Zlatá doba Striebornej ruže - 7.časť

Po odchode Jána Lucemburského z Čiech v červnu 1337 nastala v kráľovstve rozpačitá atmosféra. Stranu priaznivcov následníka trónu Karla znechutilo jeho „de facto“ vyhnanstvo v Taliansku. Strana českých pánov, ktorá posilnila svoje mocenské pozície po ostatnom príchode kráľa Jána do Čiech (Pertold z Lipé, Oldřich Pluh, ..), zase naopak tušila, že sa Ján dlhší čas v Prahe neukáže a markrabě Karel si skôr či neskôr znovu prisvojí najvyššiu moc.

Z hľadiska budúcnosti bola situácia, pre Jánom stanovených správcov o to háklivejšia, že mali zákaz poskytovať Karlovi, ako aj jeho manželke Blanke v Brne, akékoľvek finančné príjmy.
Ján Lucemburský sa z Prahy vybral rokovať s cisárom Ľudovítom Bavorským, pravdepodobne na základe žiadosti francúzskeho kráľa. Filip VI. potreboval odkloniť cisára od spojenectva s Eduardom III., ktorý vzniesol požiadavku na francúzsky trón a zháňal spojencov proti Filipovi VI.
Ján Lucemburský bol ochotný obetovať dovtedy striktne nepriateľskú stratégiu voči cisárovi pre francúzske politické záujmy. Zbytočné boli ústupky českého kráľa habsburgovcom z roku 1336, aby ich získal na svoju stranu proti cisárovi, keď teraz bol sám žiadateľom cisára o rokovania.
Jánovi Lucemburskému sa na týchto rokovaniach nepodarilo zabrániť spolku cisára s Eduardom III. proti Filipovi VI.. Ľudovít Bavorský sa priklonil k Eduardovi, nakoľko ten mu sľúbil vyplatiť vysokú sumu 300 000 zlatých, za vojenskú podporu s 2000 jazdcami.
Keď český kráľ neuspel u cisára snažil sa aspoň získavať iných spojencov pre francúzskeho kráľa. Sám Ján sľúbil Filipovi VI., v prípadnom konflikte s Eduardom III., podporu 500 žoldnierov, za čo od neho hneď vopred získal finančnú zálohu.
Konanie Jána Lucemburského, ktorý v snahe pomôcť francúzskemu kráľovi, bol zrazu ochotný sa doprosovať aj nepriateľovi českých záujmov, sa môže zdať nepochopiteľné. Ale keď sa pozrieme na danú situáciu očami lucemburských záujmov, tak to bolo prakticky nevyhnutné.
Lucemburské hrabstvo ležalo medzi francúzskym kráľovstvom a rímskou ( nemeckou ) ríšou, ktoré silne ovplyvňovali jeho bezpečnosť. Navyše Ján Lucemburský si svojimi výbojmi získal v okolí viacerých latentných protivníkov ( napr. Ján Brabantský ) a bez dobrých vzťahov so susednými mocnosťami, by bolo jeho postavenie veľmi neisté. Preto záujmy Českého kráľovstva museli ustúpiť.

Zobrazenie anglického kráľa Eduarda III. podľa tumby z jeho hrobu


Mladý Karel riešil svoje „vyhnanstvo“ operatívne a s nadhľadom. Smeroval za bratom do Tirolska okľukou cez Uhorsko, lebo nemal možnosť prechodu cez rakúske územia. Cestou sa zastavil v Budíne u uhorského kráľa, kde pravdepodobne začal rozvíjať svoju vlastnú sobášnu politiku, a následne pokračoval k jadranskému pobrežiu. Tu sa s pomocou uhorského magnáta Bartolomeja zo Senje nalodil na lode a plával do Talianska, kde hodlal po boku Benátok bojovať proti Mastinovi della Scala ( pán z Verony, bývalý protivník lucemburgovcov ešte z obdobia ich talianskej signorie ). Na mori lode s Karlovou posádkou paradoxne obkľúčili práve lode Benátskej republiky s cieľom zajať cestujúcich a získať výkupné. Karol musel použiť lesť a ukrytý pod sieťami v malej bárke ujsť k pobrežiu, odkiaľ s pomocou aquilejského patriarchu mohol vykúpiť zvyšok svojej zajatej družiny. Následne sa spojil so svojim bratom Jánom Jindřichom a jeho tirolskou družinou a začal vlastné výboje proti rodu della Scala. Podarilo sa mu bojom, ľsťou a s podporou Benátskej republiky obsadiť mestá Belluno, Feltre a Cadore, čím vytvoril svoju vlastnú malú „podalpskú“ dŕžavu.
Toto rytierske dobrodružstvo markraběho Karla ale nebolo zadarmo. Domov do Čiech sa už živý nevrátili Ján z Lipé ani Karlov priateľ Bušek starší z Velhartic.
Koncom roku 1337 sa markrabě Karel vracal do vlasti už cez rakúske územia. Pravdepodobne krátko predtým odsúhlasil dohody svojho otca s habsburgovcami. Najprv sa zastavil u svojej manželky v Brne a následne prišiel do Prahy a ujíma sa moci minimálne nad priamymi kráľovskými majetkami. Medzi jeho prvé zahranično-politické aktivity patrila cesta do Uhorska, kde na Vysegrade začal uzatvárať viaceré dohody s uhorským kráľom Karolom Róbertom.
Asi najdôležitejšími boli dohoda o budúcom manželstve Karlovej dcéry Markéty a následníka uhorského trónu Ľudovíta a dohoda o podpore následníctva uhorského kráľa v Poľsku, ak by poľský kráľ Kazimír ( švagor uhorského kráľa ) zomrel bez mužských potomkov.
Karlove rokovania pravdepodobne naväzovali na jeho rok staré stretnutie s uhorským kráľom, cestou do Talianska. Dobré vzťahy s uhorským kráľom umožňovali ľahšie si ustrážiť poľského kráľa Kazimíra a tým si zaistiť východnú hranicu a uvoľniť ruky k aktivitám na západe a v Sliezsku.
Karol Róbert zase spriadal plány ako získať pre svoj rod ďalšie potenciálne rozšírenie moci. Chystal si podmienky pre prípadné prevzatie poľskej kráľovskej koruny pre jedného zo svojich synov ( asi Ladislava ), ak by nemal Kazimír mužských potomkov. Tak isto plánoval získať kráľovský post pre svojho syna Ondreja v Neapolskom kráľovstve. Poľsko a Neapol boli jeho budúce záujmové zóny.
Pre tieto „poľské záujmy“ si uhorský kráľ potreboval zabezpečiť podporu u lucemburgovcov, ktorí v susednej sliezskej oblasti mali zase svoje mocenské aktivity.
Možná synergia politických cieľov a asi aj osobne dobré vzťahy markraběho Karla a Karola Róberta z Anjou viedli k podpisom dohôd 1. března 1338 v uhorskom Vysegrade.
Otázne bolo právne postavenie markraběho Karla, keďže kráľom bol Ján Lucemburský a tieto dohody s ním neboli konzultované. Mladý Karel si toho bol vedomý a asi preto si ako sprievodcov a radcov prizval Těmu z Koldic a Viléma z Landštejna. Títo páni patrili k dvoru jeho otca Jána Lucemburského a zároveň boli známi ako jednatelia a ručitelia sobášnych dohôd už v minulosti ( jednania o svadbe Jána Jindřicha s Markétou Tirolskou ). Karel, práve využitím týchto radcov, mohol podporiť legitimitu svojich jednaní a zároveň utlmiť prípadné podozrenia svojho otca, že nekoná nič proti jeho záujmom.
Vilém z Landštejna, bol v tomto období bez oficiálnej funkcie a rád sa pridal k mladému Karlovi a spolu s Těmom z Koldic ako jeho radcovia vo únoru 1338 spoločne cestovali do Uhorska. Z listiny zo 4. srpna 1342, ktorou nový uhorský kráľ Ľudovít potvrdzoval dohody z roku 1338 vyplýva, že do rokovaní okrem Těmu z Koldic a Viléma z Landštejna bola zahrnutá aj Karlova manželka Blanka z Valois, ktorá potvrdzovala dohody.
Zainteresovanie Blanky do týchto dohôd mohol byť tiež taktický krok zo strany markraběho Karla voči uhorskej kráľovnej Alžbete ( sestra poľského kráľa Kazimíra ), ktorá mala silný vplyv na svojho manžela Karola Róberta. Oficiálne zainteresovanie kráľovských manželiek do týchto rokovaní zvyšovalo Alžbetino postavenia a legitimizovalo jej zasahovanie do uhorskej politiky.
Východnú hranicu kráľovstva sa dobrými vzťahmi s Anjouvcami podarilo stabilizovať, ale viac pozornosti bolo potrebné venovať zmenám na západnej hranici, dianiu v Nemeckej ríši.
Cisárovi Ľudovítovi Bavorskému sa začalo dariť meniť verejnú mienku v ríši vo svoj prospech aj vďaka podpore cirkevných legistov, minoritov bratov Viliama z Occamu a Marsilia z Padovy. Títo našli útočisko na jeho dvore a šikovnou propagandou sa im podarilo vzbudiť nacionálnu nemeckú hrdosť proti mocenskej snahe pápeža schvaľovať ( aprobovať ) nemeckých kráľov. Záujmy Avignonu sa darilo interpretovať ako predlženú ruku francúzskeho kráľa. Tak sa cisárovi podarilo zmeniť svoj osobný spor s pápežom za principiálny spor Nemeckej ríše proti prehnanej moci chtivosti pápeža. Ľudovít Bavorský sa v roku 1338 snažil s pomerne umierneným pápežom Benediktom XII. vyjednávať prostredníctvom ríšskych biskupov. Dobrácky Benedikt XII. bol ochotný rokovať, ale nie prostredníctvom cisárom vybraných biskupov. Cisár, asi ako odpoveď, pritvrdil svoje postoje na sneme vo Frankfurte 17. května, kde ostro odmietol požadovanú aprobáciu zvolených nemeckých kráľov. Tým sa dohoda stala nemožná. Pápež ale nevyhrocoval spor s cisárom, v snahe zachovať šance odkloniť cisára Ľudovíta od spojenectva s Eduardom III. proti francúzskemu kráľovi Filipovi VI.. Ján Lucemburský sa vyhýbal účasti na snemoch zvolávaných cisárom, aby sa vyhol jednoznačnému postaveniu buď za cisára alebo za pápeža. Zároveň pochopil, že pri stále vzrastajúcej podpore Ľudovíta Bavorského v ríši, je nutná spolupráca s Karlom, aby mohli ubrániť lucemburské záujmy. V dubnu 1338 poslal Karlovi posolstvo, aby za ním prišiel do Lucemburska.
Karel sa hneď so silným oddielom 500 ozbrojencov vydal za otcom. Vo Frankfurte nad Mohanom bol zadržaný cisárom a po rokovaniach s ním sa vrátil do Čiech. Karel v pamätiach uvádza, že dôvodom prečo nepokračoval za otcom do Lucemburska bolo, že jeho sprievod ( 500 jazdcov ) bol väčší než dovoľoval sprievodný glejt (len 200 jazdcov).
Skutočný dôvod návratu Karla a ani obsah jeho rokovaní s Ľudovítom Bavorským nie je známy. Spätne sa zdá, že komunikácia medzi Jánom Lucemburským a Karlom bola nedostatočná a ich kroky nezladené. Cisár asi Karla mystifikoval vymyslenými dohodami s jeho otcom a Jána Lucemburského naopak dohodami s Karlom. Pre oboch lucemburgovcov to bola politická výstraha do budúcnosti.
Ľudovít Bavorský pokračoval v upevňovaní svojho postavenia na snemoch, ktoré vyvrcholili v záři 1338 v Koblenzi, na ktorom sa zúčastnil aj anglický kráľ Eduard III., ktorý ako spojenec cisára prijal hodnosť generálneho vikára v Germánii a Teutónii. Cisár zároveň Eduardovi sľúbil sprostredkovanie sobáša jeho dcéry s niektorým z habsburgovcov, čím si mohol k sebe viac pripútať obe tieto strany. Naopak lucemburská jednota utrpela ranu účasťou Balduina Trevírského na sneme. Balduin sa dokonca zaviazal podporovať Eduarda III. v boji proti Francii 500 ozbrojencami za mesačný žold 10.000 zlatých. Následne sa cisárovi podrobili aj českí spojenci Rudolf Saský a zať českého kráľa Jindřich Dolnobavorský starší. Ján Lucemburský, ako jediný z významnejších ríšskych kniežat, zotrvával pri podpore francúzskeho kráľa Filipa VI.. Hrozila mu úplná izolácia v ríši.

Dobové zobrazenie stretnutia cisára Ľudovíta Bavorského a Balduina arcibiskupa Trevírskeho


Táto situácia bola pre lucemburgovcov značne nebezpečná. V únoru 1339 sa Ján Lucemburský v Trevíre stretol so svojím strýkom Balduinom a spoločne hľadali východisko.
Obsah ich rokovaní nepoznáme, ale následne Ján Lucemburský urobil neočakávaný krok, keď sa 20. března 1339 odhodlal zložiť Ľudovítovi Bavorskému lénny sľub a uzavrieť dohodu o spolupráci. Lénnym sľubom prijal od cisára, nie len Lucemburské hrabstvo, ale aj České kráľovstvo a ostatné územné zisky. Cisár si vynútil, aby tento akt potvrdili markrabě Karel a jeho brat Ján Jindřich spolu s vybranými českými pánmi Petrom z Rožmberka, Pertoldom z Lipé, Vilémom z Landštejna, Hynkom Berkom z Dubé a Otom z Bergova.
Prijatie českého kráľovstva ako ríšskeho léna bolo v rozpore s privilégiami, ktoré malo české kráľovstvo ( najmä Zlatej buly Sicílskej z roku 1212 ) čo samozrejme Karel a česká šľachta ostro odmietali, lebo to degradovalo postavenie Českého kráľovstva.
Karel sa okamžite vybral za otcom do Lucemburska, pričom Ján Lucemburský sa zároveň rozhodol ísť do Čiech. Stretli sa 20. dubna v Miltenberku, kde Karel spolu s českou šľachtou odmietli lénny akt a vyhlásili ho za neplatný, nakoľko cisár pri rokovaní s Jánom Lucemburským použil lživé tvrdenie, že sa na tomto kroku už predtým dohodol s Karlom. Odmietnutie dohody ešte vystupňoval Ján Jindřich tým, že nedovolil prechod cisárových vojsk do Talianska cez svoje tirolské územie.

Pri analyzovaní lénneho aktu je možné predpokladať, že český kráľ vedel o neakceptovateľnosti tohto kroku v Čechách, pričom sa sám chystal do Čiech vysvetliť svoje kroky. Zdá sa, že Karel po stretnutí s otcom v Miltenberku asi po úvodnej výmene názorov, pochopil otcove kroky.
Čím mu asi Ján Lucemburský zdôvodnil svoj postup? Ján Lucemburský videl nutnosť lénneho aktu v širších súvislostiach. Tento akt mohol slúžiť ako ústretový krok Ľudovítovi Bavorskému, ktorý chcel dostať pod kontrolu aj posledného rebelujúceho kurfirsta – českého kráľa. Mohla to byť cisárova požiadavka, po splnení ktorej, by zvážil svoj odklon od spojenectva s anglickým kráľom.
Český kráľ týmto krokom mal poslúžiť záujmom francúzskeho kráľa a pápeža, pričom asi vopred tušil reakciu svojho syna spolu s českou šľachtou. Možno preto nenamietal, aby v lénnom dokumente bol požadovaný súhlas jeho synov ako aj českej šľachty, nakoľko očakával z ich strany odmietnutie.
Karel po vysvetlení situácie asi pochopil, že bez zohľadňovania „celoeurópskych záujmov“, nemá šancu, len s politikou lokálnych českých cieľov, uspieť proti cisárovi, ktorý systematicky čoraz viac oslaboval politické postavenie a moc lucemburgovcov.

O Vilémovi z Landštejna vieme, že 4. dubna 1339 v Třeboni odsúhlasil vysviacku nového oltára v Borovanoch. Oltár nadačne založila Vilémova druhostupňová sesternica Lidmila dcéra Voka zo Svín, pričom tento akt okrem pána Viléma ako hlavy rodu, odsúhlasoval aj Ľudmilin brat Jaroslav. Ženy v landštejnskom rode mali možnosť sa realizovať hlavne aktivitami v prospech cirkvi. Z roku 1261 sa zachoval dokument ( listina je ale spochybňovaná ), kde Lidmilina stará mama Anežka, vdova po Pelhřimovi z Třebone, darovala bratom z vyšebrodského kláštora do držby kostol v Nemeckom Rychnove. Známe sú aj aktivity sestier Ojířa ze Svin Lidmily z Ríše a Kateŕiny pri podpore kláštora Porta Coeli a pri zakladaní kláštora v Pohlede cca. v rokoch 1262 - 1267.

Od 4. do 20. dubna mal Vilém dosť času na cestu, spolu s Karlom, do ríše protestovať proti lénnemu aktu. Jeho osobná účasť v Miltenberku nie je ale priamo potvrdená žiadnym dokumentom. Ján Lucemburský spolu s Karlom spoločne z Miltenberku pokračovali do Norimberku a Landshutu, kde sa dozvedeli, že cisár pod nátlakom prinútil Jindřicha Dolnobavorslého, aby zasnúbil svojho syna Jána s cisárovou dcérou, čím im prekazil pripravovaný sobáš malého Jána s dcérou poľského kráľa, dohodnutý lucemburgovcami vo Vysegrade roku 1336. Cisár Ľudovít Bavorský týmto jasne naznačil, že sa chystá likvidovať vplyv lucemburgovcov v Dolnom Bavorsku.
Následne Karel aj Ján prišli do Prahy, kde český kráľ zase zháňal peniaze. 1. června na sneme museli obaja zložito vyjednávať o berni. Výsledkom bol sľub, že sa jedná o poslednú berni a navyše vyššia šľachta, ktorá berni kráľovi schválila, sa asi na nej nemusela podieľať.
Otec a syn následne riešili nakopené problémy v kráľovstve. Ján, na základe žaloby proti vojvodovi Mikulášovi Opavskému (a Ratibořickému ) o zneužívaní práv, sa tak rozhneval, že chcel Mikulášovi odobrať jeho majetky. Až na základe príhovoru markraběho Karla a okamžitého poddania sa pána Mikuláša, kráľ znovu prijal jeho mannskú prísahu, ale odobral mu hrady Edelštejn a Cukmantl ( aj spolu s baňami na zlato ).
Je otázne, či Jána Lucemburského tak popudili žaloby na opavského vojvodu alebo staré Mikulášové hriechy ( podpora markrabího Karla v roku 1337 ) spolu s vidinou možných príjmov zo zlatých baní.

Karel zase, tak ako pred rokom, aj v lete roku 1339 musel vojensky vytiahnuť proti Mikulášovi z Potštejna. Mikulášové spory s kutnouhorskými mešťanmi neprestávali a tak Karel tohto pána obľahol na jeho hrade Potštejne. Mikuláš sa odmietol vzdať a následne zomrel v ruinách veže hradu. Pri tomto spore sa označuje pán z Potštejna ako narušiteľ poriadku, ale nič nie je čierno-biele. Mikuláš z Potštejna mal dlhoročné spory s paliermi z Kutnej Hory, ktorý pre ťažbu striebra potrebovali veľké množstvo dreva a neraz si ho brali z jeho majetkov. Ale keďže striebro bolo strategickou surovinou pre lucemburgovcov, bolo od začiatku jasné na koho stranu sa priklonia kráľ a markrabí.

Ján Lucembuský medzitým pokračoval riešiť spory s biskupom Nankerom do Vratislavi. Príčinou sporu bol hrad Milíč, ktorý pre jeho strategickú polohu na hranici s Poľskom chcel český kráľ od biskupa kúpiť. Ten nesúhlasil, tak Ján Lucemburský hrad obkľúčil a aj s pomocou ľsti dobyl. Teraz biskup požadoval hrad vrátiť cirkvi. Kráľ nemal chuť ho vracať, čo biskupa rozzúrilo, že verejne nazval Jána Lucemburského „králikom“ a uvalil na neho cirkevnú kliatbu. Následne sa biskup presťahoval z Vratislavi do Nisy a obojstranné nepriateľstvo pokračovalo.
Do Sliezka prišiel za Jánom aj jeho syn Karel a pri ich spoločnom pobyte v Budišíne ich zastihol posol s informáciou o začiatku vojny medzi Franciou a Anglickom. Ján Lucemburský sa okamžite vybral do Porúria, kde zbieral vojsko na pomoc Filipovi VI.. Karel sa vrátil do Prahy, kde vládu v Čechách zveril Petrovi z Rožmberka a na Morave Čeňkovi z Lipé, a sám s vojenským oddielom išiel cez Štrubinu za otcom. V Štrubine už nezastihol svojho švara Jindřicha Dolnobavorského živého a navyše cisár, ako svokor jeho nezletilého syna Jána, prevzal vládu v Dolnom Bavorsku. Lucemburgovci tým úplne stratili vplyv v Dolnom Bavorsko a Karel na situácii už nemohol nič zmeniť.
Vilém z Landštejna sa ťaženia proti anglickému kráľovi nezúčastnil a ostal doma. 24. října spolu s hraběm z Otingenu spoločne od juhozápadu na severovýchod prešli a spresnili spoločnú hranicu medzi Novými Hradmi a Třeboňou na českej strane a Weitrou na rakúskej strane. Vymeriavanie hranice sa konalo na žiadosť rakúskeho vojvodu Albrechta II., nakoľko hraničné spory v tejto časti hranice boli časté a spôsobovali vyhrocovanie vzájomných vzťahov.
Rakúsky vojvoda poveril za svoju stranu vymeriavaním hranice hraběho Ľudovíta z Otingenu, ktorý bol zároveň „hauptmanom“ vo Weitre. Partner na českej strane Vilém z Landštejna vystupuje ako vlastník protiľahlého územia a nedeklaruje žiadne kráľovské splnomocnenia. Akceptáciu Viléma ako partnera za českú stranu mohlo garantovať jeho priame vlastníctvo hraničných majetkov, podpora Petra z Rožmberka, ktorý zastupoval kráľa, prípadne aj jeho rodinné spojenie na habsburgovcov. Vilém v dokumentoch vystupuje nie len ako majiteľ Třebone, ale už aj Nových Hradov.

Vojnový konflikt francúzskeho kráľa Filipa VI. a anglického kráľa Eduarda III. síce vypukol, ale Eduard nedostal očakávanú podporu od cisára Ľudovíta Bavorského. Po patovej situácii u Bouvines, kde sa protivníci neodhodlali k otvorenej bitke, sa celé ťaženie skončilo 3 ročným prímerím.
Neúčasť cisára v konflikte mohla prameniť z jeho známej nechuti priamo riskovať na bojisku, ale už sa mohla prejavovať aj diplomatická aktivita Avignonu v prospech Filipa VI. ako aj vplyv cisárovej manželky francúzskeho pôvodu, ktorá tiež lobovala v prospech francúzskeho kráľa.

Ján Lucemburský ako aj Karel ostali po Novom roku 1340 vo Francúzsku. Filip VI. si ich pomoci veľmi cenil a dával to najavo. Pre markrabího Karla bol pobyt vo Francúzsku príležitosťou ako sa zviditeľniť aj v tejto časti Európy, kde bolo pre neho navyše aj veľa kultúrnych ako aj spoločenských inšpirácii. Nechystal sa k rýchlemu návratu do Čiech, naopak vážne sa pripravoval na križiacku výpravu proti maurom v Španielsku, čím si chcel vybojovať slávu a rešpekt, akú mal v Európe jeho otec. Plány sa ale zmenili v momente, kedy si Ján Lucemburský liečil svoj zrak u lekárov na vysokom učení v Montpelliere, výsledkom ktorého ale bolo jeho úplné oslepnutie.

Napriek občasným výbuchom osobnej antipatie Jána Lucemburského ku Karlovi, si Ján v tomto stave musel uvedomovať závislosť svoju, ale aj celého rodu, od budúcich úspechov svojho najstaršieho syna. Vadila mu Karlová dravosť a nerešpektovanie otcovho spôsobu vládnutia, ale nemal inú možnosť než sa s tým zmieriť a všetky svoje sily poskytnúť na podporu najstaršieho syna Karla.
Následne v březnu 1340 sa obaja vybrali do Avignonu za pápežom Benediktom XVII.. Táto cesta mala formálne riešiť problémy s vratislavským biskupstvom ( platbu pápežského desiatku z tejto diecézy a zrušenie cirkevnej kliatby uvalenej biskupom Nankerom ).
Návšteva získala širší rozmer, nakoľko sa diskutovalo o situácii v Nemeckej ríši a o možnostiach lucemburkovcov v boji s cisárom.
Karel sa znovu stretol a kardinálom Pierrom de Rosieres, bývalým učiteľom zo svojho pobytu v Paríži, a obaja si navzájom predpovedali budúcu kariéru ( Karel kardinálovi post pápeža a kardinál Karlovi post rímskeho kráľa ). Karel sa pre Avignon stal, zatiaľ skrytým, esom v boji proti cisárovi.
Po tomto mocenskom povzbudení do budúcnosti, obaja lucemburgovci opustili Avignon a odišli do Paríža, odkiaľ následne český kráľ Ján pokračoval do Lucemburska a Karel sa vybral za ovdovelou sestrou Markétou do Dolného Bavorska. Markéta prosila o pomoc proti nátlaku cisára. Kým Karel prišiel za sestrou, ta už musela ustúpiť cisárovi a odovzdať mu moc vo vojvodstve.
Karel sa rozhodol navštíviť brata v Tirolsku, s ktorým následne odišli do Uhorska a Poľska. Nie je známy presný cieľ ich návštevy. Môžeme predpokladať, že Karel chcel rozvíjať rodovú sobášnu politiku a zároveň medzinárodne etablovať svojho brata.
Možno testoval aj možnosti sobáša svojej ovdovelej sestry Markéty Dolnobavorskej.
Návšteva bola predčasne ukončená správou o spiknutí proti Jánovi Jindřichovi v Tirolsku, do ktorého bola zapletená aj jeho manželka Markéta Tirolská ( Maultasch ).
Karel sa krátko zastavil na Morave a hneď v červenci sa vybral s ozbrojenou družinou do Tirolska. Buškovi z Velhartic sa podarilo zajať Markétinho brata levobočka Albrechta Gorického, ktorý po mučení priznal detaily spiknutia. Spiklenci sa snažili zbaviť lucemburskej nadvlády nad Tirolskom cestou anulovania manželstva Markéty a Jána Jindřicha a ako najvhodnejší spojenec prichádzal do úvahy cisár, ktorý sa nebál postaviť ani pápežovi podporujúcemu lucemburkovcov.
Celé spiknutie sa podarilo potlačiť a Markétu následne česká posádka internovala na hrade Tirol. Karel, ako zvyčajne, keď už mal k dispozícii vojsko, našiel pre jeho využitie ďalší cieľ a to útok na hrabata z Gorice, ktorí podporovali spiklencov. Spolu s verným tridentským biskupom Mikulášom a aquilejským patriarchom Bertrandom sa na vianoce 1340 prebojovali až na predmestie Gorice. Ďalšieho dobýjania sa už Karel a Jánom Jindřichom nezúčastnili, nakoľko dostali výzvu na stretnutie od svojho otca Jána Lucemburského.
Dôvodom urgentnej výzvy bola smrť nezletilého Jána Dolnobavorského ( vnuka českého kráľa ), na základe ktorej cisár Ľudovít definitívne pripojil Dolné Bavorsko k svojim krajinám. Markétu, Karlovu sestru, matku Jána Dolnobavorského, cisár vyháňal aj z jej vdovského sídla v Burghausene. Český kráľ sa so svojimi synmi stretol 21. února 1341 v severo-tirolskom Halle. Mocenské zmeny v Dolnom Bavorsku znamenali odrezanie priameho prístupu z Čiech k Tirolsku. Po likvidácii lucemburského vplyvu v Dolnom Bavorsku sa jasne ukazovalo problematickým aj udržanie Tirolska.
O čom rokovali lucemburgovci môžeme len predpokladať. Kráľ Ján už predtým neveril v udržateľnosť Tirolska ( čo naznačil v svojej záveti v roku 1340, kde Jánovi Jindřichovi odkazoval Moravu a nie Tirolsko ), ale Karel sa tejto kľúčovej alpskej krajiny nechcel vzdať. Témou mohla byť aj Karlova požiadavka na legitimitu jeho vlády v Čechách a Sliezsku, ktoré mu otec odkazoval v záveti.
Z Halle sa Ján Jindŕich vrátil do Tirolska a český kráľ s Karlom odišli na rokovania s cisárom do Mníchova. Tieto rokovania neviedli k dohode.
Následne sa obaja Ján aj Karel spoločne vrátili do Čiech na pripravovaný snem a 20. května 1341 prišla za nimi do Prahy aj Karlova ovdovelá sestra Markéta.
Ján Lucemburský prišiel do Prahy prvý krát slepý a asi aj táto životná ujma ho priviedla ku krokom, ktorými sa snažil zanechať v Čechách dobré spomienky na svoju vládu, teda odčiniť predošlé neuvážené činy napr. zničenie sôch z hrobov českých svätcov v svätovítskom chráme a pod.. Najvýznamnejšou udalosťou na nadchádzajúcom sneme českých stavov v červenci 1341 v Prahe bola proklamácia Karla, ako budúceho nástupcu na českom tróne. České stavy to prijali so všeobecným nadšením, dokonca sa začali prípravy na Karlovu korunováciu.
Obdobie pred snemom bolo, ako zvyčajne, naplnené mnohými rokovaniami a uzatváraním dohôd. Vilém z Landštejna sa vojenských aktivít lucemburgovcov v Tirolsku roku 1340 nezúčastnil, dokladuje to jeho účasť na zemskom súde v lete 1340. Po príchode Jána Lucemburského do Prahy určite s kráľom rokoval jednak ohľadom vlastných majetkových záujmov ale aj o štátnych záujmoch. Z 3. června 1341 sa zachovala lénna listina, ktorou Vilém prijíma od českého kráľa ako léno majetky Třeboň, Lomnicu a Nové Hrady, pričom už predtým držal ako léno Landštejn a Novú Bystřicu. Tento lénny dokument je zaujímavý časovým ohraničením, nakoľko tieto panstvá mal Vilém užívať ako léno len počas života Jána Lucemburského. Po jeho smrti mali byť majetky pána Viléma a jeho dedičov slobodné to jest alodérnym vlastníctvom.
Pre pochopenie tohto aktu je treba zohľadniť okolnosti pred ako aj po tomto akte. Pán Vilém asi už na domažlickom sneme v roku 1318 musel prijať svoje majetky Landštejn a Novú Bystřicu ako léna. Bola to pravdepodobne podmienka Jána Lucemburského, aby dokázal svoju zvrchovanosť nad vzpurným šľachticom. Pán Vilém asi recipročne na zahojenie strát dostal do dlhodobej zástavy výnosné panstvo Hluboká. Tŕeboň bola dovtedy jednoznačne dedičné vlastníctvo landštejnovcov a pri vymeriavaní hraníc s Rakúskom Vilém vystupoval ako jej vlastník a aj ako vlastník Nových Hradov. U panstva Lomnica sú viaceré možnosti, akým spôsobom prešlo toto panstvo pod Viléma z Landštejna. Z obdobia rokov 1336 až 1341 sa zachoval list, ktorým sa pražský mešťania obracajú na pána Viléma ohľadne dlhov jeho brata Smila z Lomnice, ktorý meškal so splácaním dlhu. Dlžníkom nebol len Smil ale aj Peter z Rožmberka a obaja meškali so splácaním. U Smila si veritelia neboli istí jeho schopnosťou dlh splatiť, preto sa až vydieračským spôsobom obracajú na Viléma z Landštejna a vyhrážajú sa zverejnením dlhu. Pre Viléma bolo krajne nebezpečné, keby sa jeho meno spájalo s nesplácaním dlhov, nakoľko zabezpečoval pôžičky pre kráľa resp. markraběho, pričom si sám na krytie týchto potrieb, požičiaval u majetných pražských mešťanov.
Otázka dlhu bola pravdepodobne urovnaná, ale nevieme presne akým spôsobom sa bratia Smil a Vilém vzájomne vyrovnali. Keďže následne ako držiteľ Lomnice vystupuje Vilém, dá sa predpokladať, že mu Smil musel postúpiť toto panstvo a Vilém uhradil alebo prevzal jeho dlhy. Vilém nezískal panstvá Nové Hrady, Lomnica ľahko. Bez vážneho dôvodu by ich spolu s rodovým mestom Třeboň nemenil len na lénne vlastníctvo. Jednalo sa asi o zložitejší a dlhodobejší proces rokovaní s Jánom Lucemburským a možno preto sa do neho priamo nezapájal markrabě Karel. Predmetom rokovaní mohli byť aj Nové Hrady, kde mohol český kráľ aj spätne otvárať otázku práva odúmrtia, ale pravdepodobnejším dôvodom ústretovosti pána Viléma mohla byť jeho snaha znovu obsadiť niektorý z kráľovských alebo zemských úradov a aj snaha získať prebendy pre niektorého zo svojich potomkov. Všeobecne platilo, že páni, ktorí prijali svoje majetky ako kráľovské léno, mali väčšie šance získať funkcie u kráľovského dvora. Na druhej strane vítkovci bývali pyšní, že vlastnia majetky alodérne a nedoprosovali sa funkcii na dvore.
Ján Lucemburský bol stále zadľžený a nemal veľa už čo rozdávať, preto asi Vilém žiadal pre svoj rod cirkevnú prebendu. Domnievam sa, že jedným z dôvodov prijatia svojich majetkov od kráľa ako léno, bola práve snaha pána Viléma získať prebendu pre svojho syna Ojířa. Šance videl v olomouckej diecéze, ktorú spravoval jeho známy Ján Volek. O prebende ale rozhodoval samotný pápež a podstatný bol preto príhovor Jána Lucemburského v Avignone.
Rokovania Viléma z Landštejna s Jánom Lucemburským, ohľadom tohto lénneho majetku, boli svojim spôsobom diplomatickým súbojom, ktorý skončil remízou. Kráľ formálne získal landštejnský majetok pod kontrolu a Vilém sa stal od kráľa závislý. Vilém ale mohol po Jánovej smrti celý svoj majetok plnohodnotne vlastniť a navyše sa mu otvárala možnosť zisku úradov a prebend.
Následne 6. června bol Vilém z Landštejna Jánom Lucemburským a jeho synom Karlom vymenovaný spolu so saským vojvodom Rudolfom, Georiom ( comitem Irfrucum ), Konrádom zo Slejdy, Tomášom z Clairfontain a Johanom z Falkenštejnu za prokurátorov, ktorí mali so synmi cisára Ľudovítom Braniborským a Štefanom Bavorským vyriešiť všetky spory a dohodnúť mierové urovnanie.
Toto menovanie Viléma z Landštejna ako jediného z českých pánov medzi rozhodčích prokurátorov, svedčí o jeho dôvere u oboch lucemburgovcov. Podľa zloženia ďalších prokurátorov sa asi malo jednať nie len o otázkach českých záujmov (Tirolská otázka, vdovské majetky Markéty a pod.), ale aj o otázkach týkajúcich sa lucemburského hrabstva. O následných rokovaniach oboch strán nevieme nič viac, lebo sa zachoval len text tohto menovacieho dokumentu.

V lete prišiel do Prahy aj nápadník Markéty Dolnobavorskej poľský kráľ Kazimír. Údajne bol do Markéty zamilovaný ( videl ju ešte za života Jindŕicha Dolnobavorského ), ale Markéta nemala záujem zosobášiť sa s ním. Bola unavená hektickými stresmi s cisárom a rodinnými tragédiami (podivné úmrtia jej manžela a syna krátko po sebe) a navyše v Prahe u nej prepukla choroba.
Markéta ako manželka Jindřicha Dolnobavorského sa osvedčila. Jej bývalý manžel sa stal blízkym a verným podporovateľom Jána Lucemburského a následne aj markraběho Karla. Markéta dokázala svojho manžela odkloniť od záujmov wittelsbachovcov v prospech lucemburkovcov. Jej bývalý manžel bol jej otcovi veľmi blízky. Pre jej otca a brata bola ideálnou partiou pre poľského kráľa.
Potreba pripútania si Kazimíra bola dôležitá, nakoľko ho chcel získať na svoju stranu aj cisár, ktorý mu ponúkal za ženu jednu zo svojich dcér.
Markéta napokon súhlasila so svadbou, ale k smútku všetkých, dva dni pred dohodnutou svadbou zomrela. Karel v obave, aby sa poľský kráľ Kazimíra nepriženil do cisárovej rodiny, využil Kazimírové citové rozpoloženie a presvedčil ho, že vhodnou manželkou mu môže byť Adela Hesenská.
Karlova voľba tejto nevesty pre poľského kráľa môže byť považovaná za ukážku optimálnej stratégie pre lucemburské záujmy, lebo nevesta pochádzala z krajiny dostatočne vzdialenej od Poľska a aj jej otec Jindřich II. Hesenský nemal významný vplyv a nemohol príliš posilniť postavenie Kazimíra. Karel po Kazimírovom súhlase rýchlo odišiel rokovať o sobáši do Hesenska a následne sa zúčastnil aj sobáša Adely a Kazimíra v Poznani 29. záři 1341.
Český kráľ medzitým zase musel riešiť otázky svojich dlhov u najväčších veriteľov Rudolfa Saského, Petra z Rožmberka a pod.. Zároveň odštartoval veľké zmeny na pražskom hrade, prípravu výstavby novej gotickej katedrály.
V listopadu 1341 prišla z Tirolska veľmi bolestivá správa, že tirolská šľachta na čele s Markétou Tirolskou vyhnala z krajiny jej manžela Jána Jindřicha.
Ján Jindřich napriek predošlému sprisahaniu v roku 1340 ľahostajne pristupoval k svojim štátnym ako aj manželským povinnostiam. Venoval sa prevažne svojej záľube poľovačkám a vôbec si nevšímal situáciu v Tirolsku. Napriek tomu, že jeho manželka Markéta bola strážená českou posádkou na hrade Tirol, šľachta rokovala s cisárom o možnostiach zbaviť sa lucemburkovcov. Ideálnou zámienkou ako zrušiť sobáš Jána Jindřicha s Markétou Tirolskou bolo obviniť Jána Jindŕicha z impotencie a nenaplnenia manželstva a následne čo najrýchlejšie vydať Markétu za vhodnejšieho manžela, ktorý by dokázal byť protiváhou lucemburkovcom.
Cisár im ako ideálneho partnera ponúkal svojho syna Ľudovíta Bavorského. Tirolská šľachta na čele s Volkmarom z Burgstalu pravidelne chodila na rokovania s cisárovým synom do Kufsteinu. Ľudovít Braniborský sa najprv zdráhal ísť do manželstva, za ktoré hrozila cirkevná kliatba, ale nakoniec súhlasil a začala sa dôsledná príprava prevratu. Na dušičky 2. listopadu 1341 odišiel Ján Jindřich ako zvyčajne na poľovačku, spiklenci premohli a vyhnali českú posádku z hradu Tirol. Po návrate Jána Jindřicha z poľovačky bola brána tirolského hradu pre neho zavretá. Nakoniec bol nútený hľadať azyl u aquilejského patriarchu. Odtiaľ posielal prosby o pomoc otcovi a bratovi a sťažnosti pápežovi. Cisár Ľudovít Bavorský rozviedol manželstvo Markéty a Jindřicha z dôvodu impotencia manžela a nenaplnenia manželstva a po novom sobáši Markéty v lednu 1342 s jeho synom Ľudovítom im udelil v léno nie len Tirolsko ale aj Korutánsko.
Príprava tohto útoku voči lucemburkovcom asi prebiehala paralelne s ich mierovými vyjednávaniami so synmi cisára, to mohlo tiež spôsobiť oslabenie ich ostražitosti. Začal sa boj s cisárom kto z koho.
Markrabě Karel sa stretol s Albrechtom II. Rakúskym a dohodol zmluvu o spoločnej obrane proti cisárovi ( Korutánsko bolo dané v léno novomanželom hoci bolo v držbe habsburgovcov ) a začala príprava na boj proti cisárovi.
Cisár sa cítil na vrchole moci, ale svojou nenásytnosťou si vytvoril mnohých nepriateľov a keď bol po úmrtí Benedikta XII. zvolený ako nový pápež Kliment VI., priateľ lucemburkovcov Pierre de Rosieres, začali sa nad wittelsbachovcami sťahovať mračná. Nový pápež bol silne zaujatý proti cisárovi Ľudovítovi Bavorskému a jeho čin – rozvod manželstva, ktoré bolo v kompetencii cirkvi, mu dal novú príčinu k tvrdému postoju.
Už 6. týždňov po zvolení Klimenta VI. ho v Avignone navštívil Ján Lucemburský. Čakalo ho priateľské prijatia a dostal viacero milostí ako napr. dišpenz pre manželstvo Karlovej dcéry Markéty s následníkom uhorského trónu Ľudovítom Veľkým. Cieľom stretnutia bola určite aj spoločná stratégia boja proti cisárovi.
Medzi milosti, ktoré žiadal český kráľ, bola pravdepodobne aj žiadosť o cirkevnú prebendu pre Ojířa, syna Viléma z Landštejna. Pápež 3. prosince 1242 menoval Ojířa z Landštejna kanovníkom kostola v Olomouci s prebendou, ktorá mu bola rezervovaná, ako náhle sa nejaká uvoľní.
Táto informácia je prvou, ktorá uvádza Vilémovho syna Ojířa z Landštejna. Pán Vilém ako skúsený politik pre rozvoj svojej kariery a budúcnosti svojho rodu premyslene využíval svoje rodinné zázemie ako aj svoje potomstvo. Je zaujímavé si skúsiť urobiť prehľad o rodine pána Viléma z Landštejna.

V análoch kroniky v Zwetlli ( Annales Clara Vallenses ) sa uvádza, že v říjnu ( na sv. Františka ) 1317 sa Vilém z Landštejna, ako zať pána Litolda I. z Kuenringu ( donátora kláštora ), zúčastnil laických stretnutí v tomto kláštore. Môžeme z toho usudzovať, že niekedy pred týmto termínom, asi v roku 1316 alebo 1317, si Vilém vzal za manželku Elisabeth, dcéru Litolda I.
Litold I. z Kuenringu nemal z prvého manželského vzťahu s Agnes z Feldbergu ( Valtíc ) žiadne deti, preto keď mu prvá manželka roku 1300 zomrela, chystal sa venovať majetok kláštoru v Zwetlli . Rakúsky vojvoda ( rímsky kráľ ) Albrecht I. ale Litolda prehovoril, aby si za manželku zobral jeho príbuznú Agnes von Asperg. Agnes bola dcérou Ulricha von Thubingen. Takisto aj stará mama Albrechta Mechtilda pochádzala z tohto rodu. Podľa análov kláštora v Zwetlli, Albrecht ako aj Agnes si uvádzali ako príbuzné svätú Alžbetu Uhorskú a sv. Hedvigu Sliezsku. Sobášom s Agnes z Aspergu si Litold I. z Kuenringu upevnil mocenské postavenie ( bol najvyšším čašníkom rakúskeho vojvodu ) a Albrecht si naopak zaistil vernosť Litolda a jeho rodu.
Agnes z Aspergu porodila Litoldovi I., ktorý mal už pokročilý vek, 7 detí. V roku 1301 dcéru Claru, v roku 1302 dvojičky Johanna Baptistu a Hadmara, asi v roku 1303 Elisabeth ( meno údajne dostala po sv. Alžbete Uhorskej ), v roku 1304 Agnes, ale keďže táto Agnes ako aj Clara a Hadmar krátko po narodení zomreli, dievčatko, ktoré sa narodilo v roku 1306 znovu dostalo meno Agnes. V roku 1308 sa im narodilo posledné dieťa Litold II.
Z dobových rakúskych dokumentov sa dozvedáme, že Agnes z Aspergu mala po smrti manžela problémy s udržaním majetkov pre svoje deti, keď napr. páni z Lichtenštejna po smrti Litolda I. (zomrel v roku 1312) prevzali kontrolu nad mestom Zwetll.
V tomto období sa mohol do rodiny hodiť výbojný Vilém z Landštejna, ktorý mal doma v Čechách problémy s kráľom a mohol potrebovať azyl v Rakúsku. Elisabeth asi priamo nepriniesla Vilémovi veľké veno, ale svojím rodinným pôvodom a väzbou na habsburgovcov bola výbornou partiou. Prvé kontakty medzi Vilémom a Elisabeth z Kuenringu sa mohli uskutočniť na laických stretnutiach v kláštore v Zwetlli. Sobáš asi pomáhali dohodnúť Vilémov strýko Smil z Nových Hradov a v kláštore vážený brat Hermannus, ktorý tiež pochádzal z landštejnského rodu.
Z hľadiska zachovania rodu sa Elisabeth z Kuenringu ukázala ako dobrá rodička, lebo z 8 známych detí Viléma z Lanštejna 6 detí Anežka, Litold, Ojíř, Vilém, Eliška a Ján pochádzalo z ich manželstva. Zvyšné 2 deti Vítek a Petr sa Vilémovi narodili v jeho druhom manželstve s Eliškou z Dubé.

Ako prvé z deti sa Elisabeth a Vilémovi, asi v roku 1317 alebo 1318, narodila dcéra Anežka. K tomuto názoru ma vedú údaje o jej dcérach.
Anežka bola vydatá za Hynka ( Hajmana Žlebského ) z rodu pánov z Lichtemburka, s ktorým mala minimálne 3 dcéry Markétu, Elišku a Anežku.
Eliška z Lichtemburka sa v roku 1351 stala manželkou Bočeka z Kunštátu a tým pramaterou pánov z Poděbrad, vrátane budúceho českého kráľa Jiříka z Poděbrad.
Markétka je označovaná ako manželka Henslína z Třemešína, po ktorého smrti vstúpila do kláštora v Krumlove ( genealogické zdroje ju označujú aj za 2. manželku Zbyňka Zámorského z Hasenburku ). Anežka z Lichtenburku je v „Rodowod Piastów Slaskich“ od Kazimierza Jasiňski uvádzaná od roku 1343 ako manželka Mikuláša Malého - Münsterberského kniežaťa. Ale v novej publikácii „Slezko v dejinách českého státu I.“ sa v jednej rodovej schéme ako Mikulášová manželka uvádza Anežka z Leuchtenberku ( v samotnom texte som žiadnu presnejšiu informáciu nenašiel ).
Ak sú pravdivé údaje od pána Jasiňského, potom by Anežka z Lichtemburku bola asi najstaršou dcérou Anežky z Landštejna a Hynka Hajmana ze Žleb. Aby sa Anežka z Lichtemburka v roku 1343 mohla vydať za Mikuláša Malého, potom by sa samotná Anežka z Landštejna ako aj jej dcéra Anežka z Lichtemburku museli vydávať veľmi mladé ako 12 resp. 13 ročné.
Pre posúdenie či Anežka z Lichtemburku bola manželkou Mikuláša Malého je nutné štúdium resp. hľadanie ďalších dokumentov.
Najstaršia dcéra pana Viléma Anežka bola podľa zachovaných dokumentov sebavedomá a schopná žena. Svedčí o tom jej pečať, ktorou dáva jasne najavo, že patrí ku kuenringovcom, landštejnovcom a po manželovi aj k lichtemburgovcom. Po smrti svojho manžela neodchádza ako väčšina žien dožiť do kláštora, ale vybavuje si po smrti svojho manžela, aby jej dedične zostalo žlebské panstvo s príslušným majetkom ( jej dcéra Anežka sa vzdáva svojho dedického podielu ). Po smrti svojho otca žlebské panstvo predáva Karlovi IV. za veľmi výhodných podmienok. Môže na panstve dožiť, z veľkej miery ho aj riadiť a zároveň dostáva slušnú ročnú rentu. V roku 1370, kedy asi cítila ťažobu rokov, zakladá nadáciu, ktorá má zabezpečiť 4 krát ročne zádušnú omšu za svojho manžela, otca, mamu, sestru Elišku a brata Ješka. ( akého Ješka uvádza neviem, lebo Jan z Landštejna ešte žil ). Hynek Hajman sa postupne presadil aj na kráľovskom dvore a na prelome päťdesiatych rokov sa stal jedným z najčastejších svedkov listín Karla IV.. V mladosti jeho záujmy chránila jejho babička Matilda, následne neudržal vlastníctvo severočeských majetkov Klapý a Ronovec, ale ziskom pobebradského panstva získal bohatý majetok.
Neviem posúdiť, či zisk podebradského majetku nesúvisel aj s predajom pôvodných panstiev Klapý a Ronovec kráľovi. Ak áno, tak sa jednalo o dlhú premyslenú majetkovú hru s úspešným koncom. Nie je možné zľahčovať schopnosti Hynka Hajmana, ale zdá sa, že dobrým pomocníkom a organizátorom bola aj jeho schopná manželka Anežka a jej otec Vílém z Landštejna.
Z mužských potomkov Viléma z Landštejna býva ako najstarší považovaný Ojíř, nakoľko sa ako prvý spomína v roku 1342 v súvislosti so sľúbenou prebendou v Olomouci.
Jedná sa len o dohad, lebo už samotný fakt, že Ojíř je spájaný s cirkevnou karierou zneisťuje jeho postavenie ako najstaršieho syna. Na cirkevnú karieru boli zväčša určení mladší synovia a najstarší zvykli dediť svetské statky. Preto nie je možné vylúčiť, že najstarším synom bol Litold, ktorý sa často objavuje v listinách spolu s Ojířom. V prospech názoru, že najstarším synom Viléma z Landštejna môže byť fakt, že Litold sa stal dedičom rodového hradu Landštejna.
Z kusých informácii sa dá o Litoldovi usúdiť, že nebol príliš výbojným typom človeka, skôr sa nechal viesť ostatnými. To mohlo byť dôvodom, prečo sa aktívnejší Ojíř skôr a častejšie spomína v listinách.
Možným ukazovateľom vekovej postupnosti detí Viléma z Landštejna môžu byť rodové zvyky pri výbere mien deťom.
U pravdepodobne najstaršej z detí - Anežky sa toto meno vyskytovalo u predkov z matkinej strany, viď Agnes z Aspergu, ale veľmi časté bolo aj v českých rodoch.
U menej častých mien synov pána Viléma Ojířa a Litolda je možné ľahko odvodiť tieto mená po ich slávnych predkoch. Litold dostal meno po svojom starom otcovi Litoldovi I. z Kuenringu ( samotný Litold I. z Kuenringu dostal meno po svojom starom otcovi Litoldovi von Wildon ). Ojíř dostal meno po svojom prastarom otcovi Ojířovi ze Svin ( z Lomnice ).
Môžeme si len predstavovať ako prebiehalo vyberanie mena pre najstaršieho syna pána Viléma. Či sa presadila sebavedomá matka Elisabeth z Kuenringu a prvý syn dostal meno po jej predkovi alebo si otec Vilém presadil meno svojho slávneho deda. Možno pán Vilém, z vďaky za úspešný pôrod prvého syna, ustúpil manželke a súhlasil s menom po jej predkovi. Je to samozrejme len špekulácia.
Z dokumentov teda nevieme jednoznačne určiť najstaršieho syna, ale s vysokou pravdepodobnosťou môžeme Litolda s Ojířom považovať za najstarších synov Víléma z Landštejna.
Ak veríme v tradíciu dávania mien po slávnych predkoch, chýba nám u prvých synov pána Viléma a Elisabeth z Kuenringu meno Vítek. Nám známy syn Vítek sa narodil až z druhého manželstva Viléma z Landštejna s Eliškou z Dubé. Z prvého manželstva mal pan Vilém ešte synov Viléma a Jána. Domnievam sa, že aj z manželstva z Elisabeth z Kuenringu sa pánovi Vilémovi narodil syn s rodovým menom Vítek, ktorý pravdepodobne zomrel v mladom veku. Podľa vyššie uvedenej logiky si pán Vilém dovolil až po použití mien slávnych predkov, dať ďalšiemu synovi svoje meno Vilém.
Syn Vilém sa stal v roku 1353 vyšehradským proboštom, pričom asi získal dobré vzdelanie. Svedčí o tom fakt, že po jeho smrti odkúpil z jeho pozostalosti Karel IV. 114 vzácnych kníh, ktoré následne venoval Karlovej univerzite, čím sa tieto knihy stali základom univerzitnej knižnice. Posledný syn s Elisabeth z Kuenringu dostal meno Ján. Toto meno tiež nebývalo používané v landštejnskom rode, preto môžme špekulovať, že výber mena Ján bol ovplyvnený matkou Elisabethou z Kuenringu, ktorá mala brata Johanna prezývaného železný. Johann túto prezývku získal za to, že bol až ako posledný z rakúskych pánov zajatý v bitke pri Muhldorfe v roku 1322. Vilémov syn Ján sa nestal žiadnym bojovníkom, ale tiež sa venoval cirkevnej kariere a od roku 1352 sa stal pražským kanovníkom. Až po smrti otca Viléma ( bez jeho priamej pomoci ) sa stal mělnickým proboštom. Túto funkciu dostal asi vďaka svojmu dobrému vzdelaniu. Život v pravej kresťanskej viere nebol jeho silnou stránkou, lebo bol známy svojími svetskými záľubami ( ženy, zábava a okázalosť ). Z detí z prvého manželstva nám ostáva ešte dcéra Eliška, ktorej meno bolo časté v českých rodoch a toto meno nosila aj jej matka. O Eliške vieme menej ako o jej sestre Anežke. Vydala sa za Albrechta ( Alšíka ) zo Šternberka. V roku 1344 dostal Albert s Eliškou papežské rozhrešenie, teda sobáš sa asi konal okolo tomto období.
Eliškin manžel Albrecht je spomínaný so svojím bratom Jaroslavom v Zbraslavskej kronike. V roku 1335 keď markrabě Karol zaútočil na Bolka II. Münsterberského, po počiatočných úspechoch padol jeden zo šíkov českého vojska do pasce a cca. 150 ozbrojencov bolo zajatých. Tento bojový šík viedli práve bratia Jaroslav a Albrecht zo Šternberka. Za podporu Karlovi pozdejšie získali v léno panstvo Úsov na Morave, preto sa niekedy označujú aj ako z Úsova. Podľa nie vždy overiteľných genealogických prameňov mali deti: Kateřinu, Viléma ze Šterneberka na Zlíne a Albrechta ( Alšíka ) ze Šternberka na Světlove.
V roku 1360 Ojíř z Landštejna na olomouckej cúde uzavrel rovný a vzájomný spolok so sirotami po svojej sestre. Podľa tejto informácie Eliška už v roku 1360 nežila.
Podľa rodov do ktorých sa vydali dcéry pána Viléma je možné analyzovať strategické ciele Viléma z Landštejna pri rozširovaní rodového vplyvu. Vilém mal skúsenosti so sobášnymi rokovaniami pre deti kráľovskej rodiny. Asi podobne strategicky zvažoval ako vydať svoje dcéry do správnych šľachtických rodov, tak aby podporil svoje mocenské postavenie.
Súperenie šľachtických rodov, po pražskej vzbure ( 1319 ) a po presune mocenského záujmu pánov z Lipé na Moravu, sa zmenilo z otvorenej až osobnej nevraživosti ( Vilém Zajíc z Valdeka kontra Jindřich z Lipé ) na taktický boj pri obsadzovaní mocenských úradov s určitou snahou zabezpečiť vyváženosť moci pre všetky významné rody. Pre dlhodobejšie získanie výhodného úradu bolo potrebné, nie len si nakloniť panovníka, ale získať aj akceptáciu ostatných významných rodov. Z tohto dôvodu považoval Vilém z Landštejna za potrebné získať podporu aj od ronovského rozrodu. Po prechode z politického tábora pánov z Lipé do tábora Petra z Rožmberka sa Vilémovi nabúrali vzťahy s rodom pánov z Lipé. Neboli osobne vyhrotené, lebo Vilém sa z detstva asi dobre poznal so synmi Jindřicha z Lipé ( pravdepodobne určitý čas vyrastal na jeho dvore ), ale jeho rod vítkovcov mohol rásť len na úkor resp. s akceptáciou ronovcov.
V tomto smere vydaj svojej dcéry Anežky za Hynka Hajmana z Lichtemburka bol vynikajúcou voľbou. Krušinovská vetva lichtemburgovcov mala už v minulosti rodové väzby na vítkovcov, pričom široká podpora tohto rozvetveného rodu bola v Čechách dôležitá. Nazanedbateľné bolo aj majetkové zázemie vo východných Čechách v blízkosti oblasti ťažby striebra ( Kutná Hora ). Túto podporu Vilém mohol využívať v období svojej funkcie kráľovského podkomořího. Dá sa predpokladať, že sobáš jeho dcéry Anežky s Hynkom Hajmanom Žlebským bol dohodnutý pred rokom 1330.
V období keď sa pán Vilém začal zaujímať o funkcie na Morave bolo dôležité získať podporu aj medzi moravskou šľachtou. Jednou z ciest bolo vhodne vydať svoju druhú dcéru Elišku. Z tohto dôvodu asi Vilém v prvej polovici 40. rokov dohodol jej sobáš s Albertom zo Šternberka na Úsove. Albert bol synom Zdeslava st. zo Šternberka a jeho manželky Markéty sestry Matúša Čáka Trenčianskeho a spolu s bratmi Jaroslavom, Štefanom a Matúšom ovládali významnú časť Moravy.

Od roku 1342 sa začala lámať mocenská situácia v Európe v prospech lucemburgovcov, zároveň sa asi v tomto roku začal aj proces návratu Viléma z Landštejna do mocenských štruktúr českého štátu. Vilém z Landštejna sa následne stával čoraz dôležitejším radcom a pomocníkom markraběho Karla, a sprevádzal ho na jeho ceste na vrchol mocenskej pyramídy stredovekej Európy.

Použitá literatúra:
Zdeněk Žalud: „Páni z Landštejna do doby husitské“ Praha 2001
Jiří Spěváček – „Král diplomat“ Panorama Praha 1982
František Palacký: Dějiny národu českého II.
Lenka Bobková: Velké dejiny zemí koruny České – svazek IV.a 1310 – 1402, Paseka 2003
František Kavka: Karel IV. Historie života velkého vladaře, Mladá fronta 2002
František Kavka: Čtyři ženy Karla IV. Královské sňatky, Paseka Praha –Litomyšl 2002
Ján Urban: „Lichtemburkové – Vzestupy a pády jedného panského rodu“ NLN 2003
Annales Austrio – Clara - Vallenses vydané v roku 1803 ( stiahnuté z internetu )
Ďalšie dostupné internetové dokumenty: Centrum medievistických studií, Regesta Imperii a iné.