Středověk
Dnes je: 20. 08. 2017  | Hlavni strana | Seznam rubrik | Odkazy | RSS | Forum |  
Hlavní menu
Novinky
05.02.2017: Rodokmen
Po dlouhé době rodokmen: Páni z Pardubic

17.04.2016: Jakub Kon(e)ček z Prus
Nižší moravský šlechtic, v závěru života majitel zdouneckého panství

28.02.2016: Maršík z Radovesic
Poslední komentáře
  • Myslím, že částečně určitě ano, i když přímý důkaz o tom se nedochoval, většina jeho zachovalých pís . . . (Kašpar Šlik († 1449). Kancléř tří císařů )
  • Maslíš, Honzo, že Šlik uměl aspoň částečně česky? (Kašpar Šlik († 1449). Kancléř tří císařů )
  • Na tento dotaz Vám nejsem schopen odpovědět :/ (Očistec - středověký vynález)
  • Vyvstává zvláštní otázka, kde teda Lazar byl, když ne v Nebi? V očistci jsou muka, ale on netrpěl... . . . (Očistec - středověký vynález)
  • Samozřejmě, že tam nebyl žádný polský původ, tvrze, že oni byli pocházející z Alani (Úvahy o majetkovém postavení Vršovců a původu jejich moci)
  • Sociální sítě a ostatní






    Šlechta

    * Zlatá doba Striebornej ruže - 6.čas

    Autor: Mildi . Vydáno dne 24. 06. 2012 (3431 přečtení)

    Začiatkom roku 1336 sa darilo Petrovi z Rožmberka, Vilémovi z Landštejna a vyšehradskému proboštovi Jánovi Volekovi získava stále väčší vplyv v krážovstve prostredníctvom následníka trónu, mladého princa Karla. Táto trojica v svoj prospech využívala určitú „meránsku“ náklonnos mladého následníka a možno aj znalos latinského jazyka, ktorá im v období pokiaž si Karel neosvojil český jazyk, umožnila s ním komunikova priamo po latinsky bez tlmočníkov..


    Pravdepodobne požičali mladému Karlovi aj vlastné peniaze, nakožko Karel začal krátko po svojom príchode budova vlastný dvor a opravova krážovský palác pražského hradu, aby bol obývatežný. Stavebné úpravy museli zača skoro po príchode Karla do Čiech, keď už v lete 1334 mohol pozva do Čiech svoju manželku Blanku z Valois a ubytova ju na Pražskom hrade.
    Karel si podporu Petra z Rožmberka, Viléma z Landštejna a Jána Voleka vážil a dá sa predpoklada, že práve ich mal na mysli, keď vo svojich pamätiach spomína „obec šlechetných mužů Čech“.


    Zobrazenie Karla Lucemburského a jeho manželky Blanky ( Markéty ) z Valois v kronike (Blanka bola prezývka, ktorú dostala Markéta aj vďaka svojim krásnym svetlým vlasom )



    Začiatkom ledna 1334 vycestovala do Lucemburska za Jánom Lucemburským česká delegácia. Zloženie delegácie môžeme dedukova podža tam vydaných súkromných listín. Z listiny pre pánov z Bergova vieme, že v Lucemburku boli Ján Volek, Ján z Klingenberga, Těma z Koldic, Oldřich Pluh starší a z listiny pre pána z Rožmberka ( listina schvažujúca jeho dedenie Bavorova a dedičstvo po Dětrichovi zo Žíželic pre Oldřicha z Hradce ) vyplýva účas Petra z Rožmberka.

    Vyššie uvedené zachované listiny riešia súkromno-majetkové požiadavky českých pánov a nie štátno-organizačné otázky, preto môžeme len dedukova aké boli hlavné témy rokovaní. Ján Lucemburský pravdepodobne udelil svojmu najstaršiemu synovi Karlovi titul moravského markrabího, nakožko už koncom ledna začal Karel tento titul používa, zároveň kráž asi schválil vo funkcii najvyššieho komorníka Petra z Rožmberka ako aj nového podkomořího Viléma z Landštejna, ktorého si vybral mladý Karel, a prisžúbil aj podporu kandidatúre Jána Voleka za olomouckého biskupa po zosnulom Hynkovi Berkovi ( Žákovi ) z Dubé ( zomrel 27.prosince 1333). Témou mohol by aj výber novej berne, za účelom zabezpečenia mladého Karla. Kráž asi výber berne podporil a požadoval čas príjmu pre seba, lebo sa znovu zaplietol do vojny s Jánom Brabantským, pričom vojsko poskytlo Lucembursko, ale jeho financovanie museli už tradične zabezpečova Čechy.

    Karlovi a jeho „obci šlechetným mužů Čech“ sa pravdepodobne podarilo presvedči české stavy, aby súhlasili s vypísaním berne, nakožko sa rýchlo podarilo zo zálohy vyplati Křivoklát, Loket, Hradec Králové, Vysoké Mýto a v priebehu nasledujúcich 2 rokov Týřov, Lichtemburk, Litice, Písek, Nečtiny, Zbiroh, Tachov, Trutnov, Lukov, Telč, Veveří, Olomouc, Brno a Znojmo.

    Dokonca aj Peter z Rožmberka vrátil krážovi hrad Zvíkov, čo svedčí o jeho vežkej ústretovosti Karlovi, nakožko rožmberkovci sa dlhodobo snažili dosta toto panstvo pod svoju kontrolu. Panstvo Hluboká ostalo v zálohe Viléma z Landštejna a pán podkomoří si asi obhájil nutnos príjmov z tejto zástavy, nakožko potreboval zdroje na operatívne pokrývanie krážovských výdavkov. Volekovsko-víítkovské jadro„Meránskej skupiny“ si posilnilo svoje mocenské postavenie, ale ronovci sa nedočkali svojich očakávaní. Na uprázdnené vyšehradské proboštstvo po Jánovi Volekovi, ktorý koncom března 1334 získal post olomouckého biskupa, si robil nárok Pertold z Lipé, čo dokladoval krážovým prísžubom. Ján Lucemburský, asi pod vplyvom Jána Voleka, udelil proboštstvo kardinálovi Petrovi de Mortuomari, biskupovi z Auxerre, pričom Jánovi Volekovi ostal vplyv na probošstvo a hlavne aj čas jeho príjmov.

    Vilémovi úrad, okrem mocenského postavenia, prinášal aj povinnosti. V prvom rade výber daní, spravovanie kutnohorskej urbury a hlavne financovanie výdavkov krážovstva a to nielen požiadaviek markrabího Karla, ale aj Jána Lucemburského v zahraničí. Napríklad 13. června 1334 český kráž z Lucemburska prikazuje, že Boreš z Riesenburku nemusí plati Oseckému kláštoru pôvodný dlh 200 kôp pražských grošov, ale len 100 a zvyšných 100 kôp ma hradi markrabě Karel s podkomořím. Výber daní dokladá napr. listina, ktorou markrabě Karel ukladá Litoměricím, aby do vežkonočnej soboty odovzdali podkomořímu Vilémovi z Landštejna daň 24 kôp pražských grošov. Okrem nových požiadaviek bolo potrebné aj splácanie starých krážovských dlhov. Svedčí o tom aj nedatovaná listina, v ktorej vystupuje podkomoří Vilém z Landštejna spolu s krážom a markrabím Karlom a sžubujú Frenclínovi, synovi Jakuba z Prahy, požadované príjmy z kutnohorskej urbury na umorovanie krážovských dlhov. Ďalšou funkciou krážovského podkomořího bolo zabezpečova správu krážovských miest, vrátane výkonu krážovských a súdnych rozhodnutí. Podža dochovaných listín podkomoří Vilém napr. riešil spor jihlavských mešanov a radných, prikazoval mestu Kouřim zamestna tajomníka, oslobodil nespravodlivo odsúdeného v Litoměricích. Zaujímavý je listina Viléma z Landštejna znojemským mešanom, ktorou im z rozkazu českého kráža prikazuje, na ich náklad, sa postara o pána Viléma zo Strakoníc, aby nemal dôvod opusti Znojmo. V regestoch je tento dokument, podža mňa, nesprávne datovaný do obdobia 1345 až 1351, kedy bol Vilém z Landštejna moravským hajtmanom. Keďže v liste je titul Jána Lucemburského uvedený ako kráž český a aj požský, muselo ís o obdobie ešte do srpna roku 1335.

    Zatiaž čo v samotných Čechách a krajinách Koruny českej markrabě Karel úspešne konsolidoval hospodárstvo a zavádzal právo a poriadok (trestné výpravy, návštevy sliezskych vojvodstiev a pod.), jeho otec Ján Lucemburský v zahraničí dostal znovu možnos ovplyvňova politiku v nemeckej ríši. 6.prosince 1333 prišiel český kráž na pozvanie cisára źudovíta Bavorského do Frankfurtu nad Mohanom, kde cisár pred viacerými kniežatami prezentoval svoj plán vzda sa postu rímskeho kráža v prospech príbuzného Jindřicha st. Dolnobavorského. Oficiálnym dôvodom bola snaha cisára źudovíta Bavorského ukonči dlhotrvajúci spor medzi ním a pápežom. S plánom súhlasil aj francúzsky kráž a pre Jána Lucemburského to bola šanca na pozitívnu zmenu, ktorá mu otvárala nové možnosti politicky sa angažova, najmä keď novým kandidátom bol Jánov obžúbený za. Očakávalo sa, že Ján pomôže dojedna akceptáciu tejto mocenskej zmeny, najmä s pápežom. Zdanlivo všetko vyzeralo logicky, źudovít zachráni rímsky trón pre wittelsbachovcov a konečne dosiahne urovnanie svojho napätého vzahu s pápežom Jánom XXII. Pri podobných prekvapujúcich činoch cisára źudovíta Bavorského bolo potrebné vždy očakáva záludnos. Pravdepodobným ciežom cisára bolo svojou zdanlivou ústretovosou získa na svoju stranu verejnú mienku v ríši, pričom mal vopred spočítané, že výmena na poste rímskeho kráža nebude všeobecne akceptovatežná. Podozrivý bol aj výber jeho nástupcu Jindřicha st. Dolnobavorského, s ktorým cisár mal krátko predtým konflikty najmä pre jeho lucemburskú orientáciu. Český kráž sa agilne chytil novej úlohy pomôc svojmu zaovi na rímsky trón a začal dojednáva zmluvy zabezpečujúce realizovatežnos výmeny na rímskom tróne. Situácia sa ale vyvinula inak. Proti výmene sa postavil neapolský kráž Karel z Anjou. Zhoršilo sa aj postavenie samotného pápeža, ktorý si v samotnej cirkvi svojou hrabivosou a škriepnosou vytvoril veža nepriatežov. Cirkevní odporcovia podporovaní cisárom využili niektoré dogmatické vyjadrenia pápeža Jána XXII. a pripravovali koncil, kde chystali jeho zvrhnutie. Len smr tohto pápeža 4. prosince 1334 zabránila jeho potupe a nástup nového pápeža Benedikta XII. otvoril nové nádeje pre cisára źudovíta Bavorského. Ten následne otočil svoje stanovisko a odoprel svoj úmysel odstúpi.
    Okrem hry o rímsky trón sa Ján Lucemburský zase zaplietol do sporu o Limbursko, voči ktorému chcel uplatni svoje dedičské požiadavky a vstúpil do koalície proti jeho vládcovi Jánovi III. Brabantskému. Tento vojenský konflikt ho zatiahol do ďalších výdajov a dlhov, na pokrytie ktorých mu nestačilo ani české striebro posielané jeho synom Karlom. Pochybné dobrodružstvo v Limbursku musel znovu urovnáva francúzsky kráž Filip VI., ktorý si Jána Lucemburského obžúbil a snažil sa ho k sebe pripúta. Zbadal záujem ovdovelého českého kráža o hraběnku Beatrix, dcéru bourbonského vojvodu a hraběte z Clermontu a podporil ich sobᚠv prosinci 1334. Ján Lucemburský si užíval prvé mesiace svojho nového manželstva s Beatrix Bourbonskou v rôznych krajoch Francúzsku, Henegavska a dolného Rýna. Zároveň upravil dedičské ustanovenia pre svoje prípadné potomstvo z druhého manželstva, pričom zhoršil dedičné práva svojich synov z prvého manželstva. Jeho mladomanželské radovánky ukončilo zranenie, ktoré utrpel na jednom z rytierskych turnajov, z ktorého sa musel dlhšie lieči. Radikálne zhoršenie vzahu lucemburgovcov s cisárom priniesla smr Jindřicha Korutánskeho 2. dubna 1335, kedy vládu nad Tirolskom a Korutánskom mal prevzia mladší syn českého kráža Ján Jindřich s manželkou Markétou. Cisár nedodržal svoje sžuby Jindřichovi Korutánskemu, ohžadom dedenia panstiev jeho dcérami, ale uplatnil tajnú zmluvu s habsburgovcami a rozdelil si s nimi jeho dedičstvo. Mladý Karel sa dozvedel o týchto cisárových úmysloch asi krátko pred smrou korutánskeho vojvodu od svojho švagra Jindřicha Dolnobavorského a snažil sa habsburgovcov nakloni na lucemburskú stranu urýchlením realizácie sobáša svojej sestry Anny s rakúskym vojvodom Otom Habsburským. Svatba sa konala v Znojme 2. února 1335, pričom samotné Znojmo dostali habsburgovci ako zálohu na veno vo výške 10.000 hrivien striebra. 2. května 1335 cisár uplatnil dohody z tajnej zmluvy s habsburgovcami a udelil im v léno Korutany a územia južného Tirolska, pričom severné Tirolsko sa rozhodol pripoji k svojmu rodovému panstvu. Ján Lucemburský sa pripútaný k posteli liečil zo zranení z turnaja a nemohol zasiahnu. Karel so svojim dolnobavorským švagrom proti tomuto rozhodnutiu ostro protestovali priamo u cisára v Linci, kde sa zdržiaval. Ich protest prerástol v ostrú hádku, kedy cisár začal naopak obviňova českého kráža, že spolu s Jindřichom st. Dolnobavorským proti nemu intrigovali v nemeckej ríši. V Korutánsku prechod moci pod habsburgovcov prešiel hladko, nakožko mali podporu zemského maršálka Konráda z Aufenštejna a väčšiny korutánskej šžachty. Tirolská šžachta ostala verná mladým dedičom po Jindřichovi Korutánskom Jánovi Jindřichovi a jeho manželke, dcére bývalého vladára. Samotný cisár vedel, že lucemburgovci sa tak žahko nevzdajú svojich draho získavaných enkláv v strategickom alpskom prostredí, poznal ich silu a chystal proti nim širšiu koalíciu. S habsburgovcami ešte v Linci v květnu 1335 podpísal zmluvu o spoločnom postupe namierenú proti českému krážovi a zároveň sa snažil ohrozova lucemburgovcov aj z východu. Ako možný spojenec sa javil mladý požský kráž Kazimír, syn Vladislava Lokietka. Požsko dlhodobo trápili územné spory s Rádom nemeckých rytierov, pričom tieto spory mali by riešené prostredníctvom nezávislých rozhodcov, ktorými boli český a uhorský kráž. Kazimír s výsledkami nebol spokojný a prípadná väzba na cisára ho mohla politicky posilni. Na konci roku 1334 začal Kazimír jedna s cisárom a boli dohodnuté zásnuby jeho dcéry Alžbety s cisárovým synom źudovítom nazývaným Říman ( narodil sa otcovi počas jeho rímskej jazdy ). Koalícia cisára s požským krážom bola vážnym nebezpečenstvom pre české krážovstvo, lebo mladý Kazimír mal úzke rodinné vzahy aj s Uhorskom ( manželkou uhorského kráža Karola Róberta bola Kazimírová sestra Alžbeta, pričom sám Kazimír určitý čas vyrastal na uhorskom dvore ), ktoré mohlo posilni protičeskú koalíciu. Karel videl nebezpečenstvo pre České krážovstvo pri obkžúčení z viacerých strán. Lucemburgovcom hrozila vojna s presilou a prípadné straty, napríklad postupne získavaných sliezskych vojvodstiev. Karel sa stretol s Kazimírom ešte v máji 1334 v Sandoměři, kedy sa osobne zúčastňoval rokovaní ohžadom dosiahnutia mieru medzi Rádom nemeckých rytierov a mladým Kazimírom. Karel začal aktívne rokovania s Kazimírom hneď po návrate z Linzu, ktoré pokračovali aj keď cisár už mal s ním uzavretú zmluvu o vzájomnej obrane a útoku.

    30. července 1335 sa vrátil uzdravený Ján Lucemburský do Prahy a hneď začal zvoláva vojenskú hotovos a verejne vyhlásil výpravu proti źudovítovi Bavorskému a jeho spojencom habsburgovcom. Ján poslal za rakúskymi vojvodami delegáciu so snahou ich presvedči, aby sa mierovou cestou vzdali Korutánska, čo samozrejme odmietli.

    Príchod Jána Lucemburského zamiešal aj mocenskú situáciu v Čechách. Čas šžachty, ktorá stratila po príchode Karla do Čiech svoje postavenie, začala Jána Lucemburského straši, že jeho syn sa pri jeho neprítomnosti príliš sebavedomo chopil moci. Ján Lucemburský aj sám videl, že Karel bez problémov zvláda panovanie, pričom jeho vysoká inteligencia, akčnos a splynutie s českým prostredím, z neho činili silnú osobnos, schopnú úplne samostatne vládnu. Začal obmedzova právomoci svojho syna Karla a ich vzahy sa samozrejme začali zhoršova. K čiastočnému upokojeniu vzahov asi prispel dohovor Karlových podporovatežov, ktorí ho presvedčili, aby ako ústretový krok, otcovi odsúhlasil jeho rozhodnutie o dedení lucemburských majetkov len jeho budúcimi potomkami s Beatrix Bourbonskou.

    Rozhodnos, s akou sa začali v Čechách prípravy na vojnu, asi prispela k zaváhaniu Kazimíra ís do otvorenej vojny s lucemburgovcami a radšej volil cestu rokovaní. Silným lákadlom pre mladého Kazimíra bola avizovaná ochota Jána Lucemburského vzda sa titulu požského kráža. Rokovania vyvrcholili stretnutím v Trenčíne 25. srpna 1335, ktoré sprostredkoval uhorský kráž, pričom s lucemburgovcami rokovali piati splnomocnenci požského kráža. Výsledkom bola dohoda, že Ján Lucemburský sa vzdá titulu požského kráža za dojednanú sumu 20.000 kôp grošov pri zachovaní „status quo“ ohžadne českých územných ziskov v Sliezsku a Opolsku. Vzdanie sa titulu požského kráža zo strany lucemburgovcov bolo pre Kazimíra dôležité, vyjednávačom povolil poskytnú odstupné až 30.000 kôp grošov, ale pochopitežne menej ochotne súhlasil s uznaním stávajúceho stavu v sliezskych vojvodstvách.

    Vojnový konflikt s cisárom v roku 1336 neprepukol, nakožko obe strany vyčkávali na vhodnejší čas. źudovít Bavorský rokoval s novým pápežom a nechcel sa zaažova vojenským konfliktom, český kráž si zase zatiaž nebol úplne istý podporou východných susedov a ani podporou zo strany francúzskeho kráža. Preto bolo v záři 1335 v Regensburgu s cisárom uzavreté prímerie do 24. června 1336, ktoré za českú stranu vyrokovali vyjednávači Jindřich z Lipé ml., Peter z Rožmberka a Vilém z Landštejna. Prímerie umožnilo prepusti čas najatého vojska z cudziny, ktorému bol vyplatený žold bez toho, aby zasiahlo do boja. Zvyšná čas vojska bola využitá na výpravu proti Bolkovi II. Münsterberskému, ktorý svojím nezávislým územím oddežoval Vratislavsko od Čiech. Formálnou zámienkou vojenskej akcie bolo časté rabovanie kláštorných majetkov zo strany vojvodu Bolka. Výpravu viedol Karel, pričom pri dobývaní hradu Frankenštejna padla do zajatia jedna 150 členná čas českého vojska pod vedením Jaroslava a Albrechta ze Šternberka. Vykúpenie týchto zajatcov stálo 800 kôp pražských grošov. Boleslav II. sa napriek tomu nasledujúci rok podrobil českému krážovi a uznal ho ako lénneho pána.

    Dohody s požským krážom, uzavreté počas trenčianského rokovania, boli potvrdené na stretnutí českého, uhorského a požského kráža začiatkom listopadu 1335 na uhorskom Vysegrade, kde sa zišla reprezentatívna schôdzka 3 krážov, zástupcov Nemeckého rádu rytierov ako aj významnej šžachty. Podarilo sa dohodnú obranný spolok ( namierený proti habsburgovcom ), dohodla sa svadba Alžbety dcéry požského kráža s Jánom synom Jindřicha st. Dolnobavorského ( rozbitie svadobnej politiky źudovíta Bavorského ) a dohodlo sa spresnenie hraníc medzi požským krážovstvom a sliezskymi vojvodstvami ako aj čiastočné urovnanie sporu medzi požským krážom a Rádom nemeckých rytierov.

    Pre úspech rokovaní bol dôležitý vplyv uhorského kráža Karola Róberta, ktorý dokázal tlači na mladého Kazimíra, aby sa zmieril so spôsobom vyrovnania s Rádom nemeckých rytierov a s pripojením sliezskych vojvodstiev k českej korune.

    Na vysoko reprezentatívnej schôdzke vo Vysegrade sa nezúčastnil žiadny zástupca vítkovcov. Títo mali pravdepodobne za úlohu zabezpečova rakúsku a bavorskú hranicu a podporu krážovho zaa Jindřicha Dolnobavorského .

    Rokovaní vo Vysegrade sa zúčastnil aj mladý Karel, ktorý na schôdzke presadzoval aj hospodárske ciele. Podarilo sa mu dohodnú novú obchodnú cestu, ktorá obchádzala rakúske vojvodstvo. Mala vies z Budína cez Trnavu a Hodonín do Brna, a následne do Prahy a Regensburgu ( pozdejšie Karel smeroval cesty z Čiech na Norimberk ). Ciežom bolo oslabi dunajskú obchodnú cestu, z ktorej profitovala hlavne Viedeň a tým aj habsburgovci, a naopak posilni obchod v Čechách a Uhorsku.

    Rekonštrukcia pravdepodobnej podoby hradu vo Vysegrade za vlády Anjouovcov:



    Pravdepodobne hneď zo schôdzky vo Vysegrade išiel Karel do Vratislavy, prevzia toto vojvodstvo po úmrtí kniežaa Jindřicha Vratislavského, čím sa podarilo pripúta toto ekonomicky významné územie k českej korune.
    Napriek prímeriu cisár pokračoval v intrigách v Tirolsku a začal rozširova ohováranie voči lucemburgovcom, že chcú vymeni zdedené krajiny po Jindřichovi Korutánskom za Braniborsko. Ján a Karel tieto informácie odmietli spoločným vyhlásením v Prahe. Táto cisárova intriga ale nahlodala dôveru Karla k otcovi, lebo si nebol istý jeho ochotou bojova o Tirolsko a Korutánsko. V lednu 1336 prišla do Prahy druhá manželka Jána Lucemburského Beatrix Bourbonská. Karlova manželka Blanka ju prišla privíta až do Chebu, pričom sa tešila príchodu spriaznenej francúzskej duše a snažila sa Beatrix pobyt v Čechách spríjemni a navodi dobré rodinné vzahy. Rodinné vzahy lucemburgovcov sa ale vyvíjali iným smerom. Ján Lucemburský sa začal obklopova šžachticmi, ktorí posilňovali jeho postavenie na úkor markraběho Karla. Čoraz viac sa ako finančný poradca aktivizoval pán Oldřich Pluh a ako vďačný podporovatež Jána sa ukázal aj novo vymenovaný vyšehradský probošt Pertold z Lipé, ktorý sa po smrti posledného probošta Petra Mortuomariho, dočkal tejto funkcie a tým aj významnej funkcie najvyššieho kancelára. Mocenské rozloženie v Čechách sa znovu posunulo v prospech ronovcov, najmä keď pôvodnú skupinu Ján Volek, Peter z Rožmberka a Vilém z Landštejna silne oslabil presun mocenskej základne Jána Voleka na Moravu s menšou možnosou ovplyvňova dianie v Čechách. V tomto období sa darilo udržova postavenie vítkovcov u dvora hlavne Petrovi z Rožmberka, ktorý k tomu znovu využíval svoj priatežský vzah s českým krážom a svoje pôžičkové možnosti. Finančná politika podkomořího Viléma z Landštejna, dovtedy orientovaná na reštitúcie krážovského majetku, bola silne narušená, keď Ján Lucemburský začal znovu zastavova a predáva krážovské majetky. V Tirolsku sa medzitým začala búri šžachta pod vedením Volkmara z Burgstallu. Ján Jindřich poslal žiados o pomoc do Čiech. Ján Lucemburský nemal chu osobne rieši situáciu v Tirolsku a zároveň začal čoraz viac stupňova nepriatežstvo voči Karlovi. Karel videl postupné rúcania svojho diela v Čechách. Pochopil, že jeho otec sa snaží využi každú príležitos, aby oslabil jeho postavenie. Rozumnejšie pre neho bolo nestupňova napätie a odís do Tirolska pomáha bratovi pri obrane Tirolska. Za bratom odišiel asi ešte pred koncom roku 1335, pričom jeho družinu tvorili aj viacerí schopní úradníci (MikulᚠBrnenský, Mikulᚠz Luccky, Štefan z Tětína), čo svedčí o jeho dlhodobejších plánoch v Tirolsku, kde chcel svojimi úradníkmi stabilizova vládu.

    Ján Lucemburský sa systematicky pokúšal postavi českú šžachtu proti svojmu staršiemu synovi. Ako možný príklad snahy Jána Lucemburského strhnú na svoju stranu české panstvo je listina z 21. ledna 1336, ktorou Jan Lucemburský na základe rady Petra z Rožmberka, Jindřicha ml. z Lipé, Hynka Berku z Dubé a Oldřicha Pluha udelil Zbyňkovi Zajícovi hrad Klapý spolu s prislúchajúcim panstvom – dedinami, pričom listina uvádza, že táto výmena a kúpa majetku bude zachovaná aj markrabím Karlom a jeho potomkami. Tento dovetok ukazuje na nálady neistoty, ktoré panovali v krajine po Karlovej reštitúcii krážovského majetku a ktoré Ján Lucemburský šikovne využíval. V tomto majetkovom prípade išlo o sériu výmen medzi českým krážom a pánmi pôvodne ze Žebráku (rod Zajícu), ktorí s krážom v predchádzajúcom období zamenili svoje pôvodné majetky na juhozápade Čiech za panstvo Budyni. Touto zmluvou k nemu pripojili hrad a panstvo Klapý, pravdepodobne ako splatenie dlhov, ktoré mal voči nim český kráž. Tieto majetkové zmeny sa realizovali postupne a dokladuje ich viacero listín (na jednej z nich, je podža Jozefa Horkého, ako svedok uvedený aj Vilém z Landštejna). Takéto dlhodobejšie prebiehajúce obchody mal český kráž s viacerými českými pánmi, čo mu zabezpečovalo ich podporu, ak nechceli ohrozi návratnos svojich pohžadávok.

    Po úspešnom ukončení vysegradských rokovaní sa rozhodol český kráž rieši spory s cisárom a habsburgovcami vojenskou cestou a už ďalej neusiloval o pokračovanie rokovaní s cisárom ohžadom tirolsko-korutánskeho dedičstva. Podža Palackého Ján naopak vyhrotil situáciu, keď v prosinci 1335 odoprel pocti źudovíta Bavorského cisárskym titulom. Cisár následne poslal k Jánovi ríšskych heroldov, aby český kráž vrátil ríši Cheb, Floss a Parkstein. Ján odmietol tieto požiadavky, čo prakticky znamenalo vyvolanie otvorenej vojny. V únoru 1336 český kráž vytiahol so svojim vojskom na južnú Moravu proti habsburgovcom, kde obžahol Znojmo, ktoré dostali habsburgovci ako zálohu za veno, a začal ohrozova Rakúsko. K Znojmu pritiahol aj Oto Habsburský, ale neodvážil sa ís do otvoreného stretu s českým vojskom a v dubnu 1336 radšej posilnil posádky na moravskej hranici a so zvyškom vojska odtiahol. Jánovi Lucemburskému sa podarilo obsadi Znojmo a Jindřichovi z Lipé mestečko Mauerburg. Popri dobýjaní opevnených miest české jednotky pustošili rakúske územie od Moravy až k Dunaju. Markrabě Karel medzi tým z Tirolska útočil na Korutany a Gorice. Keď v květnu rakúsky vojvoda Oto požiadal o prímerie, český kráž s ním, aj kvôli finančným problémom, súhlasil a vrátil sa do Prahy zháňa peniaze na ďalšie financovanie vojska. Nastalo ďalšie kolo zastavovania krážovského majetku ( napr. Peter z Rožmberka si znovu vyžiadal do zástavy panstvo a hrad Zvíkov, asi by nezniesol, keby ho získal niekto iný ). Na vyžmýkanie peňazí bolo potrebné pristúpi niekedy až k drastickým opatreniam, akými bolo hžadanie zlata a striebra v židovskej synagóge a následné potrestanie židov za skrývanie pokladov s ich následnou nutnosou vykúpi sa. Novým neobžúbeným opatrením sa stalo zavedenie ungeltu ( dane ) z vína a soli. Prenájom práva výberu tejto dane umožnil Jánovi Lucemburskému rýchlo získa peniaze. Drancovaniu sa nevyhli ani cirkevné majetky, kde napr. Zbraslavský kláštor už tradične prišiel o svoje majetky v okolí Landšperka, Osecký ako aj Sedlecký kláštor boli dané do zástavy. Kráž sa nezastavil ani pred rozkopaním okolia hrobu sv. Vojtecha v nádeji, že nájde skryté poklady. Tieto práce riadil jeden z lucemburských sprievodcov Jána Lucemburského, ktorý údajne následne prišiel o život, čo bolo považované za trest boží.

    Do akej miery sa na týchto opatreniach podiežal aj podkomoří Vilém z Landštejna nie je možné posúdi, lebo Ján Lucemburský si v tomto období nechával finančne radi od pána Oldřicha Pluha a svojich lucemburských sprievodcov, ktorí často vedeli nájs nové netradičné zdroje krážovských príjmov a pritom netrpel výčitkami svedomia, ktoré asi naopak trápili Viléma z Landštejna napr. pri násilnom výbere príjmov z cirkevného majetku.

    Na rakúske bojisko sa český kráž vrátil v červnu, pričom sa cestou v Marcheggu stretol s uhorským a požským krážom, kde rokoval o ich podpore proti habsburgovcom. Konflikt pokračovali obliehaním niektorých rakúskych pevností. Zachoval sa dokument svedčiaci o prítomnosti českého kráža pri hrade Seefelde 22. července 1336. Tento hrad bol dobíjaný viac ako 4 týždne, pričom český kráž si k podkopávaniu hradieb priviedol aj českých baníkov a dobíjacie stroje. Majitež hradu Albero z Kuenringu si uvedomoval, že jeho hradu úplne zničenie. Okolo 20. července dostal Ján Lucemburský informáciu, že cisár a Oto Habsburský zoskupujú svoje vojská západne od Regensburgu, z čoho sa dalo očakáva napadnutie južných alebo západných Čiech. Z tohto dôvodu bolo aj v záujme českej strany ukonči boje pod Seefeldom a presunú sa do južných Čiech: Pre české vojsko bolo výhodné dojedna vydanie tohto hradu bez ďalšieho boja.

    Dobíjania hradu sa zúčastnili aj Oldřich z Hradce a Vilém z Landštejna. Nedá sa vylúči, že práve oni sprostredkovali dohodu o vydaní hradu, nakožko boli s kuenringovcami rodinne prepojení. Pri presune od Seefeldu k Českým Budejoviciam, kde bolo zhromaždisko vojsk proti očakávanému útoku cisárskeho a habsburského vojska, sa české vojsko priblížilo ku kláštoru v Svetlej ( Zwetll ). Hrozilo rabovanie kláštorných majetkov. Vítkovci ako priaznivci tohto kláštora, odhovárali českého kráža od tohto kroku. Zachovala sa listina, kde Oto opát kláštora, prosí kráža, aby jeho vojsko nerabovalo na majetkoch kláštora, za čo sžubuje krážovi 40 tretín vína a dobrého koňa. Pre vojsko opát sžubuje víno, chleba a ryby. Na dohode mal podiel Viléma z Landštejna, ktorý aj v minulosti chránil záujmy tohto kláštora. Napríklad podža dochovanej listiny z 1. června 1328, sa vtedajší opát Gregor obrátil na Viléma, ktorý mu za seba, Smila z Nových Hradov a Jindřicha z Bítova sžúbil, že na majetkoch kláštora nespôsobia žiadne škody resp. ich nahradia. Jednanie súviselo s prebiehajúcim vojenským konfliktom v pohraničí Česka a Rakúska v roku 1328. Kláštor v Svetlej ( Zwetll ) ostal aj v roku 1336 nevyrabovaný a nedá sa vylúči, či pre zachovanie svojho majetku nemusel kláštor poskytnú úver priamo českému krážovi alebo niekomu z vítkovcov, ktorý ho mohol následne poskytnú krážovi pre pokrytie vojnových nákladov.

    Na zhromaždisku pri Českých Budejoviciach sa české vojsko dozvedelo, že cisárske a habsburské vojsko neútočí na Čechy, ale na Jindřicha st. Dolnobavorského, zaa a spojenca českého kráža. Na túto skutočnos české vojsko reagovalo urýchleným presunom na dolnobavorské územie k Landau ( Landava ), kde sa oproti sebe postavili obe znepriatelené vojská, oddelené len riekou Isar. v Cestou z južných Čiech do Bavorska vydal dňa 1. srpna 1336 v mestečku Neukirchen Ján Lucemburský pre Petra z Rožmberka a Viléma z Landštejna listinu, v ktorej ich označuje ako „zvláštnych a najbližších služobníkov“. Celý text dokumentu je dos zvláštny, lebo na jednej strane udežuje obom šžachticom významnejšie postavenie pred ostatnými pánmi, uhradenie všetkých dlhov, ktoré vznikli v záujme alebo na príkaz kráža a dokonca im sžubuje beztrestnos, keby upadli u kráža do nemilosti. Na druhej strane je text tak všeobecný, že neumožňuje menovaným dovoláva sa na nič konkrétne. Pre pochopenie tohto dokumentu je potrebné vychádza z konkrétnej situácie a okolností, za akých si obaja vítkovci vyžiadali aspoň takto vožne definované milosti.

    Podža môjho názoru dokument je otvoreným prísžubom do budúcnosti, ktoré Ján Lucemburský asi rád rozdával, pričom druhá strana sa musela dovoláva týchto prísžubov a zároveň musela by krážovi zaviazaná a tým aj verná. Môžeme sa domnieva z čoho mali naši vítkovci obavy?

    Vilém z Landštejna bol vytláčaný z funkcie podkomořího Oldřichom Pluhom ( na dokumente z 23. srpna 1336 ohžadne kláštora v Litomyšli je už Oldřich Pluh uvedený ako – nunc subcamerario regni Bohemiae ). Vilém sa pravdepodobne pri výkone funkcie zadlžil a chcel ma potvrdené, že mu budú dlhy uhradené. Zároveň bolo všeobecne známe, že Vilém je názorovo blízky markrabímu Karlovi, čo mohlo pri opakujúcich sa výbuchoch nepriatežstva medzi oboma lucemburgovcami vyvoláva Jánov hnev aj na Viléma. Peter z Rožmberka síce získal na krytie svojich pôžičiek začiatkom roku 1336 od kráža doživotne Zvíkov a do zálohy niektoré ďalšie panstvá, ale potreboval krážovu podporu pri svojich sporoch ( napr. s Vilémom zo Strakoníc ohžadom dedenia Bavorova ) a súčasne cítil narastajúci mocenský tlak ronovcov a pri strate funkcie Viléma z Landštejna hrozilo, že bude v krážovskej rade osamotený. Samotný Ján Lucemburský bol v situácii, kedy potreboval vojenskú podporu všetkých českých pánov a preto sa nechcel v listine konkrétne zaväzova proti nikomu a asi preto je text tak silne všeobecný.


    Vojenská situácia pri Landave bola značne neistá, česká strana bola menej početná, ale odhodlanejšia a v bojoch skúsenejšia. Súperiaca strana bola síce početnejšia, ale źudovít Bavorský nevynikal odvahou a bál sa zveri rozhodnutie konfliktu na neistý výsledok jednej bitky. Ján Lucemburský vyčkával a dúfal, že sa podarí markraběmu Karlovi z Tirolska prebi do Bavorska a z druhej strany ohrozova súpera ( Karel bol so svojim vojskom zablokovaný pred Kufsteinom, ktorý bránil syn cisára źudovít Braniborský ). Medzi oboma vojskami pri Landave, oddelenými len riekou, neustále prebiehali drobné šarvátky, ale po 12 dňoch cisársko-habsburské vojsko náhle odtiahlo. Ján Lucemburský ešte deň ostal pri Landave a snažil sa zisti smerovanie nepriateža. Po zistení, že nepriatežská koalícia smeruje k Linzu a znovu ohrozuje južné Čechy, vydal český kráž rozkaz na rozptýlený presun jednotiek naspä k Českým Budejoviciam. K boju ani následne nedošlo, nakožko cisár požadoval od habsburgovcov vyda ako zálohu na jeho vojnové výdavky 4 rakúske mestá, s čím Oto Habsburský nesúhlasil a navyše obviňoval cisára z nerozhodnosti. Cisár po týchto rozporoch odtiahol domov a nechal habsburgovcov samotných, čo prakticky znamenalo ich spoločný neúspech. Ján Lucemburský bol z vojenského aženia značne finančne vyčerpaný a hrozilo, že súper sa bude naďalej vyhýba rozhodnému vojenskému stretu. Za tejto situácie považoval za rozumnejšie využi svoju prevahu a rokovaním získa na svoju stranu habsburgovcov proti cisárovi.

    Rokovania o prímerí, ktoré sa odohrávali vo Freistadte medzi českým krážom a Otom Habsburským, asi neboli jednoduché, nakožko údajne Johana, manželka Otovho brata Albrechta II. ( Chromého ), pri rokovaniach opakovane ukludňovala obe strany, aby sa prímerie podarilo uzavrie.

    Ján Lucemburský následne odišiel do Prahy znovu vymáha peniaze na zaplatenie svojich výdavkov. Rokovania s habsburgovcami pokračovali v říjnu v Enži a ohžadom Korutánska skončili zachovaním aktuálneho stavu, teda v rukách habsburgovcov. Dohody z Enži pobúrili markraběho Karla a tirolskú šžachtu, ktorá sa zapojila v bojoch na strane lucemburgovcov a dohodu považovali za zradu. Ján Lucemburský sa snažil na rokovaniach s tirolskou šžachtou v Schärdingu 22. prosince 1336 uchlácholi syna Karla ako aj tirolských predákov, aby otupil ich odpor k zmluve. Následne Karel pripojil svoju peča k niektorým Enžským dohodám a spoločne odišiel s otcom do Čiech ( podža Palackého Ján Jindřich svoju peča nepripojil ). Zmier s rakúskymi vojvodami priniesol pacifikáciu hrozby zo strany habsburgovcov, návrat Znojma do českých rúk, zálohu dvoch rakúskych miest za 10.000 hrivien striebra, ktoré sa rakúska strana zaviazala splati. Ale veža súčasníkov bolo prekvapených ústupnosou českého kráža, keď pri tak obrovských nákladoch celého aženia a jasnej lucemburskej prevahe neboli dosiahnuté väčšie zisky. Začiatkom roku 1336 Rád nemeckých rytierov pokračoval v krížovej výprave proti litevcom, pričom sa mu podarilo zmocni dôležitého litevského hradu Žmudi a na jeho mieste postavi svoje nové sídlo Marienburg ( Marlborg ). Český kráž a česká šžachta sa spolu so zaom Jindřichom Dolnobavorským pripojili k tomuto zimnému aženiu. Dôvodov bolo viacero. Počas krížovej výpravy územie účastníkov nesmelo by napadnuté, výprava bola šancou na zbohatnutie a tým odčinenie rozpačitého výsledku vojny s habsburgovcami, český kráž bol zároveň arbitrom medzi Požskom a Rádom a umožňoval výprave zabezpeči bezkonfliktný prechod vedža Požského krážovstva. Cestou na Litvu sa české vojsko zastavilo vo Vratislavi, kde český kráž posilnil český vplyv novými zmluvami s Jindřichom Javorským a Bolkom Munsterberským a rozhodol spor o dedení Ratibořska po smrti vojvodu Leška v prospech Mikuláša II. Opavského. Na dvoch významných majetkovo právnych listinách je ako svedok uvedený aj Vilém z Landštejna. Na prvej listine zo 6. ledna 1337 je dokladovaný odpredaj bývalého rožmberského majetku - panstva Prudnik Boleslavovi II. Opolskému so sídlom na Falkenbergu za 2.000 kôp pražských grošov. Týmto odpredajom boli hrad Vogendrossel (založený Vokom z Rožmberka) a pod ním mesto Prudnik (založené Jindřichom z Rožmberka) odčlenené od českého krážovstva. Táto zdanlivá územná strata pomohla vojvodu Boleslava presvedči, aby prijal svoje vojvodstvo ako české léno. Vilém z Landštejna je v tejto listine uvedený bez oficiálnej funkcie. Ďalší dokument zo 14. ledna 1337 informuje, že Ján Lucemburský udelil Ratibořicko ako dedičstvo Mikulášovi II. Opavskému – manželovi sestry pôvodného vojvodu Leška Ratibořského, ktorý zomrel roku 1336. Takýto spôsob dedenia bol v požských pomeroch neštandardný a asi preto, podža listiny, sa musel nový majitež MikulᚠOpavský vzda miest Hlivice a Kozlí v prospech pôvodných piastovských dedičov. Na tomto dokumente je ako zúčastnený uvedený Vilém z Landštejna s prekvapujúcou funkciou „capitaneo Boemie“.

    Prvá listina ohžadom odpredaja mestečka Prudnik - pôvodne rožmberského majetku ukazuje, že niektoré majetkové výmeny českej šžachty s Jánom Lucemburským mali často svoj vyšší ciež. Preto aj majetky darované Petrovi z Rožmberku zo strany Jána Lucemburského, nemuseli by len darmi resp. „úplatkami“ za podporu voči markraběmu Karlovi, ale často krát dohodnuté výmeny boli potrebné pre úspech pri strategickom rozširovaní českého vplyvu do okolitých území. Podobným príkladom snahy o rozširovanie vplyvu boli aj rokovania ohžadom zástavy mesta Pirny, na začiatku roku 1336, kde na jednej z listín je ako svedok taktiež uvedený Vilém z Landštejna. Ukazuje to, že Ján Lucemburský nekonal vždy len ako rozhadzovačný rytier dobrodruh, ale často krát jeho rozdávanie krážovských majetkov súviselo s vyššími ciežmi. Z neúplných informácii nevieme posúdi, či impulzy k tomuto konaniu prichádzali od Jána Lucemburského alebo od jeho radcov.

    Na druhej listine sa pri Landštejnovom mene objavila funkcia „capitaneo Boemie“, pričom o pár dní staršia listina žiadny podobný titul neuvádza. Funkcia kapitána resp. hejtmana bola dočasne udežovaná správcovi krážovstva v dobe neprítomnosti kráža. ažko posúdi či sa v tomto prípade jednalo len o formálne udelený titul pre Viléma z Landštejna, aby kráž splnil svoj sžub o povznesení Viléma nad iných českých pánov ( viď listina z Neukirchenu ) a zároveň tým uvožnil funkciu podkomořího pre krážovho obžúbenca Oldřicha Pluha z Rabštejna alebo na dobu svojho taženia na Litvu skutočne poveril spravovaním krážovstva Viléma. V takom prípade, by sa asi Vilém z Landštejna samotnej výpravy do Litvy už nezúčastnil.


    Účas na krížovej výprave bola úspešná po politickej stránke, za asistencie českého kráža postúpili dopredu rokovania požského kráža s Rádom nemeckých rytierov, podarilo sa ďalej upevni závislos sliezskych vojvodstiev na českom krážovstve a dohodnú zmluvu o zachovaní mieru s Požskom. Lucemburgovci sa pokúsili postupne ovládnu aj vratislavské biskupstvo, ale v tomto kroku narazili na neústupnos vratislavského biskupa Nankera, ktorý sa ukázal ako tvrdý odporca. Po vojenskej stránke bola výprava menej úspešná, nakožko teplá zima neumožnila križiackym vojskám dosta sa hlbšie na územie Litvy. Asi jediným úspechom bolo založenie dvoch hradov na hraniciach s Litvou, pričom jeden z hradov dostal meno Baierburg, po zaovi českého kráža Jindřichovi Dolnobavorskom. Na výprave lucemburgovcov sprevádzali aj zdravotné problémy, Karel sa zdržal so žaludočnými problémami v Královci a Jánovi Lucemburskému sa v priebehu výpravy zhoršil zrak. Pri spätnej zastávke vo Vratislave sa pokúšal o vyliečenie problémov so zrakom Jána Lucemburského jeho francúzsky lekár. Po neúspechu ho nahnevaný kráž Ján nechal zaši do vreca a hodi do Odry. Po návrate do Prahy sa český kráž zveril so svojim zrakom do rúk arabskému lekárovi, ktorý tiež nebol úspešný, dokonca následkom jeho liečenia Ján úplne slepol na pravé oko. V únoru 1337 druhá manželka Jána Lucemburského Beatrix Bourbonská porodila syna, ktorému v snahe zapáči sa českému prostrediu, bolo pri krste dané meno Václav. Tieto snahy českého kráža o zvýšenie obžuby nenašli patričný ohlas, čo u Jána vyvolávalo až zúrivos. Potvrdzujú to aj Karlové spomienky, v ktorých uvádza, že jeho spoločná cesta otcom z Vratislavy do Prahy sa niesla v ponurej atmosfére.

    Ján Lucemburský si asi uvedomoval svoj zrakový handicap, ktorý ho oslaboval ako politika a rytiera, nakožko stále viac sa musel spolieha na pomoc iných. Karel bol zase deprimovaný zo snahy otca udomácni sa spolu s novou manželkou a najmladším synom v Čechách, pričom Jánovi príliš nezáležalo na záujmoch svojich starších synov. Pri takejto nálade nebolo ďaleko k hádkam a výčitkám. Nedá sa vylúči Jánova kritika Karlových vojenských neúspechov napr. aženia proti Bolkovi Münsterberskému koncom roku 1335, prípadne zdravotná absencia Karla počas poslednej výpravy. Výsledkom asi bolo rozhodnutie markraběho Karla, ešte v priebehu dubna, s malou družinou odís podpori svojho brata do Tirolska a pri tom preukáza svoje vojenské schopnosti.

    Po návrate do Prahy Ján Lucemburský narýchlo zorganizoval korunováciu svojej manželky českou krážovnou. Samotný akt korunovácie prebehol 18.května 1337 v kostole sv. Víta, pričom český kráž musel improvizovane necha korunova svoju manželku svojou vlastnou krážovskou korunou, nakožko koruna českej krážovny bola pravdepodobne použitá ako záloha za jeho dlhy. Ani korunovácia nezlepšila vzahy českého kráža a jeho druhej manželky voči českému národu. Ján Lucemburský český národ opakovane poburoval svojím nadmerným míňaním českého striebra, zneuctením hrobov českých svetcov ako aj opakovaným vyháňaním národného miláčika Karla. Neúcta ku krážovskému páru ostro kontrastovala s obžubou, aká bola preukazovaná Blanke z Valois. Situácia Beatrix Bourbonskú natožko nahnevala, že sa rozhodla odís z Čiech.

    Ján Lucemburský pochopil, že Karel nad ním v boji o podporu českého prostredia definitívne vyhral. Aj v malej družine, ktorá sprevádzala Karla do Talianska prijali účas zástupcovia rodov, na ktorých podporu Ján spoliehal ( napr. Jan z Lipé – český maršálek, Zbyňek Zajíc Zámorský ) a aj MikulᚠII. Opavský, napriek podpore Jána Lucemburského pri dedení Ratibořicka, ostal podporovatežom Karla. Uvedomovanie si tejto nepríjemnej skutočnosti a opakovaná neúcta k jeho druhej manželke mohli privies kráža Jána k ďalšiemu výbuchu zúrivosti, na základe ktorého vykázal Blanku z Valois preč z Prahy do Brna a zároveň zakázal posiela za Karlom do Talianska akékožvek dôchodky.

    Ján Lucemburský sa rozhodol opusti Čechy 9. července 1337, pričom správou krážovstva poveril vyšehradského probošta Pertholda z Lipé. Pred svojím odchodom znovu potreboval získa ďalšie finančné prostriedky, pričom najvhodnejším poskytovatežov úveru bol zase Peter z Rožmberka. Obdobie pred odchodom kráža dokumentuje aj zápis v Zemských deskách zo zasadania zemského súdu, ktorý prerokovával majetkový spor Petra z Rožmberka proti Mikešovi nazývanému Piskle. Z tohto dokumentu z 18. června 1337 vyplýva, že najvyšší komorník Peter z Rožmberka neriadil priebeh súdu, nakožko bol priamo zainteresovaný v spore a jeho miesto zaujal Ján Lucemburský. Napriek dokumentom, ktorými Mikeš dokazoval svoje práva, český kráž pririekol sporné dedičstvo Petrovi z Rožmberka. Bola to nová forma splátky dlhu alebo len plnenie záväzkov z listiny Neukirchenu? Väzby Jána Lucemburského s Petrom z Rožmberka boli skutočne nadštandardné. Medzi prísediacimi českými pánmi na tomto zemskom súde zasadal aj Vilém z Landštejna, podža mne dostupných dokumentov, posledný krát titulovaný ako krážovský podkomoří.

    Vilém z Landštejna v súperení o funkciu podkomořího asi ustúpil pánovi Oldřichovi Pluhovi, ktorý túto funkciu určite znovu zastával v roku 1338. Vilém, ktorý v následných listinách vystupuje už bez oficiálnej funkcie podkomořího, bol z konečného výsledku tejto funkcie asi sklamaný a následne roky sa viac sústreďoval na správu svojich majetkov.

    Použitá literatúra:
    Zdeněk Žalud: „Páni z Landštejna do doby husitské“ Praha 2001
    Jiří Spěváček – „Král diplomat“ Panorama Praha 1982
    František Palacký: Dějiny národu českého II.
    Lenka Bobková: Velké dejiny zemí koruny České – svazek IV.a 1310 – 1402, Paseka 2003
    František Kavka: Karel IV. Historie života velkého vladaře, Mladá fronta 2002
    Zbraslavská kronika CHRONICON AULAE REGIAE, autor vysvetliviek Zdeněk Fiala
    Ján Urban: „Lichtemburkové – Vzestupy a pády jedného panského rodu“ NLN 2003
    Matúš Kučera: Pater Patriae – vydavatežstvo Tatran 1981
    Internetové dokumenty a regesta viď stránky: Centrum Medievistických studií, Monasterium.net, Monumenta Germaniae Historica a iné.

    Celý článek | Komentáře: 1 | Přidat komentář | Záložky:
    Informační e-mailVytisknout článek

    Naše knihy
    Přemysl Otakar II.


    Záviš z Falkenštejna
    Kalendář šermířských akcí
    Právě probíhá:

    OstatníRogar XI
    Brdečné u Neveklova
    19.08.2017 - 20.08.2017

    Kalendář
    <<  Srpen  >>
    PoÚtStČtSoNe
     1 2 3 4 5 6
    7 8 9 10 11 12 13
    14 15 16 17 18 19 20
    21 22 23 24 25 26 27
    28 29 30 31    

    Hus 2015 VOJSKO.net - �eskoslovensk� i sv�tov� zbran� a vojensk� technika Husit� - Kto� js� bo�� bojovn�ci via historia Putov�n� Hrocha