Bitka pri Muhi 1241

[palo satko]

Bitka pri Muhi 1241

Prológ.
Globálny zločin Džingischána a jeho synov v Číne, Rusku, Východnej Európe, Strednej Ázii a Perzii je desivejší než zločiny Nemecka a Japonska počas Druhej svetovej vojny. Táto snaha o podmanenie veľkej časti sveta, obohacovania sa lúpežou a bezodné vraždenie bolo spojené s devastáciou obrovského územia a dokonca došlo k zmene svetovej klímy. Všetko to spáchane zlo, bolo zdôvodnené, tak ako veľakrát v dejinách, ideou „spravodlivej vojny“. Je s podivom, že dnešní historici sú náchylní hľadieť na vtedajšie udalosti očami Džingischána a písať, že Mongoli zmenili svet k lepšiemu. V skutočnosti hlavným motívom Džingischána a jeho potomkov bol pocit elitnej nadradenosti a snaha po svetovláde a nástrojom a jej presadenie nomádska surovosť. Úzky okruh ľudí v podstate jedna jediná rodina počas jedného storočia vraždením a devastáciou na stáročia zabrzdila civilizačný rozvoj hlavne vo Východnej Európe.
Džingischán odkopíroval od Turkov pevný vojenský systém, zaviedol centrálnu vládu a presadil zákonník Yasa, aby on, jeho synovia a jeho vnuci ovládli svet. Myslel si, že musí mat priamu vládu nad euroázijskou stepou a okolité civilizácie, krajiny a národy je treba poraziť a urobiť vazalmi. Za svojho života ovládol nomádov od Žltého mora po Ural. Pred smrťou „rozdelil dobitý svet“ svojim synom.
Najstaršiemu synovi Jochimu určil časť (ulus) na západe. V rokoch 1237 až 1242 Mongoli posunuli túto hranicu ďalej na západ a v pustošivým nájazdom vtrhli do Východnej a Strednej Európy. Dnes sa ich ťaženie nazýva Tatársky vpád, alebo Mongolská invázia. V skutočnosti to bolo ťaženie v záujme Jochiho synov na vytvorenie a upevnenie ich mocenského centra v juhoruských stepiach a proti ohrozeniu ich dedičného ulusu zo Severu a Západu, t.j. proti ruským kniežatstvám, Poľsku a Uhorsku.
Aby sme pochopili cely dejinný proces musíme sa vrátiť o mnoho rokov naspať a ozrejmiť si pomery v Džingischánovej rodine. Džingischán mal synov Jochiho, Chagataia, Ogodeia, Toluia a ďalších, ale prvý štyria mali titul princov regentov štátu. Chán mohol byt vybraný len z ich okruhu a ich potomkovia boli najčastejšie menovaní do funkcie vodcov vojenských vyprav. Veľakrát, ale vojenským veliteľom bol menovaný najlepší vojvodca, ktorý nie vždy pochádzal z Džingischánovho príbuzenstva.
Najstarší syn Joči (Džoči, 1180 - 1227) sa narodil Džingischánovej najmilovanejšej a prvej manželke Börte. Lenže bol tam problém. Džngischán sa oženil s Börte, keď bol ešte štvanec a bezvýznamný zlodej koni. Nepriateľskí Merkiti Börte zajali a bolo podľa dátumu narodenia Jočiho zrejme, že Džingischan nie je jeho biologickým otcom. Lenže Džingis miloval Börte a tak nezabil ani ju a ani nevlastného syna. Dokonca si Jočiho obľúbil. Keď Joči vyrástol bol úspešným veliteľom a jasným nástupcom Džingischána. Lenže v prostredí, kde sa jednoznačne dedí moc z otca na syna, alebo vnuka bola tato situácia pre Džingoschánových ostatných synov a manželky neprijateľná.
Preto pred riskantným ťažením do Chorézmu vyzvala Džingschánova ďalšia žena Yisui, aby ustanovil svojho nástupcu. Chán zvolal synov a veliteľov a navrhol Jočiho. Proti tomu sa ale vzoprel jeho druhy syn Čagatai, ktorý Jočiho nazval merkitským panchartom. Vznikla búrlivá a veľmi osobná hádka, v ktorej nakoniec došlo aj na počestnosť milovanej ženy vládcu. Problém, ako to už býva, nakoniec vyriešil kompromis. Džingischán rozhodol, že nástupcom bude jeho tretí syn Ögedei. Vyriešilo sa síce nástupníctvo, ale tato, da sa nazvať bulvárna záležitosť, mala ďalekosiahle dôsledky pre národy východnej a strednej Európy.
Dôvody ťaženia.

V rokoch 1219 a 1220 pri prenasledovaní choramzského šacha Ala ad-Din Muhammad II. sa Mongoli dostali až ku Kaspickému moru a následne ku Kaukazu.
Ďalej (Džingischán) poslal Subeteja na vojnovú výpravu severným smerom až k jedenástym národom Changlinom, Kibčatom, Badýžitom, Orusotom, Mandžaratom.... Kešimírom, Bolarom a Kerelom a cez na vodu bohatú rieku Idil a Džajdach až k mestu Kiva-Men-kermen“ (Tajná kronika Mongolov)
Šach zomrel skôr než ho Mongoli chytili a Džingischán vyslal prenasledujúcu armádu pod vedením generálov Jebeho a Subutaia (1175–1248) na vojnovú výpravu na sever a západ od Kaukazu. Podľa Tajnej kroniky Mongolov až po Kyjev. Tento rozkaz je priamo spomínaný v Tajnej kronike, ale nedá sa pokladať za priamu Džingischánovu reč zaznačenú skutočne v danom čase. Niektoré reality vtedajšieho európskeho sveta jednoducho Džingischan v roku 2019 nemohol vedieť. Označenie Orosuti patri Rusom, Mandžaratom pravdepodobne Madarom a Keleri su podľa Mongolov nemaďarskí obyvatelia Uhorska, poddaní uhorského kráľa - kelera. Je nemysliteľné aby mal Džingischán v roku 1219 tieto informácie o východnej Európe, skôr bude pravdou, že tato časť Tajnej kroniky bola napísaná buď po návrate Jebeho a Subutaia do Mongolska, ale pravdepodobne až v priebehu ťaženia Džingischánovho vnuka Batua do Európy.
Jebe a Subutai pomocou sily a vojenskej ľsti postupne zničili armády a mesta severnej Perzie, Arménska a Gruzie. Pri prechode Kaukazu ale zistili, že ich ďalší postup je nemožný, lebo východ z hôr obsadili armády Kumánov a Alanov. Použili lesť a synovia Kumánskeho vládcu Kuthena - Yuri a Daniel umožnili v roku 1222 Mongolom prejsť Kaukaz a vpustili ich do stepí. Mongoli najskôr porazili Alanov a následne dosť naivných Kumánov.
Na pobreží Čierneho mora sa Mongoli stretli s prvými Západoeurópanmi, Benátčanmi. Prekvapení neboli Mongoli, ale Benátčania. Namiesto nomádskych banditov, akými boli Kumáni, benátski kupci spoznali mužov oblečených v čistých hodvábnych odevoch a chránených odľahčeným pancierom. V mongolskom vojsku boli ženisti, lekári, diplomati a obchodníci. Ich rozhovor so Subutaiom prekladal arménsky biskup. Uzatvorili spojenectvo a ako dôkaz „dobrej vôle“ Mongoli prešli zamrznutý Kerčský prieliv a zničil janovský Susdak a oplátku im Benátčania poskytli množstvo informácii o Európe. V zime 1222 vyslali vzdelaných čínskych a perzských prieskumníkov na západ do Uhorska, Čiech, Poľska a Haliče. Ich pomocou získali okrem zemepisných a politických informácii aj údaje o úrodnosti a ľudnatosti týchto krajín. Špióni zostali v pamätí obyvateľov Európy, ako bohatí, ale čudní kupci, čo nič nekupovali a o 20 rokov neskôr sa v Nemecku rozšírila fáma, že už vtedy zlatom podplácali zradných židov. Ako bývalo v tých dobách zvykom, neskôr vznikli falošne svedectva a podľa kronikárov v nemeckých mestách židia v roku 1240 tvrdili že príde kráľovsky Mesiáš. Príchod Mongolov a hlavne porážka nemecko-poľskej armády pri Legnici vyvolali pogromy.
Ale vráťme sa späť k výprave Jebeho a Subotaja. V čase keď mongolské jednotky odpočívali v stepiach nad Čiernym morom podarilo sa zvyšným Kumánom prehovoriť ruské kniežatá na koordinovaný útok na mongolskú armádu. Spojená armáda Rusov a Kumánov sa stretla 31.5.1223 v boji s Mongolmi na rieke Kalka. Kumáni sa zľakli a pri úteku rozvrátili ruské rady. V nastalom zmätku sa Rusi nedokázali ubrániť omnoho vojensky zdatnejším Mongolom. Hoci porážka bola katastrofálna, Rusi si z nej nezobrali žiadne ponaučenie. V samom závere ťaženia utrpela mongolská armáda na Volge porážku od tamojších Bulharov. Podľa islamských záznamov ich prežilo z 18 000 len 5000.
Neznáme kmene prišli, nik presne nevie, kto to je, ani odkiaľ prišli, ani čo majú za jazyk, ani akej sú rasy, ani aká je ich viera, ale hovoria im Tatári." Novgorodská kronika
Džngischán umieral relatívne dlho, podľa Tajnej kroniky sa zranil pri love na začiatku roku 1226 a zomrel v roku 1227. Keď trpel silnými horúčkami rozhodol sa rozdeliť ríšu.
„Čo bude, až budete spoločne konať, bez mňa? Matka Zem je široká! Riek a vôd je mnoho! Tak ich rozdelím, aby som deliteľne pastviny zväčšil, nad mestami vám spravovanie odovzdal!“ (Tajná kronika Mongolov)
Najstaršiemu synovi Jochimu určil časť (ulus) v Strednej Ázii a na západe, ale Joči zomrel o polroka skôr ako Džingischán a nestihol vykonať žiadne ťaženie na prevzatie a ovládnutie svojho dedičného údelu v juhoruských stepiach a ani nevrátil Bulharom na Volge porážku.
Snem v roku 1229 určil, že Bulharov treba zničiť, ale Bulhari Mongolov opäť porazili. Pri ďalšom mongolskom útoku v roku 1232 sa Bulhari spojili s Kumánmi, ktorí obývali pastviny od Dnepra po Aralské jazero. Spojená armáda Bulharov a Kumánov najskôr prehrala bitku v stepiach, ale potom Bulhari odrazili Mongolov od svojho hlavného mesta.
Keď Qa'an (Ogedey) držal veľký quriltay druhýkrát, uvažoval o vykorenení a podrobení všetkých zostávajúcich rebelov a bolo rozhodnuté chopiť sa krajín Bulharov, Asov a Rusov, ktoré hraničia kočovným územím Batua. (Historia dobyvateľov sveta, Juvayni 1226-1283)

Druhý snem v roku 1235 rozhodol vyslať veľkú armádu, ktorá konečne porazí Bulharov a podmaní si aj Kumánov. Ale hlavným cieľom ťaženia v záujme Jochiho synov bolo vytvorenie a upevnenie ich mocenského centra v juhoruských stepiach a eliminácia ohrozenia ich dedičného ulusu zo Severu a Západu, to je proti ruským kniežatstvám, Poľsku a Uhorsku.
Za vodcu ťaženia určili Batua, syna Jochiho, ktorému malo územie patriť. Pridelili mu desať ďalších princov a asi stotisícovú armádu. Hlavným stratégom bol generál Subutai, asi najlepší vojensky veliteľ v dejinách. V rokoch 1237 až 1242 Mongoli posunuli hranicu ulusu ďalej na západ a v pustošivým nájazdom vtrhli do Východnej a Strednej Európy. Dnes sa ich ťaženie nazýva Tatársky vpád, alebo Mongolská invázia.

Preto Qa'an (Ogedey) poveril určitých princov na pomoc a podporu Batua: Mangu Qa'ana a jeho brata Böcheka, Qadaghana synov Güyük-chána, z druhej kniežatá, Kulkan, Böri a Baydar; Batu bratia, Horda a Tangut a niekoľko ďalších princov, rovnako ako Subutay Bahadura ako hlavného veliteľa. Princovia odišli každý do svojho bydliska, aby organizovať svoje sily a armády a na jar sa každý z nich zo svojho územia ponáhľal na vykonanie tohto záväzku. (Historia dobyvateľov sveta, Juvayni 1226-1283)

Mongoli postupne vyvrátili ríšu Bulharov na Volge a ovládli národy medzi Kaukazom a Uralom. Porazili kumánskeho náčelníka Bačmana a jeho Kumánov začlenili do svojej armády. Batu napadol ruské kniežatstvá a urobil z nich vazalov. Ťaženie, ktoré naplánovali na sneme, bolo temer splnené. Temer, lebo malo dva výrazne kazy. Prvým bolo rozhádanie sa mongolských princov, ktorí zosmiešnili hlavného vodcu ťaženia Batua pri slávnostnej pitke a druhým kazom bol útek kumánskeho „kráľa“ Kutena s jazdcami a ich rodinami do Uhorska.
Prečo to bol problém? Mongolskí princovia verbovali svoje armády z podmanených nomádov. Batu vedel, že najlepšia oblasť v jeho uluse pre centrum jeho ríše je v juhoruských stepiach. Ale tiež vedel, že vojaci ktorí s nim išli tuto oblasť dobiť sa vrátia naspať do mongolských stepi a on bude potrebovať mocensky základ. Ekonomicky by mu síce postačovalo roľnícke a meste obyvateľstvo Strednej Ázie a Ruska, ale z roľníkov nemohol urobiť tak spôsobilých vojakov ako zo stepných nomádov. Batu potreboval každého Kumana, aby bol schopný vládnuť svojmu ulusu.
Preto Batu posla uhorskému kráľovi Belovi IV. niekoľko posolstiev, aby Kumánov vyhnal z Uhorska a pohrozil mu vojnou. Listy od Batuchána boli napísané arabským písmom, ale v mongolskej reči. Belo to neurobil a tak sa Batuchán rozhodol potrestať ho osobne a napadnúť Uhorsko a zajať tam žijúcich Kumanov.

Situácia v Uhorsku.
Ovládnutie Konštantínopola križiakmi v roku 1204 zmenilo postavenie rímskeho kresťanstva. Takzvaní „silní“ pápeži sa snažili pokrstiť posledných pohanov na pobreží Baltického mora, zničiť heretikov vo Francii a v Bosne a obrátiť východných vladárov na katolícku vieru. Uhorsko, ako krajina priamo susediaca s ortodoxnou Haličou, Srbskom a s Bulharskom, sa stalo nástrojom Svätej stolice.
Mladý uhorsky princ Belo, ktorý sa cítil byť „pápežským legátom“ sa roky sa snažil za pomoci dominikánov urobiť z kočovných Kumánov na svojej východnej hranici rímskych kresťanov. V roku 1229 Belo v spojenectve s kumánskym náčelníkom Begovarom napadol Halič, kde ho porazil Daniel Romanovič v spojenectve s kumánskym kráľom Kutenom. Keď v roku 1239 Belov bývalý nepriateľ kumánsky vodca Kuten, utekajúc pred Mongolmi, na hraniciach Uhorska sľúbil prijať s celým národom rímsku vieru, kráľ Belo ich s nadšením privítal a usadil medzi Dunajom a Tisou. Lenže Alföld, ako sa to územie jedným slovom nazýva, už dávno nebolo prázdnou pustinou vhodnou pre kočovníkov. Okrem rozporov s usadenými roľníkmi a ich zemepánmi sa v Uhorsku rozšíril názor, že Kumáni sú spojenci Mongolov. Jeho zdrojom boli ruskí utečenci, ktorí pravdivo tvrdili, že Kumáni, ktorí neunikli na Západ boli zaradení do mongolského vojska, ktoré dobíjalo ich mestá a vraždilo bezbranných. Zaslepený Belo nevyhnal Kumánov a tým dal Batuchánovi dôvod na vojnu.
Kráľ Belo mal ale aj vnútorne problémy. Jeho otec Ondrej II. sa zúčastnil V. krížovej výpravy a viedol temer neustále vojny o Halič. K tomu sa pridali náboženské ťaženia jeho synov Belu a Kolomana proti heretikom a ozbrojene konflikty s rakúskym vojvodom Fridrichom Bojovným. Král Ondrej bol donútený uhorskými predákmi dodržať starú uhorskú zásadu, že vojnu mimo hraníc Uhorska platí kráľ a umorenie vojenských dlhov riešil rozdávaním kráľovských majetkov a predajom výberu ciel a dani. To, že sa mu nakoniec do pokladnici nedostali všetky vybrane dane bol ten menši problém, horšie bolo, že tuto činnosť zveril v Uhorsku nepopulárnym židom a mohamedanom. Naviac, Ondrej pri prideľovaní úradov a výsad preferoval príchodzich cudzincov najmä Nemcov z príbuzenstva jeho manželky Gertrúdy. Mladý kráľ Belo sa zlu ekonomickú situáciu rozhodol riešiť odoberaním práv a pozemkov tradičnej uhorskej elite. Tým si vyrábal ďalších nepriateľov a Belo strácajúc oporu v Uhorsku potreboval Kumánov aj na potlačenie odporu.
Mongolské sily.
Vodcom útoku do Uhorska bol Batu. Zúčastnili sa jeho bratia Orda, Siban, Berke a Sinkur, ďalej Chagataiov syn Baidar a vnuk Buri, tiež Ogedeiovi synovia Kuyuk a Kadan a synovia Toluia, Mangku a Budjek.

V priebehu ťaženia v rokoch 1237 až 1240 Mongoli utrpeli straty v bitkách, pri obliehaní ruských miesť a nemocami. Pôvodná armáda aj keď doplnená Kumanmi sa mohla zmenšiť o jednu tretinu. Vieme, že Batu ponechal v Rusku 30000 mužov, aby nedošlo k vzbure ruských kniežat. Dá sa predpokladať, že aj keď Mongoli doplnili svoje stavy východnými Kumánmi Mordvinni, Alanmi, „Tatárskeho vpádu“ sa zúčastnilo najviac 60 000 mužov.

Od Kyjeva po Muhi.
Po dobití Kyjeva a Haliče, Mongoli rozdelili svoje sily do piatych zborov. Mali na to dva dôvody. Severný zbor mal útokom na Poľsko eliminovať prípadnú poľskú pomoc kráľovi Belovi a ostatné štyri mali ťažením cez tradične priesmyky zabrániť Kumánom z Uhorska utiecť. Počas mongolskej invázie do Európy, Baidar (syn Chagatai-chána) a Orda (najstarším bratom Batua. Neskôr chán Modrej Hordy), viedli mongolskou diverzné silu, ktorá zaútočila na Poľsko, zatiaľ čo hlavne mongolské sily vpadli do Uhorska.

Mongolská armáda prekročila hory Ha-tsa-li a napadla kie-lien Ma-dja-rh
postupujúc v piatich zboroch piatymi rôznymi cestami. (Kronika dynastie Juan. Životopis Subutaia.)

Pre zistenie reálnej sily oboch strán v samotnej bitke pri Muhi musíme uviesť kde sa v čase bitky nachádzali jednotlivé mongolské zbory.
Prvý zbor Ordu a Baidara viedol „odľahčovací“ útok do Poľska a po porážke Poliakov a Nemcov pri Legnici 9.4.1241 sa zbor nachádzal v Poľsku.
Hlavný, Batuchánov zbor násilne prekonal v marci Verecký priesmyk kde porazil armádu palatína Dionýza a vstúpil do Alfödu. Siban s jazdcami napadol 17.3.1241 mesto Vác a vylákal uhorskú armádu z Pešti k Muhi, kde ho očakával Batu.
Tretí zbor, ktorému velil Kadan prešiel koncom marca cez priesmyk pri meste Rodna. Po dobití Besterce Kadan jeden tumen pravdepodobne pod velením Kuyuka vyslal za Batuom. Kadan so svojim tumenom bol 11.4.1241 pri dnešnom meste Kluž.
Štvrtý zbor, ktorému velili Subutai a Budjek vošiel do Uhorska cez priesmyk Oituz a 31.3.1241 porazil sedmohradského vojvodu. Po bitke sa zbor rozdelil. Budjek pokračoval v ťažení na Csanad a Subutai sa rýchlo presúval na sever k Muhi.
Piaty zbor pod vedením niektorého z princov obišiel Karpatský oblúk a vtrhol do Uhorska z juhu a 11.4.1241 dobíjala mesto Sibiu.
Z časového sledu operácii vychádza, že samotnej bitky pri Muhi sa nezúčastnili jednotky piatych princov. Keď zrátane 10 000 Sibanových vojakov, 20 000 Batuovych a približne 10 000 Boroldayovych jazdcov, ktorych doviedol Subutai. Mongoli mali pri Muhi okolo 40 000 mužov.
Hoci bitky pri Muhi sa zúčastnili mongolskí princovia a hlavný princ Batu, taktiku boja stanovil Subutai, ktorý velil južnému krídlu.
Veľakrát sa dáva naplánovanie a priebeh útoku na Poľsko a Uhorsko ako príklad geniálneho vedenia a koordinácie vojenskej operácie na dlhu vzdialenosť, ktorá vyústila stretnutím všetkých zborov v Alfölde. V skutočnosti sa naozaj stretli až po bitke. Ak dôsledne použijeme fakty, zistíme, že pri Muhi sa Mongoli ocitli vo veľmi nevýhodnej situácii a chybám nebol koniec.

Uhorské sily.

Často sa zdôrazňuje že „Maďari“ boli porazení rovnakým spôsobom, akým oni porážali v 10. storočí vojska v západnej Európe. Nomádska taktika založená na rýchlych prepadoch je v oblastiach s poľnohospodárskou produkciou a usadlým spôsobom života úspešná, ale útok musí byť prekvapujúci a nomádi si musia zachovať mobilitu. Tak či tak, po niekoľkých nájazdoch ich civilizovanejší súper nájde účinný spôsob obrany.
Po porážkach pri Lechu v roku 955, ale hlavne od Byzantíncov v roku 970 v bitke pri Arcadiopoly samotní „starí Maďari“ pochopili potrebu budovania ťažkej jazdy pre obranu krajiny voči nomádom z východu. Nemalo zmysel naháňať ľahkú jazdu po krajine. Vždy mohla utiecť, alebo robiť prepady zo zálohy. Ale pri návrate s korisťou a so zajatcami nomádi stratili výhodu pohyblivosti a prekvapenia. Ak boli nájazdníci prinútení sa vracať cez oblasti, ktoré predtým vyplienili, museli okrem koristi brániť aj vlastne zásoby. Útoky Pečenehov, Polovcov, alebo Kumánov boli síce bolestivé, ale Uhorsko z nich vychádzalo víťazne. Belo a jeho poradcovia očakávali rovnaký priebeh aj pri Mongoloch.
Bohužiaľ o uhorskom vojsku existujú len veľmi skreslene údaje. Vraj mnohí veľmoži odmietli sa zúčastniť vojny a prejavila sa liknavosť pri formovaní armády. Na dôvažok ani očakávané posily a niektoré uhorské jednotky sa bitky nezúčastnili.
Kontingent niekoľkých rytierov patriacich Fridrichovi II. Bojovnému sa bez boja vrátil do Rakúska. Fridrichovým záujmom bolo stať sa uhorským kráľom a jeho príchod do Budy a Pešti bol diverziou a nie pomocou kresťanského rytiera.
Kumáni, na ktorých pomoc sa Belo spoliehal, po zabití ich vodcu Kutena rozvášnenými Nemcami v Pešti utekali z Uhorska a plienili krajinu. Kumáni cestou porazili oddiel čanádskeho biskupa, ktorý sa vrátil a neprišiel k Muhi.
Z Transylvánie sa zúčastnil bitky len jej biskup rodom Francúz. Nemecky Sasi bránili svoje mesta a transylvánsky vojvoda bol porazený na hraniciach.
Vojsko ktoré vyslal kráľ pod vedením palatína Dionýza bolo zničené vo Vereckom priesmyku. Kráľ zhromaždil v táboroch pri Pešti a Ostrihome uhorských vojakov z Alföldu, Panónie a dnešného Slovenska. Na pomoc mu prišiel brat Koloman s kontingentom Chorvátov, Slavóncov a Srbov. Málopočetnú ale účinnú pomoc poskytli križiaci. Na nešťastie, uhorský kráľ tesne pred mongolskou inváziou na žiadosť pápeža vyslal kontingent rytierov na obranu Svätej zeme. Pápež ich však použil vo vojne proti cisárovi Fridrichovi II..
Celkovo sa odhaduje, že Belo mal pri Muhi 30 až 40 000 mužov. Správnejšie ale bude nižšie číslo. Súhra nešťastných náhod, zlomyseľnosti a hlúpej vnútornej politiky kráľa oslabila uhorskú armádu.

V predvečer bitky.

Batuchánov brat Siban 17. Marca 1241 napadol a zničil mesto Vác severne od Pešti. Jeho jazdci vypaľovali okolité obce a popri tom Siban dozeral na zhromažďovanie uhorskej armády. Keď Belo vyšiel z armádou z tábora, pomalým ústupom kráľa zatiahol k rieke Sajo, kde na východnej strane rieky táboril Batu.

Batu poslal svojho brata Shibaqan vopred s desať tisíc mužmi , aby sa pozreli na ich množstvo a poslať správu o rozsahu ich sily a moci. (Historia dobyvateľov sveta, Juvayni 1226-1283)

Priestor kde čakal Batuchán bol pravdepodobne určený už pred ťažením, ako miesto kde sa stretnú všetky mongolské armády. Nakoniec jediný kto prišiel včas bol Subutaí a aj ten len deň pred bitkou. Čo nás vedie k názoru, že Subutai nebol pri Sajo skôr? Subutai nebol pred bitkou na západnej strane rieky, keďže tam už prišla Belova armáda. Preto nevedel, že na západnej strane bola v smer jeho útoku rieka hlbšia a tak v čase bitky namiesto prebrodenia rieky na koňoch, musel stavať most a stavba ho zdržala celé štyri hodiny. Temer osudové zdržanie by sa slávnemu generálovi nestalo, ak by mal čas, si prezrieť miesto prebrodenia na západnej strane.
Existuje predpoklad, že Mongoli chceli prepadnúť uhorskú armádu až po prechode rieky, ale keď prišiel Subutai s posilou, rozhodli sa zaútočiť. K útoku cez rieku ich pravdepodobne viedol predpoklad, že Belo očakáva posily a tiež bezstarostnosť protivníka. Že bol na bojisku prítomný uhorský kráľ vedeli Mongoli z toho, že jeho veľký stan (dar od francúzskeho kráľa jeho dedovi Belovi III.) bolo vidieť zďaleka. Videli, že uhorská armáda sa spoľahla na nepriechodnosť rieky a strážila len jediný most.

Keď dve armády pritiahli blízko k sebe, Batu išiel na vrcholok kopca a na jeden deň a
večer nehovoril s nikým, ale modlil sa a nariekal. Prial si, aby sa moslimovia dali dohromady a tiež sa modlili. Ďalší deň bol pripravený k boju. (Historia dobyvateľov sveta, Juvayni 1226-1283)

Traduje sa, že deň pred bitkou 10.4.1241 Belo poslal tisíc jazdcov, aby zistili či Mongoli nečakajú na druhej strane. Jazdci sa vrátili s tým, že žiadnych ďalších Mongolov nevideli. Ich správa je však v rozpore s tým, že Batuchán osobne videl cez rieku tábor uhorskej armády a vozovú hradbu. V blízkosti budúceho bojiska boli vyvýšeniny vo vzdialenosti necelých troch kilometrov a kopec najbližší k táboru kráľa 5 kilometrov. Keďže rytieri Batuových Mongolov nenašli, svedčí to o zbabranom prieskume.

„Buďte, priatelia, dobrej mysle! Lebo hoci je tam veľké množstvo národov, pretože sa riadia krátkozrakou radou, nemôžu uniknúť z našich rúk. Videl som ich ako sa sami zatarasili ako ovce v ohrade. (Historia Salonitana Tomáš zo Splitu 1200 - 1268.)

Belo usúdil, že nemá zmysel sa pokúsiť o prechod rieky a vystaviť armádu streľbe slabšieho ale pohyblivejšieho protivníka. K hraniciam krajiny bolo ešte ďaleko a Mongolov iste spomalí ak priberú korisť a zajatcov. Plán to bol logicky a za štandardných okolnosti správny. Ale okolnosti neboli „štandardné“. Belo nemal informácie o ostatných mongolských zboroch v krajine a ani nepoznal silu Mongolov na druhej strane rieky. Predpokladal, že bude k hraniciam prenasledovať len 10 000 jazdcov Sibana. Keď jeho armáda stavala stany a okolo tábora spriahala vozy reťazami, za riekou bolo štyrikrát viac Mongolov, ktorí nerozmýšľali nad útekom ale nad útokom.

Potom dorazili k rieke Sajo, na ktorej druhej strane bolo cele množstvo Tatárov, ktorí sa utáborili ukrytí v hustých lesoch. Maďari mohli zahliadnuť len niektorých, ale nie všetky z nich. Keď videl, že nepriateľ sa utáboril na druhej strane rieky, založili tábor na bližšej strane. Kráľ nariadil aby stany, boli blízko pri sebe, nie roztrúsené po celom mieste. (Historia Salonitana Tomáš zo Splitu 1200 - 1268.)

Belov príkaz postaviť tesný tábor a obohnať ho vozovou hradbou sa hodnotí ako závažná chyba. Bol to ale uhorsky vojnový princíp, ktorý poskytoval výhodnú ochranu proti náhlemu nočnému prepadu ľahkej nomádskej jazdy. Vozy obložene štítmi zvyšovali ochranu lukostrelcom, ktorí dokázali udržať nomádov v dostatočnej vzdialenosti od tábora.

Priebeh bitky.

Po zotmení prebehol k Uhrom ruský zajatec a oznámil, že Mongoli sa chystajú zaútočiť cez most. Kráľov brat Koloman, (Kálmán Koloman Colomanni 1208 – 1241 Brat uhorského kráľa Belu IV. V rokoch 1215 až 1219 korunovaný kráľ haličský a ladomersky neskôr slavónsky vojvoda) a kaločský arcibiskup Ugrin (Ugrinus, Ugolin z rodu Csák ,? - 1241 arcibiskup z Kaloče, kráľovský kancelár 1217 až 1219) prikázali svojim vojakom, aby si obliekli zbroj a vyrazili pred polnocou k mostu. Nachytali Mongolov zhromažďovať sa za mostom na západnej strane rieky. Statočne zaútočili a zabili Mongolov, ktorí už most prešli a tiež mnohých na moste. Na západnej strane mosta ponechali stráž a oslavujúc víťazstvo sa vrátili do tábora. Po oslave sa vyzliekli a uložili k spánku.

Veľká rieka ležala medzi armádami. Batu poslal bočný oddiel v noci a potom jeho hlavná armáda rieku prekročila. Batuchánov brat vstúpil osobne do bitky viedol útok po útoku, ale nepriateľská armáda bola silná a ani sa nepohla. (Historia dobyvateľov sveta, Juvayni 1226-1283)

Na svitaní pribehli do tábora stráže so správou, že ich pozíciu zničilo sedem vrhacích strojov a Mongoli prechádzajú cez rieku. Ugrinus, Koloman a Jakub z Monte Regali majster rádu templárov, ktorí zostali odetí v zbroji celú noc, okamžite vyrazil aj zo svojimi mužmi z tábora. Lenže zatiaľ prešiel cez most veľký počet Mongolov a hoci bojovali statočne nemohli ich prúd zastaviť. Ugrin sa vrátil do tábora a vyzval kráľa a veľmožov aby išli bojovať.

Keď dorazila armáda k rieke Huo-ning kniežaťa Ba-du prekročil rieku na jej hornom toku, kde bola plytšia a tiež tam, kde bol most . Su-bu-t'ai, ktorý musel prejsť nižšie, dole, kde bola voda podstatne hlbšie, postavil most a upevnil ho spoločne s nosníkmi. (Kronika dynastie Juan. Životopis Subutaia.)

Keď sa arcibiskup vrátil na bojisko aj s posilami, Uhri sa statočne opäť pustili do boja. Osud bitky bol na vážkach, ale v tom čase sa podarilo Subutaiovi prejsť rieku a pomôcť hlavnému zboru. Príchod Subutaia rozhodol bitku. V nasledujúcom boji proti mongolskej presile bol arcibiskup z Kaloče Ugrin ranený a neskôr v tábore zomrel. Pravdepodobne šípom, bol zranený aj Koloman a po úteku cez Dunaj a Panóniu zomrel 15.6.1241 v Čazme pri Záhrebe.
V tom čase kráľ Coloman v blahej pamäti bol odovzdaný Pánovi. Bol to človek, ktorý sa viac venoval zbožnosti a náboženstvu, ako správe verejných vecí. On dožil u bratov kazateľov v Čazme a bol pochovaný v skrytej krypte. A to preto, lebo nespravodlivý národ Tatárov mal vo zvyku porušovať kresťanské pohrebné miesta s ich bezbožné ruky ničili najmä hroby kniežat a vyhadzovali ich ostatky. (Kronika Tomáša zo Splitu)
Zahynul tiež majster templárov Jakub (Jakub z Monte Regali (James of Montreal v rokoch 1240 a 1241 majster templárov v Uhorsku a Slavónii.) aj so svojimi francúzskymi spolubojovníkmi. Arcibiskup Matiaš ( Mátyás, Mathias 1200 – 1241 z rodu Rátót od roku 1239 arcibiskup ostrihomsky a uhorský prímas. Priateľ a spolužiak kráľa Belu IV.)

Do tej doby bol Ba-du bojoval s nepriateľom a stratil tridsať mužov a jeden jeho pobočník , menom Ba-ha-tic , bol tiež zabitý . (Kronika dynastie Juan. Životopis Subutaia.)

Uhri sa stiahli naspäť a Mongoli obkľúčili tábor. V tábore vznikla panika, ktorú ešte podporila mongolská lesť. Na strane od Dunaja ponechali Uhrom „voľný“ priechod. V skutočnosti ich nahnali do otvorenej krajiny, kde sa mnohí utekajúci stali korisťou ľahkej jazdy. Kráľ Belo a vojvoda Koloman sa vybrali iným smerom a unikli. Zoznam zabitých významných klerikov, veľmožov a kráľovských hodnostárov nemá zmysel tu citovať.

Priblížili sa k pavilónu kirala a ich meče prerezali jeho povrazy. Nepriateľská armáda stratila srdce a dala sa na útek. Mongoli ako levy na love do nich udierali a zabíjali ich, kým nezničili najlepšiu časť nepriateľa a nevzali si ich krajiny. (Príručka kroník, Rashīd al-Dīn Tabīb 1247–1318)

Belo utekal na sever do Poľska. Cestou sa dozvedel, že Mongoli sú aj v Poľsku a tak cez Turiec a Nitru utiekol do Bratislavy.
Lebo keď pri Slanej, pre nás a našich, z Božieho trestu ako veríme, nastalo ťažké prenasledovanie Tatármi a náš kôň, na ktorom sme sedeli sa ledva vliekol sťaby unavený, Ondrej z osobitného zanietenia vernosti, koľko len jej v ňom bolo, dávajúc prednosť našej záchrane pred svojou, dal nám zo slobodnej vôle bystrého a rýchleho koňa, ktorého mal, čím on aj jeho brat sa mohli spoliehať len na svoje nohy; jeho brat bol zabitý Tatármi. (Preklad Richard Marsina. Darovacia listina Bela IV. Andrejovi z 13.3.1253. )

Ondrej a jeho brat Tomáš patrili do Hont-Poznanovskeho rodu. Ich otcom bol Ivánka. Obaja sa zúčastnili bitky pri Muhi. Ondrej daroval svojho koňa uhorskému kráľovi Belovi IV. a tým mu pomohol k úteku. Brata Tomáša Tatári zabili. Pred Mongolmi Ondrej ubránil hrad Vyšehrad na Turci. Belo musel mat asi velký strach pred Mongolmi, lebo pri hrade sa našiel veľký kostol Panny Márie, ktorý pravdepodobne dal Belo z vďaky za záchranu postaviť.
V tábore pri Bratislave ho navštívil rakúsky vojvoda Fridrich a okradol ho o majetok a donútil postúpiť jeho vojvodstvu tri západné župy. Ďalšie osudu kráľa sú zaujímavé, ale nie sú cieľom tohto článku.
Tradičný opis bitky ju časovo radi do dvoch dni. Prvý deň prišli Uhri k mostu, urobili nedostatočný prieskum a strážil most. Večer odrazili útok Mongolov na most. Na druhy deň ráno Mongoli dobili most a prešli rieku na sever od mosta a neskôr po vystavanom provizórnom moste na juh od mosta a následne zaútočili na tábor. Zaujímavá je ale úvaha v ruskom vydaní v 100 Битв, которые изменили мир, kde ju natiahol o jeden deň. Ten deň vraj bol potrebný na vyhotovenie katapultov a prípravu materiálu na výstavbu provizórneho mosta.

Po bitke.

Traduje sa, že bitka dopadla katastrofálne a Uhorsko bolo zdevastované. V skutočnosti padla v boji alebo pri úteku maximálne polovica uhorskej jazdy a pravdepodobne všetci pešiaci a sluhovia. K tomuto záveru nás vedu poznatky z neskorších darovacích listín, kde popri tých, čo prežili sú spomenutí aj ich muži, ktorí v bitke padli. Napríklad so Svätého Jura a Pezinka sa bitky zúčastnili štyria grófi. Všetci sa statočne bili a dvaja z nich, Sebeš (1180 – 1241, gróf zo Sancti Georgii Svätého Jura, príslušník rodu Hont-Poznan, nitriansky župan 1231, 1233, 1236, 1239, kráľovsky pohárnik 1209, 1216, 1217, účastník V. kruciaty). a druhý, ktorého meno nepoznáme padli. Tento neznámy veľmož ako aj Achilles ( 1202? – 1256) a Kosma, boli synmi Alexandra I. (1178 -1236, zakladateľa pezinskej vetvy grófov zo Svätého Jura a Pezinka, brat grófa Sebeša, kráľovský pohárnik 1216 a 1217), títo dvaja bitku prežili, aj keď Kosma prišiel o oko a mal početné zranenia. Obaja v roku 1242 úspešné bránili západné Slovensko proti Fridrichovi Bojovnému. Táto obrana a následný vpád do Fridrichových dŕžav vyžadovala dostatok vojakov a tak sa dá predpokladať, že sa spoločne s grófmi, vrátilo aj s množstvom ich jazdcov.
Bogomír, Bogomer, Bohumír z rodu Ludan, od roku 1238 hlavný kráľovský pohárník, zúčastnil sa bitky pri Muhi, kde bol zranený. Po bitke ako trenčiansky župan. zorganizoval úspešnú obranu Trenčína. V roku 1242 sa tiež zúčastnil vytlačenia Fridricha II. Babenberský z Uhorska a v roku 1243 viedol uhorské vojsko do Poľska na pomoc Belovmu zaťovi Boleslavovi Hanblivému.
Bitku prežil aj palatín Dionýz, ktorý sa zachránil už druhy krát. Prvý krát ako jeden z mala prežil nevydarenú obranu Vereckého priesmyku. Prežili tiež bratia Ditrich a Filip budúci páni zo Štítniku, ktorí bojovali vo vojsku Belovho brata Kolomana.
Mongoli utrpeli tiež významné straty. Čísla nepoznáme, ale museli byť významne, lebo Batuchán sa chcel po bitke vrátiť. V kronikách sú zapísané mena mongolských princov, ale nie mena veliteľov, ktorí velili desaťtisícinám a tisícinám. Aj to boli významní ľudia a zúčastňovali sa snemov. Ich tela previezli do Mongolska. Cintorín padlých v Uhorsku spomína pápežský vyslanec k mongolskému chánovi Giovanni Carpini, vo svojej Ystoria Mongolorum.

Ba-du stratil odvahu a navrhol ústup, ale Su-bu-t'ai povedal : " Princ , ak budete chcieť ustúpiť, nemôžem vám v tom brániť, ale ja som odhodlaný nevracať sa predtým, než dosiahnem rieku T*u-na.“ (Kronika dynastie Juan. Životopis Subutaia.)

Mongoli ovládli Alföld a temer ho vyľudnili. V ostatných oblastiach Uhorska došlo k úbytku obyvateľstva od 5 do 15%. Po bitke sa v roku 1241 už neviedli žiadne boje na území dnešného Slovenska a tiež sa nepokúsili vtrhnúť do Panónie. Vo východných kronikách je záznam, že utrpeli významnú porážku nad Dunajom na území dnešného Slovenska. Traduje sa že pri dnešnej obci Podhájska v bitke dokonca zahynul mongolský princ. Existuje záznam o princoch, ktorí sa zúčastnili neskoršej voľby Veľkého chána a nik z princov, ktorí sa zúčastnili ťaženia v Uhorsku nechýba. Táto povesť je asi rovnakým výmyslom ako boj Jaroslava zo Šternberka a víťazovo Fridricha Bojovného pred Viedenským Novým Mestom. Porážka sa pravdepodobne vzťahuje na mongolské neúspešné útoky na Trenčín, Nitru alebo Bratislavu.
Keď nastala zima, Batu vyčlenil približne 10 000 jazdcov princovi Kadanovi a ten na Vianoce 1241 prekročil Dunaj. Zničili kráľovské sídlo Buda a časť Ostrihomu. Potom vypálili niekoľko nebránených kláštorov a miest v Panónii a Burgelande a nakoniec odišli prenasledovať kráľa k Jadranu.

Kniežatá , ktorí išli po týchto piatich cestách, porazili všetky územia , Bashqurd , Majar a Sasan a obrátili na útek ich Kilar a. Oni ( strávili ), leto na rieke Tisa a Dunaj. (Príručka kroník, Rashīd al-Dīn Tabīb 1247–1318)

Hlavný cieľ invázie mongolskí princovia nedosiahli. Kumáni utiekli z Uhorska do Bulharska a armádu, ktorú vyslal Batu za Kumánmi porazil bulharský cár Ivan Asen II. pred svojou smrťou 24.6.1241. Pokus ovládnuť Kumánov, ktorí sa uchýlili do latinského cisárstva v Konštantínopoly, tiež stroskotal. Prvú bitku proti latinským rytierom a Kumánom Mongoli prehrali, a aj keď v druhej zvíťazili, prerušili ťaženie ku Carihradu a vrátili sa cez step k Volge.

Bitka pri Muhi sa často prezentuje ako majstrovské dielo mongolského vojenstva a babráctva uhorskej armády. Chýb sa dopustili obe strany a pri lepšom velení uhorského kráľa, mohla nakoniec dopadnúť ináč. Archeologické prieskumy na Slovensku, Rumunsku a v Maďarsku, nepotvrdzujú rozsah devastácie kráľovstva, ako ho opisujú dávni kronikári. Uhorsko sa rýchlo spamätalo a ešte za vlády Bela IV. nadobudlo pôvodnú silu.
Reálnym výsledkom bitky a následného ovládnutia Alfoldu, bol strach v kresťanskej Európe, mongolsky mocensky vplyv na Balkáne a v ruských kniežatstvách, korisť v podobe cennosti a zajatcov a vojenský stan uhorského kráľa. Pápežský posol Ján Carpini opisuje, že v tom stane bol prijatý Batuom v sídle chána Zlatej hordy v roku 1245.

Ak si však pozorne pozriete taktiku mongolských veliteľov, je jasne vidieť, že ich nezaujímala Západná a Stredná Európa a vlastne ani Uhorsko. Chceli potrestať Belu a zajať Kumánov, pripadne s ich pomocou obsadiť, len to územie Uhorska, kde sa dal viesť nomádsky spôsob života. Podobne ako Huni, Avari a nakoniec aj „starí Maďari", Mongoli chceli viesť z tohto územia do okolitých krajín nájazdy a buď vyberať tribút, alebo ich urobiť vazalmi.
Takže hlavnou príčinou vpádu bolo zlé rozhodnutie uhorského kráľa. Prečo sa Belo tak rozhodol? Dôvodom ponechať si krajine Kumánov aj napriek odporu šľachty, rozvratu, ktorý vytvárali a priamej hrozby vojny bola jeho hlboká kresťanská viera v apoštolské poslanie uhorského kráľa. Nebolo to nič mimoriadne, rovnaké životné krédo mal aj jeho brat a otec a o sestrách, dcérach a tetách arpádovského rodu ani nehovoriac. Bola to doba, keď sa v katolíckom kresťanstve výrazné prejavuje pôsobenie dominikánov a ďalších nových reholi ako boli františkáni a klarisky. Belo bol, na smolu Uhorska, výrazné lepší kresťan než kráľ. Spoločne s bratom Kálmánom plne podliehali politike pápeža. Pravdepodobne z hlbokej viery pramenila jeho politická krátkozrakosť. Belo mal dostatok informácii o hrozbe a aj jasne vyhrážky Mongolov. Aj napriek tomu sa nesnažil zjednotiť krajinu ale viac sa spoliehal na pomoc Kuthena. Osobne neverím, že by Kumáni boli bojovali po boku uhorského vojska. Batuchánov názor v tejto otázke, že utečú a Belo bude mať vlastný problém, je iste správnejší než Belove neopodstatnené predstavy o spojencovi, čo už dvakrát porazil Mongolov.
Zaujímavé je, že ináč racionálni európski historici, prijímajú názor, že Mongoli zastavili svoje ťaženie k Atlantiku na základe smrti veľkého chána v ďalekom Karakorume. Úplné sa vyhýbajú jednoduchému počítaniu času a mužov. Ogodej zomrel 11.decembra 1241 a mongolsky veliteľ Kadan prekročil Dunaj 24.12.1241. Je nemožné aby prichoď správy o smrti Veľkého chána a prípravy na ťaženie na západ trvali len 13 dní. Podľa kronikárov správa o smrti Ogodeja prišla až na jar 1242. Ak by bol Batu tiahol na západ, tak by ho sprava dostihla niekde pri Benátkach alebo Regensburgu. Ale Batu nikdy za Dunajom nebol. Ani Súbutei. Ako zaznamenali čínske kroniky jeho cieľom bol Dunaj. Ak by sa aj Batu rozhodol zostať na Veľkej pláni a vyslať na dobitie “Ríma” armádu, tak by Dunaj prekročilo oveľa viac Mongolov a armádam by muselo veliť viac mongolských princov. Ale jednotkám za Dunajom velil len Kadan. A možno ešte jeden druhoradý veliteľ, ktorého zabitie sa vraj premietlo do povesti o bitke pri Grobníku. Vyriešenie otázky či Európu zachránila smrť Veľkého chána v Karakorume je bezpredmetné, lebo žiadne ťaženie na západ vtedy ani nebolo na pláne.
Batu sa už nikdy nevrátil do Mongolska. Už v lete 1241 opustil Uhorsko jeho osobný nepriateľ Güyüg s niektorými ďalšími princmi a samozrejme aj so svojimi tumenmi a odišli do Mongolska. Batuchánovi bolo jasne že z Mongolska už nemôže očakávať žiadnu pomoc, lebo Veľký chán nebol ešte zvolený a ostatní princovia nemali najmenší dôvod, rozširovať ulus „bastarda“.
Poznámka: Bitka pri Muhi, akokoľvek významná pre Uhorsko ma zásadný problém zo zdrojmi informácii. Tatársky vpád sa udial v rokoch, keď v Uhorsku už bolo bežné vyhotovovanie písomných záznamov. Vznikali mnohé úradné najmä donačne listiny s opisom príčin a zásluh pre ktoré bola donácia udelená. V kláštoroch, ktoré slúžili ako hodnoverné miesta sa zaznamenávali dohody a prevody majetku, dary ale tiež aj rozsudky medzi veľmožmi, biskupmi a kláštormi. Máme kráľovské listiny priznaných výsad a samozrejme diplomatickú poštu cirkevnú aj štátnu. Dokonca v tom čase sa už objavovali prvé kroniky a jedná z nich, tzv. Uhorsko-poľská kronika, vznikla tesne pred vpádom na dvore Kolomana Haličského. Bohužiaľ o Tatárskom vpáde je málo informácii. Okrem donačných listín, v ktorých sú veľakrát veľmi orientačne popísané zásluhy odmenených v čase vpádu a korešpondencie klerikov, pápeža a kráľa Belu IV. sa zachovali dve správy z ciest mníchov na východ, kde hľadali pôvodnú vlasť Maďarov a dve kronikárske diela z pera Talianov opisujúce vpád: Carmen miserabile od Magistra Rogeriusa a Historia Salonitana od Tomáša Arcidiakona. Ani jeden z nich sa bitky nezúčastnil a vlastne druhy odpisoval od prvého a pritom sa navzájom neznášali a čo je nepríjemné nemali radi Uhorsko.
Zdroje:

https://tvturiec.eu/na-hradisku-vysehra ... -storocia/
DeAgostini 100 Битв, которые изменили мир,
Chronica Albrici monachi Trium Fontium. Ed. P. Scheffer-Boichorst . In: Monumenta Germaniae Historica: Scriptorum 23. Hannover 1874, 631 – 950.
J. Georg ECCARDUS, Corpus historicum medii aevi, sive Scriptores res in orbe universo ..., Zväzok 2, Lipsko 1723
Ryccardi de Sancto Germano notarii Chronica. Hannover 1864.
Beckwith, Ch. I.: Empires of the Silk road. A History of Central Eurasia from the Bronze Age to the Present. Princeton 2009.
Boyle, J. A.: History of the World Conqueror by Ala-ad-Din Ata-Malik Juvaini. . Manchester 1997.
Poucha, P.: Tajná kronika Mongolů. Praha 1955.
Nouveaux mélanges asiatiques: ou, Recueil de morceaux de critique et de mémoires, relatifs aux religions, aux sciences, aux coutumes, à l'histoire et la géographie des nations orientales, M. Abel-Rémusat, 1829
Medieval researches from eastern Asiatic sources : fragments towards the knowledge of the geography and history of central and western Asia from the 13. to the 17. century. E.Bretschneider, 1888
Marsina, R./Marek, M.: Tatársky vpád. Budmerice 2008.
Thomae Archidiaconi Spalatensis: HISTORIA SALONITANORUM ATQUE SPALATINORRUM PONTIFICUM, CEU Press 2006
Attila Gyucha, Wayne E. Lee, and Zoltan Rozsa: The Mongol Campaign in Hungary, 1241–1242: The Archaeology and History of Nomadic Conquest and Massacre, Journal of Military History

[Ježek]

Pěkné, mnohem podrobnější než to, co je na stránkách: https://www.e-stredovek.cz/post/bitka-n ... rila-1241/

[palo satko]

To je vyhoda dnešneho internetu. Mam to v compe nejaky 80 giga. Najdu sa na nom nielen byvale študie, ale aj original pramene hlavne mimo našej oblasti. Napisal som a ešte nevydal roman o mongolskom vpade do Uhorska a do oblasti v ktorej žijem. Zoznam k tomu romanu som neurobil, ale len ako priklad:
Cez jednu historicku postavu vojvodcu Timura Malika https://en.wikipedia.org/wiki/Timur_Maliksom v nom spomenul aj dobitie Strednej Ázie Džingischánom. A tak a som da sa povedať pre zopar stran textu si stiahol v volne pristupnych zdrojov kopec literatury. Tu je zoznam.

Literatúra k mongolskému útoku do Strednej Ázie.
Krátky úvod a primárne zdroje „Za každú kvapku ich krvi, tiekla rieka krvi veľká ako Oxus. Za každý vlas na ich hlavách sa kotúľali státisíce hláv v prachu krížnych ciest“. Tarikh-i Jahangushay Vojenské ťaženie Džingischána do Chórezmu a jeho opis trestu za popravu Ďžingischánovych kupcov.

1. ZÁKLADNÉ ZDROJE

Všetky opisované udalosti majú svoj začiatok v priestore dnešného Mongolska a udiali sa na konci XII. a v prvej polovici XIII. storočia. Je temer zázrak, že medzi kočovníkmi v stepiach dnešného Mongolska keď žilo len niekoľko ľudí schopných čítať a písať, aj to po väčšinou duchovných, nechal Džingischán nažive malého chlapca, ktorý poznal písmo. Šigi-Chutucha, lebo tak sa chlapec volal, napísal pre mongolského chána dielo, ktoré poznáme pod názov Tajná kronika Mongolov. Je to základný mongolský zdroj a naozaj umožňuje pochopiť aká bola spoločnosť nomádov v stepiach Mongolska a čo formovalo ich vojenské schopnosti. Aj keď obsahuje legendy dá sa z nich spoznať, čo predchádzalo udalostiam, ktoré poznáme aj z iných zdrojov. Aj preto na rozdiel od ťaženia Hunov do Európy a Turkov do Strednej Ázie a na Blízky východ mame zaujímavé a aj dosť presne a pravdivé údaje. Hoci pre vtedajších napadnutých krajín boli Mongoli rovnakým „zjavením“ ako Huni pre Európu v roku 400, vďaka Tajnej kronike vieme čo "zjaveniu“ Mongolov predchádzalo.
Mongoli vtrhli do oblasti Strednej Ázie, ktorá už tisícročia predstavovala kultúrnu oblasť s rozvinutými civilizáciami. Počnúc tzv. BMAC - baktrijsko-margianským archeologickým komplexom ako sa nazývajú poľnohospodárske a mestské spoločenstva Strednej Ázie v roku 2000 BCE, cez helénsku Bactriu Alexandra Macedónskeho na prelome vekov, až po „zlatý vek islamu“, ktorý ukončila práve Mongolska invázia. Hlavne udalosti sa udiali v ľudnatých a starovekých mestách ako boli Merv, Samarkand a Buchara. Významným zdrojom sú diela tamojších islamských dejepiscov. Či už bolo očití svedkovia udalosti, alebo sa narodili neskôr a boli informovaní ako sa vraví z „prvej ruky“. Vďaka tradičnej historickej spisbe a veľakrát vynikajúcemu vzdelaniu dokázali opísať nielen samotne udalosti, ale do značnej mieri aj objasniť dôvody konania vládcov, vojvodcov a ľudí a to čo sa udialo zasadiť do rámca vtedajšieho priebehu dejín. Samozrejme ani oni sa nevyhli zaujatosti, aj keď v ich prípade to nebola vždy oslava víťazného chána, ale veľakrát šok a smútok z tragédie ich domovín.
Doplňujúcimi zdrojmi sú kroniky, zápisy a listy vládcov, diplomatov a klerikov Blízkeho východu, Číny a Európy. Ich úroveň je limitovaná nielen vzdialenosťou od oblasti kde došlo k mongolskému ťaženiu, ale hlavne v nedostatočnom poznaní tamojších reálií. Aj keď veľakrát napísane pripomína báchorku, ak sa dá do súvislosti s tým, čo vieme z iných zdrojov, nakoniec dôjde k doplneniu dôležitého kamienka do mozaiky poznania.
Vtedajšie písomné pramene sú dnes doplňované aj archeologickými poznatkami a tiež údajmi, ktoré vznikli pri štúdiu vtedajšieho životného prostredia.

1.1 MONGOLSKÉ A ČÍNSKE ZDROJE

Mongγol-un niγuča tobčiyan - Tajná kronika Mongolov.
Mongoli mali vlastné písmo, ale samozrejme, že písať vedelo len zopár pisárov. Potrebu písma pri správach najmä vojenských na dlhu vzdialenosť vyriešili poéziou. Áno, správu zmenili na báseň aby sa ľahko zapamätala a posol ju bol schopný doslova reprodukovať aj po niekoľko týždennom putovaní. Mongoli mali svoje písmo, ktoré prevzali od Ujgurov. Tajná kronika Mongolov bola objavená v 19. Storočí a bola napísaná z časti v mongolskom jazyku pomocou čínskych znakov a z časti v čínštine. Predpokladá sa, že zachovane znenie slúžilo ako učebňa pomôcka pre výučbu mongolského jazyka.
Keď v roku 1201 Mongoli plienili nepriateľský tábor pri Naratu-Šitüenu našli desaťročného chlapca so zlatým krúžkom v nose, oblečeného v damasku a soboline. Šigi-Chutucha, ako sa volal malý Tatár, nemal viac ako 10 rokov a vedel čítať a písať. Dostal sa do rodiny veľkého chána – Džingischána. Džingischánova matka Höelün chlapca starostlivo vychovala a Džingischán ho neskôr nazval svojím bratom. Keď mal asi pätnásť rokov, nariadil mu Džingischán, aby zapísal „všetko“ modrým písmom do Modrej knihy. Nik nesmel pod trestom smrti zapísané a chánom schválené meniť. Šigi-Chutucha dokončil kroniku za vlády Džingischánovho syna, veľkého chána Ogotaja v roku 1240. Kroniku napísal v mongolskom jazyku, ale dnes presne nevieme, akým písmom, aj keď sa predpokladá, že bolo ujgurské a zachovali exempláre je prepis do čínskeho písma.
Šigi-Chutucha sa osobne zúčastnil ťaženia a velil jednému tumenu. Jeho svedectvo je tendenčné. Tajná kronika Mongolov je rovnako manipulačná ako Zápisky o vojne v Galii. Podobne ako sa cez Caesarove slová v Zápiskoch stanete jeho obdivovateľom, aj slovami Tajnej kroniky ste mimovoľné „natlačený“ do pozície osvojiť si postoj samotného Džingischána. Nadobudnete dojem, že konal vždy spravodlivo, v záujme svojej cti, alebo dokonca v sebaobrane. Názor „Veď sám by som nekonal inak!“ je napriek obrovskej vzdialenosti v kultúre, čase a priestore tak ľahko osvojiteľný, že aj mnohí seriózni historici tvrdia, že Džingischán a Mongoli viedli „spravodlivé“ vojny a konali čestne. Tajná kronika vyšla v českom preklade Pavla Pouchu v Štatním nakladatelstvi krásne literatury, hudby a uměni v Prahe v roku 1955.

Jüan-š’ – Dejiny vlády dynastie Jüan
Čínska kronika popisujúca dejiny dynastie mongolských vládcov v Číne. Vznikla v 14. Storočí a okrem chronologických záznamov sa venuje aj opisom etnografickým a zemepisným, životopisom významných vladárov, štátnikov a vojvodcov. Kronika stručne a chronologicky popisuje priebeh ťaženia a v časti ktorá je venovaná životopisom významných osobnosti sa nachádzajú niektoré údaje a opisy odplňujúce údaje z kroniky. Pre dnešného čitateľa je najdostupnejšia praca E. Bretschneidera z roku 1888 pod názvom Medieval researches from eastern Asiatic sources : fragments towards the knowledge of the geography and history of central and western Asia from the 13. to the 17. century. Druhým zdrojom je kniha M. Abel-Rémusata z roku 1829 Nouveaux mélanges asiatiques: ou, Recueil de morceaux de critique et de mémoires, relatifs aux religions, aux sciences, aux coutumes, à l'histoire et la géographie des nations orientales.

1.2 PERSKÉ A ISLÁMSKE ZDROJE

Tarikh-i Jahangushay – Dejiny Dobyvateľa sveta.
Perzský historik Ala-ad-Din Ata-Malik Juvaini, ktorý sa narodil v roku 1226 a zomrel v roku 1283. Pochádzal z významnej rodiny, ktorá zaujímal dôležité funkcie na dvore seldžuckých sultánov, perzských vládcov a aj neskoršej štátnej správe mongolských vládcov v dnešnom Iráne a Iraku. Juvaini bol nielen významný úradník, ale zúčastnil sa niekoľkých ťažení napríklad aj porážky Assasinov v pevnosti Alamut. Juvaini navštívil niekoľkokrát mongolské hlavné mesto Karakorum a poznal mongolsky spôsob života kultúru, vojenstvo a politiku. Jeho dielo sa venuje mongolským dejinám od rokov pred vládou Džingischána až po rok 1260 a je doplnene dejinami vládcov Chórezmu. V jeho knihe sú mnohé jedinečne údaje ale na druhej strane je z napísaného textu jasne vidieť „autocenzúra“ úradníka v mongolských službách. Dielo je dostupné v anglickom preklade J.A. Boyleho pod názvom.: History of the World Conqueror by Ala-ad-Din Ata-Malik Juvaini a vydala ho Manchesterská univerzita v roku 1958

al-Kamil fi at-Tarikh - Kompletná história
Ali 'Izz al-Din Ibn al-Athir al-Jazari (1160 -1233, arabsky a možno kurdský historik, žijúci v dnešnom Kurdistane a Sýrii napísal dielo al-Kamil fi at-Tarikh Kompletnú históriu. Keďže žil v Mezopotámii mal len sprostredkovane informácie o mongolskom ťažení v Turkestane. Vo svojom diele, okrem útoku Mongolov do muslimských oblasti v rokoch 1220 až 1222 opísal aj napadnutie južného Ruska v roku 1223 a 1224

Sirate Jalal –al-din Minkaboerni - História sultána Jalal –al-din Minkaboerni
Shahab –al- din Mohammad Nasavi Khorandezi, ktorý zomrel v roku 1249, bol príslušníkom významnej rodiny v Chórezme. Vedel perzsky aj arabsky a a bol vzdelaný vo vtedajších vedných odboroch. Bol očitým svedkom mongolskej invázie a zničenia jeho domoviny. Šesť rokov bol u Jalal al-dina, posledného vládcu chórezmskej dynastie. Jeho “Sirate Jalal –al-din Minkaboerni” vyšlo pod názvom Historie du Sultan Djelal ed-Din Mankobirti, Prince du Kharezm v roku 1895 v Paríži vo francúzskom preklade O. Houdasa.

Zīj-i Īlkhānī - Il-khanové tabuľky
V tomto astronomickom diele je v úvode spomenutý útok Mongolov na Utrar. Jeho autorom je Khawaja Muhammad ibn Muhammad ibn Hasan Tūsī, ktorý sa narodil 17.2.1201 v Chórezme a 25.6. 1274 in v Bagdade. Dnes je známejší pod menom Nasīr al-Dīn Tūsī . Bol polyhistorom a mal poznatky ako astronóm, chemik, fyzik, lekár a historik.

Jami' al-Tawarikh – Prehľad kroník
Rashīd al-Dīn Ṭabīb známy aj pod menom Rashīd al-Dīn Faḍlullāh Hamadānī (1247–1318), bol štátnik a historik na dvore mongolských vládcov v Perzii tzv. Il-khanov. tento perzský žid sa narodil v Hamadane a ako 30 ročný konvertoval na islam. Bol vezírom Il-khana Ghazana do roku 1316. Je dielo je dôležitým zdrojom informácii o Mongoloch a a ich vládcoch. Mal spoľahlivé informácie aj priamo z Mongolska, ktorých zdrojom bol veľvyslanec Veľkého chána na dvore perzského Il-khana. Svoje dielo Jami' al-Tawarikh začal písať za vlády Ghazana a dokončil ho za vlády jeho nasledovníka Il-khana Öljaitü. Bol obvinený z otrávenia tohto vládcu a v roku 1318 popravený.

1.3 ARMÉNSKE ZDROJE

Havakumn Patmutsyun História Arménov
Významný arménsky klerik a spisovateľ Vardan Arewelts'i narodený niekedy medzi rokmi 1200 až 1210 je autorom Havakumn Patmutsyun historickej kompilácie známej aj ako História Arménov tiež zachytáva ťaženie Mongolov do oblasti stredovekého Arménska a Kaukazu. Vardan vytvoril mnohé významne diela a osobne sa zúčastnil vyjednávania s mongolským chánom Hülegüom a stal sa duchovným poradcom manželky chána Doquz Khatun, ktorá bola vyznaním Nestorianka. Jeho Dejiny zachytávajú zložitú situáciu Arménska, ktoré v časoch vlády Džingischána bolo okrem nájazdov Mongolov aj útokom Kipčakov a chórezmského šacha. História Arménov je dostupná na webovej stránke v anglickom preklade
Roberta Bedrosiana. http://www.documentacatholicaomnia.eu/0 ... f_History_[The_Armenia_History],_EN.pdf

Patmutium azgin nethogats - Dejiny národa lukostrelcov (Mongolov)
Robert Bedrosian je tiež autorom prekladu diela Grigory Aknerts'i'sa s originálnym názvom Patmutium azgin nethogats Dejiny národa lukostrelcov (Mongolov), ktoré ako jedno z mala sa zachovalo v pôvodnom manuskripte. Grigory z Akneru sa narodil okolo roku 1250 a zomrel približne v roku 1335. Bol opátom v kláštora v Aknere a jeho dielo informuje o období rokov 1220 až 1273 nielen v samotnom Arménsku, ale najmä podáva informácie o náboženstve, náboženských predstavách a spôsobe života samotných Mongolov. Ťažením do Chórezmu sa zaoberá len niekoľkými vetami, ale viac priestoru venuje bojom Mongolov v Gruzínsku a v Arménku. Podobne ako História Arménov je dostupne na webe https://ia600208.us.archive.org/15/item ... nertsi.pdf
La Flor des Estoires d'Orient – Dejiny Tatárov
To historické dielo napísal pri svojom pobyte vo Francúzku arménsky mních a historik zvaný Ayton v Europe skôr známy ako Hetum z Korykosu. Jeho kniha bola dlhu dobu hlavným zdrojom informácii Západnej Európy o Mongoloch a ich ríši. Hetum, ktorý sa narodil okolo roku 1240, pochádzal z vládnucej rodiny, ktorá mala sídlo v Korykose v tzv. Malej Arménii. Do Francie prišiel za pápežom Klementom V. v roku 1306 ako opát premostranského kláštora Bellapais na severnom Cypre. Z Francie odišiel v roku 1308 a vrátil sa do Malej Ázie, kde zomrel pred rokom 1332. Prezentoval Mongolov ako nepriateľov islamu a až do svojej smrti sa snažil vytvoriť spojenectvo medzi kresťanským západom a mongolskými vládcami v Perzii, zvanými Il-khani. Jeho dielo sa ťažením Mongolov do Strednej Ázie zaoberá len okrajovo a venuje sa najmä obdobiu pred a po vláde Hülegüa v Perzii. La Flor des Estoires d'Orient je taktiež prístupne v preklade Roberta Bedrosiana v anglickom jazyku na webe: https://ia600201.us.archive.org/18/item ... /Hetum.pdf

1.4 EURÓPSKE ZDROJE

Správy klerikov z Egypta
„Kráľ Peržanov, nadutý pýchou, chcel byť vládcom Ázie. Proti nemu vytiahol kráľ Dávid, ktorého nazývajú synom Kňaza Jána, po prvých plodoch víťazstva nad ním aj ostatní králi boli potlačení a on kraľuje. Spáva všeobecne dokazuje, že sme sa dozvedeli, že žiadna sila na zemi mu neodolá. Je vykonávateľom Božej pomsty, kladivom Ázie.“
Tieto slova napísal Oliver z Paderbornu (1170 – 1227) v egyptskej Damiette a je ich možne nájsť v zväzku: J. Georg Eccardus, Corpus historicum medii aevi, sive Scriptores res in orbe universo ..., Zväzok 2, Lipsko 1723
Spolu s ním tam bol aj slávny kazateľ a biskup z Akka Jakub de Vitry (c. 1160/70 – 1240). Ten z Damietty napísal 18. 4. 1221 list pápežovi Honoriovi III. (1148 – 1227), v ktorom nástupcu svätého Petra informoval, že z východu prichádza kráľ Dávid z rodu Kňaza Jána a cestou poráža mohamedánov. Obaja vychádzali z v arabčine napísaného nestoriánskeho letáka, ktorý preložili do latinčiny s názvom „Relatio de Davide Rege TartarorumChristiano. V tejto Správe o Dávidovi kresťanskom kráľovi Tatárov bola informácia, že bagdadsky kalif an-Násir li-Dín Alláh (6 August 1158 – 4 Október 1225), ktorý bol v nepriateľstve s chórezmským šachom 'Alá ad-Dín Muhammadom (1169 – 1220), požiadal o pomoc patriarchu nestoriánov Yahballaha II (patriarchom od 1190 do 1222). Ten sa obrátil na kráľa Dávida, ktorý napadol Chórezm a postúpil až k Bagdadu.

Templárske zdroje
Alberic z Trois-Fontaines (? – 1252) cistercián, ktorý do roku 1240 pôsobil v Uhorsku, vo svojej kronike píše, že v roku 1221 sa v Európe čítal list templárov zo Svätej zeme o kráľovi Dávidovi, ktorý získal v Perzii kráľovstvo, kde je 300 miest, a aj iné kráľovstvo, v ktorom je 300 hradov, a že keď rozdelí svoju armádu na 40 častí, v každej bude 100 000 bojovníkov. O rok neskôr Alberic píše, že po strate Damietty sa kráľ Dávid, ktorého poznali aj Maďari a Kumáni, vrátil do svojej krajiny a povesti o ňom sa nepotvrdili. Dá sa povedať, že templári tiež nič o Džingischánovi nevedeli.

Správy z Uhorska
Popri správach zo Svätej zeme sa do Uhorska dostali aj správy o porážke ruských kniežat a Kumánov 31. 5. 1223 na rieke Kalka. V knihe pod názvom Ryccardi de Sancto Germano notarii Chronica, vydanej v Hannovery v roku 1864. Pre rok 1223 Ricardus zaznamenal: „Kráľ uhorský informoval pápeža, že kráľ Dávid, zvaný aj Kňaz Ján, s neobmedzeným počtom ľudí prišiel do Ruska. Pred siedmimi rokmi vyšiel z Indie a nesie kosti sv. apoštola Tomáša a v jednom dni zabil 200 000 Rusov a Plavcov.“ Práve použitie slovanského slova Plavci, orig. „Plautis“, je dôkazom, že k Ondrejovi II. (1177 – 21. september 1235) sa dostali tieto správy z Ruska a pochopil ich nesprávne. Takže ani v uhorskí diplomati, klerici a kráľ nevedeli nič o Džingischánovi a verili v kráľa Dávida. A neboli v tom sami.

Novgorodská kronika
Samotní Rusi, ktorí utrpeli od Mongolov a ich spojencov strašnú porážku, nevedeli nič nielen o vládcovi Mongolov a vlastne ani o vojsku, ktoré ich porazilo. V Novgorodskej kronike zaznamenali: „... Neznáme kmene prišli, nik presne nevie, kto to je, ani odkiaľ prišli, ani čo majú za jazyk, ani akej sú rasy, ani aká je ich viera, ale hovoria im Tatári."
Dnes sa už nedá predpokladať, že sa v nejakom archíve podarí objaviť starý rukopis a s autentickými informáciami a výpoveďami očitých svedkov. Dá sa povedať, že každý kto sa začne zaoberať udalosťami mongolských výbojov čerpá z tých istých podkladov ako autori pred ním. Určitou výhodou dneška je lepšia dostupnosť, ale hlavne širšie povedomie o samotných zdrojoch a preto dnes ma autor možnosť korigovať staršie a veľakrát nesprávne názory a vysvetlenia, ktoré obsahujú diela novodobých historikov.
O nových podkladoch ale nabudúce.

Čast 2
2. SEKUNDÁRNE ZDROJE

Mongoli sa z mnohých dobitých území stiahli a šokovaná Stredná Ázia, Perzia a Kaukaz sa počas krátkeho obdobia snažili vrátiť k predchádzajúcemu životu. Džingischán sa venoval vojne v Číne, kde utrpel zranenie a v auguste v roku 1227 zomrel. Po jeho smrti Mongoli dokončili svoje výboje v Čine a na zasadnutiach mongolských princov dohodli nove ťaženia na Západ a do Strednej Ázie. Nove hrôzy na ešte rozľahlejšej rozlohe vtedajšieho sveta prekryli len desať rokov staré udalosti a tie akoby prestali svet zaujímať.
Ale v 18. A 19. storočí začali európske mocnosti najmä Anglicko a Rusko mocensky prenikať do Strednej Ázie a vzdelaní vojaci a neskôr aj vedci sa začali zaujímať o históriu území na, ktorých sa ocitli, alebo vykonávali štátnu službu. Začali študovať zdroje uvedené v prvej časti a niektorí urobili aj ich preklady a tak ich sprístupnili vtedajšej verejnosti zaujímajúcej sa o dejiny. Spoločne s históriou sa zvýšil aj záujem o arabskú, indickú a perzskú literatúru a vzdelanosť. A tak sa okrem prekladov úžasnej poézie a príbehov z Tisíc a jedna noc dostali do Európy aj preklady diel indických, perzských a arabských historikov.
Druhým významným impulzom, bola „westernizacia“ Ruskej ríše vďaka reformám imperátora Petra Veľkého a imperátorke Kataríne Veľkej. Toto otvorenie sa svetu, zvýšilo záujem o dejiny samotného Ruska a aj tú časť dejín nazývanej ako „Tatárske jarmo“. Záujem poznať, čo predchádzalo vpádu Mongolov do ruských kniežactiev zákonité viedol k štúdiu prvotných zdrojov a ruská expanzia na východ umožnila vzdelancom navštíviť nielen mesta v Strednej Ázii ale aj Mongolsko a spoznať zvyky a tradície tamojších etník. Spojenie dejinných záznamov s na vlastne oči videnými reáliami bolo základom pre správne pochopenie niektorých nepresných alebo aj nezapísaných okolnosti mongolských nájazdov.

Histoire des Mongols, depuis Tchinguiz-Khan jusqu'à Timour Bey, ou Tamerlan - Dejiny Mongolov od Džingischána až po Timur Beja, alebo Tamerlána.
V tomto obsiahlom diele je invázia do Chórezmu opísaná v prvom zväzku. Autorom Dejín Mongolov ... je švédsky diplomat arménskeho pôvodu Abraham Constantine Mouradgea d'Ohsson, narodený 26.11. 1779 v Konštantínopole, ktorý zomrel 25.12.1851 v Berlíne. Aj keď sa v dobe svojho vzniku jednalo o naozaj veľkolepý počin, dnes ho ako zdroj poznania používa málokto.

The Mongols, Men at Arms Series 105 – Mongoli Séria Muži v zbrani č. 105
Štandardná publikácia vydavateľstva Osprey, ktorá sa venuje všeobecným informáciám o Mongoloch, ich ťaženiach, zboji a zbraniam, vojnovej taktike a je doplnená vhodnými ilustráciami. Vpádom do Strednej Ázie sa zaoberá len okrajovo.

History of Mongols from the 9th to the 19th century – Dejiny Mongolov od 9. do 19. storočia.
Trojzväskové dielo britského amatérskeho historika Sira Henry Hoyle Howortha (01.07.1842 - 15. júla 1923), ktoré už nespĺňaná dnešné požiadavky na kvalitu informácii.

Gengis Khan & the Mongol Conquest 1190 – 1400 – Džingischán a mongolské dobyvateľské vojny 1190 až 1400.
Ďalšia z publikácii vydavateľstva Osprey venujúca sa mongolskému vojenstvu. Opisuje všetky významné ťaženia Mongolov v stredoveku. Útoku Mongolov do Strednej Ázie sa zaoberá podrobnejšie, než v knihe Mongols, ale samozrejme, tiež len na úrovni všeobecného poznania. Podrobnejšie sa venuje invázii do Európy, najme do Uhorska.

Mongol Warrior 1200 – 1350 Mongolský bojovník 1200 – 1350
Kniha zo série Warriors – Bojovníci, známeho vydavateľstva Osprey. Zaoberá sa mongolským vojenstvom. Počnúc regrutovaním, cez výcvik až po taktiku v rôznych prírodných podmienkach a proti rôznorodým nepriateľom. Venuje sa vojenskému životu Mongolov, osobným zbraniam a zbroji. Ťaženiu sa venuje len pri opisoch bojovej taktiky.

Genghis Khan,His Conquests, His Empire, His Legacy – Džingischán, jeho dobyvačne výpravy, jeho ríša a jeho dedičstvo.
Moderná kniha Franka McLynna, ktorá vyšla v roku 2015 vo vydavateľstve First Da Capo Press edition. Nie je to kniha historika, ale o to príjemnejšie sa číta. Venuje sa nielen životu a vzostupu samotného Džingischána, ale podrobne aj jeho vojnovým ťaženiam do Činy a Strednej Ázie, nájazdom mongolských generálov do oblasti Kaukazu a juhoruských stepi. V knihe nájdete aj časť venovanú Džingischánovmu nástupcovi Ogotajovi a ťaženiu mongolských princov do Ruska a Východnej Európy. Aj napriek drobným nepresnostiam je výborným zdrojom pre spoznanie tejto výnimočnej časti svetových dejín.

Genghis Khan and the Mongol Empire – Džingischán a Mongolská ríša
Autor Don Nardo v knihe vydanej v roku 2011 sa na necelých 100 stranách venuje nielen mongolskej spoločnosti a životu v stepi, ale hlavne vývoju mongolského vojenstva a životnej ceste samotného Džingischána. Na niekoľkých stranách opisuje aj ťaženia do Strednej Ázii. Ide o nanajvýš informatívny obsah v dnes tak populárnom formáte plnom obrázkov pre začínajúcich záujemcov o dejiny.

Genghis Khan and the Making of the Modern World – Džingischán a vytvorenie moderného sveta.
Kniha Jacka Weatherforda z roku 2004, je založená na použití z prvotných historických prameňov opisuje vývoj mongolských ríši od časov Džingischána až po vládu Kublajchána. Snaží sa o iné hodnotenie konania mongolských vládcov, než na aké sme si my, Európania zvykli. Tato snaha o rehabilitáciu je síce zaujímavá ale treba povedať, že je viac rozporuplným ako absolútne pravdivým pohľadom na udalosti prvej polovici 13. storočia v Eurázii.

The Cambridge History of Iran Volume 5 Dejiny Iránu diel V.
Piaty diel Dejín Iránu obsahuje prace spojene s obdobím vlády Seldžukov a Mongolov. Táto univerzitná kniha z roku 1968 v časti Dynastic and Political History of Il-Khans, ktorej autorom je aj zostavovateľ knihy profesor univerzity v Manchestri J.A. Boyle opisuje dobitie Chórezmu mongolskou armádou. Jedna sa dobrý vedecky zdroj.

Chingis Khan Rides West: The Mongol Invasion of Bukhara, Samarkand, and other Great Cities of the Silk Road, 1215-1221
Autor Don Croner, svoje články z vlastného blogu o cestovaní Don Croner’s World Wide Wanders preniesol do cca 200 stranovej knižky. Čítal som tie články na blogu, ktoré sú dnes samozrejme značne zredukovane. Takže môžem napísať, že v tomto prípade jedna o viac menej beletristickú formu knihy. Práve pre svoju prístupnosť môže byt dobrým začiatkom laických záujemcov o dejiny Mongolov, alebo samotného Džingischána.

The Empire of the Qara Khitai in Euroasian History – Ríša Kara Kitaj v dejinách Eurázie
Aj keď sa kniha, ktorej autor je Michal Biran a vyšla v roku 2005 v Cambridge University Press nevenuje mongolskému útoku do Strednej Ázie dostatočne rozsiahlo čitateľa zoznamuje nielen s dejinami ríše, ktorá zanikla pod útokom Mongolov, ale sú v nej opísané aj politické vojenské udalosti medzi Chórezmom a touto ríšou, ktoré predchádzali mongolskému vpádu.

The Cambridge History of Inner Asia – The Chinggisd Age – Dejiny Strednej Ázia Vek vlády Džingischána a jeho dedičov
Je to učebnica. Časti venujúce sa ovládnutiu Strednej Ázie a počiatkom vlády Mongolov napísali osvedčení autori : Peter Jackson, Michal Biran a Peter B. Golden. Na vedomosti v rozsahu všeobecného vysokoškolského štúdia plne vyhovuje.

History of Bokhara – Dejiny Buchary
Zaujímavá kniha uhorského vedca Arminia Vámbéryho, ktorý spracoval dejiny významného stredoázijského mesta Buchary. Jej rozsah je naozaj široký a na temer 450 stranách sa zaoberá dejinami mesta a celej oblasti od „počiatku po polovicu 19. Storočia. Pre mňa je zaujímavá ani nie tak pre obsiahnuté informácie, ale tým, že autor sa narodil v roku 1832 v susednom Svätom Jure a je pre mňa prvým „rodákom“ ktorý sa zaoberal aj dejinami mongolského vpádu.

History of civilizations of Central Asia, Volume IV A.D. 750 to the end of the fifteenth century Part One The historical, social and economic setting – Dejiny civilizácii v Strednej Ázii, diel IV., Rok 750 A.D. až koniec 15. Storočia, časť prvá, Historicky, sociálny a ekonomicky prehľad.
Zväzky tejto edície predstavu naozaj ucelený súbor poznatkov a informácii o vývoji Centrálnej Ázii od prehistórie až po dnešok. Z toho dôvodu je pochopiteľné, že samotnou inváziou Džingischána sa zaoberá autor Sh. Bira len v najucelenejšom rozsahu. Edícia je ale mimoriadne vhodná pre pochopenie celkového vývoja, kultúry, vedy, sociálneho a ekonomického vývoja oblasti.

Turkestan v epokhu mongol'skago nashestvija - Turkestan v dobe mongolskej invázie.
Podľa môjho názoru najlepšia kniha, aká doteraz bola o mongolskej invázii do Chórezmu napísaná. Aj keď vznikla pred storočím je najkomplexnejším zdrojom poznatkov nielen o samotnom vojnovom konflikte a udalostiam ktoré mu predchádzali, ale je doplnená aj opisom krajiny. Značná časť knihy je venovaná primárnym zdrojom a samotný text obsahuje množstvo priamych citácii z týchto primárnych zdrojov. Autorom knihy je významný rusky historik a orientalista nemeckého pôvodu Vasilij Vladimirovich Bartold, alebo správnejšie nemecky Wilhelm Barthold ; (15.11.1869- 19.8. 1930). Knihu napísal v rokoch 1898 až 1900 ako svoju dizertačnú prácu. Ja som mal k dispozícii druhé autorom upravene anglické vydanie z roku 1928 vytlačene pre Oxford University Press. Dielo je voľne prístupné v niekoľkých formátoch na archive.org.

Okrem kníh sú je dnes k dispozícii množstvo odborných článkov v uznávaných vedeckých periodikách a tiež veľa vysokoškolských a študijných prac zverejnených cez známe informačne zdroje samotných univerzít, alebo cez vedecké weby ako sú http://www.academia.edu, http://journals.plos.org/, http://www.sciencedirect.com/ a ďalšie.

[Ježek]

Tady mapka

mongolove.jpg

mělo by to být odtud: http://tudasbazis.sulinet.hu, já to mám odtud: https://brill.com/display/title/32707 (s. 53)

[palo satko]

Márta Font z univerzity v Pecsi napisala študiu:
THE CRISES OF MEDIEVAL SOCIETY: THE MONGOL INVASION IN EASTERN AND CENTRAL EUROPE
V nej je odhad poškodenia jednotlivych oblasti určeny pomocou zničenych obci. (Neboštikov a odvedenych zajatcov je tažko určit, ale po dedinkach, hlavne ich kostolikoch aj ked väčšinou drevenych zostali v krajine zaklady z kamenia.

Kraje, regióny a percento zničenych obcí
Medzi riekami Dunaj a Tisa, na juhu: okresy Bács a Bodrog 45 %
Medzi riekami Dunaj a Tisa, v strede krajiny 80 %
Centrálny región Transtisia: okres Békés 50 %
Severný región Zadunajska: župa Bihar 20 %
Južný región Zadunajska: župy Csanád, Csongrád 75 %
Zadunajsko: rovinatá alebo pahorkatinová oblasť 15 %
Zadunajsko: horský región s lesmi pod 10 %
Sučasne Slovensko pod 10 %

[Ježek]

Ve výše zmiňované knize András Kubinyi a József Laszlovszky píší, že "Srovnání historických, urbánně-historických a archeologických údajů naznačuje, že mongolská invaze způsobila smrt maximálně 15-20 % obyvatelstva, což je mnohem méně než mnohé předchozí odhady, které odhadují až 40 nebo 50 %." Zároveň posléze začalo období demografického růstu, které trvalo až do Osmanské invaze a nenarušilo ho výrazně ani mor v polovině 14. století nebo "krize pozdního středověku", tu nelze pro Uhersko příliš doložit.

Článek Demographic Issues in Late Medieval Hungary: Population, Ethnic Groups, Economic Activity, s. 54.