Vítek z Landštejna zanechal po svojej smrti (niekedy po roku 1312 ) svojim potomkom dobrú majetkovú základňu, priateľské vzťahy s českým kráľom Jánom Lucemburským, väzbu na mocenskú skupinou Jindřicha z Lipé, ako aj vedomie, že aj landštejnovci sa môžu podielať na vláde v Čechách.
Domažlický snem a jeho výsledky znamenali prehĺbenie dualizmu moci v Českom kráľovstve. Ján Lucemburský musel postúpiť výkon funkcii českému panstvu a jeho kráľovský titul sa stal viac reprezentačnou funkciou. Kráľovi ostalo právo na príjmy z urbury, príjmy z kláštorov a kráľovských miest, pričom aj správu týchto príjmov riadil kráľovský podkomoří (funkcia obsadzovaná českou šľachtou ). K vypísaniu berne mohol kráľ pristúpiť len pri dohodnutých udalostiach, mimo nich k jej vypísaniu potreboval súhlas snemu.
Ojíř z Lomnice dosiahol v květnu 1284 funkciu najvyššieho komorníka Českého kráľovstva. Túto funkciu získal hlavne vďaka podpore svojho priateľa Záviša z Falkenštejna, od ktorého postavenia bolo závislé aj postavenie samotného Ojířa z Lomnice. Mocenské možnosti Ojířa z Lomnice boli úzko spojené s osudom Záviša z Falkenštejna. Ojíř si tento stav uvedomoval a svojim konaním si chcel aj samostatne získať vážnosť a autoritu.
Páni z Landštejna so znakom striebornej ( bielej ) ruže v erbe boli súčasťou významného českého rozrodu Vítkovcov, ktorí sa v období posledných Přemyslovcov a prvých Luxemburgovcov aktívne zapájali do politiky Českého kráľovstva, a v tomto období častých mocenských zmien, sa snažili postúpiť čo najvyššie v mocenskom rebríčku.