Zachránila Európu smrť Veľkého chána?
Na National Geographic davali šesťdielnu sériu Tajné kronika Mongolov, čo celkom nešikovný preklad pôvodného anglického názvu Tajná história Mongolov. Nešikovný preto, lebo Tajná kronika Mongolov je literárne dielo, ktoré vzniklo za čias Džingischána a Ogodejchána. Autori na konci seriálu použili obľúbenú povedačku, že Mongoli chceli dobiť zapadnú Európu, ale zastavila ich smrť Ogodejchána. Lenže podlá mňa to tak nebolo.
Varovné správy o Mongoloch prichádzali už niekoľko rokov, ale to čo sa udialo v rokoch 1236 až 1243 bolo pre Európu šokujúce. Nielen rozsahom krutosti a ničenia, ale hlavne veľkosťou a dynamikou vojenských operácii zaručujúcimi temer neporaziteľnosť. Do roku 1239 Mongoli ovládli národy nad Kaukazom a ruské kniežatstva. V decembri 1240 zničili Kyjev a hneď potom v piatich prúdoch vtrhli do Poľska a Uhorska. Severný prúd porazil v dvoch bitkách poľské kniežaťa a nemeckých rytierov a podpálil Krakov. V lete 1241 plienil na Morave a západnom Slovensku aby sa nakoniec utáboril na brehu Dunaja oproti Ostrihomu. Hlavný prúd, ktorý viedol Batu, zničil oddiel palatína Dionýza v Ruskej bráne a vtrhol do Alföldu, ako sa dá jedným slovom nazvať Veľká uhorská nížina. Dva južné prúdy zdevastovali Transylvániu a najjužnejší rozvrátil novozaložene kumánske biskupstvo v dnešnom Moldavsku. V bitke pri rieke Slaná 11.apríla 1241 Mongoli porazili tridsaťtisícovú uhorskú armádu. Zvyšok roka zotrvali v Alfölde a nepodnikali žiadne vojenské operácie. Na Vianoce 1241 jeden tumen ( asi 10 000 jazdcov) mongolského princa Kadana po ľade prešlo Dunaj, aby plienili v Panónii a chytili uhorského kráľa, ktorý bol v Záhrebe. Kráľ Bela sa o Mongoloch včas dozvedel a ušiel na Jadranské ostrovy. Batu s hlavným vojskom začiatkom roka 1242 opustil Alföld a vybral sa cez Balkán do svojich dŕžav na Volge. Kadan sa k nemu pridal v máji. Mongoli odišli a už nikdy sa v rovnakej sile nevrátili. Očakávaný vpád do Západnej Európy sa nekonal. Keď si prečítate mnohé články a knihy o mongolskom vpáde, nájdete vety o všeobecnom strachu, obavách kráľov aj rybárov a na záver zázračnú záchranu Európy. Temer všade sa píše, že Mongolov zastavila smrť Veľkého chána Ogotaia v ďalekom Karakorume a povinnosť mongolských princov zvoliť si nového. Ale bolo to naozaj tak?
Bolo vôbec úlohou ťaženia v rokoch 1236 až 1243 dobiť Európu?
Veľký Džingischán vytvoril pre svojich potomkov ideu ovládnutia sveta. Iste ani sám netušil, aký veľký svet je a ako ďaleko nakoniec preniknú. Pred smrťou „rozdelil svet“ svojim synom. Najstaršiemu Jochimu určil časť na západ od Mongolska. Rozdelenie sveta, ale neznamenalo, že tam vždy mongolskí princovia budú osobne vládnuť, ale si ho vojenskí podmania, zmenia elitu a dosadia sebe poslušných správcov, ktorí im zaručia prijem a bojovníkov. Tato pôvodná idea sa ale zmenila práve ťažením na Západ. Malo to dve príčiny. Tieto územia Mongoli spoznali pri expedícii v rokoch 1219-25 a hlavne pri nájazde na Kaukaz 1220-24 a do ruských stepí. V samom závere nájazdu utrpeli na Volge porážku od tamojších Bulharov. Mongoli zistili, že oblasť v ktorej prebiehali boje im umožňuje viesť podobný spôsob života ako v Centrálnom Mongolsku. Rozhodli sa vrátiť. Snem v roku 1229 určil, že porážku Bulharom treba vrátiť. Ale Bulhari Mongolov opäť porazili. Pri ďalšom mongolskom útoku v roku 1232 sa Bulhari spojili s Kumánmi, ktorí obývali pastviny od Dnepru po Aralské jazero. Spojená armáda Bulharov a Kumánov najskôr prehrala bitku v stepiach, ale potom Bulhari odrazili Mongolov od svojho hlavného mesta. Snem konaný v roku 1235 rozhodol vyslať veľkú armádu, ktorá konečne porazí Bulharov a podmaní si Kumánov. Za vodcu ťaženia určili Batua, syna Jochiho, ktorému malo územie patriť a ktorý sa nakoniec rozhodol nevrátiť sa do Mongolska a vytvoriť si vlastnú ríšu, aj keď formálne podriadenú hlavnému chánovi. Batuovi pridelil desať ďalších princov a asi stotisícovú armádu. Hlavným stratégom bol generál Subutai, najlepší vojvodca v dejinách. Mongoli vyvrátili ríšu Bulharov na Volge a ovládli národy medzi Kaukazom a Uralom. Porazili kumánskeho náčelníka Bačmana a časť Kumánov začlenili do svojej armády. Batu napadol ruské kniežatstvá a urobil z nich vazalov. Ťaženie, ktoré naplánovali na sneme bolo temer splnené. Temer, lebo malo jeden výrazný kaz. Druhý kumánsky vodca Kuten so 40 000 jazdcami pred Mongolmi utiekol do Uhorska.Prečo sa Kumáni ocitli v Uhorsku?
Ovládnutie Konštantínopola križiakmi v roku 1204 zmenilo postavenie rímskeho kresťanstva. Takzvaní „silní“ pápeži sa snažili pokrstiť posledných pohanov na pobreží Baltu, zničiť heretikov a obrátiť východných vladárov na katolícku vieru. Uhorsko, ako krajina priamo susediaca s ortodoxnou Haličou, Srbskom a Bulharskom, sa stalo nástrojov Svätej stolice. Temer všetky pokusy dostať týchto „Antikristov, ktorý nechcú byť v počte oviec Kristových“ do košiara rímskeho vikára zlyhali. Mladý uhorský kráľ Bela, ktorý sa cítil byť „pápežským legátom“, sa roky snažil urobiť z kočovných Kumánov na svojej východnej hranici rímskych kresťanov. Popravde žiadne veľké úspechy sa nedosiahli, aj keď celý proces mal na starosti ostrihomský arcibiskup a úsilie a život mu obetoval „najmúdrejší“ z Uhrov dominikán Paulus. Teraz utekajúcim Kumánom prišlo misionárske snaženie kráľa Belu vhod. So sľubovaním kresťanstva mali skúsenosti. Už v roku 1223 sľúbili ruským vládcom, že prestúpia na ortodoxiu, keď ich ochránia pred Mongolmi. Nielenže neprestúpili ale zbabelým útekom a rozvratom v ruských radoch zapríčinili strašnú porážku Rusov pri rieke Kalka. V roku 1227 a neskôr prestúpilo niekoľko náčelníkov s „celou famíliou“ na kresťanstvo, čo využil Bela a pripojil si k menu aj titul kráľ Kumánie. Keď utekajúci Kuten na hraniciach Uhorska sľúbil prijať s celým národom rímsku vieru, kráľ Bela Kumánov s nadšením privítal a usadil ich v Alfölde. Narobil si tým veľké problémy nielen doma, ale hlavne u Mongolov. Batu považoval Kumánov za svojich vazalov a požiadal uhorského kráľa, aby mu ich vrátil. Zároveň varoval Belu, že ak ich ponechá v Uhorsku, tak Uhorsko napadne a zničí. Bela Kumánov vydať odmietol a tým poskytol Mongolom legitímny dôvod vojny. Ťaženie Batua v rokoch 1240 až 1242 môžeme označiť ako dodatočnú výpravu za Kumánmi a snahu potrestať Belu. O tom, že by Mongoli po dobití Uhorska chceli dobiť aj Západ, nič nevieme.
- Mohli Mongoli zmeniť svoje plány v Uhorsku?
Výpravu do Uhorska zorganizoval Subutai a dodnes sa pokladá za majstrovské spojenie špionáže, velenia a logistiky. Zabúda sa však na to, že v bitke pri rieke Slaná mali Mongoli šťastie a že ťaženie v skutočnosti nesplnilo ani jeden z hlavých cieľov. Kumáni ušli na Balkán a kráľ Bela sa zachránil útekom z bitky. Mongoli sa zastavili svoje ťaženie v Alfölde. Na rozdiel od európskych armád s obľubou bojovali v zime. V lete nechali kone poriadne vypásť, doplnili svoje jednotky a získavali informácie o nepriateľoch. Dalo by sa očakávať, že v zime v plnej sile vytiahnu z Alföldu a zaútočia na Nemecko a Rím. V skutočnosti ale nik nepoznal ich plány. Mongoli armádu neposilnili o nové jednotky, ale práve naopak. Už v lete po nezhodách s Batuom opustili Uhorsko niektorí princovia so svojimi jednotkami. Okrem vzájomných nezhôd mali mongolskí velitelia aj problém so zásobovaním. Daniel Haličský znovu ovládol svoju krajinu a prerušil dodávky potravín z Ruska. Alföld bol príliš malý pre mongolskú jazdeckú armádu. Keď na jeseň 1241 uhorskí sedliaci odovzdali Mongolom úrodu, tí ich vyvraždili. Dokonca aby ušetrili zásoby, zabili aj zajatcov, ktorých viedli na východ. Ich armáda zostala v Uhorsku obkľúčená nepriateľmi. Na severe odolávalo Horné Uhorsko, na západe bol účinne bránený Dunaj a na juhu vojenský nedotknutý Balkán. Mongolom zostalo jediné spojenie s vlastným zázemím cez Transylvániu a Kumániu. Na dôvažok mohli prísť aj o Rusko, kde zanechali len 30 000 mužov. V zime 1241/42 mohli zaútočiť na západ s ešte menšou armádou, než s akou vtrhli do Uhorska. V prípade porážky od Benátčanov alebo v Nemecku, by prišli o všetko, čo slávnym ťažením od roku 1236 získali. Ak aj niekedy uvažovali o dobití Ríma alebo Paríža, v Uhorsku takýto zámer nemohli prijať a ani neprijali. Mongoli síce mali silný pocit nadradenosti, ale počítať vedeli. Pravdepodobne, už pred zimou sa rozhodli, že potiahnu na Balkán za Kumánmi a jeden tumen s princom Kadanom vyšlú do Panónie, aby našiel a potrestal Belu. - Koho mohla zastaviť správa o smrti chána Ogotaia?
Mnohí tvrdia, že veľký mongolský útok začal prieskumom už v lete 1241, lebo ich jazdecké hliadky videli pri Viedni a dokonca pri Benátkach. Ale bolo to naozaj tak? Mongoli zostali v Alfölde a možno na hornej strane Dunaja oproti Ostrihomu. Cele leto sa ich armáda nepohla. Po skúsenostiach s ich ťažením v Rusku aj v Uhorsku vedeli, že môže prísť zimné ťaženie, v čase keď zamrznú rieky. Prírodnou prekážkou bol Dunaj, ale ten nie vždy v zime zamŕzal. Mongoli s ľahkou jazdou dokázali prekonať aj veľké rieky plávaním s koňmi, ale pre tažku jazdu potrebovali brod, most alebo prepravu. Prvý most cez Dunaj v Uhorsku postavili až v čase Žigmunda Luxemburského, prepravu Mongolom nik ochotne neposkytol, brody boli použiteľne len v lete, keď klesla hladina Dunaja a tak zostali dve možnosti: Presunúť len ľahkú jazdu, alebo počkať až Dunaj zamrzne. Lenže v roku 1241 sa ochladilo viac a preto od začiatku zimy ľudia rozbíjali ľad na Dunaji, vidiac na druhej strane mongolské hliadky. Keď na Vianoce rieka zamrzla dostatočne prešlo Kadanove vojsko o sile asi 10 000 mužov do Panónie. Dôležitý je práve udaj, že na Vianoce dostatočne zamrzol Dunaj. Pre úspech veľkého ťaženia na Západ je to pre Mongolov neskoro. Jednoducho ak veríme na vynikajúce vojenské plánovanie Mongolov nedáva čakanie až do Vianoc na náhodne zamrznutie Dunaja vojensky zmysel, ale na výpad do zvyšku Uhorska áno. Ak by sme použili časový postup Mongolov v Rusku, tak ich ofenzíva mala začať minimálne o mesiac skôr a na Vianoce by už mali byt v Benátkach.
Kadanovo ťaženie
Princ Kadan sa zameral na dobitie Ostrihomu, vtedy sídla kráľa, ale vyslal aj jednotky na dobitie Stoličného Belehradu a Pannonhalmy a zároveň hliadkami monitoroval situáciu ďaleko pred svojou armádou. Kadan dobil mesto pod hradom Ostrihom, ale samotný hrad nie. Dôvodom ukončenia obliehania mohla byt informácia, že kráľ Belo na hrade nie je. Dňa 2.2.1242 napísali uhorskí klerici list, v ktorom oznamujú, že Mongoli sa rozptýlili po Panónii. Koncom februára 1242 bol kráľ Bela pri Jadrane, kam utiekol zo Záhrebu. Začiatkom marca došiel mongolský princ Kadan s armádou ku Splitu, mysliac si, že Belo sa ukrýva na blízkom hrade Klis. Jednotky Mongolov, ktoré plienili Panóniu ukončili obliehanie miest, hradov a kláštorov a vybrali sa za Kadanom. Aby urýchlili svoj postup zabili v Chorvátsku zajatcov. Ak by bola vtedy v Panónii hlavná mongolské armáda, nemalo žiaden zmysel ukončiť bojové operácie a zbavovať sa zajatcov. Správa o smrti Veľkého chána mohla zastaviť len jedno mongolské vojsko smerujúce na západ od Dunaja - vojsko princa Kadana. Väčšia časť armády pod vedením Batua sa vybrala na Balkán.
Kedy prišla správa k Mongolom?
Poznáme dátum smrti veľkého chána. Ogotai nečakane (pravdepodobne sa upil k smrti) zomrel v Karakorume 11. decembra 1241. O trinásť dní jeho syn Kadan prešiel so svojím vojskom Dunaj. Trinásť dní je veľmi krátky čas aj pre rýchlu mongolskú „poštu“ aby o smrti Mongoli v Uhorsku vedeli. Kadan vpadol do Panónie a o smrti otca nič nevedel. Podľa niektorých historikov mohla správa prísť najskôr o šesť týždňov. Oveľa reálnejšie je však, že prišla až na jar roku 1242. Ale nemusíme hádať. Vieme, kedy Kadan správu dostal. Perzský historik Rashīd al-Dīn Tabīb uvádza, že Kadan sa práve vracal z márneho prenasledovania uhorského kráľa Belu na Jadrane. Rashīd dátum neuvádza, ale ten vieme z uhorských zdrojov. Kadan skončil „lov“ na Belu najneskôr v polovici apríla 1242, pretože 20.4.1242 sa Bela sa vrátil na svojej novej triréme do jadranského Trogiru. Kadan dostal správu o smrti svojho otca najskôr koncom apríla 1242.
Otázkou zostava, kedy a kde sa o smrti chána Ogotaia dozvedel Batu s hlavnou armádou. Často sa zabúda, že neprišla len správa o smrti, ale aj ďalšia informácia. Tou informáciou bol dátum stretnutia potomkov Džingischána stanovený na rok 1243. Ak by sa Batu a Subutai rozhodli tiahnuť na západ, tak by na ťaženie potrebovali minimálne dve zimné obdobia. To je dosť času dôjsť až po Kanál a Sicíliu. A nielen to. Batu mohol bojovať na Západe, koľko rokov chcel, lebo jeho sa voľba veľkého chána netýkala. Batuov otec Jochi nebol biologickým synom Džingischána a ostatní princovia považovali Batua a jeho bratov za bastardov. Nemohol byť zvolený, a oveľa pravdepodobnejšie je, že by na stretnutí princov prišiel o hlavu. Batu mal veľmi zlé vzťahy s ostatnými princmi, hlavne s Kuyukom, ktorý sa stal v roku 1246 Veľkým chánom.
Z mongolských zdrojov vieme, že už pri príchode správy sa Batu rozhodol voľby nezúčastniť. Generál Subutai ho napomínal: „Teraz si najstarší spomedzi princov, nie je múdre odmietnuť.“ Bohužiaľ kronika nezachovala ani čas ani miesto, kde sa udial tento rozhovor. Ak by Subutai s Batuom tiahli na západ, tak by sa udial pri ničení Norimbergu alebo v Benátkach. Ale tam netiahli. Mali iný plán, vlastne nie iný, ale stále ten istý. Zajať Kumánov. Už po bitke pri rieke Slaná vyslal Batu jeden tumen za utekajúcimi Kumánmi. Tento oddiel porazil bulharský panovník Ivan Assen II. Pri plánovaní výpravy na Balkán, Batu iste vedel, že bude mať problémy. Preto keď odišiel v januári alebo februári 1242 z Alföldu, počkal na hraniciach Bulharska na Kadana a tam sa pravdepodobne v marci dozvedel o smrti chána. Keď sa prišiel Kadan z Dalmácie a Srbska, spolu napadli Bulharsko, územie ovládané Nikajským cisárstvom a latinský Konštantínopol. Tam všade Kumáni našli útočište. Najviac ich bolo v Latinskom cisárstve. Mongoli prvú bitku proti Latinom a Kumánom prehrali a hoci v nasledujúcej boli víťazmi, vzdali sa útoku na Konštantínopol a aj prenasledovania Kumánov. Po krátkom plienení uznalo Bulharsko vazalstvo a Mongoli na jeseň 1242 odtiahli do svojho tábora na dolnej Volge. Celé ťaženie plné smrti Európanov a aj mongolských strát nakoniec nemalo zmysel. Bela sa nestal vazalom a ani neprišiel o hlavu a „uhorskí“ Kumáni sa nakoniec Mongolom „vyšmykli z rúk“. - Čo „hovoria“ dobové pramene?
Obsahujú dobové záznamy niečo o zámere Mongolov dobiť Západ a o tom, že smrť chána v ďalekom Mongolsku ukončila ťaženie do Západnej Európy?
V Historia Salonitarum atque Spalatinorum Tomáša zo Splitu v kapitole 38. sa píše, že princ Kadan zobral časť armády a prešiel cez zamrznutý Dunaj. O veľkej výprave na západ a smrti chána ani slovo.
V liste k Miserabile Carmen magister Rogerius doslova píše, že „Tatári opovrhli dobytím Nemecka“ a tiež spomína, že Mongoli obliehajúci kláštor Sv. Martina na Panónskej hore boli odvolaní. Neuvádza ale kým a ani prečo.
Monachi Sancti Albani Cronica Majora, ktorú spísal Mathei Parisiensis tiež nespomína smrť chána, ako dôvod ukončenia významného ťaženia.
V novembri 1250 napísal kráľ Belo IV. List pápežovi, kde opísal zmenu uhorskej obrannej politiky a rieku Dunaj ako hlavnú obrannú líniu. Zároveň sa stážoval, že Uhorsku nik neposkytol pri vpáde pomoc a že hlavný boj o kresťanstvo sa aktuálne odohráva v Uhorsku a nie v Palestíne.
Z nemeckých kroník vieme, že po skaze ich rytierstva pri Legnici sa rozšírila správa, že „Tartaros“ si idú do Kolína pre ostatky Troch kráľov. Spoločne s týmto nezmyslom sa šírila „tradičná“ zvesť, že ich pozvali židia, čo viedlo k pogromom. Ale po pogromoch sa život vrátil do starých pomerov a aj ta mala skupina vojakov naverbovaných na záchranu Uhorska sa zapojila do mocenských šarvátok.
V Taliansku prebiehal dlhoročný boj medzi Svätou stolicou a cisárom Fridrichom II. Okrem niekoľkých listov a formálneho vyhlásenia „krížovej výpravy“, málokto venoval pozornosť mongolskému nebezpečenstvu a dôvodu jeho pominutia. Aby som však Talianom nekrivdil, Benátčania a Janovčania sa o mongolské vojenské ťaženie svojím spôsobom zaujímali. V prístavoch na Kryme nakladali na svoje lode zajatcov dovlečených z Ruska, Poľska a Uhorska a predávali ich do otroctva mohamedánom.
Atâ-Malek Jovayni perzský historik vo svoje „Histórii dobyvateľov sveta“ píše, že Batu sa po vymazaní Rusov, Kipčakov (Kumánov) a Alanov, rozhodol zničiť Kelera (kráľa Belu) a Baškircov, ktorý žijú na hranici Frankov (Uhrov, Jovayni vedel o pôvode maďarských kmeňov a dal im pre svojich čitateľov zrozumiteľný názov). Popisuje bitku pri rieke Slaná, ale o útoku na západ a ukončení ťaženia nepíše ani slovo.
Iný perzský historik Rashīd al-Dīn Tabīb, píše, že Mongoli zostali cez leto medzi Dunajom a Tisou, že Dunaj prekročil len Kadan aby chytil Belu a napokon, že ostatní mongolskí princovia bojovali celý rok 1242 nad Kaukazom a až v roku 1243 odišli do Mongolska. O zámere dobiť západ tiež nič nevie.
V „Yuan shi“ čínskej kronike dynastie Yuan, čo je mongolská dynastia vládnuca v Číne v rokoch 1271 až 1388, sa ťaženie do Európy spomína v biografii generála Subutaia. Tam stojí, že Batu sa chcel vrátiť hneď po bitke pri rieke Slaná, v ktorej stratil 30 mužov osobnej stráže a pobočníka menom Bahatic. Subutai mu vravel: "Princ, ak chcete ustúpiť, nemôžem vám brániť, ale ja som bol odhodlaný sa nevracať pred dosiahnutím rieky Tu-na a mesta Ma-ch a.“ Rieka Tu-na je Dunaj a Ma-ch-a je mesto Maďarov – Pešť. O nejakom ťažení na Rím, Paríž alebo Viedeň, tam nie je ani slovo.
- Čo nakoniec zachránilo Západnú Európu?
Názor, že Západ zachránila smrť veľkého chána, je dobrý pre každého, kto považuje Európu za výnimočnú. Vo svojej európskej namyslenosti často veríme, že „nás“ musel zachrániť zázrak. Ale nebolo veľa toho, na čo, byť v Európe 13. storočia namyslený. Hladomor striedal vojnu a chudáci vydieraní večným zatratením stavali prvé katedrály sami bývajúci pod slamenou strechou. Západ pred mongolskou super-armádou zachránila chudoba, geografická členitosť a vzdialenosť od stepí. Oproti ľudnatej Číne a Strednej Ázii s rozvinutou mestskou civilizáciou, mierumilovným obyvateľstvom a nevídaným bohatstvom, vtedajšia Európa bola ozbrojeným a dobre brániteľným chudobincom. Tiahnuť s tisíckami jazdcov cez krajiny plne lesov, v úzkych údoliach bez pastvín strážených hradmi, len aby zbúrali kláštory a zabili zopár sedliakov, čo nestačili ujsť do lesov, nemalo pre vtedajších „vládcov sveta“ zmysel. Ak by Mongoli považovali Západ za vhodný cieľ, zaútočili by opäť v nasledujúcich rokoch namiesto ťažení do Činy, Japonska, Perzie alebo Palestíny. Batu zostal na dolnej Volge a jeho dŕžava nazvaná Zlatá horda sa nakoniec stala krajinou Kumánov - Kipčakov, hoci my používame častejšie nepresný výraz Tatári. Najväčší mongolský stratég Subutai došiel s armádou po Dunaj a to bol koniec mongolskej cesty na Západ. Isť ďalej nemalo cenu. Ten bohatší, lepši, vzdelanejší a zaujímavejší svet, bol vtedy na východ od Dunaja a práve ten Mongoli ničili, čím umožnili vyrásť Európe.
Zdroje: európske aj perzské zdroje sú bežne dostupne a známe. Horšie je to s čínskou kronikou „Yuan shi“. Celá nebola preložená, do „zrozumiteľného jazyka“ Po ruke sú len dva zdroje, ktoré, z nej čerpali:
Nouveaux mélanges asiatiques: ou, Recueil de morceaux de critique et de mémoires, relatifs aux religions, aux sciences, aux coutumes, à l'histoire et la géographie des nations orientales, M. Abel-Rémusat, 1829
Medieval researches from eastern Asiatic sources : fragments towards the knowledge of the geography and history of central and western Asia from the 13. to the 17. century. E.Bretschneider, 1888
Poznámka: Ten seriál sa oplatí vidieť. Najmä jeho prvé časti, lebo celkom dobre vysvetľuje okolnosti vzostupu Džingischana a jeho rodiny.
