Zlatá doba Striebornej ruže - 1. časť

Autor: Mildi <(at)>, Téma: Šlechta, Vydáno dne: 26. 10. 2008

Páni z Landštejna so znakom striebornej ( bielej ) ruže v erbe boli súčasťou významného českého rozrodu Vítkovcov, ktorí sa v období posledných Přemyslovcov a prvých Luxemburgovcov aktívne zapájali do politiky Českého kráľovstva, a v tomto období častých mocenských zmien, sa snažili postúpiť čo najvyššie v mocenskom rebríčku.
Z tohto ich obdobia máme len kusé listinné informácie a popisy dobových kroník, častokrát poznamenané osobným názorom autora a občas aj nepresnou interpretáciou. Tento článok si nekladie za úlohu vedecky exaktne, len striktne na základe dochovaných dokumentov, rekonštruovať dejiny rodu. Jeho cieľom je populárne opísať pravdepodobnú genézu rodu, životy, ciele, pohnútky a uvažovanie niektorých jeho príslušníkov v kontexte českých dejín. Mnohí historici často hodnotia jednotlivých príslušníkov českých šľachtických rodov len na základe ich ochoty pomáhať, resp. podrobiť sa cieľom panovníka bez ohľadu na ich osobné a rodové snahy. Cieľom tohto článku je práve snaha trochu obrátiť pohľad na príslušníkov českej šľachty - v tomto prípade pánov z Landštejna, aby sme sa pokúsili pochopiť ich rozmýšľania a konanie. [Z dôvodu ľahšieho čítania pre českých čitateľov sú mená, dátumy a tituly uvádzané po česky; z dôvodu oddelenia historicky doložených faktov od úvah autora sú úvahy v texte zvýraznené kurzívou. Ďakujem za pochopenie. ]

Za zakladateľa rodu pánov z Landštejna (z Třeboně) je označovaný Vítek z Klokot, jeden zo synov Vítka z Prčice, ktorý je považovaný za legendárneho predka juhočeského šľachtického rozrodu Vítkovcov. O Vítkovi z Klokot máme len sporé informácie z jednotlivých dokumentov tej doby. Podľa predikátu vlastnil sídlo Klokoty a jeho ďaľšie majetkové aktivity smerovali južnejšie, najmä do oblasti třeboňskej panvy.

Táto oblasť bola v období prelomu 12. a 13. storočia z českej strany slabo osídlovaná, čo využívali kolonizátori z rakúskej strany (najmä Kuenringovci a nimi podporovaní cisterciatski mnísi z kláštora v Zwetli), prenikaním na formálne české územie. Tento trend vyvolával samozrejme rozpory, ktoré neboli vtedajší českí panovníci schopní mocensky riešiť, preto napr. knieža Bedřich daroval časť Vitorazska významnému rakúskemu ministerialovi Hadmarovi z Kuenringu ako léno, aby aspoň formálne zachoval právny stav a autoritu českého vládcu. Vítek z Klokot získal prvé územia v okolí Třebone buď vyženením alebo kúpou od kláštora v Zwetli, ktorý mohol byť v tom období vo finančnej núdzi ( napr. keď Euphémia z Pottendorfu, pôvodom z Kuenringu, začala mať voči nemu finančné požiadavky). Pri finančných problémoch sa asi kláštor ako prvých zbavoval majetkov mimo územia Rakúska, čo využívali najmä Vítkovci. Vítek z Klokot zomrel pravdepodobne pred rokom 1253, nakoľko od tohto roku figurujú v dostupných listinách už len jeho deti.


Pečať Vítka z Klokot (1250)

Vítek z Klokot mal podľa zachovaných listinných dokumentov troch synov Vítka, Pelhřima, Ojířa a štyri dcéry: Ľudmilu (Lidmilu), Kateřinu, Gertrúdu a Jutu.

Syn Vítek sa stal predkom rodu pánov ze Skalice, nakoľko majetkovo držal vo svojich rukách jeden z pôvodných vítkovských majetkov Skalicu, ktorá sa nachádzala na brehu rieky Lužnice severne od Soběslavi. O jeho prvých potomkoch máme minimálne informácie, tušíme, že používali hlavne predikát ze Skalice a po vymretí hlavnej landštejnskej vetvy začali používať aj predikát z Landštejna (Želečská odnož Landštejnovcov).


Pečať Vítka ze Skalice (1265)

Ďalší syn Pelhřim so svojim bratom Ojířom spoločne držali v majetku třeboňské panstvo, ktoré sa snažili rozširovať v spolupráci s ostatnými príslušníkmi vítkovského rozrodu. Pelhřim mal dvoch synov Voka a Sezemu. Nakoľko v dostupných archívnych dokumetoch posledné zmienky o ňom končia okolo roku 1250, je možné predpokladať, že Vok krátko po tomto roku umiera a dedičmi jeho majetku sa stali jeho synovia, resp. časť majetku prevzal jeho brat, tretí syn Vítka z Klokot - Ojíř ze Svin.
Podľa predikátu bol Ojíř držiteľom mestečka Sviny (Trhové Sviny) a podľa dochovaných listín spolu s Pehřimom aj spolumajiteľom mesta Třeboň.


Spoločná pečať Voka a Ojířa z Třebone (1261)

O Ojířovi máme v porovnaní s ostatnými členmi rodu výrazne viac dobových informácii a preto je možné tvrdiť, že bol z detí Vítka z Klokot politicky najaktívnejším a po úmrtí Pelhřima sa stal zároveň vodcom landštejnovsko-třeboňského rodu.

Ojíř sa preslávil ako odvážny bojovník, ktorý zároveň dokázal efektívne využívať rodinné kontakty, sobášnu politiku a prípadne zlú situáciu iných na majetkové a mocenské pozdvihnutie svojho rodu. Prvé listinné zmienky o Ojířovi máme z roku 1253, kedy je listinne uvedený v Prahe spolu s Vítkom ze Skalice.
Ak predpokladám, že právna dospelosť ( aj právo podpísovať listiny ) bola v tom období akceptovaná okolo15. roku života dotyčnej osoby, tak je možné usudzovať, že sa Ojíř narodil asi ešte pred rokom 1238.

Od nástupu Přemysla Otakara II. na český trón ho Vítkovci na začiatku aktívne podporovali, najmä v jeho snahách o pripojenie rakúskych území k českému kráľovstvu, nakoľko častokrát mali rodinné väzby a vlastnili majetky aj na rakúskej strane hranice.
Přemysl Otakar II. sa po svojom nástupe predstavil ako aktívny reformátor, nositeľ novej rytierskej kultúry a cieľavedomý rozširovateľ Českého kráľovstva čo určite spolu s jeho charizmou priťahovalo mnohých českých šľachticov, ktorí tušili v službe Přemyslovi aj šancu rozšíriť svoje majetky. Z Vítkovcov boli Přemyslovi Otakarovi II. najbližší (možno hovoriť asi o priateľskom vzťahu) Vok z Rožmberka, ktorý zastával dôležité úrady v Čechách ako aj na rakúskych územiach, a Vítek z Hradce.
Přemysl Otakar II. sa ešte ako následník českého trónu oženil v dubnu 1252 s vyše 50 ročnou Markétou Babenberskou, sestrou nebohého rakúskeho vojvodu Fridricha II. Babenberského, ktorý zomrel bez mužských dedičov. Hlavným cieľom tohto sobáša bola získanie rakúskeho dedičstva. O rakúske územia mal ale záujem aj uhorský kráľ Belo IV., ktorý v rámci tejto snahy zorganizoval sobáš svojho príbuzného Romana Haličského s Gertrúdou neterou Fridricha II. Bábenberského. Rozhodnutie o výbere nového vladára zobrala do svojich rúk rakúska šľachta (najmä páni z Kuenringu a z Lichtensteinu), ktorá asi po zlých skúsenostiach s východným susedom radšej ponúkla vládu v Rakúsku Přemyslovi Otakarovi II. (meno Otakar údajne prijal Přemysl až po získaní Rakúska).
Belovi IV. sa ušla len časť Štajerska, čo ho neuspokojovalo a bolo jasné, že vojenské konflikty medzi Přemyslom Otakarom a uhorskými vládcami nenechajú na seba dlho čakať. V tomto období sa pri vojenských akciach Přemysl Otakar II. spoliehal najmä na vojenskú silu českej šľachty ( ťažká rytierska jazda ). Medzi jeho najvernejších šľachtických spojencov a vojenských veliteľov patrili najmä Oldřich z Drnholce, Bavor z Bavorova a vítkovec Vok z Rožmberka. Práve Vok z Rožmberka bol od roku 1255 najvyšším maršálkom českého kráľovstva a od roku 1256 hornorakúskym zemským správcom. V svojich službách pre Přemysla Otakata II. využíval hlavne svojich príbuzných z rozrodu vítkovcov ako aj príbuzný rod pánov zo Schauenburku ( z tohto rodu pochádzala jeho manželka Hedviga ).
Prvé dochované správy o vojenských aktivitách Ojířa ze Svin sú z neúspešnej výpravy Přemysla Otakara II. proti Bavorsku roku 1257, ktorú asi viedol Vok z Rožmberka.

Přemysl Otakar pri útoku na Jindřicha Dolnobavorského riešil viacero problémov. Jedným z nich bola podpora svojho blízkeho súputníka z detstva Filipa Korutánskeho na post salzburského arcibiskupa, pričom vojvoda Jindřich Dolnobavorský naopak podporoval na tento post protikandidáta Oldřicha Sekovského. Ďaľším problémom boli hraničné spory ale v pozadí najmä snaha čo najskôr vojensky vyradiť Jindřicha Dolnobavorského – spriazneného s uhorským kráľom Belom IV., aby nebol Přemyslovi nebezpečný od chrbta pri očakávanom vojenskom konflikte s Uhorskom. Přemysl Otakar veril v svoju vojenskú silu, ktorú krátko predtým demonštroval úspešnou križiackou výpravou proti pobaltským pohanom. Pri načasovaní útoku na Bavorsko rátal aj s problémami u Witelsbachovcov, nakoľko brat Jindřicha Dolnobavorského, falchrabě Ludvík bol vtedy zamestnaný na Rýne. Ďaľšou zdanlivou výhodou Přemysla Otakara mala byť krátka doba od vyhlásenia vojny Jindřichovi s následným vpádom českého vojska do Bavorska. Přemysl použil ako východiskové územie práve Salcburské arcibiskupstvo, odkiaľ začal svoju ofenzívu. Rýchlo obsadil opevnené body na rieke Inn mestečká Neuburg a Schärding a začal s rabovaním postupovať na mesto Landshut, vtedajšie sídlo jeho protivníka.
Na Přemyslovo prekvapenie sa zo sľubne vyzerajúceho dobrodružstva stala skoro fatálna pohroma. Keď sa české vojsko aj s narabovanou korisťou priblížilo k Altfraunhofenu, stretlo sa so silným a dobre manévrujúcim vojskom Jindřicha Dolnobavorského, posilneného aj o jednotky jeho brata rýnskeho falkhraběho Ludvíka. Jindřich Dolnobavorský vyzval Přemysla Otakara na otvorenú bitku. Přemysl túto výzvu pri danom rozložení síl neprijal a radšej uzavrel krátke prímerie, počas ktorého začal rýchlo ustupovať. Jeho rýchly ústup smeroval k mostu cez rieku Inn pri meste Mühldorf. Snažil sa čo najskôr prejsť cez rieku, za ktorou mal lepšie šance odolávať protivníkovi.
Přemyslovým jednotkám sa nepodarilo odpútať od nepriateľa a problémy začali pri prechode mosta cez Inn. Přemysl vyčlenil časť jednotiek, aby chránili prechod hlavných síl cez rieku. Keď sa jeho oddiely snažili čo najrýchlejšie prejsť cez most, tento neudržal ich váhu a zrútil sa. Časť vojska spolu s Přemyslom prešla na druhú stranu, časť sa utopila a väčšina ostala na ľavom brehu, kde sa niektorí snažili ukryť vo veži strážiacej prechod cez most a zvyšok vstúpil do mesta Mühldorfu. Časť Přemyslovho vojska ukrytého vo veži pri moste zahynula, keď falchrabě Ludvík nechal vežu podpáliť. Bavorské vojsko si ale nevedelo rady s hrdinsky bojujúcimi jednotkami za hradbami Mühldorfu. Po 9 dňoch sa bavorské sily dohodli s přemyslovskými jednotkami v Mühldorfe, že sa tieto vzdajú za sľub voľného odchodu aj so zavazadlami.
Medzi bojujúcimi za hradbami Mühldorfu sa spomínajú: Vok z Rožmberku, Ojíř ze Svin, Smil z Lichtemburka, Častolov z Frýdlantu, Diviš ze Všechrom, Vilém z Podebrad, Beneš z Benešova, Purkard z Janovic, Oldřich Zajíc z Valdeka, Jenec z Doblína, Oldřich z Rožmitálu, Vikard z Terny, Dluhomil z Nabočan ale i rakúski páni Albero a Jindřich z Kuenringu, Oldřich z Lobenšteinu, Oldřich z Kappely, Ludvik z Celkinku a Sighart z Biber.

Pre mladého Ojířa bolo veľkou cťou vyznamenať sa v boji práve s takými významnými pánmi, čím zároveň získal nielen slávu ale aj osobné kontakty.

Postavenie Voka z Rožmberku na dvore Přemysla Otakara II. sa naďalej zlepšovalo a vyvrcholilo udelením Ráabskeho hrabstva Vokovi v léno. Toto vyznamenanie sa udialo v tábore u Lávy nad Dyjou v júni 1260, kde sa zbierali Přemyslové vojská na vojnového ťaženia proti Uhorsku. Ojíř ze Svin je uvádzaný ako svedok tohto majetko-právneho aktu.
Týmto krokom sa Přemysl snažil jednak si zaviazať Voka a vítkovcov a zároveň udelovaním odúmrtí v rakúsku českým šľachticom a českých lén rakúskym zmazávať rozdiely medzi českými a rakúskymi územiami. Vyznamenanie najvýznamnejšieho z vítkovcov sa Přemyslovi oplatilo v nasledujúcich bojoch.


Romantizovaný obraz dvora Přemysla Otakara II.

Ťaženie proti Belovi IV. a jeho synovi Štefanovi sa pre Přemyslovské vojsko nezačalo šťastne. Uhorské vojsko táborilo na ľavom brehu rieky Moravy a přemyslovské vojsko sa zbieralo u Lávy. Mladší uhorský kráľ Štefan s časťou vojska (kumánskou jazdou) prekročil rieku Moravu a chcel napadnúť zbierajúce sa jednotky českého kráľa. Štefanova jazda prišla až k ležovisku českého vojska pri Stožci, čo samozrejme spôsobilo v českom tábore poplach a ako reakciu snahu o protiúder. Štefanové kumánské jednotky sa dali na útek. Niektorí rakúski šľachtici sa rozhodli ich prenasledovať (páni z Hardeka, Kadolt Sirotek, Oldřich Kraft) a pri prenasledovaní si nevšimli pripravované obkľúčenie zo strany Štefanových jednotiek. Obkľúčené jednotky prenasledovateľov, bez ohľadu na šľachtické postavenie pánov, boli kumánmi zmasakrované do posledného vojaka (Kumáni nikoho nebrali do zajatia). Táto udalosť silne otriasla vojskom Přemysla Otakara II.
Hlavné vojská oboch protivníkov sa stretli až pri brehu rieky Moravy, pričom uhorské vojsko táborilo na ľavom brehu a české vojsko na pravom brehu.
Vyvrcholením tohto vojenského konfliktu bola známa bitka pri Kressenbrune 12. července 1260. Priebeh tejto bitky bol neštandardný. Obe vojská držali svoj breh Moravy a bola jasné, že keď sa ktorékoľvek z nich pokúsi prejsť na druhý breh, bude v tom čase značne zraniteľné. Preto Přemysl navrhol uhorským protivníkom, že sa stiahne od brehu na svojej strane, aby uhorské vojsko mohlo celé prejsť na druhú stranu a na druhý deň si zmerajú sily. Podľa dohody zo dňa 12. července Přemyslovo vojsko ustúpilo od brehu, aby uhorské vojsko mohlo prejsť. Viaceré Přemyslove jednotky využili tento deň pokoja a rozišli sa po okolí zháňať zásoby.
Z uhorského vojska ako prvé prekročili Moravu jednotky mladého kráľa Štefana. Tieto jednotky sa ale začali správať útočné voči rozptýleným Přemyslovým jednotkám a snažili sa v polkruhovej zostave obkľúčiť ich tábor.
Po skúsenostiach s nečestným správaním jednotiek mladého kráľa Štefana pri Stožci to bolo vážne ohrozenie Přemyslovho vojska, ktoré nebolo na napadnutie pripravené. Na šťastie pre Přemysla, sa v kritických momentoch prejavila odhodlanosť a bojaschopnosť niektorých jeho jednotiek. Konkrétne vojenské sily, ktoré priviedol Vok z Rožmberka, a to najmä vojenské kontingenty, ktoré viedli českí páni Oldřich z Hradce, Budivoj z Krumlova, Ojíř ze Svin a rakúski páni ze Schauenberku ( príbuzní Voka z Rožmberka ). Tieto jednotky ťažkej jazdy sa urýchlené zoskupili a vyrazili proti ľahkej uhorskej jazde obkľučujúcej český tábor. Vokovi železní rytiery rozrazili Štefanové jazdecké jadnotky a zahnali ich na útek. K týmto českým jednotkám sa následne pridala aj hlavná časť Přemyslovho vojska pod vedením Jaroša z Poděhús, ktorá ničila uhorské vojenské sily na rakúskom brehu Moravy ako aj uhorské vojsko práve prechádzajúce rieku. Zavŕšením uhorskej porážky bolo prebrodenie rieky Moravy jednotkami Boreša z Riesenburku a následné obsadenie uhorského tábora. Táto porážka významne upevnila postavenie českého kráľa nie len voči Uhorsku ale aj v celom stredoeurópskom priestore.

Z hľadiska Ojířa ze Svin to bolo už druhý krát, čo svojou vojenskou pomocou pomáhal Přemyslovi Otakarovi II. tak povediac zachraňovať kožu, za čo zrejme očakával jeho priazeň.

V období tesne po bitke u Kressenbrunu sa asi naozaj tešili vítkovci priazni Přemysla Otakara II., pričom Vok z Rožmberku sa stal hajtmanom Štajerska a aj Ojíř ze Svin sa snažil pohybovať v blízkosti kráľovského dvora. V tomto období sa asi aj vďaka postaveniu Voka z Rožmberku ako pána v hrabstve Ráabs stal pánom ( možno len purkrabím ) na hrade Landštejne Oldřich z Lomnice (Landštejnsko a Novobystřicko vtedy patrilo do hrabstva Ráabs).

Románske jadro hradu Landštejna Tento šľachtic patril pravdepodobne k Vítkovcom, ale nie je doteraz možné presne ho rodovo identifikovať (niektoré pramene naopak Oldřicha považujú pôvodom za Rakúšana – údajný správca kláštora v Zwetli s kosoštvorcami v erbe). V polovici roku 1262 umiera Vok z Rožmberka, ktorý zanechal po sebe 2 maloletých synov Vítka a Jindřicha. Vedenia rodu z Rožmberka sa ujala ich matka Hedviga zo Schauenburku, ktorá ale nemohla plnohodnotne nahradiť vplyv svojho manžela u českého kráľa. Z vítkovcov sa snažil byť novým vodcom Oldřich z Hradce, ktorý aj dosiahol funkciu kráľovského podkomořího ale pôvodne postavenie pre vítkovcom sa mu už nepodarilo získať. Ojíř ze Svin sa taktiež snažil využiť svoje zásluhy na získanie postavenia na dvore Přemysla Otakara. Možno videl šancu, ktorá vznikla, keď sa Přemysl Otakar v roku 1264 druhý krát oženil s Kunhutou Mačevskou. Kunhuta bola údajne vychovávaná aj Ojířovou sestrou Lidmilou a cez tento kontakt mohla viesť aj Ojířova cesta k dvoru Přemysla Otakara II.


Pečať Lidmily z Hrádku (1265)

Z dobovývh listin sú známe 4 sestry Ojířa ze Svin – Lidmila, Kateřina, Gertrúda a Jutta (Jitka). Lidmila bola vydatá za Markvarta z Hrádku (Nové Říše), Jutta bola manželkou Kuna z Kováňe a Gertrúda mala za manžela Viléma ze Žinkov (syn Protivy z Potštejna, purkrabí na Přimde v rokoch 1263 až 1269). Tieto Ojířove sestry boli aktívne pri podpore vzniku cisterciackeho kláštora v Pohledu, ktorého abatyšou sa stala Kateřina a členkami konventu sa stali aj Lidmiline dcéry Alžbeta-Eliška a Velena, schovanky kráľovny Kunhuty. Na zabezpečenie podpory a ochrany kláštora žiadali sestry asi spolu s Ojířom podporu od kráľa a kráľovny. Túto podporu kráľovského páru pre nový kláštor sa im podarilo získat v roku 1265. Pečať Lidmily z Hrádku (1265) Z mocenského hľadiska, napriek Oldřichovým a Ojířovým snahám, Vítkovci začali postupne strácať svoje postavenie. Hlavným dôvodom bola zmena politiky Přemysla Otakara II. voči šľachte na jeho územiach, snaha oslabiť jej postavenie a byť od nej čo najviac nezávislý.

Zostrená politika voči šľachte sa prejavila najprv v novozískaných územiach (napr. potláčaním šľachty v Štajersku), ale postupne začal Přemysl obmedzovať aj práva českej šľachty najmä zásahmi do jej majetkov formou revindikačných úkonov a výmenou majetku šľachty za iné kráľovské, pokiaľ sa to Přemyslovi zdalo strategicky výhodné.
V južných Čechách za prvý silne obmedzujúci krok voči Vítkovcom možno považovať založenie kláštora Zlatá Koruna v roku 1263. K tomuto kláštoru patrilo veľké územie – hvozd, ale poloha samotného kláštora bola možno zámerne vybraná excentricky blízko Českého Krumlova a tak obmedzovala hlavne pánov z Krumlova.
Založenie mesta České Budejovice v roku 1265 spočiatku nevyzeralo vyslovene ako nepriateľský akt voči Vítkovcom (najmä Rožmberkovcom), lebo to bolo odôvodniteľné posilnením strategického južného smeru v období opakujúcej sa vojny s bavorským vojvodom. Následné privilégia tohto mesta ale začali mať negatívny vplyv na hospodárske postavenie okolitých majetkov Vítkovcov (napr. právo skladu), a najmä vybudovanie silného kráľovského hradu Hluboká, ku ktorému patrilo aj rozsiahle kráľovské panstvo bolo silným zásahom (klinom) do dŕžav Rožmberkovcov.
Tieto prvé Přemyslove zásahy do vítkovskej enklávy možno ešte priamo nemali negatívny vplyv na majetky Ojíře ze Svin, ale následné založenie královského mesta Běchyne v roku 1268 a Hradište niekedy v rokoch 1270-1272 už začali vytvárať reťaz, ktorá oddeľovala majetkové oblasti landštejnovcoch v južných Čechách od ich pôvodných majetkov.
Séria týchto zásahov Přemysla Otakara II. začala byť chápaná ako úmyselné nepriateľské kroky a stavala Vítkovcov do opozície voči Přemyslovi. V roku 1269 stráca Oldřich z Hradce svoj úrad podkomořího a aj meno Ojířa ze Svin sa už nenachádza na kráľovských listinách.
V rokoch 1272 a 1274 sa Vítkovci stretli na spoločných poradách. V roku 1272 bolo asi hlavnou témou zasahovanie Přemysla Otakara II. do dŕžav Vítkovcov. Ale v roku 1274 sa objavila aj nová téma - aktuálna zahranično-politická situácia, ktorá vznikla zvolením Rudolfa Habsburského za římsko-nemeckého kráľa.
Na tomto stretnutí třeboňsko-landštejnskú vetvu zastupoval Ojíř ze Svin, pánov z Krumlova zastupoval Záviš z Falkenštejna spolu s bratmi, rožmberkovci boli zastúpení ešte nezletilými Jindřichom a Vítkom a aj ich rodinne spriaznenými pánmi zo Schauenberku. Tieto stretnutia svedčia o snahe Vítkovcov koordinovať svoj postup ako aj o vplyve rakúskych spriaznených rodov na rozhodovanie Vítkovcov. Meno Ojířa ze Svin je možné nájsť v rokoch 1272 až 1274 na listinách, kde svedčí pri majetkovo-právnych úkonoch mladých Rožmberkovcoch. V tomto období sa zároveň Ojíř objavuje v listinách s predikátom z Klokot. Pravdepodobne toto sídlo získal ako dedičtvo a zdalo sa mu viac reprezantatívne, preto si ho dal na krátky čas do predikátu.

Rok 1274 bol zlomovým rokom pre postavenie Přemysla Otakara II. v európskej politike, pričom voľba Rudolfa Habsburského za římsko-nemeckého kráľa mu postavila neúprosného a cieľavedomého soka. Medzi vítkovcami sa začína presadzovať Záviš z Falkenštejna. Záviš z rodu krumlovských Vítkovcov (syn Budivoja) prišiel do Čiech z rakúskeho pomedzia, kde bol purkrabím na hrade Falkenštejne a asi aj ministerialom pasovského biskupa. Záviš bol rozhľadený, vzdelaný, sebavedomý človek s rytierskym vystupovaním, ktorý dokázal k sebe pripútať pozornosť a mal snahu a schopnosti stúpať čo najvyššie v mocenskom rebríčku. Záviš sa asi pokúšal okolo roku 1274 nájsť cestu k českému panovníkovi (tým aj vylepšiť vzťahy), ale na rozdiel od Voka z Rožmberku sa mu to nedarilo.

Pre Ojířa bol Záviš asi zaujímavým rovestníkom a možno aj partnerom, ktorý mal podobné rozmýšľanie a ciele ako on sám.

Rudolf Habsburský po svojom zvolení za římsko-nemeckého kráľa chápal, že jeho najväčším sokom je práve Přemysl a preto začal hľadať všetky cesty ako jeho postavenie oslabiť. Hlavným jeho cieľom bolo odňať Přemyslovi rakúske územia a preto sa snažil destabilizovať vnútornú situáciu v Přemyslových lénnych územiach ( Rakúsko, Štajersko, Korutánsko, ... ) ako aj v samotných Čechách.
Přemysl si asi hneď od začiatku neuvedomil akeho ťažkého a záludného súpera má v osobe Rudolfa Habsburského a asi ani neveril, že môže mať veľké problémy aj s vlastnou šľachtou, preto pravdepodobne ani neuvažoval o ústupkoch voči českej šľachte, aby si ju stabilizoval na svojej strane. Jeho chápanie kráľovskej moci boli centralistické, českí šľachtici mali byť jeho vernými vazalmi, naslovo poslušní jeho príkazom.
Reálna situácia už ale bola iná. Vysoká šľachta si zvykla na svoje postavenie spoluhráča aj v dôležitých politicko-správnych otázkach a navyše posledné majetkové a nátlakové mocenské obmedzenia, straty majetkov resp. výmeny vynucované Přemyslom ju stavali do opozície proti svojmu kráľovi.
Mocenské rozpory medzi Přemyslom Otakarom a Rudolfom Habsburským logicky smerovali do vojenského konfliktu. Rudolf sa na mocensky boj s Přemyslom dobre diplomaticky pripravoval a využíval všetky prostriedky ako Přemysla oslabiť. Pomocou ním režírovaného ríšskeho snemu v Augsburgu Rudolf uvalil na Přemysla ríšsku kliatbu (Oberacht). Zároveň sa začal politický boj o podporu pápeža. Aj tento boj vyhral Rudolf, keď nový pápež Inocenc V. v obave, že Rudolf bude mať snahu posilniť svoje postavenie v Taliansku (cisárska korunovačná jazda do Ríma), mu dal radšej voľnú ruku v jeho mocenských aktivitách v Rakúsku. Obaja súperi začali zbierať vojenské sily z dôvodu vojenského stretu. V roku 1276 Rudolf tiahol so svojimi spojencami na rakúske územia, ktoré dal v léno svojmu synovi Albrechtovi. Cestou zbieral podporu v krajoch, ktorými prechádzal. Samozrejme aj Přemysl musel zbierať a presviedčať rakúskych spojencov, aby mu ostali verní.

V říjnu 1276 vo Freistadte keď Přemysl presviedčal rakúsku šľachtu, aby mu ostala verná, mu Vítkovci spolu s Schauenberkovcami ešte zachovali loajalitu. Zmena v postoji Vítkovcov nastala až keď sa Rudolf v svojom ťažení priblížil k Viedni koncom října 1276. Pravdepodobne, keď sa Schauenberkovci rozhodli prestať podporovať Přemysla, odklonili sa od neho aj Vítkovci a pod vedením Záviša z Falkenštejna spolu s niektorými ďaľšími rodmi (páni z Riesemburka) povstali proti Přemyslovi a snažili sa zničiť nové kráľovské sídla, ktoré Přemysl mocensky vklinil medzi ich panstvá.

Táto vzbura Vítkovcov bola v roku 1276 možno poslednou kapkou, ktorá prinútila Přemysla pri jeho ťažení na Viedeň, poddať sa Rudolfovi (podpísanie dohody). Přemysl mohol asi tažko úspešne vojensky vzdorovať Rudolfovi, keď mu doma vypukla vzbura, zároveň bol pod cirkevnou ako aj ríšskou kliatbou a vojensky tiež nemal pri Viedni voči Rudolfovi prevahu.
Podpísaná dohoda medzi Přemyslom a Rudolfom zabezpečovala pre vzbúrencov amnestiu. Napriek zdanlivému mieru medzi Přemyslom a Rudolfom, ostala medzi nimi situácia napätá ( napriek ďaľším jednaniam a dohodám ) a obaja vedeli, že k ich rozhodujúcemu ozbrojenému stretu raz určite príde. Rudolf systematický podporoval všetky prejavy neposlušnoti českej šľachty voči Přemyslovi a tak čoraz viac destabilizoval jeho silu v Českých zemiach.
V tomto smere mu hrali Vítkovci do karát, lebo neustále útočili na kráľovské majetky, ktoré zasahovali do ich lén. Typickým príkladom je napadnutie Českých Budejovíc ozbrojencami Jindřicha a Vítka z Rožmberka 16. mája 1277 (synovia Voka z Rožmberka) spolu s ozbrojencami Ojířa ze Svin. Podobne asi bolo Vítkovcami zničené mestské osídlenie pri dnešnom Tábore – bývalé Hradište.

Môžeme len hádať čo presne očakávali Vítkovci od svojej podpory Rudolfovi Habsburskému. Niektorí historici naznačujú aj možnú snahu o vytrhnutie vítkovských území od koruny českej a vytvorenie nezávislého územia podriadeného priamo římsko-nemeckej říši.
Tieto úvahy sú ale asi príliš nadsadené a predpokladám, že vítkovci chceli hlavne využiť Přemyslove problémy a jeho oslabenie, aby zničili alebo aspoň oslabili kráľovské domény zasahujúce do ich majetkov a zároveň možno očakávali, že podporou Rudolfovi si vyslúžia aj nové majetky na rakúskej strane hranice.
Přemysl Otakar II. spočiatku na akcie vítkovcov vojensky nereagoval a Rudolf Habsburský stále vystupoval ako ich ochranca a to dávalo Vítkovcom stále viac odvahy v ich počínaní.

Nepriaznivá zahranično-politická situácia Přemysla Otakara II. sa ale začala meniť v roku 1277, kedy čoraz viac Rudolfových spojencov z roku 1276 pochopilo, že ani žitie pod železnou rukou Habsburgovcov nie je to po čom túžia. Dolnobavorský vojvoda začal uvažovať o odklone od Rudolfa (nedostal sľubované Horné Rakúsko) a aj rakúska šľachta spolu s viedenským meštianstvom začali uvažovať ako sa Rudolfovej moci zbaviť. K Přemyslovi sa začali prikláňať niektorí rakúski šľachtici (jednoznačne Přemyslov zať Jindřich z Kuenringu) a vo Viedni sa pripravovala vzbura proti habsburskej nadvláde. Vzbura bola predčasne odhalená a potlačená, hlavní protagonisti vzbury mešťan Paltram a Jindřich z Kuenringu museli utiecť.
V tomto období, na konci roku 1277 sa Přemysl odhodlal vojenským zásahom tvrdo zaútočiť proti rebelujúcim vítkovcom. Ozbrojenou mocou obsadil Jindřichov Hradec, pánovi Oldřichovi z Hradce odňal Jindřichov Hradec a udelil mu dedinu Buk, vyhnal do rakúskeho exilu Záviša z Falkenštejna spolu s jeho súrodencami a Ojířom ze Svin, pričom ich majetky prepadli korune. Rožmberkovci sa Přemyslovi poddali a prisahali mu vernosť.
Zdá sa, že k Rožmberkovcom mal Přemysl iný prístup ako k ostatným Vítkovcom. Možno to spôsobil sentiment k ich otcovi Vokovi z Rožmberka alebo jednoducho nechcel vyostriť vzťah k pánom zo Schauenberku, o ktorých podporu usiloval v nasledujúcom boji s Rudolfom Habsburským.
Pre Ojířa bolo asi precitnutím do reality poznanie, že Rožmberkovci spolu so Schauenberkovcami najprv viedli vítkovcov do akcii proti Přemyslovi a nakoniec sa s ním zmierili. Môžeme predpokladať, že Záviš s Ojířom sa cítili zradení zo strany Rudolfa Habsburského, ktorý najpr deklaroval ich ochranu ale pri zásahu Přemysla Otakara pre nich ani prstom nepohol. Ojíř pochopil, že boli len pešiakmi na Habsburgovej šachovnici a pri tejto „hre“ stratil všetky svoje majetky (nevieme o žiadnych jeho majetkoch v Rakúsku), o získavanie ktorých sa tak veľmi usiloval.
O osudoch ďaľších členov třeboňsko-landštejnského rodu (potomkovia po Pelhřimovi a Vítkovi ze Skalice) nemám z tohto obdobia konkrétne informácie.
Ojíř trávil obdobie svojho vyhnanstva spolu so Závišom asi na niektorom zo Závišových majetkov. Pravdepodobne sa pohybovali v pohraničných územiach, kde sa už časť rakúskej šľachty začala prikláňať naspäť k Přemyslovi. Je možné, že zvažovali aj možnosť znovu sa pridať k Přemyslovi, ak by im to pomohlo získať naspäť ich majetky v Čechách (napr. prostredníctvom Jindřicha z Kuenringu).
Niektoré historické pramene hovoria, že Záviš ponúkal pred bitkou na Moravskom poli pomoc Přemyslovi, ktorý jeho pomoc odmietol a so zradcom odmietal rokovať. Táto prípadná Závišova ponuka ale nie je historicky doložená ale ani vyvrátená.
Faktom je, že otvoreného vojenského stretnutia Přemysla Otakara s Rudolfom Habsburským na Moravskom poli sa Záviš s Ojířom nezúčastnili. Nepridali sa ani k Rudolfovi, čím si ho asi znepriatelili. Formálnym dôvodom pre neúčasť Záviša v Rudolfovom vojsku mohla byť aj skutočnosť, že samotný Záviš bol (kedysi) ministerialom dolnobavorského vojvodu, ktorý sa priamo k Rudolfovi tiež nepridal.

V Přemyslovom vojsku sa bojov zúčastnil mladý Jindřich z Rožmberka. Rozhodnutie na koho stranu sa postaviť bolo asi tažké aj pre rakúske rody spriaznené s Vítkovcami. Niektorí príbuzní Vítkovcov podporovali Přemysla, ale napr. u Kuenringovcov došlo k názorovému rozdeleniu. Přemyslov zať Jindřich z Kuenringu vojensky jednoznačne podporoval Přemysla ale napríklad jeho brat Albero bojoval na strane Rudolfa Habsburského a v bitke na Moravskom poli aj padol.
Přemysl Otakar II. na Moravskom poli 26. srpna 1278 bitku prehral vďaka tomu, že v rozhodujúcich momentoch boli jeho jednotky zboku napadnuté malou jednotkou, ktorú na priľahlom vršku ukryl Rudolf Habsburský. Táto jednotka spôsobila v Přemyslovom vojsku paniku, pričom Přemyslova záloha (poľské a sliezske jednotky) sa boja prakticky ani nezučastnila a pri tomto útoku ušla z bojiska.
Možno, keby mal Přemysl vo svojom vojsku viac takých odhodlaných bojovníkov ako boli Ojíř ze Svin a Záviš z Falkenštejna, bola by bitka skončila iným výsledkom. História ale neuznáva keby, preto môžeme len konštatovať, že Přemysl Otakar II. zomrel na bojisku hrdinskou smrťou. Usmrtili ho vojaci Bertholda Schenka z Emerberka, ktorý nezobral Přemysla do zajatia ale nechal ho usmrtiť asi z pomsty za smrť svojho brata, popraveného práve na príkaz Přemysla Otakara II..

Následné bezvládie v Čechách umožnilo Ojířovi návrat na svoje majetky. Dokladom o tejto skutočnosti sú listiny, kde sa uvádza, že už 29. září 1278 násilne vyhnal z fary vo Svinoch farára a nahradil ho svojim stúpencom.

Situácia v českom kráľovstve tesne po bitke na Moravskom poli bola nejasná, bez jasnej mocenskej autority. Kráľovna Kunhuta najprv povolala do Čiech Otu V. Braniborského (podľa doporučenia nebohého Přemysla) a keď sa s v ňom sklamala obrátila sa na Jindřicha Vratislavského (obsadil vojensky Kladsko), aby vládol ako poručník malého následníka trónu Václava II.
V týchto zlomových časoch sa nemecký patriciát v Prahe priklonil na stranu Otu Braniborského a otvoril mu brány mesta. V tom čase už Rudolf Habsburský ovládal veľkú časť Moravy a v druhej polovici října 1278 postupoval do centra Čiech až k Čáslavi. Kunhuta sa v núdzi uchýlila k premožitelovi svojho manžela k Rudolfovi Habsburskému a dohodla s ním pokrvné spojenie rodov, svatbu mladého Václava s Rudolfovou dcérou Jitkou ( Gutou ). Oto Braniborský už ale ovládal Prahu, centrálne a severné Čechy a s vojskom stál pri Kolíne a nebolo jasné, či príde k vojenskému stretu s Rudolfom alebo nie. Nakoniec sa obe strany rozhodli vyjednávať. Tieto vyjednávania sa uskutočnili asi v Čáslavi, ktorá bola Rudolfovým vojskom obkľúčená ale nadobytá. Za nemeckú ( Rudolfovu ) stranu rokovali Menhart hrabě Tyrolský a Fridrich purkrabí Norimberský, za stranu českú rokovali Bruno Olomoucký a Oto Šíp a k nim bol ako vrchný rozhodca určený Fridrich von Walchen salzburský arcibiskup. Výsledkom bolo rozhodnutie, že Oto Braniborský sa stal na 5 rokov poručníkom Václava II., Rudolf Habsburský dostal na 5 rokov do zálohy Moravu ( úhrada jeho vojnových výdajov ), Jindřich Vratislavský dostal doživotne Kladsko. Kunhute boli pridelené majetky na Opavsku, asi preto, že pôvodný pán vojvoda Mikuláš Opavský, bol v tom čase v uhorskom zajatí. Kunhute a malému Václavovi bol taktiež zaručený pobyt v Prahe.

Oto Braniborský sa ujal vlády v Čechách pričom na začiatku bol nezletilý Václav II. v Starom meste pražskom spolu so svojou matkou v ochrane mešťanov. Oto chcel mať mladého Václava pod svojou kontrolou. V únoru 1279 sa Oto dohodol o vydaní (vykúpení ) Václava od mešťanov a premiestnil ho aj s Kunhutou najskôr na pražský hrad a následne na hrad Bezdez.
Kunhuta aby sa dostala z kontroly Otu Braniborského ušla z Bezdezu a uchýlila sa na svoje majetky na Opavsku (Václav II. ostal v rukách Otu Braniborského). Proti neomalenej braniborskej vláde sa vytvoril odpor šľachty napr. Vítkovci ( spolu so Závišom ), Hynek Berka z Dubé ale aj skupina okolo novozvoleného pražského biskupa Tobiaša z Běhyne ( pán Purkart z Janovic, Zbyslav z Třeboune).
Otu naopak podporovali niektorí šľachtici ako Albrecht ze Žeberka a Sezima z Krašova. Nevyhnutne začali ozbrojené konflikty medzi znepriatelenými skupinami. Oto Braniborský z tohto dôvodu pred svojim odchodom do Barniborska povolal do Čiech bojovného braniborského biskupa Gebharta. Do Branibor so sebou odviezol malého Václava II., ktorý bol najprv držaný v Žitave a neskôr v Berlíne a Špandave.

V týchto pre české kráľovstvo tažkých časoch sa naopak darilo Ojířovi ze Svin. Obsadil svoje pôvodné majetky, pričom sa spolu s ostatnými vítkovcami zapájal do bojov proti Otovi Braniborskému.
Z dokumentov vieme, že sa zúčastňoval aj na práci zemského súdu, kde napr. v červenci 1279 bol svedkom na urovnaní sporu medzi Putou z Rýzmberka a Vyšehradskou kapitulou. V květnu 1279 ako Hogyrius de Gratzen svedčí na listine Alberta ze Stropnice, ktorý venuje kláštoru v Zwettli jednu dedinu. Zaujímavý je jeho nový predikát de Gratzen, ktorý dokazuje, že získava ďaľšie sídlo – Nové Hrady.

Toto sídlo pravdepodobne získal sobášom Kunhuty, dcéry Jindřicha z Kuenringu, so svojim synom Smilom asi krátko pred rokom 1279 (záznamy kláštora v Zwettli). Smil bol asi ešte nezletilý, preto týmto majetkom disponoval jeho otec Ojíř.
Týmto sobášom sa Ojířova rodina posilnila nielen majetkovo ale aj postavením medzi šľachtou, nakoľko Kunhuta bola vnučkou Přemysla Otakara II. (dcéra Jindřicha z Kuenringu a Elišky, nelegálnej dcéry Přemysla Otakara II.), čo prinieslo Ojířovmu rodu vyššiu dôstojnosť. Spojenie Jindřicha z Kuenringu, aktívneho podporovateľa Přemysla Otakara II. s rodom Ojířa ze Svin, aktívneho odporcu Přemysla Otakara II. je na prvý pohľad ťažko vysvetliteľné, nakoľko ak sa vyššie uvedený sobáš konal pred rokom 1279 musel byť asi rodinami dojednaný ešte počas Ojířovej emigrácie alebo krátko po bitke na Moravskom poli, kedy musel Jindřich z Kuenringu utiecť z Rakúska. Ojířové pohnútky prečo usiloval o tento sobáš svojho staršieho syna Smila sú ľahko pochopiteľné.
Neviem ale definovať čo viedlo Jindřicha z Kuenringu k dohode tohto manželstva. Bol k tomuto kroku asi aj dotlačený situáciou, keď po bitke na Moravskom poli mu Rudolf skonfiškoval majetky a sám Jindřich bol nútený ujsť z Rakúska alebo ho k Ojířovi viazali priateľské putá z minulosti. Možno bolo pre neho rozumnejšie časť svojich majetkov zachrániť pre svoju dcéru, tým že ju vydal za Ojířovho syna.
Sú to ale len dohady a skutočné pohnútky nepoznám. O Jindřichovi z Kuenringu sa vie, že zlomený zomrel v roku 1281 v Opave u Mikuláša Opavského (brat jeho manželky), ku ktorému sa s rodinou uchýlil. Po jeho smrti bola asi jeho manželka Eliška tretí krát vydatá (pred sobášom s Jindřichom z Kuenringu bola krátko vydataá za Oldřicha z Drnholce), tentokrát za Vikarta z Poľnej, ktorý bol purkrabím brnenského hradu. V tom období ale bola Přemyslová nemanželská dcéra Eliška už dosť zletilá a tento sobáš bol buď odmenou - vyznamenaním pre Vikarta z Polnej alebo snahou o životné zabezpečenie Elišky – nevlastnej sestry Václava II.

Ďaľšiu zmena predikátu u Ojířa sa objavuje v roku 1281 na darovacej listine Jindřicha z Rožmberka, kde je Ojíř uvedený ako Ojíř z Lomnice a prvý krát je uvedený aj jeho syn Smil aj keď zatiaľ bez predikátu.
Smil asi už dosiahol formálnu dospelosť a môžem z toho predpokladať, že sa narodil asi pred rokom 1266.


Pečať Ojířa z Lomnice (1281)

Nový predikát z Lomnice nám dáva tušiť, že Oldřich z Lomnice, pozdejšie Oldřich z Landštejna bol v roku 1281 po smrti a o dedictvo po ňom sa podelili naši landštejnovci. Ojíř preberá lomnické panstvo a landštejnské panstvo preberá Sezema jeden zo synov Pelhřima z Třebone, Ojířovho brata. Nevieme, či toto prevzatie majetkov bolo právne definované ako dedičstvo alebo landštejnovci tak trochu využilu dobu bezvládia a tieto majetky si jednoducho prisvojili (asi s podporou ostatných Vítkovcov).

Pečať Ojířa z Lomnice (1281) Ekonomická ako aj politická situácia v Čechách sa stávala stále viac neúnosnou aj pre českú šľachtu a preto sa ju pokúšala zmeniť skupina okolo novozvoleného pražského biskupa Tobiaša rokovaním s Otom Braniborským na jeseň roku 1280. Cieľom bolo dohodnúť s Otom Braniborským pravidlá vlády, kde by aj česká šľachta mala svoj vplyv. K dohode došlo koncom kvetna 1281 v kláštore sv. Klementa v Prahe. Vítkovská skupina sa nezúčastňovala rokovaní s Otom Braniborským ale takisto sa následne potrebovala zapojiť do mocenského rozhodovania a preto sa tiež následne pripojila k všeobecnému mieru.

O urovnaní vzťahu k Otovi Braniborskému svedčí aj listina podpísana ( pečatená ) na jar roku 1282 vo Viedni. Jindřich z Rožmberka v nej odstupuje za sumu 500 hrivien striebra hrabstvo Ráabs Habsburgovcom ( pre Rožmberkovcov už bolo neudržateľné ). Pre Rožmberkovcov to bola strata ale na druhej strane dosiahli výhodnú úpravu vzťahov s Habsburgovcami.
Na tejto listine Jindřich sľubuje dodržovať zmluvné podmienky, konkrétne službu Albrechtovi Habsburskému proti komukoľvek s výnimkou českého kráľa Václava II., Otu Btaniborského a Jindřichových príbuzných, kde sú v listine uvedení na prvých miestach Ojíř a jeho syn Smil z Lomnice, jeho svokor Mutina, prítomni sú Půta a Rous, bratia z Litic, Sezema z Landštejna ( syn Pelhřimov ), Beneš z Choustníka, Oldřich z Hradce, Vok z Třeboně, Vok a Jindřich z Krumlova. Jednoznačná deklarácia Otu Braniborského ako osoby, proti ktorej sa nebudú Rožmberkovci angažovať svedčí o ich priklone k dohode s Otom.
K celkovej pacifikácii krajiny sa asi nepripojil Záviš z Falkenštejna, ktorý išiel svojou cestou a asi v roku 1280 ponúkol svoje služby kráľovne Kunhute na Opavsku.
Toto spojenie Záviša s Kunhutou je na prvý pohľad tažko pochopiteľné, ale nie je vylúčené, že sprostredkovanie kontaktu Záviša na Kunhutu pomáhal zorganizovať Ojíř z Lomnice, nakoľko tento bol pre Kunhutu známou osobou, vďaka svojej sestre Ludmile z Ríše alebo Rožmberkovci, ktorí aj na Opavsku vlastnili majetky.

Hlavný dôvod úspechu Záviša u Kunhuty bol v jeho osobných vlastnostiach. Záviš bol bojovný, vzdelaný a galantný pán, akého Kunhuta v tomto období ako oporu veľmi potrebovala. Roku 1281 sa Závišovo postavenie u dvora Kunhuty legalizovala jeho menovaním za purkrabího na sídelnom hrade Kunhuty v Hradci nad Moravicí. V rokoch 1281 až 1282 sa z ich vzťahu kráľovne narodil syn Ješek. Sobáš Záviša s Kunhutou bol v tom období realizovaný potajme (bez súhlasu rodiny).
Prelom rokov 1281 a 1282 bol pre české kraje veľmi nepriaznivý aj z hľadiska neúrody, ktorá spôsobilá strašný hladomor. Snaha češkej šľachty na návrat mladého kráľa bola stále aktuálnejšia ale finančné požiadavky Ota Braniborského sa stupňovali. (Z pôvodných 15.000 hrivien striebra sa zvýšili na 20.000 hrivien striebra.) Na veľkonočné sviatky v roku 1282 priviedol Oto Václava do Čiech, ale nakoľko zbedačené Čechy neboli schopné mu poskytnúť požadovanú sumu, následne znovu odviedol mladého Václava do Drážďan. Vyjednávania pokračovali až napokon Ota Braniborský súhlasil s vydaním mladého Václava ale na pokrytie svojich požiadaviek dostal do zástavy Bezdez, Dečín, Most a Ústí n/L.
24. kvetna 1283 sa konečne mladý kráľ vrátil do Prahy. Privítať ho prišla aj šľachta, kde asi nechýbali ani Vítkovci.
Mocenských pák po príchode nezletilého Václava II. do Prahy sa chytila skupina šľachty okolo Tobiaša z Bechyně (Purkart z Janovic, Zbyslav z Třebouně, Zdeslav z Lemberka, Beneš z Vartemberka, Sezema z Krašova), ktorí sa najviac usilovali o návrat Václava do Čiech. S touto vládnucou klikou asi udržovala vzťahy aj časť vítkovcov a to najma páni z Rožmberka. O určitej spolupráci medzi Rožmberkovcami a Benešovicami svedčí listina z 28. kvetna 1283 (pár dní po návrate Václava II.), v ktorej Tobiáš predal niektoré dediny Jindřichovi z Příbenic (z Rožmberka), pričom ako prvým svedkom na tejto listine je Ojíř z Lomnice, kým ostatní Vítkovci (Sezema z Landštejna, bratia z Kosovej Hory) sú uvedení až na konci zoznamu svedkov.
O spoluprácu so skupinou pána Tobiaša z Bechyně sa ale neusilovala časť vítkovcov okolo Záviša z Falkenštejna, ktorá postupovala k moci svojou cestou.

Ojíř z Lomnice sa snažil v tomto období asi spolupracovať aj s Rožmberkovcami (možnosť pripojenia k vládnucej klike) a aj so Závišom (priateľstvo zo spoločného vyhnanstva).

Kunhuta sa hneď po príchode Václava II. do Čiech bála priamo prísť za svojim synom (dôvodmi mohli byť opustenie Václava pri jej úteku z Bezdezu a tajné zosobášenie so Závišom z Falkenštejna), preto mu najprv poslala list.

Situácia Kunhuty a Záviša na Opavsku už dlhšie nebola jednoduchá, nakoľko na Opavsku museli čeliť tlakom Mikuláša Opavského (jeho prepusteniu z uhorského zajatia asi pomohol Rudolf Habsburský), ktorý si po svojom príchode zo zajatia nárokoval vládu nad týmto vojvodstvom. Mladý Václav sa na svoju matku veľmi tešil a preto ju pozval k sebe do Prahy a následne prijal aj jej druha (manžela) Záviša z Falkenštejna. Záviš dokonale využil možnosť prístupu k mladému Václavovi, zakrátko dokázal svojou osobnosťou pripútať k sebe mladého Václava natoľko, že sa mu podarilo vytlačiť z mocenských funkcii šľachtickú skupinu okolo Tobiaša z Běchyne a legalizovať svoj sobáš s Kunhutou.


Pečať Ojířa z Lomnice (1284)

Uvolnené funkcie v roku 1284 Záviš obsadil svojimi vernými. Významný úrad najvyššieho komorníka prevzal Ojíř z Lomnice, podkomořím sa stal Závišov brat Vítek z Krumlova, najvyšším purkrabím sa stal Závišov švagor Hroznata z Húžic, kráľovským stolníkom sa stal Hynek z Dubé, kráľovským čašníkom sa stal Jaroslav zo Šternberka, najvyšším sudcom Boleslav zo Smečna. Záviš umožnil aj iné významné funkcie obsadiť svojim priateľom a blízkym. Z juhočeskej šľachty sú to Smil z Nových Hradu ( syn Ojířa z Lomnice ), ktorý sa stal purkrabím na Podebradoch, hrad v Domažliciach prevzal Sobehrd z Litic a vo vládnucej skupine je možné nájsť aj Sezemu z Landštejna.

Je zaujímavé, že žiadny z najvyšších úradov neprevzali Jindřich z Rožmberka, Oldřich z Hradce a ani samotný Záviš z Falkenštejna. Záviš dokázal svoju moc uplatňovať priamo cez mladého Václava II.. Letitá autorita Ojířa z Lomnice a jeho kooperatívnosť s ostatnými vítkovcami bola asi na toľko veľká, že ho ako zástupcu vítkovcov vo funkcii najvyššieho komorníka podporovali aj Jindřich z Rožmberka a Oldřich z Hradce, ktorých rody boli v minulosti zvyknuté obsadzovať podobné najvyššie posty. Možným dôvodom dobrej spolupráce Ojířa a Jindřicha ( Ojíř bol často uvádzaný ako prvý svedok na listinách Jindřicha z Rožmberka ) bolo možno ich užšie rodinné prepojenie. Ak chápem text v listine Jindŕicha z Rožmberka z roku 1282 správne, je uvedený Mutina ( ze Skuhrova resp. Kostomlat ) ako svokor Ojířa z Lomnice. V takom prípade bol Ojíř švagrom Jindřicha z Rožmberka, ktorý mal za manželku tiež Mutinovu dcéru - Elišku z Dobrušky.

Pre Ojířa z Lomnice bolo dosiahnutie funkcie najvyššieho komorníka vrcholom jeho kariery, pričom jeho cesta za mocou nebola jednoduchá. Od úplného pádu - straty všetkých majetkov a vyhnanstvu v roku 1277 až k zisku jedného z najvyšších postov v českom kráľovstve v roku 1284 je obrovská zmena postavenia. Takéto zmeny svedčia o obrovskej dynamike mocenských zmien, ktoré sa odohrávali v druhej polovici 13. storočia v Českom kráľovstve. Z obávaného bojovníka Ojířa ze Svin sa stal vážený Ojíř z Lomnice, ktorý sa začal čoraz viac riadiť triezvou úvahou s cieľom čo najviac využiť svoje postavenie v prospech svojho rodu.


Použitá literatúra:
Zdeněk Žalud: „Páni z Landštejna do doby husitské“ Praha 2001
František Palacký: Dějiny národu českého II.
Jozef Šusta: Kniha první: „Poslední Přemyslovci a jejich dedictví 1300 – 1308“
Jozef Šusta: Kniha druhá: „Počátky Lucemburské 1308 – 1320“
Zbraslavská kronika CHRONICON AULAE REGIAE, autor vysvetliviek Zdeněk Fiala
František Kavka: „Karel IV. – Historie života velkého vladaře“
Jan Urban: „Lichtemburkové – Vzestupy a pády jedného panského rodu“ NLN 2003
Autorský kolektív Petr Klučina, Richard Marsina, Andrej Romaňák: Vojenské dějiny Československa I. díl ( do roku 1526 )
Jiří Kovařík: „Rytířska krev – rytířske bitvy a osudy II. 1208 – 1346“
Jaroslav Prokeš: Dějiny Prahy, vydal R. Schutz 1948
Jihočeský Herold – Mimořádne číslo – díl II.: Pečeti příslušníku rodu pánu z Landštejna, zozbierané pánom Miroslavom Milcom