Ojíř z Lomnice dosiahol v květnu 1284 funkciu najvyieho komorníka Českého krážovstva. Túto funkciu získal hlavne vďaka podpore svojho priateža Závia z Falkentejna, od ktorého postavenia bolo závislé aj postavenie samotného Ojířa z Lomnice. Mocenské monosti Ojířa z Lomnice boli úzko spojené s osudom Závia z Falkentejna. Ojíř si tento stav uvedomoval a svojim konaním si chcel aj samostatne získa vános a autoritu. Mocenský prevrat, ktorý pozdvihol Ojířa spôsobil rozdelenie žachty na skupinu podporujúcu Závia z Falkentejna a skupinu odstavenú od moci, čo prirodzene vyvolalo nepokoje (hlavne u tej časti žachty, ktorá očakávala svoje ocenenie na základe zásluhy o návrat Václava II. do Čiech).
Nová mocenská situácia nemohla ujs pozornosti Rudolfa Habsburského. Silné ovplyvňovanie českej politiky Záviom z Falkentejna mu nebolo po chuti. Aby Rudolf zvýil svoj vplyv v Čechách snail sa najprv vystupova ako prostredník pri uzmierovaní oboch žachtických frakcii a zároveň naplni dohodnuté rodinné prepojenie s Václavom II. - sobá s jeho dcérou Gutou (Jitkou).
Dohoda medzi mocenskými skupina Závia z Falkentejna a Tobiaa z Běchyne sa asi nerodila žahko, ale 24.května 1284 podpísali dohodu, kde Tobiaová skupina prisžúbila krážovi mier a poslunos, aj keď len na 4 roky.
V zachovalom formulári Tobiaa z Bechyne sa zachoval návrh textu zmluvy ete spred 24. května, pričom na oboch listinách sú aktérmi Ojíř z Lomnice a Jindřich z Romberka.
Je pravdepodobné, e obaja títo Vítkovci sa snaili obrúsi hrany a vytvori most medzi oboma znepriatelenými frakciami. Svedčí to o snahe Ojířa by akceptovaný ako dôveryhodná osoba aj pre znepriatelenú stranu.
Pravdepodobne vďaka mocenskému postaveniu Ojířa sa podarilo získa aj ekonomicky výhodnú funkciu purkrabího v Podebradoch pre jeho starieho syna Smila.
Svedčí o tom zachovalá listina z 1. prosince 1284, v ktorej je Smil u spomínaný s predikátom de Gratzen (z Nových Hradov), kde ako Podebradský purkrabí povolil Vyebrodskému klátoru colnú slobodu v meste Nové Hrady a v jeho okolí.
Smil z Nových Hradov bol v roku 1284 u právne dospelý, ak dosiahol funkciu purkrabího a podpisoval ( pečatil ) právne listiny. Preto predpokladám, e sa narodil niekedy pred rokom 1269.
Smil svoju funkciu získal hlavne vďaka postaveniu svojho otca Ojířa. Pravdepodobne bol ete príli mladý, aby sám preukázal svoje schopnosti.
Závi z Falkentejna sa stal Václavovi dobrým otčimom a znail sa z Václava vychova schopného kráža a vďaka svojmu vplyvu na Václava bol prakticky regentom v Čechách.
Z tejto pozície sa snail určova aj zahraničné aktivity a záujmy Českého krážovstva znovu smerom do alpského priestoru, asi hlavne oivi přemyslovské nároky na Korutánsko.
Tieto aktivity samozrejme vadili Rudolfovi Habsburskému, ktorý tento priestor chcel ovládnu svojím rodom. Logicky sa Habsburgovci snaili prepoji ( priblíi ) svoje pôvodné léna v junom Nemecku (resp. dnenom vajčiarsku) s novými lénami v Rakúsku. O tomto snaení svedčí aj výber manelky pre najstarieho Rudolfovho syna Albrechta. Tento rakúsky vojvoda si zobral za enu Albetu, dcéru Menharta Tyrolského, ktorý ovládal Tyrolsko a Korutánsko, krajiny o ktoré mali Habsburgovci vežký záujem.
nto záujmový konflikt ete viac zhoroval vzahy medzi Záviom a Rudolfom Habsburským.
Na vyváenie vplyvu Závia preto Rudolf podporoval protiskupinu okolo Tobiaa z Běchyne.
Ak vezmeme do úvahy mocenskú silu Rudolfa Habsburského ako rímskeho kráža, ako aj aktivizáciu Mikuláa Opavského od roku 1281 (prirodzený nepriatež Závia, nenávideli sa z dôvodu ich súperenia o Opavsko), bola Záviová mocenská pozícia stále latentne ohrozovaná.
Záviovi v očiach verejnosti naprospieval ani jeho milenecký a následne manelský vzah ku Kunhute Haličskej, nakožko z pohžadu vtedajej morálky to bolo neakceptovatežné, aby krážovná vdova mala takýto vzah so žachticom, ktorý navye bol v minulosti odporcom jej bývalého manela kráža Přemysla Otakara II.
Rudolf vedel vyui tento negatívny obraz Závia v očiach verejnosti na jeho ďalie očierňovanie ako aj spochybňovanie vhodnosti jeho vplyvu na mladého Václava II..
Svedectvom o značne napätom vzahu medzi Záviom a Rudolfom Habsburským svedčí udalos, keď počas svadby Guty Habsburskej s Václavom II., organizovanej Rudolfom v lednu 1285 v Chebe (Cheb v tom čase patril k nemeckej ríi), Závi radej ostal počas svatby mimo mesta. Bál sa svojho zatknutia alebo iného ohrozenia zo strany Rudolfa.
Po svatbe mladí manelia fyzicky okúsili manelstvo a hneď po svadobnej noci Rudolf Habsburský odviezol svoju dcéru nazad do Viedne s odôvodnením, e má strach ju necha v prostredí krážovského dvora v Čechách, ktorý ovláda nespožahlivá žachta.
Na postavení Závia u dvora sa po Václavovej svadbe zdanlivo nič nezhorilo, ale reálne spolu so stratou podpory od svojej manelky (zomrela v áří 1285) sa jeho postavenie stále oslabovalo.
Pre svojho syna s Kunhutou Jeka sa Závi snail získa majetkové zabezpečenie, čo sa mu aj podarilo vo východných Čechách. Konkrétne dňa 23.září 1285 Václav II. dedične daroval Záviovi mestá Poličku, Lankroun a hrad Lanperk. Medzi svedkami je na 1. mieste tejto darovacej listiny uvedený práve Ojíř z Lomnice.
Závi prostredníctvom malého Václava prakticky riadil celé krážovstvo a s touto zodpovednosou sa spájali aj nepopulárne kroky ako prinúti k podriadeniu zákonom žachtu, ktorá to často nechcela akceptova. Príkladom týchto aktivít boli vojenské aenia Václava, pod Záviovým vedením, proti Zvíkovu roku 1285, roku 1286 aenie na Moravu, vzbura Fridricha zo umburku a podobne.
Závi sa okrem vojenských aktivít usiloval upevni postavenie krážovskej moci, posiloval postavenie krážovského dvora, zemských intitúcii a miest (napr. roku 1285 privilegium pre české mestá - ochrana proti zvôli lachty). Tieto krážovstvu prospené zmeny ale na druhej strane prirodzene rozirovali okruh Záviových neprajníkov najmä z radov žachty.
Záviovo mocenské postavenie dostalo ďaliu trhlinu po príchode krážovny Guty do Prahy 4. července 1287, ktorá Závia nenávidela.
Je pravdepodobné, e Rudolf Habsburský nepustil svoju dcéru do Prahy bez predpokladu, e silné postavenie Závia z Falkentejna bude čoskoro oslabené.
Závi nebol naivný a chápal oslabenie svojej situácie, ktorú chcel vylepi svojím ďalím sobáom s nevestou z krážovského rodu. Za nevestu si vybral Albetu, sestru uhorského kráža Ladislava IV. Kumánskeho.
Tento sobá bol od začiatku sprevádzaný kandálmi, keď Závi neoprávnene vystupoval s titulom opavského vojvodu a pri svojej ceste za nevestou do Uhorska bol prepadnutý a olúpený o dary pre uhorského kráža Jindřichom z Lichtemburka.
Ani samotný sobá neprebiehal žahko. Princezna Albeta bola v klátore, pričom u predtým bola vydatá za srbského spoluvladára tefana Uroa Milutinoviča (manelstvo neuznalo srbské duchovenstvo). Ladislav Kumánsky svoju sestru zobral z klátora násilím proti odporu ostrihomského arcibiskupa, ktorý na neho následne uvalil kliatbu.
Dlhí pobyt Závia mimo Čiech a ani jeho nový sobá reálne neupevnil jeho pozíciu, naopak povzbudil jeho nepriatežov a jeho neprítomnosou v okolí Václava II. sa vytvoril priestor pre čoraz väčiu skupinu Záviových neprajníkov. Títo začali Závia pred Václavom nielen ohovára, ale začali by proti Záviovi aj vojensky aktívny. Zmena sa prejavila aj v zahraničných aktivitách mladého kráža Václava, kde nastal posun záujmovej orientácie od alpského priestoru smerom na Míensko a Požsko. Z hžadiska žachty sa Závi mohol oprie prakticky u len o rozrod svojich príbuzných Vítkovcov.
O zmene v postavení proti sebe stojacich mocenských skupín svedčí aj listina z Drnholca ( Durnholz ) z 20. května 1288, ktorá sa viae k urovnávaniu bojov na rakúsko-moravskej hranici. Tieto arvátky urovnávali rakúsky vojvoda Albrecht a český kráž Václav II. Za účelom odhadu kôd boli vybraní 4 žachtici za kadú stranu. Za českú stranu boli medzi vybranými Ojíř z Lomnice, Vítek z Hluboké, Jindřich z Romberka a Tas z Vizemburku. Varovným momentom bola skutočnos, e do zmluvy boli pojatí aj odporcovia Vítkovcov Purkart z Janovic, páni z Běchyne a Jindřich z Lichtemburku, ktorí u v listine nevystupujú ako zradcovia, ale ako bojujúca strana, ktorá má na to dôvody.
K významnému posunu z hžadiska moci dolo aj v dvorských a zemských úradoch na prelome rokov 1288 a 1289. V úradoch sa ete z Vítkovcov udrali Ojíř z Lomnice a Oldřich z Hradce, ale vedža nich sa v mocenských pozíciach objavili aj ich odporcovia na čele s Purkartom z Janovic.
Na odstránenie Závia bol asi na Václava vyvíjaný stále silnejí tlak od Rudolfa Habsburského cez jeho dcéru Gutu, Václavovu manelku a jej doprovod (najmä bamberský biskup Arnold).
Je moné predpoklada, e Rudolf mladému Václavovi za odstránenie Závia sžuboval navrátenie funkcie kurfirsta pre českého kráža, čím by sa Václav zaradil medzi najvplyvnejích pánov v ríi s právom voli rímskeho kráža.
Za jedného z hlavných strojcom úkladov proti Záviovi je povaovaný praský biskup Tobia z Běchyne, samozrejme v pozadí so silnou podporou Rudolfa Habsburského.
Asi v tomto období sa prehžbila trvalá spolupráca pánov z Běchyne s Rudolfom Habsburským, ktorá určovala prohabsburskú orientáciu rodu pánov z Běchyne aj v nasledujúcom období.
Osídla pasce nad Záviom zapadli asi začiatkom roku 1289. Závi il so svojou novou manelkou na hrade Svojanove a uvedomoval si svoje slabnúce postavenie a vplyv na Václava II. a preto chcel v rámci krstín svojho novonarodeného syna zvola stretnutie, ktorého sa mali zúčastni uhorský ako aj český kráž.
Závi pozval Václava na tieto krstiny, pričom ho Václav vyzval, aby ho priiel doprevadi. Závi sa dostavil na Praský hrad, kde bol ozbrojencami Purkarta z Janovic v mene kráža zatknutý.
Závi k svojmu pádu prispel nielen svojím dlhým vzdialením sa od krážovského dvora ale mono aj svojimi snahami o získanie údelu pre svojho ďalieho syna s uhorskou princeznou Albetou (údajne iadal pre neho Opavské alebo Břeclavské knieatstvo).
Oficiálnym obvinením proti Záviovi bolo usilovanie o ivot mladého kráža Václava a neoprávnené privlastnenie si krážovských pokladov.
Osobne si myslím, e Václav neveril vykontruovaným obvineniam, ale hodilo sa mu získanie Záviových východočeských majetkov, ktoré chcel vymeni za majetky Fridricha Dráďanského na Míensku. Václav bol k odstráneniu Závia dlhodobo tlačený časou českej žachty, Rudolfom Habsburským a aj svojou manelkou, s ktorou sa citovo zblíil najmä po úmrtí ich malého syna Přemysla.
Záviovi priatelia, ktorí ak aj mali mocenské postavenie, ako napr. Ojíř z Lomnice, asi nemali dostatočnú dôveru a vplyv na Václava II., aby zabránili zatknutia Závia. Pravdepodobne ani neverili v monos takého dramatického mocenského prevratu.
Ojíř z Lomnice je doloený u dvora ete 10. ledna 1289 v Prahe ako svedok lénneho sžubu bytomského vojvodu Kazimíra Václavovi II. K Záviovmu zatknutiu pravdepodobne dolo a po tejto udalosti.
Následne Ojíř ako Záviov blízky priatež priiel o funkciu najvyieho komorníka a spolu s ním asi aj jeho syn Smil o post purkrabího v Podebradoch.
Ďalí vývoj udalostí v Čechách sa nevyvíjal tak žahko ako si predstavoval Václav II. a jeho noví poradcovia. Samotný Závi vzdoroval poiadavkám kráža na vydanie majetkov, vôbec nepripustil priznanie sa k obvineniam o usilovanie o ivot kráža a o neoprávnené privlastnenie si krážovských majetkov, pričom na jeho podporu povstali Vítkovci.
V juných Čechách začali boje hlavne medzi Vítkovcami a pánmi z Běchyne, ktorí boli povaovaní za hlavných strojcov prevratu. Vítkovci začali niči na juhu Čiech majetky biskupa Tobiaa a Vítek z Hluboké (Záviov brat) zajal biskupovho brata Čeňka z Kamenice.
O konkrétnej účasti Ojířa a Landtejnovcov v tejto domácej vojne kroniky mlčia a preto nie je moné poveda do akej miery sa Ojíř aktívne zapájal do bojov proti krážovskej strane.
Pre Ojířa nový konflikt vytvoril akú dilému pre jeho rozhodovanie. Na jednej strane bol blízkym priatežom Závia a osobným svedkom dedičného darovania inkriminovaných východočeských majetkov Záviovi zo strany Václava II., ktoré boli Záviovi konfikované. Strata vlastného mocenského postavenia u Ojířa asi zvyovala jeho chu znovu aktívne bojova. Na druhej strane si Ojíř dobre pamätal ako v minulosti stratil vetky majetky, keď povstal proti Přemyslovi Otakarovi II., uvedomoval si aj svoj vek a reálne monosti Vítkovcov pri danom rozloení síl.
V jeho rozhodovaní u viac rozhodovala rozumová kalkulácia a skúsenosti, preto asi bojovú aktivitu prenechal iným a viac vyčkával, pričom čoraz viac prispôsoboval svoje konanie aktivitám Jindřicha z Romberka.
Václav II. sa ocitol v komplikovanej situácii, nakožko v tom období rozvíjal aktivity v Požsku (rozdrobené požské knieatá umoňovali Václavovi rozirova svoju moc) a zároveň bol ohrozovaný Vítkovcami v Čechcách a na Morave zo strany uhorskského kráža Ladislava.
Domáca vojna pokračovala aj v roku 1290. Začiatkom roku 1290 sa Václav po svojom príchode z Požska snail rokova s Vítkovcami a zároveň mu priiel na pomoc druhodený rovnomenný syn rímskeho kráža Rudolfa Habsburského spolu s vojenským kontingentom. Václav si naiel k svojmu vagrovi Rudolfovi dobrý vzah a videl v ňom svoj rytiersky vzor.
Mladý Rudolf ale krátko po príchode do Prahy ochorel a následne umrel. Na jeho miesto ako veliteža Václav II. vymenoval svojho nevlastného brata Mikuláa Opavského, ktorý bol dávnym nepriatežom Závia.
Čas vítkovcov sa po rokovaniach s Václavom vzdala aktívneho odporu ale Záviovo rodinné jadro (Vítek z Hlubokej, Hroznata z Húic) naopak vyzvali Vratislavské kniea Jindřicha IV., aby sa uchádzal o titul českého kráža. Tieto ich kroky sa ale ukázali ako neúčinné a naopak vojenská podpora Rudolfa Habsburského (zaútočil na rakúske majetky pánov z Krumlova) ako aj následná strata podpory zo zahraničia (úmrtie Jindřicha IV. Vratislavského a následne zavradenie Ladislava Kumánskeho) výrazne zníili ich ance na úspech.
U neboli schopní aktívnych útokov, ale len dra významné hrady proti vojsku Václava II.
Údajne na radu Rudolfa Habsburského, Václavove vojská brali Závia pod kadý obliehaný hrad a vyhráali sa jeho popravou, ak posádka nevydá hrad. Takto získali od vzbúrencov viacero hradov, ale neuspeli pod hradom Hluboká, ktorý bránil Záviov brat Vítek. Mikulá Opavský nechal pod Hlubokou dňa 24. srpna 1290 Závia sa pred očami obrancov. Vítek z Hlubokej následne nechal sa Čeňka z Kamenice.
Hrad Hluboká predstava podoby hradu v 13. storočí

Záviovi bratia, ktorí sa Václavovi nepoddali, museli utiec najprv do Uhorska a následne do Požska. Ich majetky prepadli v prospech koruny. Synom Záviovho strýka Vítka z Načeradce, ktorí sa poddali Václavovi II. boli ponechané len niektoré obmedzené majetky ako napríklad panstvo Ledenice.
Keďe po potlačení povstania Vítkovcov nie sú známe iadne informácie o revindikácii landtejnovských majetkov, je moné usudzova, e Ojíř sa pripojil k Vítkovcom, ktorí sa s Václavom II. dohodli a podriadili sa.
Pre Ojířa nebolo žahké skloni hlavu a ustúpi do politického úzadia. Bolo ale pre neho dôleitejie zachovanie majetkov pre svoj rod a tým aj ancu presadi sa v budúcnosti.
Ojíř sa stiahol na svoje juhočeské majetky a podža zachovaných listín udroval kontakty hlavne s Romberkovcami (svedčia o tom svedectvá na nimi vydaných listinách).
Václav II. sa tie poučil z predchádzajúcich udalostí a pravdepodobne sa rozhodol nepripusti opakovanie situácie, aby sa znovu dostal pod príliný vplyv niektorej žachtickej skupiny. Skupina okolo pánov z Běchyne a Purkarta z Janovic síce obsadila niektoré úrady a získala viaceré majetky po Záviovi a jeho odbojných bratoch, ale na dvore Václava II. sa čoraz viac začali presadzova zahraničný poradcovia.
Orientácia na skúsených zahraničných poradcov, hlavne z radov cirkvi, mu umoňovala jednak potlači príliný vplyv domácej žachty a zároveň v kooperácii so silnými cirkevnými autoritami a klátornými rádmi sa usilova aj o silnejie zahranično-politické postavenie.
Jedným z prvých vplyvných poradcov Václava II. bol bamberský biskup Arnold. Následne po smrti rímskeho kráža Rudolfa Habsburského roku 1291 sa začali presadzova probot Bernard z Kamenice a Václavov spovedník Heřman.
Významným poradcom (neskôr aj funkcionárom ) Václava II. sa stal roku 1293 Peter z Aspeltu, ktorý svoju karieru začínal ako dvorný kaplán a lekár Rudolfa Habsburského. Práve v období panovania Václava II. sa začalo budova puto Petra z Aspeltu k Čechám, ktorý v následnom období významne ovplyvňoval európsku politiku ako aj českých krážov.
V nasledujúcich rokoch Václav neuplatňoval nepriatežský postoj voči Vítkovcom, ktorí včas prestali s odbojom. Pravdepodobne si uvedomoval vhodnos udrovania rovnováhy medzi rôznymi zoskupeniami žachty a asi aj nutnos zachova si podporu žachty ako celku. Václav II. nebol typom hrdinského bojovníka, ktorý sa dokáe sám postavi do čela vojska. Bez schopnosti vies vojenské jednotky nebolo moné bráni suverenitu krážovstva a ani vies výboje za účelom rozírenia území. Z tohto dôvodu sa Václav II. nemohol zaobís bez lojálnej bojaschopnej žachty. Vďaka prezieravej politike sa Václavovi II. podarilo podriadi si žachtu, pričom aj vítkovských vodcov sa snail k sebe pripúta funkciami a rozirovaním ich majetkov.
Na krážovskom dvore si nali miesto Jindřich z Romberka a aj Oldřich z Hradce. Keďe v tom období bol Oldřich z Hradce bezdetný, Václav II. ho za jeho slubu obdaril významnými funkciami na Morave a navrhol mu zmluvu, e ak po smrti zanechá svoje majetky korune, tak počas svojho ivota dostane ďalie významné majetky a privilégia. Majetky po dovtedy bezdetnom Oldŕichovi z Hradce boli u ale Oldřichom prisžúbené Jindřichovi z Romberka, preto asi ako odkodné Václav II. umonil Romberkovi zdedi majetky po pánoch z Krumlova.
O podobnej priazni Václava II. voči Ojířovi z Lomnice nemáme iadne doklady, ale z bývalých krumlovských majetkov prelo do rúk Landtejnovcov panstvo Ledenice ( mono priamo po úmrti posledných pánov z Krumlova alebo odstúpením týchto majetkov zo strany Romberkovcov ).
Václav II. po smrti Rudolfa Habsburského roku 1291 začal meni svoju zahraničnú politiku. Prispeli k tomu aj rozpory s Albrechtom Habsburským, vojvodom rakúskym, ktorý mu odmietal vyda čas rakúskeho územia a Chebsko, ktoré mal Václav vyeni ako veno svojej manelky Guty. V dubnu 1291 sa konalo stretnutie oboch panovníkov pri Znojme, kde Albrecht napriek dohovoru priiel s vežkou skupinou ozbrojencov a nátlakom si vynútil od Václava ústupky.
Albrecht podcenil Václava, ktorý mu to spočítal pri vožbe nového kráža rímskej ríe, kde v spolupráci s ďalími kurfirstami pripravil neočakávanú vožbu Adolfa Nasavského, ako nového rímskeho kráža.
Albrecht Habsburský pochopil, e v danom momente prehral. Tuil, e jedným z hlavných osnovatežov vožby jeho protikandidáta bol práve Václav II., a asi mu to nikdy nezabudol.
Adolf Nasavský bol Václavovi II. zaviazaný za významnú podporu pri vožbe a odvďačil sa mu pričlenením Chebska k Českej korune a zároveň sa jeho syn Ruprecht zasnúbil s Václavovou dcérou Anekou (krátko na to ale zomrela).
Súdobý obraz Václava II.

Od roku 1296 sa Václav definitívne odkláňa od podpory Adolfa Nasavského a podporuje Albrechta Habsburského s ciežom zvoli ho za nového rímskeho kráža (roku 1293 Albrecht udajne odprosil Václava II.).
Jedným z dôvodov tejto zmeny politickej orientácie bola snaha Adolfa Nasavského udeli svojmu rodu Míensko ako odumrelé léno, pričom o postupné ovládnutie tohto územia sa u dlhie usiloval aj Václav II..
Moc Václava II. bola v Čechách okolo roku 1297 plne stabilizovaná a uznávaná okolitým svetom. Dňa 2. června usporiadal Václav pre seba a svoju manelku vežkolepú korunováciu, ktorú sprevádzala nádherná okázalos. Ale vežkolepá slávnos skončila smutne, keď 18. června 1297 zomrela jeho manelka Guta, ktorá sa ete nezotavila z posledného pôrodu.
Zvoleniu nového rímskeho kráža Albrechta bránil Adolf Nasavský (napriek tomu, e bol zosadený rozhodnutím kurfirstov) a o novom krážovi nakoniec museli rozhodnú zbrane. K rozhodujúcemu stretnutiu oboch súperov o nemecký krážovský trón dolo dňa 2. července 1298 u Göllenheimu. V tomto rozhodujúcom boji vyhral Albrecht a jeho súper Adolf Nasavský v tejto bitke hrdinský padol. Dobové kroniky pripisujú významný podiel na poráke Adolfa Nasavského hrdinskému Smilovi z Nových Hradov, ktorý viedol český vojenský kontingent bojujúci na strane Albrechta Habsburského.
U poverenie Smila z Nových Hradov vies český vojenský kontingent znamenalo postupnú akceptáciu rodu Ojířa z Lomnice zo strany Václava II..
Následne udelenie funkcie purkrabího na Znojme mono zo strany Václava II. chápa ako odmenu Smilovi za jeho hrdinskú vojenskú slubu.
Po smrti Adolfa Nasavského u mohol bol by Albrecht Habsburský dňa 23. června zvolený a 24. srpna korunovaný za rímskeho kráža.
V únoru 1299, za účasti vežkého počtu významných rískych osobností, bol na schôdzke vo Viedni mladý syn Václava II., taktie s prímením Václav zasnúbený s Elikou, jedinou dcérou uhorského kráža Ondreja III. z jeho prvého manelstva. Týmto sa odtartovala ďalia etapa expanzie českého krážovstva, tentokrát hra o uhorský trón.
Samotný Ojíř nevystupoval v iadnych funkciach a vidíme ho aktívneho len na jeho panstvách.
Ojíř je uvedený ako svedok na listine z 12. dubna 1300, ktorou Jindřich z Romberka odovzdáva svojej matke Hedvige zo Schauenburku (znovu sa vydala) niektoré majetky. Medzi svedkami sú na tejto listine uvedení aj iní Landtejnovci a to konkrétne Vok z Třebone a Vítek z Třebone.
Vok z Třebone je ne tejto listine zmieňovaný posledný krát a preto je moné predpoklada, e krátko po roku 1300 umiera. Synovec Ojířa z Lomnice Vok z Třebone bol listinne spomínaný aj ako Voko de Borovia (Vok z Borovan), ktorý roku 1291 zasadal na zemskom súde.
Pravdepodobne po smrti Voka z Třebone nastali medzi Landtejnovcami majetkové presuny, ktoré je môné dedukova.
Vok z Třebone bol okrem spoluvlastníctva Třebone ( po svojom otcovi Pelhřimovi z Třebone ) aj vlastníkom Borovan. Po smrti Voka asi Ojíř prevzal celé třeboňské panstvo a prenechal svoje pôvodné panstvo Trhové Sviny Vokovým potomkom (Jaroslav, Sezema, Ojíř a Lidmila), ktorí potom vlastnili Trhové Sviny a Borovany a prípadne ďalie menie majetky.
V tomto období po roku 1300 sa objavuje ako dritež Ledeníc Sezema, ale neviem urči, či sa jedná o Vokovho brata Sezemu z Landtejna alebo o Vokovho syna Sezemu.
Ďažím landtejnským svedkom na listine z 12. dubna 1300 je Vítek z Třebone, druhý syn Ojířa z Lomnice.
Keď predpokladám vek dospelosti 15 rokov a táto listina je prvým známym dokumentom kde Vítek vystupuje, môem predpoklada, e Vítek sa narodil pred rokom 1285.
Medzi ním a jeho bratom Smilom z Nových Hradov bol väčí vekový rozdiel, to mono pomýlilo aj J.ustu, ktorý povaoval Smila z Nových Hradov za Vítkovho strýka.
Vďaka pomerne vežkému vekovému rozdielu medzi synmi Ojířa z Lomnice Smilom a Vítkom je moné zvaova či nepochádzajú z dvoch rôznych manelstiev Ojířa z Lomnice. Z dokumentov máme strohé informácie len o jednej Ojířovej manelke Stříze ( Střezke).
Vítka vidíme svedči ete na listine z prosince roku 1300, kde svedčí svojmu bratovi Smilovi bez predikátu. V tejto listine Smil predáva svoju polovicu mestečka Dlouhá Stropnice Vyebrodskému klátoru. Tento predaj bol potvrdený aj listinou z 25. července 1302, kde Smil predal aj polovicu susednej Stropnice a tu u Vítek svedčí s predikátom z Landtejna.
Vítek získal Landtejn po úmrti Sezemu z Landtejna buď ako dedičstvo alebo kúpou. (Sezema vlastnil aj tvrdzu Kamberk u Mladej Voice, ktorá sa pozdejie tie objavuje v majetku Vítkových potomkov).
V tomto období Landtejnovci svedčili hlavne na listinách romberkovcov a je moné predpoklada, e s romberkovcami úzko spolupracovali aj pri získavaní svojich nových majetkov.
Listiny vydávané priamo Landtejnovcami sú zriedkavejie. Romberkovci u v tomto období mali vlastnú kanceláriu, ktorá listiny pre nich pripravovala.
U landtejnovcov síce nemáme doklady o vlastnej kancelárii, ale na základe nálezov písacích pomôcok v Pomezí (osada v tesnej blízkosti hradu Landtejna) z obdobia Vítka z Landtejna, je moné tvrdi, e aj Landtejnovci začali podporova koly (v tom období samozrejme cirkevné) a uvedomovali si potrebu získavania gramotnosti.
Obdobie po roku 1300 sa vyznačovalo hospodárskym rozmachom českého krážovstva, podporovaného rabou novej kvalitnej mince strieborným groom a zahraničnou politikou Václava II., orientovanou hlavne na expanziu do Požska a následne do Uhorska, kde vymrel vládnuci rod Arpádovcov.
V roku 1297 sa Václav II. oenil s Richenzou, dcérou posledného požského kráža Přemysla a roku 1301 nechal Václav II, s podporou časti uhorskej žachty, korunova svojho syna Václava III. uhorským krážom (v Uhorsku ho nazývali Ladislav V.).
Aktivizácia Ojířovho syna Smila v slubách Václava II. síce dokazuje zaintegrovanie Landtejnovcov medzi českú žachtu aktívne podporujúcu Václava II., ale o Landtejnovcoch nemáme iadne informácie v spojení s expanzívnou politikou Václava II. v Požsku a v Uhorsku.
V tejto politike asi nemohli Václavovi poskytnú iadne peciálne sluby, lebo nemali v týchto krajinách iadne osobné kontakty a majetky. Mono preto sa v týchto aktivitách oveža viac presadzovali vplyvný Hynek z Dubé a Mikulá Opavský, ktorí mali aj v Sliezku svoje väzby.
Expanzívna politka Václava II. ako aj jeho bohatstvo plynúce hlavne z Kutnej Hory sa stalo tŕňom v oku Albrechta Habsburského. Večne zadlený Albrecht začal od Václava poadova podriadenie sa svojej politike a postúpenie príjmov z Kutnej Hory na niekožko rokov. Tieto podmienky boli samozrejme pre Václava neprijatežné a bolo len otázkou času kedy príde k vojenskému konfliktu. Albrecht s podporou pápea Bonifáca roku 1303 dosiahol vydanie kliatby na českého kráža (Bonifác vehementne podporoval na uhorský trón Karola Roberta z Anjou protikandidáta Václava III.) a zorganizoval proti nemu roku 1304 vežkú vojenskú výpravu. Václav predtým musel odvies svojho syna Václava III. z Uhorska, kde bolo jeho postavenie u neudatežné.
Pripravovanej agresii zo strany svojho bývalého vagra Albrechta sa snail Václav II. zabráni zmluvou s francúzskym krážom Filipom IV. Sličným, toto spojenie sa nakoniec neuskutočnilo a České krážovstvo muselo len s vlastnými silami bojova s Albrechtom a jeho spojencami.
Proti Václavovi začali postupova vojská samotného Albrechta z juhozápadu ako aj vojská Albrechtovho syna Fridricha spolu s uhorskými jednotkami (kumánskou jazdou) z východu. Obe vojská sa mali spoji v juných Čechách a v rozhodujúcej bitke porazi Václava II.
Fridrich postupoval junou Moravou, pričom jeho pochod sprevádzalo hrozné plienenie kumánskej jazdy. K miestu stretnutia sa nemohol dosta cez záseky medzi Strmilovom a Landtejnom, ktoré bránili Vítkovci a musel poui okžuku junejie cez prechod pri Nových Hradoch a s vojskami svojho otca Albrechta sa a opozdene spojil u Českých Budejovíc.
Správanie sa vítkovcov mono Habsburgovcov prekvapilo, lebo asi očakávali, e sa postavia proti svojmu pánovi Václavovi II. ako za Přemysla Otakara II.. Vítkovci zachovali Václavovi II. vernos, aj keď vďaka tomu ich majetky značne utrpeli rabovaním rakúskych vojsk. Tieto udalosti osvedčili správnos politiky Václava II. voči vítkovcom po potlačení ich povstania v roku 1290, ktorí znovu stotonili svoje záujmy s Václavom II.
Habsburgovci v svojom aení neuspeli a po obliehaní Kutnej Hory boli ich jednotky decimované uplavicou, postupujúcou zimou a pri ústupe útokmi českých jednotiek. V týchto bojoch sa prvý krát významne prejavil mladý Jindřich z Lipé, ktorý zabezpečoval obranu Kuntnej Hory a úspene prenasledoval habsburské vojská.
Smila z Nových Hradov mono jednoznačne doloi v roku 1303 ako purkrabího v Znojme. V ďalom období sa u o ňom nala len zmienka v zápise zo scriptória klátora v Zwetli, kde sa uvádza, e Smil z Nových Hradov sa rozhodol vstúpi v roku 1317 do bratstva mníchov v tomto klátore.
Smil splodil s manelkou Kunhutou z Kuenringu dvoch synov Smila, Ojířa a dcéru Ofku. Nemáme o nich iadne konkrétne informácie a z hžadiska nasledujúcich dedení majetku Smila z Nových Hradov, potomkami jeho brata Vítka, je moné predpoklada, e Smilove deti zomreli v mladom veku.
Dátum úmrtia Smila z Nových Hradov nie je známy, ale vďaka jeho úzkemu prepojeniu na cisterciatsky klátor v Zwetli sa predpokladá, e je pochovaný práve v tomto klátore.
O Smilovi je moné kontatova, e bol odványm bojovníkom, ktorý sa svojím hrdinstvom dokázal preslávi. Fukciu purkrabího na Podebradoch dosiahol vďaka postaveniu svojho otca ale funkciu purkrabího na Znojme u získal vďaka svojej udatnosti a svojim konaním umonil svojmu rodu návrat do sluieb kráža Václava II.
Albrecht Habsburský bol po nevydarenom aení ete viac zadlený a v roku 1305 sa musel stara hlavne o svoje dlhy. Václav II. bol taktie natožko zadžený z dovtedajích zahraničných aktivít ako aj z obrany, e ani výnosy z kutnohorskej urbury nestačili na splácanie týchto dlhov.
Václav II. cítil príchod svojej smrti a chcel svojmu synovi Václavovi III. zanecha české krážovstvo v čo najkonsolidovanejom stave. Snail sa urovna nepriatežstvo s Albrechtom Habsburským aj za cenu ústupkov.
V máji 1305 sa začali spisova vetky krážovské dlhy a Václav II. zvolal predných vežmoov krážovstva k svojmu lôku, aby sa stali veritežmi krážovských dlhov. Medzi zúčastnenými vežmomi boli Hynek z Dubé, Jindřich z Romberka, Tobia z Bechyne, Vítek z Landtejna a aj moravksí páni Smil z Obřan a Jeek z Meziříči.
Účas Vítka z Landtejna na tejto smutnej udalosti, ako jediného zástupcu Landtejnovcov, svedčí o skutočnosti, e Ojíř z Lomnice a jeho starí syn Smil sa u asi u dvora neangaovali.
Po smrti Václav II. 21. června roku 1305 nastúpil na český trón mladý Václav III..
Mladý Václav III. sa dostal pod vplyv českej žachty a ak máme veri zbraslavkému opátovi spolu s žachtickými rovesníkmi začal i bezuzdným ivotom. Faktom ostáva skutočnos, e u jeho dvora u nie sú zahraničný radcovia, ktorí mali vežký vplyv za jeho otca. Napríklad vo funkcii kancléra Petra z Aspeltu vystriedal Petr Angelov, ktorého zbraslavský kronikár podozrieva, e vedome podporoval rozdávanie krážovského majetku žachte, pričom asi ani on sám neostal bez patričnej odmeny.
Z naich Landtejnovcov sa v tom období politicky angaoval len Vítek z Landtejna, ale aj keď vekovo by mal by blízky Václavovi III., nie sú známe iadne záznamy o jeho pobyte na dvore mladého kráža ani o zisku nového majetku vďaka priazni Václava III.
V tomto období boli podža historických dokumentov najvplyvnejí Hynek z Dubé, Jindřich z Lipé a najmä Rajmund z Lichtemburka. Rajmund najprv zastával funkciu krážovského lovčího (tým aj významnú pravomoc správcu krážovských hvozdov) a následne získal významný post krážovského podkomořího. K svojim majetkom pripojil významný hrad Bítov, kde sa stal najprv purkrabím a následne ho získal aj dedične
Zahraničné udalosti a asi aj postupný tlak kléru a miest prinútili Václava III. k zmene svojho správania. Predtým sa Václav III. 5. října 1305 oenil s Violou Teínskou, dcérou pomerne málo významného teínskeho knieaa Meka. Následne sa Václav III. začal pripravova na boj o požskú korunu a v lete 1306 vytiahol na zraz zemskej hotovosti do Olomouca. Česká žachta sa začala chysta na výpravu do Požska vežmi pozvožne a celé aenie ukončila vrada Václava III. dňa 8. srpna 1306.
Po smrti Václava III. začalo obdobie bezvládia, ktoré vyuívala hlavne žachta na majetkové zisky najmä na úkor miest a cirkvi ako aj na rieenie rôznych osobných sporov.
Z tohto obdobia sa zachovala zmienka o čine Jindřicha z Romberka a Vítka z Landtejna, ktorí násilne vyhnali Mikuláa Klarica z budejovickej rychty. Klaric dostal túto rychtu dedične od Václava II. ale nedokázal zladi svoje záujmy so záujmami Vítkovcov.
Tento spoločný čin svedčí o vtedajej úzkej spolupráci Romberkovcov a Landtejnovcov, pričom vedúcu úlohu mal Jindřich z Romberka.
Po smrti Václava III.sa hlavným kandidátom na nového kráža stal Jindřich Korutánsky, ktorý bol manelom Václavovej najstarej dcéry Anny a pred svojim odchodom na požské taenie ho Václav III. poveril spravovaním krážovstva počas svojej neprítomnosti. Jindřich Korutánsky sa snail čo najskôr zorganizova snem s ciežom vožby nového kráža, aby dal minimálnu ancu iným kandidátom.
Dňa 22. srpna 1306 sa ziiel snem, aby zvolil nového kráža. Na sneme predstúpili pred žachtu dcéry Václava II., so iadosou aby snem pri vožbe akceptoval aj ich dedičské práva na trón.
Menia čas žachty (hlavne Jindřich z Romberka a páni z Běchyne) podporovala ako kandidáta Rudolfa Habsburského, syna rímskeho kráža Albrechta.
Albrecht Habsburský presadzoval udelenie Čiech ako odumrelé léno svojmu synovi Rudolfovi a svoje poiadavky podporil vojenským zásahom, keď jeho vojská vstúpili do Čiech (zo západu Albrechtové jednotky a z juhovýchodu prili a k Prahe jednotky jeho syna Rudolfa).
Habsburgovci podporili svoju snahu aj rozdávaním prísžubov. Proti tomu Jindřich Korutánsky nebol schopný postavi vojenskú silu a ani sa dostatočne neangaoval pri udelovaní výhod a majetkov dôleitým českým pánom. Z týchto dôvodov sa väčina snemu nakoniec v záři 1306 priklonila k vožbe Rudolfa Habsburského a Jindřich Korutánsky potichu opustil Čechy aj s manelkou Annou.
Habsburgovci získali podporu Jindřicha z Romberka hlavne prísžubom navrátenia Ráabskeho hrabstva. Z toho nakoniec zilo, ale ako náhradu mali Romberkovci prisžúbené panstvo Zvíkov, ktoré bolo pre nich strategicky vežmi významné.
Habsburgovci vedeli ako si pripúta Jindřicha z Romberka, pričom asi k jeho orientácii na Habsburgovcov prispeli aj rodinné väzby romberkovcov na pánov zo Schauenburka, ktorí podporovali expanziu Habsburgovcov do Čiech (s Rudolfom Habsburským priiel do Čiech aj Jindřich zo Schauenburka).
Jindřich z Romberku sa snail vystupova ako predák vetkých Vítkovcov, ale najväčie zisky z nástupu Habsburgovcov asi plynuli hlavne pre Romberkovcov.
Českým krážom sa stal Rudolf Habsburský, ktorý si zároveň zobral za manelku Eliku Rejčku, bývalú druhú manelku Václava II., aby tým podporil svoje právo nielen na český ale prípadne aj na požský trón. Rudolf sa prejavil ako striedmy, racionálny vládca a svojou etrnosou sa znepáčil praanom a aj žachte, ktorej navye začal siaha na zastavené krážovské majetky.
Pre zabezpečenie dedičstva českej koruny pre Habsburgovcov aj po prípadnej Rudolfovej smrti, si Albrecht nechal v Znojme v lednu 1307 odprisaha od predstavitežov českej žachty následníctvo v prospech Rudolfových bratov.
Asi sa v rodine Habsburgovcov vedelo o nie príli pevnom zdraví českého kráža Rudolfa.
Nie vetci akceptovali krážovskú moc Rudolfa Habsburského a najmä čas žachty v západných a juných Čechcách sa stavala Rudolfovi na odpor. Podža Zbraslavskej kroniky medzi týchto odbojníkov patrili najmä Bavor zo Strakonic, Vilém z Valdeka a Ojíř, pričom rod tohto pána nie je uvádzaný. Historik Zdeněk Fiala vo vysvetlivkách k Zbraslavskej kronike uvádza, e ilo o Ojířa z Kumberku, Palacký povauje tohto Ojířa za náho Ojířa z Lomnice.
Je pravdepodobné, e Landtejnovci neboli nadení prívrenci Habsburka na českom tróne, ale nepredpokladám, e sa priamo stavali proti Rudolfovi Habsburskému. Ak ete il Ojíř, u bol málo aktívny a pri svojich ivotných skúsenostiach, by asi neriskoval stratu majetkov a funkcií svojho rodu, ktoré mohol odpor proti habsburgovi prinies. Vítek z Landtejna asi po Smilovi prevzal významné purkrabství v Znojme a pri otvorenom nesúhlase s panovaním Rudolfa Habsburského v Čechách, by riskoval jeho stratu. Navye v Znojme sa v lednu 1307 konala vyie uvedená prísaha českej žachty Albrechtovi Habsburskému a nie je pravdepodobné, aby tam v tom čase ostal purkrabím otvorený odporca kráža Rudolfa Habsburského.
V lete 1307 kráž Rudolf vytiahol proti vzbúrencom, ale pri dobýjaní Horaďovic, ktoré dral Bavor ze Strakoníc dňa 3.srpna 1307, zomiera asi na následky uplavice. Jindřich z Romberka, aby dostal od habsburgovcov sžúbené zvíkovské panstvo, zorganizoval známu fraku, pri ktorej sa Bavor dňa 4. srpna 1307 vzdal Zvíkova pred u mŕtvym krážom Rudolfom.
Po smrti Rudolfa sa následne konal ďalí snem, ktorý mal rozhodnú o novom krážovi. Na tomto sneme prohabsburskú orientáciu zastávali najmä Dobe z Běchyne, Jindřich z Romberka (asi aby si poistil Zvíkov) a Albrecht zo eberka. Počas rokovania bol Dobe z Běchyne prebodnutý Oldřichom a Hynkom Kruinom z Lichtemburku, po tom čo odporcov zvolenia Fridricha Habsburského posielal hžada nového kráža do Stadic. (Libua údajne v Stadiciach nala prvé kniea - Přemysla Oráča).
Neviem jednoznačne posúdi, či táto vrada bola vykonaná v návale emócii alebo to bola pripravovaná zámienka, ktorá vyvolala mocenský prevrat, umoňujúci návrat Jindřicha Korutánskeho spolu s posilnením postavenia Ronovcov.
Faktom je, e po tomto akte sa v Prahe rozpútala likvidácia patricijských stúpencov habsburgovcov a verejne prepukol odpor proti pokračovaniu krážovskej línie týmto rodom.
Fridrich Habsburský, hneď ako sa dozvedel o úmrtí svojho brata, ete v červenci 1307 vstúpil s vojskom na Moravu, pričom nenarazil na ozbrojený odpor. Výnimkou bolo Znojmo, kde landtejnská posádka zabránila vstupu Fridricha. Fridrich musel obís Znojmo a rozloil svoj tábor pri Jemnici.
Bolo to v období, keď ete nebol známy výsledok poslednej vožby. J.usta okrem iného píe, e Vítkuv marálek Jeník byl nucen spolu se svím vicepurkrabím Mikuláem dáti meanúm záruku, e budou svým lidem hradeb mestských brániti a e pan Vítek bude-li třeba posádku zesílí, tak aby obyvatelstvu ádné nebezpečí nehrozilo.
Z toho môeme usudzova, e Vítek z Landtejna sa hneď po smrti Rudolfa postavil proti Habsburgovcom, pričom Jindřich z Romberka bol v tom období ete prívrencom Fridricha Habsburského. Landtejnovci u asi ili svojou vlastnou cestou a prestali by zviazaní s politikou Jindřicha z Romberka.
Fridrichov otec Albrecht Habsburský takisto narýchlo presúval vojenský kontingent pre boj v Čechách. Proti habsburským jednotkám sa spontánne spustil ozbrojený odpor (napr. Vilém Zajíc z Valdeka, Plichta ze erotína a iní), čo spôsobilo vyháňanie rakúskych jednotiek z Čiech.
Jindřich Korutánsky bol zvolený za českého kráža 15. srpna 1307, pričom a do vrady rímskeho kráža Albrechta Habsburského v máji 1308 nebolo jeho postavenie definitívne a bolo treba s habsburgovcami tvrdo bojova. Jindřich Korutánsky mal okrem Lichtemburkovcov (Rajmund z Lichtemburku) a Vítka z Landtejna podporu aj ďalích významných žachticov napr. Jindřicha z Lipé, Jána z Vartemberka, Smila z Obřan a pripájali sa mnohí ďalí.
Jindřich z Romberka sa priklonil k Jindřichovi Korutánskemu a 13. září 1307, keď dostal prísžub, e Zvíkov dostane dedične spolu s krážovským dvorcom Záhořím. Prísžub si nechal potvrdi aj korutáncovým spojencom Fridrichom Míenským markrabím. (Wetinci sa radi pripojili k Jindřichovi Korutánskemu, nakožko v tom čase taktie bojovali s Albrechtom Habsburským).
Albrecht Habsburský získal na jeseň roku 1307 podporu hornobavorských knieat Ludvíka a Rudolfa, mohučského arcibiskupa Petra z Aspeltu a spolu s ich vojskami začal pustoi aj juhočeské majetky Vítkovcov. Fridrich Habsburský asi ovládol aj České Budejovice, pričom jeho otec Albrecht postupoval s vojskom cez Poohří smerom na Kutnú Horu. Táto sa ubránila ich útoku najmä vďaka Jindřichovi z Lipé a Janovi z Vartemberka.
Habsburgovcom sa podarilo dosta von z Prahy Eliku Rejčku a s jej pomocou obsadi jej východočeské lénne mestá Poličku, Vysoké Mýto, Hradec Králové a Jaromeř. Ale ani v tejto oblasti si neboli istí svojím postavením a začali sa presúva na juh k rakúskej hranici. Habsburské vojská sa asi znovu pokúsili neúspene obsadi Znojmo. Z tohto obdobia sa zachovala listina krážovského podkomořího Rajmunda z Lichtemburku, ktorý znojemským sžubuje, e pomocné vojsko poslané mestu v ňom ostane beze ví násilnosti. Medzi svedkami sú uvedení Jindřich z Romberka a Vítek z Landtejna.
Habsburgovci ustúpili od svojich poiadaviek na český trón a po zavradení rímskeho kráža Albrechta Habsburského, keď sa museli sústredi na udranie svojich dovtedajích pozícii v ríi.
14. srpna 1308 sa habsburgovci oficiálne vzdali nárokov na České krážovstvo, pričom im musel Jindřich Korutánsky ako náhradu sžúbi 45.000 hrivien praských groov. Do vyplatenia tejto sumy im boli do zálohy vydané moravské mestá, medzi nimi aj mesto Znojmo. Tento akt ako svedkovia potvrdili aj Vítek z Landtejna, Jindřich z Romberka, Rajmund z Lichtemburka, Jindřich z Lipé.
Vydaním Znojma Habsburgovcom stratil Vítek z Landtejna významné purkrabství a predpokladám, e ako podporovatež Jindřicha Korutánskeho asi nepriiel o tento post bez patričnej náhrady.
Peča Jindřicha Korutánskeho (okolo roku 1304)

Jindrich Korutánsky sa síce stal českým krážom, ale za cenu obrovských dlhov a vysokej závislosti na žachte, ktorá túto situáciu zneuívala na obohacovanie sa na úkor miest a cirkevných majetkov.
O vežmi zlej finančnej situácii českého krážovstva svedčí aj skutočnos, e Rajmund z Lichtemburka u nebo schopný zabezpečova z titulu krážovského podkomořího poadované výdavky ( nestačili na ručenie dlhov ani jeho majetky ) a vzdáva sa v červnu 1308 tejto funkcie v prospech svojho príbuzného Jindřicha z Lipé. Jindřich z Lipé sa tak stal nositežom úradu najvyieho marálka a aj krážovského podkomořího. Tieto funkcie z neho urobili najmocnejieho žachtica v Čechách a na Morave. Jindřich z Lipé toto majstrovsky vyuíval na vlastné zisky. Výnos z kutnohorskej urbury zväča plynul do vrecka Jindřicha z Lipé (s odôvodnením splácania jeho pohžadáviek voči krážovi) a samotný kráž dostával minimum, čím sa jeho pozícia ete viac zhorovala.
Daná situácia sa samozrejme nepáčila žachte, ktorá nebola spojená s Jindřichom z Lipé ako napríklad bývalému prohabsburskému krídlu (Jindřich z Romberka, Albrecht ze eberka) a bohatému mestskému patricijátu.
Hlavne bohatí mestskí patricijovia v Prahe a Kutnej Hore chceli zlepi svoje mocenské postavenie, výraznejie sa zapoji do rozhodovania o krajine a asi aj povznies svoje rody. Z tohto dôvodu pripravili v Prahe Velfovici spolu s Thausendmarkovcami a v Kutnej Hore Pelegrin Pu s Ruthardovcami dosiaž nevídaný krok. Zajali vládnucu žachtu.
Dňa 15.února 1309 skoro ráno prepadli ozbrojení kutnohorskí baníci pod vedením Pelegrina Pua a bratov Ruthardovcov Jindřicha z Lipé, Jána z Vartemberka a Jána z Klingenberku na blízkom sedleckom opátstve. Zajali ich a odviedli na hrad Litice. Zároveň v tom čase v Prahe boli zajatí vyehradský probot Petr Angelov, Rajmund z Lichtemburku a Hynek ák z Dubé. Únoscovia poadovali podiel na moci potvrdený manelstvami svojich detí a demi zajatých pánov.
Tento akt rozzúril žachtu, ktorá očakávala od kráža Jindřicha Korutanského zákrok v svoj prospech. Zároveň bohatý patriciját očakával zo strany kráža podporu. Jindřich Korutanský nebol schopný zakroči v prospech ani jednej zo strán a tak strácal dôveru a podporu oboch. Zajatá žachta sa nakoniec musela s patricijátom dohodnú, svoju dohodu následne nesplnila aj vďaka nejednotnosti patricijátu a po svojom vyslobodení znovu získala svoje postavenie.
Jindřich z Lipé sa následne rozhodol, e vyenie z Prahy jemu nepriatežskú patricijskú skupinu a prevezme moc do svojich rúk. So svojím priatežom Janom z Vartemberka pritiahli k Prahe ( v červnu 1309 okolo sv. Jána Kristiteža ), vyhnali svojich hlavných odporcov Velfovicov a Tausendmarka (organizátorov zajatia pánov) a umonili návrat im oponujúcej strane okolo patricija Volframa. Na malostranskej strane Juditinho mostu opevnili a obsadili vee jednotky pána z Lipé a na druhej strane sa pri křiovníckom pitáli opevnil Volfram. Týmto spôsobom obsadili strategickú spojnicu oboch častí Prahy.
Na mienku kráža Jindřicha Korutánskeho nebrali ohžad, ale aby aj jeho mali pod kontrolou, pozvali ho na slávnos do Starého mesta, kde ho drali v čestnom zajatí. Vítek z Landtejna sa medzi tým zmocnil Praského hradu. V Prahe rozdelenej na dva tábory sa znovu rozhoreli roztrky medzi znepriatelenými stranami, kde mali väčinou prevahu prívrenci Jindřicha z Lipé.
Jindřicha Korutánskeho u tradične podporovali okrem korutánskych vežmoov aj dolnobavorský vojvoda a míenský markhrabě. V tomto období priiel na pomoc Jindřichovi Korutánskemu aj bavorský vojvoda Oto a Eberhart Virtemberský so svojimi jednotkami, aby sprostredkovali pokoj.
Najvyím purkrabím bol ustanovený Heřman Zvířetický z Lemberka, ktorému ako čestnému pánovi dôverovali obe strany. Následne ale Jindřich Korutánsky poruil dohovor, odňal funkciu purkrabího Heřmanovi z Lemberku a dosadil na hrad míenské vojsko.
Neschopnos Jindřicha Korutánskeho vládnu spôsobila, e sa stal neakceptovatežný pre žachtu ako aj čas patricijátu a cirkvi, ktorej majetky boli v tejto dobe najviac pustoené.
Tento stav vyvolával mylienky na dosadenie nového českého kráža. V diskusiach sa uvaovalo o rôznych kandidátoch Fridrichovi Habsburskom, o Fridrichovi Míenskom, a o rôznych požských knieatách.
Pravdepodobne cisterciatsky opát Konrád z Zbraslavi (spolu s Petrom itavským) a bývalou prohabsburskou stranou (Jindřich z Romberka, Albrecht ze eberka), ktorá nebola spokojná s Korutáncom a ani s prílinou mocou kliky Jindřicha z Lipé, prila s mylienkou ponúknu trón synovi novozvoleného rímskeho kráža Jindřicha VII. Lucemburského. Aby bola dodraná aj nástupnická línia po přemyslovcoch, bolo navrhnuté, aby sa jeho syn Ján Lucemburský oenil s dcérou Václava II. princeznou Elikou.
Cisterciatsky opáti vyuili svoje kontakty v ríi (hlavne na mohučského arcibiskupa Petra z Aspeltu) a pri ceste na pravidelné stretnutie zástupcov cisterciatskych klátorov v Citeaux sa zastavili 13. a 15. srpna 1309 v Heilbronu na dvore rímskeho kráža Jindřicha VII. Na tomto stretnutí bol krážovi predloený návrh, aby sa jeho syn ako manel princezny Eliky stal českým krážom.
Jindřich VII. sa v tomto momente ete jasne nerozhodol koho dá čechom za kráža ( ponúkal svojho brata Walrama ), ale súhlasil, e budúcou českou krážovnou sa má sta Elika.
Petr itavský (sprevádzal Konráda Zbraslavského) s touto informáciou priiel do Čiech. Aj Jindřich VII., aby podporil nástup svojho rodu na český trón začal pripravova opatrenia na dosiahnutie tohto cieža napr. rokoval s Habsburgovcami aj o podpore Luxemburgovcov v Čechách.
Jindřich Korutánsky sa tie dozvedel čo chystá česká žachta, patriciját a cisterciati a povolal (koncom října 1309) z Korutánska ozbrojené posily pod vedením Jindřicha a Konráda z Aufentejna. Jeho správanie ete viac popudilo čechov a keď odobral Jindřichovi z Lipé (27. listopadu 1309) monopolné rozhodovanie o financiach (mal úrad podkomořího) stratil tým jeho podporu. Koncom roku 1309 sa vybralo do Norimberka posolstvo z Čiech (organizované Jindřichom z Romberka, Albrechtom zo eberka a Fridrichom zo umburka), ktoré znovu ponúkalo synovi Jindřicha VII. Jánovi českú korunu s podmienkou, e si vezme za manelku Eliku Přemyslovnu. Na vyjednávaniach s Jindřichom VII. bol 31. ledna 1310 tento prísžub dosiahnutý.
Tieto informácie sa dostali samozrejme aj ku korutánskej strane, v ktorej moci na hrade bola Elika. Jej logickou snahou bolo dosta sa preč z Prahy (údajne ju chceli vyda za Otu z Bergova). Kede Jindřich z Romberka alebo Albrecht zo eberka boli príli ďaleko, obrátila sa (koncom května 1310) s prosbou o pomoc na Jána z Vartemberka, ktorý ovládal blízky Nymburk. Ján z Vartemberka toto pochopil ako ancu prida sa k protikorutánskej skupine a urýchlene priiel Elike na pomoc (údajne ani nedojedol raňajky). Priiel pod Vyehrad, odkiaž zobral Eliku, dovtedy prezlečenú za starenku, do Nymburku.Týmto aktom sa definívne aj skupina Jindřicha z Lipé otvorene postavila k odporcom Jindřicha Korutánskeho.
K významnému stretu medzi jednotkami skupiny okolo Jindřicha z Lipé a korutánskymi jednotkami dolo v červnu 1310 na Pohořelci pred Praským hradom. Jindřich z Lipé spolu a Jánom z Vartemberka a vojenskou druinou sem prili, aby podporili svojich prívrencov v tejto časti Prahy. Jindřich z Aufentejna so svojimii jednotkami urobil na nich z hradu výpad, pričom sa rozpútal prudký boj rytierov oboch strán. Protiúder českých pánov, z ktorých sa najviac vyznamenal Vítek z Landtejna, bol taký prudký, e rozvrátil rady korutáncov. Vítek samotný sa dostal do problémov, z ktorých ho obetavo zachránil rytier Kamýk.
Pri tejto zráke bol zranený a zajatý sám Jindřich z Aufentejna. Korutánske jednotky utekali naspä do hradu a jednotky českých pánov za nimi. Prieniku Čechov do hradu zabránilo zrútenie dreveného mostíka, ktorý spadol pod archou utekajúcich Korutáncov.
Následne sa na stranu víazov pridalo aj samotné mesto Praha. Protivníci Jindřicha z Lipé museli z mesta utiec a viazná strana mohla 29. června privies do mesta princeznu Eliku. Toto viazstvo spôsobilo, e sa na stranu Jindřicha z Lipé pridala žachta a aj rozhodujúca čas duchovenstva a mestského obyvatežstva. Víazi zvolali snem, kde bolo deklarované zosadenie Jindřicha Korutánskeho a verejne bolo preklamovaná snaha vysla za rímskym krážom Jindřichom VII. oficialnu delegáciu, aby ponúkla ruku Eliky Přemyslovny jeho synovi Jánovi.
Česká delegácia odila za Jindřichom VII. do Frankfurtu, pričom v nej boli zástupcovia duchovenstva (cisterciatski opáti Konrád Zbraslavský, Heidenreich Sedlecký), zástupcovia žachty (Ján z Vartemberka, Bohuslav z Boru) a zástupcovia mestského patriciatu.
Jindřich VII. znovu navrhoval, aby si Eliku zobral jeho brat Walram, s čím nesúhlasila česká strana.
Rímskeho kráža nakoniec presvedčili, aby súhlasil so enbou svojho syna Jána s Elikou, ale Jindřich VII. dal českým vyslancom lehotu do 1. záři, dokedy musia privies nevestu Eliku do pýru (odkiaž sa chystal na korunovačnú jazdu do Ríma).
Pri ceste delegácie domov ju zastihla správa, e strana Jindřicha Korutánskeho otočila situáciu v Čechách v svoj prospech. Korutánskym vojskám prili na pomoc míenské jednotky a podarilo sa im doby Kutnú Horu (vežmi v nej chýbal jej obranca Jan z Vartemberka).
Delegácia z Frankfurtu prila do Prahy 7. srpna a ak chceli zachova ancu na dosiahnutie svojho cieža potrebovali princeznu Eliku čo najskúr dosta do pýru. Na úver od praských meanov a z darov niektorých žachticov a kléru bola rýchlo pripravená výbava a pôvodná zostava delegácie, doplnená o ďažích pánov sa s Elikou vybrala naspä za rímskym krážom.
Prokorutánska strana následne obžahla Prahu a s pomocou ich prívrencov (otvorili im bránu) sa dostala do Prahy. Strana Jidřicha z Lipé sa snaila situáciu zvráti a na pomoc svojim priaznivcom priiel z hradu Vítek z Landtejna. Vítkova jazda bola zastavená na triti pri sv. Havlovi, nakožko prokorutánsky velfovici a ich spojenci prehradili ulice reazami. Vítkovým jednotkám by sa nepodarilo vráti, keby jeden z Vítkovej druiny silák Sudek (Soudek) mečom nepreal reaz a umonil ústup Vítkovej druine na hrad. Korutáncom sa následne podarilo obsadi celú Prahu.
Dňa 31. srpna Jindřich VII. lénom venovaj české krážovstvo svojmu synovi Jánovi Lucemburskému a večer sa konala jeho svatba s přemyslovskou dedičkou princeznou Elikou.
Aby sa Ján Lucemburský reálne mohol uja vlády bolo nutné najskôr vypudi z Čiech Jindřicha Korutánskeho a jeho míenských podporovatežov. V nemeckých krajoch bolo zozbierané vojsko, ktoré 21. září 1310 sprevádzalo mladého Jána Lucemburského do Čiech. Ján sa predtým rozlúčil so svojími rodičmi a so svojou manelkou Elikou Přemyslovnou v sprievode skúseného diplomata Petra z Aspeltu sa vybral za svojím krážovstvom.
Vojsko Jána Lucemburského chcelo najprv aj s pomocou českej žachty doby Kutnú Horu, táto ale bola účinne bránená Jindřichom z Aufentejna a odolala lucemburskému vojsku. Situácia začala by pre lucemburskú stranu zlá, nakožko prichádzala zima a niektorí z jej nemeckých spojencov chceli odís domov. Peter z Aspeltu sa ale nechcel vzda a preto sa pokusil doby Prahu. Vojenská sila na to nestačila, preto bolo potrebné poui les. Prostredníctvom bývalého spovedníka princezny Eliky Berengára sa dohodli so svojimi podporovatežmi vo vnútri mesta. Títo im otvorili bránu a lucemburská strana mohla obsadi Prahu. Po páde samotného mesta sa situácia Jindřicha Korutánskeho stala neudatežnou a po rokovaniach s lucemburgovcami sa rozhodol odís aj s manelkou Annou do Korutánska.
Po páde Prahy sa Jánovi Lucemburskému otvorili aj ostatné mestá v Čechcách a roku 1311 pri jeho ceste na Moravu mu vzdali hold aj moravské mestá.
Meno Vítka z Landtejna sa naposledy písomne spomína v listine z 10. října 1312, kde vystupoval spolu s Friduom zo Smojna ako dojednávatež splácania dlhov Václava II. a Václava III., Jindřicha Korutánskeho ako aj Jána Lucemburského voči Jindřichovi z Lipé, ktoré mali by hradené z krážovskej urbury.
V rovnakom období Vítek zároveň svedčil pri konfirmácii Jána Lucemburského pôvodných privilégii Václava II. pre sedlecký klátor.
Z vyie uvedeného vyplýva, e Vítek sa pohyboval v blízkosti Jána Lucemburského a asi s ním udroval dobré kontakty, pričom patril k významným podporovatežom Jindřicha z Lipé.
O jeho posledných aktivitách v juných Čechch je známa len zmienka v dokumente z 10. dubna 1311, kde priznáva, e dedinu Dobru má od Zlatokorunského klátora k uívaniu len doivotne.
Vítek z Landtejna sa v českej histórii predstavil ako neohrozený bojovník, ktorý často nedbal ani svojho osobného ohrozenia. Z dneného pohžadu môeme jeho kúsky povaova a za bláznivé, ale v tom čase to bola známka vysokého hrdinstva.
U ako mladý sa aktívne uchádzal o postavenie a funkcie v krážovstve, pričom na začiatku asi prevzal funkciu purkrabího v Znojme po svojom starom bratovi Smilovi z Nových Hradov.
Na začiatku spolupracoval s Jindřichom z Romberka, ale neskôr sa odpútal od politiky Romberkovcov a orientoval sa na mocenskú skupinu okolo Rajmunda z Lichtemburku a následne okolo Jindřicha z Lipé. Dôvodom jeho zmeny orientácie na Ronovcov mohli by viaceré skutočnosti. Jindřich z Romberka dosahoval svoje ciele viac diplomaticky, svojím majetkovým a mocenským postavením, pričom často zmenil politickú orientáciu, tak aby čo najviac získal (pričom to nemuselo automaticky vyhovova ostatným Vítkovcom). V roku 1310 Jindřich z Romberka umiera a jeho nástupca Peter I. z Romberka síce po otcovi získal funkciu najvyieho komorníka ale politickú orientáciu Vítka z Landtejna to nezmenilo.
Vítka k Jindřichovi z Lipé asi priahovalo hrdinstvo a charizma pána z Lipé, zároveň monos získania nových majetkov, nakožko Jindřich z Lipé sa snail zaopatri aj blízkych spojencov. Podpora lucemburskej strane a Jindřichovi z Lipé asi Vítkovi priniesla aj majetkové zisky.
Mono po nástupe Jána Lucemburského k moci dostal Vítek aj purkrabství na Hlubokej, mono toto purkrabství získal ete od Jindřicha Korutánskeho a lucemburgovec mu ho len potvrdil. Nezachovali sa o tom iadne dokumenty, ale jeho syn Vilém z Landtejna je u na tomto purkrabství písomne potvrdený roku 1315.
Kede strategicky umiestnený hrad Hluboká (Vrohburg) bol ako krážovská základňa pre vítkovskú enklávu nepríjemný, jeho ovládnutie landtejnovskou posádkou bolo asi privítané aj ostatnými Vítkovcami.
Nevie sa presne ako a kedy zomrel Vítek z Landtejna, ale je moné predpoklada, e jeho ivot skončil v mladom veku, mono v dôsledku zranenia, ku ktorým nemal pri svojom dobrodrunom ivote ďaleko. Jeho smrou končí jedna kapitola vzostupu Landtejnovcov v českých dejinách, ďaliu ete významnejiu u písal jeho syn Vilém z Landtejna.
Pouitá literatúra:
Zdeněk alud: Páni z Landtejna do doby husitské Praha 2001
Frantiek Palacký: Dějiny národu českého II.
Jozef usta: Kniha první: Poslední Přemyslovci a jejich dedictví 1300 1308
Jozef usta: Kniha druhá: Počátky Lucemburské 1308 1320
Zbraslavská kronika CHRONICON AULAE REGIAE, autor vysvetliviek Zdeněk Fiala
Jan Urban: Lichtemburkové Vzestupy a pády jedného panského rodu NLN 2003
Autorský kolektív Petr Klučina, Richard Marsina, Andrej Romaňák: Vojenské dějiny Československa I. díl ( do roku 1526 )
Jaroslav Proke: Dějiny Prahy, vydal R. Schutz 1948
Jihočeský Herold Mimořádne číslo díl II.: Pečeti přísluníku rodu pánu z Landtejna, zozbierané pánom Miroslavom Milcom