Po odchode Jána Lucemburského z Čiech v červnu 1337 nastala v krážovstve rozpačitá atmosféra. Stranu priaznivcov následníka trónu Karla znechutilo jeho de facto vyhnanstvo v Taliansku. Strana českých pánov, ktorá posilnila svoje mocenské pozície po ostatnom príchode kráža Jána do Čiech (Pertold z Lipé, Oldřich Pluh, ..), zase naopak tuila, e sa Ján dlhí čas v Prahe neukáe a markrabě Karel si skôr či neskôr znovu prisvojí najvyiu moc. Z hžadiska budúcnosti bola situácia, pre Jánom stanovených správcov o to háklivejia, e mali zákaz poskytova Karlovi, ako aj jeho manelke Blanke v Brne, akékožvek finančné príjmy.
Ján Lucemburský sa z Prahy vybral rokova s cisárom źudovítom Bavorským, pravdepodobne na základe iadosti francúzskeho kráža. Filip VI. potreboval odkloni cisára od spojenectva s Eduardom III., ktorý vzniesol poiadavku na francúzsky trón a zháňal spojencov proti Filipovi VI.
Ján Lucemburský bol ochotný obetova dovtedy striktne nepriatežskú stratégiu voči cisárovi pre francúzske politické záujmy. Zbytočné boli ústupky českého kráža habsburgovcom z roku 1336, aby ich získal na svoju stranu proti cisárovi, keď teraz bol sám iadatežom cisára o rokovania.
Jánovi Lucemburskému sa na týchto rokovaniach nepodarilo zabráni spolku cisára s Eduardom III. proti Filipovi VI.. źudovít Bavorský sa priklonil k Eduardovi, nakožko ten mu sžúbil vyplati vysokú sumu 300 000 zlatých, za vojenskú podporu s 2000 jazdcami.
Keď český kráž neuspel u cisára snail sa aspoň získava iných spojencov pre francúzskeho kráža. Sám Ján sžúbil Filipovi VI., v prípadnom konflikte s Eduardom III., podporu 500 oldnierov, za čo od neho hneď vopred získal finančnú zálohu.
Konanie Jána Lucemburského, ktorý v snahe pomôc francúzskemu krážovi, bol zrazu ochotný sa doprosova aj nepriatežovi českých záujmov, sa môe zda nepochopitežné. Ale keď sa pozrieme na danú situáciu očami lucemburských záujmov, tak to bolo prakticky nevyhnutné.
Lucemburské hrabstvo lealo medzi francúzskym krážovstvom a rímskou ( nemeckou ) ríou, ktoré silne ovplyvňovali jeho bezpečnos. Navye Ján Lucemburský si svojimi výbojmi získal v okolí viacerých latentných protivníkov ( napr. Ján Brabantský ) a bez dobrých vzahov so susednými mocnosami, by bolo jeho postavenie vežmi neisté. Preto záujmy Českého krážovstva museli ustúpi.
Zobrazenie anglického kráža Eduarda III. podža tumby z jeho hrobu
Mladý Karel rieil svoje vyhnanstvo operatívne a s nadhžadom. Smeroval za bratom do Tirolska okžukou cez Uhorsko, lebo nemal monos prechodu cez rakúske územia. Cestou sa zastavil v Budíne u uhorského kráža, kde pravdepodobne začal rozvíja svoju vlastnú sobánu politiku, a následne pokračoval k jadranskému pobreiu. Tu sa s pomocou uhorského magnáta Bartolomeja zo Senje nalodil na lode a plával do Talianska, kde hodlal po boku Benátok bojova proti Mastinovi della Scala ( pán z Verony, bývalý protivník lucemburgovcov ete z obdobia ich talianskej signorie ).
Na mori lode s Karlovou posádkou paradoxne obkžúčili práve lode Benátskej republiky s ciežom zaja cestujúcich a získa výkupné. Karol musel poui les a ukrytý pod sieami v malej bárke ujs k pobreiu, odkiaž s pomocou aquilejského patriarchu mohol vykúpi zvyok svojej zajatej druiny. Následne sa spojil so svojim bratom Jánom Jindřichom a jeho tirolskou druinou a začal vlastné výboje proti rodu della Scala. Podarilo sa mu bojom, žsou a s podporou Benátskej republiky obsadi mestá Belluno, Feltre a Cadore, čím vytvoril svoju vlastnú malú podalpskú dŕavu.
Toto rytierske dobrodrustvo markraběho Karla ale nebolo zadarmo. Domov do Čiech sa u ivý nevrátili Ján z Lipé ani Karlov priatež Buek starí z Velhartic.
Koncom roku 1337 sa markrabě Karel vracal do vlasti u cez rakúske územia. Pravdepodobne krátko predtým odsúhlasil dohody svojho otca s habsburgovcami. Najprv sa zastavil u svojej manelky v Brne a následne priiel do Prahy a ujíma sa moci minimálne nad priamymi krážovskými majetkami.
Medzi jeho prvé zahranično-politické aktivity patrila cesta do Uhorska, kde na Vysegrade začal uzatvára viaceré dohody s uhorským krážom Karolom Róbertom.
Asi najdôleitejími boli dohoda o budúcom manelstve Karlovej dcéry Markéty a následníka uhorského trónu źudovíta a dohoda o podpore následníctva uhorského kráža v Požsku, ak by požský kráž Kazimír ( vagor uhorského kráža ) zomrel bez muských potomkov.
Karlove rokovania pravdepodobne naväzovali na jeho rok staré stretnutie s uhorským krážom, cestou do Talianska. Dobré vzahy s uhorským krážom umoňovali žahie si ustrái požského kráža Kazimíra a tým si zaisti východnú hranicu a uvožni ruky k aktivitám na západe a v Sliezsku.
Karol Róbert zase spriadal plány ako získa pre svoj rod ďalie potenciálne rozírenie moci. Chystal si podmienky pre prípadné prevzatie požskej krážovskej koruny pre jedného zo svojich synov ( asi Ladislava ), ak by nemal Kazimír muských potomkov. Tak isto plánoval získa krážovský post pre svojho syna Ondreja v Neapolskom krážovstve. Požsko a Neapol boli jeho budúce záujmové zóny.
Pre tieto požské záujmy si uhorský kráž potreboval zabezpeči podporu u lucemburgovcov, ktorí v susednej sliezskej oblasti mali zase svoje mocenské aktivity.
Moná synergia politických ciežov a asi aj osobne dobré vzahy markraběho Karla a Karola Róberta z Anjou viedli k podpisom dohôd 1. března 1338 v uhorskom Vysegrade.
Otázne bolo právne postavenie markraběho Karla, keďe krážom bol Ján Lucemburský a tieto dohody s ním neboli konzultované. Mladý Karel si toho bol vedomý a asi preto si ako sprievodcov a radcov prizval Těmu z Koldic a Viléma z Landtejna. Títo páni patrili k dvoru jeho otca Jána Lucemburského a zároveň boli známi ako jednatelia a ručitelia sobánych dohôd u v minulosti ( jednania o svadbe Jána Jindřicha s Markétou Tirolskou ). Karel, práve vyuitím týchto radcov, mohol podpori legitimitu svojich jednaní a zároveň utlmi prípadné podozrenia svojho otca, e nekoná nič proti jeho záujmom.
Vilém z Landtejna, bol v tomto období bez oficiálnej funkcie a rád sa pridal k mladému Karlovi a spolu s Těmom z Koldic ako jeho radcovia vo únoru 1338 spoločne cestovali do Uhorska.
Z listiny zo 4. srpna 1342, ktorou nový uhorský kráž źudovít potvrdzoval dohody z roku 1338 vyplýva, e do rokovaní okrem Těmu z Koldic a Viléma z Landtejna bola zahrnutá aj Karlova manelka Blanka z Valois, ktorá potvrdzovala dohody.
Zainteresovanie Blanky do týchto dohôd mohol by tie taktický krok zo strany markraběho Karla voči uhorskej krážovnej Albete ( sestra požského kráža Kazimíra ), ktorá mala silný vplyv na svojho manela Karola Róberta. Oficiálne zainteresovanie krážovských maneliek do týchto rokovaní zvyovalo Albetino postavenia a legitimizovalo jej zasahovanie do uhorskej politiky.
Východnú hranicu krážovstva sa dobrými vzahmi s Anjouvcami podarilo stabilizova, ale viac pozornosti bolo potrebné venova zmenám na západnej hranici, dianiu v Nemeckej ríi.
Cisárovi źudovítovi Bavorskému sa začalo dari meni verejnú mienku v ríi vo svoj prospech aj vďaka podpore cirkevných legistov, minoritov bratov Viliama z Occamu a Marsilia z Padovy. Títo nali útočisko na jeho dvore a ikovnou propagandou sa im podarilo vzbudi nacionálnu nemeckú hrdos proti mocenskej snahe pápea schvažova ( aprobova ) nemeckých krážov. Záujmy Avignonu sa darilo interpretova ako predlenú ruku francúzskeho kráža. Tak sa cisárovi podarilo zmeni svoj osobný spor s pápeom za principiálny spor Nemeckej ríe proti prehnanej moci chtivosti pápea.
źudovít Bavorský sa v roku 1338 snail s pomerne umierneným pápeom Benediktom XII. vyjednáva prostredníctvom rískych biskupov. Dobrácky Benedikt XII. bol ochotný rokova, ale nie prostredníctvom cisárom vybraných biskupov. Cisár, asi ako odpoveď, pritvrdil svoje postoje na sneme vo Frankfurte 17. května, kde ostro odmietol poadovanú aprobáciu zvolených nemeckých krážov. Tým sa dohoda stala nemoná. Pápe ale nevyhrocoval spor s cisárom, v snahe zachova ance odkloni cisára źudovíta od spojenectva s Eduardom III. proti francúzskemu krážovi Filipovi VI..
Ján Lucemburský sa vyhýbal účasti na snemoch zvolávaných cisárom, aby sa vyhol jednoznačnému postaveniu buď za cisára alebo za pápea. Zároveň pochopil, e pri stále vzrastajúcej podpore źudovíta Bavorského v ríi, je nutná spolupráca s Karlom, aby mohli ubráni lucemburské záujmy. V dubnu 1338 poslal Karlovi posolstvo, aby za ním priiel do Lucemburska.
Karel sa hneď so silným oddielom 500 ozbrojencov vydal za otcom. Vo Frankfurte nad Mohanom bol zadraný cisárom a po rokovaniach s ním sa vrátil do Čiech. Karel v pamätiach uvádza, e dôvodom prečo nepokračoval za otcom do Lucemburska bolo, e jeho sprievod ( 500 jazdcov ) bol väčí ne dovožoval sprievodný glejt (len 200 jazdcov).
Skutočný dôvod návratu Karla a ani obsah jeho rokovaní s źudovítom Bavorským nie je známy. Spätne sa zdá, e komunikácia medzi Jánom Lucemburským a Karlom bola nedostatočná a ich kroky nezladené. Cisár asi Karla mystifikoval vymyslenými dohodami s jeho otcom a Jána Lucemburského naopak dohodami s Karlom. Pre oboch lucemburgovcov to bola politická výstraha do budúcnosti.
źudovít Bavorský pokračoval v upevňovaní svojho postavenia na snemoch, ktoré vyvrcholili v záři 1338 v Koblenzi, na ktorom sa zúčastnil aj anglický kráž Eduard III., ktorý ako spojenec cisára prijal hodnos generálneho vikára v Germánii a Teutónii. Cisár zároveň Eduardovi sžúbil sprostredkovanie sobáa jeho dcéry s niektorým z habsburgovcov, čím si mohol k sebe viac pripúta obe tieto strany.
Naopak lucemburská jednota utrpela ranu účasou Balduina Trevírského na sneme. Balduin sa dokonca zaviazal podporova Eduarda III. v boji proti Francii 500 ozbrojencami za mesačný old 10.000 zlatých. Následne sa cisárovi podrobili aj českí spojenci Rudolf Saský a za českého kráža Jindřich Dolnobavorský starí. Ján Lucemburský, ako jediný z významnejích rískych knieat, zotrvával pri podpore francúzskeho kráža Filipa VI.. Hrozila mu úplná izolácia v ríi.
Dobové zobrazenie stretnutia cisára źudovíta Bavorského a Balduina arcibiskupa Trevírskeho

Táto situácia bola pre lucemburgovcov značne nebezpečná. V únoru 1339 sa Ján Lucemburský v Trevíre stretol so svojím strýkom Balduinom a spoločne hžadali východisko.
Obsah ich rokovaní nepoznáme, ale následne Ján Lucemburský urobil neočakávaný krok, keď sa 20. března 1339 odhodlal zloi źudovítovi Bavorskému lénny sžub a uzavrie dohodu o spolupráci. Lénnym sžubom prijal od cisára, nie len Lucemburské hrabstvo, ale aj České krážovstvo a ostatné územné zisky. Cisár si vynútil, aby tento akt potvrdili markrabě Karel a jeho brat Ján Jindřich spolu s vybranými českými pánmi Petrom z Romberka, Pertoldom z Lipé, Vilémom z Landtejna, Hynkom Berkom z Dubé a Otom z Bergova.
Prijatie českého krážovstva ako rískeho léna bolo v rozpore s privilégiami, ktoré malo české krážovstvo ( najmä Zlatej buly Sicílskej z roku 1212 ) čo samozrejme Karel a česká žachta ostro odmietali, lebo to degradovalo postavenie Českého krážovstva.
Karel sa okamite vybral za otcom do Lucemburska, pričom Ján Lucemburský sa zároveň rozhodol ís do Čiech. Stretli sa 20. dubna v Miltenberku, kde Karel spolu s českou žachtou odmietli lénny akt a vyhlásili ho za neplatný, nakožko cisár pri rokovaní s Jánom Lucemburským pouil livé tvrdenie, e sa na tomto kroku u predtým dohodol s Karlom. Odmietnutie dohody ete vystupňoval Ján Jindřich tým, e nedovolil prechod cisárových vojsk do Talianska cez svoje tirolské územie.
Pri analyzovaní lénneho aktu je moné predpoklada, e český kráž vedel o neakceptovatežnosti tohto kroku v Čechách, pričom sa sám chystal do Čiech vysvetli svoje kroky. Zdá sa, e Karel po stretnutí s otcom v Miltenberku asi po úvodnej výmene názorov, pochopil otcove kroky.
Čím mu asi Ján Lucemburský zdôvodnil svoj postup? Ján Lucemburský videl nutnos lénneho aktu v irích súvislostiach. Tento akt mohol slúi ako ústretový krok źudovítovi Bavorskému, ktorý chcel dosta pod kontrolu aj posledného rebelujúceho kurfirsta českého kráža. Mohla to by cisárova poiadavka, po splnení ktorej, by zváil svoj odklon od spojenectva s anglickým krážom.
Český kráž týmto krokom mal poslúi záujmom francúzskeho kráža a pápea, pričom asi vopred tuil reakciu svojho syna spolu s českou žachtou. Mono preto nenamietal, aby v lénnom dokumente bol poadovaný súhlas jeho synov ako aj českej žachty, nakožko očakával z ich strany odmietnutie.
Karel po vysvetlení situácie asi pochopil, e bez zohžadňovania celoeurópskych záujmov, nemá ancu, len s politikou lokálnych českých ciežov, uspie proti cisárovi, ktorý systematicky čoraz viac oslaboval politické postavenie a moc lucemburgovcov.
O Vilémovi z Landtejna vieme, e 4. dubna 1339 v Třeboni odsúhlasil vysviacku nového oltára v Borovanoch. Oltár nadačne zaloila Vilémova druhostupňová sesternica Lidmila dcéra Voka zo Svín, pričom tento akt okrem pána Viléma ako hlavy rodu, odsúhlasoval aj źudmilin brat Jaroslav.
eny v landtejnskom rode mali monos sa realizova hlavne aktivitami v prospech cirkvi. Z roku 1261 sa zachoval dokument ( listina je ale spochybňovaná ), kde Lidmilina stará mama Aneka, vdova po Pelhřimovi z Třebone, darovala bratom z vyebrodského klátora do drby kostol v Nemeckom Rychnove. Známe sú aj aktivity sestier Ojířa ze Svin Lidmily z Ríe a Kateŕiny pri podpore klátora Porta Coeli a pri zakladaní klátora v Pohlede cca. v rokoch 1262 - 1267.
Od 4. do 20. dubna mal Vilém dos času na cestu, spolu s Karlom, do ríe protestova proti lénnemu aktu. Jeho osobná účas v Miltenberku nie je ale priamo potvrdená iadnym dokumentom.
Ján Lucemburský spolu s Karlom spoločne z Miltenberku pokračovali do Norimberku a Landshutu, kde sa dozvedeli, e cisár pod nátlakom prinútil Jindřicha Dolnobavorslého, aby zasnúbil svojho syna Jána s cisárovou dcérou, čím im prekazil pripravovaný sobá malého Jána s dcérou požského kráža, dohodnutý lucemburgovcami vo Vysegrade roku 1336. Cisár źudovít Bavorský týmto jasne naznačil, e sa chystá likvidova vplyv lucemburgovcov v Dolnom Bavorsku.
Následne Karel aj Ján prili do Prahy, kde český kráž zase zháňal peniaze. 1. června na sneme museli obaja zloito vyjednáva o berni. Výsledkom bol sžub, e sa jedná o poslednú berni a navye vyia žachta, ktorá berni krážovi schválila, sa asi na nej nemusela podieža.
Otec a syn následne rieili nakopené problémy v krážovstve. Ján, na základe aloby proti vojvodovi Mikuláovi Opavskému (a Ratibořickému ) o zneuívaní práv, sa tak rozhneval, e chcel Mikuláovi odobra jeho majetky. A na základe príhovoru markraběho Karla a okamitého poddania sa pána Mikuláa, kráž znovu prijal jeho mannskú prísahu, ale odobral mu hrady Edeltejn a Cukmantl ( aj spolu s baňami na zlato ).
Je otázne, či Jána Lucemburského tak popudili aloby na opavského vojvodu alebo staré Mikuláové hriechy ( podpora markrabího Karla v roku 1337 ) spolu s vidinou moných príjmov zo zlatých baní.
Karel zase, tak ako pred rokom, aj v lete roku 1339 musel vojensky vytiahnu proti Mikuláovi z Pottejna. Mikuláové spory s kutnouhorskými meanmi neprestávali a tak Karel tohto pána obžahol na jeho hrade Pottejne. Mikulá sa odmietol vzda a následne zomrel v ruinách vee hradu.
Pri tomto spore sa označuje pán z Pottejna ako naruitež poriadku, ale nič nie je čierno-biele. Mikulá z Pottejna mal dlhoročné spory s paliermi z Kutnej Hory, ktorý pre abu striebra potrebovali vežké mnostvo dreva a neraz si ho brali z jeho majetkov. Ale keďe striebro bolo strategickou surovinou pre lucemburgovcov, bolo od začiatku jasné na koho stranu sa priklonia kráž a markrabí.
Ján Lucembuský medzitým pokračoval riei spory s biskupom Nankerom do Vratislavi. Príčinou sporu bol hrad Milíč, ktorý pre jeho strategickú polohu na hranici s Požskom chcel český kráž od biskupa kúpi. Ten nesúhlasil, tak Ján Lucemburský hrad obkžúčil a aj s pomocou žsti dobyl.
Teraz biskup poadoval hrad vráti cirkvi. Kráž nemal chu ho vraca, čo biskupa rozzúrilo, e verejne nazval Jána Lucemburského králikom a uvalil na neho cirkevnú kliatbu. Následne sa biskup presahoval z Vratislavi do Nisy a obojstranné nepriatežstvo pokračovalo.
Do Sliezka priiel za Jánom aj jeho syn Karel a pri ich spoločnom pobyte v Budiíne ich zastihol posol s informáciou o začiatku vojny medzi Franciou a Anglickom. Ján Lucemburský sa okamite vybral do Porúria, kde zbieral vojsko na pomoc Filipovi VI.. Karel sa vrátil do Prahy, kde vládu v Čechách zveril Petrovi z Romberka a na Morave Čeňkovi z Lipé, a sám s vojenským oddielom iiel cez trubinu za otcom. V trubine u nezastihol svojho vara Jindřicha Dolnobavorského ivého a navye cisár, ako svokor jeho nezletilého syna Jána, prevzal vládu v Dolnom Bavorsku. Lucemburgovci tým úplne stratili vplyv v Dolnom Bavorsko a Karel na situácii u nemohol nič zmeni.
Vilém z Landtejna sa aenia proti anglickému krážovi nezúčastnil a ostal doma. 24. října spolu s hraběm z Otingenu spoločne od juhozápadu na severovýchod preli a spresnili spoločnú hranicu medzi Novými Hradmi a Třeboňou na českej strane a Weitrou na rakúskej strane. Vymeriavanie hranice sa konalo na iados rakúskeho vojvodu Albrechta II., nakožko hraničné spory v tejto časti hranice boli časté a spôsobovali vyhrocovanie vzájomných vzahov.
Rakúsky vojvoda poveril za svoju stranu vymeriavaním hranice hraběho źudovíta z Otingenu, ktorý bol zároveň hauptmanom vo Weitre. Partner na českej strane Vilém z Landtejna vystupuje ako vlastník protižahlého územia a nedeklaruje iadne krážovské splnomocnenia. Akceptáciu Viléma ako partnera za českú stranu mohlo garantova jeho priame vlastníctvo hraničných majetkov, podpora Petra z Romberka, ktorý zastupoval kráža, prípadne aj jeho rodinné spojenie na habsburgovcov.
Vilém v dokumentoch vystupuje nie len ako majitež Třebone, ale u aj Nových Hradov.
Vojnový konflikt francúzskeho kráža Filipa VI. a anglického kráža Eduarda III. síce vypukol, ale Eduard nedostal očakávanú podporu od cisára źudovíta Bavorského. Po patovej situácii u Bouvines, kde sa protivníci neodhodlali k otvorenej bitke, sa celé aenie skončilo 3 ročným prímerím.
Neúčas cisára v konflikte mohla prameni z jeho známej nechuti priamo riskova na bojisku, ale u sa mohla prejavova aj diplomatická aktivita Avignonu v prospech Filipa VI. ako aj vplyv cisárovej manelky francúzskeho pôvodu, ktorá tie lobovala v prospech francúzskeho kráža.
Ján Lucemburský ako aj Karel ostali po Novom roku 1340 vo Francúzsku. Filip VI. si ich pomoci vežmi cenil a dával to najavo. Pre markrabího Karla bol pobyt vo Francúzsku príleitosou ako sa zviditežni aj v tejto časti Európy, kde bolo pre neho navye aj veža kultúrnych ako aj spoločenských inpirácii. Nechystal sa k rýchlemu návratu do Čiech, naopak váne sa pripravoval na kriiacku výpravu proti maurom v panielsku, čím si chcel vybojova slávu a repekt, akú mal v Európe jeho otec.
Plány sa ale zmenili v momente, kedy si Ján Lucemburský liečil svoj zrak u lekárov na vysokom učení v Montpelliere, výsledkom ktorého ale bolo jeho úplné oslepnutie.
Napriek občasným výbuchom osobnej antipatie Jána Lucemburského ku Karlovi, si Ján v tomto stave musel uvedomova závislos svoju, ale aj celého rodu, od budúcich úspechov svojho najstarieho syna. Vadila mu Karlová dravos a nerepektovanie otcovho spôsobu vládnutia, ale nemal inú monos ne sa s tým zmieri a vetky svoje sily poskytnú na podporu najstarieho syna Karla.
Následne v březnu 1340 sa obaja vybrali do Avignonu za pápeom Benediktom XVII.. Táto cesta mala formálne riei problémy s vratislavským biskupstvom ( platbu pápeského desiatku z tejto diecézy a zruenie cirkevnej kliatby uvalenej biskupom Nankerom ).
Návteva získala irí rozmer, nakožko sa diskutovalo o situácii v Nemeckej ríi a o monostiach lucemburkovcov v boji s cisárom.
Karel sa znovu stretol a kardinálom Pierrom de Rosieres, bývalým učitežom zo svojho pobytu v Paríi, a obaja si navzájom predpovedali budúcu kariéru ( Karel kardinálovi post pápea a kardinál Karlovi post rímskeho kráža ). Karel sa pre Avignon stal, zatiaž skrytým, esom v boji proti cisárovi.
Po tomto mocenskom povzbudení do budúcnosti, obaja lucemburgovci opustili Avignon a odili do Paría, odkiaž následne český kráž Ján pokračoval do Lucemburska a Karel sa vybral za ovdovelou sestrou Markétou do Dolného Bavorska. Markéta prosila o pomoc proti nátlaku cisára. Kým Karel priiel za sestrou, ta u musela ustúpi cisárovi a odovzda mu moc vo vojvodstve.
Karel sa rozhodol navtívi brata v Tirolsku, s ktorým následne odili do Uhorska a Požska. Nie je známy presný ciež ich návtevy. Môeme predpoklada, e Karel chcel rozvíja rodovú sobánu politiku a zároveň medzinárodne etablova svojho brata.
Mono testoval aj monosti sobáa svojej ovdovelej sestry Markéty Dolnobavorskej.
Návteva bola predčasne ukončená správou o spiknutí proti Jánovi Jindřichovi v Tirolsku, do ktorého bola zapletená aj jeho manelka Markéta Tirolská ( Maultasch ).
Karel sa krátko zastavil na Morave a hneď v červenci sa vybral s ozbrojenou druinou do Tirolska. Bukovi z Velhartic sa podarilo zaja Markétinho brata levobočka Albrechta Gorického, ktorý po mučení priznal detaily spiknutia. Spiklenci sa snaili zbavi lucemburskej nadvlády nad Tirolskom cestou anulovania manelstva Markéty a Jána Jindřicha a ako najvhodnejí spojenec prichádzal do úvahy cisár, ktorý sa nebál postavi ani pápeovi podporujúcemu lucemburkovcov.
Celé spiknutie sa podarilo potlači a Markétu následne česká posádka internovala na hrade Tirol.
Karel, ako zvyčajne, keď u mal k dispozícii vojsko, naiel pre jeho vyuitie ďalí ciež a to útok na hrabata z Gorice, ktorí podporovali spiklencov. Spolu s verným tridentským biskupom Mikuláom a aquilejským patriarchom Bertrandom sa na vianoce 1340 prebojovali a na predmestie Gorice. Ďalieho dobýjania sa u Karel a Jánom Jindřichom nezúčastnili, nakožko dostali výzvu na stretnutie od svojho otca Jána Lucemburského.
Dôvodom urgentnej výzvy bola smr nezletilého Jána Dolnobavorského ( vnuka českého kráža ), na základe ktorej cisár źudovít definitívne pripojil Dolné Bavorsko k svojim krajinám. Markétu, Karlovu sestru, matku Jána Dolnobavorského, cisár vyháňal aj z jej vdovského sídla v Burghausene.
Český kráž sa so svojimi synmi stretol 21. února 1341 v severo-tirolskom Halle. Mocenské zmeny v Dolnom Bavorsku znamenali odrezanie priameho prístupu z Čiech k Tirolsku. Po likvidácii lucemburského vplyvu v Dolnom Bavorsku sa jasne ukazovalo problematickým aj udranie Tirolska.
O čom rokovali lucemburgovci môeme len predpoklada. Kráž Ján u predtým neveril v udratežnos Tirolska ( čo naznačil v svojej záveti v roku 1340, kde Jánovi Jindřichovi odkazoval Moravu a nie Tirolsko ), ale Karel sa tejto kžúčovej alpskej krajiny nechcel vzda. Témou mohla by aj Karlova poiadavka na legitimitu jeho vlády v Čechách a Sliezsku, ktoré mu otec odkazoval v záveti.
Z Halle sa Ján Jindŕich vrátil do Tirolska a český kráž s Karlom odili na rokovania s cisárom do Mníchova. Tieto rokovania neviedli k dohode.
Následne sa obaja Ján aj Karel spoločne vrátili do Čiech na pripravovaný snem a 20. května 1341 prila za nimi do Prahy aj Karlova ovdovelá sestra Markéta.
Ján Lucemburský priiel do Prahy prvý krát slepý a asi aj táto ivotná ujma ho priviedla ku krokom, ktorými sa snail zanecha v Čechách dobré spomienky na svoju vládu, teda odčini predolé neuváené činy napr. zničenie sôch z hrobov českých svätcov v svätovítskom chráme a pod.. Najvýznamnejou udalosou na nadchádzajúcom sneme českých stavov v červenci 1341 v Prahe bola proklamácia Karla, ako budúceho nástupcu na českom tróne. České stavy to prijali so veobecným nadením, dokonca sa začali prípravy na Karlovu korunováciu.
Obdobie pred snemom bolo, ako zvyčajne, naplnené mnohými rokovaniami a uzatváraním dohôd. Vilém z Landtejna sa vojenských aktivít lucemburgovcov v Tirolsku roku 1340 nezúčastnil, dokladuje to jeho účas na zemskom súde v lete 1340. Po príchode Jána Lucemburského do Prahy určite s krážom rokoval jednak ohžadom vlastných majetkových záujmov ale aj o tátnych záujmoch.
Z 3. června 1341 sa zachovala lénna listina, ktorou Vilém prijíma od českého kráža ako léno majetky Třeboň, Lomnicu a Nové Hrady, pričom u predtým dral ako léno Landtejn a Novú Bystřicu.
Tento lénny dokument je zaujímavý časovým ohraničením, nakožko tieto panstvá mal Vilém uíva ako léno len počas ivota Jána Lucemburského. Po jeho smrti mali by majetky pána Viléma a jeho dedičov slobodné to jest alodérnym vlastníctvom.
Pre pochopenie tohto aktu je treba zohžadni okolnosti pred ako aj po tomto akte. Pán Vilém asi u na domalickom sneme v roku 1318 musel prija svoje majetky Landtejn a Novú Bystřicu ako léna. Bola to pravdepodobne podmienka Jána Lucemburského, aby dokázal svoju zvrchovanos nad vzpurným žachticom. Pán Vilém asi recipročne na zahojenie strát dostal do dlhodobej zástavy výnosné panstvo Hluboká. Tŕeboň bola dovtedy jednoznačne dedičné vlastníctvo landtejnovcov a pri vymeriavaní hraníc s Rakúskom Vilém vystupoval ako jej vlastník a aj ako vlastník Nových Hradov.
U panstva Lomnica sú viaceré monosti, akým spôsobom prelo toto panstvo pod Viléma z Landtejna. Z obdobia rokov 1336 a 1341 sa zachoval list, ktorým sa praský meania obracajú na pána Viléma ohžadne dlhov jeho brata Smila z Lomnice, ktorý mekal so splácaním dlhu. Dlníkom nebol len Smil ale aj Peter z Romberka a obaja mekali so splácaním. U Smila si veritelia neboli istí jeho schopnosou dlh splati, preto sa a vydieračským spôsobom obracajú na Viléma z Landtejna a vyhráajú sa zverejnením dlhu. Pre Viléma bolo krajne nebezpečné, keby sa jeho meno spájalo s nesplácaním dlhov, nakožko zabezpečoval pôičky pre kráža resp. markraběho, pričom si sám na krytie týchto potrieb, poičiaval u majetných praských meanov.
Otázka dlhu bola pravdepodobne urovnaná, ale nevieme presne akým spôsobom sa bratia Smil a Vilém vzájomne vyrovnali. Keďe následne ako dritež Lomnice vystupuje Vilém, dá sa predpoklada, e mu Smil musel postúpi toto panstvo a Vilém uhradil alebo prevzal jeho dlhy.
Vilém nezískal panstvá Nové Hrady, Lomnica žahko. Bez váneho dôvodu by ich spolu s rodovým mestom Třeboň nemenil len na lénne vlastníctvo. Jednalo sa asi o zloitejí a dlhodobejí proces rokovaní s Jánom Lucemburským a mono preto sa do neho priamo nezapájal markrabě Karel. Predmetom rokovaní mohli by aj Nové Hrady, kde mohol český kráž aj spätne otvára otázku práva odúmrtia, ale pravdepodobnejím dôvodom ústretovosti pána Viléma mohla by jeho snaha znovu obsadi niektorý z krážovských alebo zemských úradov a aj snaha získa prebendy pre niektorého zo svojich potomkov. Veobecne platilo, e páni, ktorí prijali svoje majetky ako krážovské léno, mali väčie ance získa funkcie u krážovského dvora. Na druhej strane vítkovci bývali pyní, e vlastnia majetky alodérne a nedoprosovali sa funkcii na dvore.
Ján Lucemburský bol stále zadžený a nemal veža u čo rozdáva, preto asi Vilém iadal pre svoj rod cirkevnú prebendu. Domnievam sa, e jedným z dôvodov prijatia svojich majetkov od kráža ako léno, bola práve snaha pána Viléma získa prebendu pre svojho syna Ojířa. ance videl v olomouckej diecéze, ktorú spravoval jeho známy Ján Volek. O prebende ale rozhodoval samotný pápe a podstatný bol preto príhovor Jána Lucemburského v Avignone.
Rokovania Viléma z Landtejna s Jánom Lucemburským, ohžadom tohto lénneho majetku, boli svojim spôsobom diplomatickým súbojom, ktorý skončil remízou. Kráž formálne získal landtejnský majetok pod kontrolu a Vilém sa stal od kráža závislý. Vilém ale mohol po Jánovej smrti celý svoj majetok plnohodnotne vlastni a navye sa mu otvárala monos zisku úradov a prebend.
Následne 6. června bol Vilém z Landtejna Jánom Lucemburským a jeho synom Karlom vymenovaný spolu so saským vojvodom Rudolfom, Georiom ( comitem Irfrucum ), Konrádom zo Slejdy, Tomáom z Clairfontain a Johanom z Falkentejnu za prokurátorov, ktorí mali so synmi cisára źudovítom Braniborským a tefanom Bavorským vyriei vetky spory a dohodnú mierové urovnanie.
Toto menovanie Viléma z Landtejna ako jediného z českých pánov medzi rozhodčích prokurátorov, svedčí o jeho dôvere u oboch lucemburgovcov. Podža zloenia ďalích prokurátorov sa asi malo jedna nie len o otázkach českých záujmov (Tirolská otázka, vdovské majetky Markéty a pod.), ale aj o otázkach týkajúcich sa lucemburského hrabstva. O následných rokovaniach oboch strán nevieme nič viac, lebo sa zachoval len text tohto menovacieho dokumentu.
V lete priiel do Prahy aj nápadník Markéty Dolnobavorskej požský kráž Kazimír. Údajne bol do Markéty zamilovaný ( videl ju ete za ivota Jindŕicha Dolnobavorského ), ale Markéta nemala záujem zosobái sa s ním. Bola unavená hektickými stresmi s cisárom a rodinnými tragédiami (podivné úmrtia jej manela a syna krátko po sebe) a navye v Prahe u nej prepukla choroba.
Markéta ako manelka Jindřicha Dolnobavorského sa osvedčila. Jej bývalý manel sa stal blízkym a verným podporovatežom Jána Lucemburského a následne aj markraběho Karla. Markéta dokázala svojho manela odkloni od záujmov wittelsbachovcov v prospech lucemburkovcov. Jej bývalý manel bol jej otcovi vežmi blízky. Pre jej otca a brata bola ideálnou partiou pre požského kráža. Potreba pripútania si Kazimíra bola dôleitá, nakožko ho chcel získa na svoju stranu aj cisár, ktorý mu ponúkal za enu jednu zo svojich dcér.
Markéta napokon súhlasila so svadbou, ale k smútku vetkých, dva dni pred dohodnutou svadbou zomrela. Karel v obave, aby sa požský kráž Kazimíra neprienil do cisárovej rodiny, vyuil Kazimírové citové rozpoloenie a presvedčil ho, e vhodnou manelkou mu môe by Adela Hesenská.
Karlova vožba tejto nevesty pre požského kráža môe by povaovaná za ukáku optimálnej stratégie pre lucemburské záujmy, lebo nevesta pochádzala z krajiny dostatočne vzdialenej od Požska a aj jej otec Jindřich II. Hesenský nemal významný vplyv a nemohol príli posilni postavenie Kazimíra.
Karel po Kazimírovom súhlase rýchlo odiiel rokova o sobái do Hesenska a následne sa zúčastnil aj sobáa Adely a Kazimíra v Poznani 29. záři 1341.
Český kráž medzitým zase musel riei otázky svojich dlhov u najväčích veritežov Rudolfa Saského, Petra z Romberka a pod.. Zároveň odtartoval vežké zmeny na praskom hrade, prípravu výstavby novej gotickej katedrály.
V listopadu 1341 prila z Tirolska vežmi bolestivá správa, e tirolská žachta na čele s Markétou Tirolskou vyhnala z krajiny jej manela Jána Jindřicha.
Ján Jindřich napriek predolému sprisahaniu v roku 1340 žahostajne pristupoval k svojim tátnym ako aj manelským povinnostiam. Venoval sa prevane svojej zážube požovačkám a vôbec si nevímal situáciu v Tirolsku. Napriek tomu, e jeho manelka Markéta bola stráená českou posádkou na hrade Tirol, žachta rokovala s cisárom o monostiach zbavi sa lucemburkovcov. Ideálnou zámienkou ako zrui sobá Jána Jindřicha s Markétou Tirolskou bolo obvini Jána Jindŕicha z impotencie a nenaplnenia manelstva a následne čo najrýchlejie vyda Markétu za vhodnejieho manela, ktorý by dokázal by protiváhou lucemburkovcom.
Cisár im ako ideálneho partnera ponúkal svojho syna źudovíta Bavorského. Tirolská žachta na čele s Volkmarom z Burgstalu pravidelne chodila na rokovania s cisárovým synom do Kufsteinu. źudovít Braniborský sa najprv zdráhal ís do manelstva, za ktoré hrozila cirkevná kliatba, ale nakoniec súhlasil a začala sa dôsledná príprava prevratu. Na duičky 2. listopadu 1341 odiiel Ján Jindřich ako zvyčajne na požovačku, spiklenci premohli a vyhnali českú posádku z hradu Tirol. Po návrate Jána Jindřicha z požovačky bola brána tirolského hradu pre neho zavretá. Nakoniec bol nútený hžada azyl u aquilejského patriarchu. Odtiaž posielal prosby o pomoc otcovi a bratovi a sanosti pápeovi.
Cisár źudovít Bavorský rozviedol manelstvo Markéty a Jindřicha z dôvodu impotencia manela a nenaplnenia manelstva a po novom sobái Markéty v lednu 1342 s jeho synom źudovítom im udelil v léno nie len Tirolsko ale aj Korutánsko.
Príprava tohto útoku voči lucemburkovcom asi prebiehala paralelne s ich mierovými vyjednávaniami so synmi cisára, to mohlo tie spôsobi oslabenie ich ostraitosti. Začal sa boj s cisárom kto z koho.
Markrabě Karel sa stretol s Albrechtom II. Rakúskym a dohodol zmluvu o spoločnej obrane proti cisárovi ( Korutánsko bolo dané v léno novomanelom hoci bolo v drbe habsburgovcov ) a začala príprava na boj proti cisárovi.
Cisár sa cítil na vrchole moci, ale svojou nenásytnosou si vytvoril mnohých nepriatežov a keď bol po úmrtí Benedikta XII. zvolený ako nový pápe Kliment VI., priatež lucemburkovcov Pierre de Rosieres, začali sa nad wittelsbachovcami sahova mračná. Nový pápe bol silne zaujatý proti cisárovi źudovítovi Bavorskému a jeho čin rozvod manelstva, ktoré bolo v kompetencii cirkvi, mu dal novú príčinu k tvrdému postoju.
U 6. týdňov po zvolení Klimenta VI. ho v Avignone navtívil Ján Lucemburský. Čakalo ho priatežské prijatia a dostal viacero milostí ako napr. dipenz pre manelstvo Karlovej dcéry Markéty s následníkom uhorského trónu źudovítom Vežkým. Ciežom stretnutia bola určite aj spoločná stratégia boja proti cisárovi.
Medzi milosti, ktoré iadal český kráž, bola pravdepodobne aj iados o cirkevnú prebendu pre Ojířa, syna Viléma z Landtejna. Pápe 3. prosince 1242 menoval Ojířa z Landtejna kanovníkom kostola v Olomouci s prebendou, ktorá mu bola rezervovaná, ako náhle sa nejaká uvožní.
Táto informácia je prvou, ktorá uvádza Vilémovho syna Ojířa z Landtejna. Pán Vilém ako skúsený politik pre rozvoj svojej kariery a budúcnosti svojho rodu premyslene vyuíval svoje rodinné zázemie ako aj svoje potomstvo. Je zaujímavé si skúsi urobi prehžad o rodine pána Viléma z Landtejna.
V análoch kroniky v Zwetlli ( Annales Clara Vallenses ) sa uvádza, e v říjnu ( na sv. Frantika ) 1317 sa Vilém z Landtejna, ako za pána Litolda I. z Kuenringu ( donátora klátora ), zúčastnil laických stretnutí v tomto klátore. Môeme z toho usudzova, e niekedy pred týmto termínom, asi v roku 1316 alebo 1317, si Vilém vzal za manelku Elisabeth, dcéru Litolda I.
Litold I. z Kuenringu nemal z prvého manelského vzahu s Agnes z Feldbergu ( Valtíc ) iadne deti, preto keď mu prvá manelka roku 1300 zomrela, chystal sa venova majetok klátoru v Zwetlli .
Rakúsky vojvoda ( rímsky kráž ) Albrecht I. ale Litolda prehovoril, aby si za manelku zobral jeho príbuznú Agnes von Asperg. Agnes bola dcérou Ulricha von Thubingen. Takisto aj stará mama Albrechta Mechtilda pochádzala z tohto rodu. Podža análov klátora v Zwetlli, Albrecht ako aj Agnes si uvádzali ako príbuzné svätú Albetu Uhorskú a sv. Hedvigu Sliezsku. Sobáom s Agnes z Aspergu si Litold I. z Kuenringu upevnil mocenské postavenie ( bol najvyím čaníkom rakúskeho vojvodu ) a Albrecht si naopak zaistil vernos Litolda a jeho rodu.
Agnes z Aspergu porodila Litoldovi I., ktorý mal u pokročilý vek, 7 detí. V roku 1301 dcéru Claru, v roku 1302 dvojičky Johanna Baptistu a Hadmara, asi v roku 1303 Elisabeth ( meno údajne dostala po sv. Albete Uhorskej ), v roku 1304 Agnes, ale keďe táto Agnes ako aj Clara a Hadmar krátko po narodení zomreli, dievčatko, ktoré sa narodilo v roku 1306 znovu dostalo meno Agnes. V roku 1308 sa im narodilo posledné diea Litold II.
Z dobových rakúskych dokumentov sa dozvedáme, e Agnes z Aspergu mala po smrti manela problémy s udraním majetkov pre svoje deti, keď napr. páni z Lichtentejna po smrti Litolda I. (zomrel v roku 1312) prevzali kontrolu nad mestom Zwetll.
V tomto období sa mohol do rodiny hodi výbojný Vilém z Landtejna, ktorý mal doma v Čechách problémy s krážom a mohol potrebova azyl v Rakúsku. Elisabeth asi priamo nepriniesla Vilémovi vežké veno, ale svojím rodinným pôvodom a väzbou na habsburgovcov bola výbornou partiou.
Prvé kontakty medzi Vilémom a Elisabeth z Kuenringu sa mohli uskutočni na laických stretnutiach v klátore v Zwetlli. Sobá asi pomáhali dohodnú Vilémov strýko Smil z Nových Hradov a v klátore váený brat Hermannus, ktorý tie pochádzal z landtejnského rodu.
Z hžadiska zachovania rodu sa Elisabeth z Kuenringu ukázala ako dobrá rodička, lebo z 8 známych detí Viléma z Lantejna 6 detí Aneka, Litold, Ojíř, Vilém, Elika a Ján pochádzalo z ich manelstva. Zvyné 2 deti Vítek a Petr sa Vilémovi narodili v jeho druhom manelstve s Elikou z Dubé.
Ako prvé z deti sa Elisabeth a Vilémovi, asi v roku 1317 alebo 1318, narodila dcéra Aneka. K tomuto názoru ma vedú údaje o jej dcérach.
Aneka bola vydatá za Hynka ( Hajmana lebského ) z rodu pánov z Lichtemburka, s ktorým mala minimálne 3 dcéry Markétu, Eliku a Aneku.
Elika z Lichtemburka sa v roku 1351 stala manelkou Bočeka z Kuntátu a tým pramaterou pánov z Poděbrad, vrátane budúceho českého kráža Jiříka z Poděbrad.
Markétka je označovaná ako manelka Henslína z Třemeína, po ktorého smrti vstúpila do klátora v Krumlove ( genealogické zdroje ju označujú aj za 2. manelku Zbyňka Zámorského z Hasenburku ).
Aneka z Lichtenburku je v Rodowod Piastów Slaskich od Kazimierza Jasiňski uvádzaná od roku 1343 ako manelka Mikuláa Malého - Münsterberského knieaa. Ale v novej publikácii Slezko v dejinách českého státu I. sa v jednej rodovej schéme ako Mikuláová manelka uvádza Aneka z Leuchtenberku ( v samotnom texte som iadnu presnejiu informáciu nenaiel ).
Ak sú pravdivé údaje od pána Jasiňského, potom by Aneka z Lichtemburku bola asi najstarou dcérou Aneky z Landtejna a Hynka Hajmana ze leb. Aby sa Aneka z Lichtemburka v roku 1343 mohla vyda za Mikuláa Malého, potom by sa samotná Aneka z Landtejna ako aj jej dcéra Aneka z Lichtemburku museli vydáva vežmi mladé ako 12 resp. 13 ročné.
Pre posúdenie či Aneka z Lichtemburku bola manelkou Mikuláa Malého je nutné túdium resp. hžadanie ďalích dokumentov.
Najstaria dcéra pana Viléma Aneka bola podža zachovaných dokumentov sebavedomá a schopná ena. Svedčí o tom jej peča, ktorou dáva jasne najavo, e patrí ku kuenringovcom, landtejnovcom a po manelovi aj k lichtemburgovcom. Po smrti svojho manela neodchádza ako väčina ien doi do klátora, ale vybavuje si po smrti svojho manela, aby jej dedične zostalo lebské panstvo s prísluným majetkom ( jej dcéra Aneka sa vzdáva svojho dedického podielu ). Po smrti svojho otca lebské panstvo predáva Karlovi IV. za vežmi výhodných podmienok. Môe na panstve doi, z vežkej miery ho aj riadi a zároveň dostáva slunú ročnú rentu. V roku 1370, kedy asi cítila aobu rokov, zakladá nadáciu, ktorá má zabezpeči 4 krát ročne zádunú omu za svojho manela, otca, mamu, sestru Eliku a brata Jeka. ( akého Jeka uvádza neviem, lebo Jan z Landtejna ete il ).
Hynek Hajman sa postupne presadil aj na krážovskom dvore a na prelome pädesiatych rokov sa stal jedným z najčastejích svedkov listín Karla IV.. V mladosti jeho záujmy chránila jejho babička Matilda, následne neudral vlastníctvo severočeských majetkov Klapý a Ronovec, ale ziskom pobebradského panstva získal bohatý majetok.
Neviem posúdi, či zisk podebradského majetku nesúvisel aj s predajom pôvodných panstiev Klapý a Ronovec krážovi. Ak áno, tak sa jednalo o dlhú premyslenú majetkovú hru s úspeným koncom. Nie je moné zžahčova schopnosti Hynka Hajmana, ale zdá sa, e dobrým pomocníkom a organizátorom bola aj jeho schopná manelka Aneka a jej otec Vílém z Landtejna.
Z muských potomkov Viléma z Landtejna býva ako najstarí povaovaný Ojíř, nakožko sa ako prvý spomína v roku 1342 v súvislosti so sžúbenou prebendou v Olomouci.
Jedná sa len o dohad, lebo u samotný fakt, e Ojíř je spájaný s cirkevnou karierou zneisuje jeho postavenie ako najstarieho syna. Na cirkevnú karieru boli zväča určení mladí synovia a najstarí zvykli dedi svetské statky. Preto nie je moné vylúči, e najstarím synom bol Litold, ktorý sa často objavuje v listinách spolu s Ojířom. V prospech názoru, e najstarím synom Viléma z Landtejna môe by fakt, e Litold sa stal dedičom rodového hradu Landtejna.
Z kusých informácii sa dá o Litoldovi usúdi, e nebol príli výbojným typom človeka, skôr sa nechal vies ostatnými. To mohlo by dôvodom, prečo sa aktívnejí Ojíř skôr a častejie spomína v listinách.
Moným ukazovatežom vekovej postupnosti detí Viléma z Landtejna môu by rodové zvyky pri výbere mien deom.
U pravdepodobne najstarej z detí - Aneky sa toto meno vyskytovalo u predkov z matkinej strany, viď Agnes z Aspergu, ale vežmi časté bolo aj v českých rodoch.
U menej častých mien synov pána Viléma Ojířa a Litolda je moné žahko odvodi tieto mená po ich slávnych predkoch. Litold dostal meno po svojom starom otcovi Litoldovi I. z Kuenringu ( samotný Litold I. z Kuenringu dostal meno po svojom starom otcovi Litoldovi von Wildon ). Ojíř dostal meno po svojom prastarom otcovi Ojířovi ze Svin ( z Lomnice ).
Môeme si len predstavova ako prebiehalo vyberanie mena pre najstarieho syna pána Viléma. Či sa presadila sebavedomá matka Elisabeth z Kuenringu a prvý syn dostal meno po jej predkovi alebo si otec Vilém presadil meno svojho slávneho deda. Mono pán Vilém, z vďaky za úspený pôrod prvého syna, ustúpil manelke a súhlasil s menom po jej predkovi. Je to samozrejme len pekulácia.
Z dokumentov teda nevieme jednoznačne urči najstarieho syna, ale s vysokou pravdepodobnosou môeme Litolda s Ojířom povaova za najstarích synov Víléma z Landtejna.
Ak veríme v tradíciu dávania mien po slávnych predkoch, chýba nám u prvých synov pána Viléma a Elisabeth z Kuenringu meno Vítek. Nám známy syn Vítek sa narodil a z druhého manelstva Viléma z Landtejna s Elikou z Dubé. Z prvého manelstva mal pan Vilém ete synov Viléma a Jána. Domnievam sa, e aj z manelstva z Elisabeth z Kuenringu sa pánovi Vilémovi narodil syn s rodovým menom Vítek, ktorý pravdepodobne zomrel v mladom veku. Podža vyie uvedenej logiky si pán Vilém dovolil a po pouití mien slávnych predkov, da ďaliemu synovi svoje meno Vilém.
Syn Vilém sa stal v roku 1353 vyehradským probotom, pričom asi získal dobré vzdelanie. Svedčí o tom fakt, e po jeho smrti odkúpil z jeho pozostalosti Karel IV. 114 vzácnych kníh, ktoré následne venoval Karlovej univerzite, čím sa tieto knihy stali základom univerzitnej kninice.
Posledný syn s Elisabeth z Kuenringu dostal meno Ján. Toto meno tie nebývalo pouívané v landtejnskom rode, preto môme pekulova, e výber mena Ján bol ovplyvnený matkou Elisabethou z Kuenringu, ktorá mala brata Johanna prezývaného elezný. Johann túto prezývku získal za to, e bol a ako posledný z rakúskych pánov zajatý v bitke pri Muhldorfe v roku 1322. Vilémov syn Ján sa nestal iadnym bojovníkom, ale tie sa venoval cirkevnej kariere a od roku 1352 sa stal praským kanovníkom. A po smrti otca Viléma ( bez jeho priamej pomoci ) sa stal mělnickým probotom. Túto funkciu dostal asi vďaka svojmu dobrému vzdelaniu. ivot v pravej kresanskej viere nebol jeho silnou stránkou, lebo bol známy svojími svetskými zážubami ( eny, zábava a okázalos ).
Z detí z prvého manelstva nám ostáva ete dcéra Elika, ktorej meno bolo časté v českých rodoch a toto meno nosila aj jej matka. O Elike vieme menej ako o jej sestre Aneke. Vydala sa za Albrechta ( Alíka ) zo ternberka. V roku 1344 dostal Albert s Elikou papeské rozhreenie, teda sobá sa asi konal okolo tomto období.
Elikin manel Albrecht je spomínaný so svojím bratom Jaroslavom v Zbraslavskej kronike. V roku 1335 keď markrabě Karol zaútočil na Bolka II. Münsterberského, po počiatočných úspechoch padol jeden zo íkov českého vojska do pasce a cca. 150 ozbrojencov bolo zajatých. Tento bojový ík viedli práve bratia Jaroslav a Albrecht zo ternberka. Za podporu Karlovi pozdejie získali v léno panstvo Úsov na Morave, preto sa niekedy označujú aj ako z Úsova. Podža nie vdy overitežných genealogických prameňov mali deti: Kateřinu, Viléma ze terneberka na Zlíne a Albrechta ( Alíka ) ze ternberka na Světlove.
V roku 1360 Ojíř z Landtejna na olomouckej cúde uzavrel rovný a vzájomný spolok so sirotami po svojej sestre. Podža tejto informácie Elika u v roku 1360 neila.
Podža rodov do ktorých sa vydali dcéry pána Viléma je moné analyzova strategické ciele Viléma z Landtejna pri rozirovaní rodového vplyvu. Vilém mal skúsenosti so sobánymi rokovaniami pre deti krážovskej rodiny. Asi podobne strategicky zvaoval ako vyda svoje dcéry do správnych žachtických rodov, tak aby podporil svoje mocenské postavenie.
Súperenie žachtických rodov, po praskej vzbure ( 1319 ) a po presune mocenského záujmu pánov z Lipé na Moravu, sa zmenilo z otvorenej a osobnej nevraivosti ( Vilém Zajíc z Valdeka kontra Jindřich z Lipé ) na taktický boj pri obsadzovaní mocenských úradov s určitou snahou zabezpeči vyváenos moci pre vetky významné rody. Pre dlhodobejie získanie výhodného úradu bolo potrebné, nie len si nakloni panovníka, ale získa aj akceptáciu ostatných významných rodov.
Z tohto dôvodu povaoval Vilém z Landtejna za potrebné získa podporu aj od ronovského rozrodu.
Po prechode z politického tábora pánov z Lipé do tábora Petra z Romberka sa Vilémovi nabúrali vzahy s rodom pánov z Lipé. Neboli osobne vyhrotené, lebo Vilém sa z detstva asi dobre poznal so synmi Jindřicha z Lipé ( pravdepodobne určitý čas vyrastal na jeho dvore ), ale jeho rod vítkovcov mohol rás len na úkor resp. s akceptáciou ronovcov.
V tomto smere vydaj svojej dcéry Aneky za Hynka Hajmana z Lichtemburka bol vynikajúcou vožbou. Kruinovská vetva lichtemburgovcov mala u v minulosti rodové väzby na vítkovcov, pričom iroká podpora tohto rozvetveného rodu bola v Čechách dôleitá. Nazanedbatežné bolo aj majetkové zázemie vo východných Čechách v blízkosti oblasti aby striebra ( Kutná Hora ). Túto podporu Vilém mohol vyuíva v období svojej funkcie krážovského podkomořího. Dá sa predpoklada, e sobá jeho dcéry Aneky s Hynkom Hajmanom lebským bol dohodnutý pred rokom 1330.
V období keď sa pán Vilém začal zaujíma o funkcie na Morave bolo dôleité získa podporu aj medzi moravskou žachtou. Jednou z ciest bolo vhodne vyda svoju druhú dcéru Eliku. Z tohto dôvodu asi Vilém v prvej polovici 40. rokov dohodol jej sobá s Albertom zo ternberka na Úsove.
Albert bol synom Zdeslava st. zo ternberka a jeho manelky Markéty sestry Matúa Čáka Trenčianskeho a spolu s bratmi Jaroslavom, tefanom a Matúom ovládali významnú čas Moravy.
Od roku 1342 sa začala láma mocenská situácia v Európe v prospech lucemburgovcov, zároveň sa asi v tomto roku začal aj proces návratu Viléma z Landtejna do mocenských truktúr českého tátu. Vilém z Landtejna sa následne stával čoraz dôleitejím radcom a pomocníkom markraběho Karla, a sprevádzal ho na jeho ceste na vrchol mocenskej pyramídy stredovekej Európy.
Pouitá literatúra:
Zdeněk alud: Páni z Landtejna do doby husitské Praha 2001
Jiří Spěváček Král diplomat Panorama Praha 1982
Frantiek Palacký: Dějiny národu českého II.
Lenka Bobková: Velké dejiny zemí koruny České svazek IV.a 1310 1402, Paseka 2003
Frantiek Kavka: Karel IV. Historie ivota velkého vladaře, Mladá fronta 2002
Frantiek Kavka: Čtyři eny Karla IV. Královské sňatky, Paseka Praha Litomyl 2002
Ján Urban: Lichtemburkové Vzestupy a pády jedného panského rodu NLN 2003
Annales Austrio Clara - Vallenses vydané v roku 1803 ( stiahnuté z internetu )
Ďalie dostupné internetové dokumenty: Centrum medievistických studií, Regesta Imperii a iné.