktorý im plne vychádzal v ústrety. Pre Vítkovcov muselo by vánou výstrahou, keď na príhovor Purkarta z Janovic získal Jeek z Michalovic od Václava II. viaceré majetky, vrátane panstiev Veleín a Vítejovice, za nízku cenu 800 hrivien striebra (62). Veleín patril predtým Vítkovcom spriaznenému Čéčovi z Budejovic. Takto sa Purkartovi podarilo vrazi medzi Vítkovské panstvá svojho pretendenta.
Odstavenie významnej časti žachty od moci logicky viedlo k vzniku nespokojnej skupiny, kde okrem Vítkovcov patrili aj Hynek Berka z Dubé ( opevovaný bijca Braniborcov ), páni ze ternberka a ďalie nespokojné panské rody.
V danej situácii zahrala Vítkovcom v mocenskej hre nečakaná karta olík Závi z Falkentejna.
Asi na prelome rokov 1280/81 priiel na dvor krážovny Kunhuty, kde rýchlo získal postavenie jej purkrabího na Hradci a zároveň milenca. Ich vzah prerástol do situácie, e Kunhuta porodila Záviovi syna, čím sa jej postavenie v očiach verejnosti silne zhorilo. Stratila aj podporu Rudolfa Habsburského, ktorý presadil prepustenie nevlastného Přemyslovho syna Mikuláa Opavského zo zajatia. Tým na Opavsko priiel nový vládca a okolitá žachta prestala uznáva Kunhutu. Po príchode Václava II. do Prahy sa krážovná pokúsila listom nadviaza kontakt so svojim synom a po pozitívnej odpovedi prila za ním do Prahy. Václav pod vplyvom matky prijal na svoj krážovský dvor aj Závia z Falkentejna, ktorý rýchlo získal silné postavenie.

Pečate krážovny Kunhuty Haličskej a Závia z Falkentejna:
V prosinci 1283 vznikli dve žachtické zoskupenia usilujúce o ovládanie nezletilého kráža. Vďaka citovej väzbe Václava na svoju matku sa mladý kráž dostal pod vplyv jej druha Závia z Falkentejna, ktorý bol nielen charizmatický ale aj schopný vodca. Rýchlo pôvodnú mocenskú skupinu okolo biskupa Tobiaa nahradila mocenská skupina, ktorej jadro tvorili Vítkovci. Prestínu funkciu najvyieho komorníka získal Ojíř z Lomnice, funkciu podkomořího Záviov brat Vítek, post praského purkrabího získal Hroznata z Húic, úrad najvýieho stolníka získal Hynek Berka z Dubé, post najvyieho čaníka získal Jaroslav zo ternberka, post najvyieho sudího Boleslav zo Smečna.
Závi osobne iadnu funkciu nedral, ale prakticky vetko riadil ako otčim nedospelého kráža. V tejto dobe sa aj na dôleité upné hrady dostali Záviovi spojenci, napríklad purkrabím na Podebradoch s stal Ojířov syn Smil.
Ojířa, s titulom najvyieho úradníka, prvý krát nachádzame na listine z 20. května 1284 vydanej v Prahe, kde spolu ďalími praskými úradníkmi sudcom Boleslavom a notárom Radoslavom rieia ochranu klátora v Choteove proti koristníckemu správaniu okolitých susedov. Oznamujú Plzenským úradníkom, e povolili probotovi klátora pánovi Miroslavovi bra si k ochrane klátora komorníka krajského súdu v Plzni (63).
Odstavená skupina pánov začala s odbojom (asi v prosinci 1283). Rýchlo sa ukázalo, e za Záviom stojí výrazne silnejia skupina panstva a preto boli nútení pristúpi k rokovaniam a za sprostredkovania Rudolfa Habsburského aj k tvorročnému prímeriu. Dohody boli uzavreté 2 listinami z 24. května 1284, pričom v jednej skupina odbojných pánov na čele s Purkartom z Janovíc sžubuje Václavovi II. dodriava mier s druhou skupinou na čele s Ojířom z Lomnice. Ako sprostredkovatelia sú uvedení praský biskup Tobia a olomoucký biskup Teodorik . V druhej listine Záviova skupina pánov na čele s Ojířom z Lomnice sžubuje dodriava prímerie s opozičnou skupinou odbojných pánov. Z daných listín vidno zloenie jednotlivých skupín. V skupine, ktorá stála za Záviom z Falkentejna sú uvedení Ojíř z Lomnice, najvyí komorník krážovstva, Hroznata z Húic, praský purkrabí, Závi z Falkentejna, Vítek z Krumlova, podkomoří českého krážovstva, Jindřich z Romberka, Oldřich z Hradce, Sezema ze Stráe, Hajman z Dubé, stolník, Jaroslav zo ternberka čaník a purkrabí na Bítove, Hynek z Lichtemburku, Albert zo Seebergu, Mutina z Kostolomlat, Ondřej z Kavčích hor, Puta ze Men, Vilém z Miličína, Puta z Potentejna, Sobehrd z Litic a Odolen z Vildentejna.
V odbojnej skupine sa uvádzajú Purkart z Janovíc, Zbislav z Třeboune, Zdislav z Lemberka, Sezema z Kraova, Tobia z Běchyne, Bene z Wartemberka, Bohuslav zo Zvíkova, Herman z Hombergu a Tobia zo Zvíkova (64).
Z uvedených listín vyplýva, e po prímerí si obe skupiny ponechali ovládané majetky spred roku 1283, napríklad odbojná skupina naďalej ovládala krážovské hrady Bechyni a Zvíkov. V Záviovej skupine je ako vodca skupiny uvedený ná Ojíř, ktorý zároveň získal najprestínejiu funkciu najvyieho komorníka. Dôvodom Záviovho výberu Ojířa do čela skupiny mohli by viaceré skutočnosti. Ojíř bol dlhodobo aktívny pri získavaní moci pre Vítkovcov, mal podporu pánov z okolia Plzne ( páni z Pottejna, z Litic, ... ) a im spriaznených pánov napr. Mutinu z Kostolomlat, mal diplomatické schopnosti ako aj postavenie najstarieho z vodcov Vítkovcov (Jindřich z Romberka bol ete príli mladý a rovnako aj Oldřich II. z Hradce ). Ojíř sa mohol by akceptovatežným aj opozícii, nakožko s viacerými opozičnými pánmi mal ete z minulosti vybudované kontakty. Zároveň mohol by prijatežnejím aj Rudolfovi Habsburskému, ktorý s vežkou nedôverou sledoval rast vplyvu samotného Závia z Falkentejna.
Nová, aj keď oligarchická, moc v Čechách začala stabilizova poriadok v krážovstve, podporova mestá a klátory. Napríklad mestá mohli vytvára vojsko na vlastnú ochranu, súčasne aj kadý sudca mal dodriava mestské právo, pričom záujmy vládcu mali zaisova consiliariorum nostrum Závi z Falkentejna a Jaroslav ze ternberka. Závi rád zastával funkciu poradcu resp. mua v pozadí, čo mu umoňoval aj oficialny sobá s Kunhutou povolený Václavom v roku 1284.
Rudolf Habsburský sa bál straty vplyvu na Václava o preto ho iadal o naplnenie dohody ohžadom jeho svadby s jeho dcérou Gutou. Praský dvor nemohol nevyhovie, ale iadal konanie svadby v blízkosti českých hraníc. Svadba sa konala v Chebe v lednu 1285, v rámci vežkolepej akcie Rudolfa Habsburského, ktorý povolal do Chebu viacerých ríkych hodnostárov ako aj ďalie dve svoje dcéry s manelmi. Následné Záviovo správanie ukazuje jeho napätý vzah voči rímskemu krážovi, ktorého podozrieval zo snahy o mocenský prevrat a svoje zajatie. Pred cestou do Chebu si zaistil zvlátne prísahy od krážovských purkrabích, pre prípad, keby bol pri svadbe zajatý.
Závi Václava doprevadil len pred Cheb, ale sám do mesta nevstúpil. Václava doprevádzala jeho matka krážovna Kunhuta. Nemáme správy o ďalích českých úradníkoch, či sa svadobných osláv zúčastnili. Správy sú ale o účasti Mikuláa Opavského, ktorý sa v Chebe predviedol v zlatom ate a v ňom Rudolf naiel vhodného oponenta voči Záviovi. V Chebe Václav slávnostne prijal od rímskeho kráža české krážovstvo v léno. Rozpačito vyznela skutočnos, e po svadbe Rudolf nepustil svoju dcéru s Václavom do Prahy, ale odviezol si ju domov, čím chcel ete viac vyjadri nedôveru voči mocenskej elite v Čechách (65).
Karty boli rozdané a Vítkovcom muselo by jasné, e ich mocenskú skupinu Rudolf Habsburský nebude podporova.
V zaří 1285 zomrela krážovna Kunhuta. Neznamenalo to ale oslabenie pozície Závia u mladého kráža. Spoločný smútok ich pravdepodobne ete viac vzájomne spojil. Václav ete 23. října udelil Záviovi a jeho synovi vežké územie vo východných Čechcách s mestami Poličkou a Landkrounem. Toto venovanie asi sprevádzala vežká spoločenská udalos, lebo ako svedkovia sú uvedené skoro vetky významné osobnosti Čiech. Na prvom mieste medzi svedkami je Ojiř z Lomnice, najvyí komorník, nasledujú Vítek z Hlubokej, najvyí podkomoří, Boleslav zo Smečna, najvyí sudca, Hroznata a Vilém purkrabí praský, Purkart z Janovic (a Vimperka), Hynek z Lichtemburka, Hynek z Dubé, Beneda z Treblína, purkrabí z Frimburku, Albert zo Seeberka, Albert z Laan, Bohuslav z Boru, komorník Plzenský, Zdeslav zo ternberka, Bene z Choltic, Bene z Kostolomlat, purkrabí na Konigsteine (in Lapide), Puta a Sobehrd z Litic, pukrabí v Domaliciach (in Tust), Zbyslav Zajíc, Jindřich z Romberka a Protiva z Rosenthalu (66).
Tento zoznam je zaujímavý z hžadiska menovaných purkrabích na krážovských hradoch, kde vidno silné zastúpenie nielen Vítkovcov ale aj im blízkym pánov z Kostolomlat a z Litic. Účas bývalého odporcu Záviovej skupiny Purkarta z Janovic, svedčí o akceptovanosti daného stavu aj z jeho strany.

Erb Mutinu z Kostolomlat z jeho pečate na listine z 24. května 1284 silne podobný erbom rozrodu Drslavicov
Závi sa a teraz naplno ujal vládnutia a účil vládnu aj mladého Václava, ktorého vzal na výpravu na Moravu urobi poriadky s odbojníkmi a zemskými kodcami. Výprava vyvrcholila prijímaním holdu od moravskej žachty v Brne.
V následnom období sa Závi pokúsil o oslabenie závislosti českej politiky od Habsburkovcov. Ich mocenské postavenie sa mu javilo v nemeckej ríi natožko oslabené, e sa pokúsil otvori české nároky na niektoré alpské krajiny opierajúc sa o tzv. Podebradskú zmluvu (67). Tieto aktivity českej strany vyvolali u Habsburkovcov obrovskú nevôlu. Pravdepodobne v tomto období sa Rudolf Habsburský rozhodol úplne odstráni Závia a začal s týmto ciežom aj kona. Jedným z prvých krokov bolo dosta k Václavovi svoju dcéru Gutu (Jitku), s ciežom privies ho k spolupráci.
V roku 1287, podža listiny z 13 května, Ojíř z Lomnice predal opátovi Waldsaského klátora Teodorikovi dve dediny Preskacz a Chinow, ktoré dostal ako veno svojej eny Ztřezky. Za splnenie vetkých podmienok sprostredkovania bol zodpovedný aj Ojířov syn Smil (68).
Na listine je zaujímavé, e tento bený majetkoprávny akt Ojíř potvrdzuje priamo pred krážom Václavom a ostatnými úradníkmi dvora. Zdá sa, e Ojířovým ciežom, okrem predaja, bola aj snaha deklarova ústretový krok voči opátovi Teodorikovi, ktorý mal vežmi blízky vzah k mladému Václavovi II. Jeho podpora sa hodila na upevnenie vplyvu na Václava, najmä keď sa zase začala znovu aktivizova opozícia s podporou rímskeho kráža Rudolfa.
Na prelome června a července 1287 prila do Čiech nevesta Václava II. Guta Habsburská. Jej otec Rudolf okázalo poadoval na zabezpečenie jej príchodu splnenie viacerých podmienok. Napríklad Praský biskup Tobia a skupina pánov (Záviovi oponenti) sa zaviazala, e v prípade jej úmrtia Václava II. ju bezpečne odvedú buď do Rakúska alebo do Norimberku. Poiadavky jasne naznačovali nedôveru rímskeho kráža voči vládnucej moci v Čechách, zároveň Rudolf posielal spolu s dcérou aj sprievodcov, ktorí mali riadi kroky mladej krážovnej ( a mladého kráža ). Sprievod Václavovej manelky doprevádzal biskup Tobia, ale Václav svoju manelku privítal v Kadani vežmi príkro a poadoval návrat krážovninho sprievodu do Ríe. A na príhovor biskupa Tobiaa mohli niektorí sprievodcovia pokračova s Gutou na praský dvor (69).
V Kadani bol mladý Václav ete silne pod vplyvom Záviovej vládnucej skupiny, ktorá si uvedomovala nebezpečie Rudolfových vyslancov / poradcov v krážovninom sprievode. Obavy boli opodstatnené, lebo s príchodom Guty prili aj intigy a obmedzenie vplyvu dovtedajích krážových poradcov (aj opáta Teodorika). Signifikatné je aj počínanie biskupa Tobiaa, predženej ruky rímskeho kráža, ktorý dosiahol príchodu Rudolfových agentov na Václavov dvor.
Vládnuca skupina chápala, e sa proti nej zvyuje tlak prohabsburskej skupiny a bolo potrebné robi protiopatrenia. Závi sa rozhodol vyui odklon uhorského kráža Ladislava IV. od spoluprace s Albrechtom Habsburským a chcel s ním vytvori spoločnú koalíciu vojensky orientovanú proti Rakúsku. Najvhodnejím spojením bola rodinná väzba, ale keďe v českej krážovskej rodine nebola k dispozícii iadna vožná osoba, tak sa vdovec Závi rozhodol, ako príbuzný kráža, seba ponúknu, e uzavrie manelstvo s členkou uhorskej krážovskej rodiny. Ako nevestu si vybral sestru uhorského kráža Albetu. Závi očakával, e týmto sobáom zároveň posilní svoje postavenie v krážovstve. V skutočnosti tieto jeho aktivity viedli k posilneniu opozície, lebo jeho ďalí vstup do krážovských rodín vyvolal závis a nevôžu medzi viacerými domácimi panskými rodmi. Prejavilo sa to hneď pri jeho svadobnej výprave koncom roku 1287, keď táto bola prepadnutá Jindřichom z Lichtemburku. Okradnutý Závi a jeho doprovod sa zachránil útekom do Opatovického klátora .
Udalos jasne signalizovala nepriatežské naladenie časti žachty voči Falkentejnovi. V tomto prípade útočník Jindřich z Lichtemburku nebol dovtedy straníkom prohabsburskej opozície, ale mohol cíti k Záviovi nenávis z dôvodu majetkových krívd alebo sa mstil, e nebol zahrnutý do vládnej moci. Kadopádne to bola výstraha, lebo do opozície voči Záviovi sa stavali aj páni od ktorých nepriatežstvo nečakal a ktorí stratili pred ním repekt.
Závi zorganizoval s podporou kráža svoju ďaliu svadobnú výpravu. Predtým vojensky posilnil pohraničie s Rakúskom v očakávaní vojenskej konfrontácie (jeho brat Vítek sa stal marálkom a purkrabím v Znojme, Jaroslav zo ternberka bol komorníkom bítovským a zvyok hranice tvorili najmä Vítkovské majetky). Následne začiatkom roku 1288 skutočne drobné ozbrojené arvátky prerástli k výraznejím bojovým akciam.
Závi vyvolaním konfliktu s Rakúskom mohol dosiahnu situáciu, kedy by spojenectvo s Uhorskom bolo pre Čechy vežmi dôleité a tým by sa zvýil význam svojich uhorských vzahov a posilnil svoje postavenie.
Záviova cesta za nevestou Albetou v Uhorsku nebola jednoduchá. Samotná Albeta u mala poves poznačenú milostnou avantýrou v srbskej krážovskej rodine a toho času bola v dominikánskom klátore na ostrove sv. Markéty (Margitsziged - ostrov na Dunaji medzi Budínom a Peou). Aby Ladislav IV. mohol zorganizova svadbu Závia so svojou sestrou Albetou musel túto predtým necha unies z klátora, za čo si vyslúil kliatbu od ostrihomského arcibiskupa Ladoméra a časti uhorskej žachty. V konečnom výsledku reálna pomoc uhorského kráža bola minimálna. Vežkej slávy s novým manelstvom sa Závi nedočkal ani doma v Čechách. Boje na moravsko-rakúskej hranici ustávali, nakožko sprostredkovatežsky zasiahol rímsky kráž Rudolf a v súčinnosti so svojou dcérou Gutou ovplyvnili znepriatelené strany Václava a Rudolfovho syna Albrechta k uzavretiu bojov. Mierové rokovania začali 20.5.1288 a konečný mier bol uzavretý v září 1288 (70). Za českú stranu boli vyjednávačmi Vítek z Hlubokej, Jindřich z Romberka, Ojíř z Lomnice a moravský stolník Tas z Lomnice. Za českú stranu bol do prímeria zahrnutý aj uhorský kráž, ale rakúsky vojvoda Albrecht za Rakúsku stranu ako spojencov uvádzal aj Purkarta z Janovic, pánov z Lichtemburku a pánov z Beneova. Ako vrchný rozhodcom bol v zmluve uvedený samotný rímsky kráž Rudolf (71).
Zo spojenia Albrechta s významnými českémi pánmi jasne vyplanulo, e v krážovstve vznikla silná protizáviovská opozícia s podporou rímskeho kráža. Ani Jindřichovi z Romberka a Ojířovi z Lomnice konflikt na rakúskej hranici nevyhovoval, nakožko tým trpeli ich majetky pri hraniciach ako aj vzahy s rakúskymi príbuznými (Jindřich a jeho ujovia zo Schaumburku, Smil a jeho rodina Kuenringovci).
Pouité zdroje a dopňujúce informácie:
46) Vratislav Vaníček: VDZKČ III. str. 366, RBM II. s. 496, č. 1154
47) Zwettl, Stiftsarchiv (AT-StiAZ) http://monasterium.net:8181/mom/AT-StiAZ/Urkunden/1279_V_21/charter
48) Gotfried Edmund Friess: Die Herren von Kuenring, od str. 178: Jindŕich starí ako aj Jindŕich ml. z Kuenringu boli, po poráke a smrti Přemysla na Moravskom poli, obliehaní na svojom hrade Weitra novým rakúskym marálkom tepánem z Maissau. A v roku 1280 odovzdali hrad a odili do vyhnanstva. Jindŕich ml. Kuenringu so svojou rodinou odiiel do Opavy k svojmu vagrovi Mikuláovi Opavskému, synovi Přemysla Otakara II., kde krátko nato zomrel. Friess v poznámke s odvolávkou na Lichnowského uvádza aj inú verziu: Kuenringovci z Weitry nečakali kým Rudolfovo vojko príde k Weitre, ale iadali o rýchlu pomoc do Čiech k Otovi Braniborskému, aby s armádou priiel na hranicu. Kuenringovci sa nakoniec jeho zásahu nedočkali a Weitru vydali skôr.
Mŕtvy Jindřich ml. bol prevezený jeho matkou Kunhutou do Zwettlu, kde bol 20. června 1281 pochovaný v hrobe svojich predkov. Jeho otec Jindřich st. strávil dlhí čas v Opave. O niekožko rokov pozdejie získal milos od rakúskeho vojvodu Albrechta, ktorý mu vrátil čas majetkov.
49) Gotfried Edmund Friess: Die Herren von Kuenring, od str. 170. V roku 1275 si chcel Přemysl Otakar II. pripúta k sebe vplyvný rod pánov z Kuenringu, v očakávaní konfliktu s Rudolfom Habsburským. Jindřich ml. z Kuenringu bol Přemyslom povýený do funkcie Marchalcus per Austriam resp. Capitaneus Austriae a zároveň dostal od neho za manelku jeho nemanelskú dcéru. Podža niektorých zdrojov sa volala Agnes, podža iných Elisabet alebo Gisela. Najväčiu pravdepodobnos má verzia, e to bola Přemyslova dcéra Elisabet, predtým vydatá za Wikarda z Polnej a po jeho smrti práve za Jindřicha ml. z Kuenringu.
50) Stifterbuch des Klosters Zwettl Bärenhaut, Fol. 69r: Zobrazuje Jindŕicha st. (IV.) z Kuenringu a jeho deti vrátane Jindŕicha ml. (V.) z Kuenringu, následne jeho dcéru Kunhutu vydatú za Smila de Gretzen a ich deti Ofémiu, Smila a Ojířa.
51) RBM II. str.575-576, č. 1333
52) Zwettl, Stiftsarchiv (AT-StiAZ) http://monasterium.net/mom/AT-StiAZ/Urkunden/1286_I_09/charter
53) RBM II. str.507, č. 1180
54) Vratislav Vaníček: VDZKČ III. str. 371
55) FRB III - Kronika Jindřicha Heimburského, s. 317, Tého léta (1279) vskočil Závi v noci do města Budějovic a vyloupil je
56) WBS č.135: 30. dubna 1280 pápe Mikulá III. poveril probota Eberharda zo St. Polten rozhodnú spor medzi farármi Ludvíkom zo Svín a Antoninom z Wittingau; WBS č. 148: 9. října 1280 probo Eberhard oznamuje rokovanie vo veci farárov Ludvíka a Antonína. Stranu pána Antonína priiel zastupova Ulricus učenec ( scholasticus ) pána Ojířa. V prospech pána Ludvíka svedčilo viacero svedkov; WBS č.150: 26. října 1280 probot Eberhard predvolal ako svedka dekana a plebána z Zwettlu. V neprospech Ojía svedčilo viacero svedkov napr. Pertholdis milites de Rosenowe dosvedčil, e plebán Ludvík faru spravoval pokojne dokiaž ho násilne nevyhnal pán Ojíř (po smrti Přemysla Otakara ). WBS č.151: 4. a 12. prosince 1280 probot Eberhard rozhodol, e fara vo Svinách sa má vráti plebánovi Ludvíkovi. WBS č.152: V prosinci 1280 probot Eberhard prikazuje dekanovi v Stropnici a farárovi z Weitry naspä dosadi farára Ludvíka na jeho faru vo Svinách.
57) Karl Beer: Albert von Seeberg s odvolávkou na Hieke-ho: Berka von Duba und ihre Besitzungen.
Fritz Graebner v Bohmische Politik vom Tode Otakar II. bis zum Aussterben der Premysliden I. z roku 1903 uvádza Sezemu v. Landenstein, pričom sa odvoláva na Cosmovu kroniku, kde je uvedený len Sazema bez predikátu. Graebner si predikát identifikoval asi sám. Ale iní autori pri tejto udalosti označujú ako jedného z naruitežov Sezemu z Ústí.
58) RBM II. str.544-545, č. 1265
59) Luděk Jirásko Landtejn Pomezí na prahu vrholného strědověku ( Vlastivědný sborník Dačicka, Jindřichohradecka a Třeboňska 23/2011. Pán Jirásko predpokladá, e hrad Landtejn bol od začiatku českým krážovským hradom spravovaným krážovskými purkrabím. Oldŕicha z Landtejna uvádzaného v listine z roku 1256, povauje práve za krážovského purbrabího a stotoňuje ho s Oldŕichom I. z Hradce. K tomuto názoru ho priviedli dve listiny. V prvej listine z roku 1256 je Ulricus Lanstenarius uvedený ako svedok darovania benefícia v Harras johanitom z Mailbergu, ktorú dovteda drali rytier C so synom D z Kuenringu. Benefícium darovala Matylda, vdova po Hadmarovi zo Schonbergu, so súhlasom jej synov Hadmara a Reinberha zo Schonbergu. V druhom dokumente z roku 1282 pasovský biskup Wichard potvrdil Hadmarovi a Reinbertovi zo Schonbergu desiatky z farných obvodov bývalých rodových statkov Zöbingovského domínia Weikertschladu a Waldkirchenu, ktoré predtým dral ako léno Oldřich I. z Hradce. Keďe pri týchto majetkoprávnych usporiadanich vystupujú tí istí účastníci, pán Jirásko stotonil Ulricusa Landstenaria s Oldřichom z Hradce. Ako moný dôvod pouitia predikátu Lanstenárius Oldřichom v roku 1256, uvádza skutočnos, e v tomto roku ete il Oldřichov otec Vitek z Hradce, preto Oldŕich pouil v predikáte názov hradu, na ktorom bol purkrabím. Predikát z Hradce začal Oldřich pouíva a po smrti svojho otca Vítka z Hradce.
Ak by sme akceptovali túto teóriu potom Oldřich z Lomnice a Oldŕich z Landtejna boli dve rôzne osoby, nakožko v roku 1265 na listine źudmili z Ríe svedčí Oldřich z Hradce ako aj Oldřich z Lomnice. Oldŕich z Landtejna je uvedený aj na listine z 3. května 1259, kde Ulricus de Lantstein vystupuje ako ochranca majetkov in Chambarn, ktoré daroval klátoru v Zwettli Heinrico de Drozze. Medzi svedkami je uvedený aj Ortwinus gener Lantsteinarii, teda za Oldřicha z Landtejna. Na potvrdenie teórie pána Jiráska, by bolo potrebné identifikova Ortwina ako manela niektorej z dcér Oldřicha I. z Hradce, čo sa mi nepodarilo. Známe sú nasledujúce dcéry Oldřicha I. z Hradce: Kateřina manelka Jindřicha z Kuenringu ( línia z Dürnsteinu), Anna manelka Smila z Obřan, prípadne Albeta-Elika, ktorá mala za manela Kadolta II. Sirotka z rodu pánov z Wehingenu.
60) RBM II. str. 546- 547, č.1271. V listine je uvedený Mutina z Kostolomlat ako Ojířov svokor, čo svedčí o ďalom posilnení Ojířových väzieb na rozrod Drslavicov, s ktorými bol príbuzný aj Mutina z Kostolomlat. Ten bol v tom čase svokrom aj Jindřicha z Romberka. Svedčí o tom listina z roku 1281 (58), ktorou Jindřich so súhlasom manelky Eliky (uxoris mee Elyzabeth) venuje majetky Vyebrodskému klátoru, pričom podža pozdejích informácii Mutinov syn Ján z Dobruky bol strýkom Jindřichovho syna Petra z Romberka. Táto súvislos môe vysvetli prečo sú Petr z Romberka a Vilém z Landtejna (Ojířov vnuk) v historiografii niekedy nejasne označovaní ako bratranci, alebo ako strýko a synovec. Vilémová babička a Petrova matka boli pravdepodobne sestrami - dcérami Mutinu z Kostolomlat.
61) RBM II. str. 557, č.1293
62) RBM II., str. 560, č.1298
63) Archiv klátora Choteov http://monasterium.net/mom/CZ-NA/AZK%7CChotesov/2065/charter
64) Olomoucký biskup Dětřich (Theodorik) býval historikmi priraďovaný k Vítkovcom, konkrétne do rodu pánov z Hradce (ako syn
Oldŕicha I.). Z jeho jednania nikdy nevyplývala spolupráca s týmto rodom, na čo upozorňuje aj pán V.Vaníček. Novie práce sa
taktie k tejto rodinnej väzbe stavajú s otázníkom viď napr. Marie Komárová: Olomouský biskup Dětřich a jeho dvůr,
magisterská diplomová práca, Brno 2011 a autori Daniel Novotný a Jan kvrňák vo svojom článku Původ olomouckého
Dětřicha aneb příklad středovekého nepotismu, uverejneného na www.academia.edu, analyzujú jeho moný pôvod a na
základe indícii uvádzajú zaujímavú hypotézu o väzbe tohto biskupa na rod pánov z Plavče.
65) Vratislav Vaníček: VDZKČ III. str. 394
66) RBM II. str. 586- 587, č.1358
67) ACB I/1 (ed. Hrubý), str. 27, č.15; Vratislav Vaníček: VDZKČ III. str. 124: 4. prosince 1268 uzavrel Přemysl Otakar II. v Poděbradech dedičskú zmluvu so svojm bratrancom Oldřichom III. Korutánskym. Na jej základe sa Přemysl stal dedičom Oldřichových majetkov.
68) RBM II. str. 605- 606, č.1409
69) Vratislav Vaníček: VDZKČ III. str. 399
70) V. Vaníček - VDZKČ III. str. 401. Prímerie bolo podpísané 20.5.1288, ale konečný mier a v září 1288.
71) WBS č.253; Za českú stranu boli určení Ojíř z Lomnice, Jindřichom z Romberka, Vítek z Hlubokej a Tas z Lomnice, aby spolu s rakúskou stranou ohodnotili spôsobené kody.