Údaje o jeho narodení sa rôznia. Dočítame sa dátumy počínajúc rokom 1252 a rokom 1265 končiac. Podža záznamov kroník, ktoré neskôr opisujú jeho vzdor voči krážovi vak vetko ukazuje práve na rok 1265. Prečo, k tomu sa dostaneme neskôr.
Rodina Čákovcov mala staré a rozvetvené korene. Ich predkovia sa usadili v okolí Ostrihomu, odkiaž sa neskôr rozliezli po vetkých kútoch uhorského krážovstva. Práve Matú Čák sa narodil v trenčianskej vetve Čákovcov. Tu nastáva ďalí rozkol v historiografii o jeho pôvode. Niektorí historici označujú celý rod Čákovcov za Maďarský, iní zase delia rod na vetvu Maďarskú a Slovenskú /v skutočnosti sa tento rod delil a na 12 vetiev/, pretoe práve táto vetva dostala od kráža ako dar pozemky na úpätí pohoria Vérte a na junom Slovensku. Tieto úrodné pozemky obrábali spoločne maďarskí a slovenskí poddaní rožníci a preto bolo nevyhnutné pre rod Čákovcov ovláda oba jazyky. Práve tu získava rod Čákovcov vežkú výhodu. Vďaka ich dvojjazyčnosti ich kráž posiela ako úradníkov po celom Uhorskom krážovstve. Ich výhodu slovanskej reči vyuívajú v Chorvátsku, Slavónsku a samozrejme hlavne na Slovensku.
V rodine Čákovcov dávali synom mená po ich predkoch a aj preto dostal Matú meno po svojom strýkovi a dedovi.
Jeho otec Peter Čák nepatril medzi bohatých žachticov. Vynikal vak svojou statnou postavou a oddanosou. Doba mu priala, pretoe sa schyžovalo ku vežkej vojne medzi uhorským krážom Belom IV. a českým krážom Přemyslom Otakarom II.
Peter mal v krvi typickú Čákovskú ctiiados a cítil svoju príleitos. Vetky peniaze čo mal, utratil na výzbroj pre seba a svoju druinu aby v prípade potreby bol nápomocný krážovi Belovi IV.
Neskôr ku otvorenej bitke medzi Belom IV. a Přemyslom Otakarom II. skutočne dolo a samotný Peter pod zástavou uhorského kráža bojoval udatne. Jeho nebojácnos počas bitky si vimol aj samotný kráž Belo a preto ho neskôr pozval na svoj dvor a menoval ho krážovským stolníkom prvým hodnostárom, ktorý na slávnostných hostinách obsluhoval kráža.
Peter Čák sa chopil tejto príleitosti najlepie ako vedel a musel si počína vežmi dobre, pretoe ho kráž neskôr vymenoval za palatína, najvyieho úradníka v krajine, prvého hodnostára po krážovi. Ak sa kráž vybral za hranice krážovstva, palatín ako jeho zástupca preberal vládu nad celou krajinou. Okrem toho sa Peter Čák stal upanom v Bratislave a neskôr i na druhej strane Dunaja. Opä mu tu pomohla jeho znalos jazykov.
Peter Čák sa stával stále bohatím vežmoom a teraz sa mu jeho počiatočná investícia do výzbroje druiny vracala niekožkonásobne. To u ale po jeho dvore pobehoval aj malý Matú. Peter z rodu Čákovcov nenechával nič na náhodu a postaral sa o patričnú žachtickú výchovu malého Matúa. V tejto kole malých žachticov sa neučilo číta, písa, či počíta. To vtedy ete správny žachtic povaoval za zbytočné. Namiesto toho dostal najlepie koly ermu, jazdy na koni a umenia politiky spoločne s jeho bratom Petrom.
Kráž si Matúovu usilovnos vimol a preto daroval jeho otcovi Petrovi z rodu Čákovcov do večného uívania starý hrad v Topožčanoch a k nemu aj poddaných v okolitých dedinách Praivce, Nemčovce a Jacovce.
To sa na uhorskom tróne u vystriedal tefan V. a práve vládol Ladislav IV. zvaný Kumánsky.
Peter Čák brával svojho syna pravidelne na krážovský dvor, aby sa pohyboval u od raného veku medzi dôleitými žachticmi a aby na rytierskych turnajoch predviedol svoj ermiarsky um. Pretoe vtedy sa ete nevyrábali kvalitné žahké a pohyblivé brnenia, Matú si obžúbil žahkého koňa a abžu. V tomto na svoj vek aj vynikal. Dokázal to na nejednom rytierskom turnaji, kde sa popri mocných rytieroch konali aj súboje mladých učeníkov.
Matú si vak zobral ku srdcu radu jedného z jeho učitežov. Ma oči otvorené a pozorne si víma politické nástroje moci. Pozorne si vímal, ako sa za vlády Ladislava Kumánskeho dobre darilo krážovským úradníkom. Čím vyí úradník, tým ikovnejie rozkrádal krážovský majetok a pripájal ho ku svojim rodinným podielom. Pri dvore mal kadý iba jeden ciež: dosta sa do priazne kráža, získa titul a funkciu. Ostatné u príde samo.
Peter Čák svojmu synovi výdatne napomáhal pri jeho napredovaní na krážovskom dvore. Pred rokom 1274 vak jeho otec Peter z rodu Čákovcov zomrel a mladučký Matú sa musel postavi na vlastné nohy. Snail sa zuitkova vetko čomu sa podučil na krážovskom dvore a od jeho učitežov. Kvôli nízkemu veku vak nedokázal plne vzdorova intrigám na krážovskom dvore a preto postupne priiel o čas majetkov v Maďarsku a jeho majetky podedené po otcovi sa scvrkli iba na malú čas juného Slovenska. Pretĺkal sa ako vedel a nemohúco sledoval, ako sa Uhorsko drobí medzi mocných oligarchov.
Ku roku 1278 sa viae jeden zaujímavý údaj. V krutej bitke na Moravskom poli medzi krážom Přemyslom Otakarom II. krážom zlatým a elezným /kde aj zahynul/ proti rakúskemu panovníkovi Rudolfovi I. viedol vraj Matú Čák uhorskú žahkú jazdu na strane rakúskeho panovníka. Existujú vak údaje, ktoré označujú spomínaného Matúa Čáka ako strýka neskorieho Matúa Čáka Trenčianskeho. Ak zoberieme do úvahy fakt, e Matú Čák Trenčiansky by mal vtedy asi 13 rokov, tak naozaj to skôr poukazuje na účas jeho strýka a nie jeho samotného.
V roku 1290 veci nabrali dramatický zvrat. Kráža Ladislava IV. zavradili v jeho kumánskom iatri a v Uhorsku nastal boj o moc. Najprávoplatnejím dedičom trónu sa mal sta benátsky princ Ondrej III. , posledný Arpádovský potomok po meči. Oligarchom sa vak jeho nástupníctvo nepáčilo a nemienili sa udalostiam len tak prizera.
Najmocnejí oligarchovia, tzv. páni z Kyseku ukoristili čo mohli a od rakúsko-maďarskej hranice zväčili svoje majetky o celú západnú čas Uhorska a obsadili aj Bratislavu. Obsadili tak dôleitú obchodnú cestu a vyberali vysoké mýto na Dunaji a poplatky od miest, ktoré im nepatrili.
Nový kráž Ondrej III. nelenil a začal zhromaďova vojsko. Vtedy vycítil po vzore svojho otca príleitos Matú z rodu Čákovcov a pricválal krážovi i so svojou druinou na pomoc.

Ondrej III. sa čo to dopočul o schopnostiach Matúa z rodu Čákovcov a preto mu prenechal velenie prvých íkov jeho armády. Bystrý Ondrej III. si počas bitky vimol Matúovu zručnos na jeho žahkom koni a vedení žahkej jazdy. Po víaznej bitke sa Ondrej III. usadil na Bratislavskom hrade v Jakubovej vei a Matúa Čáka náleite odmenil. Udelil mu funkciu hlavného správcu krážovských stajní a pridal k tomu mocný hrad a panstvo v Trenčíne. Matú Čák sa rozhodol presahova na Trenčiansky hrad a premiestni tam svoje hlavné sídlo. Od toho dňa ho žud začal nazýva Trenčianskym, či z Trenčína.
Ondrej III. mu neskôr pridal funkciu bratislavského upana, uhorského palatína a dokonca aj zvlátnu funkciu sudca Kumánov. Kráž ho poveril aj zlomením moci ostatných oligarchov a navráteniu ukradnutých majetkov samotnej korune. Udelením spomínaných titulov Ondrej III. dúfal, e si Matúa z Trenčína zaviae. Mýlil sa.
Matú vycítil príleitos a obsadzoval jeden hrad za druhým v mene kráža. Pokoril dokonca aj mocných pánov z Kyseku. Obsadené majetky si vak namiesto navrátenia korune ponechal.
Středovýchodní Evropa okolo roku 1300 - plná velikost
Ondrej III. si začal uvedomova nebezpečenstvo aké mu hrozí zo strany uhorských oligarchov a hlavne samotného Matúa Čáka. Vydal preto viacero zákonov v snahe skonsolidova pomery v uhorskom krážovstve. Nové zákony a výnosy uprednostňovali predovetkým strednú žachtu. Oligarchovia sa začali búri, pretoe zákony ktoré oklieovali ich majetky a moc im neboli po chuti. Matú z Trenčína sa na protest proti politike Ondreja III. zriekol vetkých funkcií, ktoré mu kráž udelil. Neprekáalo mu to vak v jeho ďalej výbojnej politike.
Po obsadení ďalích území Matúom z Trenčína krážovi dola trpezlivos a zorganizoval proti nemu trestnú výpravu, ktorej velil zvolenský upan Demeter. Do tejto sa zapojili aj gýmeskí Forgáčovci, ktorí samotní mali obavy z rozpínajúceho sa Matúa z Trenčína. Výprava bola vak porazená a krátko na to v roku 1301 Ondrej III. zomiera a zomiera aj rod Arpádovcov po meči. Keďe nezanechal priameho potomka, skutočný boj o uhorský trón sa začína práve teraz.
Ete počas ivota Ondreja III. sa nesmelo o uhorský trón hlásil mladučký Karol Róbert Anjou. Pre neho nastala práve teraz tá správna príleitos. Karol Róbert bol vnukom Márie, dcéry tefana V. Jeho nárok uznal ako prvý Juraj ubič, mocný oligarcha ovládajúci Dalmáciu, Chorvátsko a Bosnu a osobne priviedol mladého krážoviča do Uhorska a ponechal pod ochrannými krídlami arcibiskupa Gregora, oddávnym zástancom Anjouovcov. Rod Anjouvcov podporovala aj pápeská kúria, pretoe Anjouovci ako neapolskí králi boli oddanými a poslunými lénnikmi pápea.
Matúovi z Trenčína sa vak mladý krážovič nehodil do jeho plánov a preto radej predniesol ponuku na uhorský trón českému krážovi Václavovi II. , ktorý preniesol túto ponuku na svojho syna Václava III. , zasnúbeného u predtým /1295/ s dcérou Ondreja III. Agneou. Dokonca jeho babička Kunigunda, manelka kráža Přemysla II. Otakara bola vnučkou uhorského kráža Bela IV.
Arcibiskup Gregor vetkých zaskočil v máji roku 1301, keď v Ostrihome napochytro korunoval 13 ročného Karola Róberta Anjou za uhorského kráža. Čas oligarchov na čele s Matúom Čákom túto korunováciu neuznala. Hlavným argumentom bol fakt, e Karol Róbert nebol korunovaný svätou korunou uhorských krážov, tzv. svätotefanskou korunou, ale nejakou narýchlo vyrobenou.
Matú urýchlene vyslal do Čiech delegáciu a po úspenom rokovaní v Hodoníne sa delegácia vrátila do Uhorska spolu s krážovičom Václavom a 27. augusta 1301 v stoličnom Belehrade kaločský biskup Ján z rodu Hont-Poznanovcov poloil na Václavovu hlavu svätotefanskú korunu. Václav vtedy prijal krážovské meno Ladislav.
Práve tu sa k roku 1301 viae záznam, e 36 ročný Matú Čák sprevádza spolu so svojim vežkým vojskom mladého krážoviča Václava III. do Uhorska. Čie preto skôr odhadujem jeho rok narodenia na 1265 a nie na 1252, alebo 1260.
Tento kandidát vyhovoval oligarchom, pretoe chceli ma na tróne Slovana a navye bol mladučký a tým pádom žahko manipulovatežný. A keby bolo treba, jeho otec, český kráž by mohol poskytnú vojenskú pomoc.
Armády dvoch mladučkých krážovičov Václava a Karola Róberta sa stretli pri Ostrihome, kde v drobnej arvátke na strane Václava bojovalo aj vojsko Matúa z Trenčína a zvíazilo.
Nový kráž si uvedomoval, e za svoju korunu vďačí najmä Matúovi z Trenčína a preto si ho chcel náleite ucti a zaviaza. Daroval mu u začiatkom roku 1302 celú Trenčiansku, Nitriansku a Komárňanskú stolicu. Ku tomu prihodil ete zopár panstiev a hradov. /Ilo v podstate iba o potvrdenie vlastníctva týchto majetkov, pretoe Matú si ich u pred tým násilne prisvojil/
Tento kandidát vak rozhneval pápea, pretoe bola obídená vôža svätého otca. Vyslaný legát Mikulá Bocassinus sa vehementne doadoval prinavrátenie koruny Karolovi Róbertovi. Zatiaž neúspene. Karol Róbert preto začal kona a zaútočil spolu s talianskymi oldniermi na Budín. Budín ale odolal a rozhnevaný pápeský legát uvalil na Budín cirkevnú kliatbu interdikt. Budínčania nelenili a vzápätí budínsky kňaz źudovít nielene vyhlásil interdikt za neplatný, ale dal do kliatby a exkomunikoval vetkých anjouovských prívrencov, ba i samotného pápea Bonifáca.
Dravy Matúa - plná velikost
Václav III. u pomaly nemal z čoho rozdáva krážovské majetky za podporu oligarchom a tí ho preto začali opúa.
Po zamieaní sa nemeckého kráža Albrechta I. Habsburgského do celého sporu, sa Václav i s otcom v polovici roku 1304 stiahli a opustili Uhorsko. Matú z Trenčína vyuil zmätok a rozhodol sa oplati Forgáčovcom ich výpravu namierenú proti nemu. Ich sídelný hrad Gýme dobyl a Forgáčovcov vyhnal. Zároveň vtrhol aj na Moravu.
Václav po smrti svojho otca a problémoch v Požsku uzavrel s nemeckým krážom Albrechtom mier a zriekol sa aj nárokov na uhorský trón. Tieto nároky vak preniesol na svojho príbuzného, 44 ročného dolnobavorského vojvodu Ota III. z rodu Wittelsbachovcov.
Paradoxne práve Oto mal zo vetkých pretendov na uhorský trón najbliie. Jeho matkou bola arpádovská princezná Albeta, dcéra kráža Bela IV., take Oto bol vnukom tohto panovníka a vlastne praujcom Václava III. i Karola Róberta. Ota podporovali pokorení páni z Kyseku, Borovci a aj Ákoovci.
Hlavne vďaka podpore pánov z Kyseku bol Oto 6. decembra 1305 korunovaný v stoličnom Belehrade za kráža.
Korunovácia prebehla v komornej atmosfére a nového kráža nemal takmer ani kto korunova. Väčina oligarchov na čele s Matúom z Trenčína zvolila toti vyčkávaciu taktiku.
Situácia bola neprehžadná a nejasná a do takej zasiahol v roku 1307 sedmohradský vojvoda Ladislav Kán. Bol to oddávny nepriatež Karola Róberta. Vylákal Ota na svoj hrad pod zámienkou sobáa s jeho dcérou, ale namiesto sobáa čakal Ota alár. Začiatkom roku 1308 sa mu podarilo utiec a opustil Uhorsko. Nikdy sa do Uhorska u nevrátil.
Síce sa Ladislav Kán ani po tomto čine nepridal na stranu Karola Róberta, ale nepriamo mu tým výdatne pomohol. Pretoe ho zbavil jediného protikandidáta. /Český krážovič Václav III. bol medzičasom v auguste roku 1306 v českom Olomouci zavradený za nevyjasnených okolností/.
U nič nebránilo korunovácii Karola Róberta za uhorského kráža a tak ho na zvolanom sneme v októbri roku 1307 na rákoskom poli uznala väčia čas žachty za kráža. Snemu sa ale nezúčastnili rozhodujúci magnáti Matú Čák a ani Ladislav Kán. Zasahovala opä pápeská kúria a vyslanec Gentilis, vežmi obratný diplomat postupne získaval oligarchov na stranu Karola Róberta. Alebo aspoň eliminoval ich odpor. A tak na synode v Peti 27. novembra 1308 za účasti delegácie pánov z Kyseku, Ladislava Kána a aj Matúa Čáka /osobne tam vak nebol/ bol Karol Róbert uznaný za kráža. / Kvôli obtrukciám bol Karol Róbert korunovaný znova v roku 1309 a 1310/
Na rady pápeského vyslanca Gentilisa udelil Karol Róbert Matúovi Čákovi aj titul krážovského pokladníka taverníka.
Ani po troch korunováciách vak Karol Róbert /či vlastne Karol I. / nebol plnohodnotným vládcom krajiny.
V roku 1309 dokonca na krážovský dvor prili vyslanci Matúa Čáka s návrhom, aby sa Slovensko /Horné Uhorsko/ stalo údelným knieatstvom ako za čias Pribinu a Svätopluka. Neuspeli. Kráž pochopitežne nechcel krajinu drobi.
Karol Róbert strácal trpezlivos a preto v roku 1310 zbavil palatínskeho úradu Matúa Čáka /ten dostal tento titul spä pred tým od Václava III./ i Omodeja Abu. Situácia bola neprehžadná a kráž sa to preto rozhodol riei takto. Obaja magnáti vak degradáciu ignorovali a tituly palatínov pouívali svojvožne ďalej.
Matú z Trenčína sa vak odhodlal na opoválivý čin. V roku 1311 zaútočil so svojou armádou na Budín a po ceste plienil krážovské a cirkevné majetky. Pápeskému legátovi Gentilisovi nebolo viac treba a uvalil na Matúa z Trenčína a jeho dŕavu interdikt. To u vlastnil 14 stolíc, 500 dedín a 50 hradov. Územiu ktorému vládol sa hovorilo aj Matúova zem.
Matú Čák Trenčiansky začal razi vlastné mince, nechal sa oslovova titulom kniea, viedol vlastnú zahraničnú politiku a mal vlastný krážovský dvor. Osobne súdil spory a v celej svojej ríi nakázal hovori po slovensky. Chcel tak vzdorova novému krážovi, ktorý neovládal iadny zo slovanských jazykov. Mesto obohnal dvojitými hradbami a ostatných magnátov prinútil pod hrozbou násilia uzna jeho zvrchovanos. Mnohé mestá mu museli prisaha poslunos a odvádza dane. Jeho bohatstvo pramenilo hlavne z bohatých banských miest, ktoré tvorili kžúčovú pozíciu v napĺňaní krážovskej pokladnice. Kto sa mu odmietol podriadi, toho bez milosti vyhnal a niektorých dokonca aj oslepil. Na jeho obranu ale treba uvies, e nadobudnuté majetky zvežaďoval, chránil a nedrancoval. Mestám udežoval rôzne výsady, ktorých sa od kráža nedočkali. Snail sa súdmi udriava ako taký poriadok a zachovávanie právnych zvyklostí. Dokonca za svojho palatína ustanovil Feliciána Zacha.
Karol Róbert vtedy pochopil, e čas vyjednávaní sa skončil a je čas necha prehovori zbrane.
V septembri roku 1311 sa krážovi naskytla prvá skvelá príleitos. Koice ovládané Omodejovcami sa zmietalo v nepokojoch. Synovia Omodeja Abu sa správali ako novodobí výpalníci mysliac si, e sú nad zákonom. Za tovar na trhoch nikdy neplatili, svojvožne napádali meanov a vyrubovali obchodníkom zdieračské poplatky. Pohár trpezlivosti meanov pretiekol a pri jednej z potýčok zajali a zabili Omodeja Abu. Dvoch z jeho synov Jána a Dávida uväznili a ostatní zutekali. Celý spor musela rozhodnú najvyia autorita, čie kráž. Ten sa po vypočutí oboch strán priklonil na stranu meanov /čo mu vyhovovalo aj z politických dôvodov/ a zaviazal Omodejovcov vráti korune neoprávnene nadobudnuté majetky. Čie Abovskú a Zemplínsku stolicu. Takisto nesmeli bez povolenia kráža postavi jediný hrad. Omodejovci navonok toto rozhodnutie repektovali, ale ihneď po prepustení ich dvoch bratov z koického mestského alára utekali za najmocnejím magnátom Matúom Čákom Trenčianskym. Ten usúdil, e celá situácia sa mu hodí do jeho mocenskej hry a prisžúbil pomoc.
V roku 1312 iesti synovia Omodeja Abu vyuili neprítomnos krážovských vojsk a zaútočili na Blatný Potok. Mesto celkom vyplienili a s korisou mesto opustili. Na pochode ich vak prepadli krážovi verní magister Ladislav Donč a Peter zo Sečoviec s druinou. Omodejovci boli takí zaskočení, e si ledva ratovali holé ivoty útekom na ariský hrad. To u ale kráž zhromaďoval vojsko a na pomoc Koičanom vyslal vojenskú posádku. Tá mala posilni obranu mesta.
Hlavné krážovské vojsko pochodovalo na východ krajiny a chystalo sa na obliehanie ariského hradu. Tu sa skrývali Omodejovci a zúfalo čakali na pomoc od Matúa Čáka Trenčianskeho. Pomoc prila a velil jej niekdají bratislavský a zvolenský upan Demeter z rodu Balaovcov /teraz u Matúov spojenec/. Hrad mal výbornú polohu, dostatok zásob a pitnej vody a preto nepadol ani po mesiaci obliehania. Vtedy ku krážovi dorazila správa, e sa na pomoc obliehanému Demeterovi blíi predvoj armády Matúa Čáka. Malo ís o pribline 1700 vycvičených kopijníkov. Velil im Aba Vežký, nazývaný tie Pekný, pochádzajúci z hlohovskej vetvy Abovcov. Aby sa nedostal kráž medzi dva ohne, prezieravo sa stiahol na Spi a usídlil sa v Levoči, kde mal vysokú podporu. Tu si doplnil vojsko o spiských Sasov.
Omodejovci vyuili krážov ústup a spojili sa s predvojom vojska Matúa Čáka a spoločne obžahli Koice.
Kráž po dostatočnom posilnení svojho vojska aj o bojový rád Johanitov /tí dostali príkaz pomôc krážovi od samotnej svätej stolice/ vyrazil na pomoc obliehaným Koičanom.
Keď sa Omodejovci, Aba Vežký a Demeter dozvedeli o krážovom postupe, zanechali obliehanie a rozhodli sa prija boj v poli. A tak sa na úsvite 15. júna 1312 odohrala bitka, akej podža dobových kronikárov nebolo od tatárskeho vpádu.
Bitka sa pre kráža začala dos neastne a prakticky ju u i on sám povaoval za prehratú. astie sa ale napokon priklonilo na jeho stranu. Počas bitky postupne padli Omodejovi synovia Dávid a Mikulá, Aba i Demeter. Útok Koičanov po krídle o osude bitky definitívne rozhodol. V bitke sa na strane krážovského vojska vyznamenal magister Donč.
Hlavné vojsko Matúa Čáka Trenčianskeho o počte 15 000 muov na bojisko nestihlo prís včas.
Matúovi sa nepáčili neustále útoky nitrianskeho biskupa Jána na jeho osobu a vyhráaním sa ďalím interdiktom. Nepočúval nabádanie ku poslunosti a naopak, zaútočil a dobyl Nitriansky hrad, sídlo biskupa Jána. Biskupa vyhnal a vetky majetky cirkvi zabavil. Dokonca vo vežkej zlosti nechal hradné múry a vee rozváža a katedrálu vypáli. Biskup Ján preto uvalil na Matúa z Trenčína opätovnú kliatbu v ktorej vypočítal Matúovi vetky jeho prehreky a dodal:
Rozum nemôe pochopi, slovo vyjadri, srdce precíti, pero opísa tie ohavné skutky, odhadnú kody, ktoré tento zlostný človek, ktorý neverí v Boha na nebesiach a nebojí sa trestov pekelných, popáchal v svojej nadutosti a tvrdoijnosti.
Bitka pri Rozhanovciach znamenala koniec vlády Abovcov na východe. Pozície Matúa Čáka to vak vežmi neoslabilo. Karol Róbert postupne poráal jedného magnáta za druhým a darilo sa mu znovu zjednocova ríu. Na posledného magnáta bol vak stále prikrátky. Matú Čák Trenčiansky si stále udroval svoju nezávislos a odbojnos.
V roku 1314 ako spojenec rakúskeho vojvodu a odbojných moravských stavov vtrhol na Moravu. Po príchode českých vojsk na čele s Jánom Luxemburským sa pripravoval na otvorený boj. Pre nevhodnos terénu na manévrovanie jeho žahkej jazdy zneistel a rozhodol sa stiahnu ku Holíčskemu hradu. Tam sa opevnil a český útok odrazil.
Viazanos Matúových vojsk na Morave vyuil Karol Róbert na dobytie Vyehradu, jediného hradu toho času patriaceho Matúovi na juh od Dunaja.
V roku 1317 porazil Karol Róbert aj povstanie magnáta Boru Holého a Magister Donč obsadil Komárno a takmer celú Zvolenskú upu. Magister Donč bol tak krážom vymenovaný za strácu Matúovej dŕavy z východu a jeho úlohou bolo zabráni opätovnému rozpínaniu sa mocného Matúa z Trenčína. V Trenčíne sa rok na to rozírila vežmi smutná zves. Pánovi Váhu a Tatier podžahol zápalu pžúc jeho jediný syn Matú.
Opätovné útoky či u kráža Karola Róberta, alebo magistra Donča nedokázali Matúa Čáka Trenčianskeho porazi. Toho porazila a samotná smr 18. marca 1321 na Trenčianskom hrade.
Pred smrou si určil za svojho nástupníka
tefana Čecha z rodu ternberkovcov, cez ktorého majetky mala by Matúova zem spojená s Moravou. Matúova dŕava sa vak čoskoro rozpadla. Hneď po jeho smrti bol dobytý hrad Oponice, Uhrovec, Bojnice a Prievidza. Väčí odpor kládli len obrancovia Trenčianskeho hradu, no aj ten bol čoskoro za prítomnosti Karola Róberta dobytý. Stalo sa tak začiatkom augusta 1321. 12. júla bol u Karol Róbert celkom na severe bývalej Matúovej dŕavy, v iline, ktorej udelil výsady. So tefanom Čechom sa potom stretávame ako s dritežom niekdajích Matúových hradov, Holíča a Branča. Vlastnil ich a do roku 1332.

Romantizujúce zápisky kronikárov uvádzajú, e po smrti Matúa Čáka Trenčianskeho, pána Váhu a Tatier zaviala na budínskom sídle Karola Róberta Anjou modrá zástava so zlatým levom. To bol symbol jeho tvrdohlavého rivala z Trenčína. Karol Róbert si tým vraj chcel ucti svojho protivníka, ktorého nedokázal pokori.
Matú Čák Trenčiansky patril a patrí medzi legendárne postavy slovenskej histórie a literatúry. Pre mnohé generácie slovenských národných buditežov sa stal romantickým hrdinom vzdorujúcim Uhorskej moci a Matúova zem sa stala akýmsi prototypom slovenského knieatstva, ktoré zohralo nemalú úlohu pri slovenskom národno-uvedomovacom procese.
V skutočnosti ale nemono poveda, e bojoval za záujmy Slovenska a Slovákov. Bojoval predovetkým za záujmy svoje a to niekedy aj nevyberanými spôsobmi.
Stále nezodpovedanou otázkou ostáva, či jeho syn Matú bol skutočne jeho jediným synom. Podža neoverených informácií mal ete aj syna Ivana o ktorom sa vežmi málo vie. Túto teóriu vyniesol znovu na svetlo sveta v roku 1974 Marián Čák ijúci v Trenčíne, ktorý po genealogickom prieskume svojho rodu zistil priame príbuzenstvo s Matúom Čákom Trenčianskym.
Či skutočne ide o potomka Matúovho syna Ivana, o ktorom sú aj nepriame zmienky v mestskom múzeu mesta Trenčín, sa ukáe a ďalím bádaním a genealogickým prieskumom.
Pouitá literatura:
M.Kučera: Cesta dejinami - Stredoveké Slovensko
V.Sege + kolektív: Kniha krážov - panovníci v dejinách Slovenska a Slovákov
J.Tibenský + kolektív: Dejiny - Slovensko
V.Dangl: Bitky a bojiská v naich dejinách
D.Kováč: Dejiny Slovenska
D.Machala: žachtické rody na Slovensku
J.Huizinga: Jeseň stredoveku
A.piesz + D.Čaplovič: Ilustrované dejiny Slovenska