Středověk
Dnes je: 11. 12. 2017  | Hlavni strana | Seznam rubrik | Odkazy | RSS | Forum |  
Hlavní menu
Novinky
05.02.2017: Rodokmen
Po dlouhé době rodokmen: Páni z Pardubic

17.04.2016: Jakub Kon(e)ček z Prus
Nižší moravský šlechtic, v závěru života majitel zdouneckého panství

28.02.2016: Maršík z Radovesic
Poslední komentáře
  • Nechci se Vás nijak dotknout, ale ti připomínající mají většinou za sebou již nějaké publikace ;-) (Vilém Zajíc z Hazmburka. Katolický pán v husitské době)
  • Samý rejpal tady,zkuste si napsat něco takového sami lépe,když umíte jen hnidopišsky rýpat do každéh . . . (Vilém Zajíc z Hazmburka. Katolický pán v husitské době)
  • Zajímalo by mě, kdo ty informace doteď tajil. :-)) (Rodová společnost, její instituce a kolektivní identita. Utváření raně středověkých států)
  • Vážení, konečně se odtajňují zdroje úžasných informací o nás Slovanech. Kdo má možnost studovat ty p . . . (Rodová společnost, její instituce a kolektivní identita. Utváření raně středověkých států)
  • Možná by bylo vhodné přidat na stránky (přesněji do dokumentů ke stažení) článek s citacemi (jelikož . . . (Vilém Zajíc z Hazmburka. Katolický pán v husitské době)
  • Sociální sítě a ostatní






    Šlechta

    * Zlatá doba Striebornej ruže - 3.čas

    Autor: Mildi . Vydáno dne 06. 02. 2011 (6512 přečtení)

    Vítek z Landštejna zanechal po svojej smrti (niekedy po roku 1312 ) svojim potomkom dobrú majetkovú základňu, priatežské vzahy s českým krážom Jánom Lucemburským, väzbu na mocenskú skupinou Jindřicha z Lipé, ako aj vedomie, že aj landštejnovci sa môžu podiela na vláde v Čechách.

    Nástupcom Vítka z Landštejna sa stal Vilém z Landštejna, podža väčšiny historických prameňov jeho syn. Napriek tomu, že o Vilémovi sa dochovalo výrazne viac dokumentov a záznamov v porovnaní s ostatnými landštejnovcami, môžeme viaceré údaje o jeho pôvode len dedukova. Nie je známy dátum jeho narodenia. Niektoré pramene uvádzajú jeho narodenie v roku 1300, ale viacerí historici predpokladajú jeho narodenie okolo roku 1296, nakožko už v roku 1315 je dokumentovaný ako majetkový nástupca niektorých landštejnovských majetkov. Prvá písomná zmienka o Vilémovi je z roku 1315, v ktorej je uvedené, že prijal dedinu Dobruš od zlatokorunského kláštora k doživotnému držaniu a zároveň v tomto roku zasahuje do českých dejín svojou vojenskou podporou pána z Lipé.

    Osobne sa prikláňam k dátumu narodenia Viléma z Landštejna okolo roku 1300, z dôvodu veku jeho otca Vítka z Landštejna. Vychádzam z toho, že prvé listiny, kde vystupuje Vítek z Landštejna sú až z roku 1300 a zároveň ma k tomu vedie označenie „mladý Vítek z Landštejna“, ktoré použil J.Šusta pri opise obrany Znojma v roku 1307. Nepoznám zdroj na základe, ktorého použil označenie „mladý“, ale skutočne Vítka považoval za tak mladého, že ho chybne označil za synovca Smila z Nových Hradov. Ak mal Vítek z Landštejna pri obrane Znojma roku 1307 do 25 rokov ( pri vyššom veku by asi nebol označovaný ako mladý ), je málo pravdepodobné, aby už v roku 1296 mal syna. Ako miesto Vilémovho narodenia predpokladám mesto Třeboň, v ktorej v období Vilémovho narodenia jeho otec Vítek pravdepodobne sídlil.

    Peča Viléma z Landštejna



    Ak si dobre pozrieme peča Viléma z Landštejna, po bokoch rytierskej prilbice sa nachádzajú dva znaky. Po žavej strane sa nachádza písmeno V s korunkou. V je symbolom pre meno Vilhelmi, ale od čoho je odvodená korunka nad písmenom V nie je možné jednoznačne definova. Korunka mohla by symbolom krážovského pôvodu, ale nepoznám predka, od ktorého by Vilém odvádzal krážovský pôvod. Jeho bratranci, potomkovia Smila z Nových Hradov a Kunhuty z Kuenringu síce mali babičku nemanželskú dcéru Přemysla Otakara II., ale je málo pravdepodobné, že Vilém používal túto korunku ako odkaz na túto svoju pratetu. O prípadnom krážovskom pôvode rodu Vilémovej matky neviem a preto predpokladám, že táto korunka v pečati má len symbolizova, že Vilém z Landštejna bol v čase používania tejto pečate vysokým krážovským úradníkom.
    Na pravej strane prilbice sa nachádza viacpísmenkový symbol. Pri pozornom pohžade na tento symbol je možné v ňom nájs skryté písmená D, E, L, A, N. Jedná sa asi o skrátenie textu DE LANTSTEYN, teda Vilémov predikát. Použitie podobného viacpísmenkového symbolu som nenašiel na žiadnej pečati Vilémových predkov a ani potomkov.

    Použitie tohto symbolu práve u Viléma ma privádza k názoru, že Vilém z Landštejna mal vzah k náročnejšej symbolike resp. k skrytým významom. U Viléma predpokladám na svoju dobu nadštandardné vzdelanie, pravdepodobne vedel číta, písa a asi chápal aj základom počítania. Toto vzdelanie mohol nadobudnú najskôr v cirkevných školách. Jedna možnos, kde sa mohol dosta ku gramotnosti bol Markl (dnešné Pomezí ) pod hradom Landštejnom, kde sa už z obdobia jeho otca zachovali pozostatky písacích nástrojov alebo v niektorom blízkom kláštore. Jeden dominikánsky kláštor bol v Sezimovom Ústi, do ktorého vstúpil jeho príbuzný Ojíř z Landštejna ( syn Voka z Třebone, resp. z Borovan ), ďalšou pravdepodobnou možnosou je cisterciatsky kláštor v Zwettli, ktorý podporoval jeho strýko Smil z Nových Hradov.


    V starších rakúskych genealogických prameňoch je často uvádzaná ako manželka Vítka z Landštejna Eliška (Elisabeth) z Kuenringu, dcéra Leutholda (Litholda) I. z Kuenringu. Už historici 20. storočia si všimli časový nesúlad možného veku Elišky z Kuenringu, ako prípadnej matky Viléma z Landštejna a považujú Elišku z Kuenringu skôr za jeho prvú manželku.
    K dürnsteinskej vetve kuenringovcov určite patrili predkovia niektorých detí Viléma z Landštejna, nakožko títo po jej vymretí zdedili štvrtinovú čas dürnsteinského majetku. V prospech verzie, že Eliška z Kuenringu bola manželkou až Viléma z Landštejna môže svedči aj peča najstaršej Vilémovej dcéry Anežky, ktorú používala po smrti svojho manžela Hynka Žlebského z Lichtemburka. Na tejto pečati sú zobrazené tri erby.

    Peča Anežky ze Žleb:



    Na jednom erbe sú ronovské ostrve dokumentujúce Anežkinho zosnulého manžela, na druhom erbe je vítkovská ruža symbolizujúca jej rod po otcovi z Landštejna a na treom erbe sú tmavé (čierne) vodorovné pruhy v svetlom (zlatom) poli. Takýto erb používali páni z Kuenringu ( tzv. saský erb pánov z Kuenringu ). Tento erb mal asi symbolizova odkaz na predkov Anežkinej matky.

    Erby používané pánmi z Kuenringu:





    Kedže predpokladám v určitom období významný vplyv rodu z Kuenringu na činy Viléma z Landštejna, je vhodné tieto väzby popísa ( Pozn.: Poradové označovanie príslušníkov rodu pánov z Kuenringu býva v rôznych historických zdrojoch rôzne).
    Pre nás je zaujímavé sledova rod Kuenringovcov od Hadmara III. ( so svojim bratom Jindřichom I. sú známi ako „Psy z Kuenringu „), ktorý mal synov Jindřicha II. a Albera IV.
    Jindřich II. ( Heinrich ) je zakladatežom vitorazskej ( Weitra ) vetvy Kuenringovcov a svojho času zastával vysokú funkciu rakúskeho maršálka a zároveň obdržal funkciu župana ( asi od Přemysla Otakara II. ). Jeho syn Jindřich V. si vzal za manželku nemanželskú dcéru Přemysla Otakara II. Elišku Českú. Ich dcéra Kunhuta sa stala manželkou Smila z Nových Hradov. Táto vetva kuenringovcov podporovala Přemysla Otakara II. až do jeho smrti. Po bitke na Moravskom poli boli obliehaní vo svojej pevnosti Weitra a až v roku 1280 ju vydali obliehatežom ( Štefanovi z Massau, synovi Oty z Massau, popraveného Přemyslom II. ) a následne odišli do vyhnanstva na Opavsko, kde Jindřich V. umiera. Pozdejšie jeho otcovi Albrecht Habsburský vrátil menšiu čas majetkov a Jindřich II. umiera až 12. května 1293 v Znojme. Táto línia pokračovala ďažším synom Jindřicha II. Alberom VII., ktorý sídlil na Seefelde blízko moravskej hranice ( Seefeld mu postúpili kuenringovci z dürnsteinskej vetvy ).
    Druhý syn Hadmara III. Albero IV. založil druhú - dürnsteinskú líniu kuenringovcov a mal významné postavenie medzi rakúskou šžachtou ( aj vďaka sobášu s Gertrúdou von Wildon, dcérou významného štajerského šžachtica Leutholda von Wildon ), pričom je v histórii označovaný aj ako „capitaneus Austriae“. Albero sa pričinil o rozhodnutie rakúskej šžachty, po vymretí rodu Babenbergovcov, povola ako nového rakúskeho vojvodu Přemysla Otakara II.( nároky na Rakúsko a Štajersko boli následne . podporené jeho sobášom s Markétou Babenberskou ).
    Alberovi synovia Leuthold I., Albero VI. a Heinrich IV. boli ale výrazne menej ochotný slúži Přemyslovi Otakarovi II., najmä keď Přemysl začal reštrikčnú politiku proti štajerskej a rakúskej šžachte ( väznenie, búranie ich hradov a odoberanie majetkov ), pričom neobišiel ani Leutholdových príbuzných ( Hartnid von Wildon väznený na Veveří a Zvíkove). Možno preto počas súperenia Přemysla s Rudolfom Habsburským Alberovi potomkovia podporovali Habsburga. Albero VI. padol v bitke na Moravskom poli, kde bojoval za Rudolfa Habsburského. Jeho brat Leuthold I. zložil prísahu Rudolfovmu synovi Albrechtovi, ktorý sa stal rakúskym vojvodom a bol významným šžachticom v Rakúsku ( držal funkciu najvyššieho čašníka ). V roku 1295 sa ale Leuthold aktívne zúčastnil povstania rakúskej šžachty proti vojvodovi Albrechtovi. Osobne bol v Čechách žiada Václava II. o pomoc v boji proti Albrechtovi, pričom v mene rakúskej šžachty navrhoval Václavovi prevzatie moci v Rakúsku. Václav asi na základe vplyvu svojej manželky Guty, sestry Albrechta, ale aj z osobných zlých skúseností s rebelujúcou šžachtou, nepodporil odboj proti Albrechtovi. Povstanie rakúskej šžachty bolo potlačené a Leuthold I. prišiel o niektoré majetky. Leuthold I. si znovu zlepšil svoje postavenie podporou Albrechta v boji s Adolfom Nassavským v bitke pri Gollenheime roku 1298 (v tejto bitke bojoval spolu so Smilom z Nových Hradov). Po úmrtí svojej manželky Agnes von Feldsberg, s ktorou Leuthold údajne nemal potomkov, sa chcel stiahnu z verejného života do kláštora v Zwettli. Albrecht Habsburský nechcel prís o tohto vplyvného šžachtica, preto ho oženil okolo roku 1300 s Agnes von Asberg ( Asperg ), ktorá bola považovaná za príbuznú habsburgovcov. S Agnes von Asberg Leuthold I. splodil viacero detí. Jednou z dcér ( údajne najstaršou ), bola Elisabeth z Kuenringu.

    V scriptóriu kláštora v Zwetlli sa zachovala listina s dátumom 3. října 1317 ( nasledovný text je prevzatý z diplomovej práca pána Z. Žaluda ), kde sa spomína účas Viléma z Landštejna v svetelskom kláštore: fraternitatem acceptit in capitulo pán Vilém de Bohemia, za pán z Kuenringu, a Smil syn Ojířov, jeho strýc, ďalej Mikuláš, syn jeho tety a ich clientes.
    Z tomto texte je Vilém uvádzaný ako za pána z Kuenringu ( Leutholda I., ktorý ale zomrel už v roku 1312 ) a podža textu sa zúčastňoval ako laik na duchovnom živote kláštora v Zwettli.

    Z vyššie uvedeného si dovolím tvrdi, že Vilém z Landštejna ovládal okrem češtiny minimálne aj nemčinu a s vysokou pravdepodobnosou aj latinčinu. Ako laik sa zúčastňoval aj obradov cisterciatských mníchov, kde okrem ich spirituality spoznal aj ich technické a ekonomické vedomosti. Ak akceptujeme, že Eliška z Kuenringu bola manželkou Viléma z Landštejna, ostáva nejasná jeho matka, teda manželka jeho otca Vítka z Landštejna. V tomto smere nie sú k dispozícii žiadne informácie a môžeme len špekulova, že Vilémova matka asi pochádzala z rodu, kde bolo meno Vilém časté, nakožko dovtedy medzi vítkovcami nebolo meno Vilém používané.

    Prvé významné vystúpenie Viléma z Landštejna je spojené s rokom 1315. V histórii sa tento rok spája aj s úspechom českej šžachty, ktorá prinútila Jána Lucemburského prepusti svojich zahraničných poradcov a prenecha zemské a krajinské úrady zástupcom domácej šžachty, čo korešpondovalo so sžubom jeho otca Jindřicha VII. Lucemburského českej šžachte v Špýre v roku 1309.

    Tento ústupok zo strany Jána Lucemburského bol vynútený systematickým tlakom českej šžachty spolu s mocenským oslabením mladého kráža. Jeho otec rímsky kráž (cisár) bol už po smrti a Ján nedokázal obháji rímsky trón pre seba a preto z núdze ( na základe rady Petra z Aspeltu ) podporil pri vožbe rímskeho kráža źudovíta IV. Bavorského z rodu Wittelsbachovcov. Ciežom bolo zabráni získaniu rímskeho trónu protikandidátovi Fridrichovi ( Sličnému ) Habsburskému, ktorý bol napriek tomu zvolený za rímskeho kráža inou skupinou kurfirstov ( dvojvládie ).
    Dve významné funkcie v českom krážovstve, funkciu krážovského podkomořího a funkciu maršálka českého krážovstva získal Jindřich z Lipé, ktorý si dokázal nakloni aj mladého Jána Lucemburského. Vládol príjmami z krážovskej urbury, pričom ich vežká čas končila v jeho rukách, prípadne jemu blízkej šžachty ( údajne na umorovanie dlhov, ktoré urbura mala voči pánovi z Lipé). Jindřich z Lipé mal podporu nielen svojho rozvetveného príbuzenstva – ronovcov, ale sa snažil získa podporu ďalších šžachtických rodov. Pred svojou smrou aj Vítek z Landštejna patril do skupiny podporovatežov Jindřicha z Lipé a jeho syn Vilém nasledoval v roku 1315 jeho politickú líniu t.j. úzku spoluprácu s pánom z Lipé ( nedá sa vylúči ani hypotéza, že mladý Vilém bol určitý čas vychovávaný na dvore pána z Lipé ).
    Jindřich z Lipé bol v tom období v Čechách najvplyvnejšou osobou bez mocenskej protiváhy, čo samozrejme vyvolávalo z᚝ u tej časti šžachty, ktorá nepatrila do Jindřichovej mocenskej skupiny. Nespokojná bola hlavne šžachta v juhozápadných Čechách na čele s dlhodobým rivalom pána z Lipé, Vilémom Zájícom z Valdeka. K nepriatežom pána z Lipé patrila aj manželka Jána Lucemburského, krážovna Eliška Přemyslovna, čím sa táto skupina zatiaž neaktívnych neprajníkov stala nebezpečnou. Eliškino nepriatežstvo voči pánovi z Lipé bolo založené na viacerých dôvodoch. Z osobných dôvodov pociovala Eliška z᚝ voči svojej macoche ex - krážovnej Eliške Rejčke ( druhá manželka Václava II. a potom aj manželka českého kráža Rudolfa Habsburského ), ktorá sa stala milenkou a spojencom Jindřicha z Lipé. Zároveň Eliška presadzovala politickú víziu považujúcu českého kráža za neobmedzene zvrchovaného pána. Jindřich z Lipé, ktorý v tom čase prakticky plne ovládal kráža a dianie v krážovstve, bol práve ten predstavitež sebavedomej šžachty ( pravdepodobne s Rejčkou si vydržiavali aj okázalý dvor ), ktorú chcela Eliška Přemyslovna absolutisticky podriadi autorite kráža. Eliška si našla pri tvorbe opozície voči pánovi z Lipé vo Vilémovi Zajícovi z Valdeka vytrvalého a vežmi bojovného spojenca. Ďalšími vplyvnými osobnosami v českom krážovstve boli pražský biskup Ján IV. z Dražic a jeden z najbohatších magnátov Peter I. z Rožmberka.

    Moravská hranica s Uhorskom bola pred rokom 1315 často ohrozovaná nájazdmi Matúša Čáka Trenčianskeho, ktorý ako despota nerešpektoval krážovskú moc v Uhorsku a neváhal robi výpady za korisou ani do hĺbky iného štátu.
    Jindřich z Lipé a Ján z Vartemberka spolu s krážom v květnu 1315 proti nemu zorganizovali vojenskú výpravu, ktorá obžahla hrad Holíč, obsadený Matúšovými jednotkami. Počas zdĺhavého obliehania hradu zorganizoval Matúš Čák protiútok svojej žahkej jazdy, ktorá vyvolala v radoch českých obliehatežov zmätok a až neochvejná osobnos Jindřicha z Lipé dokázala zorganizova zomknutie sa českých jednotiek a nasledujúci protiútok. Matúšové jazdecké sily boli síce rozprášené, ale očakávaná pomoc zo strany uhorského kráža Karola Róberta neprišla a preto bola česká strana ochotná, pri neúmerných problémoch so zásobovaním, dohodnú s Matúšom Čákom prímerie a vráti sa do Čiech.
    Táto nie celkom úspešná výprava nalomila dôveru Jána Lucemburského v Jindřicha z Lipé. V tejto situácii nebola ažké skupine okolo krážovnej Elišky Přemyslovny a Viléma Zajíca presvedči mladého kráža o jeho okrádaní zo strany pána podkomořího a o nutnosti sa ho zbavi.
    Dňa 26. října 1315 Vilém Zajíc z Valdeka so súhlasom Jána Lucemburského zatkol na Pražskom hrade Jindřicha z Lipé a dal ho odvies do väzenia na hrade Týřove.
    Pán z Lipé si asi neuvedomoval nebezpečenstvo, ktoré mu hrozilo, nakožko si bol istý podporou významnej časti českej šžachty, pričom sa snažil zaisti svoje postavenie priatežskými väzbami aj so zvyšnými významnými osobami v krážovstve. Napr. s Petrom I. z Rožmberka mal zasnúbenú svoju dcéru Anežku ( táto osoba nie je presne historicky identifikovaná ) a s pražským biskupom Jánom IV. ho z minulosti spájali spoločné politické a finančné aktivity (pán z Lipé napr. v dubnu 1308 vymohol pre biskupa príjem z kutnohorskej urbury ako odškodnenie za škody pri podpore Jindřicha Korutánskeho, pričom Ján IV.z Dražic mu z toho sžúbil podiel 200 hrivien).

    Neuvážený čin krážovského páru vyvolal domácu krvavú vojnu, keď na obranu pána z Lipé vystúpilo silné zoskupenie ronovského rodu spolu s priatežmi pána Jindŕicha, spomedzi ktorých sú na prvých miestach spomínaní Ján ( Ješek ) z Vartemberka a Vilém z Landštejna.
    Rozhodnutie mladého Viléma z Landštejna rázne vystúpi proti krážovi bolo asi postavené na emotívnej báze, pocitu nespravodlivosti z toho, že jeho vzor Jindŕich z Lipé bol vierolomne zatknutý. Z Vilémovho hžadiska toto zatknutie nerešpektovalo zásluhy pána z Lipé, ktorý sa spolu s Vilémovým otcom významne zaslúžili o získanie českej krážovskéj koruny pre lucemburskú dynastiu. Ďalšími pohnútkami Vilémovho rozhodnutia mohli by ohrozenie Vilémovej zástavy krážovského hradu Hluboká, citové rozhodovanie mladého šžachtica, vidiaceho nerytierske konanie voči pánovi z Lipé, prípadne podobnos osudu so Závišom z Falkenštejna, ktorý bol kedysi blízkym Vilémovmu dedovi.

    Rozhodnutie Viléma z Landštejna vojensky vystúpi proti krážovi bolo silne riskantné, nakožko mu hrozila strata rodových majetkov a aj podpora zo strany iných vítkovcov nebola samozrejmá. Vilémov sused a najvýznamnejší člen vítkovského rozrodu Petr z Rožmberka po zatknutí pána z Lipé zrušil zasnúbenie s jeho dcérou a prijal ponuku na sobᚠs bývalou krážovnou Violou Tešínskou ( vdova po Václavovi III.), ktorú asi sprostredkovala asi Eliška Přemyslovna. Týmto taktickým ahom si krážovná pripútala na svoju stranu vežmi vplyvného spojenca, ktorý spolu s pánmi z Běchyne, z Bavorova, z Třemešína, z Valdeka tvorili v juhozápadných Čechách silnú skupinu stojacu pri krážovskom páre. Na Morave sa na krážovskú stranu postavili MikulᚠII. Opavský a z blízkeho zahraničia prišlo krážovi na pomoc vratislavské knieža Boleslav III. Lehnický.
    Väčšina vojenských stretnutí sa asi odohrávala v oblasti východných Čiech a vojenská šastena sa pridávala raz na jednu, raz na druhú stranu.
    Vežkou stratou pre stranu pána z Lipé bolo úmrtie Jána z Vartemberka, ktorý zahynul 6. ledna 1316, kedy bol usmrtený zásahom do hlavy zo samostrielu pri dobýjaní biskupského mesta Kostelce nad Orlicí.
    Obe strany hžadali pomoc aj v zahraničí, ale napriek tomu, že krážovská strana mala určitú prevahu, nebola schopná povstanie potlači. Priame aj nepriame finančné náklady na boje ( napr. len privilégia a dlžoby mestám za podporu ) príliš narastali a stále hrozilo, že do bojov zasiahne aj strana bývalých uchádzačov o český trón ( Fridrich Habsburský resp. Jindřich Korutánsky ), ktorí sa mohli pokúsi o znovuzískanie českého trónu.
    Ján Lucemburský sa preto musel snaži boj čo najskôr ukonči. Na popravu Jindřicha z Lipé nebol dos politický silný, nemohol veri ani spojencom, z ktorých niektorí boli v minulosti v priatežskom pomere aj so vzbúrencami. Obrátil sa preto o pomoc do zahraničia na svojho strýka Balduina, Petra z Aspeltu a na źudovíta Bavorského. Títo chceli rýchlo vyrieši situáciu v Čechách, aby naopak Ján Lucemburský mohol vojensky pomôc źudovítovi Bavorskému pri jeho boji o rímsku korunu s Fridrichom Habsburským.
    Začiatkom roku 1316 prišla Jánovi Lucemburskému pomoc z nemeckých krajov, ktorú viedli Peter z Aspeltu a strýc Balduin Trevírsky. Ciežom Petra z Aspeltu bola snaha konflikt čo najskôr ukonči a považoval za najlepšiu cestu vyjednávanie s protistranou. Odbojníci boli ochotní rokova až po prepustení ich vodcu Jindřicha z Lipé z väzenia.
    Dňa 17. dubna 1316 bol Jindřich z Lipé podmienečné prepustený z väzenia, pričom ako záruka bolo daných do rúk Petra z Aspeltu 7 rukojemníkov z radov odbojnej šžachty ( mladí ronovci ) a zároveň, aby bolo ručenie zosilnené, bolo odovzdaných do neutrálnych rúk viacero českých a moravských hradov, ktoré držala odbojná strana. Medzi nimi aj hrad Landštejn, ktorý zobral pod svoju moc Jan zo Schildbergu (man Boleslava Lehnického).
    Rokovania krážovskej strany so stranou pána z Lipé skončili 20. května kompromisnou dohodou, k čomu asi prispeli skutočnosti, že ani pán z Lipé sa nechcel vráti do žalára a aj krážovská strana potreboval čo najskôr zastavi boje.
    O významnom postavení Viléma z Landštejna medzi odbojníkmi svedčí aj klauzula v dohode o prepustení pána z Lipé, ktorá ošetrovala situáciu, ak by počas prepustenia pán z Lipé zomrel. Vtedy bol určený Vilém z Landštejna, aby spolu s ďalšími svetskými a cirkevnými vydal pred krážom a oboma arcibiskupmi rozsudok. Odovzdanie hradu Landštejna do neutrálnych rúk svedčí taktiež o vežkej angažovanosti mladého Viléma v odboji a asi aj na vyjednávaní.
    Je zaujímavé, že Vilém z Landštejna musel odovzda svoj hrad Landštejn a nie krážovský hrad Hlubokú, na ktorej bol asi len purkrabím. Dôvodmi mohla by väčšia ekonomická výhodnos ovládania panstva Hluboká než panstva Landštejna, ale možno aj snaha ostatných Vítkovcov, aby kráž nemal v rukách pevný hrad Hluboká, umiestnený v srdci vítkovských majetkov.

    Väznenie na sebavedomom Jindřichovi z Lipé určite zanechalo psychické stopy. Uvedomoval si, že veža nechýbalo a mohol skonči ako Záviš z Falkenštejna a len razantné a vytrvalé vystúpenie jeho priatežov mu umožnilo prepustenie. Napriek správaniu sa Petra z Rožmberka, ktorý ho v kritickej situácii opustil, si uvedomoval potrebu získania tohto šžachtica na svoju stranu alebo aspoň dosiahnu jeho neutralitu. Dôvernými jednaniami medzi pánom z Lipé a pánom z Rožmberka ( a jeho priatežmi – podža J.Šustu ) sa podarilo na pražskom hrade 25. dubna 1316 dosiahnu dohodu o vzájomnej pomoci medzi oboma šžachticmi. Podža Rožmberskej kroniky od Norberta Heermanna je medzi týmito šžachticmi sprostredkujúcimi dohodu hneď na druhom mieste za Boleslavom Sliezskym (Lehnickým) uvedený Vilém z Landštejna.

    Kedže Peter z Rožmberka mal v následných rokoch významný vplyv na Viléma z Landštejna je vhodné charakterizova jeho osobu.
    Peter I. z Rožmberka po smrti svojho otca roku 1310 prevzal ako jediný mužský dedič celé rožmberské panstvo spolu s nárokom na funkciu najvyššieho komorníka. Peter sa narodil okolo roku 1291 a predpokladá sa, že sa chcel pôvodne venova cirkevnému povolaniu. Bol pravdepodobne vychovávaný vo vyšebrodskom kláštore, pričom získal dobré vzdelanie. Po prevzatí majetkov po svojom otcovi Jindřichovi z Rožmberka sa taktiež usiloval o patričnú politickú moc úmernú jeho majetkom. Jeho väzby na pánov zo Schauenberka už neboli také silné ako za jeho otca a preto bol nezávislejší od rakúskeho vplyvu. Petrovi nevyhovovala prílišná koncentrácia moci v rukách pána z Lipé a jeho klanu. Ako na svoju dobu vysoko inteligentný človek pochopil, že napriek svojmu obrovskému majetku, ako jedinec nemá šancu sa vyrovna sile ronovského klanu a začal si hžada respektívne vytvára svoju vlastnú mocenskú skupinu. Bol rodinné spriaznený s pánmi z Bavorova a s pánmi z Michalovic ( jeho sestry boli vydaté do týchto rodov ), ale napríklad s pánmi z Bavorova si nedokázal vytvori pevné väzby, možno aj z dôvodov starých hriechov ( jeho otec pripravil rod Bavorovcov o hrad Zvíkov ) a preto asi hžadal väzby aj na iných príbuzných. Pravdepodobne úzko spolupracoval so svojim strýkom Jánom z Dobrušky a ďalšími pánmi pochádzajúcimi z rodu Drslavicov ( páni z Litic a pod. ). Svojím intelektuálnym založením, vzdelaním a povahou bol pre iných pánov ažko čitatežný a nakožko sa rožmberkovci už v minulosti vyznačovali nielen vojenskou mocou, ale aj silnými politickými ambíciami, bol nebezpečným mocenským konkurentom. Z týchto dôvodov bol aj pre Jindřicha z Lipé latentnou hrozbou, ktorú chcel pán z Lipé pacifikova spoločnou dohodou.

    Kompromisné dohody, ktoré viedli k prepusteniu pána z Lipé, nevyhovovali krážovnej Eliške Přemyslovne, ktorá v červnu 1316 porodila svojho prvého syna, dediča trónu, čím sa posilnilo aj jej mocenské postavenie. Tento novonarodený dedič bol slávnostne pokrstený za účasti oboch arcibiskupov menom Václav, čím sa zdôraznili jeho přemyslovskí predkovia. Ján Lucemburský krátko nato odišiel vojensky podpori rímskeho kráža źudovíta Bavorského ( bitka pri Esslingu ) a následne rieši povinnosti v rodnom Lucembursku. Správcom českého krážovstva sa znovu stal skúsený Peter z Aspeltu. Hlavnými úlohami Petra z Aspeltu bolo zachova mier v krážovstve a pravidelne posiela čo možno najväčšie množstva striebra z krážovskej urbury za Jánom Lucemburským do ríše.
    Skupine okolo Elišky Přemyslovny sa dané rozloženie moci a vývoz striebra nepáčil. Čoskoro po odchode Jána Lucemburského sa znovu začali ozbrojené potýčky oboch šžachtických skupín. Mocenská skupina okolo Elišky Přemyslovny si vybrala za zámienku na boj proti pánovi z Lipé, vydaj dcéry Elišky Rejčky ( z manželstva s Václavom II. ) Jindřichovi Javorskému v druhej polovici roku 1316, bez súhlasu krážovského dvora. Týmto manželstvom bolo údajne poškodené postavenie krážovstva a posilnené postavenie pána z Lipé, ktorého majetky na Žitave a Kladsku susedili s týmto ich novým spojencom. Vilém Zajíc z Valdeka naopak posilnil svoje postavenie opatrovaním mladého princa Václava na hrade Křivokláte.

    Snaha Petra z Aspeltu o upokojenie situácie neviedla k úspechu a aj obviňovania jeho osoby zo seba obohacovania ho značne znechutili, preto rád využil volanie źudovíta Bavorského do ríše a v prvých mesiacoch roku 1317 zložil funkciu a odišiel do nemeckých krajín.
    Po odchode Petra z Aspeltu sa boje medzi oboma skupinami od jari roku 1317 rozhoreli naplno, čo spolu so slabou úrodou viedlo k vežmi zlej hospodárskej situácii a biede. Rozloženie síl sa už zmenilo. Peter I. z Rožmberka síce napriek nedávnej dohode s Jindřichom z Lipé ostal podporovatežom krážovny, ale čas šžachty, ktorá v predchádzajúcich bojoch stála na krážovskej strane (napr. Beneš z Michalovic) alebo sa snažila by neutrálna, sa priklonila k Jindřichovi z Lipé. Úpadok hospodárstva a životnej úrovne ( najmä nižších vrstiev ) v českom krážovstve bol taký vežký, že sa pražský biskup Ján IV. z Dražic obrátil s výzvou na Jindřicha z Lipé a Viléma z Landštejna, aby prestali so svojim odbojom a podrobili sa krážovskej moci a podali ruku k zmiereniu. V prípade neposlúchnutia sa im vyhrážal cirkevnými trestami (interdiktom).
    V lete 1317 skutočne začala šžachta z oboch táborov hžada spoločné návrhy a ústupky. Keď nálada k mieru začala nadobúda čoraz väčšiu podporu aj v Prahe, krážovná Eliška radšej rýchlo zobrala svoje deti a odišla na svoj hrad Loket. Napriek odporu z krážovninej strany sa oba tábory zišli dňa 24. června 1317 na spoločnej schôdzi v Prahe u sv. Klimenta, kde sa dosiahli kompromisné dohody. Následne skupina vyjednávačov odišla za krážovnou na Loket, aby ju prehovorili k pristúpeniu k dohodám. Zatvrdilos krážovny Elišky voči Jindřichovi z Lipé a jeho spojencom sa nepodarilo zlomi a naopak Eliška Pŕemyslovna vyslala svojich poslov za Jánom Lucemburským, aby v žiadnom prípade nepristupoval na pražské dohovory. Vyjednávači skutočne skúšali po neúspechu u krážovnej presviedča samotného kráža, ale taktiež neúspešne. Naopak Ján Lucemburský začal zbiera v nemeckých krajoch vojenský kontingent, aby dokázal vojensky zlomi odpor odbojníkov. 12. listopadu sa kráž Ján objavil s vojenským zborom pred hradom Loket. Krážov príchod na Loket prilákal k nemu preriedené rady jeho podporovatežov, kde samozrejme nemohol chýba Vilém Zajíc, ale aj biskup Ján IV. z Dražic a ďalšia šžachta. Títo sa pokúšali Jána presvedči, aby nevstupoval do Čiech s naverbovanými jednotkami, ktoré nebrali ohžad na žiadne majetky, ale aby radšej pokračoval v rokovaniach začatých v lete v Prahe. Ján Lucemburský sa nedal ovplyvni radami svojich domácich prívržencov ale veril svojim zahraničným spojencom a rozhodol sa silou potlači odbojníkov a vybral sa so svojím vojskom cez Louny do Prahy. Vojenská sila, ktorú mal český kráž k dispozícii nebola malá, lebo okrem skúsených jednotiek z nemeckých krajov mu napr. poslal na pomoc proti Vilémovi z Landštejna a ostatným českým vzbúrencom 500 ozbrojencov na vlastné náklady jeho švagor Boleslav Lehnický (L. A. Gebhardi: Allgemeine Welthistorie – Achte Buch). Z prelomu rokov 1317/1318 sa zachoval biskupský dopis, ktorý hovorí o drancovaní majetku pražského biskupa Jána IV. z Dražic (Pelhřimov a okolie) oddielmi Viléma z Landštejna. Biskup vyzýval k ukončeniu boja a k odškodneniu, k čomu Viléma vyzývali aj biskupovi osobní priatelia. Vilém neposlúchol a s posilneným vojskom znovu vyplienil okolie Pelhřimova a obžahol aj samotné mesto. Následky tohto krutého drancovania prinútili biskupa znovu kolonizova tento kraj. Pravdepodobne po týchto udalostiach bol zo strany pražského biskupa nad Vilémom z Landštejna vyhlásený interdikt.

    Nekompromisný postup českého kráža proti rebelom vychádzal z nabádania jeho sprievodcov z nemeckých krajov, ktorí oplývali sebavedomím a chuou zbohatnú pri rabovaní majetkov povstalcov. Pri poslednom pobyte v Lucembursku sa Jánovi podarilo prinúti k poslušnosti vazalov Jindřicha z Vianden a Fridricha z Burscheidu, a tento mocenský postup chcel pravdepodobne kopírova aj v Čechách.

    Viera v silu zbraní svojho nemeckého vojska bola u Jána Lucemburského taká vysoká, že veril v svoj úspech aj bez podpory českých prívržencov a začal sa nerozumne obera aj o podporu verných českých prívržencov, napr. keď odňal úrad krážovského podkomořího Vilémovi Zajícovi ( ten ho získal niekedy v priebehu roku 1317 ) a pridelil ho Fridrichovi ze Šumburka a zároveň začal požadova navrátenie krážovských hradov nielen od odbojníkov, ale aj od jemu vernej šžachty. Do Prahy dal Ján Lucemburský zvola predákov šžachty. Jiří Spěváček uvádza, že prišla len čas verná krážovi. Nevieme presne ako reagovala odbojná čas šžachty. Udalosti po príchode Jána Lucemburského do Čiech nepriamo opisujú Joseph Barré a Josef Edmund Horký.
    Joseph Barré, francúzsky historik 18. storočia vo svojej Všeobecnej histórii Nemecka popisuje aj situáciu v Čechách v období 1315 až 1318, kde popisuje aj rebéliu Jindřicha z Lipé. Pri opise vychádzal z mne neznámych podkladov a v opise zmiešava udalosti z roku 1315 a 1317 dokopy. Informácie, ktoré poskytuje sú pravdepodobne z druhej ruky, preto pri ich využívaní je potrebné by opatrný. Napriek tomu sú tieto informácie z jeho diela zaujímavé a hodné povšimnutia.
    Josef Horký, ktorý preštudoval viaceré archívy českých a moravských kláštorov uviedol v roku 1820 sériu článkov „Hrad a páni z Landštejna“, kde tiež opisuje napadnutie majetkov Viléma z Landštejna na prelome rokov1317/18. Podža Barrého, na jeseň 1317 sa vybrali do Prahy aj rebeli so svojimi ozbrojenými sprievodmi, aby zistili ciele kráža, resp. možnosti vyjednávania. Konkrétne uvádza, že Vilém z Landštejna bol napadnutý krážovskými jednotkami a jeho voje rozprášené po okolitých horách.
    Napadnutie vojov Viléma z Landštejna spomínajú viacerí autori, pričom niektoré zdroje hovoria o rozbití zadných vojov.
    Z tejto informácie sa dá predpoklada, že Vilém bol napadnutý neočakávane odzadu.
    Po rozprášení svojho ozbrojeného sprievodu sa Vilém pravdepodobne so zvyškami vojska stiahol na svoje statky v južných Čechách. Pomoc zo strany Jindřicha z Lipé nebola reálna, nakožko sám Jindřich sa stiahol na Moravu.
    Vilém z Landštejna musel počas celej svojej rebélie zvažova svoje možnosti hžada zadné únikové vrátka podobne ako Jindŕich z Lipé, ktorý rokoval začiatkom roku 1317 v Retzi s habsburgovcami a asi aj Vilém zvažoval možnos podpory v Rakúsku. Pri neúspechu odporu voči Eliške Přemyslovne bola alternatíva dočasnej emigrácie z Čiech, reálnym riešením. Jedným z možností bolo využi staré väzby na rakúskych kuenringovcov a tým si vytvori priestor na azyl. Z týchto úvah mohlo vyplynú Vilémovo rozhodnutie vzia si v roku 1317 za manželku Elisabeth z Kuenringu. Nedá sa vylúči ani možnos, že sobᚠs Elisabeth bol už dávnejšie dohodnutý, ale nepokladám to za pravdepodobné, nakožko Vilémov otec Vítek z Landštejna sa výrazne angažoval v boji proti rakúskemu vojvodovi Fridrichovi Habsburskému. Za normálnych okolností, by pravdepodobne hžadal manželku pre Viléma v radoch českej šžachty, tak aby posilnil postavenie rodu v Čechách.
    Samotná Elisabeth z Kuenringu pochádzala z dobrého rodu, ale po smrti jej otca Leutholda I. roku 1312 bola ich rodina na mocenskom zostupe, kedy ich matka Agnes z Aspergu musela bráni rodové majetky pre svoje nedospelé deti.
    Prostredníctvom Vilémovho strýka Smila z Nových Hradov ako aj kláštora vo Svetlej ( Zwetll ) asi nebol problém rýchlo dohodnú sobᚠViléma a Elisabeth.

    Z Prahy sa začiatkom prosince 1317 vybralo krážovské vojsko smerom na Brandýs n./Labem, kde straníci Jindřicha z Lipé vybudovali a strážili most cez Labe. Tento sa mu nepodarilo doby, obsadil len menej významnú tvrdzu Tatce. Následne sa jeho vojsko obrátilo k Sázave pokori Zdislava ze Šternberka. Tento sa mu najprv naoko poddal, ale hneď ako krážovo vojsko odišlo z jeho majetkov, znovu sa pridal k odbojníkom.
    Ďalšie kroky trestnej výpravy Jána Lucemburského smerovali práve na majetky Viléma z Landštejna.
    Horký uvádza, že v už v období obliehania Zdislava ze Šternberka sa objavil Wenzel Horzowecz, udatný vojenský velitež kráža, ktorého jednotky zaplavili Vilémove majetky a jeho zúrivo sa správajúce vojsko rabovalo a vypažovalo dediny až nakoniec obžahli aj samotného Viléma na jeho sídelnom hrade Landštejne. V stave núdze Vilém prostredníctvom svojho lénnika požiadal svojho strýka Petra z Rožmberka o pomoc. Peter sa ponáhžal so svojim sprievodom za krážom ( Barré uvádza, že Peter išiel za krážom do Prahy ) a prosil o milos pre svojho synovca. Peter deklaroval svoju vernú oddanos krážovi a sžuboval privies Viléma k poddajnosti. Kráž reagoval nedôverčivo a pohŕdavými slovami žiadal, aby nie len Vilém z Landštejna ale aj Peter vrátili všetky krážovské hrady, ktoré ovládali. Peter, ktorého krážova požiadavka nepotešila, si vypýtal tri dni na rozmyslenie. Po troch dňoch Peter krážovi necha odkáza, že nevydajú žiadny im podriadený hrad a budú ich rytiersky bráni pri krážovskom útoku. Zároveň Peter poskytol Vilémovi výraznú podporu v boj proti krážovým vojakom a šastlivo ho obránil, keď kráž osobne pritiahol dobýva pevnosti a hrady. Po odtiahnutí kráža na Moravu Peter a Vilém v južných Čechách bojovali proti krážovskej strane až ku koncu pritiahli s vojskom k múrom Budejovíc, ktoré tvrdo obliehali a ohrozovali.
    Barré navyše uvádza, že Peter z Rožmberka sa spolu s Vilémom obrátili o pomoc na Leopolda Habsburského, ktorý bol v nepriatežskom pomere s Jánom Lucemburským.

    Z vyššie uvedených informácii je možné pochopi, prečo zo šternberských majetkov sa krážovské vojsko vybralo práve na majetky Viléma z Landštejna. Bolo potrebné podpori Wenzela Horzowcza, ktorý už musel bojova nie len proti Vilémovi, ale aj proti Petrovi Z Rožmberka.
    Zároveň z informácii vyplýva, že koncom roku 1317 Vilém z Landštejna znovu ovládal svoj rodový hrad ( nevieme kedy mu bol vrátený z rúk sliezskej posádky Jána zo Schildbergu ). Ponúka sa úvaha, že vojsko Wenzela Horzowcza boli práve sliezske jednotky poskytnuté Jánovi Lucemburskému Boleslavom Svidnickým, pričom rozhodnutie nasadi ich práve proti Landštejnu mohlo súvisie s faktom, že v radoch dobyvatežov boli osoby, ktoré hrad Landštejn dobre poznali z obdobia, keď bol vydaný neutrálnej sliezskej posádke v roku 1315. Znalos opevnenia Landštejna im mohla by na osoh.

    Jindřich z Lipé po útokoch Jána Lucemburského nevyčkával a zháňal aj zahraničných spojencov. Dňa 27. prosince 1317 v sprievode ďalších šžachticov sa stretol s Fridrichom Habsburským (asi v nadväznosti na dohovory v Retzi začiatkom roku 1317) a rokoval s ním o jeho podpore. Podarilo sa mu dohodnú zmluvu a vojenskú podporu od Fridricha Habsburského, konkrétne 300 jazdcov na Hromnice a 200 ďalších jazdcov začiatkom dubna 1318. Zúčastnení českí páni sa zaviazali, že sa nezmieria s Jánom Lucemburským, dokiaž sa on nedohodne s habsburgovcami o riešení zástav na Morave. Pokiaž by neprivolil, zaviazali sa českí páni k podpore nového kráža buď znovu Jindřicha Korutánskeho alebo niektorého z bratov Fridricha Habsburského.
    S pánmi z Lipé sa rokovania priamo zúčastnili Beneš z Michalovic, Friduš ze Smojna, Póta z Wildenberka, Pertold Pirkner, pričom bolo prisžúbené pripojenie sa aj ďalších českých pánov. K zmluve následne pripojili svoje pečate Jindřichem z Lichtemburka so svojimi dvoma synmi, Hynek Berka z Dubé, jeho bratr Hynáček z Housky, Albrecht z Dubé na Fridlantě, Raimund z Lichtenburka so svojím synovcom Jindřichom, synom Oldřichovým, pan Smil z Přibyslavě, samozrejme Vilém z Landštejna, ale už aj Oldřich z Hradce a Sezima z Ústí, Beneš z Vartenberka, Póta z Potštejna so svojími synmi, jeho brat Mikuláš, Břetislav z Ryžmberka, Protiva z Litic, Mutina z Dobrušky, Zdislav zo Štenberka, Prkoš a Vilém z Herštejna, Hrabiše z Paběnic, Albrecht ze Žeberka so svojími príbuznými, Póta z Wildenberka, Vilém z Egerberku, Ota z Bergova, bratia Artleb z Boskovic a Jimram z Ungersberka, Buz z Buzova. Dokonca svoju peča pripojil aj krážovský straník Bavor ze Strakonic.

    Peča Viléma z Landštejna je pripojená až ako trinásta, čo nezodpovedá postaveniu Viléma ako jedného z najvýznamnejších odbojníkov. Pravdepodobne boli pečate pripájané postupne ako sa k zmluve dostali jednotliví páni, pričom k Vilémovi sa zmluva dostala až neskôr.
    Peter z Rožmberka svoju peča nepripojil, predpokladám, že mu to nedovolila snaha o zachovanie svojho nezávislého postavenia. Peter nechcel ruši svoje slovo, keď napr. v spojeneckej zmluve s Jánom z Kaplice 10. srpna 1316 sa zaviazal postavi na stranu Jána Lucemburského v prípade útoku Fridricha Sličného.
    Prijatežnejšie pre Petra mohloby obráti sa o pomoc na Leopolda Habsburského. ažko verifikova tieto informácie, lebo nepoznáme zdroje, z ktorých Barré čerpal údaje.

    Ján Lucemburský sa o zmluve dozvedel asi až začiatkom roku 1318, kedy bol v Brne, odkiaž napádal majetky svojich odporcov. Povolal k sebe z Prahy aj svoju manželku Elišku.
    Začiatkom února 1318 sa zišli odbojní páni na hrade Zvíkove, kde sa dohodli o spoločnom postupe, pričom sa navzájom pomerili aj viacerí mocenskí rivali ako napr. Vilém Zajíc a Peter z Rožmberka s Jindřichom z Lipé a Albrechtom zo Žeberka a pod.. Proti Jánovi Lucemburskému povstala väčšina českej šžachty.
    V polovici února sa spojené vojská odbojnej šžachty s rakúskou (asi aj uhorskou) podporou postavili Jánovi Lucemburskému pred Brnom. Pre Jána Lucemburského to bol asi moment prekvapenia, keď sa proti nemu v poli postavila vojenská sila výrazne prevyšujúca tú jeho. K rozhodujúcemu boju nemal dos síl a preto bol nútený prija na rokovania Jindřicha z Lipé. Pán z Lipé síce sžuboval ochotu dohodnú sa, ale za podmienok, ktoré nemohol mladý Lucemburk prija. Ján sa urýchlene z Brna stiahol naspä do Prahy a následne utekal prosi o pomoc rímskeho kráža źudovíta Bavorského. Cestou jeho vojsko napadol aj jeho bývalý spojenec Vilém Zájíc z Valdeka a zajal mnohých jeho rytierov.
    Peter z Rožmberka a Vilém z Landštejna sa obliehania Brna asi nezúčastnili, nakožko ich jednotky obžahli krážovské mesto České Budejovice.

    źudovít Bavorský dobre chápal, že sa v Čechách jedná aj o jeho korunu rímskeho kráža a urýchlene sa snažil sprostredkova rokovania s odbojníkmi. Obaja králi dohodli najprv prostredníctvom Viléma Zajíce z Valdeka prímerie ( vítkovci prestali oblieha České Budejovice ) a dňa 23. dubna 1318 sa konal v Domažliciach snem. Ján Lucemburský bol praktický daný na milos českej šžachte a musel pristúpi na jej požiadavky. Vyhlásil všetkým odbojníkom amnestiu, odvolal z krajiny cudzích žoldnierov a krážovské a krajinské funkcie si rozdelila domáca šžachta. Peter z Rožmberka si podržal úrad najvyššieho komorníka, najvyšším podkomořím sa znovu stal Jindřich z Lipé, najvyšším maršálkom sa stal Vilém Zajíc z Valdeka, najvyšším purkrabím Pražského hradu sa stal jeho bratranec Oldřich ze Žebráka, Beneš z Vartemberka (syn Jána z Vartemberka ) sa stal najvyšším čašníkom, Heřman z Miličína sa stal najvyšším stolníkom, Bernard z Cimburku sa stal najvyšším mečníkom a zároveň podkomořím na Morave, Ondřej z Říčan získal úrad najvyššieho sudcu. Vilém z Landštejna, ktorý sa ako neronovec najviac angažoval v prospech Jindřicha z Lipé, nedostal žiadny úrad.
    O vyrovnaní sa Viléma z Landštejna s Jánom Lucemburským píše stručne Zbraslavská kronika nasledujúco: „ Tam ( v Domažliciach ) se stejnou snadností získal královu milost Vilém z Landštejna, který zpúsobil království škody a škody utrpěl “.
    Horký uvádza, že v tom istom roku na sv.Víta bol Vilém z Landštejna v Prahe medzi pánmi, ktorým Ján Lucemburský potvrdil všetky ich privilégia a práva.

    Z vyššie uvedeného textu môžeme usudzova, že Vilém znovu ovládol svoje pôvodné panstvá a ostal aj držitežom hradu Hluboká. V rožmberskej kronike od Heersmanna je uvedená domnienka, že Vilém dostal panstvo Frauenberk (Hluboká) po domažlickom sneme ako zálohu (predtým bol asi len purkrabím). Závažnou zmenou pre majetky Viléma z Landštejna bolo, že Landštejn a Novú Bystřicu musel prija od Jána Lucemburského ako léno.
    Ak si zosumarizujeme plusy a mínusy nebezpečného a finančne nákladného vystúpenia Viléma z Landštejna proti Jánovi Lucemburskému, javí sa, že mladý Vilém viac stratil ako získal. Ostali mu značne vyplienené pôvodné majetky, pričom niektoré z nich mal už len ako léno, čím bola značne obmedzovaná jeho sloboda vystupovania voči krážovi. Jedinou útechou mu asi zostalo ovládnutie panstva Hluboká (v zástave), ktoré bolo z hžadiska príjmov lukratívne. Významná podpora zo strany Petra z Rožmberka, v časoch Vilémovej najväčšej núdze, bolo pre Viléma zlomovým bodom, kedy prestáva by stúpencom Jindřicha z Lipé a stáva sa stúpencom a blízkym partnerom Petra z Rožmberka.

    Použitá literatúra:
    Zdeněk Žalud: „Páni z Landštejna do doby husitské“ Praha 2001
    František Palacký: Dějiny národu českého II.
    Jozef Šusta: Kniha první: „Poslední Přemyslovci a jejich dedictví 1300 – 1308“
    Jozef Šusta: Kniha druhá: „Počátky Lucemburské 1308 – 1320“
    Zbraslavská kronika CHRONICON AULAE REGIAE, autor vysvetliviek Zdeněk Fiala
    Jan Urban: „Lichtemburkové – Vzestupy a pády jedného panského rodu“ NLN 2003 Jaroslav Prokeš: Dějiny Prahy, vydal R. Schutz 1948
    Jihočeský Herold –Mimořádne číslo – díl II.: Pečeti příslušníku rodu pánu z Landštejna, zozbierané pánom Miroslavom Milcom
    Dostupné internetové dokumenty:
    - Dr. Matthäus Klimesch – Norbert Heermann´s: Rosenbergische Chronik – Prag 1898
    - Joseph Barré: Allgemeine Geschichte von Deutschland
    - Ludewig Albrecht Gebhardi: Allgemeinen Welthistorie – Achte Buch str. 240
    - Joseph Edmund Horky: Články: Die Burg und die Herren von Landstein, publikované v Archiv für Geographie, Historie, Staadts-und Kriegskunst roku 1820
    - Regesta Imperii
    - Chronicum Diplomaticus
    - a ďalšie

    Celý článek | Komentáře: 4 | Přidat komentář | Záložky:
    Informační e-mailVytisknout článek

    Naše knihy
    Přemysl Otakar II.


    Záviš z Falkenštejna
    Kalendář šermířských akcí
    Kalendář
    <<  Prosinec  >>
    PoÚtStČtSoNe
        1 2 3
    4 5 6 7 8 9 10
    11 12 13 14 15 16 17
    18 19 20 21 22 23 24
    25 26 27 28 29 30 31

    Hus 2015 VOJSKO.net - �eskoslovensk� i sv�tov� zbran� a vojensk� technika Husit� - Kto� js� bo�� bojovn�ci via historia Putov�n� Hrocha