Západní Árpádovci
Ten prvý je škótsky klan z Drummondu. Ich predkom je údajne árpádovský princ Gyorgy (Juraj), ľavoboček kráľa Ondreja I, ktorý vraj odišiel do Škótska v sprievode škótskej princeznej a mníchov, ktorí mohli byť pozostatkami akejsi západnej, možno dokonca pôvodne írskej misie ( niekedy v 11.st). V dejinách som sa o tej misii veľa nedočítal, ale na jej počesť sa z času načas prejdú po Budapešti škótski gajdoši v kiltoch. O princovi Jurajovi sa vie iba toľko, že naozaj existoval.
Erb Drummondov obsahuje aj postavu vtáka, ktorý by mohol byť spomienkou na vtáka Turula (sokola), starý pohanský symbol Árpádovcov, ktorý sa už v heraldickej dobe nevyužíval. (Kedže vtáka mali v starších symboloch tak uhorskí, ako aj českí a poľskí panovníci, je asi na mieste domienka, že tieto národy aj v ich predeurópskom vývoji spadali do tej istej kultúrnej oblasti. Na blízkom východe a strednej Ázii boli krídla symbolom božskosti.)
V dejinách Škótska sa klan výraznejšie etabloval až v bitke pri Bankoburne….a zhruba z tejto doby sú aj prvé písomné záznamy o rode. Nesledoval som ich rast, viem len, že dnes patria medzi najurodzenejšie britské rody, ich earl je lord s titulom kniežaťa.
Kedže sú katolíkmi, pred pár rokmi bol člen tejto rodiny veľvyslancom Spojeného Kráľovstva Veľkej Británie A Severného Írska vo Vatikáne. Dôkaz, že by naozaj boli vetvou Árpádov však Drummondi nemajú.
Ten druhý rod je vyznamnejší. Pri jeho počiatkoch sa musíme vrátiť až k Ondrejovi II, ktorý mal 3ch synov, Belu, Kolomana a Ondreja. Chlapci boli pri tom, keď bán Petur zabil ich matku, Gertrúdu z Meranu. Ondrej bol najmenší, a z celého krvavého divadla, si zapämatal asi najmenej. Pôvodne mal byt kniežaťom Slavónie a jeho brat Koloman Haliče. Haličský bojari sa však proti Kolomanovi vzbúrili, a tak otec, Ondrej II. presvedčil svojho najmladšieho syna (možno ešte dieťa) Ondreja, aby vymenil Slavóniu za Halič, ktorú mu neskôr pomôžu dobyť späť. Ondrej však dospel a nič. Keď si uvedomil, že ho bratia vlastne pripravili o dedičtvo, odišiel do Benátok, a s ich vojskom vtrhol do Slavónie. Na krátku dobu ju aj získal, ale čoskoro bol z nej vytlačený. Druhýkrát sa pokúsil (možno s opätovným prísľubom pomoci z Uhorska) o Halič. Zas nedostal nič, a hoci získal hlavné mesto, krajina bola proti, a bojari konkurenčného kniežaťa Danila z Haliče, blízkeho príbuzného Árpádov, mesto obľahli a začali dobíjať. Správy o týchto bojoch sú veľmi kusé, isté je iba to, že mesto kapitulovalo a z obrancov citadely, kde vypukla epidémia a kam sa vraj utiahol aj Ondrej, neprežil nik. Správy o smrti princa sú však neisté, okrem holého tvrdenia, že zomrel, žiadne.(1233 -1234 ). V Uhorsku pre spásu duše kráľovského princa nebola držaná ani jedna zádušná omša….Z neskôr objavených benátskych a ukrajinských zdrojov zhodne vyplýva, aj prečo : Danilo sa s Ondrejom asi dohodol, a Ondrej sa vrátil do Benátok. S bratmi bol zrejme nadosmrti pohnevaný (právom). Zúčastnil sa 7.krížovej výpravy francúzkeho kráľa sv. Ľudovíta (1248), kde naozaj figuruje istý princ Ondrej „bezzemok" Uhorský. Výprava mohla byť debaklom, ale tá spoločnosť rozhodne stála za to, boli v nej synovia všetkých previnilcov doby, vrátane ratolestí langedockých katarizujúcich pánov ako Roger Trencavel, či Oliver de Termes…Výprava prekliatych ?
Po návrate z Palestíny sa Ondrej opätovne oženil s dcérou bohatého benátskeho senátora s titulom kniežaťa Sybilou Cumanou a mal s ňou dvoch synov: Felixa a Marka.
Medzitým ďalší Árpádovec, Štefan (d´Este), pohrobok, 4tý syn Ondreja II, získal pomerne malý barónsky hrad a majetok vo vzdialenej Pikardii, Croy. Štefanov syn, Ondrej (neskôr III.) si s touto nehnuteľnosťou nevedel čo počať, a tak ju daroval svojim bratrancom Felixovi a Markovi, alebo možno ešte ich otcovi, Ondrejovi. V rodokmeni potom už vystupuje ako Ondrej de Crouy- Chanel, čím spolu s neoverenou správou o smrti v Haliči, ešte zvýšil zmätenosť neskorších genealógov. Ondrej III (Benátsky) čoskoro získal uhorský trón.
Marek sa oženil s poslednou predstaviteľkou baronóv de Croy, kým Felix si zobral za ženu dievča z rodu de Chanel.
Voľba Francúzka, ako vrcholu vtedajšieho sveta sa zdala byť pre vydedených princov ideálnou. Lenže… keď vymrela domáca mužská línia, bolo Uhorsko priďaleko, medzi francúzkou aristokraciou boli príliž chudobní, a na dôvažok uhorského trónu sa zmocnili „lovci trónov" Anjouovci II, rozrod vo Francúzku vládnucich Capetovcov….Toto všetko im zabránilo efektívne žiadať trón v Uhorsku. Maďarskí historici klasicky po pôvode národa, hádkach o charaktere svätoštefanskej koruny, spochybňujú aj legitimitu západných Árpádovcov, v resp asi polovica ich za pokračovateľa kráľovskej dynastie uznáva, druhá časť nie. Vraj sa o trón mali uchádzať… Pozrime sa teda, podrobnejšie, čo hovorí v prospech toho, že tieto rody árpádovské naozaj sú:
Belo IV, a jeho brat, Koloman legitimitu svojho rodu veľmi žiarlivo strážili. Okrem toho, že neuznávali nároky Štefana pohrobka, v tej dobe odhalili viacerých falošných Árpádov, jedného myslím, zrovna na Sicílii. Samozrejme, dôsledne zaznávali ľavobočkov. Ohľadom Ondreja, okrem zbežného opisu Slavónskeho a Haličského dobrodružstva - mlčali. Ondrej sám, nikdy nemal problém s tým, že sa hlásil k Árpádovcom, a aj dcéru bohatého benátskeho senátora si asi nemohol zobrať za ženu hocikto…
Árpádovskú identitu jeho synov, Felixa a Marka uznávali všetci ich príbuzní na západe, čo je uchované v dokumentoch. Kňažná Margita Sicílska, vnučka Štefana V. a Alžbety Kumánskej, bola zronená smrťou „milovaného bratranca" Felixa, ktorý zomrel náhle,v pomerne mladom veku. Na jeho počesť dala držať zádušnú omšu. Je celkom možné, že Felix podnikol kroky k získaniu trónu, a pragmatickí Anjouovci II. ho dali zlikvidovať. (Aj podľa Dummetha). Markova rodina sa po dlhom právnickom spore zmocnila celého panstva Croy, kým Félixova vdova sa spolu s deťmi uchýlila na otcovský majetok, na menší Chanel. Rod sa už prakticky vtedy rozdelil na navzájom nepríliž priateľské vetvy: Felixova na neskôr grófsku (ríšsky grófi ) a markízsku vetvu de Crouy – Chanel de Hongroi a Markova na neskôr kniežaciu (opäť ríšske kniežatá) de Croy. V priebehu dejín sa o svoj pôvod spolu aj súdili (1821)…Argument rodu de Croy voči Crouy-Chanelom bol, že k dôkazu identity použili tie isté dokumenty, ako vlastnia aj oni. Bola to samozrejme pravda - ich ranné dokumenty sa navzájom podporujú a potvrdzujú spoločný pôvod oboch rodov…. Dnes ale existujú spolky, (ak sa nemýlim vo vede) v ktorých figuruje ako predstaviteľ grófov de Crouy –Chanel, ako aj kniežat de Croy.
O pôsobení grófov po 19 st neviem nič. Všetci ich mužskí členovia sú dedičnými maltézskymi rytiermi, na počesť Ondreja II, ktorý rád podporoval.
Zaujímavá je novodobá história: V r.1790 si dali grófi Claudius – František a Claudius – Henry francúzkym kráľovským súdom potvrdiť árpádovský pôvod, s potvrdením práva užívať arpádovský erb. Súd im v oboch otázkach vyhovel, veď svoju žiadosť podložili viac ako 300 listinami. Dá sa rozjímať nad tým, prečo to urobili. Nuž, kedže potomkovia grófa Claudia Františka sa následne viazali na Uhorsko, neskôr Maďarsko, kým potomkovia Claudia Henryho zostali vo Francúzku, dôvodom bol pravdepodobne plán návratu rodu do svojej pravlasti.
V 1858 potom gróf August požiadal súd v Turíne o uznanie panstva nad talianskym mestom Este, a podložil to svojim potvrdeným árpádovským pôvodom. Ak by jeho nárok prešiel, spochybnil by zároveň aj nárok rodu ( Lorraine – ) Habsburg na Uhorský trón. Všetko s podporou cisára Napoleona III a „meruôsmackej" aristokratickej emigrácie ( kam napríklad patril ešte v tom čase aj neskorší minister zahraničných vecí R-U po vyrovnaní, „fešný obesenec" gróf Gyula (Július) I. Andrássy (Andráši) ).. Súd sa však – po zrelej úvahe - vyhlásil za nekompetentný vo veci …( Prvá svetová vojna sa odložila na neskôr…)
Brat grófa Augusta, mladší Henry sa usídlil v Maďarsku, v sídle Pécel, a tiež si podal žiadosť o uznanie árpádovského pôvodu i ríšskeho titulu. Henry požiadavky svojho brata nijako nepodporil, proces sa ťahal aj tak dlho, ale nakoniec im aj teraz všetko priklepli v r.1908. Mimochodom to, že R-U úrady nechali rozhodnúť nezávisle, vypovedá aj o povahe vládnucich Habsburgov.
Grófi sa v Maďarsku správali oveľa lepšie, ako sa to dalo očakávať, zdá sa že v nich nebolo ani stopy po aristokratickom snobizme a západnej arogancii. V 1.ww bojoval jeden ich člen ako oficier R - U armády na ruskom fronte. Bol tam v zajatí, odkiaľ po viacerých pokusoch nakoniec ušiel. V medzivojnovom období, v „barokovom režime" regenta Horthyho zasa neboli snobmi, ako veľká časť aristokracie, ani ortodoxnými pravičiarmi, čo by sa dalo očakávať. Naopak, vnímali aj nekomunistické, ľavicové spektum intelektuálov. Medzi starou maďarskou aristokraciou zohrávali podobnú úlohu, ako napr. demokraticky zmýšľajúci aristokratickí dôstojníci na sklonku I.ČSR. Zostali v krajine aj po uchopení moci komunistami, odkrkali si tvrdé 50te roky, odišli až v r.1956. Po páde komunizmu sa opäť vrátili.
Francúzka vetva grófov mala v 20 st. niekoľko významných politikov a veľvyslancov, napr. v 1956 bol Etiéne de Crouy – Chanel veľvyslancom Francúzka v NATO, potom v Holandsku. Dnes sú členovia maďarskej i francúzkej grófskej vetvy umelcami, vedcami a finančníkmi. Ku grófom treba ešte vedieť, že oni sú staršou vetvou rodu, teda oni by sa mohli uchádzať o uhorský trón. Ich erb je totožný s pozdne Árpádovským, t.j. 7 striedajúcich sa červeno bielych polí.
Zaujímavá je aj belgická kniežacia vetva de Croy. Ide o mladšiu vetvu, ktorá sa o trón nikdy, ani v náznakoch neuchádzala. Ich erb je predelený na 4 polia, 2 sú s árpádovskými pruhmi, v dvoch i po 3 červené sekerky v bielom poli, asi z pôvodného erbu barónov z Croy. Ten sa údajne odvádzal od Williama Dobyvateľa….
Markovi potomkovia možno už z osudu Felixa pochopili, o čom zákulisná hra je. Veľmi rýchlo sa začali orientovať na Burgundsko. Titul grófa získali po bitke pri Agincourte v r.1415, ked sire Jehan II. de Croy, hlavný pohárnik francúzkeho kráľa, spolu s 18 rytiermi vytvoril bojové bratstvo, s ktorými sa zaprisahal, že odstránia „fleur de lys" t.j. ľaliu z prilby anglického kráľa. Všetci padli, sir Jehan II spolu so synmi Jehanom III. a Archembauldom, ale pretým naozaj zaútočili na anglického panovníka, a z jeho koruny odlomili jednu ľaliu…. Aspoň, toľko legenda.
Ostatne, do vojny sa im veľmi ísť nechcelo, a kráľ im spolu s ďalšou šľachtou musel doručiť osobitný rozkaz. Titul ríškeho grófa tak pripadol tretiemu synovi, Antonovi. Veľmi sa kráľovi neodvďačil, podieľal sa na zavraždení nerozhodného kniežaťa Orleánskeho. Anton bol vraj veľkým diplomatom (v rode má aj označenie „le grand", veľký ) a vplyv rodu rozšíril na Holansko a Nemecko. Ďalší člen Guilliame III. (1458 – 1521) získal kniežací titul. Rod sa postupne delil na rozrody Croy-Chimay(Belgicko), Croy-Halve(Holandsko), Croy-Dulmen ( Nemecko) tieto však po pomerne krátkej dobe vymreli. Boli aktívni aj v oboch štátoch iberského poloostrova, pokiaľ viem, od cca 17 st., a honosia sa aj titulom „don". O legende najmladšieho syna uhorského kráľa, čo sa vybral na krížovú výpravu, a potom zostal na západe, som sa tiež najskôr dozvedel z portugalských zdrojov. Erb kniežat de Croy
Správali sa ako typický rod spojený s krížovými výpravami a „grálovskými legendami" – podporovali cisterciánov, občas sympatizovali s protestantizmom, jeden člen dokonca sám protestantizoval, ale sila 11 svätých ho nepustila, vrátil sa ku katolíkom. Viac desiatok, tuším okolo 32 ich bolo rytiermi rádu Zlatého Rúna, pár dokonca medzi zakladajúcimi členmi.
Jeden z kniežat de Croy velil v 17.st francúzkym jednotkám v „bitke o Prahu", u nás známejšiu ako „Bitka na Bielej Hore". Rod mal mnoho významných členov aj v cirkvi okrem bezpočet biskupov aj aribiskupov v Tolede a neskôr v Rouene. Úspešnú vojenskú kariéru malo viacej príslušníkov rodu ešte aj v 19.st. Podporovali vzdelanie, a sami boli samozrejme veľmi vzdelaní, dopisovali si zo známymi vedcami, napr. dochovala sa korešpondencia Isaaca Newtona a jeho súčasníka de Croy.
Vždy sa im podarilo byť ako väčšine „grálovcov" - troška ako v groteske, akokeby náhodou - proti despocii a diktatúre….Knieža, ktoré bolo v odboji proti fašistom -bol vraj jediný čo vedel dobre anglicky - a mal v predvečer vojny motorkársky gang….Reinkarnácia Ladislava IV. ?
Sú veľmi bohatí, veľmi vplyvní - patria k aristokratickej smotánke Belgicka a tiež majú sporadické spojenie s Maďarskom.
Pôvod západných árpádovských rodov je príkladom, ako sa aj zo skreslených a mylných informácií dá pomocou kontextu vydolovať pravda: rodiny de Crouy – Chanel i de Croy zhodne považovali za svojho predka na uhorskom tróne Ondreja III. Toto však bolo nehodnoverné, vzhľadom na vek Felixa, Marka aj Ondreja III. Historici sa však veľmi synom Ondreja II, Ondrejom „bezzemkom" ani nezaoberali, prijali síce pochybnú, ale všade opisovanú verziu o jeho smrti v Haliči.
Zrejme nepovažovali za potrebné preskúmať, ktože sa tam motal v 7. krížovej výprave sv. Ľudovíta. Rod de Croy v svojej verzii rodokmeňa má zas pri Markovi poznámku, že bol bratom uhorského kráľa. Na Marka je síce táto informácia mylná, ale na jeho otca, Ondreja „bezzemka", platí. Tiež mylné je uvedenie dátumu svadby Marka a Kataríny de Croy. V ich rodokmeni (aj na stránke v anglickej wikipédii) je dátum 1184, v skutočnosti to mohlo byť iba v 1284.
Na osudoch Árpádovcov možno ilustrovať, ako si niektoré rody po stáročia ( tisícročia ?) uchovávajú moc, charizmu, myšlieny, veľkosť. Čo je najzaujímavejšie, nevedel ich zlomiť ani neúspech, či dočasný pád o niekoľko priečok nižšie, ako patrili. Takýto prepad trval aj niekoľko generácii.. Nech sa nám tento svet páči, alebo nie, vždy budú ľudia rovný a „rovnejší", alebo inak: „čo je dovolené Jupiterovi, nie je oslovi." A je to tak dobre.Erb kniežat de Croy s reťazou rádu zlatého rúna
Zdroje:
1) Dummelth Dezso : Álmos az áldozat (Álmoš, obeť)
2) Dummelth Dezso : Az Árpádok nyomában (Po stopách Árpádov)
4) http://fr.wikipedia.org/wiki/Genéalogie_des_Árpád
5) www.radixforum.com/surnames/Crouy-Chanel
6) Juliet Barker : Agincourt