Zlatá doba Striebornej ruže - 3.časť

Vítek z Landštejna zanechal po svojej smrti (niekedy po roku 1312 ) svojim potomkom dobrú majetkovú základňu, priateľské vzťahy s českým kráľom Jánom Lucemburským, väzbu na mocenskú skupinou Jindřicha z Lipé, ako aj vedomie, že aj landštejnovci sa môžu podielať na vláde v Čechách.

Nástupcom Vítka z Landštejna sa stal Vilém z Landštejna, podľa väčšiny historických prameňov jeho syn. Napriek tomu, že o Vilémovi sa dochovalo výrazne viac dokumentov a záznamov v porovnaní s ostatnými landštejnovcami, môžeme viaceré údaje o jeho pôvode len dedukovať. Nie je známy dátum jeho narodenia. Niektoré pramene uvádzajú jeho narodenie v roku 1300, ale viacerí historici predpokladajú jeho narodenie okolo roku 1296, nakoľko už v roku 1315 je dokumentovaný ako majetkový nástupca niektorých landštejnovských majetkov. Prvá písomná zmienka o Vilémovi je z roku 1315, v ktorej je uvedené, že prijal dedinu Dobruš od zlatokorunského kláštora k doživotnému držaniu a zároveň v tomto roku zasahuje do českých dejín svojou vojenskou podporou pána z Lipé.

Osobne sa prikláňam k dátumu narodenia Viléma z Landštejna okolo roku 1300, z dôvodu veku jeho otca Vítka z Landštejna. Vychádzam z toho, že prvé listiny, kde vystupuje Vítek z Landštejna sú až z roku 1300 a zároveň ma k tomu vedie označenie „mladý Vítek z Landštejna“, ktoré použil J.Šusta pri opise obrany Znojma v roku 1307. Nepoznám zdroj na základe, ktorého použil označenie „mladý“, ale skutočne Vítka považoval za tak mladého, že ho chybne označil za synovca Smila z Nových Hradov. Ak mal Vítek z Landštejna pri obrane Znojma roku 1307 do 25 rokov ( pri vyššom veku by asi nebol označovaný ako mladý ), je málo pravdepodobné, aby už v roku 1296 mal syna. Ako miesto Vilémovho narodenia predpokladám mesto Třeboň, v ktorej v období Vilémovho narodenia jeho otec Vítek pravdepodobne sídlil.

Ak si dobre pozrieme pečať Viléma z Landštejna, po bokoch rytierskej prilbice sa nachádzajú dva znaky. Po ľavej strane sa nachádza písmeno V s korunkou. V je symbolom pre meno Vilhelmi, ale od čoho je odvodená korunka nad písmenom V nie je možné jednoznačne definovať. Korunka mohla byť symbolom kráľovského pôvodu, ale nepoznám predka, od ktorého by Vilém odvádzal kráľovský pôvod. Jeho bratranci, potomkovia Smila z Nových Hradov a Kunhuty z Kuenringu síce mali babičku nemanželskú dcéru Přemysla Otakara II., ale je málo pravdepodobné, že Vilém používal túto korunku ako odkaz na túto svoju pratetu. O prípadnom kráľovskom pôvode rodu Vilémovej matky neviem a preto predpokladám, že táto korunka v pečati má len symbolizovať, že Vilém z Landštejna bol v čase používania tejto pečate vysokým kráľovským úradníkom.
Na pravej strane prilbice sa nachádza viacpísmenkový symbol. Pri pozornom pohľade na tento symbol je možné v ňom nájsť skryté písmená D, E, L, A, N. Jedná sa asi o skrátenie textu DE LANTSTEYN, teda Vilémov predikát. Použitie podobného viacpísmenkového symbolu som nenašiel na žiadnej pečati Vilémových predkov a ani potomkov.

Použitie tohto symbolu práve u Viléma ma privádza k názoru, že Vilém z Landštejna mal vzťah k náročnejšej symbolike resp. k skrytým významom. U Viléma predpokladám na svoju dobu nadštandardné vzdelanie, pravdepodobne vedel čítať, písať a asi chápal aj základom počítania. Toto vzdelanie mohol nadobudnúť najskôr v cirkevných školách. Jedna možnosť, kde sa mohol dostať ku gramotnosti bol Markl (dnešné Pomezí ) pod hradom Landštejnom, kde sa už z obdobia jeho otca zachovali pozostatky písacích nástrojov alebo v niektorom blízkom kláštore. Jeden dominikánsky kláštor bol v Sezimovom Ústi, do ktorého vstúpil jeho príbuzný Ojíř z Landštejna ( syn Voka z Třebone, resp. z Borovan ), ďalšou pravdepodobnou možnosťou je cisterciatsky kláštor v Zwettli, ktorý podporoval jeho strýko Smil z Nových Hradov.

V starších rakúskych genealogických prameňoch je často uvádzaná ako manželka Vítka z Landštejna Eliška (Elisabeth) z Kuenringu, dcéra Leutholda (Litholda) I. z Kuenringu. Už historici 20. storočia si všimli časový nesúlad možného veku Elišky z Kuenringu, ako prípadnej matky Viléma z Landštejna a považujú Elišku z Kuenringu skôr za jeho prvú manželku.
K dürnsteinskej vetve kuenringovcov určite patrili predkovia niektorých detí Viléma z Landštejna, nakoľko títo po jej vymretí zdedili štvrtinovú časť dürnsteinského majetku. V prospech verzie, že Eliška z Kuenringu bola manželkou až Viléma z Landštejna môže svedčiť aj pečať najstaršej Vilémovej dcéry Anežky, ktorú používala po smrti svojho manžela Hynka Žlebského z Lichtemburka. Na tejto pečati sú zobrazené tri erby.

Na jednom erbe sú ronovské ostrve dokumentujúce Anežkinho zosnulého manžela, na druhom erbe je vítkovská ruža symbolizujúca jej rod po otcovi z Landštejna a na treťom erbe sú tmavé (čierne) vodorovné pruhy v svetlom (zlatom) poli. Takýto erb používali páni z Kuenringu ( tzv. saský erb pánov z Kuenringu ). Tento erb mal asi symbolizovať odkaz na predkov Anežkinej matky.



Kedže predpokladám v určitom období významný vplyv rodu z Kuenringu na činy Viléma z Landštejna, je vhodné tieto väzby popísať ( Pozn.: Poradové označovanie príslušníkov rodu pánov z Kuenringu býva v rôznych historických zdrojoch rôzne).
Pre nás je zaujímavé sledovať rod Kuenringovcov od Hadmara III. ( so svojim bratom Jindřichom I. sú známi ako „Psy z Kuenringu „), ktorý mal synov Jindřicha II. a Albera IV.
Jindřich II. ( Heinrich ) je zakladateľom vitorazskej ( Weitra ) vetvy Kuenringovcov a svojho času zastával vysokú funkciu rakúskeho maršálka a zároveň obdržal funkciu župana ( asi od Přemysla Otakara II. ). Jeho syn Jindřich V. si vzal za manželku nemanželskú dcéru Přemysla Otakara II. Elišku Českú. Ich dcéra Kunhuta sa stala manželkou Smila z Nových Hradov. Táto vetva kuenringovcov podporovala Přemysla Otakara II. až do jeho smrti. Po bitke na Moravskom poli boli obliehaní vo svojej pevnosti Weitra a až v roku 1280 ju vydali obliehateľom ( Štefanovi z Massau, synovi Oty z Massau, popraveného Přemyslom II. ) a následne odišli do vyhnanstva na Opavsko, kde Jindřich V. umiera. Pozdejšie jeho otcovi Albrecht Habsburský vrátil menšiu časť majetkov a Jindřich II. umiera až 12. května 1293 v Znojme. Táto línia pokračovala ďaľším synom Jindřicha II. Alberom VII., ktorý sídlil na Seefelde blízko moravskej hranice ( Seefeld mu postúpili kuenringovci z dürnsteinskej vetvy ).
Druhý syn Hadmara III. Albero IV. založil druhú - dürnsteinskú líniu kuenringovcov a mal významné postavenie medzi rakúskou šľachtou ( aj vďaka sobášu s Gertrúdou von Wildon, dcérou významného štajerského šľachtica Leutholda von Wildon ), pričom je v histórii označovaný aj ako „capitaneus Austriae“. Albero sa pričinil o rozhodnutie rakúskej šľachty, po vymretí rodu Babenbergovcov, povolať ako nového rakúskeho vojvodu Přemysla Otakara II.( nároky na Rakúsko a Štajersko boli následne . podporené jeho sobášom s Markétou Babenberskou ).
Alberovi synovia Leuthold I., Albero VI. a Heinrich IV. boli ale výrazne menej ochotný slúžiť Přemyslovi Otakarovi II., najmä keď Přemysl začal reštrikčnú politiku proti štajerskej a rakúskej šľachte ( väznenie, búranie ich hradov a odoberanie majetkov ), pričom neobišiel ani Leutholdových príbuzných ( Hartnid von Wildon väznený na Veveří a Zvíkove). Možno preto počas súperenia Přemysla s Rudolfom Habsburským Alberovi potomkovia podporovali Habsburga. Albero VI. padol v bitke na Moravskom poli, kde bojoval za Rudolfa Habsburského. Jeho brat Leuthold I. zložil prísahu Rudolfovmu synovi Albrechtovi, ktorý sa stal rakúskym vojvodom a bol významným šľachticom v Rakúsku ( držal funkciu najvyššieho čašníka ). V roku 1295 sa ale Leuthold aktívne zúčastnil povstania rakúskej šľachty proti vojvodovi Albrechtovi. Osobne bol v Čechách žiadať Václava II. o pomoc v boji proti Albrechtovi, pričom v mene rakúskej šľachty navrhoval Václavovi prevzatie moci v Rakúsku. Václav asi na základe vplyvu svojej manželky Guty, sestry Albrechta, ale aj z osobných zlých skúseností s rebelujúcou šľachtou, nepodporil odboj proti Albrechtovi. Povstanie rakúskej šľachty bolo potlačené a Leuthold I. prišiel o niektoré majetky. Leuthold I. si znovu zlepšil svoje postavenie podporou Albrechta v boji s Adolfom Nassavským v bitke pri Gollenheime roku 1298 (v tejto bitke bojoval spolu so Smilom z Nových Hradov). Po úmrtí svojej manželky Agnes von Feldsberg, s ktorou Leuthold údajne nemal potomkov, sa chcel stiahnuť z verejného života do kláštora v Zwettli. Albrecht Habsburský nechcel prísť o tohto vplyvného šľachtica, preto ho oženil okolo roku 1300 s Agnes von Asberg ( Asperg ), ktorá bola považovaná za príbuznú habsburgovcov. S Agnes von Asberg Leuthold I. splodil viacero detí. Jednou z dcér ( údajne najstaršou ), bola Elisabeth z Kuenringu.

V scriptóriu kláštora v Zwetlli sa zachovala listina s dátumom 3. října 1317 ( nasledovný text je prevzatý z diplomovej práca pána Z. Žaluda ), kde sa spomína účasť Viléma z Landštejna v svetelskom kláštore: fraternitatem acceptit in capitulo pán Vilém de Bohemia, zať pán z Kuenringu, a Smil syn Ojířov, jeho strýc, ďalej Mikuláš, syn jeho tety a ich clientes.
Z tomto texte je Vilém uvádzaný ako zať pána z Kuenringu ( Leutholda I., ktorý ale zomrel už v roku 1312 ) a podľa textu sa zúčastňoval ako laik na duchovnom živote kláštora v Zwettli.

Z vyššie uvedeného si dovolím tvrdiť, že Vilém z Landštejna ovládal okrem češtiny minimálne aj nemčinu a s vysokou pravdepodobnosťou aj latinčinu. Ako laik sa zúčastňoval aj obradov cisterciatských mníchov, kde okrem ich spirituality spoznal aj ich technické a ekonomické vedomosti. Ak akceptujeme, že Eliška z Kuenringu bola manželkou Viléma z Landštejna, ostáva nejasná jeho matka, teda manželka jeho otca Vítka z Landštejna. V tomto smere nie sú k dispozícii žiadne informácie a môžeme len špekulovať, že Vilémova matka asi pochádzala z rodu, kde bolo meno Vilém časté, nakoľko dovtedy medzi vítkovcami nebolo meno Vilém používané.

Prvé významné vystúpenie Viléma z Landštejna je spojené s rokom 1315. V histórii sa tento rok spája aj s úspechom českej šľachty, ktorá prinútila Jána Lucemburského prepustiť svojich zahraničných poradcov a prenechať zemské a krajinské úrady zástupcom domácej šľachty, čo korešpondovalo so sľubom jeho otca Jindřicha VII. Lucemburského českej šľachte v Špýre v roku 1309.

Tento ústupok zo strany Jána Lucemburského bol vynútený systematickým tlakom českej šľachty spolu s mocenským oslabením mladého kráľa. Jeho otec rímsky kráľ (cisár) bol už po smrti a Ján nedokázal obhájiť rímsky trón pre seba a preto z núdze ( na základe rady Petra z Aspeltu ) podporil pri voľbe rímskeho kráľa Ľudovíta IV. Bavorského z rodu Wittelsbachovcov. Cieľom bolo zabrániť získaniu rímskeho trónu protikandidátovi Fridrichovi ( Sličnému ) Habsburskému, ktorý bol napriek tomu zvolený za rímskeho kráľa inou skupinou kurfirstov ( dvojvládie ).
Dve významné funkcie v českom kráľovstve, funkciu kráľovského podkomořího a funkciu maršálka českého kráľovstva získal Jindřich z Lipé, ktorý si dokázal nakloniť aj mladého Jána Lucemburského. Vládol príjmami z kráľovskej urbury, pričom ich veľká časť končila v jeho rukách, prípadne jemu blízkej šľachty ( údajne na umorovanie dlhov, ktoré urbura mala voči pánovi z Lipé). Jindřich z Lipé mal podporu nielen svojho rozvetveného príbuzenstva – ronovcov, ale sa snažil získať podporu ďalších šľachtických rodov. Pred svojou smrťou aj Vítek z Landštejna patril do skupiny podporovateľov Jindřicha z Lipé a jeho syn Vilém nasledoval v roku 1315 jeho politickú líniu t.j. úzku spoluprácu s pánom z Lipé ( nedá sa vylúčiť ani hypotéza, že mladý Vilém bol určitý čas vychovávaný na dvore pána z Lipé ).
Jindřich z Lipé bol v tom období v Čechách najvplyvnejšou osobou bez mocenskej protiváhy, čo samozrejme vyvolávalo zášť u tej časti šľachty, ktorá nepatrila do Jindřichovej mocenskej skupiny. Nespokojná bola hlavne šľachta v juhozápadných Čechách na čele s dlhodobým rivalom pána z Lipé, Vilémom Zájícom z Valdeka. K nepriateľom pána z Lipé patrila aj manželka Jána Lucemburského, kráľovna Eliška Přemyslovna, čím sa táto skupina zatiaľ neaktívnych neprajníkov stala nebezpečnou. Eliškino nepriateľstvo voči pánovi z Lipé bolo založené na viacerých dôvodoch. Z osobných dôvodov pociťovala Eliška zášť voči svojej macoche ex - kráľovnej Eliške Rejčke ( druhá manželka Václava II. a potom aj manželka českého kráľa Rudolfa Habsburského ), ktorá sa stala milenkou a spojencom Jindřicha z Lipé. Zároveň Eliška presadzovala politickú víziu považujúcu českého kráľa za neobmedzene zvrchovaného pána. Jindřich z Lipé, ktorý v tom čase prakticky plne ovládal kráľa a dianie v kráľovstve, bol práve ten predstaviteľ sebavedomej šľachty ( pravdepodobne s Rejčkou si vydržiavali aj okázalý dvor ), ktorú chcela Eliška Přemyslovna absolutisticky podriadiť autorite kráľa. Eliška si našla pri tvorbe opozície voči pánovi z Lipé vo Vilémovi Zajícovi z Valdeka vytrvalého a veľmi bojovného spojenca. Ďalšími vplyvnými osobnosťami v českom kráľovstve boli pražský biskup Ján IV. z Dražic a jeden z najbohatších magnátov Peter I. z Rožmberka.

Moravská hranica s Uhorskom bola pred rokom 1315 často ohrozovaná nájazdmi Matúša Čáka Trenčianskeho, ktorý ako despota nerešpektoval kráľovskú moc v Uhorsku a neváhal robiť výpady za korisťou ani do hĺbky iného štátu.
Jindřich z Lipé a Ján z Vartemberka spolu s kráľom v květnu 1315 proti nemu zorganizovali vojenskú výpravu, ktorá obľahla hrad Holíč, obsadený Matúšovými jednotkami. Počas zdĺhavého obliehania hradu zorganizoval Matúš Čák protiútok svojej ľahkej jazdy, ktorá vyvolala v radoch českých obliehateľov zmätok a až neochvejná osobnosť Jindřicha z Lipé dokázala zorganizovať zomknutie sa českých jednotiek a nasledujúci protiútok. Matúšové jazdecké sily boli síce rozprášené, ale očakávaná pomoc zo strany uhorského kráľa Karola Róberta neprišla a preto bola česká strana ochotná, pri neúmerných problémoch so zásobovaním, dohodnúť s Matúšom Čákom prímerie a vrátiť sa do Čiech.
Táto nie celkom úspešná výprava nalomila dôveru Jána Lucemburského v Jindřicha z Lipé. V tejto situácii nebola ťažké skupine okolo kráľovnej Elišky Přemyslovny a Viléma Zajíca presvedčiť mladého kráľa o jeho okrádaní zo strany pána podkomořího a o nutnosti sa ho zbaviť.
Dňa 26. října 1315 Vilém Zajíc z Valdeka so súhlasom Jána Lucemburského zatkol na Pražskom hrade Jindřicha z Lipé a dal ho odviesť do väzenia na hrade Týřove.
Pán z Lipé si asi neuvedomoval nebezpečenstvo, ktoré mu hrozilo, nakoľko si bol istý podporou významnej časti českej šľachty, pričom sa snažil zaistiť svoje postavenie priateľskými väzbami aj so zvyšnými významnými osobami v kráľovstve. Napr. s Petrom I. z Rožmberka mal zasnúbenú svoju dcéru Anežku ( táto osoba nie je presne historicky identifikovaná ) a s pražským biskupom Jánom IV. ho z minulosti spájali spoločné politické a finančné aktivity (pán z Lipé napr. v dubnu 1308 vymohol pre biskupa príjem z kutnohorskej urbury ako odškodnenie za škody pri podpore Jindřicha Korutánskeho, pričom Ján IV.z Dražic mu z toho sľúbil podiel 200 hrivien).

Neuvážený čin kráľovského páru vyvolal domácu krvavú vojnu, keď na obranu pána z Lipé vystúpilo silné zoskupenie ronovského rodu spolu s priateľmi pána Jindŕicha, spomedzi ktorých sú na prvých miestach spomínaní Ján ( Ješek ) z Vartemberka a Vilém z Landštejna.
Rozhodnutie mladého Viléma z Landštejna rázne vystúpiť proti kráľovi bolo asi postavené na emotívnej báze, pocitu nespravodlivosti z toho, že jeho vzor Jindŕich z Lipé bol vierolomne zatknutý. Z Vilémovho hľadiska toto zatknutie nerešpektovalo zásluhy pána z Lipé, ktorý sa spolu s Vilémovým otcom významne zaslúžili o získanie českej kráľovskéj koruny pre lucemburskú dynastiu. Ďalšími pohnútkami Vilémovho rozhodnutia mohli byť ohrozenie Vilémovej zástavy kráľovského hradu Hluboká, citové rozhodovanie mladého šľachtica, vidiaceho nerytierske konanie voči pánovi z Lipé, prípadne podobnosť osudu so Závišom z Falkenštejna, ktorý bol kedysi blízkym Vilémovmu dedovi.

Rozhodnutie Viléma z Landštejna vojensky vystúpiť proti kráľovi bolo silne riskantné, nakoľko mu hrozila strata rodových majetkov a aj podpora zo strany iných vítkovcov nebola samozrejmá. Vilémov sused a najvýznamnejší člen vítkovského rozrodu Petr z Rožmberka po zatknutí pána z Lipé zrušil zasnúbenie s jeho dcérou a prijal ponuku na sobáš s bývalou kráľovnou Violou Tešínskou ( vdova po Václavovi III.), ktorú asi sprostredkovala asi Eliška Přemyslovna. Týmto taktickým ťahom si kráľovná pripútala na svoju stranu veľmi vplyvného spojenca, ktorý spolu s pánmi z Běchyne, z Bavorova, z Třemešína, z Valdeka tvorili v juhozápadných Čechách silnú skupinu stojacu pri kráľovskom páre. Na Morave sa na kráľovskú stranu postavili Mikuláš II. Opavský a z blízkeho zahraničia prišlo kráľovi na pomoc vratislavské knieža Boleslav III. Lehnický.
Väčšina vojenských stretnutí sa asi odohrávala v oblasti východných Čiech a vojenská šťastena sa pridávala raz na jednu, raz na druhú stranu.
Veľkou stratou pre stranu pána z Lipé bolo úmrtie Jána z Vartemberka, ktorý zahynul 6. ledna 1316, kedy bol usmrtený zásahom do hlavy zo samostrielu pri dobýjaní biskupského mesta Kostelce nad Orlicí.
Obe strany hľadali pomoc aj v zahraničí, ale napriek tomu, že kráľovská strana mala určitú prevahu, nebola schopná povstanie potlačiť. Priame aj nepriame finančné náklady na boje ( napr. len privilégia a dlžoby mestám za podporu ) príliš narastali a stále hrozilo, že do bojov zasiahne aj strana bývalých uchádzačov o český trón ( Fridrich Habsburský resp. Jindřich Korutánsky ), ktorí sa mohli pokúsiť o znovuzískanie českého trónu.
Ján Lucemburský sa preto musel snažiť boj čo najskôr ukončiť. Na popravu Jindřicha z Lipé nebol dosť politický silný, nemohol veriť ani spojencom, z ktorých niektorí boli v minulosti v priateľskom pomere aj so vzbúrencami. Obrátil sa preto o pomoc do zahraničia na svojho strýka Balduina, Petra z Aspeltu a na Ľudovíta Bavorského. Títo chceli rýchlo vyriešiť situáciu v Čechách, aby naopak Ján Lucemburský mohol vojensky pomôcť Ľudovítovi Bavorskému pri jeho boji o rímsku korunu s Fridrichom Habsburským.
Začiatkom roku 1316 prišla Jánovi Lucemburskému pomoc z nemeckých krajov, ktorú viedli Peter z Aspeltu a strýc Balduin Trevírsky. Cieľom Petra z Aspeltu bola snaha konflikt čo najskôr ukončiť a považoval za najlepšiu cestu vyjednávanie s protistranou. Odbojníci boli ochotní rokovať až po prepustení ich vodcu Jindřicha z Lipé z väzenia.
Dňa 17. dubna 1316 bol Jindřich z Lipé podmienečné prepustený z väzenia, pričom ako záruka bolo daných do rúk Petra z Aspeltu 7 rukojemníkov z radov odbojnej šľachty ( mladí ronovci ) a zároveň, aby bolo ručenie zosilnené, bolo odovzdaných do neutrálnych rúk viacero českých a moravských hradov, ktoré držala odbojná strana. Medzi nimi aj hrad Landštejn, ktorý zobral pod svoju moc Jan zo Schildbergu (man Boleslava Lehnického).
Rokovania kráľovskej strany so stranou pána z Lipé skončili 20. května kompromisnou dohodou, k čomu asi prispeli skutočnosti, že ani pán z Lipé sa nechcel vrátiť do žalára a aj kráľovská strana potreboval čo najskôr zastaviť boje.
O významnom postavení Viléma z Landštejna medzi odbojníkmi svedčí aj klauzula v dohode o prepustení pána z Lipé, ktorá ošetrovala situáciu, ak by počas prepustenia pán z Lipé zomrel. Vtedy bol určený Vilém z Landštejna, aby spolu s ďalšími svetskými a cirkevnými vydal pred kráľom a oboma arcibiskupmi rozsudok. Odovzdanie hradu Landštejna do neutrálnych rúk svedčí taktiež o veľkej angažovanosti mladého Viléma v odboji a asi aj na vyjednávaní.
Je zaujímavé, že Vilém z Landštejna musel odovzdať svoj hrad Landštejn a nie kráľovský hrad Hlubokú, na ktorej bol asi len purkrabím. Dôvodmi mohla byť väčšia ekonomická výhodnosť ovládania panstva Hluboká než panstva Landštejna, ale možno aj snaha ostatných Vítkovcov, aby kráľ nemal v rukách pevný hrad Hluboká, umiestnený v srdci vítkovských majetkov.

Väznenie na sebavedomom Jindřichovi z Lipé určite zanechalo psychické stopy. Uvedomoval si, že veľa nechýbalo a mohol skončiť ako Záviš z Falkenštejna a len razantné a vytrvalé vystúpenie jeho priateľov mu umožnilo prepustenie. Napriek správaniu sa Petra z Rožmberka, ktorý ho v kritickej situácii opustil, si uvedomoval potrebu získania tohto šľachtica na svoju stranu alebo aspoň dosiahnuť jeho neutralitu. Dôvernými jednaniami medzi pánom z Lipé a pánom z Rožmberka ( a jeho priateľmi – podľa J.Šustu ) sa podarilo na pražskom hrade 25. dubna 1316 dosiahnuť dohodu o vzájomnej pomoci medzi oboma šľachticmi. Podľa Rožmberskej kroniky od Norberta Heermanna je medzi týmito šľachticmi sprostredkujúcimi dohodu hneď na druhom mieste za Boleslavom Sliezskym (Lehnickým) uvedený Vilém z Landštejna.

Kedže Peter z Rožmberka mal v následných rokoch významný vplyv na Viléma z Landštejna je vhodné charakterizovať jeho osobu.
Peter I. z Rožmberka po smrti svojho otca roku 1310 prevzal ako jediný mužský dedič celé rožmberské panstvo spolu s nárokom na funkciu najvyššieho komorníka. Peter sa narodil okolo roku 1291 a predpokladá sa, že sa chcel pôvodne venovať cirkevnému povolaniu. Bol pravdepodobne vychovávaný vo vyšebrodskom kláštore, pričom získal dobré vzdelanie. Po prevzatí majetkov po svojom otcovi Jindřichovi z Rožmberka sa taktiež usiloval o patričnú politickú moc úmernú jeho majetkom. Jeho väzby na pánov zo Schauenberka už neboli také silné ako za jeho otca a preto bol nezávislejší od rakúskeho vplyvu. Petrovi nevyhovovala prílišná koncentrácia moci v rukách pána z Lipé a jeho klanu. Ako na svoju dobu vysoko inteligentný človek pochopil, že napriek svojmu obrovskému majetku, ako jedinec nemá šancu sa vyrovnať sile ronovského klanu a začal si hľadať respektívne vytvárať svoju vlastnú mocenskú skupinu. Bol rodinné spriaznený s pánmi z Bavorova a s pánmi z Michalovic ( jeho sestry boli vydaté do týchto rodov ), ale napríklad s pánmi z Bavorova si nedokázal vytvoriť pevné väzby, možno aj z dôvodov starých hriechov ( jeho otec pripravil rod Bavorovcov o hrad Zvíkov ) a preto asi hľadal väzby aj na iných príbuzných. Pravdepodobne úzko spolupracoval so svojim strýkom Jánom z Dobrušky a ďalšími pánmi pochádzajúcimi z rodu Drslavicov ( páni z Litic a pod. ). Svojím intelektuálnym založením, vzdelaním a povahou bol pre iných pánov ťažko čitateľný a nakoľko sa rožmberkovci už v minulosti vyznačovali nielen vojenskou mocou, ale aj silnými politickými ambíciami, bol nebezpečným mocenským konkurentom. Z týchto dôvodov bol aj pre Jindřicha z Lipé latentnou hrozbou, ktorú chcel pán z Lipé pacifikovať spoločnou dohodou.

Kompromisné dohody, ktoré viedli k prepusteniu pána z Lipé, nevyhovovali kráľovnej Eliške Přemyslovne, ktorá v červnu 1316 porodila svojho prvého syna, dediča trónu, čím sa posilnilo aj jej mocenské postavenie. Tento novonarodený dedič bol slávnostne pokrstený za účasti oboch arcibiskupov menom Václav, čím sa zdôraznili jeho přemyslovskí predkovia. Ján Lucemburský krátko nato odišiel vojensky podporiť rímskeho kráľa Ľudovíta Bavorského ( bitka pri Esslingu ) a následne riešiť povinnosti v rodnom Lucembursku. Správcom českého kráľovstva sa znovu stal skúsený Peter z Aspeltu. Hlavnými úlohami Petra z Aspeltu bolo zachovať mier v kráľovstve a pravidelne posielať čo možno najväčšie množstva striebra z kráľovskej urbury za Jánom Lucemburským do ríše.
Skupine okolo Elišky Přemyslovny sa dané rozloženie moci a vývoz striebra nepáčil. Čoskoro po odchode Jána Lucemburského sa znovu začali ozbrojené potýčky oboch šľachtických skupín. Mocenská skupina okolo Elišky Přemyslovny si vybrala za zámienku na boj proti pánovi z Lipé, vydaj dcéry Elišky Rejčky ( z manželstva s Václavom II. ) Jindřichovi Javorskému v druhej polovici roku 1316, bez súhlasu kráľovského dvora. Týmto manželstvom bolo údajne poškodené postavenie kráľovstva a posilnené postavenie pána z Lipé, ktorého majetky na Žitave a Kladsku susedili s týmto ich novým spojencom. Vilém Zajíc z Valdeka naopak posilnil svoje postavenie opatrovaním mladého princa Václava na hrade Křivokláte.

Snaha Petra z Aspeltu o upokojenie situácie neviedla k úspechu a aj obviňovania jeho osoby zo seba obohacovania ho značne znechutili, preto rád využil volanie Ľudovíta Bavorského do ríše a v prvých mesiacoch roku 1317 zložil funkciu a odišiel do nemeckých krajín.
Po odchode Petra z Aspeltu sa boje medzi oboma skupinami od jari roku 1317 rozhoreli naplno, čo spolu so slabou úrodou viedlo k veľmi zlej hospodárskej situácii a biede. Rozloženie síl sa už zmenilo. Peter I. z Rožmberka síce napriek nedávnej dohode s Jindřichom z Lipé ostal podporovateľom kráľovny, ale časť šľachty, ktorá v predchádzajúcich bojoch stála na kráľovskej strane (napr. Beneš z Michalovic) alebo sa snažila byť neutrálna, sa priklonila k Jindřichovi z Lipé. Úpadok hospodárstva a životnej úrovne ( najmä nižších vrstiev ) v českom kráľovstve bol taký veľký, že sa pražský biskup Ján IV. z Dražic obrátil s výzvou na Jindřicha z Lipé a Viléma z Landštejna, aby prestali so svojim odbojom a podrobili sa kráľovskej moci a podali ruku k zmiereniu. V prípade neposlúchnutia sa im vyhrážal cirkevnými trestami (interdiktom).
V lete 1317 skutočne začala šľachta z oboch táborov hľadať spoločné návrhy a ústupky. Keď nálada k mieru začala nadobúdať čoraz väčšiu podporu aj v Prahe, kráľovná Eliška radšej rýchlo zobrala svoje deti a odišla na svoj hrad Loket. Napriek odporu z kráľovninej strany sa oba tábory zišli dňa 24. června 1317 na spoločnej schôdzi v Prahe u sv. Klimenta, kde sa dosiahli kompromisné dohody. Následne skupina vyjednávačov odišla za kráľovnou na Loket, aby ju prehovorili k pristúpeniu k dohodám. Zatvrdilosť kráľovny Elišky voči Jindřichovi z Lipé a jeho spojencom sa nepodarilo zlomiť a naopak Eliška Pŕemyslovna vyslala svojich poslov za Jánom Lucemburským, aby v žiadnom prípade nepristupoval na pražské dohovory. Vyjednávači skutočne skúšali po neúspechu u kráľovnej presviedčať samotného kráľa, ale taktiež neúspešne. Naopak Ján Lucemburský začal zbierať v nemeckých krajoch vojenský kontingent, aby dokázal vojensky zlomiť odpor odbojníkov. 12. listopadu sa kráľ Ján objavil s vojenským zborom pred hradom Loket. Kráľov príchod na Loket prilákal k nemu preriedené rady jeho podporovateľov, kde samozrejme nemohol chýbať Vilém Zajíc, ale aj biskup Ján IV. z Dražic a ďalšia šľachta. Títo sa pokúšali Jána presvedčiť, aby nevstupoval do Čiech s naverbovanými jednotkami, ktoré nebrali ohľad na žiadne majetky, ale aby radšej pokračoval v rokovaniach začatých v lete v Prahe. Ján Lucemburský sa nedal ovplyvniť radami svojich domácich prívržencov ale veril svojim zahraničným spojencom a rozhodol sa silou potlačiť odbojníkov a vybral sa so svojím vojskom cez Louny do Prahy. Vojenská sila, ktorú mal český kráľ k dispozícii nebola malá, lebo okrem skúsených jednotiek z nemeckých krajov mu napr. poslal na pomoc proti Vilémovi z Landštejna a ostatným českým vzbúrencom 500 ozbrojencov na vlastné náklady jeho švagor Boleslav Lehnický (L. A. Gebhardi: Allgemeine Welthistorie – Achte Buch). Z prelomu rokov 1317/1318 sa zachoval biskupský dopis, ktorý hovorí o drancovaní majetku pražského biskupa Jána IV. z Dražic (Pelhřimov a okolie) oddielmi Viléma z Landštejna. Biskup vyzýval k ukončeniu boja a k odškodneniu, k čomu Viléma vyzývali aj biskupovi osobní priatelia. Vilém neposlúchol a s posilneným vojskom znovu vyplienil okolie Pelhřimova a obľahol aj samotné mesto. Následky tohto krutého drancovania prinútili biskupa znovu kolonizovať tento kraj. Pravdepodobne po týchto udalostiach bol zo strany pražského biskupa nad Vilémom z Landštejna vyhlásený interdikt.

Nekompromisný postup českého kráľa proti rebelom vychádzal z nabádania jeho sprievodcov z nemeckých krajov, ktorí oplývali sebavedomím a chuťou zbohatnúť pri rabovaní majetkov povstalcov. Pri poslednom pobyte v Lucembursku sa Jánovi podarilo prinútiť k poslušnosti vazalov Jindřicha z Vianden a Fridricha z Burscheidu, a tento mocenský postup chcel pravdepodobne kopírovať aj v Čechách.

Viera v silu zbraní svojho nemeckého vojska bola u Jána Lucemburského taká vysoká, že veril v svoj úspech aj bez podpory českých prívržencov a začal sa nerozumne oberať aj o podporu verných českých prívržencov, napr. keď odňal úrad kráľovského podkomořího Vilémovi Zajícovi ( ten ho získal niekedy v priebehu roku 1317 ) a pridelil ho Fridrichovi ze Šumburka a zároveň začal požadovať navrátenie kráľovských hradov nielen od odbojníkov, ale aj od jemu vernej šľachty. Do Prahy dal Ján Lucemburský zvolať predákov šľachty. Jiří Spěváček uvádza, že prišla len časť verná kráľovi. Nevieme presne ako reagovala odbojná časť šľachty. Udalosti po príchode Jána Lucemburského do Čiech nepriamo opisujú Joseph Barré a Josef Edmund Horký.
Joseph Barré, francúzsky historik 18. storočia vo svojej Všeobecnej histórii Nemecka popisuje aj situáciu v Čechách v období 1315 až 1318, kde popisuje aj rebéliu Jindřicha z Lipé. Pri opise vychádzal z mne neznámych podkladov a v opise zmiešava udalosti z roku 1315 a 1317 dokopy. Informácie, ktoré poskytuje sú pravdepodobne z druhej ruky, preto pri ich využívaní je potrebné byť opatrný. Napriek tomu sú tieto informácie z jeho diela zaujímavé a hodné povšimnutia.
Josef Horký, ktorý preštudoval viaceré archívy českých a moravských kláštorov uviedol v roku 1820 sériu článkov „Hrad a páni z Landštejna“, kde tiež opisuje napadnutie majetkov Viléma z Landštejna na prelome rokov1317/18. Podľa Barrého, na jeseň 1317 sa vybrali do Prahy aj rebeli so svojimi ozbrojenými sprievodmi, aby zistili ciele kráľa, resp. možnosti vyjednávania. Konkrétne uvádza, že Vilém z Landštejna bol napadnutý kráľovskými jednotkami a jeho voje rozprášené po okolitých horách.
Napadnutie vojov Viléma z Landštejna spomínajú viacerí autori, pričom niektoré zdroje hovoria o rozbití zadných vojov.
Z tejto informácie sa dá predpokladať, že Vilém bol napadnutý neočakávane odzadu.
Po rozprášení svojho ozbrojeného sprievodu sa Vilém pravdepodobne so zvyškami vojska stiahol na svoje statky v južných Čechách. Pomoc zo strany Jindřicha z Lipé nebola reálna, nakoľko sám Jindřich sa stiahol na Moravu.
Vilém z Landštejna musel počas celej svojej rebélie zvažovať svoje možnosti hľadať zadné únikové vrátka podobne ako Jindŕich z Lipé, ktorý rokoval začiatkom roku 1317 v Retzi s habsburgovcami a asi aj Vilém zvažoval možnosť podpory v Rakúsku. Pri neúspechu odporu voči Eliške Přemyslovne bola alternatíva dočasnej emigrácie z Čiech, reálnym riešením. Jedným z možností bolo využiť staré väzby na rakúskych kuenringovcov a tým si vytvoriť priestor na azyl. Z týchto úvah mohlo vyplynúť Vilémovo rozhodnutie vziať si v roku 1317 za manželku Elisabeth z Kuenringu. Nedá sa vylúčiť ani možnosť, že sobáš s Elisabeth bol už dávnejšie dohodnutý, ale nepokladám to za pravdepodobné, nakoľko Vilémov otec Vítek z Landštejna sa výrazne angažoval v boji proti rakúskemu vojvodovi Fridrichovi Habsburskému. Za normálnych okolností, by pravdepodobne hľadal manželku pre Viléma v radoch českej šľachty, tak aby posilnil postavenie rodu v Čechách.
Samotná Elisabeth z Kuenringu pochádzala z dobrého rodu, ale po smrti jej otca Leutholda I. roku 1312 bola ich rodina na mocenskom zostupe, kedy ich matka Agnes z Aspergu musela brániť rodové majetky pre svoje nedospelé deti.
Prostredníctvom Vilémovho strýka Smila z Nových Hradov ako aj kláštora vo Svetlej ( Zwetll ) asi nebol problém rýchlo dohodnúť sobáš Viléma a Elisabeth.

Z Prahy sa začiatkom prosince 1317 vybralo kráľovské vojsko smerom na Brandýs n./Labem, kde straníci Jindřicha z Lipé vybudovali a strážili most cez Labe. Tento sa mu nepodarilo dobyť, obsadil len menej významnú tvrdzu Tatce. Následne sa jeho vojsko obrátilo k Sázave pokoriť Zdislava ze Šternberka. Tento sa mu najprv naoko poddal, ale hneď ako kráľovo vojsko odišlo z jeho majetkov, znovu sa pridal k odbojníkom.
Ďalšie kroky trestnej výpravy Jána Lucemburského smerovali práve na majetky Viléma z Landštejna.
Horký uvádza, že v už v období obliehania Zdislava ze Šternberka sa objavil Wenzel Horzowecz, udatný vojenský veliteľ kráľa, ktorého jednotky zaplavili Vilémove majetky a jeho zúrivo sa správajúce vojsko rabovalo a vypaľovalo dediny až nakoniec obľahli aj samotného Viléma na jeho sídelnom hrade Landštejne. V stave núdze Vilém prostredníctvom svojho lénnika požiadal svojho strýka Petra z Rožmberka o pomoc. Peter sa ponáhľal so svojim sprievodom za kráľom ( Barré uvádza, že Peter išiel za kráľom do Prahy ) a prosil o milosť pre svojho synovca. Peter deklaroval svoju vernú oddanosť kráľovi a sľuboval priviesť Viléma k poddajnosti. Kráľ reagoval nedôverčivo a pohŕdavými slovami žiadal, aby nie len Vilém z Landštejna ale aj Peter vrátili všetky kráľovské hrady, ktoré ovládali. Peter, ktorého kráľova požiadavka nepotešila, si vypýtal tri dni na rozmyslenie. Po troch dňoch Peter kráľovi nechať odkázať, že nevydajú žiadny im podriadený hrad a budú ich rytiersky brániť pri kráľovskom útoku. Zároveň Peter poskytol Vilémovi výraznú podporu v boj proti kráľovým vojakom a šťastlivo ho obránil, keď kráľ osobne pritiahol dobývať pevnosti a hrady. Po odtiahnutí kráľa na Moravu Peter a Vilém v južných Čechách bojovali proti kráľovskej strane až ku koncu pritiahli s vojskom k múrom Budejovíc, ktoré tvrdo obliehali a ohrozovali.
Barré navyše uvádza, že Peter z Rožmberka sa spolu s Vilémom obrátili o pomoc na Leopolda Habsburského, ktorý bol v nepriateľskom pomere s Jánom Lucemburským.

Z vyššie uvedených informácii je možné pochopiť, prečo zo šternberských majetkov sa kráľovské vojsko vybralo práve na majetky Viléma z Landštejna. Bolo potrebné podporiť Wenzela Horzowcza, ktorý už musel bojovať nie len proti Vilémovi, ale aj proti Petrovi Z Rožmberka.
Zároveň z informácii vyplýva, že koncom roku 1317 Vilém z Landštejna znovu ovládal svoj rodový hrad ( nevieme kedy mu bol vrátený z rúk sliezskej posádky Jána zo Schildbergu ). Ponúka sa úvaha, že vojsko Wenzela Horzowcza boli práve sliezske jednotky poskytnuté Jánovi Lucemburskému Boleslavom Svidnickým, pričom rozhodnutie nasadiť ich práve proti Landštejnu mohlo súvisieť s faktom, že v radoch dobyvateľov boli osoby, ktoré hrad Landštejn dobre poznali z obdobia, keď bol vydaný neutrálnej sliezskej posádke v roku 1315. Znalosť opevnenia Landštejna im mohla byť na osoh.

Jindřich z Lipé po útokoch Jána Lucemburského nevyčkával a zháňal aj zahraničných spojencov. Dňa 27. prosince 1317 v sprievode ďalších šľachticov sa stretol s Fridrichom Habsburským (asi v nadväznosti na dohovory v Retzi začiatkom roku 1317) a rokoval s ním o jeho podpore. Podarilo sa mu dohodnúť zmluvu a vojenskú podporu od Fridricha Habsburského, konkrétne 300 jazdcov na Hromnice a 200 ďalších jazdcov začiatkom dubna 1318. Zúčastnení českí páni sa zaviazali, že sa nezmieria s Jánom Lucemburským, dokiaľ sa on nedohodne s habsburgovcami o riešení zástav na Morave. Pokiaľ by neprivolil, zaviazali sa českí páni k podpore nového kráľa buď znovu Jindřicha Korutánskeho alebo niektorého z bratov Fridricha Habsburského.
S pánmi z Lipé sa rokovania priamo zúčastnili Beneš z Michalovic, Friduš ze Smojna, Póta z Wildenberka, Pertold Pirkner, pričom bolo prisľúbené pripojenie sa aj ďalších českých pánov. K zmluve následne pripojili svoje pečate Jindřichem z Lichtemburka so svojimi dvoma synmi, Hynek Berka z Dubé, jeho bratr Hynáček z Housky, Albrecht z Dubé na Fridlantě, Raimund z Lichtenburka so svojím synovcom Jindřichom, synom Oldřichovým, pan Smil z Přibyslavě, samozrejme Vilém z Landštejna, ale už aj Oldřich z Hradce a Sezima z Ústí, Beneš z Vartenberka, Póta z Potštejna so svojími synmi, jeho brat Mikuláš, Břetislav z Ryžmberka, Protiva z Litic, Mutina z Dobrušky, Zdislav zo Štenberka, Prkoš a Vilém z Herštejna, Hrabiše z Paběnic, Albrecht ze Žeberka so svojími príbuznými, Póta z Wildenberka, Vilém z Egerberku, Ota z Bergova, bratia Artleb z Boskovic a Jimram z Ungersberka, Buz z Buzova. Dokonca svoju pečať pripojil aj kráľovský straník Bavor ze Strakonic.

Pečať Viléma z Landštejna je pripojená až ako trinásta, čo nezodpovedá postaveniu Viléma ako jedného z najvýznamnejších odbojníkov. Pravdepodobne boli pečate pripájané postupne ako sa k zmluve dostali jednotliví páni, pričom k Vilémovi sa zmluva dostala až neskôr.
Peter z Rožmberka svoju pečať nepripojil, predpokladám, že mu to nedovolila snaha o zachovanie svojho nezávislého postavenia. Peter nechcel rušiť svoje slovo, keď napr. v spojeneckej zmluve s Jánom z Kaplice 10. srpna 1316 sa zaviazal postaviť na stranu Jána Lucemburského v prípade útoku Fridricha Sličného.
Prijateľnejšie pre Petra mohlobyť obrátiť sa o pomoc na Leopolda Habsburského. Ťažko verifikovať tieto informácie, lebo nepoznáme zdroje, z ktorých Barré čerpal údaje.

Ján Lucemburský sa o zmluve dozvedel asi až začiatkom roku 1318, kedy bol v Brne, odkiaľ napádal majetky svojich odporcov. Povolal k sebe z Prahy aj svoju manželku Elišku.
Začiatkom února 1318 sa zišli odbojní páni na hrade Zvíkove, kde sa dohodli o spoločnom postupe, pričom sa navzájom pomerili aj viacerí mocenskí rivali ako napr. Vilém Zajíc a Peter z Rožmberka s Jindřichom z Lipé a Albrechtom zo Žeberka a pod.. Proti Jánovi Lucemburskému povstala väčšina českej šľachty.
V polovici února sa spojené vojská odbojnej šľachty s rakúskou (asi aj uhorskou) podporou postavili Jánovi Lucemburskému pred Brnom. Pre Jána Lucemburského to bol asi moment prekvapenia, keď sa proti nemu v poli postavila vojenská sila výrazne prevyšujúca tú jeho. K rozhodujúcemu boju nemal dosť síl a preto bol nútený prijať na rokovania Jindřicha z Lipé. Pán z Lipé síce sľuboval ochotu dohodnúť sa, ale za podmienok, ktoré nemohol mladý Lucemburk prijať. Ján sa urýchlene z Brna stiahol naspäť do Prahy a následne utekal prosiť o pomoc rímskeho kráľa Ľudovíta Bavorského. Cestou jeho vojsko napadol aj jeho bývalý spojenec Vilém Zájíc z Valdeka a zajal mnohých jeho rytierov.
Peter z Rožmberka a Vilém z Landštejna sa obliehania Brna asi nezúčastnili, nakoľko ich jednotky obľahli kráľovské mesto České Budejovice.

Ľudovít Bavorský dobre chápal, že sa v Čechách jedná aj o jeho korunu rímskeho kráľa a urýchlene sa snažil sprostredkovať rokovania s odbojníkmi. Obaja králi dohodli najprv prostredníctvom Viléma Zajíce z Valdeka prímerie ( vítkovci prestali obliehať České Budejovice ) a dňa 23. dubna 1318 sa konal v Domažliciach snem. Ján Lucemburský bol praktický daný na milosť českej šľachte a musel pristúpiť na jej požiadavky. Vyhlásil všetkým odbojníkom amnestiu, odvolal z krajiny cudzích žoldnierov a kráľovské a krajinské funkcie si rozdelila domáca šľachta. Peter z Rožmberka si podržal úrad najvyššieho komorníka, najvyšším podkomořím sa znovu stal Jindřich z Lipé, najvyšším maršálkom sa stal Vilém Zajíc z Valdeka, najvyšším purkrabím Pražského hradu sa stal jeho bratranec Oldřich ze Žebráka, Beneš z Vartemberka (syn Jána z Vartemberka ) sa stal najvyšším čašníkom, Heřman z Miličína sa stal najvyšším stolníkom, Bernard z Cimburku sa stal najvyšším mečníkom a zároveň podkomořím na Morave, Ondřej z Říčan získal úrad najvyššieho sudcu. Vilém z Landštejna, ktorý sa ako neronovec najviac angažoval v prospech Jindřicha z Lipé, nedostal žiadny úrad.
O vyrovnaní sa Viléma z Landštejna s Jánom Lucemburským píše stručne Zbraslavská kronika nasledujúco: „ Tam ( v Domažliciach ) se stejnou snadností získal královu milost Vilém z Landštejna, který zpúsobil království škody a škody utrpěl “.
Horký uvádza, že v tom istom roku na sv.Víta bol Vilém z Landštejna v Prahe medzi pánmi, ktorým Ján Lucemburský potvrdil všetky ich privilégia a práva.

Z vyššie uvedeného textu môžeme usudzovať, že Vilém znovu ovládol svoje pôvodné panstvá a ostal aj držiteľom hradu Hluboká. V rožmberskej kronike od Heersmanna je uvedená domnienka, že Vilém dostal panstvo Frauenberk (Hluboká) po domažlickom sneme ako zálohu (predtým bol asi len purkrabím). Závažnou zmenou pre majetky Viléma z Landštejna bolo, že Landštejn a Novú Bystřicu musel prijať od Jána Lucemburského ako léno.
Ak si zosumarizujeme plusy a mínusy nebezpečného a finančne nákladného vystúpenia Viléma z Landštejna proti Jánovi Lucemburskému, javí sa, že mladý Vilém viac stratil ako získal. Ostali mu značne vyplienené pôvodné majetky, pričom niektoré z nich mal už len ako léno, čím bola značne obmedzovaná jeho sloboda vystupovania voči kráľovi. Jedinou útechou mu asi zostalo ovládnutie panstva Hluboká (v zástave), ktoré bolo z hľadiska príjmov lukratívne. Významná podpora zo strany Petra z Rožmberka, v časoch Vilémovej najväčšej núdze, bolo pre Viléma zlomovým bodom, kedy prestáva byť stúpencom Jindřicha z Lipé a stáva sa stúpencom a blízkym partnerom Petra z Rožmberka.

Použitá literatúra:
Zdeněk Žalud: „Páni z Landštejna do doby husitské“ Praha 2001
František Palacký: Dějiny národu českého II.
Jozef Šusta: Kniha první: „Poslední Přemyslovci a jejich dedictví 1300 – 1308“
Jozef Šusta: Kniha druhá: „Počátky Lucemburské 1308 – 1320“
Zbraslavská kronika CHRONICON AULAE REGIAE, autor vysvetliviek Zdeněk Fiala
Jan Urban: „Lichtemburkové – Vzestupy a pády jedného panského rodu“ NLN 2003 Jaroslav Prokeš: Dějiny Prahy, vydal R. Schutz 1948
Jihočeský Herold –Mimořádne číslo – díl II.: Pečeti příslušníku rodu pánu z Landštejna, zozbierané pánom Miroslavom Milcom
Dostupné internetové dokumenty:
- Dr. Matthäus Klimesch – Norbert Heermann´s: Rosenbergische Chronik – Prag 1898
- Joseph Barré: Allgemeine Geschichte von Deutschland
- Ludewig Albrecht Gebhardi: Allgemeinen Welthistorie – Achte Buch str. 240
- Joseph Edmund Horky: Články: Die Burg und die Herren von Landstein, publikované v Archiv für Geographie, Historie, Staadts-und Kriegskunst roku 1820
- Regesta Imperii
- Chronicum Diplomaticus
- a ďalšie