Vítek z Landtejna zanechal po svojej smrti (niekedy po roku 1312 ) svojim potomkom dobrú majetkovú základňu, priatežské vzahy s českým krážom Jánom Lucemburským, väzbu na mocenskú skupinou Jindřicha z Lipé, ako aj vedomie, e aj landtejnovci sa môu podiela na vláde v Čechách. Nástupcom Vítka z Landtejna sa stal Vilém z Landtejna, podža väčiny historických prameňov jeho syn. Napriek tomu, e o Vilémovi sa dochovalo výrazne viac dokumentov a záznamov v porovnaní s ostatnými landtejnovcami, môeme viaceré údaje o jeho pôvode len dedukova.
Nie je známy dátum jeho narodenia. Niektoré pramene uvádzajú jeho narodenie v roku 1300, ale viacerí historici predpokladajú jeho narodenie okolo roku 1296, nakožko u v roku 1315 je dokumentovaný ako majetkový nástupca niektorých landtejnovských majetkov. Prvá písomná zmienka o Vilémovi je z roku 1315, v ktorej je uvedené, e prijal dedinu Dobru od zlatokorunského klátora k doivotnému draniu a zároveň v tomto roku zasahuje do českých dejín svojou vojenskou podporou pána z Lipé.
Osobne sa prikláňam k dátumu narodenia Viléma z Landtejna okolo roku 1300, z dôvodu veku jeho otca Vítka z Landtejna. Vychádzam z toho, e prvé listiny, kde vystupuje Vítek z Landtejna sú a z roku 1300 a zároveň ma k tomu vedie označenie mladý Vítek z Landtejna, ktoré pouil J.usta pri opise obrany Znojma v roku 1307. Nepoznám zdroj na základe, ktorého pouil označenie mladý, ale skutočne Vítka povaoval za tak mladého, e ho chybne označil za synovca Smila z Nových Hradov. Ak mal Vítek z Landtejna pri obrane Znojma roku 1307 do 25 rokov ( pri vyom veku by asi nebol označovaný ako mladý ), je málo pravdepodobné, aby u v roku 1296 mal syna.
Ako miesto Vilémovho narodenia predpokladám mesto Třeboň, v ktorej v období Vilémovho narodenia jeho otec Vítek pravdepodobne sídlil.
Peča Viléma z Landtejna
Ak si dobre pozrieme peča Viléma z Landtejna, po bokoch rytierskej prilbice sa nachádzajú dva znaky. Po žavej strane sa nachádza písmeno V s korunkou. V je symbolom pre meno Vilhelmi, ale od čoho je odvodená korunka nad písmenom V nie je moné jednoznačne definova. Korunka mohla by symbolom krážovského pôvodu, ale nepoznám predka, od ktorého by Vilém odvádzal krážovský pôvod. Jeho bratranci, potomkovia Smila z Nových Hradov a Kunhuty z Kuenringu síce mali babičku nemanelskú dcéru Přemysla Otakara II., ale je málo pravdepodobné, e Vilém pouíval túto korunku ako odkaz na túto svoju pratetu. O prípadnom krážovskom pôvode rodu Vilémovej matky neviem a preto predpokladám, e táto korunka v pečati má len symbolizova, e Vilém z Landtejna bol v čase pouívania tejto pečate vysokým krážovským úradníkom.
Na pravej strane prilbice sa nachádza viacpísmenkový symbol. Pri pozornom pohžade na tento symbol je moné v ňom nájs skryté písmená D, E, L, A, N. Jedná sa asi o skrátenie textu DE LANTSTEYN, teda Vilémov predikát. Pouitie podobného viacpísmenkového symbolu som nenaiel na iadnej pečati Vilémových predkov a ani potomkov.
Pouitie tohto symbolu práve u Viléma ma privádza k názoru, e Vilém z Landtejna mal vzah k náročnejej symbolike resp. k skrytým významom. U Viléma predpokladám na svoju dobu nadtandardné vzdelanie, pravdepodobne vedel číta, písa a asi chápal aj základom počítania. Toto vzdelanie mohol nadobudnú najskôr v cirkevných kolách. Jedna monos, kde sa mohol dosta ku gramotnosti bol Markl (dnené Pomezí ) pod hradom Landtejnom, kde sa u z obdobia jeho otca zachovali pozostatky písacích nástrojov alebo v niektorom blízkom klátore. Jeden dominikánsky klátor bol v Sezimovom Ústi, do ktorého vstúpil jeho príbuzný Ojíř z Landtejna ( syn Voka z Třebone, resp. z Borovan ), ďalou pravdepodobnou monosou je cisterciatsky klátor v Zwettli, ktorý podporoval jeho strýko Smil z Nových Hradov.
V starích rakúskych genealogických prameňoch je často uvádzaná ako manelka Vítka z Landtejna Elika (Elisabeth) z Kuenringu, dcéra Leutholda (Litholda) I. z Kuenringu. U historici 20. storočia si vimli časový nesúlad moného veku Eliky z Kuenringu, ako prípadnej matky Viléma z Landtejna a povaujú Eliku z Kuenringu skôr za jeho prvú manelku.
K dürnsteinskej vetve kuenringovcov určite patrili predkovia niektorých detí Viléma z Landtejna, nakožko títo po jej vymretí zdedili tvrtinovú čas dürnsteinského majetku.
V prospech verzie, e Elika z Kuenringu bola manelkou a Viléma z Landtejna môe svedči aj peča najstarej Vilémovej dcéry Aneky, ktorú pouívala po smrti svojho manela Hynka lebského z Lichtemburka. Na tejto pečati sú zobrazené tri erby.
Peča Aneky ze leb:
Na jednom erbe sú ronovské ostrve dokumentujúce Anekinho zosnulého manela, na druhom erbe je vítkovská rua symbolizujúca jej rod po otcovi z Landtejna a na treom erbe sú tmavé (čierne) vodorovné pruhy v svetlom (zlatom) poli. Takýto erb pouívali páni z Kuenringu ( tzv. saský erb pánov z Kuenringu ). Tento erb mal asi symbolizova odkaz na predkov Anekinej matky.
Erby pouívané pánmi z Kuenringu:
Kede predpokladám v určitom období významný vplyv rodu z Kuenringu na činy Viléma z Landtejna, je vhodné tieto väzby popísa ( Pozn.: Poradové označovanie prísluníkov rodu pánov z Kuenringu býva v rôznych historických zdrojoch rôzne).
Pre nás je zaujímavé sledova rod Kuenringovcov od Hadmara III. ( so svojim bratom Jindřichom I. sú známi ako Psy z Kuenringu ), ktorý mal synov Jindřicha II. a Albera IV.
Jindřich II. ( Heinrich ) je zakladatežom vitorazskej ( Weitra ) vetvy Kuenringovcov a svojho času zastával vysokú funkciu rakúskeho marálka a zároveň obdral funkciu upana ( asi od Přemysla Otakara II. ). Jeho syn Jindřich V. si vzal za manelku nemanelskú dcéru Přemysla Otakara II. Eliku Českú. Ich dcéra Kunhuta sa stala manelkou Smila z Nových Hradov. Táto vetva kuenringovcov podporovala Přemysla Otakara II. a do jeho smrti. Po bitke na Moravskom poli boli obliehaní vo svojej pevnosti Weitra a a v roku 1280 ju vydali obliehatežom ( tefanovi z Massau, synovi Oty z Massau, popraveného Přemyslom II. ) a následne odili do vyhnanstva na Opavsko, kde Jindřich V. umiera. Pozdejie jeho otcovi Albrecht Habsburský vrátil meniu čas majetkov a Jindřich II. umiera a 12. května 1293 v Znojme. Táto línia pokračovala ďažím synom Jindřicha II. Alberom VII., ktorý sídlil na Seefelde blízko moravskej hranice ( Seefeld mu postúpili kuenringovci z dürnsteinskej vetvy ).
Druhý syn Hadmara III. Albero IV. zaloil druhú - dürnsteinskú líniu kuenringovcov a mal významné postavenie medzi rakúskou žachtou ( aj vďaka sobáu s Gertrúdou von Wildon, dcérou významného tajerského žachtica Leutholda von Wildon ), pričom je v histórii označovaný aj ako capitaneus Austriae. Albero sa pričinil o rozhodnutie rakúskej žachty, po vymretí rodu Babenbergovcov, povola ako nového rakúskeho vojvodu Přemysla Otakara II.( nároky na Rakúsko a tajersko boli následne . podporené jeho sobáom s Markétou Babenberskou ).
Alberovi synovia Leuthold I., Albero VI. a Heinrich IV. boli ale výrazne menej ochotný slúi Přemyslovi Otakarovi II., najmä keď Přemysl začal retrikčnú politiku proti tajerskej a rakúskej žachte ( väznenie, búranie ich hradov a odoberanie majetkov ), pričom neobiiel ani Leutholdových príbuzných ( Hartnid von Wildon väznený na Veveří a Zvíkove). Mono preto počas súperenia Přemysla s Rudolfom Habsburským Alberovi potomkovia podporovali Habsburga. Albero VI. padol v bitke na Moravskom poli, kde bojoval za Rudolfa Habsburského. Jeho brat Leuthold I. zloil prísahu Rudolfovmu synovi Albrechtovi, ktorý sa stal rakúskym vojvodom a bol významným žachticom v Rakúsku ( dral funkciu najvyieho čaníka ). V roku 1295 sa ale Leuthold aktívne zúčastnil povstania rakúskej žachty proti vojvodovi Albrechtovi. Osobne bol v Čechách iada Václava II. o pomoc v boji proti Albrechtovi, pričom v mene rakúskej žachty navrhoval Václavovi prevzatie moci v Rakúsku. Václav asi na základe vplyvu svojej manelky Guty, sestry Albrechta, ale aj z osobných zlých skúseností s rebelujúcou žachtou, nepodporil odboj proti Albrechtovi. Povstanie rakúskej žachty bolo potlačené a Leuthold I. priiel o niektoré majetky. Leuthold I. si znovu zlepil svoje postavenie podporou Albrechta v boji s Adolfom Nassavským v bitke pri Gollenheime roku 1298 (v tejto bitke bojoval spolu so Smilom z Nových Hradov). Po úmrtí svojej manelky Agnes von Feldsberg, s ktorou Leuthold údajne nemal potomkov, sa chcel stiahnu z verejného ivota do klátora v Zwettli. Albrecht Habsburský nechcel prís o tohto vplyvného žachtica, preto ho oenil okolo roku 1300 s Agnes von Asberg ( Asperg ), ktorá bola povaovaná za príbuznú habsburgovcov. S Agnes von Asberg Leuthold I. splodil viacero detí. Jednou z dcér ( údajne najstarou ), bola Elisabeth z Kuenringu.
V scriptóriu klátora v Zwetlli sa zachovala listina s dátumom 3. října 1317 ( nasledovný text je prevzatý z diplomovej práca pána Z. aluda ), kde sa spomína účas Viléma z Landtejna v svetelskom klátore: fraternitatem acceptit in capitulo pán Vilém de Bohemia, za pán z Kuenringu, a Smil syn Ojířov, jeho strýc, ďalej Mikulá, syn jeho tety a ich clientes.
Z tomto texte je Vilém uvádzaný ako za pána z Kuenringu ( Leutholda I., ktorý ale zomrel u v roku 1312 ) a podža textu sa zúčastňoval ako laik na duchovnom ivote klátora v Zwettli.
Z vyie uvedeného si dovolím tvrdi, e Vilém z Landtejna ovládal okrem četiny minimálne aj nemčinu a s vysokou pravdepodobnosou aj latinčinu. Ako laik sa zúčastňoval aj obradov cisterciatských mníchov, kde okrem ich spirituality spoznal aj ich technické a ekonomické vedomosti.
Ak akceptujeme, e Elika z Kuenringu bola manelkou Viléma z Landtejna, ostáva nejasná jeho matka, teda manelka jeho otca Vítka z Landtejna. V tomto smere nie sú k dispozícii iadne informácie a môeme len pekulova, e Vilémova matka asi pochádzala z rodu, kde bolo meno Vilém časté, nakožko dovtedy medzi vítkovcami nebolo meno Vilém pouívané.
Prvé významné vystúpenie Viléma z Landtejna je spojené s rokom 1315. V histórii sa tento rok spája aj s úspechom českej žachty, ktorá prinútila Jána Lucemburského prepusti svojich zahraničných poradcov a prenecha zemské a krajinské úrady zástupcom domácej žachty, čo korepondovalo so sžubom jeho otca Jindřicha VII. Lucemburského českej žachte v pýre v roku 1309.
Tento ústupok zo strany Jána Lucemburského bol vynútený systematickým tlakom českej žachty spolu s mocenským oslabením mladého kráža. Jeho otec rímsky kráž (cisár) bol u po smrti a Ján nedokázal obháji rímsky trón pre seba a preto z núdze ( na základe rady Petra z Aspeltu ) podporil pri vožbe rímskeho kráža źudovíta IV. Bavorského z rodu Wittelsbachovcov. Ciežom bolo zabráni získaniu rímskeho trónu protikandidátovi Fridrichovi ( Sličnému ) Habsburskému, ktorý bol napriek tomu zvolený za rímskeho kráža inou skupinou kurfirstov ( dvojvládie ).
Dve významné funkcie v českom krážovstve, funkciu krážovského podkomořího a funkciu marálka českého krážovstva získal Jindřich z Lipé, ktorý si dokázal nakloni aj mladého Jána Lucemburského. Vládol príjmami z krážovskej urbury, pričom ich vežká čas končila v jeho rukách, prípadne jemu blízkej žachty ( údajne na umorovanie dlhov, ktoré urbura mala voči pánovi z Lipé).
Jindřich z Lipé mal podporu nielen svojho rozvetveného príbuzenstva ronovcov, ale sa snail získa podporu ďalích žachtických rodov. Pred svojou smrou aj Vítek z Landtejna patril do skupiny podporovatežov Jindřicha z Lipé a jeho syn Vilém nasledoval v roku 1315 jeho politickú líniu t.j. úzku spoluprácu s pánom z Lipé ( nedá sa vylúči ani hypotéza, e mladý Vilém bol určitý čas vychovávaný na dvore pána z Lipé ).
Jindřich z Lipé bol v tom období v Čechách najvplyvnejou osobou bez mocenskej protiváhy, čo samozrejme vyvolávalo zá u tej časti žachty, ktorá nepatrila do Jindřichovej mocenskej skupiny. Nespokojná bola hlavne žachta v juhozápadných Čechách na čele s dlhodobým rivalom pána z Lipé, Vilémom Zájícom z Valdeka. K nepriatežom pána z Lipé patrila aj manelka Jána Lucemburského, krážovna Elika Přemyslovna, čím sa táto skupina zatiaž neaktívnych neprajníkov stala nebezpečnou.
Elikino nepriatežstvo voči pánovi z Lipé bolo zaloené na viacerých dôvodoch. Z osobných dôvodov pociovala Elika zá voči svojej macoche ex - krážovnej Elike Rejčke ( druhá manelka Václava II. a potom aj manelka českého kráža Rudolfa Habsburského ), ktorá sa stala milenkou a spojencom Jindřicha z Lipé. Zároveň Elika presadzovala politickú víziu povaujúcu českého kráža za neobmedzene zvrchovaného pána. Jindřich z Lipé, ktorý v tom čase prakticky plne ovládal kráža a dianie v krážovstve, bol práve ten predstavitež sebavedomej žachty ( pravdepodobne s Rejčkou si vydriavali aj okázalý dvor ), ktorú chcela Elika Přemyslovna absolutisticky podriadi autorite kráža.
Elika si nala pri tvorbe opozície voči pánovi z Lipé vo Vilémovi Zajícovi z Valdeka vytrvalého a vežmi bojovného spojenca. Ďalími vplyvnými osobnosami v českom krážovstve boli praský biskup Ján IV. z Draic a jeden z najbohatích magnátov Peter I. z Romberka.
Moravská hranica s Uhorskom bola pred rokom 1315 často ohrozovaná nájazdmi Matúa Čáka Trenčianskeho, ktorý ako despota nerepektoval krážovskú moc v Uhorsku a neváhal robi výpady za korisou ani do hĺbky iného tátu.
Jindřich z Lipé a Ján z Vartemberka spolu s krážom v květnu 1315 proti nemu zorganizovali vojenskú výpravu, ktorá obžahla hrad Holíč, obsadený Matúovými jednotkami. Počas zdĺhavého obliehania hradu zorganizoval Matú Čák protiútok svojej žahkej jazdy, ktorá vyvolala v radoch českých obliehatežov zmätok a a neochvejná osobnos Jindřicha z Lipé dokázala zorganizova zomknutie sa českých jednotiek a nasledujúci protiútok. Matúové jazdecké sily boli síce rozpráené, ale očakávaná pomoc zo strany uhorského kráža Karola Róberta neprila a preto bola česká strana ochotná, pri neúmerných problémoch so zásobovaním, dohodnú s Matúom Čákom prímerie a vráti sa do Čiech.
Táto nie celkom úspená výprava nalomila dôveru Jána Lucemburského v Jindřicha z Lipé. V tejto situácii nebola aké skupine okolo krážovnej Eliky Přemyslovny a Viléma Zajíca presvedči mladého kráža o jeho okrádaní zo strany pána podkomořího a o nutnosti sa ho zbavi.
Dňa 26. října 1315 Vilém Zajíc z Valdeka so súhlasom Jána Lucemburského zatkol na Praskom hrade Jindřicha z Lipé a dal ho odvies do väzenia na hrade Týřove.
Pán z Lipé si asi neuvedomoval nebezpečenstvo, ktoré mu hrozilo, nakožko si bol istý podporou významnej časti českej žachty, pričom sa snail zaisti svoje postavenie priatežskými väzbami aj so zvynými významnými osobami v krážovstve. Napr. s Petrom I. z Romberka mal zasnúbenú svoju dcéru Aneku ( táto osoba nie je presne historicky identifikovaná ) a s praským biskupom Jánom IV. ho z minulosti spájali spoločné politické a finančné aktivity (pán z Lipé napr. v dubnu 1308 vymohol pre biskupa príjem z kutnohorskej urbury ako odkodnenie za kody pri podpore Jindřicha Korutánskeho, pričom Ján IV.z Draic mu z toho sžúbil podiel 200 hrivien).
Neuváený čin krážovského páru vyvolal domácu krvavú vojnu, keď na obranu pána z Lipé vystúpilo silné zoskupenie ronovského rodu spolu s priatežmi pána Jindŕicha, spomedzi ktorých sú na prvých miestach spomínaní Ján ( Jeek ) z Vartemberka a Vilém z Landtejna.
Rozhodnutie mladého Viléma z Landtejna rázne vystúpi proti krážovi bolo asi postavené na emotívnej báze, pocitu nespravodlivosti z toho, e jeho vzor Jindŕich z Lipé bol vierolomne zatknutý. Z Vilémovho hžadiska toto zatknutie nerepektovalo zásluhy pána z Lipé, ktorý sa spolu s Vilémovým otcom významne zaslúili o získanie českej krážovskéj koruny pre lucemburskú dynastiu. Ďalími pohnútkami Vilémovho rozhodnutia mohli by ohrozenie Vilémovej zástavy krážovského hradu Hluboká, citové rozhodovanie mladého žachtica, vidiaceho nerytierske konanie voči pánovi z Lipé, prípadne podobnos osudu so Záviom z Falkentejna, ktorý bol kedysi blízkym Vilémovmu dedovi.
Rozhodnutie Viléma z Landtejna vojensky vystúpi proti krážovi bolo silne riskantné, nakožko mu hrozila strata rodových majetkov a aj podpora zo strany iných vítkovcov nebola samozrejmá. Vilémov sused a najvýznamnejí člen vítkovského rozrodu Petr z Romberka po zatknutí pána z Lipé zruil zasnúbenie s jeho dcérou a prijal ponuku na sobá s bývalou krážovnou Violou Teínskou ( vdova po Václavovi III.), ktorú asi sprostredkovala asi Elika Přemyslovna. Týmto taktickým ahom si krážovná pripútala na svoju stranu vežmi vplyvného spojenca, ktorý spolu s pánmi z Běchyne, z Bavorova, z Třemeína, z Valdeka tvorili v juhozápadných Čechách silnú skupinu stojacu pri krážovskom páre. Na Morave sa na krážovskú stranu postavili Mikulá II. Opavský a z blízkeho zahraničia prilo krážovi na pomoc vratislavské kniea Boleslav III. Lehnický.
Väčina vojenských stretnutí sa asi odohrávala v oblasti východných Čiech a vojenská astena sa pridávala raz na jednu, raz na druhú stranu.
Vežkou stratou pre stranu pána z Lipé bolo úmrtie Jána z Vartemberka, ktorý zahynul 6. ledna 1316, kedy bol usmrtený zásahom do hlavy zo samostrielu pri dobýjaní biskupského mesta Kostelce nad Orlicí.
Obe strany hžadali pomoc aj v zahraničí, ale napriek tomu, e krážovská strana mala určitú prevahu, nebola schopná povstanie potlači. Priame aj nepriame finančné náklady na boje ( napr. len privilégia a dloby mestám za podporu ) príli narastali a stále hrozilo, e do bojov zasiahne aj strana bývalých uchádzačov o český trón ( Fridrich Habsburský resp. Jindřich Korutánsky ), ktorí sa mohli pokúsi o znovuzískanie českého trónu.
Ján Lucemburský sa preto musel snai boj čo najskôr ukonči. Na popravu Jindřicha z Lipé nebol dos politický silný, nemohol veri ani spojencom, z ktorých niektorí boli v minulosti v priatežskom pomere aj so vzbúrencami. Obrátil sa preto o pomoc do zahraničia na svojho strýka Balduina, Petra z Aspeltu a na źudovíta Bavorského. Títo chceli rýchlo vyriei situáciu v Čechách, aby naopak Ján Lucemburský mohol vojensky pomôc źudovítovi Bavorskému pri jeho boji o rímsku korunu s Fridrichom Habsburským.
Začiatkom roku 1316 prila Jánovi Lucemburskému pomoc z nemeckých krajov, ktorú viedli Peter z Aspeltu a strýc Balduin Trevírsky. Ciežom Petra z Aspeltu bola snaha konflikt čo najskôr ukonči a povaoval za najlepiu cestu vyjednávanie s protistranou. Odbojníci boli ochotní rokova a po prepustení ich vodcu Jindřicha z Lipé z väzenia.
Dňa 17. dubna 1316 bol Jindřich z Lipé podmienečné prepustený z väzenia, pričom ako záruka bolo daných do rúk Petra z Aspeltu 7 rukojemníkov z radov odbojnej žachty ( mladí ronovci ) a zároveň, aby bolo ručenie zosilnené, bolo odovzdaných do neutrálnych rúk viacero českých a moravských hradov, ktoré drala odbojná strana. Medzi nimi aj hrad Landtejn, ktorý zobral pod svoju moc Jan zo Schildbergu (man Boleslava Lehnického).
Rokovania krážovskej strany so stranou pána z Lipé skončili 20. května kompromisnou dohodou, k čomu asi prispeli skutočnosti, e ani pán z Lipé sa nechcel vráti do alára a aj krážovská strana potreboval čo najskôr zastavi boje.
O významnom postavení Viléma z Landtejna medzi odbojníkmi svedčí aj klauzula v dohode o prepustení pána z Lipé, ktorá oetrovala situáciu, ak by počas prepustenia pán z Lipé zomrel. Vtedy bol určený Vilém z Landtejna, aby spolu s ďalími svetskými a cirkevnými vydal pred krážom a oboma arcibiskupmi rozsudok. Odovzdanie hradu Landtejna do neutrálnych rúk svedčí taktie o vežkej angaovanosti mladého Viléma v odboji a asi aj na vyjednávaní.
Je zaujímavé, e Vilém z Landtejna musel odovzda svoj hrad Landtejn a nie krážovský hrad Hlubokú, na ktorej bol asi len purkrabím. Dôvodmi mohla by väčia ekonomická výhodnos ovládania panstva Hluboká ne panstva Landtejna, ale mono aj snaha ostatných Vítkovcov, aby kráž nemal v rukách pevný hrad Hluboká, umiestnený v srdci vítkovských majetkov.
Väznenie na sebavedomom Jindřichovi z Lipé určite zanechalo psychické stopy. Uvedomoval si, e veža nechýbalo a mohol skonči ako Závi z Falkentejna a len razantné a vytrvalé vystúpenie jeho priatežov mu umonilo prepustenie. Napriek správaniu sa Petra z Romberka, ktorý ho v kritickej situácii opustil, si uvedomoval potrebu získania tohto žachtica na svoju stranu alebo aspoň dosiahnu jeho neutralitu. Dôvernými jednaniami medzi pánom z Lipé a pánom z Romberka ( a jeho priatežmi podža J.ustu ) sa podarilo na praskom hrade 25. dubna 1316 dosiahnu dohodu o vzájomnej pomoci medzi oboma žachticmi. Podža Romberskej kroniky od Norberta Heermanna je medzi týmito žachticmi sprostredkujúcimi dohodu hneď na druhom mieste za Boleslavom Sliezskym (Lehnickým) uvedený Vilém z Landtejna.
Kede Peter z Romberka mal v následných rokoch významný vplyv na Viléma z Landtejna je vhodné charakterizova jeho osobu.
Peter I. z Romberka po smrti svojho otca roku 1310 prevzal ako jediný muský dedič celé romberské panstvo spolu s nárokom na funkciu najvyieho komorníka. Peter sa narodil okolo roku 1291 a predpokladá sa, e sa chcel pôvodne venova cirkevnému povolaniu. Bol pravdepodobne vychovávaný vo vyebrodskom klátore, pričom získal dobré vzdelanie. Po prevzatí majetkov po svojom otcovi Jindřichovi z Romberka sa taktie usiloval o patričnú politickú moc úmernú jeho majetkom. Jeho väzby na pánov zo Schauenberka u neboli také silné ako za jeho otca a preto bol nezávislejí od rakúskeho vplyvu. Petrovi nevyhovovala príliná koncentrácia moci v rukách pána z Lipé a jeho klanu. Ako na svoju dobu vysoko inteligentný človek pochopil, e napriek svojmu obrovskému majetku, ako jedinec nemá ancu sa vyrovna sile ronovského klanu a začal si hžada respektívne vytvára svoju vlastnú mocenskú skupinu. Bol rodinné spriaznený s pánmi z Bavorova a s pánmi z Michalovic ( jeho sestry boli vydaté do týchto rodov ), ale napríklad s pánmi z Bavorova si nedokázal vytvori pevné väzby, mono aj z dôvodov starých hriechov ( jeho otec pripravil rod Bavorovcov o hrad Zvíkov ) a preto asi hžadal väzby aj na iných príbuzných. Pravdepodobne úzko spolupracoval so svojim strýkom Jánom z Dobruky a ďalími pánmi pochádzajúcimi z rodu Drslavicov ( páni z Litic a pod. ). Svojím intelektuálnym zaloením, vzdelaním a povahou bol pre iných pánov ako čitatežný a nakožko sa romberkovci u v minulosti vyznačovali nielen vojenskou mocou, ale aj silnými politickými ambíciami, bol nebezpečným mocenským konkurentom. Z týchto dôvodov bol aj pre Jindřicha z Lipé latentnou hrozbou, ktorú chcel pán z Lipé pacifikova spoločnou dohodou.
Kompromisné dohody, ktoré viedli k prepusteniu pána z Lipé, nevyhovovali krážovnej Elike Přemyslovne, ktorá v červnu 1316 porodila svojho prvého syna, dediča trónu, čím sa posilnilo aj jej mocenské postavenie. Tento novonarodený dedič bol slávnostne pokrstený za účasti oboch arcibiskupov menom Václav, čím sa zdôraznili jeho přemyslovskí predkovia.
Ján Lucemburský krátko nato odiiel vojensky podpori rímskeho kráža źudovíta Bavorského ( bitka pri Esslingu ) a následne riei povinnosti v rodnom Lucembursku. Správcom českého krážovstva sa znovu stal skúsený Peter z Aspeltu. Hlavnými úlohami Petra z Aspeltu bolo zachova mier v krážovstve a pravidelne posiela čo mono najväčie mnostva striebra z krážovskej urbury za Jánom Lucemburským do ríe.
Skupine okolo Eliky Přemyslovny sa dané rozloenie moci a vývoz striebra nepáčil. Čoskoro po odchode Jána Lucemburského sa znovu začali ozbrojené potýčky oboch žachtických skupín. Mocenská skupina okolo Eliky Přemyslovny si vybrala za zámienku na boj proti pánovi z Lipé, vydaj dcéry Eliky Rejčky ( z manelstva s Václavom II. ) Jindřichovi Javorskému v druhej polovici roku 1316, bez súhlasu krážovského dvora. Týmto manelstvom bolo údajne pokodené postavenie krážovstva a posilnené postavenie pána z Lipé, ktorého majetky na itave a Kladsku susedili s týmto ich novým spojencom. Vilém Zajíc z Valdeka naopak posilnil svoje postavenie opatrovaním mladého princa Václava na hrade Křivokláte.
Snaha Petra z Aspeltu o upokojenie situácie neviedla k úspechu a aj obviňovania jeho osoby zo seba obohacovania ho značne znechutili, preto rád vyuil volanie źudovíta Bavorského do ríe a v prvých mesiacoch roku 1317 zloil funkciu a odiiel do nemeckých krajín.
Po odchode Petra z Aspeltu sa boje medzi oboma skupinami od jari roku 1317 rozhoreli naplno, čo spolu so slabou úrodou viedlo k vežmi zlej hospodárskej situácii a biede. Rozloenie síl sa u zmenilo. Peter I. z Romberka síce napriek nedávnej dohode s Jindřichom z Lipé ostal podporovatežom krážovny, ale čas žachty, ktorá v predchádzajúcich bojoch stála na krážovskej strane (napr. Bene z Michalovic) alebo sa snaila by neutrálna, sa priklonila k Jindřichovi z Lipé. Úpadok hospodárstva a ivotnej úrovne ( najmä niích vrstiev ) v českom krážovstve bol taký vežký, e sa praský biskup Ján IV. z Draic obrátil s výzvou na Jindřicha z Lipé a Viléma z Landtejna, aby prestali so svojim odbojom a podrobili sa krážovskej moci a podali ruku k zmiereniu. V prípade neposlúchnutia sa im vyhráal cirkevnými trestami (interdiktom).
V lete 1317 skutočne začala žachta z oboch táborov hžada spoločné návrhy a ústupky. Keď nálada k mieru začala nadobúda čoraz väčiu podporu aj v Prahe, krážovná Elika radej rýchlo zobrala svoje deti a odila na svoj hrad Loket. Napriek odporu z krážovninej strany sa oba tábory zili dňa 24. června 1317 na spoločnej schôdzi v Prahe u sv. Klimenta, kde sa dosiahli kompromisné dohody. Následne skupina vyjednávačov odila za krážovnou na Loket, aby ju prehovorili k pristúpeniu k dohodám. Zatvrdilos krážovny Eliky voči Jindřichovi z Lipé a jeho spojencom sa nepodarilo zlomi a naopak Elika Pŕemyslovna vyslala svojich poslov za Jánom Lucemburským, aby v iadnom prípade nepristupoval na praské dohovory. Vyjednávači skutočne skúali po neúspechu u krážovnej presviedča samotného kráža, ale taktie neúspene. Naopak Ján Lucemburský začal zbiera v nemeckých krajoch vojenský kontingent, aby dokázal vojensky zlomi odpor odbojníkov. 12. listopadu sa kráž Ján objavil s vojenským zborom pred hradom Loket. Krážov príchod na Loket prilákal k nemu preriedené rady jeho podporovatežov, kde samozrejme nemohol chýba Vilém Zajíc, ale aj biskup Ján IV. z Draic a ďalia žachta. Títo sa pokúali Jána presvedči, aby nevstupoval do Čiech s naverbovanými jednotkami, ktoré nebrali ohžad na iadne majetky, ale aby radej pokračoval v rokovaniach začatých v lete v Prahe. Ján Lucemburský sa nedal ovplyvni radami svojich domácich prívrencov ale veril svojim zahraničným spojencom a rozhodol sa silou potlači odbojníkov a vybral sa so svojím vojskom cez Louny do Prahy.
Vojenská sila, ktorú mal český kráž k dispozícii nebola malá, lebo okrem skúsených jednotiek z nemeckých krajov mu napr. poslal na pomoc proti Vilémovi z Landtejna a ostatným českým vzbúrencom 500 ozbrojencov na vlastné náklady jeho vagor Boleslav Lehnický (L. A. Gebhardi: Allgemeine Welthistorie Achte Buch).
Z prelomu rokov 1317/1318 sa zachoval biskupský dopis, ktorý hovorí o drancovaní majetku praského biskupa Jána IV. z Draic (Pelhřimov a okolie) oddielmi Viléma z Landtejna. Biskup vyzýval k ukončeniu boja a k odkodneniu, k čomu Viléma vyzývali aj biskupovi osobní priatelia. Vilém neposlúchol a s posilneným vojskom znovu vyplienil okolie Pelhřimova a obžahol aj samotné mesto. Následky tohto krutého drancovania prinútili biskupa znovu kolonizova tento kraj. Pravdepodobne po týchto udalostiach bol zo strany praského biskupa nad Vilémom z Landtejna vyhlásený interdikt.
Nekompromisný postup českého kráža proti rebelom vychádzal z nabádania jeho sprievodcov z nemeckých krajov, ktorí oplývali sebavedomím a chuou zbohatnú pri rabovaní majetkov povstalcov. Pri poslednom pobyte v Lucembursku sa Jánovi podarilo prinúti k poslunosti vazalov Jindřicha z Vianden a Fridricha z Burscheidu, a tento mocenský postup chcel pravdepodobne kopírova aj v Čechách.
Viera v silu zbraní svojho nemeckého vojska bola u Jána Lucemburského taká vysoká, e veril v svoj úspech aj bez podpory českých prívrencov a začal sa nerozumne obera aj o podporu verných českých prívrencov, napr. keď odňal úrad krážovského podkomořího Vilémovi Zajícovi ( ten ho získal niekedy v priebehu roku 1317 ) a pridelil ho Fridrichovi ze umburka a zároveň začal poadova navrátenie krážovských hradov nielen od odbojníkov, ale aj od jemu vernej žachty.
Do Prahy dal Ján Lucemburský zvola predákov žachty. Jiří Spěváček uvádza, e prila len čas verná krážovi. Nevieme presne ako reagovala odbojná čas žachty.
Udalosti po príchode Jána Lucemburského do Čiech nepriamo opisujú Joseph Barré a Josef Edmund Horký.
Joseph Barré, francúzsky historik 18. storočia vo svojej Veobecnej histórii Nemecka popisuje aj situáciu v Čechách v období 1315 a 1318, kde popisuje aj rebéliu Jindřicha z Lipé. Pri opise vychádzal z mne neznámych podkladov a v opise zmieava udalosti z roku 1315 a 1317 dokopy. Informácie, ktoré poskytuje sú pravdepodobne z druhej ruky, preto pri ich vyuívaní je potrebné by opatrný. Napriek tomu sú tieto informácie z jeho diela zaujímavé a hodné povimnutia.
Josef Horký, ktorý pretudoval viaceré archívy českých a moravských klátorov uviedol v roku 1820 sériu článkov Hrad a páni z Landtejna, kde tie opisuje napadnutie majetkov Viléma z Landtejna na prelome rokov1317/18.
Podža Barrého, na jeseň 1317 sa vybrali do Prahy aj rebeli so svojimi ozbrojenými sprievodmi, aby zistili ciele kráža, resp. monosti vyjednávania. Konkrétne uvádza, e Vilém z Landtejna bol napadnutý krážovskými jednotkami a jeho voje rozpráené po okolitých horách.
Napadnutie vojov Viléma z Landtejna spomínajú viacerí autori, pričom niektoré zdroje hovoria o rozbití zadných vojov.
Z tejto informácie sa dá predpoklada, e Vilém bol napadnutý neočakávane odzadu.
Po rozpráení svojho ozbrojeného sprievodu sa Vilém pravdepodobne so zvykami vojska stiahol na svoje statky v juných Čechách. Pomoc zo strany Jindřicha z Lipé nebola reálna, nakožko sám Jindřich sa stiahol na Moravu.
Vilém z Landtejna musel počas celej svojej rebélie zvaova svoje monosti hžada zadné únikové vrátka podobne ako Jindŕich z Lipé, ktorý rokoval začiatkom roku 1317 v Retzi s habsburgovcami a asi aj Vilém zvaoval monos podpory v Rakúsku. Pri neúspechu odporu voči Elike Přemyslovne bola alternatíva dočasnej emigrácie z Čiech, reálnym rieením. Jedným z moností bolo vyui staré väzby na rakúskych kuenringovcov a tým si vytvori priestor na azyl. Z týchto úvah mohlo vyplynú Vilémovo rozhodnutie vzia si v roku 1317 za manelku Elisabeth z Kuenringu.
Nedá sa vylúči ani monos, e sobá s Elisabeth bol u dávnejie dohodnutý, ale nepokladám to za pravdepodobné, nakožko Vilémov otec Vítek z Landtejna sa výrazne angaoval v boji proti rakúskemu vojvodovi Fridrichovi Habsburskému. Za normálnych okolností, by pravdepodobne hžadal manelku pre Viléma v radoch českej žachty, tak aby posilnil postavenie rodu v Čechách.
Samotná Elisabeth z Kuenringu pochádzala z dobrého rodu, ale po smrti jej otca Leutholda I. roku 1312 bola ich rodina na mocenskom zostupe, kedy ich matka Agnes z Aspergu musela bráni rodové majetky pre svoje nedospelé deti.
Prostredníctvom Vilémovho strýka Smila z Nových Hradov ako aj klátora vo Svetlej ( Zwetll ) asi nebol problém rýchlo dohodnú sobá Viléma a Elisabeth.
Z Prahy sa začiatkom prosince 1317 vybralo krážovské vojsko smerom na Brandýs n./Labem, kde straníci Jindřicha z Lipé vybudovali a stráili most cez Labe. Tento sa mu nepodarilo doby, obsadil len menej významnú tvrdzu Tatce. Následne sa jeho vojsko obrátilo k Sázave pokori Zdislava ze ternberka. Tento sa mu najprv naoko poddal, ale hneď ako krážovo vojsko odilo z jeho majetkov, znovu sa pridal k odbojníkom.
Ďalie kroky trestnej výpravy Jána Lucemburského smerovali práve na majetky Viléma z Landtejna.
Horký uvádza, e v u v období obliehania Zdislava ze ternberka sa objavil Wenzel Horzowecz, udatný vojenský velitež kráža, ktorého jednotky zaplavili Vilémove majetky a jeho zúrivo sa správajúce vojsko rabovalo a vypažovalo dediny a nakoniec obžahli aj samotného Viléma na jeho sídelnom hrade Landtejne. V stave núdze Vilém prostredníctvom svojho lénnika poiadal svojho strýka Petra z Romberka o pomoc. Peter sa ponáhžal so svojim sprievodom za krážom ( Barré uvádza, e Peter iiel za krážom do Prahy ) a prosil o milos pre svojho synovca. Peter deklaroval svoju vernú oddanos krážovi a sžuboval privies Viléma k poddajnosti. Kráž reagoval nedôverčivo a pohŕdavými slovami iadal, aby nie len Vilém z Landtejna ale aj Peter vrátili vetky krážovské hrady, ktoré ovládali. Peter, ktorého krážova poiadavka nepoteila, si vypýtal tri dni na rozmyslenie. Po troch dňoch Peter krážovi necha odkáza, e nevydajú iadny im podriadený hrad a budú ich rytiersky bráni pri krážovskom útoku. Zároveň Peter poskytol Vilémovi výraznú podporu v boj proti krážovým vojakom a astlivo ho obránil, keď kráž osobne pritiahol dobýva pevnosti a hrady. Po odtiahnutí kráža na Moravu Peter a Vilém v juných Čechách bojovali proti krážovskej strane a ku koncu pritiahli s vojskom k múrom Budejovíc, ktoré tvrdo obliehali a ohrozovali.
Barré navye uvádza, e Peter z Romberka sa spolu s Vilémom obrátili o pomoc na Leopolda Habsburského, ktorý bol v nepriatežskom pomere s Jánom Lucemburským.
Z vyie uvedených informácii je moné pochopi, prečo zo ternberských majetkov sa krážovské vojsko vybralo práve na majetky Viléma z Landtejna. Bolo potrebné podpori Wenzela Horzowcza, ktorý u musel bojova nie len proti Vilémovi, ale aj proti Petrovi Z Romberka.
Zároveň z informácii vyplýva, e koncom roku 1317 Vilém z Landtejna znovu ovládal svoj rodový hrad ( nevieme kedy mu bol vrátený z rúk sliezskej posádky Jána zo Schildbergu ). Ponúka sa úvaha, e vojsko Wenzela Horzowcza boli práve sliezske jednotky poskytnuté Jánovi Lucemburskému Boleslavom Svidnickým, pričom rozhodnutie nasadi ich práve proti Landtejnu mohlo súvisie s faktom, e v radoch dobyvatežov boli osoby, ktoré hrad Landtejn dobre poznali z obdobia, keď bol vydaný neutrálnej sliezskej posádke v roku 1315. Znalos opevnenia Landtejna im mohla by na osoh.
Jindřich z Lipé po útokoch Jána Lucemburského nevyčkával a zháňal aj zahraničných spojencov. Dňa 27. prosince 1317 v sprievode ďalích žachticov sa stretol s Fridrichom Habsburským (asi v nadväznosti na dohovory v Retzi začiatkom roku 1317) a rokoval s ním o jeho podpore. Podarilo sa mu dohodnú zmluvu a vojenskú podporu od Fridricha Habsburského, konkrétne 300 jazdcov na Hromnice a 200 ďalích jazdcov začiatkom dubna 1318. Zúčastnení českí páni sa zaviazali, e sa nezmieria s Jánom Lucemburským, dokiaž sa on nedohodne s habsburgovcami o rieení zástav na Morave. Pokiaž by neprivolil, zaviazali sa českí páni k podpore nového kráža buď znovu Jindřicha Korutánskeho alebo niektorého z bratov Fridricha Habsburského.
S pánmi z Lipé sa rokovania priamo zúčastnili Bene z Michalovic, Fridu ze Smojna, Póta z Wildenberka, Pertold Pirkner, pričom bolo prisžúbené pripojenie sa aj ďalích českých pánov. K zmluve následne pripojili svoje pečate Jindřichem z Lichtemburka so svojimi dvoma synmi, Hynek Berka z Dubé, jeho bratr Hynáček z Housky, Albrecht z Dubé na Fridlantě, Raimund z Lichtenburka so svojím synovcom Jindřichom, synom Oldřichovým, pan Smil z Přibyslavě, samozrejme Vilém z Landtejna, ale u aj Oldřich z Hradce a Sezima z Ústí, Bene z Vartenberka, Póta z Pottejna so svojími synmi, jeho brat Mikulá, Břetislav z Rymberka, Protiva z Litic, Mutina z Dobruky, Zdislav zo tenberka, Prko a Vilém z Hertejna, Hrabie z Paběnic, Albrecht ze eberka so svojími príbuznými, Póta z Wildenberka, Vilém z Egerberku, Ota z Bergova, bratia Artleb z Boskovic a Jimram z Ungersberka, Buz z Buzova. Dokonca svoju peča pripojil aj krážovský straník Bavor ze Strakonic.
Peča Viléma z Landtejna je pripojená a ako trinásta, čo nezodpovedá postaveniu Viléma ako jedného z najvýznamnejích odbojníkov. Pravdepodobne boli pečate pripájané postupne ako sa k zmluve dostali jednotliví páni, pričom k Vilémovi sa zmluva dostala a neskôr.
Peter z Romberka svoju peča nepripojil, predpokladám, e mu to nedovolila snaha o zachovanie svojho nezávislého postavenia. Peter nechcel rui svoje slovo, keď napr. v spojeneckej zmluve s Jánom z Kaplice 10. srpna 1316 sa zaviazal postavi na stranu Jána Lucemburského v prípade útoku Fridricha Sličného.
Prijatežnejie pre Petra mohloby obráti sa o pomoc na Leopolda Habsburského. ako verifikova tieto informácie, lebo nepoznáme zdroje, z ktorých Barré čerpal údaje.
Ján Lucemburský sa o zmluve dozvedel asi a začiatkom roku 1318, kedy bol v Brne, odkiaž napádal majetky svojich odporcov. Povolal k sebe z Prahy aj svoju manelku Eliku.
Začiatkom února 1318 sa zili odbojní páni na hrade Zvíkove, kde sa dohodli o spoločnom postupe, pričom sa navzájom pomerili aj viacerí mocenskí rivali ako napr. Vilém Zajíc a Peter z Romberka s Jindřichom z Lipé a Albrechtom zo eberka a pod.. Proti Jánovi Lucemburskému povstala väčina českej žachty.
V polovici února sa spojené vojská odbojnej žachty s rakúskou (asi aj uhorskou) podporou postavili Jánovi Lucemburskému pred Brnom. Pre Jána Lucemburského to bol asi moment prekvapenia, keď sa proti nemu v poli postavila vojenská sila výrazne prevyujúca tú jeho. K rozhodujúcemu boju nemal dos síl a preto bol nútený prija na rokovania Jindřicha z Lipé. Pán z Lipé síce sžuboval ochotu dohodnú sa, ale za podmienok, ktoré nemohol mladý Lucemburk prija. Ján sa urýchlene z Brna stiahol naspä do Prahy a následne utekal prosi o pomoc rímskeho kráža źudovíta Bavorského. Cestou jeho vojsko napadol aj jeho bývalý spojenec Vilém Zájíc z Valdeka a zajal mnohých jeho rytierov.
Peter z Romberka a Vilém z Landtejna sa obliehania Brna asi nezúčastnili, nakožko ich jednotky obžahli krážovské mesto České Budejovice.
źudovít Bavorský dobre chápal, e sa v Čechách jedná aj o jeho korunu rímskeho kráža a urýchlene sa snail sprostredkova rokovania s odbojníkmi. Obaja králi dohodli najprv prostredníctvom Viléma Zajíce z Valdeka prímerie ( vítkovci prestali oblieha České Budejovice ) a dňa 23. dubna 1318 sa konal v Domaliciach snem. Ján Lucemburský bol praktický daný na milos českej žachte a musel pristúpi na jej poiadavky. Vyhlásil vetkým odbojníkom amnestiu, odvolal z krajiny cudzích oldnierov a krážovské a krajinské funkcie si rozdelila domáca žachta. Peter z Romberka si podral úrad najvyieho komorníka, najvyím podkomořím sa znovu stal Jindřich z Lipé, najvyím marálkom sa stal Vilém Zajíc z Valdeka, najvyím purkrabím Praského hradu sa stal jeho bratranec Oldřich ze ebráka, Bene z Vartemberka (syn Jána z Vartemberka ) sa stal najvyím čaníkom, Heřman z Miličína sa stal najvyím stolníkom, Bernard z Cimburku sa stal najvyím mečníkom a zároveň podkomořím na Morave, Ondřej z Říčan získal úrad najvyieho sudcu. Vilém z Landtejna, ktorý sa ako neronovec najviac angaoval v prospech Jindřicha z Lipé, nedostal iadny úrad.
O vyrovnaní sa Viléma z Landtejna s Jánom Lucemburským píe stručne Zbraslavská kronika nasledujúco: Tam ( v Domaliciach ) se stejnou snadností získal královu milost Vilém z Landtejna, který zpúsobil království kody a kody utrpěl .
Horký uvádza, e v tom istom roku na sv.Víta bol Vilém z Landtejna v Prahe medzi pánmi, ktorým Ján Lucemburský potvrdil vetky ich privilégia a práva.
Z vyie uvedeného textu môeme usudzova, e Vilém znovu ovládol svoje pôvodné panstvá a ostal aj dritežom hradu Hluboká. V romberskej kronike od Heersmanna je uvedená domnienka, e Vilém dostal panstvo Frauenberk (Hluboká) po domalickom sneme ako zálohu (predtým bol asi len purkrabím). Závanou zmenou pre majetky Viléma z Landtejna bolo, e Landtejn a Novú Bystřicu musel prija od Jána Lucemburského ako léno.
Ak si zosumarizujeme plusy a mínusy nebezpečného a finančne nákladného vystúpenia Viléma z Landtejna proti Jánovi Lucemburskému, javí sa, e mladý Vilém viac stratil ako získal. Ostali mu značne vyplienené pôvodné majetky, pričom niektoré z nich mal u len ako léno, čím bola značne obmedzovaná jeho sloboda vystupovania voči krážovi. Jedinou útechou mu asi zostalo ovládnutie panstva Hluboká (v zástave), ktoré bolo z hžadiska príjmov lukratívne. Významná podpora zo strany Petra z Romberka, v časoch Vilémovej najväčej núdze, bolo pre Viléma zlomovým bodom, kedy prestáva by stúpencom Jindřicha z Lipé a stáva sa stúpencom a blízkym partnerom Petra z Romberka.
Pouitá literatúra:
Zdeněk alud: Páni z Landtejna do doby husitské Praha 2001
Frantiek Palacký: Dějiny národu českého II.
Jozef usta: Kniha první: Poslední Přemyslovci a jejich dedictví 1300 1308
Jozef usta: Kniha druhá: Počátky Lucemburské 1308 1320
Zbraslavská kronika CHRONICON AULAE REGIAE, autor vysvetliviek Zdeněk Fiala
Jan Urban: Lichtemburkové Vzestupy a pády jedného panského rodu NLN 2003
Jaroslav Proke: Dějiny Prahy, vydal R. Schutz 1948
Jihočeský Herold Mimořádne číslo díl II.: Pečeti přísluníku rodu pánu z Landtejna, zozbierané pánom Miroslavom Milcom
Dostupné internetové dokumenty:
- Dr. Matthäus Klimesch Norbert Heermann´s: Rosenbergische Chronik Prag 1898
- Joseph Barré: Allgemeine Geschichte von Deutschland
- Ludewig Albrecht Gebhardi: Allgemeinen Welthistorie Achte Buch str. 240
- Joseph Edmund Horky: Články: Die Burg und die Herren von Landstein, publikované v Archiv für Geographie, Historie, Staadts-und Kriegskunst roku 1820
- Regesta Imperii
- Chronicum Diplomaticus
- a ďalie