Středověk
Dnes je: 11. 12. 2017  | Hlavni strana | Seznam rubrik | Odkazy | RSS | Forum |  
Hlavní menu
Novinky
05.02.2017: Rodokmen
Po dlouhé době rodokmen: Páni z Pardubic

17.04.2016: Jakub Kon(e)ček z Prus
Nižší moravský šlechtic, v závěru života majitel zdouneckého panství

28.02.2016: Maršík z Radovesic
Poslední komentáře
  • Nechci se Vás nijak dotknout, ale ti připomínající mají většinou za sebou již nějaké publikace ;-) (Vilém Zajíc z Hazmburka. Katolický pán v husitské době)
  • Samý rejpal tady,zkuste si napsat něco takového sami lépe,když umíte jen hnidopišsky rýpat do každéh . . . (Vilém Zajíc z Hazmburka. Katolický pán v husitské době)
  • Zajímalo by mě, kdo ty informace doteď tajil. :-)) (Rodová společnost, její instituce a kolektivní identita. Utváření raně středověkých států)
  • Vážení, konečně se odtajňují zdroje úžasných informací o nás Slovanech. Kdo má možnost studovat ty p . . . (Rodová společnost, její instituce a kolektivní identita. Utváření raně středověkých států)
  • Možná by bylo vhodné přidat na stránky (přesněji do dokumentů ke stažení) článek s citacemi (jelikož . . . (Vilém Zajíc z Hazmburka. Katolický pán v husitské době)
  • Sociální sítě a ostatní






    Šlechta

    * Zlatá doba Striebornej ruže - 1. čas

    Autor: Mildi . Vydáno dne 26. 10. 2008 (8535 přečtení)

    Páni z Landštejna so znakom striebornej ( bielej ) ruže v erbe boli súčasou významného českého rozrodu Vítkovcov, ktorí sa v období posledných Přemyslovcov a prvých Luxemburgovcov aktívne zapájali do politiky Českého krážovstva, a v tomto období častých mocenských zmien, sa snažili postúpi čo najvyššie v mocenskom rebríčku.
    Z tohto ich obdobia máme len kusé listinné informácie a popisy dobových kroník, častokrát poznamenané osobným názorom autora a občas aj nepresnou interpretáciou. Tento článok si nekladie za úlohu vedecky exaktne, len striktne na základe dochovaných dokumentov, rekonštruova dejiny rodu. Jeho ciežom je populárne opísa pravdepodobnú genézu rodu, životy, ciele, pohnútky a uvažovanie niektorých jeho príslušníkov v kontexte českých dejín. Mnohí historici často hodnotia jednotlivých príslušníkov českých šžachtických rodov len na základe ich ochoty pomáha, resp. podrobi sa ciežom panovníka bez ohžadu na ich osobné a rodové snahy. Ciežom tohto článku je práve snaha trochu obráti pohžad na príslušníkov českej šžachty - v tomto prípade pánov z Landštejna, aby sme sa pokúsili pochopi ich rozmýšžania a konanie. [Z dôvodu žahšieho čítania pre českých čitatežov sú mená, dátumy a tituly uvádzané po česky; z dôvodu oddelenia historicky doložených faktov od úvah autora sú úvahy v texte zvýraznené kurzívou. Ďakujem za pochopenie. ]

    Za zakladateža rodu pánov z Landštejna (z Třeboně) je označovaný Vítek z Klokot, jeden zo synov Vítka z Prčice, ktorý je považovaný za legendárneho predka juhočeského šžachtického rozrodu Vítkovcov. O Vítkovi z Klokot máme len sporé informácie z jednotlivých dokumentov tej doby. Podža predikátu vlastnil sídlo Klokoty a jeho ďažšie majetkové aktivity smerovali južnejšie, najmä do oblasti třeboňskej panvy.

    Táto oblas bola v období prelomu 12. a 13. storočia z českej strany slabo osídlovaná, čo využívali kolonizátori z rakúskej strany (najmä Kuenringovci a nimi podporovaní cisterciatski mnísi z kláštora v Zwetli), prenikaním na formálne české územie. Tento trend vyvolával samozrejme rozpory, ktoré neboli vtedajší českí panovníci schopní mocensky rieši, preto napr. knieža Bedřich daroval čas Vitorazska významnému rakúskemu ministerialovi Hadmarovi z Kuenringu ako léno, aby aspoň formálne zachoval právny stav a autoritu českého vládcu. Vítek z Klokot získal prvé územia v okolí Třebone buď vyženením alebo kúpou od kláštora v Zwetli, ktorý mohol by v tom období vo finančnej núdzi ( napr. keď Euphémia z Pottendorfu, pôvodom z Kuenringu, začala ma voči nemu finančné požiadavky). Pri finančných problémoch sa asi kláštor ako prvých zbavoval majetkov mimo územia Rakúska, čo využívali najmä Vítkovci. Vítek z Klokot zomrel pravdepodobne pred rokom 1253, nakožko od tohto roku figurujú v dostupných listinách už len jeho deti.


    Peča Vítka z Klokot (1250)

    Vítek z Klokot mal podža zachovaných listinných dokumentov troch synov Vítka, Pelhřima, Ojířa a štyri dcéry: źudmilu (Lidmilu), Kateřinu, Gertrúdu a Jutu.

    Syn Vítek sa stal predkom rodu pánov ze Skalice, nakožko majetkovo držal vo svojich rukách jeden z pôvodných vítkovských majetkov Skalicu, ktorá sa nachádzala na brehu rieky Lužnice severne od Soběslavi. O jeho prvých potomkoch máme minimálne informácie, tušíme, že používali hlavne predikát ze Skalice a po vymretí hlavnej landštejnskej vetvy začali používa aj predikát z Landštejna (Želečská odnož Landštejnovcov).


    Peča Vítka ze Skalice (1265)

    Ďalší syn Pelhřim so svojim bratom Ojířom spoločne držali v majetku třeboňské panstvo, ktoré sa snažili rozširova v spolupráci s ostatnými príslušníkmi vítkovského rozrodu. Pelhřim mal dvoch synov Voka a Sezemu. Nakožko v dostupných archívnych dokumetoch posledné zmienky o ňom končia okolo roku 1250, je možné predpoklada, že Vok krátko po tomto roku umiera a dedičmi jeho majetku sa stali jeho synovia, resp. čas majetku prevzal jeho brat, tretí syn Vítka z Klokot - Ojíř ze Svin.
    Podža predikátu bol Ojíř držitežom mestečka Sviny (Trhové Sviny) a podža dochovaných listín spolu s Pehřimom aj spolumajitežom mesta Třeboň.


    Spoločná peča Voka a Ojířa z Třebone (1261)

    O Ojířovi máme v porovnaní s ostatnými členmi rodu výrazne viac dobových informácii a preto je možné tvrdi, že bol z detí Vítka z Klokot politicky najaktívnejším a po úmrtí Pelhřima sa stal zároveň vodcom landštejnovsko-třeboňského rodu.

    Ojíř sa preslávil ako odvážny bojovník, ktorý zároveň dokázal efektívne využíva rodinné kontakty, sobášnu politiku a prípadne zlú situáciu iných na majetkové a mocenské pozdvihnutie svojho rodu. Prvé listinné zmienky o Ojířovi máme z roku 1253, kedy je listinne uvedený v Prahe spolu s Vítkom ze Skalice.
    Ak predpokladám, že právna dospelos ( aj právo podpísova listiny ) bola v tom období akceptovaná okolo15. roku života dotyčnej osoby, tak je možné usudzova, že sa Ojíř narodil asi ešte pred rokom 1238.

    Od nástupu Přemysla Otakara II. na český trón ho Vítkovci na začiatku aktívne podporovali, najmä v jeho snahách o pripojenie rakúskych území k českému krážovstvu, nakožko častokrát mali rodinné väzby a vlastnili majetky aj na rakúskej strane hranice.
    Přemysl Otakar II. sa po svojom nástupe predstavil ako aktívny reformátor, nositež novej rytierskej kultúry a ciežavedomý rozširovatež Českého krážovstva čo určite spolu s jeho charizmou priahovalo mnohých českých šžachticov, ktorí tušili v službe Přemyslovi aj šancu rozšíri svoje majetky. Z Vítkovcov boli Přemyslovi Otakarovi II. najbližší (možno hovori asi o priatežskom vzahu) Vok z Rožmberka, ktorý zastával dôležité úrady v Čechách ako aj na rakúskych územiach, a Vítek z Hradce.
    Přemysl Otakar II. sa ešte ako následník českého trónu oženil v dubnu 1252 s vyše 50 ročnou Markétou Babenberskou, sestrou nebohého rakúskeho vojvodu Fridricha II. Babenberského, ktorý zomrel bez mužských dedičov. Hlavným ciežom tohto sobáša bola získanie rakúskeho dedičstva. O rakúske územia mal ale záujem aj uhorský kráž Belo IV., ktorý v rámci tejto snahy zorganizoval sobᚠsvojho príbuzného Romana Haličského s Gertrúdou neterou Fridricha II. Bábenberského. Rozhodnutie o výbere nového vladára zobrala do svojich rúk rakúska šžachta (najmä páni z Kuenringu a z Lichtensteinu), ktorá asi po zlých skúsenostiach s východným susedom radšej ponúkla vládu v Rakúsku Přemyslovi Otakarovi II. (meno Otakar údajne prijal Přemysl až po získaní Rakúska).
    Belovi IV. sa ušla len čas Štajerska, čo ho neuspokojovalo a bolo jasné, že vojenské konflikty medzi Přemyslom Otakarom a uhorskými vládcami nenechajú na seba dlho čaka. V tomto období sa pri vojenských akciach Přemysl Otakar II. spoliehal najmä na vojenskú silu českej šžachty ( ažká rytierska jazda ). Medzi jeho najvernejších šžachtických spojencov a vojenských velitežov patrili najmä Oldřich z Drnholce, Bavor z Bavorova a vítkovec Vok z Rožmberka. Práve Vok z Rožmberka bol od roku 1255 najvyšším maršálkom českého krážovstva a od roku 1256 hornorakúskym zemským správcom. V svojich službách pre Přemysla Otakata II. využíval hlavne svojich príbuzných z rozrodu vítkovcov ako aj príbuzný rod pánov zo Schauenburku ( z tohto rodu pochádzala jeho manželka Hedviga ).
    Prvé dochované správy o vojenských aktivitách Ojířa ze Svin sú z neúspešnej výpravy Přemysla Otakara II. proti Bavorsku roku 1257, ktorú asi viedol Vok z Rožmberka.

    Přemysl Otakar pri útoku na Jindřicha Dolnobavorského riešil viacero problémov. Jedným z nich bola podpora svojho blízkeho súputníka z detstva Filipa Korutánskeho na post salzburského arcibiskupa, pričom vojvoda Jindřich Dolnobavorský naopak podporoval na tento post protikandidáta Oldřicha Sekovského. Ďažším problémom boli hraničné spory ale v pozadí najmä snaha čo najskôr vojensky vyradi Jindřicha Dolnobavorského – spriazneného s uhorským krážom Belom IV., aby nebol Přemyslovi nebezpečný od chrbta pri očakávanom vojenskom konflikte s Uhorskom. Přemysl Otakar veril v svoju vojenskú silu, ktorú krátko predtým demonštroval úspešnou križiackou výpravou proti pobaltským pohanom. Pri načasovaní útoku na Bavorsko rátal aj s problémami u Witelsbachovcov, nakožko brat Jindřicha Dolnobavorského, falchrabě Ludvík bol vtedy zamestnaný na Rýne. Ďažšou zdanlivou výhodou Přemysla Otakara mala by krátka doba od vyhlásenia vojny Jindřichovi s následným vpádom českého vojska do Bavorska. Přemysl použil ako východiskové územie práve Salcburské arcibiskupstvo, odkiaž začal svoju ofenzívu. Rýchlo obsadil opevnené body na rieke Inn mestečká Neuburg a Schärding a začal s rabovaním postupova na mesto Landshut, vtedajšie sídlo jeho protivníka.
    Na Přemyslovo prekvapenie sa zo sžubne vyzerajúceho dobrodružstva stala skoro fatálna pohroma. Keď sa české vojsko aj s narabovanou korisou priblížilo k Altfraunhofenu, stretlo sa so silným a dobre manévrujúcim vojskom Jindřicha Dolnobavorského, posilneného aj o jednotky jeho brata rýnskeho falkhraběho Ludvíka. Jindřich Dolnobavorský vyzval Přemysla Otakara na otvorenú bitku. Přemysl túto výzvu pri danom rozložení síl neprijal a radšej uzavrel krátke prímerie, počas ktorého začal rýchlo ustupova. Jeho rýchly ústup smeroval k mostu cez rieku Inn pri meste Mühldorf. Snažil sa čo najskôr prejs cez rieku, za ktorou mal lepšie šance odoláva protivníkovi.
    Přemyslovým jednotkám sa nepodarilo odpúta od nepriateža a problémy začali pri prechode mosta cez Inn. Přemysl vyčlenil čas jednotiek, aby chránili prechod hlavných síl cez rieku. Keď sa jeho oddiely snažili čo najrýchlejšie prejs cez most, tento neudržal ich váhu a zrútil sa. Čas vojska spolu s Přemyslom prešla na druhú stranu, čas sa utopila a väčšina ostala na žavom brehu, kde sa niektorí snažili ukry vo veži strážiacej prechod cez most a zvyšok vstúpil do mesta Mühldorfu. Čas Přemyslovho vojska ukrytého vo veži pri moste zahynula, keď falchrabě Ludvík nechal vežu podpáli. Bavorské vojsko si ale nevedelo rady s hrdinsky bojujúcimi jednotkami za hradbami Mühldorfu. Po 9 dňoch sa bavorské sily dohodli s přemyslovskými jednotkami v Mühldorfe, že sa tieto vzdajú za sžub vožného odchodu aj so zavazadlami.
    Medzi bojujúcimi za hradbami Mühldorfu sa spomínajú: Vok z Rožmberku, Ojíř ze Svin, Smil z Lichtemburka, Častolov z Frýdlantu, Diviš ze Všechrom, Vilém z Podebrad, Beneš z Benešova, Purkard z Janovic, Oldřich Zajíc z Valdeka, Jenec z Doblína, Oldřich z Rožmitálu, Vikard z Terny, Dluhomil z Nabočan ale i rakúski páni Albero a Jindřich z Kuenringu, Oldřich z Lobenšteinu, Oldřich z Kappely, Ludvik z Celkinku a Sighart z Biber.

    Pre mladého Ojířa bolo vežkou cou vyznamena sa v boji práve s takými významnými pánmi, čím zároveň získal nielen slávu ale aj osobné kontakty.

    Postavenie Voka z Rožmberku na dvore Přemysla Otakara II. sa naďalej zlepšovalo a vyvrcholilo udelením Ráabskeho hrabstva Vokovi v léno. Toto vyznamenanie sa udialo v tábore u Lávy nad Dyjou v júni 1260, kde sa zbierali Přemyslové vojská na vojnového aženia proti Uhorsku. Ojíř ze Svin je uvádzaný ako svedok tohto majetko-právneho aktu.
    Týmto krokom sa Přemysl snažil jednak si zaviaza Voka a vítkovcov a zároveň udelovaním odúmrtí v rakúsku českým šžachticom a českých lén rakúskym zmazáva rozdiely medzi českými a rakúskymi územiami. Vyznamenanie najvýznamnejšieho z vítkovcov sa Přemyslovi oplatilo v nasledujúcich bojoch.


    Romantizovaný obraz dvora Přemysla Otakara II.

    aženie proti Belovi IV. a jeho synovi Štefanovi sa pre Přemyslovské vojsko nezačalo šastne. Uhorské vojsko táborilo na žavom brehu rieky Moravy a přemyslovské vojsko sa zbieralo u Lávy. Mladší uhorský kráž Štefan s časou vojska (kumánskou jazdou) prekročil rieku Moravu a chcel napadnú zbierajúce sa jednotky českého kráža. Štefanova jazda prišla až k ležovisku českého vojska pri Stožci, čo samozrejme spôsobilo v českom tábore poplach a ako reakciu snahu o protiúder. Štefanové kumánské jednotky sa dali na útek. Niektorí rakúski šžachtici sa rozhodli ich prenasledova (páni z Hardeka, Kadolt Sirotek, Oldřich Kraft) a pri prenasledovaní si nevšimli pripravované obkžúčenie zo strany Štefanových jednotiek. Obkžúčené jednotky prenasledovatežov, bez ohžadu na šžachtické postavenie pánov, boli kumánmi zmasakrované do posledného vojaka (Kumáni nikoho nebrali do zajatia). Táto udalos silne otriasla vojskom Přemysla Otakara II.
    Hlavné vojská oboch protivníkov sa stretli až pri brehu rieky Moravy, pričom uhorské vojsko táborilo na žavom brehu a české vojsko na pravom brehu.
    Vyvrcholením tohto vojenského konfliktu bola známa bitka pri Kressenbrune 12. července 1260. Priebeh tejto bitky bol neštandardný. Obe vojská držali svoj breh Moravy a bola jasné, že keď sa ktorékožvek z nich pokúsi prejs na druhý breh, bude v tom čase značne zranitežné. Preto Přemysl navrhol uhorským protivníkom, že sa stiahne od brehu na svojej strane, aby uhorské vojsko mohlo celé prejs na druhú stranu a na druhý deň si zmerajú sily. Podža dohody zo dňa 12. července Přemyslovo vojsko ustúpilo od brehu, aby uhorské vojsko mohlo prejs. Viaceré Přemyslove jednotky využili tento deň pokoja a rozišli sa po okolí zháňa zásoby.
    Z uhorského vojska ako prvé prekročili Moravu jednotky mladého kráža Štefana. Tieto jednotky sa ale začali správa útočné voči rozptýleným Přemyslovým jednotkám a snažili sa v polkruhovej zostave obkžúči ich tábor.
    Po skúsenostiach s nečestným správaním jednotiek mladého kráža Štefana pri Stožci to bolo vážne ohrozenie Přemyslovho vojska, ktoré nebolo na napadnutie pripravené. Na šastie pre Přemysla, sa v kritických momentoch prejavila odhodlanos a bojaschopnos niektorých jeho jednotiek. Konkrétne vojenské sily, ktoré priviedol Vok z Rožmberka, a to najmä vojenské kontingenty, ktoré viedli českí páni Oldřich z Hradce, Budivoj z Krumlova, Ojíř ze Svin a rakúski páni ze Schauenberku ( príbuzní Voka z Rožmberka ). Tieto jednotky ažkej jazdy sa urýchlené zoskupili a vyrazili proti žahkej uhorskej jazde obkžučujúcej český tábor. Vokovi železní rytiery rozrazili Štefanové jazdecké jadnotky a zahnali ich na útek. K týmto českým jednotkám sa následne pridala aj hlavná čas Přemyslovho vojska pod vedením Jaroša z Poděhús, ktorá ničila uhorské vojenské sily na rakúskom brehu Moravy ako aj uhorské vojsko práve prechádzajúce rieku. Zavŕšením uhorskej porážky bolo prebrodenie rieky Moravy jednotkami Boreša z Riesenburku a následné obsadenie uhorského tábora. Táto porážka významne upevnila postavenie českého kráža nie len voči Uhorsku ale aj v celom stredoeurópskom priestore.

    Z hžadiska Ojířa ze Svin to bolo už druhý krát, čo svojou vojenskou pomocou pomáhal Přemyslovi Otakarovi II. tak povediac zachraňova kožu, za čo zrejme očakával jeho priazeň.

    V období tesne po bitke u Kressenbrunu sa asi naozaj tešili vítkovci priazni Přemysla Otakara II., pričom Vok z Rožmberku sa stal hajtmanom Štajerska a aj Ojíř ze Svin sa snažil pohybova v blízkosti krážovského dvora. V tomto období sa asi aj vďaka postaveniu Voka z Rožmberku ako pána v hrabstve Ráabs stal pánom ( možno len purkrabím ) na hrade Landštejne Oldřich z Lomnice (Landštejnsko a Novobystřicko vtedy patrilo do hrabstva Ráabs).

    Románske jadro hradu Landštejna Tento šžachtic patril pravdepodobne k Vítkovcom, ale nie je doteraz možné presne ho rodovo identifikova (niektoré pramene naopak Oldřicha považujú pôvodom za Rakúšana – údajný správca kláštora v Zwetli s kosoštvorcami v erbe). V polovici roku 1262 umiera Vok z Rožmberka, ktorý zanechal po sebe 2 maloletých synov Vítka a Jindřicha. Vedenia rodu z Rožmberka sa ujala ich matka Hedviga zo Schauenburku, ktorá ale nemohla plnohodnotne nahradi vplyv svojho manžela u českého kráža. Z vítkovcov sa snažil by novým vodcom Oldřich z Hradce, ktorý aj dosiahol funkciu krážovského podkomořího ale pôvodne postavenie pre vítkovcom sa mu už nepodarilo získa. Ojíř ze Svin sa taktiež snažil využi svoje zásluhy na získanie postavenia na dvore Přemysla Otakara. Možno videl šancu, ktorá vznikla, keď sa Přemysl Otakar v roku 1264 druhý krát oženil s Kunhutou Mačevskou. Kunhuta bola údajne vychovávaná aj Ojířovou sestrou Lidmilou a cez tento kontakt mohla vies aj Ojířova cesta k dvoru Přemysla Otakara II.


    Peča Lidmily z Hrádku (1265)

    Z dobovývh listin sú známe 4 sestry Ojířa ze Svin – Lidmila, Kateřina, Gertrúda a Jutta (Jitka). Lidmila bola vydatá za Markvarta z Hrádku (Nové Říše), Jutta bola manželkou Kuna z Kováňe a Gertrúda mala za manžela Viléma ze Žinkov (syn Protivy z Potštejna, purkrabí na Přimde v rokoch 1263 až 1269). Tieto Ojířove sestry boli aktívne pri podpore vzniku cisterciackeho kláštora v Pohledu, ktorého abatyšou sa stala Kateřina a členkami konventu sa stali aj Lidmiline dcéry Alžbeta-Eliška a Velena, schovanky krážovny Kunhuty. Na zabezpečenie podpory a ochrany kláštora žiadali sestry asi spolu s Ojířom podporu od kráža a krážovny. Túto podporu krážovského páru pre nový kláštor sa im podarilo získat v roku 1265. Peča Lidmily z Hrádku (1265) Z mocenského hžadiska, napriek Oldřichovým a Ojířovým snahám, Vítkovci začali postupne stráca svoje postavenie. Hlavným dôvodom bola zmena politiky Přemysla Otakara II. voči šžachte na jeho územiach, snaha oslabi jej postavenie a by od nej čo najviac nezávislý.

    Zostrená politika voči šžachte sa prejavila najprv v novozískaných územiach (napr. potláčaním šžachty v Štajersku), ale postupne začal Přemysl obmedzova aj práva českej šžachty najmä zásahmi do jej majetkov formou revindikačných úkonov a výmenou majetku šžachty za iné krážovské, pokiaž sa to Přemyslovi zdalo strategicky výhodné.
    V južných Čechách za prvý silne obmedzujúci krok voči Vítkovcom možno považova založenie kláštora Zlatá Koruna v roku 1263. K tomuto kláštoru patrilo vežké územie – hvozd, ale poloha samotného kláštora bola možno zámerne vybraná excentricky blízko Českého Krumlova a tak obmedzovala hlavne pánov z Krumlova.
    Založenie mesta České Budejovice v roku 1265 spočiatku nevyzeralo vyslovene ako nepriatežský akt voči Vítkovcom (najmä Rožmberkovcom), lebo to bolo odôvodnitežné posilnením strategického južného smeru v období opakujúcej sa vojny s bavorským vojvodom. Následné privilégia tohto mesta ale začali ma negatívny vplyv na hospodárske postavenie okolitých majetkov Vítkovcov (napr. právo skladu), a najmä vybudovanie silného krážovského hradu Hluboká, ku ktorému patrilo aj rozsiahle krážovské panstvo bolo silným zásahom (klinom) do dŕžav Rožmberkovcov.
    Tieto prvé Přemyslove zásahy do vítkovskej enklávy možno ešte priamo nemali negatívny vplyv na majetky Ojíře ze Svin, ale následné založenie královského mesta Běchyne v roku 1268 a Hradište niekedy v rokoch 1270-1272 už začali vytvára reaz, ktorá oddežovala majetkové oblasti landštejnovcoch v južných Čechách od ich pôvodných majetkov.
    Séria týchto zásahov Přemysla Otakara II. začala by chápaná ako úmyselné nepriatežské kroky a stavala Vítkovcov do opozície voči Přemyslovi. V roku 1269 stráca Oldřich z Hradce svoj úrad podkomořího a aj meno Ojířa ze Svin sa už nenachádza na krážovských listinách.
    V rokoch 1272 a 1274 sa Vítkovci stretli na spoločných poradách. V roku 1272 bolo asi hlavnou témou zasahovanie Přemysla Otakara II. do dŕžav Vítkovcov. Ale v roku 1274 sa objavila aj nová téma - aktuálna zahranično-politická situácia, ktorá vznikla zvolením Rudolfa Habsburského za římsko-nemeckého kráža.
    Na tomto stretnutí třeboňsko-landštejnskú vetvu zastupoval Ojíř ze Svin, pánov z Krumlova zastupoval Záviš z Falkenštejna spolu s bratmi, rožmberkovci boli zastúpení ešte nezletilými Jindřichom a Vítkom a aj ich rodinne spriaznenými pánmi zo Schauenberku. Tieto stretnutia svedčia o snahe Vítkovcov koordinova svoj postup ako aj o vplyve rakúskych spriaznených rodov na rozhodovanie Vítkovcov. Meno Ojířa ze Svin je možné nájs v rokoch 1272 až 1274 na listinách, kde svedčí pri majetkovo-právnych úkonoch mladých Rožmberkovcoch. V tomto období sa zároveň Ojíř objavuje v listinách s predikátom z Klokot. Pravdepodobne toto sídlo získal ako dedičtvo a zdalo sa mu viac reprezantatívne, preto si ho dal na krátky čas do predikátu.

    Rok 1274 bol zlomovým rokom pre postavenie Přemysla Otakara II. v európskej politike, pričom vožba Rudolfa Habsburského za římsko-nemeckého kráža mu postavila neúprosného a ciežavedomého soka. Medzi vítkovcami sa začína presadzova Záviš z Falkenštejna. Záviš z rodu krumlovských Vítkovcov (syn Budivoja) prišiel do Čiech z rakúskeho pomedzia, kde bol purkrabím na hrade Falkenštejne a asi aj ministerialom pasovského biskupa. Záviš bol rozhžadený, vzdelaný, sebavedomý človek s rytierskym vystupovaním, ktorý dokázal k sebe pripúta pozornos a mal snahu a schopnosti stúpa čo najvyššie v mocenskom rebríčku. Záviš sa asi pokúšal okolo roku 1274 nájs cestu k českému panovníkovi (tým aj vylepši vzahy), ale na rozdiel od Voka z Rožmberku sa mu to nedarilo.

    Pre Ojířa bol Záviš asi zaujímavým rovestníkom a možno aj partnerom, ktorý mal podobné rozmýšžanie a ciele ako on sám.

    Rudolf Habsburský po svojom zvolení za římsko-nemeckého kráža chápal, že jeho najväčším sokom je práve Přemysl a preto začal hžada všetky cesty ako jeho postavenie oslabi. Hlavným jeho ciežom bolo odňa Přemyslovi rakúske územia a preto sa snažil destabilizova vnútornú situáciu v Přemyslových lénnych územiach ( Rakúsko, Štajersko, Korutánsko, ... ) ako aj v samotných Čechách.
    Přemysl si asi hneď od začiatku neuvedomil akeho ažkého a záludného súpera má v osobe Rudolfa Habsburského a asi ani neveril, že môže ma vežké problémy aj s vlastnou šžachtou, preto pravdepodobne ani neuvažoval o ústupkoch voči českej šžachte, aby si ju stabilizoval na svojej strane. Jeho chápanie krážovskej moci boli centralistické, českí šžachtici mali by jeho vernými vazalmi, naslovo poslušní jeho príkazom.
    Reálna situácia už ale bola iná. Vysoká šžachta si zvykla na svoje postavenie spoluhráča aj v dôležitých politicko-správnych otázkach a navyše posledné majetkové a nátlakové mocenské obmedzenia, straty majetkov resp. výmeny vynucované Přemyslom ju stavali do opozície proti svojmu krážovi.
    Mocenské rozpory medzi Přemyslom Otakarom a Rudolfom Habsburským logicky smerovali do vojenského konfliktu. Rudolf sa na mocensky boj s Přemyslom dobre diplomaticky pripravoval a využíval všetky prostriedky ako Přemysla oslabi. Pomocou ním režírovaného ríšskeho snemu v Augsburgu Rudolf uvalil na Přemysla ríšsku kliatbu (Oberacht). Zároveň sa začal politický boj o podporu pápeža. Aj tento boj vyhral Rudolf, keď nový pápež Inocenc V. v obave, že Rudolf bude ma snahu posilni svoje postavenie v Taliansku (cisárska korunovačná jazda do Ríma), mu dal radšej vožnú ruku v jeho mocenských aktivitách v Rakúsku. Obaja súperi začali zbiera vojenské sily z dôvodu vojenského stretu. V roku 1276 Rudolf tiahol so svojimi spojencami na rakúske územia, ktoré dal v léno svojmu synovi Albrechtovi. Cestou zbieral podporu v krajoch, ktorými prechádzal. Samozrejme aj Přemysl musel zbiera a presviedča rakúskych spojencov, aby mu ostali verní.

    V říjnu 1276 vo Freistadte keď Přemysl presviedčal rakúsku šžachtu, aby mu ostala verná, mu Vítkovci spolu s Schauenberkovcami ešte zachovali loajalitu. Zmena v postoji Vítkovcov nastala až keď sa Rudolf v svojom ažení priblížil k Viedni koncom října 1276. Pravdepodobne, keď sa Schauenberkovci rozhodli presta podporova Přemysla, odklonili sa od neho aj Vítkovci a pod vedením Záviša z Falkenštejna spolu s niektorými ďažšími rodmi (páni z Riesemburka) povstali proti Přemyslovi a snažili sa zniči nové krážovské sídla, ktoré Přemysl mocensky vklinil medzi ich panstvá.

    Táto vzbura Vítkovcov bola v roku 1276 možno poslednou kapkou, ktorá prinútila Přemysla pri jeho ažení na Viedeň, podda sa Rudolfovi (podpísanie dohody). Přemysl mohol asi tažko úspešne vojensky vzdorova Rudolfovi, keď mu doma vypukla vzbura, zároveň bol pod cirkevnou ako aj ríšskou kliatbou a vojensky tiež nemal pri Viedni voči Rudolfovi prevahu.
    Podpísaná dohoda medzi Přemyslom a Rudolfom zabezpečovala pre vzbúrencov amnestiu. Napriek zdanlivému mieru medzi Přemyslom a Rudolfom, ostala medzi nimi situácia napätá ( napriek ďažším jednaniam a dohodám ) a obaja vedeli, že k ich rozhodujúcemu ozbrojenému stretu raz určite príde. Rudolf systematický podporoval všetky prejavy neposlušnoti českej šžachty voči Přemyslovi a tak čoraz viac destabilizoval jeho silu v Českých zemiach.
    V tomto smere mu hrali Vítkovci do karát, lebo neustále útočili na krážovské majetky, ktoré zasahovali do ich lén. Typickým príkladom je napadnutie Českých Budejovíc ozbrojencami Jindřicha a Vítka z Rožmberka 16. mája 1277 (synovia Voka z Rožmberka) spolu s ozbrojencami Ojířa ze Svin. Podobne asi bolo Vítkovcami zničené mestské osídlenie pri dnešnom Tábore – bývalé Hradište.

    Môžeme len háda čo presne očakávali Vítkovci od svojej podpory Rudolfovi Habsburskému. Niektorí historici naznačujú aj možnú snahu o vytrhnutie vítkovských území od koruny českej a vytvorenie nezávislého územia podriadeného priamo římsko-nemeckej říši.
    Tieto úvahy sú ale asi príliš nadsadené a predpokladám, že vítkovci chceli hlavne využi Přemyslove problémy a jeho oslabenie, aby zničili alebo aspoň oslabili krážovské domény zasahujúce do ich majetkov a zároveň možno očakávali, že podporou Rudolfovi si vyslúžia aj nové majetky na rakúskej strane hranice.
    Přemysl Otakar II. spočiatku na akcie vítkovcov vojensky nereagoval a Rudolf Habsburský stále vystupoval ako ich ochranca a to dávalo Vítkovcom stále viac odvahy v ich počínaní.

    Nepriaznivá zahranično-politická situácia Přemysla Otakara II. sa ale začala meni v roku 1277, kedy čoraz viac Rudolfových spojencov z roku 1276 pochopilo, že ani žitie pod železnou rukou Habsburgovcov nie je to po čom túžia. Dolnobavorský vojvoda začal uvažova o odklone od Rudolfa (nedostal sžubované Horné Rakúsko) a aj rakúska šžachta spolu s viedenským meštianstvom začali uvažova ako sa Rudolfovej moci zbavi. K Přemyslovi sa začali prikláňa niektorí rakúski šžachtici (jednoznačne Přemyslov za Jindřich z Kuenringu) a vo Viedni sa pripravovala vzbura proti habsburskej nadvláde. Vzbura bola predčasne odhalená a potlačená, hlavní protagonisti vzbury mešan Paltram a Jindřich z Kuenringu museli utiec.
    V tomto období, na konci roku 1277 sa Přemysl odhodlal vojenským zásahom tvrdo zaútoči proti rebelujúcim vítkovcom. Ozbrojenou mocou obsadil Jindřichov Hradec, pánovi Oldřichovi z Hradce odňal Jindřichov Hradec a udelil mu dedinu Buk, vyhnal do rakúskeho exilu Záviša z Falkenštejna spolu s jeho súrodencami a Ojířom ze Svin, pričom ich majetky prepadli korune. Rožmberkovci sa Přemyslovi poddali a prisahali mu vernos.
    Zdá sa, že k Rožmberkovcom mal Přemysl iný prístup ako k ostatným Vítkovcom. Možno to spôsobil sentiment k ich otcovi Vokovi z Rožmberka alebo jednoducho nechcel vyostri vzah k pánom zo Schauenberku, o ktorých podporu usiloval v nasledujúcom boji s Rudolfom Habsburským.
    Pre Ojířa bolo asi precitnutím do reality poznanie, že Rožmberkovci spolu so Schauenberkovcami najprv viedli vítkovcov do akcii proti Přemyslovi a nakoniec sa s ním zmierili. Môžeme predpoklada, že Záviš s Ojířom sa cítili zradení zo strany Rudolfa Habsburského, ktorý najpr deklaroval ich ochranu ale pri zásahu Přemysla Otakara pre nich ani prstom nepohol. Ojíř pochopil, že boli len pešiakmi na Habsburgovej šachovnici a pri tejto „hre“ stratil všetky svoje majetky (nevieme o žiadnych jeho majetkoch v Rakúsku), o získavanie ktorých sa tak vežmi usiloval.
    O osudoch ďažších členov třeboňsko-landštejnského rodu (potomkovia po Pelhřimovi a Vítkovi ze Skalice) nemám z tohto obdobia konkrétne informácie.
    Ojíř trávil obdobie svojho vyhnanstva spolu so Závišom asi na niektorom zo Závišových majetkov. Pravdepodobne sa pohybovali v pohraničných územiach, kde sa už čas rakúskej šžachty začala prikláňa naspä k Přemyslovi. Je možné, že zvažovali aj možnos znovu sa prida k Přemyslovi, ak by im to pomohlo získa naspä ich majetky v Čechách (napr. prostredníctvom Jindřicha z Kuenringu).
    Niektoré historické pramene hovoria, že Záviš ponúkal pred bitkou na Moravskom poli pomoc Přemyslovi, ktorý jeho pomoc odmietol a so zradcom odmietal rokova. Táto prípadná Závišova ponuka ale nie je historicky doložená ale ani vyvrátená.
    Faktom je, že otvoreného vojenského stretnutia Přemysla Otakara s Rudolfom Habsburským na Moravskom poli sa Záviš s Ojířom nezúčastnili. Nepridali sa ani k Rudolfovi, čím si ho asi znepriatelili. Formálnym dôvodom pre neúčas Záviša v Rudolfovom vojsku mohla by aj skutočnos, že samotný Záviš bol (kedysi) ministerialom dolnobavorského vojvodu, ktorý sa priamo k Rudolfovi tiež nepridal.

    V Přemyslovom vojsku sa bojov zúčastnil mladý Jindřich z Rožmberka. Rozhodnutie na koho stranu sa postavi bolo asi tažké aj pre rakúske rody spriaznené s Vítkovcami. Niektorí príbuzní Vítkovcov podporovali Přemysla, ale napr. u Kuenringovcov došlo k názorovému rozdeleniu. Přemyslov za Jindřich z Kuenringu vojensky jednoznačne podporoval Přemysla ale napríklad jeho brat Albero bojoval na strane Rudolfa Habsburského a v bitke na Moravskom poli aj padol.
    Přemysl Otakar II. na Moravskom poli 26. srpna 1278 bitku prehral vďaka tomu, že v rozhodujúcich momentoch boli jeho jednotky zboku napadnuté malou jednotkou, ktorú na prižahlom vršku ukryl Rudolf Habsburský. Táto jednotka spôsobila v Přemyslovom vojsku paniku, pričom Přemyslova záloha (požské a sliezske jednotky) sa boja prakticky ani nezučastnila a pri tomto útoku ušla z bojiska.
    Možno, keby mal Přemysl vo svojom vojsku viac takých odhodlaných bojovníkov ako boli Ojíř ze Svin a Záviš z Falkenštejna, bola by bitka skončila iným výsledkom. História ale neuznáva keby, preto môžeme len konštatova, že Přemysl Otakar II. zomrel na bojisku hrdinskou smrou. Usmrtili ho vojaci Bertholda Schenka z Emerberka, ktorý nezobral Přemysla do zajatia ale nechal ho usmrti asi z pomsty za smr svojho brata, popraveného práve na príkaz Přemysla Otakara II..

    Následné bezvládie v Čechách umožnilo Ojířovi návrat na svoje majetky. Dokladom o tejto skutočnosti sú listiny, kde sa uvádza, že už 29. září 1278 násilne vyhnal z fary vo Svinoch farára a nahradil ho svojim stúpencom.

    Situácia v českom krážovstve tesne po bitke na Moravskom poli bola nejasná, bez jasnej mocenskej autority. Krážovna Kunhuta najprv povolala do Čiech Otu V. Braniborského (podža doporučenia nebohého Přemysla) a keď sa s v ňom sklamala obrátila sa na Jindřicha Vratislavského (obsadil vojensky Kladsko), aby vládol ako poručník malého následníka trónu Václava II.
    V týchto zlomových časoch sa nemecký patriciát v Prahe priklonil na stranu Otu Braniborského a otvoril mu brány mesta. V tom čase už Rudolf Habsburský ovládal vežkú čas Moravy a v druhej polovici října 1278 postupoval do centra Čiech až k Čáslavi. Kunhuta sa v núdzi uchýlila k premožitelovi svojho manžela k Rudolfovi Habsburskému a dohodla s ním pokrvné spojenie rodov, svatbu mladého Václava s Rudolfovou dcérou Jitkou ( Gutou ). Oto Braniborský už ale ovládal Prahu, centrálne a severné Čechy a s vojskom stál pri Kolíne a nebolo jasné, či príde k vojenskému stretu s Rudolfom alebo nie. Nakoniec sa obe strany rozhodli vyjednáva. Tieto vyjednávania sa uskutočnili asi v Čáslavi, ktorá bola Rudolfovým vojskom obkžúčená ale nadobytá. Za nemeckú ( Rudolfovu ) stranu rokovali Menhart hrabě Tyrolský a Fridrich purkrabí Norimberský, za stranu českú rokovali Bruno Olomoucký a Oto Šíp a k nim bol ako vrchný rozhodca určený Fridrich von Walchen salzburský arcibiskup. Výsledkom bolo rozhodnutie, že Oto Braniborský sa stal na 5 rokov poručníkom Václava II., Rudolf Habsburský dostal na 5 rokov do zálohy Moravu ( úhrada jeho vojnových výdajov ), Jindřich Vratislavský dostal doživotne Kladsko. Kunhute boli pridelené majetky na Opavsku, asi preto, že pôvodný pán vojvoda MikulᚠOpavský, bol v tom čase v uhorskom zajatí. Kunhute a malému Václavovi bol taktiež zaručený pobyt v Prahe.

    Oto Braniborský sa ujal vlády v Čechách pričom na začiatku bol nezletilý Václav II. v Starom meste pražskom spolu so svojou matkou v ochrane mešanov. Oto chcel ma mladého Václava pod svojou kontrolou. V únoru 1279 sa Oto dohodol o vydaní (vykúpení ) Václava od mešanov a premiestnil ho aj s Kunhutou najskôr na pražský hrad a následne na hrad Bezdez.
    Kunhuta aby sa dostala z kontroly Otu Braniborského ušla z Bezdezu a uchýlila sa na svoje majetky na Opavsku (Václav II. ostal v rukách Otu Braniborského). Proti neomalenej braniborskej vláde sa vytvoril odpor šžachty napr. Vítkovci ( spolu so Závišom ), Hynek Berka z Dubé ale aj skupina okolo novozvoleného pražského biskupa Tobiaša z Běhyne ( pán Purkart z Janovic, Zbyslav z Třeboune).
    Otu naopak podporovali niektorí šžachtici ako Albrecht ze Žeberka a Sezima z Krašova. Nevyhnutne začali ozbrojené konflikty medzi znepriatelenými skupinami. Oto Braniborský z tohto dôvodu pred svojim odchodom do Barniborska povolal do Čiech bojovného braniborského biskupa Gebharta. Do Branibor so sebou odviezol malého Václava II., ktorý bol najprv držaný v Žitave a neskôr v Berlíne a Špandave.

    V týchto pre české krážovstvo tažkých časoch sa naopak darilo Ojířovi ze Svin. Obsadil svoje pôvodné majetky, pričom sa spolu s ostatnými vítkovcami zapájal do bojov proti Otovi Braniborskému.
    Z dokumentov vieme, že sa zúčastňoval aj na práci zemského súdu, kde napr. v červenci 1279 bol svedkom na urovnaní sporu medzi Putou z Rýzmberka a Vyšehradskou kapitulou. V květnu 1279 ako Hogyrius de Gratzen svedčí na listine Alberta ze Stropnice, ktorý venuje kláštoru v Zwettli jednu dedinu. Zaujímavý je jeho nový predikát de Gratzen, ktorý dokazuje, že získava ďažšie sídlo – Nové Hrady.

    Toto sídlo pravdepodobne získal sobášom Kunhuty, dcéry Jindřicha z Kuenringu, so svojim synom Smilom asi krátko pred rokom 1279 (záznamy kláštora v Zwettli). Smil bol asi ešte nezletilý, preto týmto majetkom disponoval jeho otec Ojíř.
    Týmto sobášom sa Ojířova rodina posilnila nielen majetkovo ale aj postavením medzi šžachtou, nakožko Kunhuta bola vnučkou Přemysla Otakara II. (dcéra Jindřicha z Kuenringu a Elišky, nelegálnej dcéry Přemysla Otakara II.), čo prinieslo Ojířovmu rodu vyššiu dôstojnos. Spojenie Jindřicha z Kuenringu, aktívneho podporovateža Přemysla Otakara II. s rodom Ojířa ze Svin, aktívneho odporcu Přemysla Otakara II. je na prvý pohžad ažko vysvetlitežné, nakožko ak sa vyššie uvedený sobᚠkonal pred rokom 1279 musel by asi rodinami dojednaný ešte počas Ojířovej emigrácie alebo krátko po bitke na Moravskom poli, kedy musel Jindřich z Kuenringu utiec z Rakúska. Ojířové pohnútky prečo usiloval o tento sobᚠsvojho staršieho syna Smila sú žahko pochopitežné.
    Neviem ale definova čo viedlo Jindřicha z Kuenringu k dohode tohto manželstva. Bol k tomuto kroku asi aj dotlačený situáciou, keď po bitke na Moravskom poli mu Rudolf skonfiškoval majetky a sám Jindřich bol nútený ujs z Rakúska alebo ho k Ojířovi viazali priatežské putá z minulosti. Možno bolo pre neho rozumnejšie čas svojich majetkov zachráni pre svoju dcéru, tým že ju vydal za Ojířovho syna.
    Sú to ale len dohady a skutočné pohnútky nepoznám. O Jindřichovi z Kuenringu sa vie, že zlomený zomrel v roku 1281 v Opave u Mikuláša Opavského (brat jeho manželky), ku ktorému sa s rodinou uchýlil. Po jeho smrti bola asi jeho manželka Eliška tretí krát vydatá (pred sobášom s Jindřichom z Kuenringu bola krátko vydataá za Oldřicha z Drnholce), tentokrát za Vikarta z Požnej, ktorý bol purkrabím brnenského hradu. V tom období ale bola Přemyslová nemanželská dcéra Eliška už dos zletilá a tento sobᚠbol buď odmenou - vyznamenaním pre Vikarta z Polnej alebo snahou o životné zabezpečenie Elišky – nevlastnej sestry Václava II.

    Ďažšiu zmena predikátu u Ojířa sa objavuje v roku 1281 na darovacej listine Jindřicha z Rožmberka, kde je Ojíř uvedený ako Ojíř z Lomnice a prvý krát je uvedený aj jeho syn Smil aj keď zatiaž bez predikátu.
    Smil asi už dosiahol formálnu dospelos a môžem z toho predpoklada, že sa narodil asi pred rokom 1266.


    Peča Ojířa z Lomnice (1281)

    Nový predikát z Lomnice nám dáva tuši, že Oldřich z Lomnice, pozdejšie Oldřich z Landštejna bol v roku 1281 po smrti a o dedictvo po ňom sa podelili naši landštejnovci. Ojíř preberá lomnické panstvo a landštejnské panstvo preberá Sezema jeden zo synov Pelhřima z Třebone, Ojířovho brata. Nevieme, či toto prevzatie majetkov bolo právne definované ako dedičstvo alebo landštejnovci tak trochu využilu dobu bezvládia a tieto majetky si jednoducho prisvojili (asi s podporou ostatných Vítkovcov).

    Peča Ojířa z Lomnice (1281) Ekonomická ako aj politická situácia v Čechách sa stávala stále viac neúnosnou aj pre českú šžachtu a preto sa ju pokúšala zmeni skupina okolo novozvoleného pražského biskupa Tobiaša rokovaním s Otom Braniborským na jeseň roku 1280. Ciežom bolo dohodnú s Otom Braniborským pravidlá vlády, kde by aj česká šžachta mala svoj vplyv. K dohode došlo koncom kvetna 1281 v kláštore sv. Klementa v Prahe. Vítkovská skupina sa nezúčastňovala rokovaní s Otom Braniborským ale takisto sa následne potrebovala zapoji do mocenského rozhodovania a preto sa tiež následne pripojila k všeobecnému mieru.

    O urovnaní vzahu k Otovi Braniborskému svedčí aj listina podpísana ( pečatená ) na jar roku 1282 vo Viedni. Jindřich z Rožmberka v nej odstupuje za sumu 500 hrivien striebra hrabstvo Ráabs Habsburgovcom ( pre Rožmberkovcov už bolo neudržatežné ). Pre Rožmberkovcov to bola strata ale na druhej strane dosiahli výhodnú úpravu vzahov s Habsburgovcami.
    Na tejto listine Jindřich sžubuje dodržova zmluvné podmienky, konkrétne službu Albrechtovi Habsburskému proti komukožvek s výnimkou českého kráža Václava II., Otu Btaniborského a Jindřichových príbuzných, kde sú v listine uvedení na prvých miestach Ojíř a jeho syn Smil z Lomnice, jeho svokor Mutina, prítomni sú Půta a Rous, bratia z Litic, Sezema z Landštejna ( syn Pelhřimov ), Beneš z Choustníka, Oldřich z Hradce, Vok z Třeboně, Vok a Jindřich z Krumlova. Jednoznačná deklarácia Otu Braniborského ako osoby, proti ktorej sa nebudú Rožmberkovci angažova svedčí o ich priklone k dohode s Otom.
    K celkovej pacifikácii krajiny sa asi nepripojil Záviš z Falkenštejna, ktorý išiel svojou cestou a asi v roku 1280 ponúkol svoje služby krážovne Kunhute na Opavsku.
    Toto spojenie Záviša s Kunhutou je na prvý pohžad tažko pochopitežné, ale nie je vylúčené, že sprostredkovanie kontaktu Záviša na Kunhutu pomáhal zorganizova Ojíř z Lomnice, nakožko tento bol pre Kunhutu známou osobou, vďaka svojej sestre Ludmile z Ríše alebo Rožmberkovci, ktorí aj na Opavsku vlastnili majetky.

    Hlavný dôvod úspechu Záviša u Kunhuty bol v jeho osobných vlastnostiach. Záviš bol bojovný, vzdelaný a galantný pán, akého Kunhuta v tomto období ako oporu vežmi potrebovala. Roku 1281 sa Závišovo postavenie u dvora Kunhuty legalizovala jeho menovaním za purkrabího na sídelnom hrade Kunhuty v Hradci nad Moravicí. V rokoch 1281 až 1282 sa z ich vzahu krážovne narodil syn Ješek. SobᚠZáviša s Kunhutou bol v tom období realizovaný potajme (bez súhlasu rodiny).
    Prelom rokov 1281 a 1282 bol pre české kraje vežmi nepriaznivý aj z hžadiska neúrody, ktorá spôsobilá strašný hladomor. Snaha češkej šžachty na návrat mladého kráža bola stále aktuálnejšia ale finančné požiadavky Ota Braniborského sa stupňovali. (Z pôvodných 15.000 hrivien striebra sa zvýšili na 20.000 hrivien striebra.) Na vežkonočné sviatky v roku 1282 priviedol Oto Václava do Čiech, ale nakožko zbedačené Čechy neboli schopné mu poskytnú požadovanú sumu, následne znovu odviedol mladého Václava do Drážďan. Vyjednávania pokračovali až napokon Ota Braniborský súhlasil s vydaním mladého Václava ale na pokrytie svojich požiadaviek dostal do zástavy Bezdez, Dečín, Most a Ústí n/L.
    24. kvetna 1283 sa konečne mladý kráž vrátil do Prahy. Privíta ho prišla aj šžachta, kde asi nechýbali ani Vítkovci.
    Mocenských pák po príchode nezletilého Václava II. do Prahy sa chytila skupina šžachty okolo Tobiaša z Bechyně (Purkart z Janovic, Zbyslav z Třebouně, Zdeslav z Lemberka, Beneš z Vartemberka, Sezema z Krašova), ktorí sa najviac usilovali o návrat Václava do Čiech. S touto vládnucou klikou asi udržovala vzahy aj čas vítkovcov a to najma páni z Rožmberka. O určitej spolupráci medzi Rožmberkovcami a Benešovicami svedčí listina z 28. kvetna 1283 (pár dní po návrate Václava II.), v ktorej Tobiᚠpredal niektoré dediny Jindřichovi z Příbenic (z Rožmberka), pričom ako prvým svedkom na tejto listine je Ojíř z Lomnice, kým ostatní Vítkovci (Sezema z Landštejna, bratia z Kosovej Hory) sú uvedení až na konci zoznamu svedkov.
    O spoluprácu so skupinou pána Tobiaša z Bechyně sa ale neusilovala čas vítkovcov okolo Záviša z Falkenštejna, ktorá postupovala k moci svojou cestou.

    Ojíř z Lomnice sa snažil v tomto období asi spolupracova aj s Rožmberkovcami (možnos pripojenia k vládnucej klike) a aj so Závišom (priatežstvo zo spoločného vyhnanstva).

    Kunhuta sa hneď po príchode Václava II. do Čiech bála priamo prís za svojim synom (dôvodmi mohli by opustenie Václava pri jej úteku z Bezdezu a tajné zosobášenie so Závišom z Falkenštejna), preto mu najprv poslala list.

    Situácia Kunhuty a Záviša na Opavsku už dlhšie nebola jednoduchá, nakožko na Opavsku museli čeli tlakom Mikuláša Opavského (jeho prepusteniu z uhorského zajatia asi pomohol Rudolf Habsburský), ktorý si po svojom príchode zo zajatia nárokoval vládu nad týmto vojvodstvom. Mladý Václav sa na svoju matku vežmi tešil a preto ju pozval k sebe do Prahy a následne prijal aj jej druha (manžela) Záviša z Falkenštejna. Záviš dokonale využil možnos prístupu k mladému Václavovi, zakrátko dokázal svojou osobnosou pripúta k sebe mladého Václava natožko, že sa mu podarilo vytlači z mocenských funkcii šžachtickú skupinu okolo Tobiaša z Běchyne a legalizova svoj sobᚠs Kunhutou.


    Peča Ojířa z Lomnice (1284)

    Uvolnené funkcie v roku 1284 Záviš obsadil svojimi vernými. Významný úrad najvyššieho komorníka prevzal Ojíř z Lomnice, podkomořím sa stal Závišov brat Vítek z Krumlova, najvyšším purkrabím sa stal Závišov švagor Hroznata z Húžic, krážovským stolníkom sa stal Hynek z Dubé, krážovským čašníkom sa stal Jaroslav zo Šternberka, najvyšším sudcom Boleslav zo Smečna. Záviš umožnil aj iné významné funkcie obsadi svojim priatežom a blízkym. Z juhočeskej šžachty sú to Smil z Nových Hradu ( syn Ojířa z Lomnice ), ktorý sa stal purkrabím na Podebradoch, hrad v Domažliciach prevzal Sobehrd z Litic a vo vládnucej skupine je možné nájs aj Sezemu z Landštejna.

    Je zaujímavé, že žiadny z najvyšších úradov neprevzali Jindřich z Rožmberka, Oldřich z Hradce a ani samotný Záviš z Falkenštejna. Záviš dokázal svoju moc uplatňova priamo cez mladého Václava II.. Letitá autorita Ojířa z Lomnice a jeho kooperatívnos s ostatnými vítkovcami bola asi na tožko vežká, že ho ako zástupcu vítkovcov vo funkcii najvyššieho komorníka podporovali aj Jindřich z Rožmberka a Oldřich z Hradce, ktorých rody boli v minulosti zvyknuté obsadzova podobné najvyššie posty. Možným dôvodom dobrej spolupráce Ojířa a Jindřicha ( Ojíř bol často uvádzaný ako prvý svedok na listinách Jindřicha z Rožmberka ) bolo možno ich užšie rodinné prepojenie. Ak chápem text v listine Jindŕicha z Rožmberka z roku 1282 správne, je uvedený Mutina ( ze Skuhrova resp. Kostomlat ) ako svokor Ojířa z Lomnice. V takom prípade bol Ojíř švagrom Jindřicha z Rožmberka, ktorý mal za manželku tiež Mutinovu dcéru - Elišku z Dobrušky.

    Pre Ojířa z Lomnice bolo dosiahnutie funkcie najvyššieho komorníka vrcholom jeho kariery, pričom jeho cesta za mocou nebola jednoduchá. Od úplného pádu - straty všetkých majetkov a vyhnanstvu v roku 1277 až k zisku jedného z najvyšších postov v českom krážovstve v roku 1284 je obrovská zmena postavenia. Takéto zmeny svedčia o obrovskej dynamike mocenských zmien, ktoré sa odohrávali v druhej polovici 13. storočia v Českom krážovstve. Z obávaného bojovníka Ojířa ze Svin sa stal vážený Ojíř z Lomnice, ktorý sa začal čoraz viac riadi triezvou úvahou s ciežom čo najviac využi svoje postavenie v prospech svojho rodu.


    Použitá literatúra:
    Zdeněk Žalud: „Páni z Landštejna do doby husitské“ Praha 2001
    František Palacký: Dějiny národu českého II.
    Jozef Šusta: Kniha první: „Poslední Přemyslovci a jejich dedictví 1300 – 1308“
    Jozef Šusta: Kniha druhá: „Počátky Lucemburské 1308 – 1320“
    Zbraslavská kronika CHRONICON AULAE REGIAE, autor vysvetliviek Zdeněk Fiala
    František Kavka: „Karel IV. – Historie života velkého vladaře“
    Jan Urban: „Lichtemburkové – Vzestupy a pády jedného panského rodu“ NLN 2003
    Autorský kolektív Petr Klučina, Richard Marsina, Andrej Romaňák: Vojenské dějiny Československa I. díl ( do roku 1526 )
    Jiří Kovařík: „Rytířska krev – rytířske bitvy a osudy II. 1208 – 1346“
    Jaroslav Prokeš: Dějiny Prahy, vydal R. Schutz 1948
    Jihočeský Herold – Mimořádne číslo – díl II.: Pečeti příslušníku rodu pánu z Landštejna, zozbierané pánom Miroslavom Milcom

    Celý článek | Komentáře: 6 | Přidat komentář | Záložky:
    Informační e-mailVytisknout článek

    Naše knihy
    Přemysl Otakar II.


    Záviš z Falkenštejna
    Kalendář šermířských akcí
    Kalendář
    <<  Prosinec  >>
    PoÚtStČtSoNe
        1 2 3
    4 5 6 7 8 9 10
    11 12 13 14 15 16 17
    18 19 20 21 22 23 24
    25 26 27 28 29 30 31

    Hus 2015 VOJSKO.net - �eskoslovensk� i sv�tov� zbran� a vojensk� technika Husit� - Kto� js� bo�� bojovn�ci via historia Putov�n� Hrocha