Středověk
Dnes je: 24. 07. 2017  | Hlavni strana | Seznam rubrik | Odkazy | RSS | Forum |  
Hlavní menu
Novinky
05.02.2017: Rodokmen
Po dlouhé době rodokmen: Páni z Pardubic

17.04.2016: Jakub Kon(e)ček z Prus
Nižší moravský šlechtic, v závěru života majitel zdouneckého panství

28.02.2016: Maršík z Radovesic
Poslední komentáře
  • chenlina20170722 michael kors bags pandora bracelet christian louboutin uk oakl ey sunglasses m . . . (Hrad Zvíkov)
  • chenlina20170722 michael kors bags pandora bracelet christian louboutin uk oakl ey sunglasses m . . . (Písaři ve středověku)
  • chenlina20170722 michael kors bags pandora bracelet christian louboutin uk oakl ey sunglasses m . . . (Richenza, Alžběta Rejčka)
  • chenlina20170722 michael kors bags pandora bracelet christian louboutin uk oakl ey sunglasses m . . . (Richenza, Alžběta Rejčka)
  • chenlina20170722 michael kors bags pandora bracelet christian louboutin uk oakl ey sunglasses m . . . (Rohatecký pas)
  • Sociální sítě a ostatní






    Šlechta

    * Zlatá doba Striebornej ruže - 7.čas

    Autor: Mildi . Vydáno dne 28. 07. 2013 (2913 přečtení)

    Po odchode Jána Lucemburského z Čiech v červnu 1337 nastala v krážovstve rozpačitá atmosféra. Stranu priaznivcov následníka trónu Karla znechutilo jeho „de facto“ vyhnanstvo v Taliansku. Strana českých pánov, ktorá posilnila svoje mocenské pozície po ostatnom príchode kráža Jána do Čiech (Pertold z Lipé, Oldřich Pluh, ..), zase naopak tušila, že sa Ján dlhší čas v Prahe neukáže a markrabě Karel si skôr či neskôr znovu prisvojí najvyššiu moc.

    Z hžadiska budúcnosti bola situácia, pre Jánom stanovených správcov o to háklivejšia, že mali zákaz poskytova Karlovi, ako aj jeho manželke Blanke v Brne, akékožvek finančné príjmy.
    Ján Lucemburský sa z Prahy vybral rokova s cisárom źudovítom Bavorským, pravdepodobne na základe žiadosti francúzskeho kráža. Filip VI. potreboval odkloni cisára od spojenectva s Eduardom III., ktorý vzniesol požiadavku na francúzsky trón a zháňal spojencov proti Filipovi VI.
    Ján Lucemburský bol ochotný obetova dovtedy striktne nepriatežskú stratégiu voči cisárovi pre francúzske politické záujmy. Zbytočné boli ústupky českého kráža habsburgovcom z roku 1336, aby ich získal na svoju stranu proti cisárovi, keď teraz bol sám žiadatežom cisára o rokovania.
    Jánovi Lucemburskému sa na týchto rokovaniach nepodarilo zabráni spolku cisára s Eduardom III. proti Filipovi VI.. źudovít Bavorský sa priklonil k Eduardovi, nakožko ten mu sžúbil vyplati vysokú sumu 300 000 zlatých, za vojenskú podporu s 2000 jazdcami.
    Keď český kráž neuspel u cisára snažil sa aspoň získava iných spojencov pre francúzskeho kráža. Sám Ján sžúbil Filipovi VI., v prípadnom konflikte s Eduardom III., podporu 500 žoldnierov, za čo od neho hneď vopred získal finančnú zálohu.
    Konanie Jána Lucemburského, ktorý v snahe pomôc francúzskemu krážovi, bol zrazu ochotný sa doprosova aj nepriatežovi českých záujmov, sa môže zda nepochopitežné. Ale keď sa pozrieme na danú situáciu očami lucemburských záujmov, tak to bolo prakticky nevyhnutné.
    Lucemburské hrabstvo ležalo medzi francúzskym krážovstvom a rímskou ( nemeckou ) ríšou, ktoré silne ovplyvňovali jeho bezpečnos. Navyše Ján Lucemburský si svojimi výbojmi získal v okolí viacerých latentných protivníkov ( napr. Ján Brabantský ) a bez dobrých vzahov so susednými mocnosami, by bolo jeho postavenie vežmi neisté. Preto záujmy Českého krážovstva museli ustúpi.


    Zobrazenie anglického kráža Eduarda III. podža tumby z jeho hrobu


    Mladý Karel riešil svoje „vyhnanstvo“ operatívne a s nadhžadom. Smeroval za bratom do Tirolska okžukou cez Uhorsko, lebo nemal možnos prechodu cez rakúske územia. Cestou sa zastavil v Budíne u uhorského kráža, kde pravdepodobne začal rozvíja svoju vlastnú sobášnu politiku, a následne pokračoval k jadranskému pobrežiu. Tu sa s pomocou uhorského magnáta Bartolomeja zo Senje nalodil na lode a plával do Talianska, kde hodlal po boku Benátok bojova proti Mastinovi della Scala ( pán z Verony, bývalý protivník lucemburgovcov ešte z obdobia ich talianskej signorie ). Na mori lode s Karlovou posádkou paradoxne obkžúčili práve lode Benátskej republiky s ciežom zaja cestujúcich a získa výkupné. Karol musel použi les a ukrytý pod sieami v malej bárke ujs k pobrežiu, odkiaž s pomocou aquilejského patriarchu mohol vykúpi zvyšok svojej zajatej družiny. Následne sa spojil so svojim bratom Jánom Jindřichom a jeho tirolskou družinou a začal vlastné výboje proti rodu della Scala. Podarilo sa mu bojom, žsou a s podporou Benátskej republiky obsadi mestá Belluno, Feltre a Cadore, čím vytvoril svoju vlastnú malú „podalpskú“ dŕžavu.
    Toto rytierske dobrodružstvo markraběho Karla ale nebolo zadarmo. Domov do Čiech sa už živý nevrátili Ján z Lipé ani Karlov priatež Bušek starší z Velhartic.
    Koncom roku 1337 sa markrabě Karel vracal do vlasti už cez rakúske územia. Pravdepodobne krátko predtým odsúhlasil dohody svojho otca s habsburgovcami. Najprv sa zastavil u svojej manželky v Brne a následne prišiel do Prahy a ujíma sa moci minimálne nad priamymi krážovskými majetkami. Medzi jeho prvé zahranično-politické aktivity patrila cesta do Uhorska, kde na Vysegrade začal uzatvára viaceré dohody s uhorským krážom Karolom Róbertom.
    Asi najdôležitejšími boli dohoda o budúcom manželstve Karlovej dcéry Markéty a následníka uhorského trónu źudovíta a dohoda o podpore následníctva uhorského kráža v Požsku, ak by požský kráž Kazimír ( švagor uhorského kráža ) zomrel bez mužských potomkov.
    Karlove rokovania pravdepodobne naväzovali na jeho rok staré stretnutie s uhorským krážom, cestou do Talianska. Dobré vzahy s uhorským krážom umožňovali žahšie si ustráži požského kráža Kazimíra a tým si zaisti východnú hranicu a uvožni ruky k aktivitám na západe a v Sliezsku.
    Karol Róbert zase spriadal plány ako získa pre svoj rod ďalšie potenciálne rozšírenie moci. Chystal si podmienky pre prípadné prevzatie požskej krážovskej koruny pre jedného zo svojich synov ( asi Ladislava ), ak by nemal Kazimír mužských potomkov. Tak isto plánoval získa krážovský post pre svojho syna Ondreja v Neapolskom krážovstve. Požsko a Neapol boli jeho budúce záujmové zóny.

    Pre tieto „požské záujmy“ si uhorský kráž potreboval zabezpeči podporu u lucemburgovcov, ktorí v susednej sliezskej oblasti mali zase svoje mocenské aktivity.
    Možná synergia politických ciežov a asi aj osobne dobré vzahy markraběho Karla a Karola Róberta z Anjou viedli k podpisom dohôd 1. března 1338 v uhorskom Vysegrade.
    Otázne bolo právne postavenie markraběho Karla, keďže krážom bol Ján Lucemburský a tieto dohody s ním neboli konzultované. Mladý Karel si toho bol vedomý a asi preto si ako sprievodcov a radcov prizval Těmu z Koldic a Viléma z Landštejna. Títo páni patrili k dvoru jeho otca Jána Lucemburského a zároveň boli známi ako jednatelia a ručitelia sobášnych dohôd už v minulosti ( jednania o svadbe Jána Jindřicha s Markétou Tirolskou ). Karel, práve využitím týchto radcov, mohol podpori legitimitu svojich jednaní a zároveň utlmi prípadné podozrenia svojho otca, že nekoná nič proti jeho záujmom.
    Vilém z Landštejna, bol v tomto období bez oficiálnej funkcie a rád sa pridal k mladému Karlovi a spolu s Těmom z Koldic ako jeho radcovia vo únoru 1338 spoločne cestovali do Uhorska. Z listiny zo 4. srpna 1342, ktorou nový uhorský kráž źudovít potvrdzoval dohody z roku 1338 vyplýva, že do rokovaní okrem Těmu z Koldic a Viléma z Landštejna bola zahrnutá aj Karlova manželka Blanka z Valois, ktorá potvrdzovala dohody.
    Zainteresovanie Blanky do týchto dohôd mohol by tiež taktický krok zo strany markraběho Karla voči uhorskej krážovnej Alžbete ( sestra požského kráža Kazimíra ), ktorá mala silný vplyv na svojho manžela Karola Róberta. Oficiálne zainteresovanie krážovských manželiek do týchto rokovaní zvyšovalo Alžbetino postavenia a legitimizovalo jej zasahovanie do uhorskej politiky.

    Východnú hranicu krážovstva sa dobrými vzahmi s Anjouvcami podarilo stabilizova, ale viac pozornosti bolo potrebné venova zmenám na západnej hranici, dianiu v Nemeckej ríši.
    Cisárovi źudovítovi Bavorskému sa začalo dari meni verejnú mienku v ríši vo svoj prospech aj vďaka podpore cirkevných legistov, minoritov bratov Viliama z Occamu a Marsilia z Padovy. Títo našli útočisko na jeho dvore a šikovnou propagandou sa im podarilo vzbudi nacionálnu nemeckú hrdos proti mocenskej snahe pápeža schvažova ( aprobova ) nemeckých krážov. Záujmy Avignonu sa darilo interpretova ako predlženú ruku francúzskeho kráža. Tak sa cisárovi podarilo zmeni svoj osobný spor s pápežom za principiálny spor Nemeckej ríše proti prehnanej moci chtivosti pápeža. źudovít Bavorský sa v roku 1338 snažil s pomerne umierneným pápežom Benediktom XII. vyjednáva prostredníctvom ríšskych biskupov. Dobrácky Benedikt XII. bol ochotný rokova, ale nie prostredníctvom cisárom vybraných biskupov. Cisár, asi ako odpoveď, pritvrdil svoje postoje na sneme vo Frankfurte 17. května, kde ostro odmietol požadovanú aprobáciu zvolených nemeckých krážov. Tým sa dohoda stala nemožná. Pápež ale nevyhrocoval spor s cisárom, v snahe zachova šance odkloni cisára źudovíta od spojenectva s Eduardom III. proti francúzskemu krážovi Filipovi VI.. Ján Lucemburský sa vyhýbal účasti na snemoch zvolávaných cisárom, aby sa vyhol jednoznačnému postaveniu buď za cisára alebo za pápeža. Zároveň pochopil, že pri stále vzrastajúcej podpore źudovíta Bavorského v ríši, je nutná spolupráca s Karlom, aby mohli ubráni lucemburské záujmy. V dubnu 1338 poslal Karlovi posolstvo, aby za ním prišiel do Lucemburska.
    Karel sa hneď so silným oddielom 500 ozbrojencov vydal za otcom. Vo Frankfurte nad Mohanom bol zadržaný cisárom a po rokovaniach s ním sa vrátil do Čiech. Karel v pamätiach uvádza, že dôvodom prečo nepokračoval za otcom do Lucemburska bolo, že jeho sprievod ( 500 jazdcov ) bol väčší než dovožoval sprievodný glejt (len 200 jazdcov).
    Skutočný dôvod návratu Karla a ani obsah jeho rokovaní s źudovítom Bavorským nie je známy. Spätne sa zdá, že komunikácia medzi Jánom Lucemburským a Karlom bola nedostatočná a ich kroky nezladené. Cisár asi Karla mystifikoval vymyslenými dohodami s jeho otcom a Jána Lucemburského naopak dohodami s Karlom. Pre oboch lucemburgovcov to bola politická výstraha do budúcnosti.
    źudovít Bavorský pokračoval v upevňovaní svojho postavenia na snemoch, ktoré vyvrcholili v záři 1338 v Koblenzi, na ktorom sa zúčastnil aj anglický kráž Eduard III., ktorý ako spojenec cisára prijal hodnos generálneho vikára v Germánii a Teutónii. Cisár zároveň Eduardovi sžúbil sprostredkovanie sobáša jeho dcéry s niektorým z habsburgovcov, čím si mohol k sebe viac pripúta obe tieto strany. Naopak lucemburská jednota utrpela ranu účasou Balduina Trevírského na sneme. Balduin sa dokonca zaviazal podporova Eduarda III. v boji proti Francii 500 ozbrojencami za mesačný žold 10.000 zlatých. Následne sa cisárovi podrobili aj českí spojenci Rudolf Saský a za českého kráža Jindřich Dolnobavorský starší. Ján Lucemburský, ako jediný z významnejších ríšskych kniežat, zotrvával pri podpore francúzskeho kráža Filipa VI.. Hrozila mu úplná izolácia v ríši.

    Dobové zobrazenie stretnutia cisára źudovíta Bavorského a Balduina arcibiskupa Trevírskeho


    Táto situácia bola pre lucemburgovcov značne nebezpečná. V únoru 1339 sa Ján Lucemburský v Trevíre stretol so svojím strýkom Balduinom a spoločne hžadali východisko.
    Obsah ich rokovaní nepoznáme, ale následne Ján Lucemburský urobil neočakávaný krok, keď sa 20. března 1339 odhodlal zloži źudovítovi Bavorskému lénny sžub a uzavrie dohodu o spolupráci. Lénnym sžubom prijal od cisára, nie len Lucemburské hrabstvo, ale aj České krážovstvo a ostatné územné zisky. Cisár si vynútil, aby tento akt potvrdili markrabě Karel a jeho brat Ján Jindřich spolu s vybranými českými pánmi Petrom z Rožmberka, Pertoldom z Lipé, Vilémom z Landštejna, Hynkom Berkom z Dubé a Otom z Bergova.
    Prijatie českého krážovstva ako ríšskeho léna bolo v rozpore s privilégiami, ktoré malo české krážovstvo ( najmä Zlatej buly Sicílskej z roku 1212 ) čo samozrejme Karel a česká šžachta ostro odmietali, lebo to degradovalo postavenie Českého krážovstva.
    Karel sa okamžite vybral za otcom do Lucemburska, pričom Ján Lucemburský sa zároveň rozhodol ís do Čiech. Stretli sa 20. dubna v Miltenberku, kde Karel spolu s českou šžachtou odmietli lénny akt a vyhlásili ho za neplatný, nakožko cisár pri rokovaní s Jánom Lucemburským použil lživé tvrdenie, že sa na tomto kroku už predtým dohodol s Karlom. Odmietnutie dohody ešte vystupňoval Ján Jindřich tým, že nedovolil prechod cisárových vojsk do Talianska cez svoje tirolské územie.

    Pri analyzovaní lénneho aktu je možné predpoklada, že český kráž vedel o neakceptovatežnosti tohto kroku v Čechách, pričom sa sám chystal do Čiech vysvetli svoje kroky. Zdá sa, že Karel po stretnutí s otcom v Miltenberku asi po úvodnej výmene názorov, pochopil otcove kroky.
    Čím mu asi Ján Lucemburský zdôvodnil svoj postup? Ján Lucemburský videl nutnos lénneho aktu v širších súvislostiach. Tento akt mohol slúži ako ústretový krok źudovítovi Bavorskému, ktorý chcel dosta pod kontrolu aj posledného rebelujúceho kurfirsta – českého kráža. Mohla to by cisárova požiadavka, po splnení ktorej, by zvážil svoj odklon od spojenectva s anglickým krážom.
    Český kráž týmto krokom mal poslúži záujmom francúzskeho kráža a pápeža, pričom asi vopred tušil reakciu svojho syna spolu s českou šžachtou. Možno preto nenamietal, aby v lénnom dokumente bol požadovaný súhlas jeho synov ako aj českej šžachty, nakožko očakával z ich strany odmietnutie.
    Karel po vysvetlení situácie asi pochopil, že bez zohžadňovania „celoeurópskych záujmov“, nemá šancu, len s politikou lokálnych českých ciežov, uspie proti cisárovi, ktorý systematicky čoraz viac oslaboval politické postavenie a moc lucemburgovcov.


    O Vilémovi z Landštejna vieme, že 4. dubna 1339 v Třeboni odsúhlasil vysviacku nového oltára v Borovanoch. Oltár nadačne založila Vilémova druhostupňová sesternica Lidmila dcéra Voka zo Svín, pričom tento akt okrem pána Viléma ako hlavy rodu, odsúhlasoval aj źudmilin brat Jaroslav. Ženy v landštejnskom rode mali možnos sa realizova hlavne aktivitami v prospech cirkvi. Z roku 1261 sa zachoval dokument ( listina je ale spochybňovaná ), kde Lidmilina stará mama Anežka, vdova po Pelhřimovi z Třebone, darovala bratom z vyšebrodského kláštora do držby kostol v Nemeckom Rychnove. Známe sú aj aktivity sestier Ojířa ze Svin Lidmily z Ríše a Kateŕiny pri podpore kláštora Porta Coeli a pri zakladaní kláštora v Pohlede cca. v rokoch 1262 - 1267.

    Od 4. do 20. dubna mal Vilém dos času na cestu, spolu s Karlom, do ríše protestova proti lénnemu aktu. Jeho osobná účas v Miltenberku nie je ale priamo potvrdená žiadnym dokumentom. Ján Lucemburský spolu s Karlom spoločne z Miltenberku pokračovali do Norimberku a Landshutu, kde sa dozvedeli, že cisár pod nátlakom prinútil Jindřicha Dolnobavorslého, aby zasnúbil svojho syna Jána s cisárovou dcérou, čím im prekazil pripravovaný sobᚠmalého Jána s dcérou požského kráža, dohodnutý lucemburgovcami vo Vysegrade roku 1336. Cisár źudovít Bavorský týmto jasne naznačil, že sa chystá likvidova vplyv lucemburgovcov v Dolnom Bavorsku.
    Následne Karel aj Ján prišli do Prahy, kde český kráž zase zháňal peniaze. 1. června na sneme museli obaja zložito vyjednáva o berni. Výsledkom bol sžub, že sa jedná o poslednú berni a navyše vyššia šžachta, ktorá berni krážovi schválila, sa asi na nej nemusela podieža.
    Otec a syn následne riešili nakopené problémy v krážovstve. Ján, na základe žaloby proti vojvodovi Mikulášovi Opavskému (a Ratibořickému ) o zneužívaní práv, sa tak rozhneval, že chcel Mikulášovi odobra jeho majetky. Až na základe príhovoru markraběho Karla a okamžitého poddania sa pána Mikuláša, kráž znovu prijal jeho mannskú prísahu, ale odobral mu hrady Edelštejn a Cukmantl ( aj spolu s baňami na zlato ).
    Je otázne, či Jána Lucemburského tak popudili žaloby na opavského vojvodu alebo staré Mikulášové hriechy ( podpora markrabího Karla v roku 1337 ) spolu s vidinou možných príjmov zo zlatých baní.

    Karel zase, tak ako pred rokom, aj v lete roku 1339 musel vojensky vytiahnu proti Mikulášovi z Potštejna. Mikulášové spory s kutnouhorskými mešanmi neprestávali a tak Karel tohto pána obžahol na jeho hrade Potštejne. Mikulᚠsa odmietol vzda a následne zomrel v ruinách veže hradu. Pri tomto spore sa označuje pán z Potštejna ako narušitež poriadku, ale nič nie je čierno-biele. Mikulᚠz Potštejna mal dlhoročné spory s paliermi z Kutnej Hory, ktorý pre ažbu striebra potrebovali vežké množstvo dreva a neraz si ho brali z jeho majetkov. Ale keďže striebro bolo strategickou surovinou pre lucemburgovcov, bolo od začiatku jasné na koho stranu sa priklonia kráž a markrabí.

    Ján Lucembuský medzitým pokračoval rieši spory s biskupom Nankerom do Vratislavi. Príčinou sporu bol hrad Milíč, ktorý pre jeho strategickú polohu na hranici s Požskom chcel český kráž od biskupa kúpi. Ten nesúhlasil, tak Ján Lucemburský hrad obkžúčil a aj s pomocou žsti dobyl. Teraz biskup požadoval hrad vráti cirkvi. Kráž nemal chu ho vraca, čo biskupa rozzúrilo, že verejne nazval Jána Lucemburského „králikom“ a uvalil na neho cirkevnú kliatbu. Následne sa biskup presahoval z Vratislavi do Nisy a obojstranné nepriatežstvo pokračovalo.
    Do Sliezka prišiel za Jánom aj jeho syn Karel a pri ich spoločnom pobyte v Budišíne ich zastihol posol s informáciou o začiatku vojny medzi Franciou a Anglickom. Ján Lucemburský sa okamžite vybral do Porúria, kde zbieral vojsko na pomoc Filipovi VI.. Karel sa vrátil do Prahy, kde vládu v Čechách zveril Petrovi z Rožmberka a na Morave Čeňkovi z Lipé, a sám s vojenským oddielom išiel cez Štrubinu za otcom. V Štrubine už nezastihol svojho švara Jindřicha Dolnobavorského živého a navyše cisár, ako svokor jeho nezletilého syna Jána, prevzal vládu v Dolnom Bavorsku. Lucemburgovci tým úplne stratili vplyv v Dolnom Bavorsko a Karel na situácii už nemohol nič zmeni.
    Vilém z Landštejna sa aženia proti anglickému krážovi nezúčastnil a ostal doma. 24. října spolu s hraběm z Otingenu spoločne od juhozápadu na severovýchod prešli a spresnili spoločnú hranicu medzi Novými Hradmi a Třeboňou na českej strane a Weitrou na rakúskej strane. Vymeriavanie hranice sa konalo na žiados rakúskeho vojvodu Albrechta II., nakožko hraničné spory v tejto časti hranice boli časté a spôsobovali vyhrocovanie vzájomných vzahov.
    Rakúsky vojvoda poveril za svoju stranu vymeriavaním hranice hraběho źudovíta z Otingenu, ktorý bol zároveň „hauptmanom“ vo Weitre. Partner na českej strane Vilém z Landštejna vystupuje ako vlastník protižahlého územia a nedeklaruje žiadne krážovské splnomocnenia. Akceptáciu Viléma ako partnera za českú stranu mohlo garantova jeho priame vlastníctvo hraničných majetkov, podpora Petra z Rožmberka, ktorý zastupoval kráža, prípadne aj jeho rodinné spojenie na habsburgovcov. Vilém v dokumentoch vystupuje nie len ako majitež Třebone, ale už aj Nových Hradov.

    Vojnový konflikt francúzskeho kráža Filipa VI. a anglického kráža Eduarda III. síce vypukol, ale Eduard nedostal očakávanú podporu od cisára źudovíta Bavorského. Po patovej situácii u Bouvines, kde sa protivníci neodhodlali k otvorenej bitke, sa celé aženie skončilo 3 ročným prímerím.
    Neúčas cisára v konflikte mohla prameni z jeho známej nechuti priamo riskova na bojisku, ale už sa mohla prejavova aj diplomatická aktivita Avignonu v prospech Filipa VI. ako aj vplyv cisárovej manželky francúzskeho pôvodu, ktorá tiež lobovala v prospech francúzskeho kráža.

    Ján Lucemburský ako aj Karel ostali po Novom roku 1340 vo Francúzsku. Filip VI. si ich pomoci vežmi cenil a dával to najavo. Pre markrabího Karla bol pobyt vo Francúzsku príležitosou ako sa zviditežni aj v tejto časti Európy, kde bolo pre neho navyše aj veža kultúrnych ako aj spoločenských inšpirácii. Nechystal sa k rýchlemu návratu do Čiech, naopak vážne sa pripravoval na križiacku výpravu proti maurom v Španielsku, čím si chcel vybojova slávu a rešpekt, akú mal v Európe jeho otec. Plány sa ale zmenili v momente, kedy si Ján Lucemburský liečil svoj zrak u lekárov na vysokom učení v Montpelliere, výsledkom ktorého ale bolo jeho úplné oslepnutie.

    Napriek občasným výbuchom osobnej antipatie Jána Lucemburského ku Karlovi, si Ján v tomto stave musel uvedomova závislos svoju, ale aj celého rodu, od budúcich úspechov svojho najstaršieho syna. Vadila mu Karlová dravos a nerešpektovanie otcovho spôsobu vládnutia, ale nemal inú možnos než sa s tým zmieri a všetky svoje sily poskytnú na podporu najstaršieho syna Karla.
    Následne v březnu 1340 sa obaja vybrali do Avignonu za pápežom Benediktom XVII.. Táto cesta mala formálne rieši problémy s vratislavským biskupstvom ( platbu pápežského desiatku z tejto diecézy a zrušenie cirkevnej kliatby uvalenej biskupom Nankerom ).
    Návšteva získala širší rozmer, nakožko sa diskutovalo o situácii v Nemeckej ríši a o možnostiach lucemburkovcov v boji s cisárom.
    Karel sa znovu stretol a kardinálom Pierrom de Rosieres, bývalým učitežom zo svojho pobytu v Paríži, a obaja si navzájom predpovedali budúcu kariéru ( Karel kardinálovi post pápeža a kardinál Karlovi post rímskeho kráža ). Karel sa pre Avignon stal, zatiaž skrytým, esom v boji proti cisárovi.
    Po tomto mocenskom povzbudení do budúcnosti, obaja lucemburgovci opustili Avignon a odišli do Paríža, odkiaž následne český kráž Ján pokračoval do Lucemburska a Karel sa vybral za ovdovelou sestrou Markétou do Dolného Bavorska. Markéta prosila o pomoc proti nátlaku cisára. Kým Karel prišiel za sestrou, ta už musela ustúpi cisárovi a odovzda mu moc vo vojvodstve.
    Karel sa rozhodol navštívi brata v Tirolsku, s ktorým následne odišli do Uhorska a Požska. Nie je známy presný ciež ich návštevy. Môžeme predpoklada, že Karel chcel rozvíja rodovú sobášnu politiku a zároveň medzinárodne etablova svojho brata.
    Možno testoval aj možnosti sobáša svojej ovdovelej sestry Markéty Dolnobavorskej.
    Návšteva bola predčasne ukončená správou o spiknutí proti Jánovi Jindřichovi v Tirolsku, do ktorého bola zapletená aj jeho manželka Markéta Tirolská ( Maultasch ).
    Karel sa krátko zastavil na Morave a hneď v červenci sa vybral s ozbrojenou družinou do Tirolska. Buškovi z Velhartic sa podarilo zaja Markétinho brata levobočka Albrechta Gorického, ktorý po mučení priznal detaily spiknutia. Spiklenci sa snažili zbavi lucemburskej nadvlády nad Tirolskom cestou anulovania manželstva Markéty a Jána Jindřicha a ako najvhodnejší spojenec prichádzal do úvahy cisár, ktorý sa nebál postavi ani pápežovi podporujúcemu lucemburkovcov.
    Celé spiknutie sa podarilo potlači a Markétu následne česká posádka internovala na hrade Tirol. Karel, ako zvyčajne, keď už mal k dispozícii vojsko, našiel pre jeho využitie ďalší ciež a to útok na hrabata z Gorice, ktorí podporovali spiklencov. Spolu s verným tridentským biskupom Mikulášom a aquilejským patriarchom Bertrandom sa na vianoce 1340 prebojovali až na predmestie Gorice. Ďalšieho dobýjania sa už Karel a Jánom Jindřichom nezúčastnili, nakožko dostali výzvu na stretnutie od svojho otca Jána Lucemburského.
    Dôvodom urgentnej výzvy bola smr nezletilého Jána Dolnobavorského ( vnuka českého kráža ), na základe ktorej cisár źudovít definitívne pripojil Dolné Bavorsko k svojim krajinám. Markétu, Karlovu sestru, matku Jána Dolnobavorského, cisár vyháňal aj z jej vdovského sídla v Burghausene. Český kráž sa so svojimi synmi stretol 21. února 1341 v severo-tirolskom Halle. Mocenské zmeny v Dolnom Bavorsku znamenali odrezanie priameho prístupu z Čiech k Tirolsku. Po likvidácii lucemburského vplyvu v Dolnom Bavorsku sa jasne ukazovalo problematickým aj udržanie Tirolska.
    O čom rokovali lucemburgovci môžeme len predpoklada. Kráž Ján už predtým neveril v udržatežnos Tirolska ( čo naznačil v svojej záveti v roku 1340, kde Jánovi Jindřichovi odkazoval Moravu a nie Tirolsko ), ale Karel sa tejto kžúčovej alpskej krajiny nechcel vzda. Témou mohla by aj Karlova požiadavka na legitimitu jeho vlády v Čechách a Sliezsku, ktoré mu otec odkazoval v záveti.
    Z Halle sa Ján Jindŕich vrátil do Tirolska a český kráž s Karlom odišli na rokovania s cisárom do Mníchova. Tieto rokovania neviedli k dohode.
    Následne sa obaja Ján aj Karel spoločne vrátili do Čiech na pripravovaný snem a 20. května 1341 prišla za nimi do Prahy aj Karlova ovdovelá sestra Markéta.
    Ján Lucemburský prišiel do Prahy prvý krát slepý a asi aj táto životná ujma ho priviedla ku krokom, ktorými sa snažil zanecha v Čechách dobré spomienky na svoju vládu, teda odčini predošlé neuvážené činy napr. zničenie sôch z hrobov českých svätcov v svätovítskom chráme a pod.. Najvýznamnejšou udalosou na nadchádzajúcom sneme českých stavov v červenci 1341 v Prahe bola proklamácia Karla, ako budúceho nástupcu na českom tróne. České stavy to prijali so všeobecným nadšením, dokonca sa začali prípravy na Karlovu korunováciu.
    Obdobie pred snemom bolo, ako zvyčajne, naplnené mnohými rokovaniami a uzatváraním dohôd. Vilém z Landštejna sa vojenských aktivít lucemburgovcov v Tirolsku roku 1340 nezúčastnil, dokladuje to jeho účas na zemskom súde v lete 1340. Po príchode Jána Lucemburského do Prahy určite s krážom rokoval jednak ohžadom vlastných majetkových záujmov ale aj o štátnych záujmoch. Z 3. června 1341 sa zachovala lénna listina, ktorou Vilém prijíma od českého kráža ako léno majetky Třeboň, Lomnicu a Nové Hrady, pričom už predtým držal ako léno Landštejn a Novú Bystřicu. Tento lénny dokument je zaujímavý časovým ohraničením, nakožko tieto panstvá mal Vilém užíva ako léno len počas života Jána Lucemburského. Po jeho smrti mali by majetky pána Viléma a jeho dedičov slobodné to jest alodérnym vlastníctvom.
    Pre pochopenie tohto aktu je treba zohžadni okolnosti pred ako aj po tomto akte. Pán Vilém asi už na domažlickom sneme v roku 1318 musel prija svoje majetky Landštejn a Novú Bystřicu ako léna. Bola to pravdepodobne podmienka Jána Lucemburského, aby dokázal svoju zvrchovanos nad vzpurným šžachticom. Pán Vilém asi recipročne na zahojenie strát dostal do dlhodobej zástavy výnosné panstvo Hluboká. Tŕeboň bola dovtedy jednoznačne dedičné vlastníctvo landštejnovcov a pri vymeriavaní hraníc s Rakúskom Vilém vystupoval ako jej vlastník a aj ako vlastník Nových Hradov. U panstva Lomnica sú viaceré možnosti, akým spôsobom prešlo toto panstvo pod Viléma z Landštejna. Z obdobia rokov 1336 až 1341 sa zachoval list, ktorým sa pražský mešania obracajú na pána Viléma ohžadne dlhov jeho brata Smila z Lomnice, ktorý meškal so splácaním dlhu. Dlžníkom nebol len Smil ale aj Peter z Rožmberka a obaja meškali so splácaním. U Smila si veritelia neboli istí jeho schopnosou dlh splati, preto sa až vydieračským spôsobom obracajú na Viléma z Landštejna a vyhrážajú sa zverejnením dlhu. Pre Viléma bolo krajne nebezpečné, keby sa jeho meno spájalo s nesplácaním dlhov, nakožko zabezpečoval pôžičky pre kráža resp. markraběho, pričom si sám na krytie týchto potrieb, požičiaval u majetných pražských mešanov.
    Otázka dlhu bola pravdepodobne urovnaná, ale nevieme presne akým spôsobom sa bratia Smil a Vilém vzájomne vyrovnali. Keďže následne ako držitež Lomnice vystupuje Vilém, dá sa predpoklada, že mu Smil musel postúpi toto panstvo a Vilém uhradil alebo prevzal jeho dlhy. Vilém nezískal panstvá Nové Hrady, Lomnica žahko. Bez vážneho dôvodu by ich spolu s rodovým mestom Třeboň nemenil len na lénne vlastníctvo. Jednalo sa asi o zložitejší a dlhodobejší proces rokovaní s Jánom Lucemburským a možno preto sa do neho priamo nezapájal markrabě Karel. Predmetom rokovaní mohli by aj Nové Hrady, kde mohol český kráž aj spätne otvára otázku práva odúmrtia, ale pravdepodobnejším dôvodom ústretovosti pána Viléma mohla by jeho snaha znovu obsadi niektorý z krážovských alebo zemských úradov a aj snaha získa prebendy pre niektorého zo svojich potomkov. Všeobecne platilo, že páni, ktorí prijali svoje majetky ako krážovské léno, mali väčšie šance získa funkcie u krážovského dvora. Na druhej strane vítkovci bývali pyšní, že vlastnia majetky alodérne a nedoprosovali sa funkcii na dvore.
    Ján Lucemburský bol stále zadžžený a nemal veža už čo rozdáva, preto asi Vilém žiadal pre svoj rod cirkevnú prebendu. Domnievam sa, že jedným z dôvodov prijatia svojich majetkov od kráža ako léno, bola práve snaha pána Viléma získa prebendu pre svojho syna Ojířa. Šance videl v olomouckej diecéze, ktorú spravoval jeho známy Ján Volek. O prebende ale rozhodoval samotný pápež a podstatný bol preto príhovor Jána Lucemburského v Avignone.
    Rokovania Viléma z Landštejna s Jánom Lucemburským, ohžadom tohto lénneho majetku, boli svojim spôsobom diplomatickým súbojom, ktorý skončil remízou. Kráž formálne získal landštejnský majetok pod kontrolu a Vilém sa stal od kráža závislý. Vilém ale mohol po Jánovej smrti celý svoj majetok plnohodnotne vlastni a navyše sa mu otvárala možnos zisku úradov a prebend.
    Následne 6. června bol Vilém z Landštejna Jánom Lucemburským a jeho synom Karlom vymenovaný spolu so saským vojvodom Rudolfom, Georiom ( comitem Irfrucum ), Konrádom zo Slejdy, Tomášom z Clairfontain a Johanom z Falkenštejnu za prokurátorov, ktorí mali so synmi cisára źudovítom Braniborským a Štefanom Bavorským vyrieši všetky spory a dohodnú mierové urovnanie.
    Toto menovanie Viléma z Landštejna ako jediného z českých pánov medzi rozhodčích prokurátorov, svedčí o jeho dôvere u oboch lucemburgovcov. Podža zloženia ďalších prokurátorov sa asi malo jedna nie len o otázkach českých záujmov (Tirolská otázka, vdovské majetky Markéty a pod.), ale aj o otázkach týkajúcich sa lucemburského hrabstva. O následných rokovaniach oboch strán nevieme nič viac, lebo sa zachoval len text tohto menovacieho dokumentu.

    V lete prišiel do Prahy aj nápadník Markéty Dolnobavorskej požský kráž Kazimír. Údajne bol do Markéty zamilovaný ( videl ju ešte za života Jindŕicha Dolnobavorského ), ale Markéta nemala záujem zosobáši sa s ním. Bola unavená hektickými stresmi s cisárom a rodinnými tragédiami (podivné úmrtia jej manžela a syna krátko po sebe) a navyše v Prahe u nej prepukla choroba.
    Markéta ako manželka Jindřicha Dolnobavorského sa osvedčila. Jej bývalý manžel sa stal blízkym a verným podporovatežom Jána Lucemburského a následne aj markraběho Karla. Markéta dokázala svojho manžela odkloni od záujmov wittelsbachovcov v prospech lucemburkovcov. Jej bývalý manžel bol jej otcovi vežmi blízky. Pre jej otca a brata bola ideálnou partiou pre požského kráža.
    Potreba pripútania si Kazimíra bola dôležitá, nakožko ho chcel získa na svoju stranu aj cisár, ktorý mu ponúkal za ženu jednu zo svojich dcér.
    Markéta napokon súhlasila so svadbou, ale k smútku všetkých, dva dni pred dohodnutou svadbou zomrela. Karel v obave, aby sa požský kráž Kazimíra nepriženil do cisárovej rodiny, využil Kazimírové citové rozpoloženie a presvedčil ho, že vhodnou manželkou mu môže by Adela Hesenská.
    Karlova vožba tejto nevesty pre požského kráža môže by považovaná za ukážku optimálnej stratégie pre lucemburské záujmy, lebo nevesta pochádzala z krajiny dostatočne vzdialenej od Požska a aj jej otec Jindřich II. Hesenský nemal významný vplyv a nemohol príliš posilni postavenie Kazimíra. Karel po Kazimírovom súhlase rýchlo odišiel rokova o sobáši do Hesenska a následne sa zúčastnil aj sobáša Adely a Kazimíra v Poznani 29. záři 1341.
    Český kráž medzitým zase musel rieši otázky svojich dlhov u najväčších veritežov Rudolfa Saského, Petra z Rožmberka a pod.. Zároveň odštartoval vežké zmeny na pražskom hrade, prípravu výstavby novej gotickej katedrály.
    V listopadu 1341 prišla z Tirolska vežmi bolestivá správa, že tirolská šžachta na čele s Markétou Tirolskou vyhnala z krajiny jej manžela Jána Jindřicha.
    Ján Jindřich napriek predošlému sprisahaniu v roku 1340 žahostajne pristupoval k svojim štátnym ako aj manželským povinnostiam. Venoval sa prevažne svojej zážube požovačkám a vôbec si nevšímal situáciu v Tirolsku. Napriek tomu, že jeho manželka Markéta bola strážená českou posádkou na hrade Tirol, šžachta rokovala s cisárom o možnostiach zbavi sa lucemburkovcov. Ideálnou zámienkou ako zruši sobᚠJána Jindřicha s Markétou Tirolskou bolo obvini Jána Jindŕicha z impotencie a nenaplnenia manželstva a následne čo najrýchlejšie vyda Markétu za vhodnejšieho manžela, ktorý by dokázal by protiváhou lucemburkovcom.
    Cisár im ako ideálneho partnera ponúkal svojho syna źudovíta Bavorského. Tirolská šžachta na čele s Volkmarom z Burgstalu pravidelne chodila na rokovania s cisárovým synom do Kufsteinu. źudovít Braniborský sa najprv zdráhal ís do manželstva, za ktoré hrozila cirkevná kliatba, ale nakoniec súhlasil a začala sa dôsledná príprava prevratu. Na dušičky 2. listopadu 1341 odišiel Ján Jindřich ako zvyčajne na požovačku, spiklenci premohli a vyhnali českú posádku z hradu Tirol. Po návrate Jána Jindřicha z požovačky bola brána tirolského hradu pre neho zavretá. Nakoniec bol nútený hžada azyl u aquilejského patriarchu. Odtiaž posielal prosby o pomoc otcovi a bratovi a sažnosti pápežovi. Cisár źudovít Bavorský rozviedol manželstvo Markéty a Jindřicha z dôvodu impotencia manžela a nenaplnenia manželstva a po novom sobáši Markéty v lednu 1342 s jeho synom źudovítom im udelil v léno nie len Tirolsko ale aj Korutánsko.
    Príprava tohto útoku voči lucemburkovcom asi prebiehala paralelne s ich mierovými vyjednávaniami so synmi cisára, to mohlo tiež spôsobi oslabenie ich ostražitosti. Začal sa boj s cisárom kto z koho.
    Markrabě Karel sa stretol s Albrechtom II. Rakúskym a dohodol zmluvu o spoločnej obrane proti cisárovi ( Korutánsko bolo dané v léno novomanželom hoci bolo v držbe habsburgovcov ) a začala príprava na boj proti cisárovi.
    Cisár sa cítil na vrchole moci, ale svojou nenásytnosou si vytvoril mnohých nepriatežov a keď bol po úmrtí Benedikta XII. zvolený ako nový pápež Kliment VI., priatež lucemburkovcov Pierre de Rosieres, začali sa nad wittelsbachovcami sahova mračná. Nový pápež bol silne zaujatý proti cisárovi źudovítovi Bavorskému a jeho čin – rozvod manželstva, ktoré bolo v kompetencii cirkvi, mu dal novú príčinu k tvrdému postoju.
    Už 6. týždňov po zvolení Klimenta VI. ho v Avignone navštívil Ján Lucemburský. Čakalo ho priatežské prijatia a dostal viacero milostí ako napr. dišpenz pre manželstvo Karlovej dcéry Markéty s následníkom uhorského trónu źudovítom Vežkým. Ciežom stretnutia bola určite aj spoločná stratégia boja proti cisárovi.
    Medzi milosti, ktoré žiadal český kráž, bola pravdepodobne aj žiados o cirkevnú prebendu pre Ojířa, syna Viléma z Landštejna. Pápež 3. prosince 1242 menoval Ojířa z Landštejna kanovníkom kostola v Olomouci s prebendou, ktorá mu bola rezervovaná, ako náhle sa nejaká uvožní.
    Táto informácia je prvou, ktorá uvádza Vilémovho syna Ojířa z Landštejna. Pán Vilém ako skúsený politik pre rozvoj svojej kariery a budúcnosti svojho rodu premyslene využíval svoje rodinné zázemie ako aj svoje potomstvo. Je zaujímavé si skúsi urobi prehžad o rodine pána Viléma z Landštejna.

    V análoch kroniky v Zwetlli ( Annales Clara Vallenses ) sa uvádza, že v říjnu ( na sv. Františka ) 1317 sa Vilém z Landštejna, ako za pána Litolda I. z Kuenringu ( donátora kláštora ), zúčastnil laických stretnutí v tomto kláštore. Môžeme z toho usudzova, že niekedy pred týmto termínom, asi v roku 1316 alebo 1317, si Vilém vzal za manželku Elisabeth, dcéru Litolda I.
    Litold I. z Kuenringu nemal z prvého manželského vzahu s Agnes z Feldbergu ( Valtíc ) žiadne deti, preto keď mu prvá manželka roku 1300 zomrela, chystal sa venova majetok kláštoru v Zwetlli . Rakúsky vojvoda ( rímsky kráž ) Albrecht I. ale Litolda prehovoril, aby si za manželku zobral jeho príbuznú Agnes von Asperg. Agnes bola dcérou Ulricha von Thubingen. Takisto aj stará mama Albrechta Mechtilda pochádzala z tohto rodu. Podža análov kláštora v Zwetlli, Albrecht ako aj Agnes si uvádzali ako príbuzné svätú Alžbetu Uhorskú a sv. Hedvigu Sliezsku. Sobášom s Agnes z Aspergu si Litold I. z Kuenringu upevnil mocenské postavenie ( bol najvyšším čašníkom rakúskeho vojvodu ) a Albrecht si naopak zaistil vernos Litolda a jeho rodu.
    Agnes z Aspergu porodila Litoldovi I., ktorý mal už pokročilý vek, 7 detí. V roku 1301 dcéru Claru, v roku 1302 dvojičky Johanna Baptistu a Hadmara, asi v roku 1303 Elisabeth ( meno údajne dostala po sv. Alžbete Uhorskej ), v roku 1304 Agnes, ale keďže táto Agnes ako aj Clara a Hadmar krátko po narodení zomreli, dievčatko, ktoré sa narodilo v roku 1306 znovu dostalo meno Agnes. V roku 1308 sa im narodilo posledné diea Litold II.
    Z dobových rakúskych dokumentov sa dozvedáme, že Agnes z Aspergu mala po smrti manžela problémy s udržaním majetkov pre svoje deti, keď napr. páni z Lichtenštejna po smrti Litolda I. (zomrel v roku 1312) prevzali kontrolu nad mestom Zwetll.
    V tomto období sa mohol do rodiny hodi výbojný Vilém z Landštejna, ktorý mal doma v Čechách problémy s krážom a mohol potrebova azyl v Rakúsku. Elisabeth asi priamo nepriniesla Vilémovi vežké veno, ale svojím rodinným pôvodom a väzbou na habsburgovcov bola výbornou partiou. Prvé kontakty medzi Vilémom a Elisabeth z Kuenringu sa mohli uskutočni na laických stretnutiach v kláštore v Zwetlli. Sobᚠasi pomáhali dohodnú Vilémov strýko Smil z Nových Hradov a v kláštore vážený brat Hermannus, ktorý tiež pochádzal z landštejnského rodu.
    Z hžadiska zachovania rodu sa Elisabeth z Kuenringu ukázala ako dobrá rodička, lebo z 8 známych detí Viléma z Lanštejna 6 detí Anežka, Litold, Ojíř, Vilém, Eliška a Ján pochádzalo z ich manželstva. Zvyšné 2 deti Vítek a Petr sa Vilémovi narodili v jeho druhom manželstve s Eliškou z Dubé.

    Ako prvé z deti sa Elisabeth a Vilémovi, asi v roku 1317 alebo 1318, narodila dcéra Anežka. K tomuto názoru ma vedú údaje o jej dcérach.
    Anežka bola vydatá za Hynka ( Hajmana Žlebského ) z rodu pánov z Lichtemburka, s ktorým mala minimálne 3 dcéry Markétu, Elišku a Anežku.
    Eliška z Lichtemburka sa v roku 1351 stala manželkou Bočeka z Kunštátu a tým pramaterou pánov z Poděbrad, vrátane budúceho českého kráža Jiříka z Poděbrad.
    Markétka je označovaná ako manželka Henslína z Třemešína, po ktorého smrti vstúpila do kláštora v Krumlove ( genealogické zdroje ju označujú aj za 2. manželku Zbyňka Zámorského z Hasenburku ). Anežka z Lichtenburku je v „Rodowod Piastów Slaskich“ od Kazimierza Jasiňski uvádzaná od roku 1343 ako manželka Mikuláša Malého - Münsterberského kniežaa. Ale v novej publikácii „Slezko v dejinách českého státu I.“ sa v jednej rodovej schéme ako Mikulášová manželka uvádza Anežka z Leuchtenberku ( v samotnom texte som žiadnu presnejšiu informáciu nenašiel ).
    Ak sú pravdivé údaje od pána Jasiňského, potom by Anežka z Lichtemburku bola asi najstaršou dcérou Anežky z Landštejna a Hynka Hajmana ze Žleb. Aby sa Anežka z Lichtemburka v roku 1343 mohla vyda za Mikuláša Malého, potom by sa samotná Anežka z Landštejna ako aj jej dcéra Anežka z Lichtemburku museli vydáva vežmi mladé ako 12 resp. 13 ročné.
    Pre posúdenie či Anežka z Lichtemburku bola manželkou Mikuláša Malého je nutné štúdium resp. hžadanie ďalších dokumentov.
    Najstaršia dcéra pana Viléma Anežka bola podža zachovaných dokumentov sebavedomá a schopná žena. Svedčí o tom jej peča, ktorou dáva jasne najavo, že patrí ku kuenringovcom, landštejnovcom a po manželovi aj k lichtemburgovcom. Po smrti svojho manžela neodchádza ako väčšina žien doži do kláštora, ale vybavuje si po smrti svojho manžela, aby jej dedične zostalo žlebské panstvo s príslušným majetkom ( jej dcéra Anežka sa vzdáva svojho dedického podielu ). Po smrti svojho otca žlebské panstvo predáva Karlovi IV. za vežmi výhodných podmienok. Môže na panstve doži, z vežkej miery ho aj riadi a zároveň dostáva slušnú ročnú rentu. V roku 1370, kedy asi cítila ažobu rokov, zakladá nadáciu, ktorá má zabezpeči 4 krát ročne zádušnú omšu za svojho manžela, otca, mamu, sestru Elišku a brata Ješka. ( akého Ješka uvádza neviem, lebo Jan z Landštejna ešte žil ). Hynek Hajman sa postupne presadil aj na krážovskom dvore a na prelome pädesiatych rokov sa stal jedným z najčastejších svedkov listín Karla IV.. V mladosti jeho záujmy chránila jejho babička Matilda, následne neudržal vlastníctvo severočeských majetkov Klapý a Ronovec, ale ziskom pobebradského panstva získal bohatý majetok.
    Neviem posúdi, či zisk podebradského majetku nesúvisel aj s predajom pôvodných panstiev Klapý a Ronovec krážovi. Ak áno, tak sa jednalo o dlhú premyslenú majetkovú hru s úspešným koncom. Nie je možné zžahčova schopnosti Hynka Hajmana, ale zdá sa, že dobrým pomocníkom a organizátorom bola aj jeho schopná manželka Anežka a jej otec Vílém z Landštejna.
    Z mužských potomkov Viléma z Landštejna býva ako najstarší považovaný Ojíř, nakožko sa ako prvý spomína v roku 1342 v súvislosti so sžúbenou prebendou v Olomouci.
    Jedná sa len o dohad, lebo už samotný fakt, že Ojíř je spájaný s cirkevnou karierou zneisuje jeho postavenie ako najstaršieho syna. Na cirkevnú karieru boli zväčša určení mladší synovia a najstarší zvykli dedi svetské statky. Preto nie je možné vylúči, že najstarším synom bol Litold, ktorý sa často objavuje v listinách spolu s Ojířom. V prospech názoru, že najstarším synom Viléma z Landštejna môže by fakt, že Litold sa stal dedičom rodového hradu Landštejna.
    Z kusých informácii sa dá o Litoldovi usúdi, že nebol príliš výbojným typom človeka, skôr sa nechal vies ostatnými. To mohlo by dôvodom, prečo sa aktívnejší Ojíř skôr a častejšie spomína v listinách.

    Možným ukazovatežom vekovej postupnosti detí Viléma z Landštejna môžu by rodové zvyky pri výbere mien deom.
    U pravdepodobne najstaršej z detí - Anežky sa toto meno vyskytovalo u predkov z matkinej strany, viď Agnes z Aspergu, ale vežmi časté bolo aj v českých rodoch.
    U menej častých mien synov pána Viléma Ojířa a Litolda je možné žahko odvodi tieto mená po ich slávnych predkoch. Litold dostal meno po svojom starom otcovi Litoldovi I. z Kuenringu ( samotný Litold I. z Kuenringu dostal meno po svojom starom otcovi Litoldovi von Wildon ). Ojíř dostal meno po svojom prastarom otcovi Ojířovi ze Svin ( z Lomnice ).
    Môžeme si len predstavova ako prebiehalo vyberanie mena pre najstaršieho syna pána Viléma. Či sa presadila sebavedomá matka Elisabeth z Kuenringu a prvý syn dostal meno po jej predkovi alebo si otec Vilém presadil meno svojho slávneho deda. Možno pán Vilém, z vďaky za úspešný pôrod prvého syna, ustúpil manželke a súhlasil s menom po jej predkovi. Je to samozrejme len špekulácia.
    Z dokumentov teda nevieme jednoznačne urči najstaršieho syna, ale s vysokou pravdepodobnosou môžeme Litolda s Ojířom považova za najstarších synov Víléma z Landštejna.
    Ak veríme v tradíciu dávania mien po slávnych predkoch, chýba nám u prvých synov pána Viléma a Elisabeth z Kuenringu meno Vítek. Nám známy syn Vítek sa narodil až z druhého manželstva Viléma z Landštejna s Eliškou z Dubé. Z prvého manželstva mal pan Vilém ešte synov Viléma a Jána. Domnievam sa, že aj z manželstva z Elisabeth z Kuenringu sa pánovi Vilémovi narodil syn s rodovým menom Vítek, ktorý pravdepodobne zomrel v mladom veku. Podža vyššie uvedenej logiky si pán Vilém dovolil až po použití mien slávnych predkov, da ďalšiemu synovi svoje meno Vilém.
    Syn Vilém sa stal v roku 1353 vyšehradským proboštom, pričom asi získal dobré vzdelanie. Svedčí o tom fakt, že po jeho smrti odkúpil z jeho pozostalosti Karel IV. 114 vzácnych kníh, ktoré následne venoval Karlovej univerzite, čím sa tieto knihy stali základom univerzitnej knižnice. Posledný syn s Elisabeth z Kuenringu dostal meno Ján. Toto meno tiež nebývalo používané v landštejnskom rode, preto môžme špekulova, že výber mena Ján bol ovplyvnený matkou Elisabethou z Kuenringu, ktorá mala brata Johanna prezývaného železný. Johann túto prezývku získal za to, že bol až ako posledný z rakúskych pánov zajatý v bitke pri Muhldorfe v roku 1322. Vilémov syn Ján sa nestal žiadnym bojovníkom, ale tiež sa venoval cirkevnej kariere a od roku 1352 sa stal pražským kanovníkom. Až po smrti otca Viléma ( bez jeho priamej pomoci ) sa stal mělnickým proboštom. Túto funkciu dostal asi vďaka svojmu dobrému vzdelaniu. Život v pravej kresanskej viere nebol jeho silnou stránkou, lebo bol známy svojími svetskými zážubami ( ženy, zábava a okázalos ). Z detí z prvého manželstva nám ostáva ešte dcéra Eliška, ktorej meno bolo časté v českých rodoch a toto meno nosila aj jej matka. O Eliške vieme menej ako o jej sestre Anežke. Vydala sa za Albrechta ( Alšíka ) zo Šternberka. V roku 1344 dostal Albert s Eliškou papežské rozhrešenie, teda sobᚠsa asi konal okolo tomto období.
    Eliškin manžel Albrecht je spomínaný so svojím bratom Jaroslavom v Zbraslavskej kronike. V roku 1335 keď markrabě Karol zaútočil na Bolka II. Münsterberského, po počiatočných úspechoch padol jeden zo šíkov českého vojska do pasce a cca. 150 ozbrojencov bolo zajatých. Tento bojový šík viedli práve bratia Jaroslav a Albrecht zo Šternberka. Za podporu Karlovi pozdejšie získali v léno panstvo Úsov na Morave, preto sa niekedy označujú aj ako z Úsova. Podža nie vždy overitežných genealogických prameňov mali deti: Kateřinu, Viléma ze Šterneberka na Zlíne a Albrechta ( Alšíka ) ze Šternberka na Světlove.
    V roku 1360 Ojíř z Landštejna na olomouckej cúde uzavrel rovný a vzájomný spolok so sirotami po svojej sestre. Podža tejto informácie Eliška už v roku 1360 nežila.
    Podža rodov do ktorých sa vydali dcéry pána Viléma je možné analyzova strategické ciele Viléma z Landštejna pri rozširovaní rodového vplyvu. Vilém mal skúsenosti so sobášnymi rokovaniami pre deti krážovskej rodiny. Asi podobne strategicky zvažoval ako vyda svoje dcéry do správnych šžachtických rodov, tak aby podporil svoje mocenské postavenie.
    Súperenie šžachtických rodov, po pražskej vzbure ( 1319 ) a po presune mocenského záujmu pánov z Lipé na Moravu, sa zmenilo z otvorenej až osobnej nevraživosti ( Vilém Zajíc z Valdeka kontra Jindřich z Lipé ) na taktický boj pri obsadzovaní mocenských úradov s určitou snahou zabezpeči vyváženos moci pre všetky významné rody. Pre dlhodobejšie získanie výhodného úradu bolo potrebné, nie len si nakloni panovníka, ale získa aj akceptáciu ostatných významných rodov. Z tohto dôvodu považoval Vilém z Landštejna za potrebné získa podporu aj od ronovského rozrodu. Po prechode z politického tábora pánov z Lipé do tábora Petra z Rožmberka sa Vilémovi nabúrali vzahy s rodom pánov z Lipé. Neboli osobne vyhrotené, lebo Vilém sa z detstva asi dobre poznal so synmi Jindřicha z Lipé ( pravdepodobne určitý čas vyrastal na jeho dvore ), ale jeho rod vítkovcov mohol rás len na úkor resp. s akceptáciou ronovcov.
    V tomto smere vydaj svojej dcéry Anežky za Hynka Hajmana z Lichtemburka bol vynikajúcou vožbou. Krušinovská vetva lichtemburgovcov mala už v minulosti rodové väzby na vítkovcov, pričom široká podpora tohto rozvetveného rodu bola v Čechách dôležitá. Nazanedbatežné bolo aj majetkové zázemie vo východných Čechách v blízkosti oblasti ažby striebra ( Kutná Hora ). Túto podporu Vilém mohol využíva v období svojej funkcie krážovského podkomořího. Dá sa predpoklada, že sobᚠjeho dcéry Anežky s Hynkom Hajmanom Žlebským bol dohodnutý pred rokom 1330.
    V období keď sa pán Vilém začal zaujíma o funkcie na Morave bolo dôležité získa podporu aj medzi moravskou šžachtou. Jednou z ciest bolo vhodne vyda svoju druhú dcéru Elišku. Z tohto dôvodu asi Vilém v prvej polovici 40. rokov dohodol jej sobᚠs Albertom zo Šternberka na Úsove. Albert bol synom Zdeslava st. zo Šternberka a jeho manželky Markéty sestry Matúša Čáka Trenčianskeho a spolu s bratmi Jaroslavom, Štefanom a Matúšom ovládali významnú čas Moravy.

    Od roku 1342 sa začala láma mocenská situácia v Európe v prospech lucemburgovcov, zároveň sa asi v tomto roku začal aj proces návratu Viléma z Landštejna do mocenských štruktúr českého štátu. Vilém z Landštejna sa následne stával čoraz dôležitejším radcom a pomocníkom markraběho Karla, a sprevádzal ho na jeho ceste na vrchol mocenskej pyramídy stredovekej Európy.

    Použitá literatúra:
    Zdeněk Žalud: „Páni z Landštejna do doby husitské“ Praha 2001
    Jiří Spěváček – „Král diplomat“ Panorama Praha 1982
    František Palacký: Dějiny národu českého II.
    Lenka Bobková: Velké dejiny zemí koruny České – svazek IV.a 1310 – 1402, Paseka 2003
    František Kavka: Karel IV. Historie života velkého vladaře, Mladá fronta 2002
    František Kavka: Čtyři ženy Karla IV. Královské sňatky, Paseka Praha –Litomyšl 2002
    Ján Urban: „Lichtemburkové – Vzestupy a pády jedného panského rodu“ NLN 2003
    Annales Austrio – Clara - Vallenses vydané v roku 1803 ( stiahnuté z internetu )
    Ďalšie dostupné internetové dokumenty: Centrum medievistických studií, Regesta Imperii a iné.


    Celý článek | Komentáře: 8 | Přidat komentář | Záložky:
    Informační e-mailVytisknout článek

    Naše knihy
    Přemysl Otakar II.


    Záviš z Falkenštejna
    Kalendář šermířských akcí
    Kalendář
    <<  Červenec  >>
    PoÚtStČtSoNe
         1 2
    3 4 5 6 7 8 9
    10 11 12 13 14 15 16
    17 18 19 20 21 22 23
    24 25 26 27 28 29 30
    31       

    Hus 2015 VOJSKO.net - �eskoslovensk� i sv�tov� zbran� a vojensk� technika Husit� - Kto� js� bo�� bojovn�ci via historia Putov�n� Hrocha