Ojíř ze Svin a z Lomnice, 2. díl

Po zdrvujúcej porážke českého vojska sa víťazné vojsko pohlo na Moravu, kde sa Rudolfovi Habsburskému začali podriaďovať mestá. Kráľovna Kunhuta požiadala o pomoc Otu V. Braniborského, ktorý skutočne vstúpil do Čiech, nie ako podporovateľ kráľovny, ale ako sebavedomý hegemón, čo vyvolalo medzi ním a kráľovnou hlboké nepriateľstvo. Kunhuta následne požiadala o pomoc vratislavské knieža Jindřicha IV. zvaného Probus, ktorý vstúpil s vojskom do východných Čiech (Čáslavsko). Vojská rímskeho kráľa postupovali z Moravy ďalej do Čiech. Za tejto situácie sa Kunhuta rozhodla rokovať s Rudolfom a snažila sa dohodnúť vytlačenie Otu Braniborského a dohodnúť správu Čiech pre Jindřicha Vratislavského. Situácia dospela k rokovaniam v sedleckom kláštore, kde bola dosiahnutá dohoda určujúca rámec vlády v Čechách a na Morave na obdobie 5 rokov. Správcom Čiech sa stal Oto Braniborský, Jindřich IV. Probus dostal do správy Kladsko a Morava ostala víťazovi Rudolfovi Habsburskému. Zároveň bola dohodnutá amnestia pre odbojnú šľachtu a finančné zabezpečenie pre kráľovnú vdovu na Opavsku (46).

Rozpad kráľovskej moci využili obaja utečenci Záviš a Ojíř, ktorí vtrhli do južných Čiech a obsadili svoje pôvodné majetky. Záviš údajne prepadol a rozvrátil kláštor Zlatá koruna, ktorý pravdepodobne získal jeho majetky, keď musel utiecť do vyhnanstva. Aj Ojíř sa rázne ujímal svojich majetkov a začal obsadzovať všetky posty svojími ľudmi. Svedčí o tom informácia, že koncom záři 1278 (okolo sviatku sv. Michala) vyhnal zo Svín farára Ludvíka, tam dosadeného Přemyslom. Chcel ho nahradiť sebe blízkou osobou kaplánom Antonínom z Witigenave.
Náš Ojíř nielen obsadil svoje pôvodné majetky, ale využil aj rozpad majetkovej enklávy Kuenringovcov z Weitry, podporujúcich Přemysla a získal pre svoj rod Nové Hrady - Gretzen. Už 21. mája 1279 vystupuje ako svedok (Hogyrius de Gretzen) na listine Albrechta zo Strobnice, ktorý odovzdával dedinu Zwettlern kláštoru v Zwettli (47).
Nevieme presne akým spôsobom Ojíř získal pre svoj rod panstvo Gretzen – Nové Hrady. Formálnym základom bolo asi manželstvo jeho syna Smila s Kunhutou dcérou Jindřicha ml. z Kuenringu, pričom panstvo získal ako veno nevesty. Môžeme len špekulovať ako sa Ojířovi podarilo zariadiť sobáš svojho syna s dcérou prívrženca kráľa Přemysla Otakara II. Predpokladám zo strany Ojířa kombináciu sily a diplomacie. V tom období boli Jindřich starší ako aj jeho syn Jindřich mladší z Kuenringu asi až do roku 1280 obliehaní na hrade Weitra (48) a ich majetky boli postupne obsadzované Rudolfovými prívržencami. Panstvo Gretzen susedilo s majetkami Ojířa a jeho rodu (Sviny, Žďár). Ojíř obsadil toto panstvo možno s podporou Kuenringovcov z línie Dürnstein, ktorá v konflikte s Přemyslom jednoznačne podporovala Habsburka. So sobášom jeho syna Smila s Kunhutou dcérou Jindřicha ml. z Kuenringu sa určite muselo čakať, pokiaľ obaja sobášení nedosiahnu potrebný vek. Jindřich ml. z Kuenringu si vzal za manželku Přemyslovu nemanželskú dcéru Elisabeth v roku 1275 (49). Preto ich dcéra Kunhuta bola v roku 1279 ešte len v detskom veku. Ojířov syn Smil bol asi ešte tiež neplnoletý a preto sa panstva Gretzen ujal priamo jeho otec. Dravý Ojíř na zisk nového majetku neváhal vyjednávať sobáš svojho syna s nemanželskou vnučkou Přemysla Otakara, ktorý ho vyhnal z Čiech. Možno to chápal ako svoje odškodnenie.
Obrázok nižšie zobrazuje rod Jindřicha st. z Weitry a jeho rodinu vrátane Jindřicha ml. jeho dcéry Kunhuty a jeho vnúčat Eufémie, Smila a Ojířa (50):


Ojířov syn Smil použil predikát z Nových Hradov až 1. prosince 1284, kde ako Zmilo de Gretzen – purchravius in Podebrad, oslobodzuje bratov ( mníchov ) z Vyššího brodu od cla v meste Gretzen. Ako svedkovia sú uvedení Heinrichus de Rosenberch, Wocho de Witigenow, noster consanguineus, Wocho de Lobenstayn, Albertus de Strobnitz a ďalší (51).
Jindřich z Rožemberku bol asi iniciátorom tejto dohody a ostatní svedkovia boli asi susedia Smilovho panstva (bratranec Vok, Albert zo Stropnice ako aj rakúsky šľachtic Wok z Lobenstaynu). Smil koná samostatne bez svojho otca a pravdepodovne v tomto období bol už plnoletý, preto môžeme odhadnúť jeho narodenie pred rokom 1270.
Aj keď panstvo Nové Hrady bolo od roku 1279 v rukách Ojířovej rodiny, stále malo väzby aj na rakúske prostredie. Svedčí o tom listina z 9. ledna 1286, ktorou Jindřich z Kuenringu z dürnsteinskej línie sľubuje svojej manželke Kateřine ( dcéra Oldřicha I. z Hradce ) poskytnúť majetky do vianoc. Ako svedkovia sú uvedení Jindřichov brat Litold z Kuenringu a príbuzný Konrad z Potendorfu, ktorí v prípade nesplnenia záväzku majú prísť do Graetzen a tam ostať pokiaľ nebude záväzok splnený (52). Vidno, že Greatzen boli pánmi z Kuenringu považované za spriaznené miesto.

Ojíř sa po návrate na svoje rodové majetky snažil aktívne vrátiť do „verejného života“. Potreboval stabilizovať svoje mocenské postavenie a aj legitimizovať držbu svojich pôvodných majetkov, z ktorých bol Přemyslom Otakarom II. vyhnaný. Kým v květnu 1279 bol ešte na svojich juhočeských majetkoch, v červnu už vystupuje v Prahe ako svedok na zemskom súde v spore Půtu z Ryzemberka s Vyšehradskou kapitulou (53). Je zaujímavé sledovať spoločnosť svedkov: Tobiaš biskup pražský, Depoldus komorník českého kráľovstva, Onšo sudca, Mstidruh purkrabí pražský, Domaslav čašník kráľovny, Hynek stolník, Ojíř ze Svin, Slavko kastelán pražský, Vilém z Litic ( Ojířov švagor ), Gregorius komorník kráľovny, Oldřich z Krivosudov, Rapoto kastelán pražský, Bohuslav z Horky, Herman de Kostel a ostatní. Jednalo sa o obdobie, kedy už bol mladý kráľ Václav II., na rozkaz Oty Braniborského, strážený na hrade Bezděz spolu s matkou Kunhutou. V Prahe sa snažila časť šľachty o vytvorenie mocenskej skupiny usilujúcej o návrat kráľovny a mladého kráľa naspäť do Prahy.
Pri vytváraní novej českej mocenskej skupiny bol najaktívnejším čerstvo vysvätený pražský biskup Tobiaš. Združil okolo seba rôznorodú skupinu šľachty so snahou vytvoriť aspoň čiastočne protiváhu braniborskej moci v Čechách. Po jeho boku vystupujú českí úradníci Děpold z Rýzmberka - komorník, a páni ako v predchádzajúcej listine: Oneš - sudí, Mstidruh – purkrabí pražský a skupina šľachticov z bývalého dvora kráľovny Kunhuty. Pridal sa aj Ojíř ze Svin (jediný z Vítkovcov), ktorý jasne chápal nutnosť bojovať o pozície v centre moci v Prahe.
Takéto zloženie šľachty vystupuje aj na listine z 11. července 1279, ktorá svedčí na dohode a sľube vernosti Otovi Branborskému (54). Oto na rokovaniach sľúbil viaceré ústupky, ale následne ich vôbec neplnil.
Ojíř 14. června ako aj 11. července 1279 svedčí s predikátom ze Svin ( de Zwyn ). Zdá sa, že Ojíř predikáty používal účelovo podľa potreby vzhľadom na miesta a okolnosti, kde bol niektorý z jeho predikátov vhodnejší alebo známejší.
Keďže rokovania s Otom neviedli k reálnym výsledkom, Ojíř sa vrátil naspäť do južných Čiech, kde sa mu otvárali nové možnosti majetkového povznesenia rodu, pričom stále sledoval dianie v Prahe ako aj v blízkom Rakúsku.
Jeho druh z vyhnanstva Záviš z Falkenštejna sa nesnažil o spoluprácu s Otom Braniborským, naopak so zbraňou v ruke vystupoval proti jeho moci. V lete v roku 1279 napadol doménu kráľovskej moci Budejovice (55).
Ojířovi sa nepodarilo vždy dosiahnuť všetký svoje práva na svojich znovuzískaných majetkoch. Nepresadil plebána Antonína na fare v Svinách. Ním násilne vyhnaný farár Ludvík, dosadený po obsadení Svin Přemyslom Otakarom II., sa odvolal až k pápežovi, ktorý nechal kauzu rozhodnúť Eberhardovi, proboštovi z kláštora v St. Polten. Eberhard napriek úsiliu Ojířa rozhodol o návratení fary Ludvíkovi (56).
Ojíř vystupoval v tejto kauze podľa súdu ako násilník, ale jeho správanie je pochopiteľné. Pri finančne náročnom budovaní hradu a kostola ako jedného celku v jeho Svinách, nechcel v svojom sídle znášať Přemyslom dosadeného farára. Možno z tejto jeho skúsenosti s cirkvou vyplyva, že z následného obdobia neexistujú dokumenty, v ktorých by Ojíř dobrovolne daroval cirkvi niektorý zo svojich majetkov, tak ako to činili iní významní Vítkovci. Keď musel cirkvi resp. kláštoru prenechať nejaký svoj majetok, tak len predajom.

Hospodárska a mocenská situácia v českom kráľovstve sa stále zhoršovala. Rôzne skupiny šľachty viedli otvorený boj voči braniborským jednotkám a voči mestám (napr. Prahe) podporujúcich markrabího Otu (pochopiteľne aj za účelom obohatenia sa). Často boli označovaní ako narušitelia mieru. Z Vítkovcov kroniky spomínajú ako bojovníka proti okupantom hlavne Záviša z Falkenštejna, ale do bojových akcií sa zapájali aj iní Vítkovci. Napr. v roku 1281 sa uvádzajú ako rušitelia pokoja Albert zo Seeberku, Dietrich Spatzmann (Závišov zať) a Sezema z Landsteina, ktorí zo svojich úkrytov na úpätí Petřína spolu so svojim doprovodom ľuďom (asi Pražanom) spôsobovali trápenie (57). 12. listopadu 1281 Jindřich z Rožmberka potvrdzuje Vyšebrodskému kláštoru darovania viacerých majetkov so súhlasom svojej manželky Elišky, kde sú v rade svedkov uvedení: Wernhard zo Schaumberku so svojimi synmi Jindřichom a Wernhardom, jeho brat Jindřich, pán Ojíř z Lomnice a jeho syn Smil, Wok z Witigenaw, Jindřich a Vok z Krumlova, Oldřich a Oto z Hradce atď. (58). Pre nás je v tejto listiny zaujímavé, že v tomto roku Ojíř prvý krát použil predikát z Lomnice, ktorú asi krátko predtým získal. V roku 1282 bol rukách Ojířovho rodu aj hrad Landštejn (Sezema z Landštejna), podľa ktorého sa celá naša vetva Vítkovskéo rozrodu začala postupne označovať „z Landštejna“.

Letecký pohľad na hrad Landštejn, v svojej dobe mohutný, prakticky nedobytný hrad pri hraniciach s Rakúskom:


Nevieme akým spôsobom v tých búrlivých rokoch získali Ojíř a Sezema tieto majetky. Jednou možnosťou by bola kúpa, ale keďže boli získané približne v rovnakom čase, do úvahy prichádza aj zdedenie po Oldřichovi z Landštejna resp. Oldřichovi z Lomnice, čo mohla byť tá istá osoba spriaznená s Vítkovcami. Nedá sa ale vylúčiť, že panstvá neboli zdedené, ale ako uprázdnené boli obsadené najbližšími najsilnejšími pánmi – v tomto prípade príslušníkmi Ojířovho rodu. Pravdepodobnejšia je legitímna cesta získania týchto majetkov, nakoľko Ojíř následne používal predikát z Lomnice, bez toho, aby bol niekym spochybňovaný. Zaujímavú teóriu o identifikácii Oldřicha z Landštejna uvádza pán Jirásko (59).

V roku 1281 sa Rudolf Habsburský vrácal do ríše a správou Rakúskeho vojvodstva poveril svojho syna Albrechta. Albrecht začal vládnuť pevnou rukou, čo sa prejavilo aj snahou o návrat majetkov pod jeho kontrolu. V roku 1282 sa Albrecht rozhodol pripojiť naspäť k Rakúsku hrabství Ráabs. Donútil Jindřicha z Rožmberka odstúpiť mu toto panstvo za 500 hrivien striebra, formálne z dôvodu neustálych nepokojov na tomto území. O predaji svedčí listina z 26. března 1282 podpísaná vo Viedni. V nej sa označujú Albrecht a Jindřich ako príbuzní a sľúbujú si podporu proti všetkým nepriateľom s výnimkou Václava II., jeho tútora Otu Braniborského a následne uvedených príbuzných a priateľov. Medzi nimi sú uvedení: Ojíř a jeho syn Smil z Lomnice, Mutina, jeho svokor, Půta a Rus z Litic, Sezema z Landštejna, Beneš z Huznich, Oldřich z Hradce, Vok z Witigenawe, Vok a Jindřich z Krumlova (60).
Odstúpenie hrabstva Ráabs za 500 hrivien bolo neadekvátne a pod cenu, nakoľko so stratou Ráabsu Rožmberk strácal aj titul „hrabě“. Pri tomto nátlaku na Jindřicha z Rožmberka bolo ako odškodnenie formálne deklarované príbuzenstvo s Habsburkmi a ich priateľstvo. Zaujímavá je účasť pánov z rodu Drslavicov( Půta, Rus a ich príbuzný Mutina), ku ktorým mal Ojíř dlhodobo blízky vzťah, ale oni k Ráabsu nemali žiadnu väzbu. Ojíř pri tomto akte vystupuje asi ako „starešina“ Vítkovcov a možno aj ako strana blízka Habsburkovi. Dôvodom jeho osobnej angažovanosti mohla byť jednak snaha ustrážiť, aby pri odstúpení ostali v rukách jeho rodu majetky Landštejn a Nová Bystřice, ktoré pôvodne tiež patrili do hrabstva Ráabs. Ďalším Ojířovým cieľom mohlo byť vytvorenie mocenského bloku Vítkovcov spolu s Drslavicami. S podporou Albrechta, syna rímskeho kráľa, tak mohli tvoriť vplyvnú protiváhu skupine okolo biskupa Tobiaša a mohli usilovať o patričný podiel moci v českom kráľovstve.

V roku 1282 sa časť českej šľachty združenej okolo pražského biskupa Tobiaša stále snažila dohodnúť s Otom Braniborským návrat mladého Václava II. do Čiech za výkupné. Do tejto skupiny šľachty patrili Purkart z Janovic, Zbyslav z Třeboune, Zdeslav z Lemberka, Beneš z Vartemberka, Sezema z Krašova. V tejto skupine nebolo žiadne zastúpenie Vítkovcov. Reálny návrat Václava II. sa podarilo dohodnúť až v roku 1283, kedy na splnenie Otových požiadaviek, mu museli vydať do zálohy viaceré severočeské mestá a hrady. Václav II. sa slávnostne vrátil do Prahy 23. května 1283 za vítania veľkého množstva šľachty, kňažstva a meštianstva. Mladého kráľa prišli vítať aj Vítkovci. Môžeme to usudzovať z ich pobytu v Prahe, kde 28. května vydali listinu. Podľa nej Jindřich z Příbenic (z Rožmberka) si vymieňa niektoré majetky s biskupom Tobiašom. Medzi svedkami sú uvedení: Ojíř z Lomnice, Ondřej z Dubé, bratia Čenek a Tobiaš, purkrabí na Běchyni ( synovci biskupa ), Sezema z Landsteina, Jindřich a Přibyslav bratia z Kosovej Hory (61).
Vítkovci asi očakávali, že prostredníctvom dobrých vzťahov s vodcom vládneho zoskupenia získajú tiež podiel na moci. Skutočnosť bola iná. Všetky funkcie si rozdelila úzka skupina, ktorá sa zaslúžila o návrat mladého kráľa.
Novovytvorený post hofmistra získal Purkart z Janovíc, konkurent Vítkovcov, post najvyššieho komorníka Zbyslav z Třeboune a pod., pričom najvplyvnejší stále ostával biskup Tobiaš. Skupina úzko spolupracovala s Rudolfom Habsburským . Ten im rád vyhovel, keď ho požiadali o posúdenie, či vysoké odškodné, ktoré musel mladý Václav II. prisľúbiť Otovi Braniborskému za svoje prepustenie je záväzné, nakoľko bolo vyžiadané pod nátlakom. Rudolf sa formálne obrátil s touto otázkou na účastníkov snemu a ním očakávaná / podporovaná odpoveď bola v prospech Václava II. Tým sa Čechy úplne zbavili braniborskej nadvlády.
Nové mocenské centrum úplne ovládlo mladého neskúseného panovníka, ktorý im plne vychádzal v ústrety. Pre Vítkovcov muselo byť vážnou výstrahou, keď na príhovor Purkarta z Janovic získal Ješek z Michalovic od Václava II. viaceré majetky, vrátane panstiev Velešín a Vítejovice, za nízku cenu 800 hrivien striebra (62). Velešín patril predtým Vítkovcom spriaznenému Čéčovi z Budejovic. Takto sa Purkartovi podarilo vraziť medzi Vítkovské panstvá svojho pretendenta.
Odstavenie významnej časti šľachty od moci logicky viedlo k vzniku nespokojnej skupiny, kde okrem Vítkovcov patrili aj Hynek Berka z Dubé ( opevovaný bijca Braniborcov ), páni ze Šternberka a ďalšie nespokojné panské rody. V danej situácii zahrala Vítkovcom v mocenskej hre nečakaná karta – žolík Záviš z Falkenštejna.
Asi na prelome rokov 1280/81 prišiel na dvor kráľovny Kunhuty, kde rýchlo získal postavenie jej purkrabího na Hradci a zároveň milenca. Ich vzťah prerástol do situácie, že Kunhuta porodila Závišovi syna, čím sa jej postavenie v očiach verejnosti silne zhoršilo. Stratila aj podporu Rudolfa Habsburského, ktorý presadil prepustenie nevlastného Přemyslovho syna Mikuláša Opavského zo zajatia. Tým na Opavsko prišiel nový vládca a okolitá šľachta prestala uznávať Kunhutu. Po príchode Václava II. do Prahy sa kráľovná pokúsila listom nadviazať kontakt so svojim synom a po pozitívnej odpovedi prišla za ním do Prahy. Václav pod vplyvom matky prijal na svoj kráľovský dvor aj Záviša z Falkenštejna, ktorý rýchlo získal silné postavenie.


Pečate kráľovny Kunhuty Haličskej a Záviša z Falkenštejna:

V prosinci 1283 vznikli dve šľachtické zoskupenia usilujúce o ovládanie nezletilého kráľa. Vďaka citovej väzbe Václava na svoju matku sa mladý kráľ dostal pod vplyv jej druha Záviša z Falkenštejna, ktorý bol nielen charizmatický ale aj schopný vodca. Rýchlo pôvodnú mocenskú skupinu okolo biskupa Tobiaša nahradila mocenská skupina, ktorej jadro tvorili Vítkovci. Prestížnu funkciu najvyššieho komorníka získal Ojíř z Lomnice, funkciu podkomořího Závišov brat Vítek, post pražského purkrabího získal Hroznata z Húžic, úrad najvýššieho stolníka získal Hynek Berka z Dubé, post najvyššieho čašníka získal Jaroslav zo Šternberka, post najvyššieho sudího Boleslav zo Smečna.
Záviš osobne žiadnu funkciu nedržal, ale prakticky všetko riadil ako otčim nedospelého kráľa. V tejto dobe sa aj na dôležité župné hrady dostali Závišovi spojenci, napríklad purkrabím na Podebradoch s stal Ojířov syn Smil.
Ojířa, s titulom najvyššieho úradníka, prvý krát nachádzame na listine z 20. května 1284 vydanej v Prahe, kde spolu ďalšími pražskými úradníkmi sudcom Boleslavom a notárom Radoslavom riešia ochranu kláštora v Chotešove proti koristníckemu správaniu okolitých susedov. Oznamujú Plzenským úradníkom, že povolili proboštovi kláštora pánovi Miroslavovi brať si k ochrane kláštora komorníka krajského súdu v Plzni (63).

Odstavená skupina pánov začala s odbojom (asi v prosinci 1283). Rýchlo sa ukázalo, že za Závišom stojí výrazne silnejšia skupina panstva a preto boli nútení pristúpiť k rokovaniam a za sprostredkovania Rudolfa Habsburského aj k štvorročnému prímeriu. Dohody boli uzavreté 2 listinami z 24. května 1284, pričom v jednej skupina odbojných pánov na čele s Purkartom z Janovíc sľubuje Václavovi II. dodržiavať mier s druhou skupinou na čele s Ojířom z Lomnice. Ako sprostredkovatelia sú uvedení pražský biskup Tobiaš a olomoucký biskup Teodorik . V druhej listine Závišova skupina pánov na čele s Ojířom z Lomnice sľubuje dodržiavať prímerie s opozičnou skupinou odbojných pánov. Z daných listín vidno zloženie jednotlivých skupín. V skupine, ktorá stála za Závišom z Falkenštejna sú uvedení Ojíř z Lomnice, najvyšší komorník kráľovstva, Hroznata z Húžic, pražský purkrabí, Záviš z Falkenštejna, Vítek z Krumlova, podkomoří českého kráľovstva, Jindřich z Rožmberka, Oldřich z Hradce, Sezema ze Stráže, Hajman z Dubé, stolník, Jaroslav zo Šternberka čašník a purkrabí na Bítove, Hynek z Lichtemburku, Albert zo Seebergu, Mutina z Kostolomlat, Ondřej z Kavčích hor, Puta ze Mšen, Vilém z Miličína, Puta z Potenštejna, Sobehrd z Litic a Odolen z Vildenštejna.
V odbojnej skupine sa uvádzajú Purkart z Janovíc, Zbislav z Třeboune, Zdislav z Lemberka, Sezema z Krašova, Tobiaš z Běchyne, Beneš z Wartemberka, Bohuslav zo Zvíkova, Herman z Hombergu a Tobiaš zo Zvíkova (64).
Z uvedených listín vyplýva, že po prímerí si obe skupiny ponechali ovládané majetky spred roku 1283, napríklad odbojná skupina naďalej ovládala kráľovské hrady Bechyni a Zvíkov. V Závišovej skupine je ako vodca skupiny uvedený náš Ojíř, ktorý zároveň získal najprestížnejšiu funkciu najvyššieho komorníka. Dôvodom Závišovho výberu Ojířa do čela skupiny mohli byť viaceré skutočnosti. Ojíř bol dlhodobo aktívny pri získavaní moci pre Vítkovcov, mal podporu pánov z okolia Plzne ( páni z Potštejna, z Litic, ... ) a im spriaznených pánov napr. Mutinu z Kostolomlat, mal diplomatické schopnosti ako aj postavenie najstaršieho z vodcov Vítkovcov (Jindřich z Rožmberka bol ešte príliš mladý a rovnako aj Oldřich II. z Hradce ). Ojíř sa mohol byť akceptovateľným aj opozícii, nakoľko s viacerými opozičnými pánmi mal ešte z minulosti vybudované kontakty. Zároveň mohol byť prijateľnejším aj Rudolfovi Habsburskému, ktorý s veľkou nedôverou sledoval rast vplyvu samotného Záviša z Falkenštejna.

Nová, aj keď oligarchická, moc v Čechách začala stabilizovať poriadok v kráľovstve, podporovať mestá a kláštory. Napríklad mestá mohli vytvárať vojsko na vlastnú ochranu, súčasne aj každý sudca mal dodržiavať mestské právo, pričom záujmy vládcu mali zaisťovať „consiliariorum nostrum“ Záviš z Falkenštejna a Jaroslav ze Šternberka. Záviš rád zastával funkciu poradcu resp. muža v pozadí, čo mu umožňoval aj oficialny sobáš s Kunhutou povolený Václavom v roku 1284.
Rudolf Habsburský sa bál straty vplyvu na Václava o preto ho žiadal o naplnenie dohody ohľadom jeho svadby s jeho dcérou Gutou. Pražský dvor nemohol nevyhovieť, ale žiadal konanie svadby v blízkosti českých hraníc. Svadba sa konala v Chebe v lednu 1285, v rámci veľkolepej akcie Rudolfa Habsburského, ktorý povolal do Chebu viacerých ríškych hodnostárov ako aj ďalšie dve svoje dcéry s manželmi. Následné Závišovo správanie ukazuje jeho napätý vzťah voči rímskemu kráľovi, ktorého podozrieval zo snahy o mocenský prevrat a svoje zajatie. Pred cestou do Chebu si zaistil zvláštne prísahy od kráľovských purkrabích, pre prípad, keby bol pri svadbe zajatý.
Záviš Václava doprevadil len pred Cheb, ale sám do mesta nevstúpil. Václava doprevádzala jeho matka kráľovna Kunhuta. Nemáme správy o ďalších českých úradníkoch, či sa svadobných osláv zúčastnili. Správy sú ale o účasti Mikuláša Opavského, ktorý sa v Chebe predviedol v „zlatom šate“ a v ňom Rudolf našiel vhodného oponenta voči Závišovi. V Chebe Václav slávnostne prijal od rímskeho kráľa české kráľovstvo v léno. Rozpačito vyznela skutočnosť, že po svadbe Rudolf nepustil svoju dcéru s Václavom do Prahy, ale odviezol si ju domov, čím chcel ešte viac vyjadriť nedôveru voči mocenskej elite v Čechách (65).
Karty boli rozdané a Vítkovcom muselo byť jasné, že ich mocenskú skupinu Rudolf Habsburský nebude podporovať.
V zaří 1285 zomrela kráľovna Kunhuta. Neznamenalo to ale oslabenie pozície Záviša u mladého kráľa. Spoločný smútok ich pravdepodobne ešte viac vzájomne spojil. Václav ešte 23. října udelil Závišovi a jeho synovi veľké územie vo východných Čechcách s mestami Poličkou a Landškrounem. Toto venovanie asi sprevádzala veľká spoločenská udalosť, lebo ako svedkovia sú uvedené skoro všetky významné osobnosti Čiech. Na prvom mieste medzi svedkami je Ojiř z Lomnice, najvyšší komorník, nasledujú Vítek z Hlubokej, najvyšší podkomoří, Boleslav zo Smečna, najvyšší sudca, Hroznata a Vilém purkrabí pražský, Purkart z Janovic (a Vimperka), Hynek z Lichtemburka, Hynek z Dubé, Beneda z Treblína, purkrabí z Frimburku, Albert zo Seeberka, Albert z Lašan, Bohuslav z Boru, komorník Plzenský, Zdeslav zo Šternberka, Beneš z Choltic, Beneš z Kostolomlat, purkrabí na Konigsteine (in Lapide), Puta a Sobehrd z Litic, pukrabí v Domažliciach (in Tust), Zbyslav Zajíc, Jindřich z Rožmberka a Protiva z Rosenthalu (66).
Tento zoznam je zaujímavý z hľadiska menovaných purkrabích na kráľovských hradoch, kde vidno silné zastúpenie nielen Vítkovcov ale aj im blízkym pánov z Kostolomlat a z Litic. Účasť bývalého odporcu Závišovej skupiny Purkarta z Janovic, svedčí o akceptovanosti daného stavu aj z jeho strany.

Erb Mutinu z Kostolomlat z jeho pečate na listine z 24. května 1284 silne podobný erbom rozrodu Drslavicov

Záviš sa až teraz naplno ujal vládnutia a účil vládnuť aj mladého Václava, ktorého vzal na výpravu na Moravu urobiť poriadky s odbojníkmi a zemskými škodcami. Výprava vyvrcholila prijímaním holdu od moravskej šľachty v Brne.
V následnom období sa Záviš pokúsil o oslabenie závislosti českej politiky od Habsburkovcov. Ich mocenské postavenie sa mu javilo v nemeckej ríši natoľko oslabené, že sa pokúsil otvoriť české nároky na niektoré alpské krajiny opierajúc sa o tzv. Podebradskú zmluvu (67). Tieto aktivity českej strany vyvolali u Habsburkovcov obrovskú nevôlu. Pravdepodobne v tomto období sa Rudolf Habsburský rozhodol úplne odstrániť Záviša a začal s týmto cieľom aj konať. Jedným z prvých krokov bolo dostať k Václavovi svoju dcéru Gutu (Jitku), s cieľom priviesť ho k spolupráci. V roku 1287, podľa listiny z 13 května, Ojíř z Lomnice predal opátovi Waldsaského kláštora Teodorikovi dve dediny Preskacz a Chinow, ktoré dostal ako veno svojej ženy Ztřezky. Za splnenie všetkých podmienok sprostredkovania bol zodpovedný aj Ojířov syn Smil (68).
Na listine je zaujímavé, že tento bežný majetkoprávny akt Ojíř potvrdzuje priamo pred kráľom Václavom a ostatnými úradníkmi dvora. Zdá sa, že Ojířovým cieľom, okrem predaja, bola aj snaha deklarovať ústretový krok voči opátovi Teodorikovi, ktorý mal veľmi blízky vzťah k mladému Václavovi II. Jeho podpora sa hodila na upevnenie vplyvu na Václava, najmä keď sa zase začala znovu aktivizovať opozícia s podporou rímskeho kráľa Rudolfa.
Na prelome června a července 1287 prišla do Čiech nevesta Václava II. Guta Habsburská. Jej otec Rudolf okázalo požadoval na zabezpečenie jej príchodu splnenie viacerých podmienok. Napríklad Pražský biskup Tobiaš a skupina pánov (Závišovi oponenti) sa zaviazala, že v prípade jej úmrtia Václava II. ju bezpečne odvedú buď do Rakúska alebo do Norimberku. Požiadavky jasne naznačovali nedôveru rímskeho kráľa voči vládnucej moci v Čechách, zároveň Rudolf posielal spolu s dcérou aj sprievodcov, ktorí mali riadiť kroky mladej kráľovnej ( a mladého kráľa ). Sprievod Václavovej manželky doprevádzal biskup Tobiaš, ale Václav svoju manželku privítal v Kadani veľmi príkro a požadoval návrat kráľovninho sprievodu do Ríše. Až na príhovor biskupa Tobiaša mohli niektorí sprievodcovia pokračovať s Gutou na pražský dvor (69).
V Kadani bol mladý Václav ešte silne pod vplyvom Závišovej vládnucej skupiny, ktorá si uvedomovala nebezpečie Rudolfových vyslancov / poradcov v kráľovninom sprievode. Obavy boli opodstatnené, lebo s príchodom Guty prišli aj intigy a obmedzenie vplyvu dovtedajších kráľových poradcov (aj opáta Teodorika). Signifikatné je aj počínanie biskupa Tobiaša, predľženej ruky rímskeho kráľa, ktorý dosiahol príchodu „Rudolfových agentov“ na Václavov dvor.
Vládnuca skupina chápala, že sa proti nej zvyšuje tlak prohabsburskej skupiny a bolo potrebné robiť protiopatrenia. Záviš sa rozhodol využiť odklon uhorského kráľa Ladislava IV. od spoluprace s Albrechtom Habsburským a chcel s ním vytvoriť spoločnú koalíciu vojensky orientovanú proti Rakúsku. Najvhodnejším spojením bola rodinná väzba, ale keďže v českej kráľovskej rodine nebola k dispozícii žiadna voľná osoba, tak sa vdovec Záviš rozhodol, ako príbuzný kráľa, seba ponúknuť, že uzavrie manželstvo s členkou uhorskej kráľovskej rodiny. Ako nevestu si vybral sestru uhorského kráľa Alžbetu. Záviš očakával, že týmto sobášom zároveň posilní svoje postavenie v kráľovstve. V skutočnosti tieto jeho aktivity viedli k posilneniu opozície, lebo jeho ďalší vstup do kráľovských rodín vyvolal závisť a nevôľu medzi viacerými domácimi panskými rodmi. Prejavilo sa to hneď pri jeho svadobnej výprave koncom roku 1287, keď táto bola prepadnutá Jindřichom z Lichtemburku. Okradnutý Záviš a jeho doprovod sa zachránil útekom do Opatovického kláštora .
Udalosť jasne signalizovala nepriateľské naladenie časti šľachty voči Falkenštejnovi. V tomto prípade útočník Jindřich z Lichtemburku nebol dovtedy straníkom prohabsburskej opozície, ale mohol cítiť k Závišovi nenávisť z dôvodu  majetkových krívd alebo sa mstil, že nebol zahrnutý do vládnej moci. Každopádne to bola výstraha, lebo do opozície voči Závišovi sa stavali aj páni od ktorých nepriateľstvo nečakal a ktorí stratili pred ním rešpekt.
Záviš zorganizoval s podporou kráľa svoju ďalšiu svadobnú výpravu. Predtým vojensky posilnil pohraničie s Rakúskom v očakávaní vojenskej konfrontácie (jeho brat Vítek sa stal maršálkom a purkrabím v Znojme, Jaroslav zo Šternberka bol komorníkom bítovským a zvyšok hranice tvorili najmä Vítkovské majetky). Následne začiatkom roku 1288 skutočne drobné ozbrojené šarvátky prerástli k výraznejším bojovým akciam.
Záviš vyvolaním konfliktu s Rakúskom mohol dosiahnuť situáciu, kedy by spojenectvo s Uhorskom bolo pre Čechy veľmi dôležité a tým by sa zvýšil význam svojich uhorských vzťahov a posilnil svoje postavenie.
Závišova cesta za nevestou Alžbetou v Uhorsku nebola jednoduchá. Samotná Alžbeta už mala povesť poznačenú milostnou avantýrou v srbskej kráľovskej rodine a toho času bola v dominikánskom kláštore na ostrove sv. Markéty (Margitsziged - ostrov na Dunaji medzi Budínom a Pešťou). Aby Ladislav IV. mohol zorganizovať svadbu Záviša so svojou sestrou Alžbetou musel túto predtým nechať uniesť z kláštora, za čo si vyslúžil kliatbu od ostrihomského arcibiskupa Ladoméra a časti uhorskej šľachty. V konečnom výsledku reálna pomoc uhorského kráľa bola minimálna. Veľkej slávy s novým manželstvom sa Záviš nedočkal ani doma v Čechách. Boje na moravsko-rakúskej hranici ustávali, nakoľko sprostredkovateľsky zasiahol rímsky kráľ Rudolf a v súčinnosti so svojou dcérou Gutou ovplyvnili znepriatelené strany Václava a Rudolfovho syna Albrechta k uzavretiu bojov. Mierové rokovania začali 20.5.1288 a konečný mier bol uzavretý v září 1288 (70). Za českú stranu boli vyjednávačmi Vítek z Hlubokej, Jindřich z Rožmberka, Ojíř z Lomnice a moravský stolník Tas z Lomnice. Za českú stranu bol do prímeria zahrnutý aj uhorský kráľ, ale rakúsky vojvoda Albrecht za Rakúsku stranu ako spojencov uvádzal aj Purkarta z Janovic, pánov z Lichtemburku a pánov z Benešova. Ako vrchný rozhodcom bol v zmluve uvedený samotný rímsky kráľ Rudolf (71).
Zo spojenia Albrechta s významnými českémi pánmi jasne vyplanulo, že v kráľovstve vznikla silná protizávišovská opozícia s podporou rímskeho kráľa. Ani Jindřichovi z Rožmberka a Ojířovi z Lomnice konflikt na rakúskej hranici nevyhovoval, nakoľko tým trpeli ich majetky pri hraniciach ako aj vzťahy s rakúskymi príbuznými (Jindřich a jeho ujovia zo Schaumburku, Smil a jeho rodina Kuenringovci).

Použité zdroje a dopňujúce informácie:
46) Vratislav Vaníček: VDZKČ III. str. 366, RBM II. s. 496, č. 1154
47) Zwettl, Stiftsarchiv (AT-StiAZ) http://monasterium.net:8181/mom/AT-StiAZ/Urkunden/1279_V_21/charter
48) Gotfried Edmund Friess: Die Herren von Kuenring, od str. 178: Jindŕich starší ako aj Jindŕich ml. z Kuenringu boli, po porážke a smrti Přemysla na Moravskom poli, obliehaní na svojom hrade Weitra novým rakúskym maršálkom Štepánem z Maissau. Až v roku 1280 odovzdali hrad a odišli do vyhnanstva. Jindŕich ml. Kuenringu so svojou rodinou odišiel do Opavy k svojmu švagrovi Mikulášovi Opavskému, synovi Přemysla Otakara II., kde krátko nato zomrel. Friess v poznámke s odvolávkou na Lichnowského uvádza aj inú verziu: Kuenringovci z Weitry nečakali kým Rudolfovo vojko príde k Weitre, ale žiadali o rýchlu pomoc do Čiech k Otovi Braniborskému, aby s armádou prišiel na hranicu. Kuenringovci sa nakoniec jeho zásahu nedočkali a Weitru vydali skôr.
Mŕtvy Jindřich ml. bol prevezený jeho matkou Kunhutou do Zwettlu, kde bol 20. června 1281 pochovaný v hrobe svojich predkov. Jeho otec Jindřich st. strávil dlhší čas v Opave. O niekoľko rokov pozdejšie získal milosť od rakúskeho vojvodu Albrechta, ktorý mu vrátil časť majetkov.
49) Gotfried Edmund Friess: Die Herren von Kuenring, od str. 170. V roku 1275 si chcel Přemysl Otakar II. pripútať k sebe vplyvný rod pánov z Kuenringu, v očakávaní konfliktu s Rudolfom Habsburským. Jindřich ml. z Kuenringu bol Přemyslom povýšený do funkcie „Marchalcus per Austriam“ resp. „Capitaneus Austriae“ a zároveň dostal od neho za manželku jeho nemanželskú dcéru. Podľa niektorých zdrojov sa volala Agnes, podľa iných Elisabet alebo Gisela. Najväčšiu pravdepodobnosť má verzia, že to bola Přemyslova dcéra Elisabet, predtým vydatá za Wikarda z Polnej a po jeho smrti práve za Jindřicha ml. z Kuenringu.
50) Stifterbuch des Klosters Zwettl – Bärenhaut, Fol. 69r: Zobrazuje Jindŕicha st. (IV.) z Kuenringu a jeho deti vrátane Jindŕicha ml. (V.) z Kuenringu, následne jeho dcéru Kunhutu vydatú za Smila de Gretzen a ich deti Ofémiu, Smila a Ojířa. 51) RBM II. str.575-576, č. 1333
52) Zwettl, Stiftsarchiv (AT-StiAZ) http://monasterium.net/mom/AT-StiAZ/Urkunden/1286_I_09/charter
53) RBM II. str.507, č. 1180
54) Vratislav Vaníček: VDZKČ III. str. 371
55) FRB III - Kronika Jindřicha Heimburského, s. 317, „Téhož léta (1279) vskočil Záviš v noci do města Budějovic a vyloupil je“
56) WBS – č.135: 30. dubna 1280 pápež Mikuláš III. poveril probošta Eberharda zo St. Polten rozhodnúť spor medzi farármi Ludvíkom zo Svín a Antoninom z Wittingau; WBS č. 148: 9. října 1280 probošť Eberhard oznamuje rokovanie vo veci farárov Ludvíka a Antonína. Stranu pána Antonína prišiel zastupovať Ulricus učenec ( scholasticus ) pána Ojířa. V prospech pána Ludvíka svedčilo viacero svedkov; WBS č.150: 26. října 1280 probošt Eberhard predvolal ako svedka dekana a plebána z Zwettlu. V neprospech Ojíťa svedčilo viacero svedkov napr. Pertholdis milites de Rosenowe dosvedčil, že plebán Ludvík faru spravoval pokojne dokiaľ ho násilne nevyhnal pán Ojíř (po smrti Přemysla Otakara ). WBS č.151: 4. a 12. prosince 1280 probošt Eberhard rozhodol, že fara vo Svinách sa má vrátiť plebánovi Ludvíkovi. WBS č.152: V prosinci 1280 probošt Eberhard prikazuje dekanovi v Stropnici a farárovi z Weitry naspäť dosadiť farára Ludvíka na jeho faru vo Svinách.
57) Karl Beer: Albert von Seeberg s odvolávkou na Hieke-ho: Berka von Duba und ihre Besitzungen.
Fritz Graebner v „Bohmische Politik vom Tode Otakar II. bis zum Aussterben der Premysliden I.“ z roku 1903 uvádza „Sezemu v. Landenstein“, pričom sa odvoláva na Cosmovu kroniku, kde je uvedený len „Sazema“ bez predikátu. Graebner si predikát identifikoval asi sám. Ale iní autori pri tejto udalosti označujú ako jedného z narušiteľov Sezemu z Ústí.
58) RBM II. str.544-545, č. 1265
59) Luděk Jirásko – Landštejn – Pomezí na prahu vrholného strědověku ( Vlastivědný sborník Dačicka, Jindřichohradecka a Třeboňska – 23/2011. Pán Jirásko predpokladá, že hrad Landštejn bol od začiatku českým kráľovským hradom spravovaným kráľovskými purkrabím. Oldŕicha z Landštejna uvádzaného v listine z roku 1256, považuje práve za kráľovského purbrabího a stotožňuje ho s Oldŕichom I. z Hradce. K tomuto názoru ho priviedli dve listiny. V prvej listine z roku 1256 je Ulricus Lanstenarius uvedený ako svedok darovania benefícia v Harras johanitom z Mailbergu, ktorú dovteda držali rytier C so synom D z Kuenringu. Benefícium darovala Matylda, vdova po Hadmarovi zo Schonbergu, so súhlasom jej synov Hadmara a Reinberha zo Schonbergu. V druhom dokumente z roku 1282 pasovský biskup Wichard potvrdil Hadmarovi a Reinbertovi zo Schonbergu desiatky z farných obvodov bývalých rodových statkov Zöbingovského domínia Weikertschladu a Waldkirchenu, ktoré predtým držal ako léno Oldřich I. z Hradce. Keďže pri týchto majetkoprávnych usporiadanich vystupujú tí istí účastníci, pán Jirásko stotožnil Ulricusa Landstenaria s Oldřichom z Hradce. Ako možný dôvod použitia predikátu Lanstenárius Oldřichom v roku 1256, uvádza skutočnosť, že v tomto roku ešte žil Oldřichov otec Vitek z Hradce, preto Oldŕich použil v predikáte názov hradu, na ktorom bol purkrabím. Predikát z Hradce začal Oldřich používať až po smrti svojho otca Vítka z Hradce.
Ak by sme akceptovali túto teóriu potom Oldřich z Lomnice a Oldŕich z Landštejna boli dve rôzne osoby, nakoľko v roku 1265 na listine Ľudmili z Ríše svedčí Oldřich z Hradce ako aj Oldřich z Lomnice. Oldŕich z Landštejna je uvedený aj na listine z 3. května 1259, kde Ulricus de Lantstein vystupuje ako ochranca majetkov in Chambarn, ktoré daroval kláštoru v Zwettli Heinrico de Drozze. Medzi svedkami je uvedený aj „Ortwinus gener Lantsteinarii“, teda zať Oldřicha z Landštejna. Na potvrdenie teórie pána Jiráska, by bolo potrebné identifikovať Ortwina ako manžela niektorej z dcér Oldřicha I. z Hradce, čo sa mi nepodarilo. Známe sú nasledujúce dcéry Oldřicha I. z Hradce: Kateřina manželka Jindřicha z Kuenringu ( línia z Dürnsteinu), Anna manželka Smila z Obřan, prípadne Alžbeta-Eliška, ktorá mala za manžela Kadolta II. Sirotka z rodu pánov z Wehingenu.
60) RBM II. str. 546- 547, č.1271. V listine je uvedený Mutina z Kostolomlat ako Ojířov svokor, čo svedčí o ďalšom posilnení Ojířových väzieb na rozrod Drslavicov, s ktorými bol príbuzný aj Mutina z Kostolomlat. Ten bol v tom čase svokrom aj Jindřicha z Rožmberka. Svedčí o tom listina z roku 1281 (58), ktorou Jindřich so súhlasom manželky Elišky (uxoris mee Elyzabeth) venuje majetky Vyšebrodskému kláštoru, pričom podľa pozdejších informácii Mutinov syn Ján z Dobrušky bol strýkom Jindřichovho syna Petra z Rožmberka. Táto súvislosť môže vysvetliť prečo sú Petr z Rožmberka a Vilém z Landštejna (Ojířov vnuk) v historiografii niekedy nejasne označovaní ako bratranci, alebo ako strýko a synovec. Vilémová babička a Petrova matka boli pravdepodobne sestrami - dcérami Mutinu z Kostolomlat.
61) RBM II. str. 557, č.1293
62) RBM II., str. 560, č.1298
63) Archiv kláštora Chotešov http://monasterium.net/mom/CZ-NA/AZK%7CChotesov/2065/charter
64) Olomoucký biskup Dětřich (Theodorik) býval historikmi priraďovaný k Vítkovcom, konkrétne do rodu pánov z Hradce (ako syn Oldŕicha I.). Z jeho jednania nikdy nevyplývala spolupráca s týmto rodom, na čo upozorňuje aj pán V.Vaníček. Novšie práce sa taktiež k tejto rodinnej väzbe stavajú s „otázníkom“ – viď napr. Marie Komárová: „Olomouský biskup Dětřich a jeho dvůr“, magisterská diplomová práca, Brno 2011 a autori Daniel Novotný a Jan Škvrňák vo svojom článku „Původ olomouckého Dětřicha aneb příklad středovekého nepotismu“, uverejneného na www.academia.edu, analyzujú jeho možný pôvod a na základe indícii uvádzajú zaujímavú hypotézu o väzbe tohto biskupa na rod „pánov z Plavče“.
65) Vratislav Vaníček: VDZKČ III. str. 394
66) RBM II. str. 586- 587, č.1358
67) ACB I/1 (ed. Hrubý), str. 27, č.15; Vratislav Vaníček: VDZKČ III. str. 124: 4. prosince 1268 uzavrel Přemysl Otakar II. v Poděbradech dedičskú zmluvu so svojm bratrancom Oldřichom III. Korutánskym. Na jej základe sa Přemysl stal dedičom Oldřichových majetkov.
68) RBM II. str. 605- 606, č.1409
69) Vratislav Vaníček: VDZKČ III. str. 399
70) V. Vaníček - VDZKČ III. str. 401. Prímerie bolo podpísané 20.5.1288, ale konečný mier až v září 1288.
71) WBS – č.253; Za českú stranu boli určení Ojíř z Lomnice, Jindřichom z Rožmberka, Vítek z Hlubokej a Tas z Lomnice, aby spolu s rakúskou stranou ohodnotili spôsobené škody.