Začiatkom roku 1336 sa darilo Petrovi z Romberka, Vilémovi z Landtejna a vyehradskému probotovi Jánovi Volekovi získava stále väčí vplyv v krážovstve prostredníctvom následníka trónu, mladého princa Karla. Táto trojica v svoj prospech vyuívala určitú meránsku náklonnos mladého následníka a mono aj znalos latinského jazyka, ktorá im v období pokiaž si Karel neosvojil český jazyk, umonila s ním komunikova priamo po latinsky bez tlmočníkov..
Pravdepodobne poičali mladému Karlovi aj vlastné peniaze, nakožko Karel začal krátko po svojom príchode budova vlastný dvor a opravova krážovský palác praského hradu, aby bol obývatežný.
Stavebné úpravy museli zača skoro po príchode Karla do Čiech, keď u v lete 1334 mohol pozva do Čiech svoju manelku Blanku z Valois a ubytova ju na Praskom hrade.
Karel si podporu Petra z Romberka, Viléma z Landtejna a Jána Voleka váil a dá sa predpoklada, e práve ich mal na mysli, keď vo svojich pamätiach spomína obec lechetných muů Čech.
Zobrazenie Karla Lucemburského a jeho manelky Blanky ( Markéty ) z Valois v kronike
(Blanka bola prezývka, ktorú dostala Markéta aj vďaka svojim krásnym svetlým vlasom )

Začiatkom ledna 1334 vycestovala do Lucemburska za Jánom Lucemburským česká delegácia. Zloenie delegácie môeme dedukova podža tam vydaných súkromných listín. Z listiny pre pánov z Bergova vieme, e v Lucemburku boli Ján Volek, Ján z Klingenberga, Těma z Koldic, Oldřich Pluh starí a z listiny pre pána z Romberka ( listina schvažujúca jeho dedenie Bavorova a dedičstvo po Dětrichovi zo íelic pre Oldřicha z Hradce ) vyplýva účas Petra z Romberka.
Vyie uvedené zachované listiny rieia súkromno-majetkové poiadavky českých pánov a nie tátno-organizačné otázky, preto môeme len dedukova aké boli hlavné témy rokovaní.
Ján Lucemburský pravdepodobne udelil svojmu najstariemu synovi Karlovi titul moravského markrabího, nakožko u koncom ledna začal Karel tento titul pouíva, zároveň kráž asi schválil vo funkcii najvyieho komorníka Petra z Romberka ako aj nového podkomořího Viléma z Landtejna, ktorého si vybral mladý Karel, a prisžúbil aj podporu kandidatúre Jána Voleka za olomouckého biskupa po zosnulom Hynkovi Berkovi ( ákovi ) z Dubé ( zomrel 27.prosince 1333).
Témou mohol by aj výber novej berne, za účelom zabezpečenia mladého Karla. Kráž asi výber berne podporil a poadoval čas príjmu pre seba, lebo sa znovu zaplietol do vojny s Jánom Brabantským, pričom vojsko poskytlo Lucembursko, ale jeho financovanie museli u tradične zabezpečova Čechy.
Karlovi a jeho obci lechetným muů Čech sa pravdepodobne podarilo presvedči české stavy, aby súhlasili s vypísaním berne, nakožko sa rýchlo podarilo zo zálohy vyplati Křivoklát, Loket, Hradec Králové, Vysoké Mýto a v priebehu nasledujúcich 2 rokov Týřov, Lichtemburk, Litice, Písek, Nečtiny, Zbiroh, Tachov, Trutnov, Lukov, Telč, Veveří, Olomouc, Brno a Znojmo.
Dokonca aj Peter z Romberka vrátil krážovi hrad Zvíkov, čo svedčí o jeho vežkej ústretovosti Karlovi, nakožko romberkovci sa dlhodobo snaili dosta toto panstvo pod svoju kontrolu.
Panstvo Hluboká ostalo v zálohe Viléma z Landtejna a pán podkomoří si asi obhájil nutnos príjmov z tejto zástavy, nakožko potreboval zdroje na operatívne pokrývanie krážovských výdavkov.
Volekovsko-víítkovské jadroMeránskej skupiny si posilnilo svoje mocenské postavenie, ale ronovci sa nedočkali svojich očakávaní. Na uprázdnené vyehradské probotstvo po Jánovi Volekovi, ktorý koncom března 1334 získal post olomouckého biskupa, si robil nárok Pertold z Lipé, čo dokladoval krážovým prísžubom. Ján Lucemburský, asi pod vplyvom Jána Voleka, udelil probotstvo kardinálovi Petrovi de Mortuomari, biskupovi z Auxerre, pričom Jánovi Volekovi ostal vplyv na probostvo a hlavne aj čas jeho príjmov.
Vilémovi úrad, okrem mocenského postavenia, prináal aj povinnosti. V prvom rade výber daní, spravovanie kutnohorskej urbury a hlavne financovanie výdavkov krážovstva a to nielen poiadaviek markrabího Karla, ale aj Jána Lucemburského v zahraničí.
Napríklad 13. června 1334 český kráž z Lucemburska prikazuje, e Bore z Riesenburku nemusí plati Oseckému klátoru pôvodný dlh 200 kôp praských groov, ale len 100 a zvyných 100 kôp ma hradi markrabě Karel s podkomořím.
Výber daní dokladá napr. listina, ktorou markrabě Karel ukladá Litoměricím, aby do vežkonočnej soboty odovzdali podkomořímu Vilémovi z Landtejna daň 24 kôp praských groov.
Okrem nových poiadaviek bolo potrebné aj splácanie starých krážovských dlhov. Svedčí o tom aj nedatovaná listina, v ktorej vystupuje podkomoří Vilém z Landtejna spolu s krážom a markrabím Karlom a sžubujú Frenclínovi, synovi Jakuba z Prahy, poadované príjmy z kutnohorskej urbury na umorovanie krážovských dlhov.
Ďalou funkciou krážovského podkomořího bolo zabezpečova správu krážovských miest, vrátane výkonu krážovských a súdnych rozhodnutí.
Podža dochovaných listín podkomoří Vilém napr. rieil spor jihlavských meanov a radných, prikazoval mestu Kouřim zamestna tajomníka, oslobodil nespravodlivo odsúdeného v Litoměricích.
Zaujímavý je listina Viléma z Landtejna znojemským meanom, ktorou im z rozkazu českého kráža prikazuje, na ich náklad, sa postara o pána Viléma zo Strakoníc, aby nemal dôvod opusti Znojmo.
V regestoch je tento dokument, podža mňa, nesprávne datovaný do obdobia 1345 a 1351, kedy bol Vilém z Landtejna moravským hajtmanom. Keďe v liste je titul Jána Lucemburského uvedený ako kráž český a aj požský, muselo ís o obdobie ete do srpna roku 1335.
Zatiaž čo v samotných Čechách a krajinách Koruny českej markrabě Karel úspene konsolidoval hospodárstvo a zavádzal právo a poriadok (trestné výpravy, návtevy sliezskych vojvodstiev a pod.), jeho otec Ján Lucemburský v zahraničí dostal znovu monos ovplyvňova politiku v nemeckej ríi.
6.prosince 1333 priiel český kráž na pozvanie cisára źudovíta Bavorského do Frankfurtu nad Mohanom, kde cisár pred viacerými knieatami prezentoval svoj plán vzda sa postu rímskeho kráža v prospech príbuzného Jindřicha st. Dolnobavorského. Oficiálnym dôvodom bola snaha cisára źudovíta Bavorského ukonči dlhotrvajúci spor medzi ním a pápeom.
S plánom súhlasil aj francúzsky kráž a pre Jána Lucemburského to bola anca na pozitívnu zmenu, ktorá mu otvárala nové monosti politicky sa angaova, najmä keď novým kandidátom bol Jánov obžúbený za. Očakávalo sa, e Ján pomôe dojedna akceptáciu tejto mocenskej zmeny, najmä s pápeom. Zdanlivo vetko vyzeralo logicky, źudovít zachráni rímsky trón pre wittelsbachovcov a konečne dosiahne urovnanie svojho napätého vzahu s pápeom Jánom XXII.
Pri podobných prekvapujúcich činoch cisára źudovíta Bavorského bolo potrebné vdy očakáva záludnos. Pravdepodobným ciežom cisára bolo svojou zdanlivou ústretovosou získa na svoju stranu verejnú mienku v ríi, pričom mal vopred spočítané, e výmena na poste rímskeho kráža nebude veobecne akceptovatežná. Podozrivý bol aj výber jeho nástupcu Jindřicha st. Dolnobavorského, s ktorým cisár mal krátko predtým konflikty najmä pre jeho lucemburskú orientáciu.
Český kráž sa agilne chytil novej úlohy pomôc svojmu zaovi na rímsky trón a začal dojednáva zmluvy zabezpečujúce realizovatežnos výmeny na rímskom tróne. Situácia sa ale vyvinula inak. Proti výmene sa postavil neapolský kráž Karel z Anjou. Zhorilo sa aj postavenie samotného pápea, ktorý si v samotnej cirkvi svojou hrabivosou a kriepnosou vytvoril veža nepriatežov. Cirkevní odporcovia podporovaní cisárom vyuili niektoré dogmatické vyjadrenia pápea Jána XXII. a pripravovali koncil, kde chystali jeho zvrhnutie. Len smr tohto pápea 4. prosince 1334 zabránila jeho potupe a nástup nového pápea Benedikta XII. otvoril nové nádeje pre cisára źudovíta Bavorského. Ten následne otočil svoje stanovisko a odoprel svoj úmysel odstúpi.
Okrem hry o rímsky trón sa Ján Lucemburský zase zaplietol do sporu o Limbursko, voči ktorému chcel uplatni svoje dedičské poiadavky a vstúpil do koalície proti jeho vládcovi Jánovi III. Brabantskému. Tento vojenský konflikt ho zatiahol do ďalích výdajov a dlhov, na pokrytie ktorých mu nestačilo ani české striebro posielané jeho synom Karlom. Pochybné dobrodrustvo v Limbursku musel znovu urovnáva francúzsky kráž Filip VI., ktorý si Jána Lucemburského obžúbil a snail sa ho k sebe pripúta. Zbadal záujem ovdovelého českého kráža o hraběnku Beatrix, dcéru bourbonského vojvodu a hraběte z Clermontu a podporil ich sobá v prosinci 1334.
Ján Lucemburský si uíval prvé mesiace svojho nového manelstva s Beatrix Bourbonskou v rôznych krajoch Francúzsku, Henegavska a dolného Rýna. Zároveň upravil dedičské ustanovenia pre svoje prípadné potomstvo z druhého manelstva, pričom zhoril dedičné práva svojich synov z prvého manelstva. Jeho mladomanelské radovánky ukončilo zranenie, ktoré utrpel na jednom z rytierskych turnajov, z ktorého sa musel dlhie lieči.
Radikálne zhorenie vzahu lucemburgovcov s cisárom priniesla smr Jindřicha Korutánskeho 2. dubna 1335, kedy vládu nad Tirolskom a Korutánskom mal prevzia mladí syn českého kráža Ján Jindřich s manelkou Markétou.
Cisár nedodral svoje sžuby Jindřichovi Korutánskemu, ohžadom dedenia panstiev jeho dcérami, ale uplatnil tajnú zmluvu s habsburgovcami a rozdelil si s nimi jeho dedičstvo.
Mladý Karel sa dozvedel o týchto cisárových úmysloch asi krátko pred smrou korutánskeho vojvodu od svojho vagra Jindřicha Dolnobavorského a snail sa habsburgovcov nakloni na lucemburskú stranu urýchlením realizácie sobáa svojej sestry Anny s rakúskym vojvodom Otom Habsburským.
Svatba sa konala v Znojme 2. února 1335, pričom samotné Znojmo dostali habsburgovci ako zálohu na veno vo výke 10.000 hrivien striebra.
2. května 1335 cisár uplatnil dohody z tajnej zmluvy s habsburgovcami a udelil im v léno Korutany a územia juného Tirolska, pričom severné Tirolsko sa rozhodol pripoji k svojmu rodovému panstvu.
Ján Lucemburský sa pripútaný k posteli liečil zo zranení z turnaja a nemohol zasiahnu. Karel so svojim dolnobavorským vagrom proti tomuto rozhodnutiu ostro protestovali priamo u cisára v Linci, kde sa zdriaval. Ich protest prerástol v ostrú hádku, kedy cisár začal naopak obviňova českého kráža, e spolu s Jindřichom st. Dolnobavorským proti nemu intrigovali v nemeckej ríi.
V Korutánsku prechod moci pod habsburgovcov preiel hladko, nakožko mali podporu zemského marálka Konráda z Aufentejna a väčiny korutánskej žachty. Tirolská žachta ostala verná mladým dedičom po Jindřichovi Korutánskom Jánovi Jindřichovi a jeho manelke, dcére bývalého vladára.
Samotný cisár vedel, e lucemburgovci sa tak žahko nevzdajú svojich draho získavaných enkláv v strategickom alpskom prostredí, poznal ich silu a chystal proti nim iriu koalíciu. S habsburgovcami ete v Linci v květnu 1335 podpísal zmluvu o spoločnom postupe namierenú proti českému krážovi a zároveň sa snail ohrozova lucemburgovcov aj z východu. Ako moný spojenec sa javil mladý požský kráž Kazimír, syn Vladislava Lokietka.
Požsko dlhodobo trápili územné spory s Rádom nemeckých rytierov, pričom tieto spory mali by rieené prostredníctvom nezávislých rozhodcov, ktorými boli český a uhorský kráž.
Kazimír s výsledkami nebol spokojný a prípadná väzba na cisára ho mohla politicky posilni. Na konci roku 1334 začal Kazimír jedna s cisárom a boli dohodnuté zásnuby jeho dcéry Albety s cisárovým synom źudovítom nazývaným Říman ( narodil sa otcovi počas jeho rímskej jazdy ).
Koalícia cisára s požským krážom bola ványm nebezpečenstvom pre české krážovstvo, lebo mladý Kazimír mal úzke rodinné vzahy aj s Uhorskom ( manelkou uhorského kráža Karola Róberta bola Kazimírová sestra Albeta, pričom sám Kazimír určitý čas vyrastal na uhorskom dvore ), ktoré mohlo posilni protičeskú koalíciu.
Karel videl nebezpečenstvo pre České krážovstvo pri obkžúčení z viacerých strán. Lucemburgovcom hrozila vojna s presilou a prípadné straty, napríklad postupne získavaných sliezskych vojvodstiev.
Karel sa stretol s Kazimírom ete v máji 1334 v Sandoměři, kedy sa osobne zúčastňoval rokovaní ohžadom dosiahnutia mieru medzi Rádom nemeckých rytierov a mladým Kazimírom.
Karel začal aktívne rokovania s Kazimírom hneď po návrate z Linzu, ktoré pokračovali aj keď cisár u mal s ním uzavretú zmluvu o vzájomnej obrane a útoku.
30. července 1335 sa vrátil uzdravený Ján Lucemburský do Prahy a hneď začal zvoláva vojenskú hotovos a verejne vyhlásil výpravu proti źudovítovi Bavorskému a jeho spojencom habsburgovcom. Ján poslal za rakúskymi vojvodami delegáciu so snahou ich presvedči, aby sa mierovou cestou vzdali Korutánska, čo samozrejme odmietli.
Príchod Jána Lucemburského zamieal aj mocenskú situáciu v Čechách. Čas žachty, ktorá stratila po príchode Karla do Čiech svoje postavenie, začala Jána Lucemburského strai, e jeho syn sa pri jeho neprítomnosti príli sebavedomo chopil moci.
Ján Lucemburský aj sám videl, e Karel bez problémov zvláda panovanie, pričom jeho vysoká inteligencia, akčnos a splynutie s českým prostredím, z neho činili silnú osobnos, schopnú úplne samostatne vládnu. Začal obmedzova právomoci svojho syna Karla a ich vzahy sa samozrejme začali zhorova.
K čiastočnému upokojeniu vzahov asi prispel dohovor Karlových podporovatežov, ktorí ho presvedčili, aby ako ústretový krok, otcovi odsúhlasil jeho rozhodnutie o dedení lucemburských majetkov len jeho budúcimi potomkami s Beatrix Bourbonskou.
Rozhodnos, s akou sa začali v Čechách prípravy na vojnu, asi prispela k zaváhaniu Kazimíra ís do otvorenej vojny s lucemburgovcami a radej volil cestu rokovaní. Silným lákadlom pre mladého Kazimíra bola avizovaná ochota Jána Lucemburského vzda sa titulu požského kráža.
Rokovania vyvrcholili stretnutím v Trenčíne 25. srpna 1335, ktoré sprostredkoval uhorský kráž, pričom s lucemburgovcami rokovali piati splnomocnenci požského kráža. Výsledkom bola dohoda, e Ján Lucemburský sa vzdá titulu požského kráža za dojednanú sumu 20.000 kôp groov pri zachovaní status quo ohžadne českých územných ziskov v Sliezsku a Opolsku.
Vzdanie sa titulu požského kráža zo strany lucemburgovcov bolo pre Kazimíra dôleité, vyjednávačom povolil poskytnú odstupné a 30.000 kôp groov, ale pochopitežne menej ochotne súhlasil s uznaním stávajúceho stavu v sliezskych vojvodstvách.
Vojnový konflikt s cisárom v roku 1336 neprepukol, nakožko obe strany vyčkávali na vhodnejí čas. źudovít Bavorský rokoval s novým pápeom a nechcel sa zaaova vojenským konfliktom, český kráž si zase zatiaž nebol úplne istý podporou východných susedov a ani podporou zo strany francúzskeho kráža. Preto bolo v záři 1335 v Regensburgu s cisárom uzavreté prímerie do 24. června 1336, ktoré za českú stranu vyrokovali vyjednávači Jindřich z Lipé ml., Peter z Romberka a Vilém z Landtejna.
Prímerie umonilo prepusti čas najatého vojska z cudziny, ktorému bol vyplatený old bez toho, aby zasiahlo do boja. Zvyná čas vojska bola vyuitá na výpravu proti Bolkovi II. Münsterberskému, ktorý svojím nezávislým územím oddežoval Vratislavsko od Čiech. Formálnou zámienkou vojenskej akcie bolo časté rabovanie klátorných majetkov zo strany vojvodu Bolka.
Výpravu viedol Karel, pričom pri dobývaní hradu Frankentejna padla do zajatia jedna 150 členná čas českého vojska pod vedením Jaroslava a Albrechta ze ternberka. Vykúpenie týchto zajatcov stálo 800 kôp praských groov. Boleslav II. sa napriek tomu nasledujúci rok podrobil českému krážovi a uznal ho ako lénneho pána.
Dohody s požským krážom, uzavreté počas trenčianského rokovania, boli potvrdené na stretnutí českého, uhorského a požského kráža začiatkom listopadu 1335 na uhorskom Vysegrade, kde sa zila reprezentatívna schôdzka 3 krážov, zástupcov Nemeckého rádu rytierov ako aj významnej žachty. Podarilo sa dohodnú obranný spolok ( namierený proti habsburgovcom ), dohodla sa svadba Albety dcéry požského kráža s Jánom synom Jindřicha st. Dolnobavorského ( rozbitie svadobnej politiky źudovíta Bavorského ) a dohodlo sa spresnenie hraníc medzi požským krážovstvom a sliezskymi vojvodstvami ako aj čiastočné urovnanie sporu medzi požským krážom a Rádom nemeckých rytierov.
Pre úspech rokovaní bol dôleitý vplyv uhorského kráža Karola Róberta, ktorý dokázal tlači na mladého Kazimíra, aby sa zmieril so spôsobom vyrovnania s Rádom nemeckých rytierov a s pripojením sliezskych vojvodstiev k českej korune.
Na vysoko reprezentatívnej schôdzke vo Vysegrade sa nezúčastnil iadny zástupca vítkovcov. Títo mali pravdepodobne za úlohu zabezpečova rakúsku a bavorskú hranicu a podporu krážovho zaa Jindřicha Dolnobavorského .
Rokovaní vo Vysegrade sa zúčastnil aj mladý Karel, ktorý na schôdzke presadzoval aj hospodárske ciele. Podarilo sa mu dohodnú novú obchodnú cestu, ktorá obchádzala rakúske vojvodstvo. Mala vies z Budína cez Trnavu a Hodonín do Brna, a následne do Prahy a Regensburgu ( pozdejie Karel smeroval cesty z Čiech na Norimberk ). Ciežom bolo oslabi dunajskú obchodnú cestu, z ktorej profitovala hlavne Viedeň a tým aj habsburgovci, a naopak posilni obchod v Čechách a Uhorsku.
Rekontrukcia pravdepodobnej podoby hradu vo Vysegrade za vlády Anjouovcov:

Pravdepodobne hneď zo schôdzky vo Vysegrade iiel Karel do Vratislavy, prevzia toto vojvodstvo po úmrtí knieaa Jindřicha Vratislavského, čím sa podarilo pripúta toto ekonomicky významné územie k českej korune.
Napriek prímeriu cisár pokračoval v intrigách v Tirolsku a začal rozirova ohováranie voči lucemburgovcom, e chcú vymeni zdedené krajiny po Jindřichovi Korutánskom za Braniborsko.
Ján a Karel tieto informácie odmietli spoločným vyhlásením v Prahe. Táto cisárova intriga ale nahlodala dôveru Karla k otcovi, lebo si nebol istý jeho ochotou bojova o Tirolsko a Korutánsko.
V lednu 1336 prila do Prahy druhá manelka Jána Lucemburského Beatrix Bourbonská. Karlova manelka Blanka ju prila privíta a do Chebu, pričom sa teila príchodu spriaznenej francúzskej due a snaila sa Beatrix pobyt v Čechách spríjemni a navodi dobré rodinné vzahy.
Rodinné vzahy lucemburgovcov sa ale vyvíjali iným smerom. Ján Lucemburský sa začal obklopova žachticmi, ktorí posilňovali jeho postavenie na úkor markraběho Karla. Čoraz viac sa ako finančný poradca aktivizoval pán Oldřich Pluh a ako vďačný podporovatež Jána sa ukázal aj novo vymenovaný vyehradský probot Pertold z Lipé, ktorý sa po smrti posledného probota Petra Mortuomariho, dočkal tejto funkcie a tým aj významnej funkcie najvyieho kancelára.
Mocenské rozloenie v Čechách sa znovu posunulo v prospech ronovcov, najmä keď pôvodnú skupinu Ján Volek, Peter z Romberka a Vilém z Landtejna silne oslabil presun mocenskej základne Jána Voleka na Moravu s menou monosou ovplyvňova dianie v Čechách.
V tomto období sa darilo udrova postavenie vítkovcov u dvora hlavne Petrovi z Romberka, ktorý k tomu znovu vyuíval svoj priatežský vzah s českým krážom a svoje pôičkové monosti. Finančná politika podkomořího Viléma z Landtejna, dovtedy orientovaná na retitúcie krážovského majetku, bola silne naruená, keď Ján Lucemburský začal znovu zastavova a predáva krážovské majetky.
V Tirolsku sa medzitým začala búri žachta pod vedením Volkmara z Burgstallu. Ján Jindřich poslal iados o pomoc do Čiech. Ján Lucemburský nemal chu osobne riei situáciu v Tirolsku a zároveň začal čoraz viac stupňova nepriatežstvo voči Karlovi. Karel videl postupné rúcania svojho diela v Čechách. Pochopil, e jeho otec sa snaí vyui kadú príleitos, aby oslabil jeho postavenie. Rozumnejie pre neho bolo nestupňova napätie a odís do Tirolska pomáha bratovi pri obrane Tirolska. Za bratom odiiel asi ete pred koncom roku 1335, pričom jeho druinu tvorili aj viacerí schopní úradníci (Mikulá Brnenský, Mikulá z Luccky, tefan z Tětína), čo svedčí o jeho dlhodobejích plánoch v Tirolsku, kde chcel svojimi úradníkmi stabilizova vládu.
Ján Lucemburský sa systematicky pokúal postavi českú žachtu proti svojmu stariemu synovi.
Ako moný príklad snahy Jána Lucemburského strhnú na svoju stranu české panstvo je listina z 21. ledna 1336, ktorou Jan Lucemburský na základe rady Petra z Romberka, Jindřicha ml. z Lipé, Hynka Berku z Dubé a Oldřicha Pluha udelil Zbyňkovi Zajícovi hrad Klapý spolu s prislúchajúcim panstvom dedinami, pričom listina uvádza, e táto výmena a kúpa majetku bude zachovaná aj markrabím Karlom a jeho potomkami.
Tento dovetok ukazuje na nálady neistoty, ktoré panovali v krajine po Karlovej retitúcii krážovského majetku a ktoré Ján Lucemburský ikovne vyuíval.
V tomto majetkovom prípade ilo o sériu výmen medzi českým krážom a pánmi pôvodne ze ebráku (rod Zajícu), ktorí s krážom v predchádzajúcom období zamenili svoje pôvodné majetky na juhozápade Čiech za panstvo Budyni.
Touto zmluvou k nemu pripojili hrad a panstvo Klapý, pravdepodobne ako splatenie dlhov, ktoré mal voči nim český kráž. Tieto majetkové zmeny sa realizovali postupne a dokladuje ich viacero listín (na jednej z nich, je podža Jozefa Horkého, ako svedok uvedený aj Vilém z Landtejna).
Takéto dlhodobejie prebiehajúce obchody mal český kráž s viacerými českými pánmi, čo mu zabezpečovalo ich podporu, ak nechceli ohrozi návratnos svojich pohžadávok.
Po úspenom ukončení vysegradských rokovaní sa rozhodol český kráž riei spory s cisárom a habsburgovcami vojenskou cestou a u ďalej neusiloval o pokračovanie rokovaní s cisárom ohžadom tirolsko-korutánskeho dedičstva. Podža Palackého Ján naopak vyhrotil situáciu, keď v prosinci 1335 odoprel pocti źudovíta Bavorského cisárskym titulom. Cisár následne poslal k Jánovi rískych heroldov, aby český kráž vrátil ríi Cheb, Floss a Parkstein. Ján odmietol tieto poiadavky, čo prakticky znamenalo vyvolanie otvorenej vojny.
V únoru 1336 český kráž vytiahol so svojim vojskom na junú Moravu proti habsburgovcom, kde obžahol Znojmo, ktoré dostali habsburgovci ako zálohu za veno, a začal ohrozova Rakúsko.
K Znojmu pritiahol aj Oto Habsburský, ale neodváil sa ís do otvoreného stretu s českým vojskom a v dubnu 1336 radej posilnil posádky na moravskej hranici a so zvykom vojska odtiahol.
Jánovi Lucemburskému sa podarilo obsadi Znojmo a Jindřichovi z Lipé mestečko Mauerburg. Popri dobýjaní opevnených miest české jednotky pustoili rakúske územie od Moravy a k Dunaju.
Markrabě Karel medzi tým z Tirolska útočil na Korutany a Gorice.
Keď v květnu rakúsky vojvoda Oto poiadal o prímerie, český kráž s ním, aj kvôli finančným problémom, súhlasil a vrátil sa do Prahy zháňa peniaze na ďalie financovanie vojska.
Nastalo ďalie kolo zastavovania krážovského majetku ( napr. Peter z Romberka si znovu vyiadal do zástavy panstvo a hrad Zvíkov, asi by nezniesol, keby ho získal niekto iný ).
Na vymýkanie peňazí bolo potrebné pristúpi niekedy a k drastickým opatreniam, akými bolo hžadanie zlata a striebra v idovskej synagóge a následné potrestanie idov za skrývanie pokladov s ich následnou nutnosou vykúpi sa.
Novým neobžúbeným opatrením sa stalo zavedenie ungeltu ( dane ) z vína a soli. Prenájom práva výberu tejto dane umonil Jánovi Lucemburskému rýchlo získa peniaze.
Drancovaniu sa nevyhli ani cirkevné majetky, kde napr. Zbraslavský klátor u tradične priiel o svoje majetky v okolí Landperka, Osecký ako aj Sedlecký klátor boli dané do zástavy.
Kráž sa nezastavil ani pred rozkopaním okolia hrobu sv. Vojtecha v nádeji, e nájde skryté poklady.
Tieto práce riadil jeden z lucemburských sprievodcov Jána Lucemburského, ktorý údajne následne priiel o ivot, čo bolo povaované za trest boí.
Do akej miery sa na týchto opatreniach podiežal aj podkomoří Vilém z Landtejna nie je moné posúdi, lebo Ján Lucemburský si v tomto období nechával finančne radi od pána Oldřicha Pluha a svojich lucemburských sprievodcov, ktorí často vedeli nájs nové netradičné zdroje krážovských príjmov a pritom netrpel výčitkami svedomia, ktoré asi naopak trápili Viléma z Landtejna napr. pri násilnom výbere príjmov z cirkevného majetku.
Na rakúske bojisko sa český kráž vrátil v červnu, pričom sa cestou v Marcheggu stretol s uhorským a požským krážom, kde rokoval o ich podpore proti habsburgovcom. Konflikt pokračovali obliehaním niektorých rakúskych pevností.
Zachoval sa dokument svedčiaci o prítomnosti českého kráža pri hrade Seefelde 22. července 1336. Tento hrad bol dobíjaný viac ako 4 týdne, pričom český kráž si k podkopávaniu hradieb priviedol aj českých baníkov a dobíjacie stroje. Majitež hradu Albero z Kuenringu si uvedomoval, e jeho hradu úplne zničenie.
Okolo 20. července dostal Ján Lucemburský informáciu, e cisár a Oto Habsburský zoskupujú svoje vojská západne od Regensburgu, z čoho sa dalo očakáva napadnutie juných alebo západných Čiech. Z tohto dôvodu bolo aj v záujme českej strany ukonči boje pod Seefeldom a presunú sa do juných Čiech: Pre české vojsko bolo výhodné dojedna vydanie tohto hradu bez ďalieho boja.
Dobíjania hradu sa zúčastnili aj Oldřich z Hradce a Vilém z Landtejna. Nedá sa vylúči, e práve oni sprostredkovali dohodu o vydaní hradu, nakožko boli s kuenringovcami rodinne prepojení.
Pri presune od Seefeldu k Českým Budejoviciam, kde bolo zhromadisko vojsk proti očakávanému útoku cisárskeho a habsburského vojska, sa české vojsko priblíilo ku klátoru v Svetlej ( Zwetll ). Hrozilo rabovanie klátorných majetkov. Vítkovci ako priaznivci tohto klátora, odhovárali českého kráža od tohto kroku. Zachovala sa listina, kde Oto opát klátora, prosí kráža, aby jeho vojsko nerabovalo na majetkoch klátora, za čo sžubuje krážovi 40 tretín vína a dobrého koňa. Pre vojsko opát sžubuje víno, chleba a ryby.
Na dohode mal podiel Viléma z Landtejna, ktorý aj v minulosti chránil záujmy tohto klátora. Napríklad podža dochovanej listiny z 1. června 1328, sa vtedají opát Gregor obrátil na Viléma, ktorý mu za seba, Smila z Nových Hradov a Jindřicha z Bítova sžúbil, e na majetkoch klátora nespôsobia iadne kody resp. ich nahradia. Jednanie súviselo s prebiehajúcim vojenským konfliktom v pohraničí Česka a Rakúska v roku 1328.
Klátor v Svetlej ( Zwetll ) ostal aj v roku 1336 nevyrabovaný a nedá sa vylúči, či pre zachovanie svojho majetku nemusel klátor poskytnú úver priamo českému krážovi alebo niekomu z vítkovcov, ktorý ho mohol následne poskytnú krážovi pre pokrytie vojnových nákladov.
Na zhromadisku pri Českých Budejoviciach sa české vojsko dozvedelo, e cisárske a habsburské vojsko neútočí na Čechy, ale na Jindřicha st. Dolnobavorského, zaa a spojenca českého kráža.
Na túto skutočnos české vojsko reagovalo urýchleným presunom na dolnobavorské územie k Landau ( Landava ), kde sa oproti sebe postavili obe znepriatelené vojská, oddelené len riekou Isar. v
Cestou z juných Čiech do Bavorska vydal dňa 1. srpna 1336 v mestečku Neukirchen Ján Lucemburský pre Petra z Romberka a Viléma z Landtejna listinu, v ktorej ich označuje ako zvlátnych a najbliích sluobníkov. Celý text dokumentu je dos zvlátny, lebo na jednej strane udežuje obom žachticom významnejie postavenie pred ostatnými pánmi, uhradenie vetkých dlhov, ktoré vznikli v záujme alebo na príkaz kráža a dokonca im sžubuje beztrestnos, keby upadli u kráža do nemilosti. Na druhej strane je text tak veobecný, e neumoňuje menovaným dovoláva sa na nič konkrétne. Pre pochopenie tohto dokumentu je potrebné vychádza z konkrétnej situácie a okolností, za akých si obaja vítkovci vyiadali aspoň takto vožne definované milosti.
Podža môjho názoru dokument je otvoreným prísžubom do budúcnosti, ktoré Ján Lucemburský asi rád rozdával, pričom druhá strana sa musela dovoláva týchto prísžubov a zároveň musela by krážovi zaviazaná a tým aj verná. Môeme sa domnieva z čoho mali nai vítkovci obavy?
Vilém z Landtejna bol vytláčaný z funkcie podkomořího Oldřichom Pluhom ( na dokumente z 23. srpna 1336 ohžadne klátora v Litomyli je u Oldřich Pluh uvedený ako nunc subcamerario regni Bohemiae ).
Vilém sa pravdepodobne pri výkone funkcie zadlil a chcel ma potvrdené, e mu budú dlhy uhradené. Zároveň bolo veobecne známe, e Vilém je názorovo blízky markrabímu Karlovi, čo mohlo pri opakujúcich sa výbuchoch nepriatežstva medzi oboma lucemburgovcami vyvoláva Jánov hnev aj na Viléma.
Peter z Romberka síce získal na krytie svojich pôičiek začiatkom roku 1336 od kráža doivotne Zvíkov a do zálohy niektoré ďalie panstvá, ale potreboval krážovu podporu pri svojich sporoch ( napr. s Vilémom zo Strakoníc ohžadom dedenia Bavorova ) a súčasne cítil narastajúci mocenský tlak ronovcov a pri strate funkcie Viléma z Landtejna hrozilo, e bude v krážovskej rade osamotený.
Samotný Ján Lucemburský bol v situácii, kedy potreboval vojenskú podporu vetkých českých pánov a preto sa nechcel v listine konkrétne zaväzova proti nikomu a asi preto je text tak silne veobecný.
Vojenská situácia pri Landave bola značne neistá, česká strana bola menej početná, ale odhodlanejia a v bojoch skúsenejia. Súperiaca strana bola síce početnejia, ale źudovít Bavorský nevynikal odvahou a bál sa zveri rozhodnutie konfliktu na neistý výsledok jednej bitky.
Ján Lucemburský vyčkával a dúfal, e sa podarí markraběmu Karlovi z Tirolska prebi do Bavorska a z druhej strany ohrozova súpera ( Karel bol so svojim vojskom zablokovaný pred Kufsteinom, ktorý bránil syn cisára źudovít Braniborský ).
Medzi oboma vojskami pri Landave, oddelenými len riekou, neustále prebiehali drobné arvátky, ale po 12 dňoch cisársko-habsburské vojsko náhle odtiahlo.
Ján Lucemburský ete deň ostal pri Landave a snail sa zisti smerovanie nepriateža. Po zistení, e nepriatežská koalícia smeruje k Linzu a znovu ohrozuje juné Čechy, vydal český kráž rozkaz na rozptýlený presun jednotiek naspä k Českým Budejoviciam.
K boju ani následne nedolo, nakožko cisár poadoval od habsburgovcov vyda ako zálohu na jeho vojnové výdavky 4 rakúske mestá, s čím Oto Habsburský nesúhlasil a navye obviňoval cisára z nerozhodnosti. Cisár po týchto rozporoch odtiahol domov a nechal habsburgovcov samotných, čo prakticky znamenalo ich spoločný neúspech.
Ján Lucemburský bol z vojenského aenia značne finančne vyčerpaný a hrozilo, e súper sa bude naďalej vyhýba rozhodnému vojenskému stretu. Za tejto situácie povaoval za rozumnejie vyui svoju prevahu a rokovaním získa na svoju stranu habsburgovcov proti cisárovi.
Rokovania o prímerí, ktoré sa odohrávali vo Freistadte medzi českým krážom a Otom Habsburským, asi neboli jednoduché, nakožko údajne Johana, manelka Otovho brata Albrechta II. ( Chromého ), pri rokovaniach opakovane ukludňovala obe strany, aby sa prímerie podarilo uzavrie.
Ján Lucemburský následne odiiel do Prahy znovu vymáha peniaze na zaplatenie svojich výdavkov. Rokovania s habsburgovcami pokračovali v říjnu v Eni a ohžadom Korutánska skončili zachovaním aktuálneho stavu, teda v rukách habsburgovcov.
Dohody z Eni pobúrili markraběho Karla a tirolskú žachtu, ktorá sa zapojila v bojoch na strane lucemburgovcov a dohodu povaovali za zradu. Ján Lucemburský sa snail na rokovaniach s tirolskou žachtou v Schärdingu 22. prosince 1336 uchlácholi syna Karla ako aj tirolských predákov, aby otupil ich odpor k zmluve. Následne Karel pripojil svoju peča k niektorým Enským dohodám a spoločne odiiel s otcom do Čiech ( podža Palackého Ján Jindřich svoju peča nepripojil ).
Zmier s rakúskymi vojvodami priniesol pacifikáciu hrozby zo strany habsburgovcov, návrat Znojma do českých rúk, zálohu dvoch rakúskych miest za 10.000 hrivien striebra, ktoré sa rakúska strana zaviazala splati. Ale veža súčasníkov bolo prekvapených ústupnosou českého kráža, keď pri tak obrovských nákladoch celého aenia a jasnej lucemburskej prevahe neboli dosiahnuté väčie zisky.
Začiatkom roku 1336 Rád nemeckých rytierov pokračoval v kríovej výprave proti litevcom, pričom sa mu podarilo zmocni dôleitého litevského hradu mudi a na jeho mieste postavi svoje nové sídlo Marienburg ( Marlborg ).
Český kráž a česká žachta sa spolu so zaom Jindřichom Dolnobavorským pripojili k tomuto zimnému aeniu. Dôvodov bolo viacero. Počas kríovej výpravy územie účastníkov nesmelo by napadnuté, výprava bola ancou na zbohatnutie a tým odčinenie rozpačitého výsledku vojny s habsburgovcami, český kráž bol zároveň arbitrom medzi Požskom a Rádom a umoňoval výprave zabezpeči bezkonfliktný prechod vedža Požského krážovstva.
Cestou na Litvu sa české vojsko zastavilo vo Vratislavi, kde český kráž posilnil český vplyv novými zmluvami s Jindřichom Javorským a Bolkom Munsterberským a rozhodol spor o dedení Ratibořska po smrti vojvodu Leka v prospech Mikuláa II. Opavského.
Na dvoch významných majetkovo právnych listinách je ako svedok uvedený aj Vilém z Landtejna.
Na prvej listine zo 6. ledna 1337 je dokladovaný odpredaj bývalého romberského majetku - panstva Prudnik Boleslavovi II. Opolskému so sídlom na Falkenbergu za 2.000 kôp praských groov. Týmto odpredajom boli hrad Vogendrossel (zaloený Vokom z Romberka) a pod ním mesto Prudnik (zaloené Jindřichom z Romberka) odčlenené od českého krážovstva.
Táto zdanlivá územná strata pomohla vojvodu Boleslava presvedči, aby prijal svoje vojvodstvo ako české léno. Vilém z Landtejna je v tejto listine uvedený bez oficiálnej funkcie.
Ďalí dokument zo 14. ledna 1337 informuje, e Ján Lucemburský udelil Ratibořicko ako dedičstvo Mikuláovi II. Opavskému manelovi sestry pôvodného vojvodu Leka Ratibořského, ktorý zomrel roku 1336.
Takýto spôsob dedenia bol v požských pomeroch netandardný a asi preto, podža listiny, sa musel nový majitež Mikulá Opavský vzda miest Hlivice a Kozlí v prospech pôvodných piastovských dedičov. Na tomto dokumente je ako zúčastnený uvedený Vilém z Landtejna s prekvapujúcou funkciou capitaneo Boemie.
Prvá listina ohžadom odpredaja mestečka Prudnik - pôvodne romberského majetku ukazuje, e niektoré majetkové výmeny českej žachty s Jánom Lucemburským mali často svoj vyí ciež. Preto aj majetky darované Petrovi z Romberku zo strany Jána Lucemburského, nemuseli by len darmi resp. úplatkami za podporu voči markraběmu Karlovi, ale často krát dohodnuté výmeny boli potrebné pre úspech pri strategickom rozirovaní českého vplyvu do okolitých území.
Podobným príkladom snahy o rozirovanie vplyvu boli aj rokovania ohžadom zástavy mesta Pirny, na začiatku roku 1336, kde na jednej z listín je ako svedok taktie uvedený Vilém z Landtejna.
Ukazuje to, e Ján Lucemburský nekonal vdy len ako rozhadzovačný rytier dobrodruh, ale často krát jeho rozdávanie krážovských majetkov súviselo s vyími ciežmi. Z neúplných informácii nevieme posúdi, či impulzy k tomuto konaniu prichádzali od Jána Lucemburského alebo od jeho radcov.
Na druhej listine sa pri Landtejnovom mene objavila funkcia capitaneo Boemie, pričom o pár dní staria listina iadny podobný titul neuvádza. Funkcia kapitána resp. hejtmana bola dočasne udežovaná správcovi krážovstva v dobe neprítomnosti kráža. ako posúdi či sa v tomto prípade jednalo len o formálne udelený titul pre Viléma z Landtejna, aby kráž splnil svoj sžub o povznesení Viléma nad iných českých pánov ( viď listina z Neukirchenu ) a zároveň tým uvožnil funkciu podkomořího pre krážovho obžúbenca Oldřicha Pluha z Rabtejna alebo na dobu svojho taenia na Litvu skutočne poveril spravovaním krážovstva Viléma. V takom prípade, by sa asi Vilém z Landtejna samotnej výpravy do Litvy u nezúčastnil.
Účas na kríovej výprave bola úspená po politickej stránke, za asistencie českého kráža postúpili dopredu rokovania požského kráža s Rádom nemeckých rytierov, podarilo sa ďalej upevni závislos sliezskych vojvodstiev na českom krážovstve a dohodnú zmluvu o zachovaní mieru s Požskom.
Lucemburgovci sa pokúsili postupne ovládnu aj vratislavské biskupstvo, ale v tomto kroku narazili na neústupnos vratislavského biskupa Nankera, ktorý sa ukázal ako tvrdý odporca.
Po vojenskej stránke bola výprava menej úspená, nakožko teplá zima neumonila kriiackym vojskám dosta sa hlbie na územie Litvy. Asi jediným úspechom bolo zaloenie dvoch hradov na hraniciach s Litvou, pričom jeden z hradov dostal meno Baierburg, po zaovi českého kráža Jindřichovi Dolnobavorskom.
Na výprave lucemburgovcov sprevádzali aj zdravotné problémy, Karel sa zdral so aludočnými problémami v Královci a Jánovi Lucemburskému sa v priebehu výpravy zhoril zrak. Pri spätnej zastávke vo Vratislave sa pokúal o vyliečenie problémov so zrakom Jána Lucemburského jeho francúzsky lekár. Po neúspechu ho nahnevaný kráž Ján nechal zai do vreca a hodi do Odry. Po návrate do Prahy sa český kráž zveril so svojim zrakom do rúk arabskému lekárovi, ktorý tie nebol úspený, dokonca následkom jeho liečenia Ján úplne slepol na pravé oko.
V únoru 1337 druhá manelka Jána Lucemburského Beatrix Bourbonská porodila syna, ktorému v snahe zapáči sa českému prostrediu, bolo pri krste dané meno Václav. Tieto snahy českého kráža o zvýenie obžuby nenali patričný ohlas, čo u Jána vyvolávalo a zúrivos. Potvrdzujú to aj Karlové spomienky, v ktorých uvádza, e jeho spoločná cesta otcom z Vratislavy do Prahy sa niesla v ponurej atmosfére.
Ján Lucemburský si asi uvedomoval svoj zrakový handicap, ktorý ho oslaboval ako politika a rytiera, nakožko stále viac sa musel spolieha na pomoc iných. Karel bol zase deprimovaný zo snahy otca udomácni sa spolu s novou manelkou a najmladím synom v Čechách, pričom Jánovi príli nezálealo na záujmoch svojich starích synov. Pri takejto nálade nebolo ďaleko k hádkam a výčitkám. Nedá sa vylúči Jánova kritika Karlových vojenských neúspechov napr. aenia proti Bolkovi Münsterberskému koncom roku 1335, prípadne zdravotná absencia Karla počas poslednej výpravy. Výsledkom asi bolo rozhodnutie markraběho Karla, ete v priebehu dubna, s malou druinou odís podpori svojho brata do Tirolska a pri tom preukáza svoje vojenské schopnosti.
Po návrate do Prahy Ján Lucemburský narýchlo zorganizoval korunováciu svojej manelky českou krážovnou. Samotný akt korunovácie prebehol 18.května 1337 v kostole sv. Víta, pričom český kráž musel improvizovane necha korunova svoju manelku svojou vlastnou krážovskou korunou, nakožko koruna českej krážovny bola pravdepodobne pouitá ako záloha za jeho dlhy. Ani korunovácia nezlepila vzahy českého kráža a jeho druhej manelky voči českému národu. Ján Lucemburský český národ opakovane poburoval svojím nadmerným míňaním českého striebra, zneuctením hrobov českých svetcov ako aj opakovaným vyháňaním národného miláčika Karla. Neúcta ku krážovskému páru ostro kontrastovala s obžubou, aká bola preukazovaná Blanke z Valois. Situácia Beatrix Bourbonskú natožko nahnevala, e sa rozhodla odís z Čiech.
Ján Lucemburský pochopil, e Karel nad ním v boji o podporu českého prostredia definitívne vyhral. Aj v malej druine, ktorá sprevádzala Karla do Talianska prijali účas zástupcovia rodov, na ktorých podporu Ján spoliehal ( napr. Jan z Lipé český marálek, Zbyňek Zajíc Zámorský ) a aj Mikulá II. Opavský, napriek podpore Jána Lucemburského pri dedení Ratibořicka, ostal podporovatežom Karla.
Uvedomovanie si tejto nepríjemnej skutočnosti a opakovaná neúcta k jeho druhej manelke mohli privies kráža Jána k ďaliemu výbuchu zúrivosti, na základe ktorého vykázal Blanku z Valois preč z Prahy do Brna a zároveň zakázal posiela za Karlom do Talianska akékožvek dôchodky.
Ján Lucemburský sa rozhodol opusti Čechy 9. července 1337, pričom správou krážovstva poveril vyehradského probota Pertholda z Lipé. Pred svojím odchodom znovu potreboval získa ďalie finančné prostriedky, pričom najvhodnejím poskytovatežov úveru bol zase Peter z Romberka.
Obdobie pred odchodom kráža dokumentuje aj zápis v Zemských deskách zo zasadania zemského súdu, ktorý prerokovával majetkový spor Petra z Romberka proti Mikeovi nazývanému Piskle.
Z tohto dokumentu z 18. června 1337 vyplýva, e najvyí komorník Peter z Romberka neriadil priebeh súdu, nakožko bol priamo zainteresovaný v spore a jeho miesto zaujal Ján Lucemburský. Napriek dokumentom, ktorými Mike dokazoval svoje práva, český kráž pririekol sporné dedičstvo Petrovi z Romberka. Bola to nová forma splátky dlhu alebo len plnenie záväzkov z listiny Neukirchenu? Väzby Jána Lucemburského s Petrom z Romberka boli skutočne nadtandardné.
Medzi prísediacimi českými pánmi na tomto zemskom súde zasadal aj Vilém z Landtejna, podža mne dostupných dokumentov, posledný krát titulovaný ako krážovský podkomoří.
Vilém z Landtejna v súperení o funkciu podkomořího asi ustúpil pánovi Oldřichovi Pluhovi, ktorý túto funkciu určite znovu zastával v roku 1338.
Vilém, ktorý v následných listinách vystupuje u bez oficiálnej funkcie podkomořího, bol z konečného výsledku tejto funkcie asi sklamaný a následne roky sa viac sústreďoval na správu svojich majetkov.
Pouitá literatúra:
Zdeněk alud: Páni z Landtejna do doby husitské Praha 2001
Jiří Spěváček Král diplomat Panorama Praha 1982
Frantiek Palacký: Dějiny národu českého II.
Lenka Bobková: Velké dejiny zemí koruny České svazek IV.a 1310 1402, Paseka 2003
Frantiek Kavka: Karel IV. Historie ivota velkého vladaře, Mladá fronta 2002
Zbraslavská kronika CHRONICON AULAE REGIAE, autor vysvetliviek Zdeněk Fiala
Ján Urban: Lichtemburkové Vzestupy a pády jedného panského rodu NLN 2003
Matú Kučera: Pater Patriae vydavatežstvo Tatran 1981
Internetové dokumenty a regesta viď stránky: Centrum Medievistických studií, Monasterium.net, Monumenta Germaniae Historica a iné.