Rok 1342 bol rokom dohodnutého odchodu kráža Jana Lucemburského z Českého krážovstva. Za svoj 2 ročný pobyt mimo Čiech sa kráž Jan nechal od markraběho Karla vyplati. Draho zaplatené právo vládnu chcel Karel prirodzene čo najlepie vyui a hneď začal vládnu podža svojch predstáv. Krážovstvo
bolo
po odchode kráža Jana v nežahkej finančnej situácii. Navye zo
zahraničnopolitického hžadiska vánou hrozbou bolo nepriatežstvo s
cisárom
Ludvíkom Bavorským, ktorému sa podarilo vytlači Lucemburkovcov z
Dolného
Bavorska, zorganizoval vyhnanie Karlovho brata Jana Jindřicha z
Tirolska a bolo
jasné, e ich vzájomný mocenský boj sa neskončil. Lucemburkovci boli
pre cisára
hrozbou, nakožko drali 2 zo 7 volitežských hlasov kurfirstov: hlas
českého
kráža a hlas trevírskeho arcibiskupa. Cisárov rod Wittelsbachovci
taktie
drali 2 volitežské hlasy: hlas braniborského markgrófa, ktorý dral
cisárov
syn Ludvík Braniborský a hlas falckého grófa. Druhý hlas bol istý len
čiastočne, nakožko falcká vetva Wittelsbachovcov mala časté spory so
svojimi
príbuznými v Bavorsku. Hlavným dôvodom sporov bola dohoda, podža ktorej
právo
volitežského hlasu sa malo strieda medzi oboma vetvami, čo samozrejme
dobre
nefungovalo.
Cisárovi sa podarilo získa na svoju stranu nového, pápeom Benediktom
XII.
vymenovaného, mohučského arcibiskupa Jindřicha z Virneburgu, ktorý si
príklonom
k cisárovi ale znepriatelil kúriu. Zvyné dva hlasy drali mohučský
arcibiskup
Walram z Julichu a saský vojvoda Rudolf s dobrým vzahom k
Lucemburkovcov (o
tento hlas sa uchádzala aj lauenburská vetva saských vojvodov). Cisár
Ludvík
Bavorský mal silnú podporu v ríi, najmä v mestách, ale jeho hlavným
problémom
bol dlhoročný spor s pápeskou kúriou, ktorá ho označovala za kacíra a
vyhlásila
nad ním kliatbu. Cisár vďaka ikovnej národnej politike v nemeckej
časti ríe
dokázal svoj spor s kúriou interpretova ako spor kompetenčný, v ktorom
on
bojuje za práva ríe, ktoré chce pápe obmedzi. ikovnou propagandou a
intelektuálnou podporou od uznávaných cirkevných osobností akou bol
napr. Vilém
z Occamu, dokázal vybudi v ríi národné cítenie a ním oslabova tlak
cirkevnej
kliatby.
Cisárovou slabou stránkou bol strach a zbabelos ís osobne do stretu
na
bojovom poli. Preto pri dosahovaní svojich ciežov rád vyuíval
zákulisnú
diplomaciu, vytváranie koalícii, intrigy a nátlak prostredníctvom
rískych
snemov. Touto cestou účinne tlačil na Lucemburkovcov, a sa mu museli
postupne
podvoli arcibiskup Balduin Trevírsky ako aj český kráž Jan
Lucemburský.
K vládnutiu a k boju s cisárom Karel potreboval vhodných pomocníkov a
Vilém z
Landtejna ako odskúaný verný spolupracovník mal dobrú ancu znovu
získa
významnú funkciu. Karel bol pri výkone vlády náročný voči sebe a
takisto voči
svojim spolupracovníkom, museli sa Karlovi prispôsobi vdy keď to
potreboval.
Zmeny vo funkciach robil postupne s ciežom zachova stabilitu v
krážovstve. Pri
výbere svojich dôverníkov uprednostňoval hlavne vzdelaných a schopných
jednotlivcov, často z cirkevných kruhov. Tým zmierňoval svoju závislos
od
vysokej žachty, podobne ako Václav II. Česká žachta mala ancu
konkurova
cirkevným vzdelancom pokiaž mohla Karlovi poskytnú finančné záruky
alebo
vojenskú podporu pre jeho mocenské aktivity.
Panu Vilémovi boli blízke Karlove vízie a veril jeho schopnostiam,
preto sa
rozhodol mu ponúknu svoje slúby. Jeho nasledujúci ivot bol spojený s
Karlovou cestou za mocou, ktorej kžukaté cesty je potrebné pozna pre
pochopenie nasledujúcich Vilémových rozhodnutí a podstaty jeho konania.
Zdá sa, e Vilém z Landtejna videl od roku 1342 ance pre
svoj nový
mocenský rast na Morave. Jeho prenikanie na Moravu bolo postupné ale
systematické, o čom svedčia jeho kroky ako snaha o získanie cirkevnej
prebendy
pre syna Ojířa v olomouckom biskupstve, vydaj dcéry Aneky do rodu
moravských
ternberkovcov a aktivity na Morave v mene markraběte a jeho brata.
Karel pre vyrovnaný súboj s cisárom potreboval nielen
finančnú a vojenskú
silu, spojencov v ríi ale aj zabezpečenú východnú a junú hranicu
krážovstva.
Na Morave potreboval spožahlivého človeka.
Skoro fatálne postavenie Lucemburkovcov sa výrazne zlepilo, keď po
úmrtí
dobráckeho pápea Benedikta XII. bol v květnu 1342 so silnou podporou
francúzskeho kráža zvolený za nového pápea Kliment
VI., Karlov učitež a priatež Pierre de Rosiere. Nový pápe
mal jasný ciež
zniči kacírskeho cisára Ludvíka Bavorského. Pierrove skúsenosti a
intelekt z
neho robili smrtelne nebezpečného protivníka cisára a jeho
prisluhovačov. Pápe
bol brzdený v útoku na nenávideného cisára, nakožko ten stále hrozil
spojenectvom s anglickým krážom proti jeho tútorovi, francúzskemu
krážovi Filipovi
VI.

Jan ako aj Karel pochopili ancu oprie sa v boji s cisárom o silu
cirkvi, ale
najprv potrebovali zbavi Jana dvojitej cirkevnej kliatby. Jednu
cirkevnú
kliatbu vyhlásil nad českým krážom bývalý biskup Nanker, kvôli sporom v
Sliezsku
a druhá cirkevná kliatba visela nad českým krážom kvôli jeho lénnemu
sžubu
cisárovi v roku 1339.
Jednou z prvých úloh markraběte Karla bolo stabilizova vládu v
Sliezsku a
vyriei spor s vratislavským biskupstvom (ohžadne výberu
svätopeterského
haliera a biskupského hradu Milíč), ktorý bol dôvodom kliatby biskupa
Nankera
voči českému krážovi. Biskup Nanker zomrel koncom roku 1340 a jeho
nástupca
Preclaw mal pozitívny vzah voči Lucemburkovcom. Bol to ideálny čas na
dorieenie sporov. Jan Lucemburský u nestihol osobne rokova v
Sliezsku a tak
túto úlohu prevzal následník trónu Karel. V listine z 3. února 1342 Jan
Lucemburský udežuje Karlovi plnú moc na jednanie o otázkach
vratislavského
biskupstva a hradu Milíč. Medzi svedkami tohto dokumentu je uvedený aj
Vilém z
Landtejna. Listina je povaovaná za Karlovo falzum a ukazuje, e Karel
Viléma
pokladal za blízkeho človeka, ktorý ho podporí aj v nie vdy úplne
legálnom
postupe.
V tomto období Karel udelil Petrovi
z
Romberka a Vilémovi z Landtejna funkciu poprávců na
Plzeňsku. O vysokom
postavení Petra a Viléma svedčí aj rozhodčia listina z 30. května 1343,
v
ktorej Karel rieil spor praských meanov so pitálom kriovníkov.
Vilém v
nej svedčí hneď na druhom mieste za Petrom z Romberka.
Činorodý markrabě Karel začal aktívne riei vetky otvorené otázky. Čo
najskôr
vycestoval do Vratislavi, kam predtým poslal svoje poverenie. S novým
biskupom
Preclawom sa mu podarilo dohodnú rieenie sporných otázok a hneď sa
musel
ponáhža do Uhorska, kde umieral kráž Karel Robert z Anjou. Nestihol ho
u
ivého, ale aspoň sa zúčastnil na jeho pohrebe a korunovácií nového
kráža, jeho
syna Ludvíka (Velikého). Návtevu vyuil na potvrdenie v roku 1338
dojednaného
sobáa Ludvíka so svojou dcérou Markétou. Karel okrem politického
spojenia
trvalo usiloval aj o pozdvihnutie obchodných vzahov medzi Uhorskom a
Moravou,
pričom nadväzoval na vyegradske dohody z roku 1335, kde sa definovala
dôleitá
obchodná trasa z Uhorska na Moravu.
Jan Lucemburský sa ponáhžal čo najskôr navtívi nového pápea Klimenta
VI.,
kde odvolal svoju lénnu prísahu cisárovi a zároveň vybavil viaceré
cirkevné
prebendy. Medzi inými aj miesto kanonika v olomouckom biskupstve pre
Vilémovho
syna Ojířa.
Určite s pápeom začal aj diskusiu o situácii v ríi a spoločnom boji s
cisárom. Pre odstránenie cisára bolo potrebné postupne získa podporu v
ríi.
Kliment VI. si uvedomoval, e najvhodnejím partnerom v ideologickom
boji s
cisárom je trevírsky arcibiskup Balduin, strýko kráža Jana. Arcibiskup
mal v
nemeckej ríi vysoký kredit, nakožko dlhodobo bojoval za práva ríe.
Bolo
potrebné ho získa a presvedči na nebezpečnú hru proti Ludvíkovi
Bavorskému.
Na cisára bol potrebný opatrný postup.
Ideálnou taktikou bolo vyjednávanie Lucemburkovcov s cisárom ohžadom
ich
odkodnenia za Tirolsko, pričom zároveň zdanlivo ponúkali
sprostredkovanie
zmierenia cisára s novým pápeom. V lednu 1343 zomrel staručký praský
biskup
Jan IV. z Draic. Na jeho miesto sa uchádzali dvaja uchádzači. Karlov
kanclér
mělnický probos Jindřich a dekan praskej kapituly Arnot z Pardubic.
Praská kapitula sa nevedela dohodnú na jednom kandidátovi a nakoniec
bol
rozhodnutím pápea probáciou vymenovaný za nového praského biskupa
Arnot z
Pardubíc. Karel akceptoval toto menovanie a Arnot sa stal jeho silnou
politickou, cirkevnou ako aj osobnou oporou.
Karel bol stále nútený riei akú finančnú situáciu v Českom
krážovstve a
Vilém mu pomáhal riei jeho rôznorodé finančné operácie. Napr. v
listine z 3. července 1343 je Vilém z Landtejna uvedený ako svedok,
respektívne ako jeden z
ručitežov Karlovej zábezpeky pre kutnohorských urburérov. Zaujímavosou
listiny
je klauzula, v ktorej Vilém v prípade neplnenia záväzkov nemá figurova
ako
ručitež (leenie v Prahe), ale má ho zastupova jeho syn Ojíř. Karel
asi chcel
ma Viléma vožného pre iné úlohy a Vilém vyuíval príleitosti ako
postupne
etablova svojho syna v slubách pre Karla. Z tohto obdobia je
pravdepodobne aj
dokument, ktorým Karel zastavuje Vilémovi z Landtejna plat z dvoch
dedín u
Jemnice za pôičku 100 kôp groov, pravdepodobne za svoje dlhy
Vilémovi. V září
1343 Karel pristúpil na prímerie s cisárom. Musel, nakožko sa
skomplikovala
situácia v Sliezsku, kde sa nový vojvoda Jindřich Zaháňsky zmocnil
Hlohova.
Karel musel zasiahnu, pričom sa do bojov zapojil aj požský kráž
Kazimír, ktorý
vstúpil do Hlohovska a pripojil si čas tohto územia.
Karel vynakladal veža úsilia na udrania priatežstva s východnými
susedmi,
nakožko týmto svoje spojenectvo stále ponúkal aj cisár. Karel navtívil
požského kráža, kde pomáhal k jeho dohode s rádom nemeckých rytierov.
Zároveň
sa snail pomôc uhorskému krážovi Ludvíkovi, ktorý iadal Karla o
podporu u
pápea, aby tento presadil uznanie jeho brata Ondreja ako spoluvladára
na
neapolskom tróne po smrti kráža Róberta. Ondrej bol manelom Róbertovej
dcéry
Jany, ale bez účasti na vláde. Karel za týmto účelom neúspene posielal
do
Avignonu za pápeom vyjednávačov.
Pápe Kliment VI. medzitým po predĺení prímeria medzi francúzskym a
anglickým
krážom na 3 roky, začal otvorene útoči na Ludvíka Bavorského. Kliment
vyzval
cisára na podrobenie sa pápeskej kúrii do 3 mesiacov, pričom dokument
(pápeský nález) obsahuje zmienku aj o tirolskej afére. Cisár si
uvedomoval
nutnos urovna problém s Lucemburkovcami a preto ponúkal Janovi
Lucemburskému
ako odkodnenie za Tirolsko sobá svojej dcéry s Janovým najmladím
synom
Václavom ako aj odstúpenie Dolnej Luice.
Do Čiech priniesol túto informáciu Hynek z Dubé, ktorý sa vrátil z
rokovania v
Avignone ohžadom zásahu pápea v prospech Ondreja Uhorského. Karel sa
obával,
e sa jeho otec dohodne s cisárom za podmienok nevýhodných pre neho a
jeho
brata Jana Jindřicha. Preto radej koncom roku 1343 aj on priamo
vstúpil do
rokovania s cisárom. Z Domalíc spolu s bratom prostredníctvom poslov
komunikovali s cisárom. Tento videl v paralelných rokovaniach s
Lucemburkovcami
ideálnu ancu znovu vyvola medzi nimi rozkol. Táto jeho taktika u
bola v
minulosti viackrát úspená.
V období, kedy bol Karel viazaný aktivitami voči cisárovi, mu pomáhal
Vilém pri
rieení problémov na Morave. Z útrkovitých dokumentov Summa Gebhardi
sa dá
vyčíta zásah Viléma z Landtejna v prospech 21 brnenských meanov v
roku
1343, ktorí boli zadraní spolu s tovarom v Trnave grófom Pavlom.
Dôvodom bol
dlh českého marálka Pertholda z Lipé, za ktorý sa rok predtým brnenskí
zaručili. Najprv mal situáciu riei posol Bernard, ale bol neúspený.
Problém
musel riei Vilém z Landtejna, ktorý vycestoval za uhorským krážom.
Toho 4
týdne hžadal, kým ho zastihol vo vzdialenosti viac ako 100 míž od
Brna.
Vilém bol pravdepodobne o túto slubu poiadaný Karlom alebo
jeho bratom,
aby sa zachovali dobré vzahy a dohodnuté obchodné trasy s Uhorskom.
Vilém mal
diplomatické schopnosti a mohol vyui osobnú známos s novým uhorským
krážom
Ludvíkom, lebo v roku 1338 sa s ním stretol, keď dojednával spolu s
markrabím
Karlom a Těmom z Koldic jeho sobá s Karlovou dcérou Markétou.
Jan Lucemburský koncom roku 1343 oficiálne pôsobil v Avignone
aj ako
prostredník medzi kúriou a cisárom, ale dostal od pápea prísžub, e
bude
podporova Karla pri jeho kandidatúre protikráža voči Ludvíkovi
Bavorskému.
Pápe zároveň pozval Karla do Avignonu. Jan poslal Karlovi odkaz, aby
preruil
rokovania s cisárom a pricestoval za pápeom. Karel neveril otcovi a
odcestoval
do Avignonu v únoru 1344 a priamo na pozvanie od pápea Klimenta VI.
Karel spolu s otcom prili do Avignonu rozhádaní pravdepodobne kvôli
novým
finančným nárokom kráža Jana. Ich spor urovnával aj samotný Kliment VI.
Hlavnou, ale skrytou témou rokovaní bol ich postup proti cisárovi.
Návteva
vak priniesla aj významné povýenie praského biskupstva na
arcibiskupstvo.
Doba tomu prijala, dovtedy nadriadený mohučský arcibiskup Jindřich z
Virneburku
prisluhoval cisárovi, a preto oslabenie jeho vplyvu na Čechy bolo pre
pápea
vítané. Táto významná udalos v prospech českej cirkevnej samostatnosti
bola
zároveň vhodnou kulisou pre konpiračné rokovania. Z Avignonu odiiel
kráž Jan
do Lucemburku a markrabě Karel do Bazileja. Obaja vedeli, e je
potrebné naoko
rokova s cisárom, ale zároveň zbiera spojencov proti nemu. V Bazileji
Karel
rokoval s rakúskym vojvodom o sobái svojej posledne narodenej dcéry
Kateřiny s
Albrechtovým najstarím synom Rudolfom. Jan Lucemburský sa zase snail
získa
wettinskeho markgrófa Fridricha, ktorému tie ponúkal Karlovu Kateřinu,
keďe v
rodine nebola iadna iná vožná princezná.
Cisár sa dostal pod tlak, nakožko v samotnej nemeckej ríi sa tie
postupne
menila atmosféra. Ríske knieatá u povaovali dlhoročný spor cisára s
kúriou
za neudratežný. Báli sa, e cisár bude pápeom dotlačený k ústupkom na
úkor
rískych práv. Poadovali oddeli osobné spory cisára od kompetenčných
sporov
ríe a kúrie. Túto atmosféru v pozadí pripravoval trevírsky arcibiskup
Balduin.
Karel po odchode do Avignonu zveril vládu v Čechách bratovi Janovi
Jindřichovi.
Jan Jindřich asi trávil väčinu času v Prahe a na rieenie problémov na
Morave
rád vyuíval Viléma z Landtejna. Napríklad v roku 1344 keď nedostal
odozvu na
svoje listy mestskej rade Olomouca, aby odsúdila zadraného zločinca,
poiadal
Viléma o intervenciu. Ten poadovaný zásah v tom roku aj vykonal.
Karel spolu s otcom sa vrátili do Prahy v listopadu 1344 a slávnostne
intalovali prvého praského arcibiskupa Arnota z Pardubíc. Zároveň
začali pripravova
novú kríovú výpravu do Pruska, na ktorú pozvali mnohé osobnosti
Európy, tým
ich získavali na svoju stranu a bránili útoku na svoje krážovstvo.
Medzi pozvanými bol aj uhorský kráž Ludvík, ktorého prili koncom roku
do Brna
privíta Jan Lucemburský, Arnot z Pardubíc ako aj Vilém z Landtejna.
Vetci
vyie uvedení boli v Brne obdarovaní, pričom Vilém ako významný
přímluvce
meanov na krážovskom dvore dostal víno za 4 hřivny a lovaňské súkno
za 4,5
hřivny.
Z Brna sa Jan Lucemburský vrátil do Prahy, kde s pánmi z Koldic dohodol
odkúpenie ich léna panstvo Kupka za 2000 kôp groov. Za prítomnosti
Petra z
Romberka, Viléma z Landtejna a Rusa z Litic zaplatil len 50 kôp,
zvyné mal
kráž zaplati v splátkach. Ako vidno Vilém poskytoval sluby nielen
Karlovi,
ale keď bolo treba aj jeho otcovi. Pravdepodobne s Janem Lucemburským
pred
koncom roka 1344 vyrazil do Vratislavi, kde začínala kríová výprava.
Karel sa stretnutia v Brne nezúčastnil nakožko vo Viedni rokoval s
Albrechtom
II. Habsburským, kde znovu potvrdil sobá svojej dcéry Kateřiny s jeho
synom
Rudolfom. K výprave sa pripojil vo Vratislavi.
Pravdepodobne v období pred kríovou výpravou do Pruska bol Vilém z
Landtejna
oficiálne vymenovaný za hejtmana Moravy, lebo u v listine z 31.
prosince 1344
sa uvádza jeho nový titul (capitaneo).
Podža tejto listiny Vilém predsedal súdu zloeného z brnenských a
znojemských
konelov, ktorí mali rozhodnú spor v Jemnici medzi mestskou radou a
richtárom
Jindřichom. Ilo o spor ohžadom uschovávania korepondencie, pečatí a
ostatných
súčastí mestskej kancelárie.
S Jemnicou sa často spája meno pána Viléma, napr. v listine z 6. června
1345
potvrdzuje mestu donáciu markraběho Karla, e mestu patria bane v tzv.
Jezičkách.
Získanie postu hejtmana Moravy bolo vežkým úspechom pana
Viléma. Predpokladá
sa, e v tejto funkcii vystriedal Pertholda z Lipé, ktorého dlhy
pôsobili
problémy v susednom Uhorsku. Obmedzenie postavenia pánov z Lipé na
Morave
privítali asi aj iné rody. S mocenským tlakom pánov z Lipé mali na
Morave
problémy aj ich príbuzní páni z Lichtenburku na Bítove, ktorým sa
tlačili do
ich dŕav (hrad Vranov). Predpokladám, e páni z Bítova ako aj páni zo
ternberka
boli Vilémovou oporou na Morave. Joseph Horký uvádza, e v dokumente z
roku
1346 (Liber casuum forensium Moraviae) bol uvedený ako promarchio
Albert von
Sternberg. Neviem dohžada tento dokument, ale vylúči sa to nedá,
nakožko
ternberk mohol dočasne zastupova pána Viléma. Hlavnou devízou pána
Viléma z
Landtejna na Morave bola schopnos nastoli poriadok pri pouití
konsenzu s
miestnymi rodmi ako aj udrova mierové vzahy so susedmi uhorským
krážovstvom
a rakúskym vojvodstvom.
Nie je isté, či sa Vilém zúčastnil samotného aenia do
Pruska, nakožko
okolo 2. února 1345 je v Brne, kde iada na Karlov príkaz, aby mu
meania
vyplatili 300 hrivien striebra. Meania neboli schopní takúto sumu
poskytnú,
zaviazali sa na 230 hrivien, ale v tom čase poskytli len 30 hrivien.
Chýbajúci
obnos musel Vilém zháňa inde, pričom asi spolupracoval so Smilom z
Bítova. Dá
sa o tom usudzova, nakožko 1. záři 1345 hžadal Viléma brnenský posol v
Prahe
kvôli predĺeniu termínu splatnosti 200 hrivien. Podža Vilémovho
následného
rozhodnutia mali brnenskí meania zaplati daný dlh práve Smilovi z
Bítova.
Výprava do Pruska nebola úspená a navye pri návrate domov sa požský
kráž
pokúsil markraběho Karla internova v meste Kali. Karel odhadol úmysel
požskej
strany a s pomocou vratislavského hejtmana sa mu podarilo ujs do
Vratislavi.
Dôvodom pokusu internova Karla mohla by zmluva, ktorú uzavrel požský
kráž
Kazimír v lednu 1345 s cisárom Ludvíkom Bavorským ohžadom sobáa
cisárovho syna
Ludvíka Římana a Kazimírovej dcéry Kunhuty. Vojenská čas zmluvy
zaväzovala
Kazimíra neuzatvára s Lucemburkovcami iadnu zmluvu bez účasti cisára
a jeho
synov.
Na pokus o zajatie Karla Jan Lucemburský reagoval príchodom do
Vratislavi s
vojskom, ale Karel medzitým dojednal s Kazimírom prímerie. Zozbierané
vojsko
bolo vyuité na útok na Bolka Svídnickeho, ktorý bol povaovaný za
sprostredkovateža zmluvy medzi Kazimírom a cisárom.
Prímerie s Požskom bolo len dočasné, cisár vyuíval nespokojnos kráža
Kazimíra
so stratou Sliezska a nespokojnos uhorského kráža Ludvíka s postojom
pápea
voči právam jeho brata Ondreja v Neapole, aby ich získal do koalície
proti
Lucemburkovcom. Ako prvý začal útok na české územie zase požský kráž
Kazimír,
ktorý v červnu 1345 napadol Ratibořicko. Jan Lucemburský práve zbieral
zemskú
hotovos v Kutnej Hore a okamite zareagoval protiútokom, ktorý zahnal
požské
vojsko a pod Krakov, pričom silné straty zaznamenal aj pomocný uhorský
zbor.
Cisár Ludvík Bavorský doma zbieral síce hotovos, ale vôbec nezasiahol
a nechal
spojenca bez pomoci. Okamitá reakcia českého vojska ako aj zlyhanie
cisára
spôsobilo rozpad protilucemburskej koalície.
Po návrate do Prahy, podža listiny z 1. září 1345, udelil kráž Jan
Lucemburský
výnosné panstvo Poděbrady s viacerými dedinami Hynkovi ze leb ako
léno. Medzi
svedkami, najmä Ronovcami, je ale na prvom mieste uvedený práve
moravský
hejtman Vilém z Landtejna. O Poděbrady bol vežký záujem a
preto často
menili lénnych majitežov. Keďe sa jednalo o české panstvo je na mieste
otázka,
prečo ako prvý svedok vystupuje moravský hejtman pán Vilém? Hynek ze
leb bol
jeho za a je vysoko pravdepodobné, e na rozhodnutí udeli Poděbrady
ako léno
práve Hynkovi mal Vilém vežký podiel. Predpokladám, e po vojenskom
konflikte
kráž Jan súrne potreboval finančnú hotovos a pravdepodobne voči
Hynkovi
vyrovnával aj iné záväzky (hrad Ronovec, Stříbrné hory a mono aj hrad
Klepý,
ktorý dávnejie preiel od Hynka na kráža). Vilém mohol sprostredkova
toto
finančné vyrovnanie, čím získal pre zaa výnosné panstvo. Hynkova dcéra
Aneka
(Vilémova vnučka) sa vydala za Bočka z Kuntátu a umonila prenies
Poděbrady
do vlastníctva rodu, pozdejie nazývaného páni z Poděbrad (Vilém z
Landtejna
bol prapraprastarý otec Jiřího z Poděbrad).
V září 1345 bol zavradený bezdetný vojvoda Vilém Henegavsko-Holandský,
brat
cisárovej manelky. Ludvík Bavorský stratil silného spojenca, ale videl
ancu
prostredníctvom manelky získa Henegavsko. Rovnaký nárok na Henegavsko
si ale
uplatňoval aj anglický kráž Eduard III.
Kráž Jan odiiel rýchlo do Lucemburska, ktoré susedilo s Henegavským
vojvodstvom, nakožko mohlo by priamo cisárom ohrozené. Cisár sa
rozhodol s
českým krážom vyjednáva a dohodnú zmier. Jan informoval o tomto
jednaní
pápea listom, v ktorom vysvetlil, e sa nechce dohodnú s cisárom, ale
ak
rýchlo spoločne nezaútočia na cisára a nenastane vožba Karla ako nového
rímskeho kráža, bude musie ustúpi pod tlakom cisára a jeho spojencov.
Tento
list vytváral tlak na Klimenta VI., ktorý musel riei zloitú situáciu
v Taliansku,
kde bol zavradený Ondrej, brat uhorského kráža a zároveň sa stále
cítil
brzdený francúzskou obavou zo spojenectva cisára s Angličanmi. Na
druhej strane
hrozilo, e cisár sa posilní spojenectvom s uhorským krážom a spolu
ovládnu
Neapolsko.
V lednu 1346 urobil cisár hrubú chybu, keď udelil Henegavsko ako léno
svojej
manelke. Tým definitívne padlo spojenectvo s anglickým krážom a
francúzsky
dvor stratil zábrany brzdi útoky pápea proti cisárovi. To bola mono
rozhodujúca skutočnos, e pápe kladne odpovedal Janovi Lucemburskému
na jeho
list a jednoznačne sžúbil podporu jeho synovi Karlovi. Jan o tom
informoval
syna a navrhol spoločné stretnutie s pápeom. Karel vycestoval za otcom
a vládu
v Čechách zveril bratovi Janovi Jindřichovi a vládu na Morave Vilému z
Landtejna.
Karel s Janem Lucemburským najprv navtívili trevírskeho arcibiskupa
Balduina,
s ktorým podrobne preberali ďalí postup. Balduin si bol vedomí svojho
postavenia ako aj rizika v boji proti cisárovi, preto iadal od Karla
dohodu,
ktorá okrem iného mala riei vyrovnanie prípadných kôd Balduina v
boji s
cisárom ako aj nákladov spojených s vožbou Karla ako nového rímskeho
kráža.
Z Trevíru sa Jan a Karel spoločne vybrali priamo do Avignonu, kde pápe
Kliment
VI., po vzájomných rokovaniach skutočne začal realizova potrebné kroky
k vožbe
Karla ako nového rímskeho kráža.
Odvolal doterajieho mohučského arcibiskupa Jindřicha z Virneburgu a na
jeho
miesto vymenoval Gerlacha Nasavského. Zároveň poslal list kolínskemu
arcibiskupovi, aby sa spolu s trevírskym a mohučským arcibiskupmi a
českým
krážom Janom dohodli na vožbe nového kráža. 13.dubna 1346 Kliment VI.
vystúpil
proti cisárovi a vyhlásil, e je ochotný z pápeskej moci sám zvoli
nového
rímskeho kráža, pokiaž kurfirsti nepristúpia sami k bezodkladnej vožbe
nového
kráža. Túto výzvu pápe rozoslal následne aj ostaným rískym knieatám.
Kliment
VI. za svoju podporu poadoval od Karla splnenie viacerých poiadaviek
formou
prísahy. Tieto oslabovali postavenie kráža rímskej ríe voči pápeovi,
čo silne
zniovalo Karlovu prestí. Dňa 22.dubna získal Kliment VI. od Karla
pred celým
konzistóriom poadované sžuby. Ku Karlovým záväzkom sa následne
pripojil aj
kráž Jan.
28. dubna sa pápe obrátil na rískych kurfirstov volitežov, aby sa
zriekli
cisára Ludvíka Bavorského a zvolili nového kráža. Na výzvu nového
mohučského
arcibiskupa Adolfa Nasavského sa mali kurfirsti zís a nového kráža
zvoli.
Zároveň pápe vyzval mesto Aachen (Cáchy), aby umonilo korunováciu
nového
rímskeho kráža. Karel po odchode z Avignonu odiiel znovu do Trevíru,
kde sa
znovu radil s arcibiskupom Balduinom o následnom postupe v ríi a mono
aj
podpore zo strany Francie.
Nevieme, kto rokoval s francúzskym dvorom o Karlovej vožbe,
ani aké záväzky
boli prijaté. Bol to buď Balduin alebo Jan Lucemburský, ale bez tejto
podpory
by Karlovo zvolenie nebolo moné.
Samotná
vožba Karla za nového rímskeho kráža prebehla 11.července 1346 u
starobylého krážovského stolca pri meste Rhens, kde za Karla hlasovali
vetci
prítomní volitelia arcibiskupi trevírsky, mohučský a kolínsky, saský
vojvoda
Rudolf a český kráž Jan. Vožba prebehla bez vežkej pozornosti, nakožko
ríske
mestá ostávali verné cisárovi Ludvíkovi a ríske knieatá sa väčinou
neangaovali, aby na seba neobrátili hnev cisára.
Pár dní po vožbe prila z Francúzska správa, e sa anglický kráž
vylodil v
Normandii a začal vojenské aenie proti francúzskemu krážovi. Ten
povolával
vetkých svojich spojencov, vrátane kráža Jana a jeho syna Karla.
Lucemburgovci
sa aktívne zapojili do vojenského aenia. Pomáhali bráni prechodu
anglického
vojska cez rieku Sommu. To rieku nakoniec prelo pri jej ústí do mora
pri
odlive a anglický kráž Eduard III. tiahol ku Calais. Francúzske vojsko
sa hnalo
za ním, aby mu tento zámer prekazilo a na otvorenom poli ho porazilo
vďaka
svojej presile. Anglický kráž, keď videl, e nestihne prís a do
Calais, sa
zastavil na strategicky výhodnom návrí pri mestečku Crécy, kde zaujal
obranné
postavenie. Dňa 26. srpna dolo k bitke, ktorá sa skončila
katastrofálnou
porákou francúzskeho vojska a jeho spojencov. Anglický kráž vďaka
premyslenej
taktike a svojim lukostrelcom dokázal niči postupné nekoordinované
útoky francúzskeho
vojska. Francúzsky kráž Filip VI. nedokázal zastavi postupne
prichádzajúce
oddiely svojho vojska, ktoré za pochodu útočili na pripravené anglické
jednotky, ktoré ich lukostrežbou decimovali.
Keby sa francúzske vojsko riadilo radou svojich prieskumníkov
(medzi inými
aj Monka Bazilejského, verného sprievodcu kráža Jana), ktorí radili
počka s
útokom na druhý deň, mono by sa bitka vyvíjala inak. Anglické jednotky
boli
vlastne v pasci (stačila trpezlivos a necha Angličanov vyhladova). V
bitke padol výkvet francúzskej žachty ako aj kráž Jan Lucemburský.
Spolu s ním
aj vežká čas jeho českej druiny, výkvetu mladej generácie českej
žachty,
vrátane syna Petra z Romberka, Jindřicha. Zraneného Karla, údajne na
otcov
príkaz, z bitky vyviedol rytier Jan z Rodenmachern.
Nemáme vierohodné informácie, či niekto z landtejnského rodu
sprevádzal
Jana a Karla u Crécy, hypoteticky tam mohol by Zbyňek z Ledenic, ktorý
je v
niektorých genealogických zdrojoch uvádzaný ako brat Viléma z
Landtejna a ako
rok jeho smrti sa uvádza práve rok 1346.
Českí historici niekedy podceňujú význam kráža Jana Lucemburského pre
Čechy.
Vidia v ňom cudzinca, ktorý finančne zneuíval České krážovstvo.
Realita
nemusela by taká čierno-biela. Kráž Jan sa musel stara o obe svoje
mocenské
enklávy a preto často musel trávi čas v Lucembursku a jeho okolí.
Treba si
uvedomi, e priniesol do Čiech vyspelú kultúru západnej Európy, naučil
českú
reprezentáciu pohybova sa v prostredí Rímskej ríe, Francúzska a
Talianska.
Cez svoju dynastickú linku poskytol Karlovi silnú oporu, bez ktorej by
tak
mladý panovník nemohol dosiahnú vrcholné postavenie v ríi. Svoju
rytiersku povahu
neraz vyuil v prospech Českého krážovstva. U slepý neváhal vytiahnu
v roku
1345 do boja proti požskému krážovi, ktorý napadol Ratibořsko. Za
nedocenený
povaujem hlavne podiel kráža Jana na víazstve v bitke u Mühldorfu v
roku
1322, ktoré na dlhé roky potlačilo vplyv Habsburgovcov a naopak
umonilo
expanziu Českému krážovstvu.
Karlovo postavenie v ríi po bitke u Crécy bolo otázne. Bol
síce zvolený
väčinou kurfirstov, ale ríske mestá ostali verné cisárovi a ostatné
ríske
osobnosti vyčkávali. Naastie Ludvík Bavor podcenil dôleitos
Karlovej vožby,
jeho ideologický propagátor Wiliam z Occamu síce označil posmene Karla
za
kráža klerikov, ale cisár vojensky proti Karlovi nezasiahol. Pre
nesúhlas
Aachenu otvori Karlovi brány bol Karel nútený zorganizova korunováciu
v
Bonne, rezidenčnom meste kolínskeho arcibiskupa. Následne bola Karlova
vožba
potvrdená pápeom, ktorý iadal Karla o zásah v Taliansku. Karel bez
patričného
zázemia nemal ancu plni pápeove očakávania, preto vymenoval Balduina
za
vikára (svojho zástupcu) v nemeckej časti ríe a ponáhžal sa domov do
Čiech.
Snail sa ís čo najkratou cestou aj cez územia ovládané Ludvíkom
Bavorským.
Čas cesty absolvoval prezlečený za panoa, aby nebol spoznaný a
zajatý, čo by
spôsobilo krach celého jeho snaenia. Tento spôsob inkognito
vystupovania Karla
nebol ojedinelý, uchyžoval sa k nemu rád a často. Do Čiech Karel
priiel v
lednu 1347. Stav krážovstva povaoval asi za dobrý, lebo krátko nato
odcestoval
do Viedne, kde rokoval s rakúskym vojvodom Albrechtom II. a uhorským
krážom
Ludvíkom. Albrecht II. bol pod tlakom cisára a len obtiane udroval
neutralitu,
pričom chcel naďalej udra tento stav. Uhorský kráž źudovít sa chystal
na
zásah do Neapola, kde zavradili jeho brata Ondreja a Karel na základe
poiadaviek pápea sa ho neúspene pokúal od toho odhovori.
Z Tirolska prichádzali správy, e miestna žachta sa búri proti
cisárovi a jeho
synovi, preto sa Karel rozhodol o útok na Wittelsbachovcov na tomto
mieste.
Nástupným miestom sa stal Trident, kde biskup Mikulá bol silný
podporovatež
Lucemburkovcov. Karel nemohol oficiálne prejs s vojskom cez Rakúsko,
preto
české jednotky ním prechádzali po častiach a samotný Karel prechádzal v
prezlečení za pútnika. Biskup Mikulá v Tridente pripravoval zázemie na
útok a
preto sem smerovali české posily. Na tomto tirolskom aení sa
zúčastnil aj
Vilém z Landtejna. aenie nebolo úspené nakožko tirolská žachta sa
úplne
nepridala na Karlovu stranu a českým jednotkám sa podarilo síce doby
obžúbené
sídlo tirolských vojvodov Zenoburg v Meráne, ale Markéta Tirolská sa
stiahla do
pevného hradu Tirol, ktorého dobytie bolo nad sily českých jednotiek.
Navye sa
jej blíil na pomoc manel Ludvík Braniborský s vojskom, ktoré sa
nepodarilo
Čechom zastavi. Čiastočným úspechom bolo znovuzískanie miest Feltre a
Beluno.
Karel bol v Tridente vyzývaný na cisársku cestu do Ríma. Reálne
vyhodnotil
svoju minimálnu ancu na úspech a rozhodol sa vráti do Čiech. Bavorské
jednotky následne vyhnali tridenského biskupa, poslednú lucemburskú
oporu v
tejto oblasti.
V Tirolsku Karel asi pochopil, e musí v boji o rímsku korunu
ís vlastnou cestou
bez ohžadu na často nereálne elanie Klimenta VI. Nebolo moné tiahnu
do Ríma
cez nevyspytatežné talianske územia a ma v ríi za chrbtom stále
silného
oponenta. Karel musel zahodi svoje sžuby pápeovi a vetkými
dostupnými
prostriedkami si najprv získa plné uznanie v nemeckej časti ríe.
V Čechách sa nechal konečne Karel spolu s Blankou 2. září
1347 korunova z
rúk arcibiskupa Arnota z Pardubíc, pričom predtým sám upravil
korunovačný akt.
Slávnostnej korunovácie 2. září 1347 sa zúčastnil aj Vilém z Landtejna
a za
Romberkovcov syn Petra I., mladý Jot, ktorý zastupoval chorého otca
vo
funkcii najvyieho krážovského komorníka. Pred korunováciou Karel
zároveň
udelil praskému arcibiskupovi právo korunova českých krážov. V
preambule
listiny uvádza, e tak rozhodol na iados českých hodnostárov. V
týchto
listinách sú medzi prvými uvedení Jot z Romberka, Vilém z Landtejna,
Pertold
a Čenek z Lipé. Ako vidno z uvedeného poradia žachticov, Vilém z
Landtejna
nechal mladého Jota zauja čestné miesto prvého žachtica v krážovstve
a
podporoval udranie funkcie komorníka v rode Romberkovcov. Peter I. z
Romberka zomrel dňa 14. října 1347, čím Vilém stratil dlhoročného
priateža,
pomocníka a radcu. Pravdepodobne Petra oslabila aj smr jeho
najstarieho
syna Jindřicha v bitke u Crécy, pričom práve do neho Petr vzdelaním a
výchovou
vkladal budúcnos rodu.
Popri aktivitách v Prahe musel pan Vilém zároveň riei
problémy na Morave.
Častokrát na diažku pomocou poslov. Ete v roku 1347 priiel za Vilémom
posol z
Brna so iadosou o pomoc pri rieení sporu s olomouckým biskupom Janom
Volekom. Biskup chcel vybera v Brne clo počas výročného trhu a zároveň
poruoval aj iné privilégia mesta. Brnenskí odporcovia biskupa boli
uväznení a
nad mestom biskup vyhlásil interdikt. Tento spor nemal pán Vilém čas
riei,
nakožko z príleitosti korunovácie sa ziiel zemský snem, ktorý
poslúil aj na
zvolanie vojenskej pohotovosti na vojnu s cisárom. Wittelsbachovci
ohrozovali
Balduina v ríi, napádali českých spojencov v vábsku, vyhnali českú
posádku z
Tridentu a boje sa blíili aj k bavorsko-českému pohraničiu. Karel sa
rozhodol
vyriei boj o rísky trón otvorenou vojenskou konfrontáciou, inak by
sa
jednalo o nekonečné a finančne drahé súperenie, akým bolo dvojvládie
Ludvíka
Bavorského s Fridrichom Habsburským. Pravdepodobne videl ance vo
väčom
bojovom odhodlaní českých jednotiek oproti tradičnej zbabelosti cisára,
ale
zároveň potreboval užahči situáciu tiesneným spojencom. Začiatkom
října
vytiahol Karel s vojskom smerom na Domalice, pričom tohto aenia sa
zúčastňovali vetci bojaschopní, vrátane Viléma z Landtejna.
Karel musel pre vojnu s cisárom komplikovane zháňa peniaze a
robi zástavy
krážovského majetku, ktoré predtým kritizoval u svojho otca. Jindřich z
Hradce
napríklad dostal do zástavy Domalice.
K samotnému boju nedolo, nakožko na hraniciach s Bavorskom
zastihla Karla
správa, e cisár Ludvík Bavorský zomrel na požovačke. Z nebezpečného
vojenského
aenia sa stal víazný pochod rískym územím, lebo nebolo proti komu
bojova.
Karel v tom momente nemal protikráža a ríske mestá mu postupne váhavo
otvárali
brány. Nebolo isté, či sa situácia ete neotočí, preto si napríklad
mesto
Regensburg vyiadalo záruky od Karla, ale aj od českých žachticov,
pánov z Vartemberka,
Pertolda a Čeňka z Lipé, Viléma z Landtejana a Jindřicha z Hradce, e
v
prípade napadnutia Wittelsbachom prídu mestu na pomoc. Ludvík Bavorský
bol síce
mŕtvy ale jeho najstarí syn Ludvík Braniborský bol schopný a húevnatý
bojovník.
Vojenské aenie skončilo v Norimberku, kde sa ku Karlovi začali
schádza
zástupcovia aj iných miest a iadali nového kráža o potvrdenie svojich
privilégií.
Karel mohol rozpusti väčinu svojho vojska a ujíma sa vlády v ríi.
Karel sa
rozhodol strávi Vianoce v Bazileji. Tu sa od Balduina začiatkom roku
1348
dozvedel, e Wittelsbachovcom sa podarilo nájs protikandidáta na
rímskeho
kráža, a to anglického kráža Eduarda III. Po porade s Balduinom sa
rozhodol
Karel s anglickým krážom rokova o jeho odstúpení. Eduard III. bol
realistický
a vzdal sa kandidatúry, pričom sa Karel musel zaviaza, e nebude proti
nemu
bojova na strane francúzskeho kráža. Karlov odklon od významného
spojenca
Francie bol zitný, ale nemal čas a ani prostriedky na zdĺhavý boj o
moc. Cisárov
syn Ludvík Braniborský bol nebezpečný a bolo potrebné jeho poráku
dotiahnu do
konca. Karel sa presunul do Trevíra, kde rokoval so svojim prastrýkom
Balduinom
a následne mu odovzdal moc v ríi a vrátil sa do Prahy. Predtým na
rokovaniach
s Balduinom musel Karel znovu riei svoje obrovské finančné záväzky
voči nemu.
V listine z ledna 1349 je ako prvý ručitež uvádzaný Vilém z Landtejna,
ktorý
má v prípade potreby vykona dlnícke leenie spolu s dvoma vlastnými
sluobníkmi v Sarburgu (tými sluobníkmi mohli by aj jeho synovia Ojíř
a
Litold). Z tejto listiny sa dá predpoklada, e Vilém mohol sprevádza
Karla
počas celého jeho posledného pobytu v ríi.
Po návrate domov v druhej polovici února 1348 Karel zakladá Nové Město
Praské
a univerzitu, ktorej schválenie dostal od Klimenta VI. ete v roku
1347.
Pápe Kliment VI. nemal potrebné informácie o ďalích plánoch nového
rímskeho
kráža a vedel, e Karel je privežmi ikovný, aby ho mohol necha bez
kontroly.
Vyslal preto na prieskum apotolského nuncia Aliota Lucia, ktorý
dorazil do
Prahy 19. kětna 1348. Pape ho doporučil praskému arcibiskupovi Arnotovi
z
Pardubíc, ale zároveň ho iadal navtívi Karlových
dôverníkov, ktorí ho
mohli najlepie informova o úmysloch rímskeho kráža. Medzi týmito
dôverníkmi
sú uvedení Mikulá z Lucemburku, Mikulá Luckov z Brna, Vilém z
Landtejna a
saský vojvoda Rudolf I.
Pápeská kúria zvyčajne mávala vynikajúce, často aj zákulisné
informácie z
panovníckych dvorov, nakožko vyuívala svojich cirkevných hodnostárov
ako
pionánu sie. Nevieme, či Vilém nuncia informoval o Karlovych
plánoch, ale
samotné odporučenie Viléma svedčí o jeho postavení v najuom kruhu
rímskeho
kráža, kde mal prehžad o jeho plánoch. Zároveň z vyslania nuncia do
Čiech
vyplýva, e Karel vedel so svojimi spolupracovníkmi vynikajúco taji
svoje
skutočné plány.
V květnu 1348 trávil Karel dlhí čas v Brne, kde aktívne rieil rôzne
iadosti,
mimo iných vydal príkaz Vilémovi (označený ako Burggraf zu Spielberg) a
ostatným úradníkom Moravy, aby dedinu Přibice, patriacu bratom
johanitom z domu
v Horní Kounici, nezaaovali daňami, nakožko dostala úžavy ete od
jeho otca.
Pravdepodobne sa v tomto období konali aj zemské dni, po ktorých boli
na Morave
vedené u len 2 rady zemských dosiek Brnenská a Olomoucká. Tento akt
bol asi
vyvrcholením dlhodobejieho úsilia na tandardizovanie právneho
prostredia na
Morave. Jozef Horký uvádza, e Vilém z Landtejna pripravoval zemské
dni, na
ktorých zjednotil zle spravované súdne dosky z cúd Brnenskej,
Znojemskej a
Jemnickej do nových brnenských zemských dosiek.
U v predchádzajúcom období sa Vilém zúčastňoval mnohých
súdnych zásahov v
Čechách (často zasadal na zemskom súde) ako aj na Morave. Jeho
kompetencie pre
úpravy súdnictva mohli súvisie s poverením od samotného Karla, ktorý
sa snail
vo vetkých svojich zemiach zavies poriadok v zákonoch ako aj
dokumentoch.
Vilém bol v tomto období u asi druhýkrát enatý. Jeho nová manelka,
Elika z
Dubé, pochádzala z rodiny právnych pecialistov (otec Ondřej starí a
brat
Ondřej mladí z Dubé). Keďe Elika sa bohatstvom rodu asi nerovnala
Vilémovi,
jednalo sa asi o sobá z lásky. Elikina rodina asi taktie pomáhala
Vilémovi
budova jeho právne vzdelanie.

Z Brna sa Karel spolu s dvorom
presunul do Znojma, kde sa zilo významné
ríske zastúpenie Gerlach Mohučský, Arnot z Pardubíc, Jan Volek,
Rudolf Saský,
Albrecht II. Rakúsky, Barnim, vojvoda tetínský, Mikulá II., vojvoda
Teínsky,
... ako aj česká žachta Čenek z Lipé, Jot z Romberka, Vilém z
Landtejna,
tepán zo ternberka a Ondřej z Dubé. Tí ako svedkovia vystupujú aj pri
potvrdzovacích listinách Karla pre pánov z Carrary a ďalích
severotalianskych
žachticov a v následnej listine menujúcej Jakuba z Carrary ako
rískeho vikára
v Padove. Hlavným Karlovým aktom bolo udelenie Rakúska, tajerska,
Korutánska a
Kraňska ako léno rakúskym vojvodom Albrechtovi a jeho synom Rudolfovi a
Fridrichovi.
Karel zároveň potvrdil sobá svojej dcéry Kateřiny s Rudolfom
Habsburským, čím
sa snail napevno pripúta Habsburgovcov na svoju stranu.
V Znojme taktie Karel uzavrel zmluvu s Barnimom vojvodom
tetínsko-pomoranským, potvrdil mu príslunos k ríi a spojenectvo.
Tieto
kroky viedli k vytvoreniu koalície spolu s Rudolfom Saským a biskupom
Magdeburským, ktorá obkžučila Braniborsko v rukách Ludvíka
Braniborského.
Ciežom bolo čo najkôr zlomi jeho moc. Z Moravy sa Karel presunul do
Prahy a
Vilém z Landtejna asi Karla odprevádzal, nakožko ho vidíme na jeho
listine z
8.července v Prahe pre vojvodov Meklenburských.
Napriek tomu, e Karel budoval silnú koalíciu proti Wittelsbachovcom
nemohol
odmietnu iniciatívu Albrechta Habsburského, aby sa pokúsili rokova s
Ludvíkom
Braniborským v Pasove.
Na tieto rokovania sprevádzal Karla aj Vilém z Landtejna a v predvečer
rokovaní si nechal Vilém z Landtejna potvrdi dovtedy získané
privilégia od
Lucemburkovcov pre svoj rod. Karel Vilémovi potvrdil vetky privilégia,
a asi
potvrdil Vilémové majetky ako alodérne, nakožko predchádzajúci lénny
vzah mal
skonči úmrtím kráža Jana Lucemburského.
V listine Karel oslovuje Viléma fidelibus nostris ná
verný, čo svedčí o
dôvernom vzahu Karla k Vilémovi. Tým spochybňuje názory niektorých
historikov
o zrade Karla zo strany pana Viléma v roku 1336 (vychádzali z
privilégia Jana
Lucemburského vydaného u Neukirchene 1. srpna 1336).
Samotné rokovania v Pasove boli búrlivé a nedopadli úspene.
Priaznivci
Ludvíka Bavorského dehonestovali symboly českého kráža a Karel to
vyuil ako
dôvod na návrat do Čiech. Cestou domov Karla zastihla smutná správa o
úmrtí
jeho manelky, v Čechách obžúbenej Blanky z Valois.
Koncom srpna a začiatkom záři sa Vilém nachádzal spolu s Karlom v
Prahe. Svedčí
na listine pre klátor mníok benediktínskeho rádu v Prahe a 3
listinách pre
klátor v Pustiměři: potvrdenie práv a venovaní klátora v Pustiměři,
uvolnenie
z jurisdikcie žudí a majetok klátora spolu s udelením práv tomuto
klátoru, a
potvrdenie práv klátoru v Pustiměři udelené v roku 1341 (skrátený
obsah
listín).
V srpnu 1348 sa zároveň na dvore magdeburského biskupa objavil tulák,
ktorý o
sebe tvrdil, e je bývalý braniborský markrabí Waldemar, ktorý v roku
1319
neumrel, ale sa vydal na pú do svätej zeme. Teraz sa vracia a chce
prevzia
svoje Braniborsko. Presadenie tohto staro-nového vládcu v Braniborsku
bola
ideálna cesta, ako zbavi Ludvíka Braniborského jeho základne a
kurfirstského
hlasu. Keď Karel vytiahol s českou vojenskou hotovosou proti
Ludvíkovi, cestou
sa v Budiíne stretol s Waldemarom a uznal ho ako právoplatného
braniborského
vládcu. Následne pravos Waldemara potvrdila komisia tvorená vybranými
severonemeckými knieatami. Stvoritežom livého Waldemara bol
pravdepodobne
Rudolf Saský, ktorý spolu s ďalími spojencami mohli profitova na úkor
území
draných Ludvíkom Braniborským. Proti nemu bola akákožvek zbraň dobrá.
Vojenskou presilou tiesnený Ludvík sa udral vo Frankfurte nad Odrou a
okolí.
Výsledok bojov bol nerozhodný, čo znamenalo pre Karla pokračujúce
finančne
nároky na boj o uznanie ako rímskeho kráža. Karol sa preto z
Braniborska
vojensky stiahol a boj s Wittelsbachom prenechal len spojencom.
V prosinci 1348 bol Vilém z Landtejna znovu v Brne kde predsedal súdu
spolu s
Gerhartom z Kuntátu a ďalími sudcami ohžadom sporu olomouckého
biskupa s
brnenskými konelmi. Výsledkom bola ich vzájomná dohoda. Túto ale u v
lednu
1349 Jan Volek poruil a znovu vyhlásil nad Brnom interdikt. Brnenskí
poslali
posla s informáciou pánovi Vilémovi do Třebone. Vilém priiel do Brna
začiatkom
pôstu, ale Jan Volek sa vyhýbal dohode. Brnenskí sa pána Viléma pýtali,
či sa
majú saova u Arnota z Pardubíc. So súhlasom pána Viléma sa kauza
dostala
praskému arcibiskupovi a Janovi Jindřichovi. A po obalove a výzve na
zruenie interdiktu prejavil Jan Volek ochotu k urovnaniu sporu. Pan
Vilém sa
medzitým vrátil do Třebone, kde ho zastihol posol s textom dohody, aby
ju
pečatil. Olomoucky biskup sa ale zmieru znovu vzoprel.
Olomoucký biskup Jan Volek bol pre Viléma z Landtejna
partner, s ktorým
musel na Morave dobre vychádza, čo nebolo často žahké, nakožko Jan
Volek ako
znáal, e bol podriadený praskému arcibiskupovi. Jan Volek bol na
svoje
postavenie precitlivelý a úzkostlivo stráil vetky svoje niekedy aj
pochybné
práva. Vilém postupoval voči Janovi Volekovi vežmi opatrne a snail sa
mu
vychádza v ústrety (viď svedectvo Viléma na 3 listinách pre klátor v
Pustiměři v roku 1348, do ktorého zaloenia vkladal Jan Volek obrovské
osobné
úsilie). Napriek ústretovosti pána Viléma, olomoucký biskup stále robil
záludné
problémy.
Nedokončený boj s Ludvíkom Braniborským mal svoje následky.
Karlova
opozícia v ríi si nala nového kandidáta na rímskeho kráža, málo
významného
Günthera zo Schwarzburgu. Pre jeho zvolenie Wittelsbachovci síce
vyuili aj
hlasy silne pochybných volitežov Jindřicha z Virneburgu, ktorý bol
odvolaný
pápeom a Ericha Lauenburského, ktorý si prisvojoval hlas saského
kurfirsta,
hlas samotného braniborského markrabího bol pri návrate Liwaldemara
tie
zneistený. Jediný skutočne nespochybnitežný bol hlas falckého grófa
Rudolfa.
Karel musel znovu zozbiera hotovos a vytiahnu proti Güntherovi.
Musel znovu
zháňa pôičky a dáva viaceré majetky do zálohy.
Karel ale bojoval aj inými zbraňami. Bol vdovcom a preto na získanie
spojencov
bolo moné vyui sobá s vhodnou nevestou. Bola mu ponúkaná za
manelku dcéra
anglického kráža, pápe zase nabádal Karla, aby si naiel manelku na
francúzskom krážovskom dvore. Karel ale vetkých prekvapil. Najprv
takticky
získal od Klimenta VI. dipenz pre svoje budúce manelstvo, v ktorom
nebolo
uvádzané meno manelky. Následne zverejnil, e po tajných rokovaniach s
Rudolfom Falckým, si vybral za manelku jeho dcéru Annu. Pre jeho
opozíciu to
bol ok, lebo tým stratila posledný nespochybnitežný volitežský hlas.
ok to
bol aj pre Klimenta VI., nakožko vôbec nečakal, e Karel si vezme za
manelku
členku rodiny Wittelsbachovcov, proti ktorým sa Karel zaviazal bojova.
Následne sa Karel zameral na boj proti Jindřichovi z Virneburgu.
Zozbieral
vojsko a začal ohrozova jeho mesto Eltville. Keď ete aj protikandidát
Günther
váne ochorel zlomil sa aj odpor Ludvíka Braniborského. Jindřich z
Virneburgu
ako aj Ludvík začali s Karlom rokova o dohode, za akých podmienok ho
uznajú za
rímskeho kráža. Rokovania, ktoré prebiehali v Eltville boli pre
dovtedajích
prívrencov Karla ako aj pápea okujúce, nakožko Karel nedbal na
záujmy
viacerých dovtedajích spojencov a vyrokoval dohody, ktoré poruovali
jeho
záväzky voči nim.
Karel bol následne kritizovaný za túto svoju vierolomnos, ale
jeho oponenti
v minulosti často taktie pouívali les a zradu. V roku 1333 bol Karel
ete
zásadový, keď sa hádal s otcom, ktorý zvaoval preda im verné mesto
Luccu hoci
aj nepriatežskej Florencii. V roku 1349 bol u Karel pragmatickým
vládcom,
ktorý neváhal vyuíva vetky prostriedky na dosiahnutie svojho cieža.
Po dohodách z Eltville sa mohol Karel konečne necha
korunova za rímskeho
kráža v správnom korunovačnom meste Aachene, v chráme, ktorý nechal
postavi
jeho vežký vzor Karel Veliký.
Karel následne znovu prenechal vládu v ríi svojmu prastrýkovi
Balduinovi a
vrátil sa domov do Prahy pokračova v budovatežskom úsilí. V druhej
polovici
roka 1349 ho zastihli smutné správy o smrti svojej dcéry Markéty,
manelky
uhorského kráža Ludvíka ako aj o smrti svojej tety Bony, manelky
francúzskeho
následníka trónu. Podarilo sa dosiahnu oficiálny rozvodu jeho brata
Jana
Jindřicha s Markétou Korutánskou. Bolo potrebné Janovi Jindřichovi
udeli
postavenie a nájs správnu manelku. Na vianočnom sneme 26. listopadu
1349 Karel
udelil bratovi Moravu ako léno a zadefinoval dedičskú postupnos ich
rodu. V
ten istý deň Jan Jindřich vydal potvrdenie - lénny reverz.
V týchto listinách samozrejme vystupujú aj páni z Landtejna. Na prvej
listine
je uvedený Smil z Landstejna a na reverze Jana Jindřicha u Vilém z
Landtejna.
Nie je známe, či Vilém priiel pozdejie a dovtedy ho zastupoval brat
Smil,
alebo sa jedná o editorský omyl pri prepise. Vilémovi z Landtejna
týmto aktom
mala teoreticky skonči funkcia moravského hejtmana.
Vilém asi odovzdal novému markraběmu svoj úradnícky kabinet a
mono aj
nedokončené kauzy, ako napr. spor Brna s olomouckým biskupom. V
nasledujúcom
období vak Vilém občas znovu vystupuje na Morave, ale asi vdy z
poverenia
alebo súhlasom Jana Jindřicha.
Pouitá literatúra
Zdeněk alud: Páni z Landtejna do doby husitské Praha 2001
Jiří Spěváček: Karel IV Nakladatelství Svoboda, Praha 1979
Lenka Bobková: Velké dejiny zemí koruny České svazek IV.a 1310 1402, Paseka 2003
Frantiek Kavka: Karel IV. Historie ivota velkého vladaře, ARGO 2016.
Frantiek Kavka: Čtyři eny Karla IV. Královské sňatky, Paseka Praha Litomyl 2002
Robert Antonín - Tomá Borovský: Vjezd středověkého panovníka do města
Karel Komárek: První Vítkovci, Praha 2009 (z internetu)
Joseph Teplý Archiv fur Geographie, Historie, Staats und Kriegskunst 13. október 1820 (z internetu)
Dostupné internetové zdroje - Centrum medievistických studií, Regesta Imperii a iné.
Zdroj obrázků: Wikimedia
Commons