Zlatá doba Striebornej ruže - 6.časť

Začiatkom roku 1336 sa darilo Petrovi z Rožmberka, Vilémovi z Landštejna a vyšehradskému proboštovi Jánovi Volekovi získavať stále väčší vplyv v kráľovstve prostredníctvom následníka trónu, mladého princa Karla. Táto trojica v svoj prospech využívala určitú „meránsku“ náklonnosť mladého následníka a možno aj znalosť latinského jazyka, ktorá im v období pokiaľ si Karel neosvojil český jazyk, umožnila s ním komunikovať priamo po latinsky bez tlmočníkov..


Pravdepodobne požičali mladému Karlovi aj vlastné peniaze, nakoľko Karel začal krátko po svojom príchode budovať vlastný dvor a opravovať kráľovský palác pražského hradu, aby bol obývateľný. Stavebné úpravy museli začať skoro po príchode Karla do Čiech, keď už v lete 1334 mohol pozvať do Čiech svoju manželku Blanku z Valois a ubytovať ju na Pražskom hrade.
Karel si podporu Petra z Rožmberka, Viléma z Landštejna a Jána Voleka vážil a dá sa predpokladať, že práve ich mal na mysli, keď vo svojich pamätiach spomína „obec šlechetných mužů Čech“.

Začiatkom ledna 1334 vycestovala do Lucemburska za Jánom Lucemburským česká delegácia. Zloženie delegácie môžeme dedukovať podľa tam vydaných súkromných listín. Z listiny pre pánov z Bergova vieme, že v Lucemburku boli Ján Volek, Ján z Klingenberga, Těma z Koldic, Oldřich Pluh starší a z listiny pre pána z Rožmberka ( listina schvaľujúca jeho dedenie Bavorova a dedičstvo po Dětrichovi zo Žíželic pre Oldřicha z Hradce ) vyplýva účasť Petra z Rožmberka.

Vyššie uvedené zachované listiny riešia súkromno-majetkové požiadavky českých pánov a nie štátno-organizačné otázky, preto môžeme len dedukovať aké boli hlavné témy rokovaní. Ján Lucemburský pravdepodobne udelil svojmu najstaršiemu synovi Karlovi titul moravského markrabího, nakoľko už koncom ledna začal Karel tento titul používať, zároveň kráľ asi schválil vo funkcii najvyššieho komorníka Petra z Rožmberka ako aj nového podkomořího Viléma z Landštejna, ktorého si vybral mladý Karel, a prisľúbil aj podporu kandidatúre Jána Voleka za olomouckého biskupa po zosnulom Hynkovi Berkovi ( Žákovi ) z Dubé ( zomrel 27.prosince 1333). Témou mohol byť aj výber novej berne, za účelom zabezpečenia mladého Karla. Kráľ asi výber berne podporil a požadoval časť príjmu pre seba, lebo sa znovu zaplietol do vojny s Jánom Brabantským, pričom vojsko poskytlo Lucembursko, ale jeho financovanie museli už tradične zabezpečovať Čechy.

Karlovi a jeho „obci šlechetným mužů Čech“ sa pravdepodobne podarilo presvedčiť české stavy, aby súhlasili s vypísaním berne, nakoľko sa rýchlo podarilo zo zálohy vyplatiť Křivoklát, Loket, Hradec Králové, Vysoké Mýto a v priebehu nasledujúcich 2 rokov Týřov, Lichtemburk, Litice, Písek, Nečtiny, Zbiroh, Tachov, Trutnov, Lukov, Telč, Veveří, Olomouc, Brno a Znojmo.

Dokonca aj Peter z Rožmberka vrátil kráľovi hrad Zvíkov, čo svedčí o jeho veľkej ústretovosti Karlovi, nakoľko rožmberkovci sa dlhodobo snažili dostať toto panstvo pod svoju kontrolu. Panstvo Hluboká ostalo v zálohe Viléma z Landštejna a pán podkomoří si asi obhájil nutnosť príjmov z tejto zástavy, nakoľko potreboval zdroje na operatívne pokrývanie kráľovských výdavkov. Volekovsko-víítkovské jadro„Meránskej skupiny“ si posilnilo svoje mocenské postavenie, ale ronovci sa nedočkali svojich očakávaní. Na uprázdnené vyšehradské proboštstvo po Jánovi Volekovi, ktorý koncom března 1334 získal post olomouckého biskupa, si robil nárok Pertold z Lipé, čo dokladoval kráľovým prísľubom. Ján Lucemburský, asi pod vplyvom Jána Voleka, udelil proboštstvo kardinálovi Petrovi de Mortuomari, biskupovi z Auxerre, pričom Jánovi Volekovi ostal vplyv na probošstvo a hlavne aj časť jeho príjmov.

Vilémovi úrad, okrem mocenského postavenia, prinášal aj povinnosti. V prvom rade výber daní, spravovanie kutnohorskej urbury a hlavne financovanie výdavkov kráľovstva a to nielen požiadaviek markrabího Karla, ale aj Jána Lucemburského v zahraničí. Napríklad 13. června 1334 český kráľ z Lucemburska prikazuje, že Boreš z Riesenburku nemusí platiť Oseckému kláštoru pôvodný dlh 200 kôp pražských grošov, ale len 100 a zvyšných 100 kôp ma hradiť markrabě Karel s podkomořím. Výber daní dokladá napr. listina, ktorou markrabě Karel ukladá Litoměricím, aby do veľkonočnej soboty odovzdali podkomořímu Vilémovi z Landštejna daň 24 kôp pražských grošov. Okrem nových požiadaviek bolo potrebné aj splácanie starých kráľovských dlhov. Svedčí o tom aj nedatovaná listina, v ktorej vystupuje podkomoří Vilém z Landštejna spolu s kráľom a markrabím Karlom a sľubujú Frenclínovi, synovi Jakuba z Prahy, požadované príjmy z kutnohorskej urbury na umorovanie kráľovských dlhov. Ďalšou funkciou kráľovského podkomořího bolo zabezpečovať správu kráľovských miest, vrátane výkonu kráľovských a súdnych rozhodnutí. Podľa dochovaných listín podkomoří Vilém napr. riešil spor jihlavských mešťanov a radných, prikazoval mestu Kouřim zamestnať tajomníka, oslobodil nespravodlivo odsúdeného v Litoměricích. Zaujímavý je listina Viléma z Landštejna znojemským mešťanom, ktorou im z rozkazu českého kráľa prikazuje, na ich náklad, sa postarať o pána Viléma zo Strakoníc, aby nemal dôvod opustiť Znojmo. V regestoch je tento dokument, podľa mňa, nesprávne datovaný do obdobia 1345 až 1351, kedy bol Vilém z Landštejna moravským hajtmanom. Keďže v liste je titul Jána Lucemburského uvedený ako kráľ český a aj poľský, muselo ísť o obdobie ešte do srpna roku 1335.

Zatiaľ čo v samotných Čechách a krajinách Koruny českej markrabě Karel úspešne konsolidoval hospodárstvo a zavádzal právo a poriadok (trestné výpravy, návštevy sliezskych vojvodstiev a pod.), jeho otec Ján Lucemburský v zahraničí dostal znovu možnosť ovplyvňovať politiku v nemeckej ríši. 6.prosince 1333 prišiel český kráľ na pozvanie cisára Ľudovíta Bavorského do Frankfurtu nad Mohanom, kde cisár pred viacerými kniežatami prezentoval svoj plán vzdať sa postu rímskeho kráľa v prospech príbuzného Jindřicha st. Dolnobavorského. Oficiálnym dôvodom bola snaha cisára Ľudovíta Bavorského ukončiť dlhotrvajúci spor medzi ním a pápežom. S plánom súhlasil aj francúzsky kráľ a pre Jána Lucemburského to bola šanca na pozitívnu zmenu, ktorá mu otvárala nové možnosti politicky sa angažovať, najmä keď novým kandidátom bol Jánov obľúbený zať. Očakávalo sa, že Ján pomôže dojednať akceptáciu tejto mocenskej zmeny, najmä s pápežom. Zdanlivo všetko vyzeralo logicky, Ľudovít zachráni rímsky trón pre wittelsbachovcov a konečne dosiahne urovnanie svojho napätého vzťahu s pápežom Jánom XXII. Pri podobných prekvapujúcich činoch cisára Ľudovíta Bavorského bolo potrebné vždy očakávať záludnosť. Pravdepodobným cieľom cisára bolo svojou zdanlivou ústretovosťou získať na svoju stranu verejnú mienku v ríši, pričom mal vopred spočítané, že výmena na poste rímskeho kráľa nebude všeobecne akceptovateľná. Podozrivý bol aj výber jeho nástupcu Jindřicha st. Dolnobavorského, s ktorým cisár mal krátko predtým konflikty najmä pre jeho lucemburskú orientáciu. Český kráľ sa agilne chytil novej úlohy pomôcť svojmu zaťovi na rímsky trón a začal dojednávať zmluvy zabezpečujúce realizovateľnosť výmeny na rímskom tróne. Situácia sa ale vyvinula inak. Proti výmene sa postavil neapolský kráľ Karel z Anjou. Zhoršilo sa aj postavenie samotného pápeža, ktorý si v samotnej cirkvi svojou hrabivosťou a škriepnosťou vytvoril veľa nepriateľov. Cirkevní odporcovia podporovaní cisárom využili niektoré dogmatické vyjadrenia pápeža Jána XXII. a pripravovali koncil, kde chystali jeho zvrhnutie. Len smrť tohto pápeža 4. prosince 1334 zabránila jeho potupe a nástup nového pápeža Benedikta XII. otvoril nové nádeje pre cisára Ľudovíta Bavorského. Ten následne otočil svoje stanovisko a odoprel svoj úmysel odstúpiť.
Okrem hry o rímsky trón sa Ján Lucemburský zase zaplietol do sporu o Limbursko, voči ktorému chcel uplatniť svoje dedičské požiadavky a vstúpil do koalície proti jeho vládcovi Jánovi III. Brabantskému. Tento vojenský konflikt ho zatiahol do ďalších výdajov a dlhov, na pokrytie ktorých mu nestačilo ani české striebro posielané jeho synom Karlom. Pochybné dobrodružstvo v Limbursku musel znovu urovnávať francúzsky kráľ Filip VI., ktorý si Jána Lucemburského obľúbil a snažil sa ho k sebe pripútať. Zbadal záujem ovdovelého českého kráľa o hraběnku Beatrix, dcéru bourbonského vojvodu a hraběte z Clermontu a podporil ich sobáš v prosinci 1334. Ján Lucemburský si užíval prvé mesiace svojho nového manželstva s Beatrix Bourbonskou v rôznych krajoch Francúzsku, Henegavska a dolného Rýna. Zároveň upravil dedičské ustanovenia pre svoje prípadné potomstvo z druhého manželstva, pričom zhoršil dedičné práva svojich synov z prvého manželstva. Jeho mladomanželské radovánky ukončilo zranenie, ktoré utrpel na jednom z rytierskych turnajov, z ktorého sa musel dlhšie liečiť. Radikálne zhoršenie vzťahu lucemburgovcov s cisárom priniesla smrť Jindřicha Korutánskeho 2. dubna 1335, kedy vládu nad Tirolskom a Korutánskom mal prevziať mladší syn českého kráľa Ján Jindřich s manželkou Markétou. Cisár nedodržal svoje sľuby Jindřichovi Korutánskemu, ohľadom dedenia panstiev jeho dcérami, ale uplatnil tajnú zmluvu s habsburgovcami a rozdelil si s nimi jeho dedičstvo. Mladý Karel sa dozvedel o týchto cisárových úmysloch asi krátko pred smrťou korutánskeho vojvodu od svojho švagra Jindřicha Dolnobavorského a snažil sa habsburgovcov nakloniť na lucemburskú stranu urýchlením realizácie sobáša svojej sestry Anny s rakúskym vojvodom Otom Habsburským. Svatba sa konala v Znojme 2. února 1335, pričom samotné Znojmo dostali habsburgovci ako zálohu na veno vo výške 10.000 hrivien striebra. 2. května 1335 cisár uplatnil dohody z tajnej zmluvy s habsburgovcami a udelil im v léno Korutany a územia južného Tirolska, pričom severné Tirolsko sa rozhodol pripojiť k svojmu rodovému panstvu. Ján Lucemburský sa pripútaný k posteli liečil zo zranení z turnaja a nemohol zasiahnuť. Karel so svojim dolnobavorským švagrom proti tomuto rozhodnutiu ostro protestovali priamo u cisára v Linci, kde sa zdržiaval. Ich protest prerástol v ostrú hádku, kedy cisár začal naopak obviňovať českého kráľa, že spolu s Jindřichom st. Dolnobavorským proti nemu intrigovali v nemeckej ríši. V Korutánsku prechod moci pod habsburgovcov prešiel hladko, nakoľko mali podporu zemského maršálka Konráda z Aufenštejna a väčšiny korutánskej šľachty. Tirolská šľachta ostala verná mladým dedičom po Jindřichovi Korutánskom Jánovi Jindřichovi a jeho manželke, dcére bývalého vladára. Samotný cisár vedel, že lucemburgovci sa tak ľahko nevzdajú svojich draho získavaných enkláv v strategickom alpskom prostredí, poznal ich silu a chystal proti nim širšiu koalíciu. S habsburgovcami ešte v Linci v květnu 1335 podpísal zmluvu o spoločnom postupe namierenú proti českému kráľovi a zároveň sa snažil ohrozovať lucemburgovcov aj z východu. Ako možný spojenec sa javil mladý poľský kráľ Kazimír, syn Vladislava Lokietka. Poľsko dlhodobo trápili územné spory s Rádom nemeckých rytierov, pričom tieto spory mali byť riešené prostredníctvom nezávislých rozhodcov, ktorými boli český a uhorský kráľ. Kazimír s výsledkami nebol spokojný a prípadná väzba na cisára ho mohla politicky posilniť. Na konci roku 1334 začal Kazimír jednať s cisárom a boli dohodnuté zásnuby jeho dcéry Alžbety s cisárovým synom Ľudovítom nazývaným Říman ( narodil sa otcovi počas jeho rímskej jazdy ). Koalícia cisára s poľským kráľom bola vážnym nebezpečenstvom pre české kráľovstvo, lebo mladý Kazimír mal úzke rodinné vzťahy aj s Uhorskom ( manželkou uhorského kráľa Karola Róberta bola Kazimírová sestra Alžbeta, pričom sám Kazimír určitý čas vyrastal na uhorskom dvore ), ktoré mohlo posilniť protičeskú koalíciu. Karel videl nebezpečenstvo pre České kráľovstvo pri obkľúčení z viacerých strán. Lucemburgovcom hrozila vojna s presilou a prípadné straty, napríklad postupne získavaných sliezskych vojvodstiev. Karel sa stretol s Kazimírom ešte v máji 1334 v Sandoměři, kedy sa osobne zúčastňoval rokovaní ohľadom dosiahnutia mieru medzi Rádom nemeckých rytierov a mladým Kazimírom. Karel začal aktívne rokovania s Kazimírom hneď po návrate z Linzu, ktoré pokračovali aj keď cisár už mal s ním uzavretú zmluvu o vzájomnej obrane a útoku.

30. července 1335 sa vrátil uzdravený Ján Lucemburský do Prahy a hneď začal zvolávať vojenskú hotovosť a verejne vyhlásil výpravu proti Ľudovítovi Bavorskému a jeho spojencom habsburgovcom. Ján poslal za rakúskymi vojvodami delegáciu so snahou ich presvedčiť, aby sa mierovou cestou vzdali Korutánska, čo samozrejme odmietli.

Príchod Jána Lucemburského zamiešal aj mocenskú situáciu v Čechách. Časť šľachty, ktorá stratila po príchode Karla do Čiech svoje postavenie, začala Jána Lucemburského strašiť, že jeho syn sa pri jeho neprítomnosti príliš sebavedomo chopil moci. Ján Lucemburský aj sám videl, že Karel bez problémov zvláda panovanie, pričom jeho vysoká inteligencia, akčnosť a splynutie s českým prostredím, z neho činili silnú osobnosť, schopnú úplne samostatne vládnuť. Začal obmedzovať právomoci svojho syna Karla a ich vzťahy sa samozrejme začali zhoršovať. K čiastočnému upokojeniu vzťahov asi prispel dohovor Karlových podporovateľov, ktorí ho presvedčili, aby ako ústretový krok, otcovi odsúhlasil jeho rozhodnutie o dedení lucemburských majetkov len jeho budúcimi potomkami s Beatrix Bourbonskou.

Rozhodnosť, s akou sa začali v Čechách prípravy na vojnu, asi prispela k zaváhaniu Kazimíra ísť do otvorenej vojny s lucemburgovcami a radšej volil cestu rokovaní. Silným lákadlom pre mladého Kazimíra bola avizovaná ochota Jána Lucemburského vzdať sa titulu poľského kráľa. Rokovania vyvrcholili stretnutím v Trenčíne 25. srpna 1335, ktoré sprostredkoval uhorský kráľ, pričom s lucemburgovcami rokovali piati splnomocnenci poľského kráľa. Výsledkom bola dohoda, že Ján Lucemburský sa vzdá titulu poľského kráľa za dojednanú sumu 20.000 kôp grošov pri zachovaní „status quo“ ohľadne českých územných ziskov v Sliezsku a Opolsku. Vzdanie sa titulu poľského kráľa zo strany lucemburgovcov bolo pre Kazimíra dôležité, vyjednávačom povolil poskytnúť odstupné až 30.000 kôp grošov, ale pochopiteľne menej ochotne súhlasil s uznaním stávajúceho stavu v sliezskych vojvodstvách.

Vojnový konflikt s cisárom v roku 1336 neprepukol, nakoľko obe strany vyčkávali na vhodnejší čas. Ľudovít Bavorský rokoval s novým pápežom a nechcel sa zaťažovať vojenským konfliktom, český kráľ si zase zatiaľ nebol úplne istý podporou východných susedov a ani podporou zo strany francúzskeho kráľa. Preto bolo v záři 1335 v Regensburgu s cisárom uzavreté prímerie do 24. června 1336, ktoré za českú stranu vyrokovali vyjednávači Jindřich z Lipé ml., Peter z Rožmberka a Vilém z Landštejna. Prímerie umožnilo prepustiť časť najatého vojska z cudziny, ktorému bol vyplatený žold bez toho, aby zasiahlo do boja. Zvyšná časť vojska bola využitá na výpravu proti Bolkovi II. Münsterberskému, ktorý svojím nezávislým územím oddeľoval Vratislavsko od Čiech. Formálnou zámienkou vojenskej akcie bolo časté rabovanie kláštorných majetkov zo strany vojvodu Bolka. Výpravu viedol Karel, pričom pri dobývaní hradu Frankenštejna padla do zajatia jedna 150 členná časť českého vojska pod vedením Jaroslava a Albrechta ze Šternberka. Vykúpenie týchto zajatcov stálo 800 kôp pražských grošov. Boleslav II. sa napriek tomu nasledujúci rok podrobil českému kráľovi a uznal ho ako lénneho pána.

Dohody s poľským kráľom, uzavreté počas trenčianského rokovania, boli potvrdené na stretnutí českého, uhorského a poľského kráľa začiatkom listopadu 1335 na uhorskom Vysegrade, kde sa zišla reprezentatívna schôdzka 3 kráľov, zástupcov Nemeckého rádu rytierov ako aj významnej šľachty. Podarilo sa dohodnúť obranný spolok ( namierený proti habsburgovcom ), dohodla sa svadba Alžbety dcéry poľského kráľa s Jánom synom Jindřicha st. Dolnobavorského ( rozbitie svadobnej politiky Ľudovíta Bavorského ) a dohodlo sa spresnenie hraníc medzi poľským kráľovstvom a sliezskymi vojvodstvami ako aj čiastočné urovnanie sporu medzi poľským kráľom a Rádom nemeckých rytierov.

Pre úspech rokovaní bol dôležitý vplyv uhorského kráľa Karola Róberta, ktorý dokázal tlačiť na mladého Kazimíra, aby sa zmieril so spôsobom vyrovnania s Rádom nemeckých rytierov a s pripojením sliezskych vojvodstiev k českej korune.

Na vysoko reprezentatívnej schôdzke vo Vysegrade sa nezúčastnil žiadny zástupca vítkovcov. Títo mali pravdepodobne za úlohu zabezpečovať rakúsku a bavorskú hranicu a podporu kráľovho zaťa Jindřicha Dolnobavorského .

Rokovaní vo Vysegrade sa zúčastnil aj mladý Karel, ktorý na schôdzke presadzoval aj hospodárske ciele. Podarilo sa mu dohodnúť novú obchodnú cestu, ktorá obchádzala rakúske vojvodstvo. Mala viesť z Budína cez Trnavu a Hodonín do Brna, a následne do Prahy a Regensburgu ( pozdejšie Karel smeroval cesty z Čiech na Norimberk ). Cieľom bolo oslabiť dunajskú obchodnú cestu, z ktorej profitovala hlavne Viedeň a tým aj habsburgovci, a naopak posilniť obchod v Čechách a Uhorsku.

Pravdepodobne hneď zo schôdzky vo Vysegrade išiel Karel do Vratislavy, prevziať toto vojvodstvo po úmrtí kniežaťa Jindřicha Vratislavského, čím sa podarilo pripútať toto ekonomicky významné územie k českej korune.
Napriek prímeriu cisár pokračoval v intrigách v Tirolsku a začal rozširovať ohováranie voči lucemburgovcom, že chcú vymeniť zdedené krajiny po Jindřichovi Korutánskom za Braniborsko. Ján a Karel tieto informácie odmietli spoločným vyhlásením v Prahe. Táto cisárova intriga ale nahlodala dôveru Karla k otcovi, lebo si nebol istý jeho ochotou bojovať o Tirolsko a Korutánsko. V lednu 1336 prišla do Prahy druhá manželka Jána Lucemburského Beatrix Bourbonská. Karlova manželka Blanka ju prišla privítať až do Chebu, pričom sa tešila príchodu spriaznenej francúzskej duše a snažila sa Beatrix pobyt v Čechách spríjemniť a navodiť dobré rodinné vzťahy. Rodinné vzťahy lucemburgovcov sa ale vyvíjali iným smerom. Ján Lucemburský sa začal obklopovať šľachticmi, ktorí posilňovali jeho postavenie na úkor markraběho Karla. Čoraz viac sa ako finančný poradca aktivizoval pán Oldřich Pluh a ako vďačný podporovateľ Jána sa ukázal aj novo vymenovaný vyšehradský probošt Pertold z Lipé, ktorý sa po smrti posledného probošta Petra Mortuomariho, dočkal tejto funkcie a tým aj významnej funkcie najvyššieho kancelára. Mocenské rozloženie v Čechách sa znovu posunulo v prospech ronovcov, najmä keď pôvodnú skupinu Ján Volek, Peter z Rožmberka a Vilém z Landštejna silne oslabil presun mocenskej základne Jána Voleka na Moravu s menšou možnosťou ovplyvňovať dianie v Čechách. V tomto období sa darilo udržovať postavenie vítkovcov u dvora hlavne Petrovi z Rožmberka, ktorý k tomu znovu využíval svoj priateľský vzťah s českým kráľom a svoje pôžičkové možnosti. Finančná politika podkomořího Viléma z Landštejna, dovtedy orientovaná na reštitúcie kráľovského majetku, bola silne narušená, keď Ján Lucemburský začal znovu zastavovať a predávať kráľovské majetky. V Tirolsku sa medzitým začala búriť šľachta pod vedením Volkmara z Burgstallu. Ján Jindřich poslal žiadosť o pomoc do Čiech. Ján Lucemburský nemal chuť osobne riešiť situáciu v Tirolsku a zároveň začal čoraz viac stupňovať nepriateľstvo voči Karlovi. Karel videl postupné rúcania svojho diela v Čechách. Pochopil, že jeho otec sa snaží využiť každú príležitosť, aby oslabil jeho postavenie. Rozumnejšie pre neho bolo nestupňovať napätie a odísť do Tirolska pomáhať bratovi pri obrane Tirolska. Za bratom odišiel asi ešte pred koncom roku 1335, pričom jeho družinu tvorili aj viacerí schopní úradníci (Mikuláš Brnenský, Mikuláš z Luccky, Štefan z Tětína), čo svedčí o jeho dlhodobejších plánoch v Tirolsku, kde chcel svojimi úradníkmi stabilizovať vládu.

Ján Lucemburský sa systematicky pokúšal postaviť českú šľachtu proti svojmu staršiemu synovi. Ako možný príklad snahy Jána Lucemburského strhnúť na svoju stranu české panstvo je listina z 21. ledna 1336, ktorou Jan Lucemburský na základe rady Petra z Rožmberka, Jindřicha ml. z Lipé, Hynka Berku z Dubé a Oldřicha Pluha udelil Zbyňkovi Zajícovi hrad Klapý spolu s prislúchajúcim panstvom – dedinami, pričom listina uvádza, že táto výmena a kúpa majetku bude zachovaná aj markrabím Karlom a jeho potomkami. Tento dovetok ukazuje na nálady neistoty, ktoré panovali v krajine po Karlovej reštitúcii kráľovského majetku a ktoré Ján Lucemburský šikovne využíval. V tomto majetkovom prípade išlo o sériu výmen medzi českým kráľom a pánmi pôvodne ze Žebráku (rod Zajícu), ktorí s kráľom v predchádzajúcom období zamenili svoje pôvodné majetky na juhozápade Čiech za panstvo Budyni. Touto zmluvou k nemu pripojili hrad a panstvo Klapý, pravdepodobne ako splatenie dlhov, ktoré mal voči nim český kráľ. Tieto majetkové zmeny sa realizovali postupne a dokladuje ich viacero listín (na jednej z nich, je podľa Jozefa Horkého, ako svedok uvedený aj Vilém z Landštejna). Takéto dlhodobejšie prebiehajúce obchody mal český kráľ s viacerými českými pánmi, čo mu zabezpečovalo ich podporu, ak nechceli ohroziť návratnosť svojich pohľadávok.

Po úspešnom ukončení vysegradských rokovaní sa rozhodol český kráľ riešiť spory s cisárom a habsburgovcami vojenskou cestou a už ďalej neusiloval o pokračovanie rokovaní s cisárom ohľadom tirolsko-korutánskeho dedičstva. Podľa Palackého Ján naopak vyhrotil situáciu, keď v prosinci 1335 odoprel poctiť Ľudovíta Bavorského cisárskym titulom. Cisár následne poslal k Jánovi ríšskych heroldov, aby český kráľ vrátil ríši Cheb, Floss a Parkstein. Ján odmietol tieto požiadavky, čo prakticky znamenalo vyvolanie otvorenej vojny. V únoru 1336 český kráľ vytiahol so svojim vojskom na južnú Moravu proti habsburgovcom, kde obľahol Znojmo, ktoré dostali habsburgovci ako zálohu za veno, a začal ohrozovať Rakúsko. K Znojmu pritiahol aj Oto Habsburský, ale neodvážil sa ísť do otvoreného stretu s českým vojskom a v dubnu 1336 radšej posilnil posádky na moravskej hranici a so zvyškom vojska odtiahol. Jánovi Lucemburskému sa podarilo obsadiť Znojmo a Jindřichovi z Lipé mestečko Mauerburg. Popri dobýjaní opevnených miest české jednotky pustošili rakúske územie od Moravy až k Dunaju. Markrabě Karel medzi tým z Tirolska útočil na Korutany a Gorice. Keď v květnu rakúsky vojvoda Oto požiadal o prímerie, český kráľ s ním, aj kvôli finančným problémom, súhlasil a vrátil sa do Prahy zháňať peniaze na ďalšie financovanie vojska. Nastalo ďalšie kolo zastavovania kráľovského majetku ( napr. Peter z Rožmberka si znovu vyžiadal do zástavy panstvo a hrad Zvíkov, asi by nezniesol, keby ho získal niekto iný ). Na vyžmýkanie peňazí bolo potrebné pristúpiť niekedy až k drastickým opatreniam, akými bolo hľadanie zlata a striebra v židovskej synagóge a následné potrestanie židov za skrývanie pokladov s ich následnou nutnosťou vykúpiť sa. Novým neobľúbeným opatrením sa stalo zavedenie ungeltu ( dane ) z vína a soli. Prenájom práva výberu tejto dane umožnil Jánovi Lucemburskému rýchlo získať peniaze. Drancovaniu sa nevyhli ani cirkevné majetky, kde napr. Zbraslavský kláštor už tradične prišiel o svoje majetky v okolí Landšperka, Osecký ako aj Sedlecký kláštor boli dané do zástavy. Kráľ sa nezastavil ani pred rozkopaním okolia hrobu sv. Vojtecha v nádeji, že nájde skryté poklady. Tieto práce riadil jeden z lucemburských sprievodcov Jána Lucemburského, ktorý údajne následne prišiel o život, čo bolo považované za trest boží.

Do akej miery sa na týchto opatreniach podieľal aj podkomoří Vilém z Landštejna nie je možné posúdiť, lebo Ján Lucemburský si v tomto období nechával finančne radiť od pána Oldřicha Pluha a svojich lucemburských sprievodcov, ktorí často vedeli nájsť nové netradičné zdroje kráľovských príjmov a pritom netrpel výčitkami svedomia, ktoré asi naopak trápili Viléma z Landštejna napr. pri násilnom výbere príjmov z cirkevného majetku.

Na rakúske bojisko sa český kráľ vrátil v červnu, pričom sa cestou v Marcheggu stretol s uhorským a poľským kráľom, kde rokoval o ich podpore proti habsburgovcom. Konflikt pokračovali obliehaním niektorých rakúskych pevností. Zachoval sa dokument svedčiaci o prítomnosti českého kráľa pri hrade Seefelde 22. července 1336. Tento hrad bol dobíjaný viac ako 4 týždne, pričom český kráľ si k podkopávaniu hradieb priviedol aj českých baníkov a dobíjacie stroje. Majiteľ hradu Albero z Kuenringu si uvedomoval, že jeho hradu úplne zničenie. Okolo 20. července dostal Ján Lucemburský informáciu, že cisár a Oto Habsburský zoskupujú svoje vojská západne od Regensburgu, z čoho sa dalo očakávať napadnutie južných alebo západných Čiech. Z tohto dôvodu bolo aj v záujme českej strany ukončiť boje pod Seefeldom a presunúť sa do južných Čiech: Pre české vojsko bolo výhodné dojednať vydanie tohto hradu bez ďalšieho boja.

Dobíjania hradu sa zúčastnili aj Oldřich z Hradce a Vilém z Landštejna. Nedá sa vylúčiť, že práve oni sprostredkovali dohodu o vydaní hradu, nakoľko boli s kuenringovcami rodinne prepojení. Pri presune od Seefeldu k Českým Budejoviciam, kde bolo zhromaždisko vojsk proti očakávanému útoku cisárskeho a habsburského vojska, sa české vojsko priblížilo ku kláštoru v Svetlej ( Zwetll ). Hrozilo rabovanie kláštorných majetkov. Vítkovci ako priaznivci tohto kláštora, odhovárali českého kráľa od tohto kroku. Zachovala sa listina, kde Oto opát kláštora, prosí kráľa, aby jeho vojsko nerabovalo na majetkoch kláštora, za čo sľubuje kráľovi 40 tretín vína a dobrého koňa. Pre vojsko opát sľubuje víno, chleba a ryby. Na dohode mal podiel Viléma z Landštejna, ktorý aj v minulosti chránil záujmy tohto kláštora. Napríklad podľa dochovanej listiny z 1. června 1328, sa vtedajší opát Gregor obrátil na Viléma, ktorý mu za seba, Smila z Nových Hradov a Jindřicha z Bítova sľúbil, že na majetkoch kláštora nespôsobia žiadne škody resp. ich nahradia. Jednanie súviselo s prebiehajúcim vojenským konfliktom v pohraničí Česka a Rakúska v roku 1328. Kláštor v Svetlej ( Zwetll ) ostal aj v roku 1336 nevyrabovaný a nedá sa vylúčiť, či pre zachovanie svojho majetku nemusel kláštor poskytnúť úver priamo českému kráľovi alebo niekomu z vítkovcov, ktorý ho mohol následne poskytnúť kráľovi pre pokrytie vojnových nákladov.

Na zhromaždisku pri Českých Budejoviciach sa české vojsko dozvedelo, že cisárske a habsburské vojsko neútočí na Čechy, ale na Jindřicha st. Dolnobavorského, zaťa a spojenca českého kráľa. Na túto skutočnosť české vojsko reagovalo urýchleným presunom na dolnobavorské územie k Landau ( Landava ), kde sa oproti sebe postavili obe znepriatelené vojská, oddelené len riekou Isar. v Cestou z južných Čiech do Bavorska vydal dňa 1. srpna 1336 v mestečku Neukirchen Ján Lucemburský pre Petra z Rožmberka a Viléma z Landštejna listinu, v ktorej ich označuje ako „zvláštnych a najbližších služobníkov“. Celý text dokumentu je dosť zvláštny, lebo na jednej strane udeľuje obom šľachticom významnejšie postavenie pred ostatnými pánmi, uhradenie všetkých dlhov, ktoré vznikli v záujme alebo na príkaz kráľa a dokonca im sľubuje beztrestnosť, keby upadli u kráľa do nemilosti. Na druhej strane je text tak všeobecný, že neumožňuje menovaným dovolávať sa na nič konkrétne. Pre pochopenie tohto dokumentu je potrebné vychádzať z konkrétnej situácie a okolností, za akých si obaja vítkovci vyžiadali aspoň takto voľne definované milosti.

Podľa môjho názoru dokument je otvoreným prísľubom do budúcnosti, ktoré Ján Lucemburský asi rád rozdával, pričom druhá strana sa musela dovolávať týchto prísľubov a zároveň musela byť kráľovi zaviazaná a tým aj verná. Môžeme sa domnievať z čoho mali naši vítkovci obavy?

Vilém z Landštejna bol vytláčaný z funkcie podkomořího Oldřichom Pluhom ( na dokumente z 23. srpna 1336 ohľadne kláštora v Litomyšli je už Oldřich Pluh uvedený ako – nunc subcamerario regni Bohemiae ). Vilém sa pravdepodobne pri výkone funkcie zadlžil a chcel mať potvrdené, že mu budú dlhy uhradené. Zároveň bolo všeobecne známe, že Vilém je názorovo blízky markrabímu Karlovi, čo mohlo pri opakujúcich sa výbuchoch nepriateľstva medzi oboma lucemburgovcami vyvolávať Jánov hnev aj na Viléma. Peter z Rožmberka síce získal na krytie svojich pôžičiek začiatkom roku 1336 od kráľa doživotne Zvíkov a do zálohy niektoré ďalšie panstvá, ale potreboval kráľovu podporu pri svojich sporoch ( napr. s Vilémom zo Strakoníc ohľadom dedenia Bavorova ) a súčasne cítil narastajúci mocenský tlak ronovcov a pri strate funkcie Viléma z Landštejna hrozilo, že bude v kráľovskej rade osamotený. Samotný Ján Lucemburský bol v situácii, kedy potreboval vojenskú podporu všetkých českých pánov a preto sa nechcel v listine konkrétne zaväzovať proti nikomu a asi preto je text tak silne všeobecný.

Vojenská situácia pri Landave bola značne neistá, česká strana bola menej početná, ale odhodlanejšia a v bojoch skúsenejšia. Súperiaca strana bola síce početnejšia, ale Ľudovít Bavorský nevynikal odvahou a bál sa zveriť rozhodnutie konfliktu na neistý výsledok jednej bitky. Ján Lucemburský vyčkával a dúfal, že sa podarí markraběmu Karlovi z Tirolska prebiť do Bavorska a z druhej strany ohrozovať súpera ( Karel bol so svojim vojskom zablokovaný pred Kufsteinom, ktorý bránil syn cisára Ľudovít Braniborský ). Medzi oboma vojskami pri Landave, oddelenými len riekou, neustále prebiehali drobné šarvátky, ale po 12 dňoch cisársko-habsburské vojsko náhle odtiahlo. Ján Lucemburský ešte deň ostal pri Landave a snažil sa zistiť smerovanie nepriateľa. Po zistení, že nepriateľská koalícia smeruje k Linzu a znovu ohrozuje južné Čechy, vydal český kráľ rozkaz na rozptýlený presun jednotiek naspäť k Českým Budejoviciam. K boju ani následne nedošlo, nakoľko cisár požadoval od habsburgovcov vydať ako zálohu na jeho vojnové výdavky 4 rakúske mestá, s čím Oto Habsburský nesúhlasil a navyše obviňoval cisára z nerozhodnosti. Cisár po týchto rozporoch odtiahol domov a nechal habsburgovcov samotných, čo prakticky znamenalo ich spoločný neúspech. Ján Lucemburský bol z vojenského ťaženia značne finančne vyčerpaný a hrozilo, že súper sa bude naďalej vyhýbať rozhodnému vojenskému stretu. Za tejto situácie považoval za rozumnejšie využiť svoju prevahu a rokovaním získať na svoju stranu habsburgovcov proti cisárovi.

Rokovania o prímerí, ktoré sa odohrávali vo Freistadte medzi českým kráľom a Otom Habsburským, asi neboli jednoduché, nakoľko údajne Johana, manželka Otovho brata Albrechta II. ( Chromého ), pri rokovaniach opakovane ukludňovala obe strany, aby sa prímerie podarilo uzavrieť.

Ján Lucemburský následne odišiel do Prahy znovu vymáhať peniaze na zaplatenie svojich výdavkov. Rokovania s habsburgovcami pokračovali v říjnu v Enži a ohľadom Korutánska skončili zachovaním aktuálneho stavu, teda v rukách habsburgovcov. Dohody z Enži pobúrili markraběho Karla a tirolskú šľachtu, ktorá sa zapojila v bojoch na strane lucemburgovcov a dohodu považovali za zradu. Ján Lucemburský sa snažil na rokovaniach s tirolskou šľachtou v Schärdingu 22. prosince 1336 uchlácholiť syna Karla ako aj tirolských predákov, aby otupil ich odpor k zmluve. Následne Karel pripojil svoju pečať k niektorým Enžským dohodám a spoločne odišiel s otcom do Čiech ( podľa Palackého Ján Jindřich svoju pečať nepripojil ). Zmier s rakúskymi vojvodami priniesol pacifikáciu hrozby zo strany habsburgovcov, návrat Znojma do českých rúk, zálohu dvoch rakúskych miest za 10.000 hrivien striebra, ktoré sa rakúska strana zaviazala splatiť. Ale veľa súčasníkov bolo prekvapených ústupnosťou českého kráľa, keď pri tak obrovských nákladoch celého ťaženia a jasnej lucemburskej prevahe neboli dosiahnuté väčšie zisky. Začiatkom roku 1336 Rád nemeckých rytierov pokračoval v krížovej výprave proti litevcom, pričom sa mu podarilo zmocniť dôležitého litevského hradu Žmudi a na jeho mieste postaviť svoje nové sídlo Marienburg ( Marlborg ). Český kráľ a česká šľachta sa spolu so zaťom Jindřichom Dolnobavorským pripojili k tomuto zimnému ťaženiu. Dôvodov bolo viacero. Počas krížovej výpravy územie účastníkov nesmelo byť napadnuté, výprava bola šancou na zbohatnutie a tým odčinenie rozpačitého výsledku vojny s habsburgovcami, český kráľ bol zároveň arbitrom medzi Poľskom a Rádom a umožňoval výprave zabezpečiť bezkonfliktný prechod vedľa Poľského kráľovstva. Cestou na Litvu sa české vojsko zastavilo vo Vratislavi, kde český kráľ posilnil český vplyv novými zmluvami s Jindřichom Javorským a Bolkom Munsterberským a rozhodol spor o dedení Ratibořska po smrti vojvodu Leška v prospech Mikuláša II. Opavského. Na dvoch významných majetkovo právnych listinách je ako svedok uvedený aj Vilém z Landštejna. Na prvej listine zo 6. ledna 1337 je dokladovaný odpredaj bývalého rožmberského majetku - panstva Prudnik Boleslavovi II. Opolskému so sídlom na Falkenbergu za 2.000 kôp pražských grošov. Týmto odpredajom boli hrad Vogendrossel (založený Vokom z Rožmberka) a pod ním mesto Prudnik (založené Jindřichom z Rožmberka) odčlenené od českého kráľovstva. Táto zdanlivá územná strata pomohla vojvodu Boleslava presvedčiť, aby prijal svoje vojvodstvo ako české léno. Vilém z Landštejna je v tejto listine uvedený bez oficiálnej funkcie. Ďalší dokument zo 14. ledna 1337 informuje, že Ján Lucemburský udelil Ratibořicko ako dedičstvo Mikulášovi II. Opavskému – manželovi sestry pôvodného vojvodu Leška Ratibořského, ktorý zomrel roku 1336. Takýto spôsob dedenia bol v poľských pomeroch neštandardný a asi preto, podľa listiny, sa musel nový majiteľ Mikuláš Opavský vzdať miest Hlivice a Kozlí v prospech pôvodných piastovských dedičov. Na tomto dokumente je ako zúčastnený uvedený Vilém z Landštejna s prekvapujúcou funkciou „capitaneo Boemie“.

Prvá listina ohľadom odpredaja mestečka Prudnik - pôvodne rožmberského majetku ukazuje, že niektoré majetkové výmeny českej šľachty s Jánom Lucemburským mali často svoj vyšší cieľ. Preto aj majetky darované Petrovi z Rožmberku zo strany Jána Lucemburského, nemuseli byť len darmi resp. „úplatkami“ za podporu voči markraběmu Karlovi, ale často krát dohodnuté výmeny boli potrebné pre úspech pri strategickom rozširovaní českého vplyvu do okolitých území. Podobným príkladom snahy o rozširovanie vplyvu boli aj rokovania ohľadom zástavy mesta Pirny, na začiatku roku 1336, kde na jednej z listín je ako svedok taktiež uvedený Vilém z Landštejna. Ukazuje to, že Ján Lucemburský nekonal vždy len ako rozhadzovačný rytier dobrodruh, ale často krát jeho rozdávanie kráľovských majetkov súviselo s vyššími cieľmi. Z neúplných informácii nevieme posúdiť, či impulzy k tomuto konaniu prichádzali od Jána Lucemburského alebo od jeho radcov.

Na druhej listine sa pri Landštejnovom mene objavila funkcia „capitaneo Boemie“, pričom o pár dní staršia listina žiadny podobný titul neuvádza. Funkcia kapitána resp. hejtmana bola dočasne udeľovaná správcovi kráľovstva v dobe neprítomnosti kráľa. Ťažko posúdiť či sa v tomto prípade jednalo len o formálne udelený titul pre Viléma z Landštejna, aby kráľ splnil svoj sľub o povznesení Viléma nad iných českých pánov ( viď listina z Neukirchenu ) a zároveň tým uvoľnil funkciu podkomořího pre kráľovho obľúbenca Oldřicha Pluha z Rabštejna alebo na dobu svojho taženia na Litvu skutočne poveril spravovaním kráľovstva Viléma. V takom prípade, by sa asi Vilém z Landštejna samotnej výpravy do Litvy už nezúčastnil.

Účasť na krížovej výprave bola úspešná po politickej stránke, za asistencie českého kráľa postúpili dopredu rokovania poľského kráľa s Rádom nemeckých rytierov, podarilo sa ďalej upevniť závislosť sliezskych vojvodstiev na českom kráľovstve a dohodnúť zmluvu o zachovaní mieru s Poľskom. Lucemburgovci sa pokúsili postupne ovládnuť aj vratislavské biskupstvo, ale v tomto kroku narazili na neústupnosť vratislavského biskupa Nankera, ktorý sa ukázal ako tvrdý odporca. Po vojenskej stránke bola výprava menej úspešná, nakoľko teplá zima neumožnila križiackym vojskám dostať sa hlbšie na územie Litvy. Asi jediným úspechom bolo založenie dvoch hradov na hraniciach s Litvou, pričom jeden z hradov dostal meno Baierburg, po zaťovi českého kráľa Jindřichovi Dolnobavorskom. Na výprave lucemburgovcov sprevádzali aj zdravotné problémy, Karel sa zdržal so žaludočnými problémami v Královci a Jánovi Lucemburskému sa v priebehu výpravy zhoršil zrak. Pri spätnej zastávke vo Vratislave sa pokúšal o vyliečenie problémov so zrakom Jána Lucemburského jeho francúzsky lekár. Po neúspechu ho nahnevaný kráľ Ján nechal zašiť do vreca a hodiť do Odry. Po návrate do Prahy sa český kráľ zveril so svojim zrakom do rúk arabskému lekárovi, ktorý tiež nebol úspešný, dokonca následkom jeho liečenia Ján úplne slepol na pravé oko. V únoru 1337 druhá manželka Jána Lucemburského Beatrix Bourbonská porodila syna, ktorému v snahe zapáčiť sa českému prostrediu, bolo pri krste dané meno Václav. Tieto snahy českého kráľa o zvýšenie obľuby nenašli patričný ohlas, čo u Jána vyvolávalo až zúrivosť. Potvrdzujú to aj Karlové spomienky, v ktorých uvádza, že jeho spoločná cesta otcom z Vratislavy do Prahy sa niesla v ponurej atmosfére.

Ján Lucemburský si asi uvedomoval svoj zrakový handicap, ktorý ho oslaboval ako politika a rytiera, nakoľko stále viac sa musel spoliehať na pomoc iných. Karel bol zase deprimovaný zo snahy otca udomácniť sa spolu s novou manželkou a najmladším synom v Čechách, pričom Jánovi príliš nezáležalo na záujmoch svojich starších synov. Pri takejto nálade nebolo ďaleko k hádkam a výčitkám. Nedá sa vylúčiť Jánova kritika Karlových vojenských neúspechov napr. ťaženia proti Bolkovi Münsterberskému koncom roku 1335, prípadne zdravotná absencia Karla počas poslednej výpravy. Výsledkom asi bolo rozhodnutie markraběho Karla, ešte v priebehu dubna, s malou družinou odísť podporiť svojho brata do Tirolska a pri tom preukázať svoje vojenské schopnosti.

Po návrate do Prahy Ján Lucemburský narýchlo zorganizoval korunováciu svojej manželky českou kráľovnou. Samotný akt korunovácie prebehol 18.května 1337 v kostole sv. Víta, pričom český kráľ musel improvizovane nechať korunovať svoju manželku svojou vlastnou kráľovskou korunou, nakoľko koruna českej kráľovny bola pravdepodobne použitá ako záloha za jeho dlhy. Ani korunovácia nezlepšila vzťahy českého kráľa a jeho druhej manželky voči českému národu. Ján Lucemburský český národ opakovane poburoval svojím nadmerným míňaním českého striebra, zneuctením hrobov českých svetcov ako aj opakovaným vyháňaním národného miláčika Karla. Neúcta ku kráľovskému páru ostro kontrastovala s obľubou, aká bola preukazovaná Blanke z Valois. Situácia Beatrix Bourbonskú natoľko nahnevala, že sa rozhodla odísť z Čiech.

Ján Lucemburský pochopil, že Karel nad ním v boji o podporu českého prostredia definitívne vyhral. Aj v malej družine, ktorá sprevádzala Karla do Talianska prijali účasť zástupcovia rodov, na ktorých podporu Ján spoliehal ( napr. Jan z Lipé – český maršálek, Zbyňek Zajíc Zámorský ) a aj Mikuláš II. Opavský, napriek podpore Jána Lucemburského pri dedení Ratibořicka, ostal podporovateľom Karla. Uvedomovanie si tejto nepríjemnej skutočnosti a opakovaná neúcta k jeho druhej manželke mohli priviesť kráľa Jána k ďalšiemu výbuchu zúrivosti, na základe ktorého vykázal Blanku z Valois preč z Prahy do Brna a zároveň zakázal posielať za Karlom do Talianska akékoľvek dôchodky.

Ján Lucemburský sa rozhodol opustiť Čechy 9. července 1337, pričom správou kráľovstva poveril vyšehradského probošta Pertholda z Lipé. Pred svojím odchodom znovu potreboval získať ďalšie finančné prostriedky, pričom najvhodnejším poskytovateľov úveru bol zase Peter z Rožmberka. Obdobie pred odchodom kráľa dokumentuje aj zápis v Zemských deskách zo zasadania zemského súdu, ktorý prerokovával majetkový spor Petra z Rožmberka proti Mikešovi nazývanému Piskle. Z tohto dokumentu z 18. června 1337 vyplýva, že najvyšší komorník Peter z Rožmberka neriadil priebeh súdu, nakoľko bol priamo zainteresovaný v spore a jeho miesto zaujal Ján Lucemburský. Napriek dokumentom, ktorými Mikeš dokazoval svoje práva, český kráľ pririekol sporné dedičstvo Petrovi z Rožmberka. Bola to nová forma splátky dlhu alebo len plnenie záväzkov z listiny Neukirchenu? Väzby Jána Lucemburského s Petrom z Rožmberka boli skutočne nadštandardné. Medzi prísediacimi českými pánmi na tomto zemskom súde zasadal aj Vilém z Landštejna, podľa mne dostupných dokumentov, posledný krát titulovaný ako kráľovský podkomoří.

Vilém z Landštejna v súperení o funkciu podkomořího asi ustúpil pánovi Oldřichovi Pluhovi, ktorý túto funkciu určite znovu zastával v roku 1338. Vilém, ktorý v následných listinách vystupuje už bez oficiálnej funkcie podkomořího, bol z konečného výsledku tejto funkcie asi sklamaný a následne roky sa viac sústreďoval na správu svojich majetkov.

Použitá literatúra:
Zdeněk Žalud: „Páni z Landštejna do doby husitské“ Praha 2001
Jiří Spěváček – „Král diplomat“ Panorama Praha 1982
František Palacký: Dějiny národu českého II.
Lenka Bobková: Velké dejiny zemí koruny České – svazek IV.a 1310 – 1402, Paseka 2003
František Kavka: Karel IV. Historie života velkého vladaře, Mladá fronta 2002
Zbraslavská kronika CHRONICON AULAE REGIAE, autor vysvetliviek Zdeněk Fiala
Ján Urban: „Lichtemburkové – Vzestupy a pády jedného panského rodu“ NLN 2003
Matúš Kučera: Pater Patriae – vydavateľstvo Tatran 1981
Internetové dokumenty a regesta viď stránky: Centrum Medievistických studií, Monasterium.net, Monumenta Germaniae Historica a iné.