Domalický snem a jeho výsledky znamenali prehĺbenie dualizmu moci v Českom krážovstve. Ján Lucemburský musel postúpi výkon funkcii českému panstvu a jeho krážovský titul sa stal viac reprezentačnou funkciou. Krážovi ostalo právo na príjmy z urbury, príjmy z klátorov a krážovských miest, pričom aj správu týchto príjmov riadil krážovský podkomoří (funkcia obsadzovaná českou žachtou ). K vypísaniu berne mohol kráž pristúpi len pri dohodnutých udalostiach, mimo nich k jej vypísaniu potreboval súhlas snemu. Aj keď si žachta vybojovala vežký podiel na moci, stále bolo dôleité kto ovládne kráža, obsadí najdôleitejie úradnícke posty a tým aj právo vládnu. O svoj podiel na moci museli bojova aj Peter z Romberka spolu s Vilémom z Landtejna.
Hneď po rokovaniach na sneme v Domaliciach sa obaja hlavní žachtickí vodcovia Jindřich z Lipé a Vilém Zajíc z Valdeka ponáhžali do Prahy prevzia moc do svojich rúk resp. do rúk svojich verných priatežov a vyhna svojich odporcov. Typickým príkladom bolo dosadenie Jána Voleka na post vyehradského probota a zatknutie majstra Jindřicha, blízkeho krážovnej.
K oslabeniu krážovskej moci prispel aj odchod Jána IV. z Draic do Avignonu na jar roku 1318, kde sa mal obhajova z údajnej podpory kacírstva.
V súvislosti s rozmáhajúcim sa kacírstvom vydal pápe Ján XXII . začiatkom roku 1318 prevolanie na podporu ním vysielaných inkvizítorov do Čiech a do Požska. Keďe dualizmus moci v Čechách po sneme v Domaliciach bol známy aj v zahraničí, pápe adresoval svoje prevolanie nie len na českého kráža, ale aj na najvýznamnejích žachticov, pričom medzi oslovenými bol aj Vilém z Landtejna, čo svedčí o jeho u vtedajej autorite nielen doma ale aj v zahraničí.
Ján Lucemburský si napriek svojej vnútropolitickej poráke asi chcel zachova dôstojnos a nechcel sa prizera preberaniu moci v Prahe a preto rád prijal pozvanie Petra z Romberka na požovačky v jeho juhočeských revíroch. Pri týchto trojtýdňových radovánkach sa osobne spriatelil s hostitežom, ktorý mu bol aj vekovo blízky, čím pre Petra z Romberka vznikla dobrá východisková situácia pre ďalí rozvoj vzahov s krážom. Vilém z Landtejna, ako jeden z bývalých najzarputilejích odporcov mladého kráža si musel tie zača hžada cestu k svojmu panovníkovi.
Spojenectvo s Petrom z Romberka bolo pre mladého Viléma vežmi poučné. Peter mu bol vekovo blií ne pán z Lipé a asi si viac váil priatežstvo a podporu Viléma. Oboch spájali spoločné ciele, rodová blízkos (Peter z Romberka bol pravdepodobne bratrancom Vilémovho otca Vítka ), na tú dobu dobré vzdelanie a asi aj podobné charakterové vlastnosti.
Od Petra z Romberka sa Vilém poučil, e majetkové a mocenské výhody sa nezískavajú len bojovými aktivitami, ale najmä vhodnou mocenskou hrou.
Blízky kontakt na Petra z Romberka prirodzene znamenal Vilémovú väčiu spoluprácu nielen s Vítkovcami, ale aj inými rodmi, ktoré úzko spolupracovali s Romberkom. Jednalo sa napríklad o spoluprácu s pánmi z rodu Drslavicov, pánmi z Miličína a pod.
Jindřich z Lipé síce vyhral mocenský súboj s mladým krážom, ale si uvedomoval, e Vilém Zajíc z Valdeka spolu s krážovnou Elikou a s ich inými prípadnými spojencami, by mu mohli by v budúcnosti znovu nebezpeční. Svoju istotu videl v plnom ovládnutí mladého kráža.
Snail sa ho k sebe pripúta napr. aj podporou jeho rytierských snov ( vytvorenie rádu rytierov po vzore kráža Artua ), podporou pri jeho radovánkach a hlavne sa snail Jánovi Lucemburskému vtepi pocit nebezpečenstva zo strany jeho manelky a z Viléma Zajíce.
Úsilie pána z Lipé, ako úplne odstráni vplyv Eliky Přemyslovny na mladého kráža, bolo korunované úspechom začiatkom roku 1319, kedy sa krážovná so svojimi demi presídlila na svoj hrad Loket. Jindřich vyuil tento odchod a presvedčil kráža, e v ústraní kuje sprisahanie proti nemu a spolu so svojimi vernými ( Vilém Zajíc ) sa chystajú vyhlási mladého Václava za kráža a v jeho mene vládnu. Pán z Lipé spolu s krážom vtrhli na Loket, odobrali Elike deti ( hlavne ilo o malého Václava ) a vykázali ju do mesta Mělníka, ktoré vlastnila ako veno.
Vláda Jinřicha z Lipé spôsobovala neúmerné finančné zaaovanie miest a klátorov, čo budilo ich nevôžu.
Finančné vyčerpávanie Prahy začalo by neúnosné, čo spôsobilo, e sa praský patriciját spojil a rozhodol sa vydobi pre mesto lepie postavenie a práva. Vytvoril 6 člennú skupinu zástupcov, ktorá chcela s Jánom Lucemburským rokova o akceptovatežných zmenách. Toto snaenie bolo ancou pre čas žachty, odstavenej od moci, a najmä pre nespokojnú Eličku Přemyslovnu podporovanú Vilémom Zajícom z Valdeka, aby sa pokúsili zmeni mocenskú konteláciu.
K praanom sa pridali aj Peter z Romberka a Vilém z Landtejna, ktorí svoje mocenské postavenie od Domalického snemu postupne strácali. Zasadali síce na zemskom súde, ale oproti skupine pod vedením pána z Lipé sa nevedeli presadi.
V lete roku 1319, po neúspene zvolanom rytierskom turnaji ( zo zahraničia neprili iadni účastníci ), trávil kráž svoj čas spolu s pánom z Lipé v Brne, ktoré sa stalo novým sídlom Eliky Rejčky. Tu sa pán z Lipé spolu s krážom dozvedeli o dianí v Prahe. Jindřich z Lipé presvedčil kráža, e nespratníkov je potrebné čo najskôr potlači. Narýchlo zozbierané vojsko kráža Jána Lucemburského, Jindřicha z Lipé a Mikuláa II. Opavského sa urýchlene presunulo k Prahe. Deň pred ich príchodom stihla prís z Mělníka do Prahy Elika Přemyslovna, čím podporila nespokojných praanov a vyhrotila konflikt. Zároveň Peter z Romberka stihol odís pre vojenskú pomoc. Ján Lucemburský 8. července 1319 obsadil menie mesto a hrad a dňa 10.července sa pokúal útokom doby Prahu, kde čas obyvatežstva nemala chu bojova proti krážovi. Mesto odolalo hlavne vďaka hrdinskému úsiliu Viléma Zajíca z Valdeka. Nasledujúci deň voli do Prahy na pomoc jednotky pod vedením Petra z Romberka, ktoré svojou početnosou, údajne a 400 jazdcov, prevýili silu krážovských jednotiek. Ján Lucemburský sa neodváil zopakova útok na praské Staré Mesto a začal rokova s odporcami. Situáciu vyrieil narýchlo zvolený snem, kde Ján Lucemburský musel 18. července pristúpi na dohodu, sžúbi beztrestnos odporcom a niektoré ústupky Starému Mestu.
Vystúpenie Viléma z Landtejna na strane krážovny Eliky Přemyslovny, svojej nedávnej odporkyne, sa zdá prekvapujúce. Znovu riskoval stratu majetkov a otvorené nepriatežstvo voči svojmu bývalému druhovi Jindřichovi z Lipé, v tomto období mocensky ete silnejiemu ako v minulosti.
Pán z Landtejna sa ale u pevne rozhodol pre spojenectvo so svojim priatežom Petrom z Romberka a Vilém, keď bolo treba, vedel by verným spojencom v dobrom aj v zlom.
Pre vysvetlenie tohto odbojného vystúpenia Viléma z Landtejna je potrebné analyzova dôvody odboja jeho druha Petra z Romberka. Peter si vedel spočíta, e neustále systematické posilňovanie postavenia pána z Lipé ho ohrozuje. Za útok na vítkovcov bolo moné poklada Petrovu stratu funkcie najvyieho komorníka ( v červnu 1319 je ako dritež tejto funkcie uvádzaný príbuzný pána z Lipé). Ďalie nepriatežské kroky sa dali očakáva. Jindřich z Lipé si určite pamätal ako Peter z Romberka 2 krát nedodral ich dohody o vzájomnej podpore.
Pán z Lipé systematicky pracoval na odstránení Viléma Zajíce od moci a následným pokračovaním mohlo by úplné odstavenie aj samotného Petra z Romberka. Romberk vedel, e musí ukáza svoju silu, pokiaž má ete monos spoji sily s pánom z Valdeka. Situácia v Prahe bola najvhodnejou príleitosou. Predvídavý Peter tuil, ako sa situácia v Prahe vyvinie a s Vilémom z Landtejna vopred na svojich panstvách zozbierali vežký počet vojakov ( 400 jazdcov neboli schopní spontánne zozbiera za 2 3 dni ). V pravý čas prili ich jednotky demontratívne Prahe na pomoc a svojou silou nedávali protistrane reálne ance na rýchly úspech. Tento akt, kedy bez nevyhnutnosti priamej vojenskej konfrontácie vítkovci ukázali vládnucej skupine, e musí akceptova aj ich mocenskú silu, je typickou ukákou inteligentnej mocenskej hry Petra z Romberka.
Napriek dohodám na sneme Ján Lucemburský nedodral svoje sžuby voči praskému patricijátu (hlavní odbojníci museli utiec), ale voči naim vítkovcom následne nevykonal iadne zásadne represie. Za drobný priek je moné povaova asi len vrátenie budejovickej rychty mladému Klaricovi ( jeho otca násilne z rychty vyhnali Jindřich z Romberka a Vítek z Landtejna ).
Vítkovská skupina si uvedomovala, e proti krážovi a ronovskej mocenskej skupine nemá zmysel otvorene bojova, ale skôr si hžada vlastnú cestu ku krážovi. Najvhodnejou sa ukázala podpora Jána Lucemburského pri jeho zahraničných aktivitách, jednak osobnou účasou ako aj úvermi, ktorých rozhadzovačný lucemburk nemal nikdy dos.
Monos vojensky podpori Jána Lucemburského sa naskytla vežmi rýchlo. 14. srpna 1319 zomrel bez potomkov braniborský markhrabě Valdemar. Toto bojovné kniea dokázalo pod svoju vládu dosta okrem samotného Braniborska aj Dolnú Luicu, Budiínsko, Zhořelecko, Frankfurt nad Odrou, čas Míenska, Dolného Sliezska, Pomoranska a Meklenburska. O tieto územia samozrejme prejavilo záujem veža susedov. Pri tomto delení pozostalosti nemienil osta bez zisku ani Ján Lucemburský. Začal sa usilova o získanie Budiínska a Dolnej Luice. Svoje sporné práva podporil hlavne vojenskou výpravou, k účasti na ktorej presvedčil vetkých významných pánov. Peter z Romberka a Vilém z Landtejna asi radi vyuili túto monos ako sa dosta bliie ku krážovi, najmä ak samotný pán z Lipé ostal v Čechách.
Z celého vojenského snaenia nakoniec český kráž získal len Budiínsko a to ete musel predtým riei problém s Jindřichom Javorským, ktorý si k týmto majetkom tie uplatňoval nárok.
Pri majetkovom vyrovnaní s Jindřichom Javorským Jánovi Lucemburskému pomohol Jindřich z Lipé, ktorý vlastnil majetky v itavsku, ktoré susedilo s územím Jindřicha Javorského. Ponúkol svoje majetky v itavsku za výmenu Jánovi Lucemburskému, ktorý ich následne venoval Jindřichovi Javorskému ako odstupné za majetky po Valdemarovi.
Vyie uvedené postúpenie majetkov pána z Lipé bolo súčasou väčej majetkovej výmeny, cez ktorú Jindřich z Lipé získal Nemecký Brod, hrad Lipnicu a ďalie majetky na Morave, kde sa začal čoraz viac zdriava ( v blízkosti svojej milenky Eliky Rejčky ). Účastníkmi majetkovej výmeny boli okrem pána z Lipé aj jeho príbuzní, najmä pán Rajmund z Lichtemburka, ktorý síce pri tejto majetkovej výmene priiel o Nemecký Brod, ale zbavil sa najväčích dlhov, ktoré získal jednak svojim nákladným ivotom a hlavne zadĺením sa vo funkcii podkomořího ( počas vlád Václava III. a Jindřicha Korutánskeho).
Majetkové zmeny pána z Lipé priniesli aj zmeny jeho mocenského záujmu, ktorý sa začal viac presúva na Moravu, kde pán z Lipé vystupoval ako hejtman, pričom si cez svojich ronovcov stráil mocenské postavenie aj v samotných Čechách.
Jindřich z Lipé vyuíval vetky prostriedky, aby posilnil svoj vzah k Jánovi Lucemburskému, napr. aj sobáom svojho najstarieho syna, tie Jindřicha, s príbuznou Jána Lucemburského Anekou z Blankenheimu. Naďalej bezpečne ovládal najdôleitejie mocenské nitky v krážovstve. Jeho najnebezpečnejí nepriatež Elika Přemyslovna bola momentálne bez vplyvu na kráža a navye jej najblií pomocník Vilém Zajíc z Valdeka ete v roku 1319 podžahol svojmu zraneniu počas vojenskej podpory źudovíta Bavorského.
Vedúce postavenie pána z Lipé v Čechách a na Morave bolo nesporné, čo sa potvrdilo hneď pri odchode kráža do rodného Lucemburska začiatkom roku 1320, kedy mu kráž prenechal správu Čiech.
Keď Ján Lucemburský musel rezignova na priamy výkon moci v krážovstve, začal sa viac orientova na svoje aktivity v Lucembursku, v nemeckej ríi a Francúzsku, pričom jeho hlavným ciežom bolo z Čiech vydolova čo najväčie mnostvo striebra. Tieto príjmy vdy dokázal rýchle minú pri svojich cestách mimo krážovstva a pri kadej novej návteve prichádzal s novými finančnými poiadavkami. Na schválenie novej berne vdy potreboval súhlas najsilnejej mocenskej skupiny, ktorá si vdy za svoj súhlas vyslúila nové majetkové zisky a privilégia.
Postavenie naich vítkovcov sa po návrate z výpravy do Budiínska a Dolnej Luice zásadne nezmenilo. 9.února roku 1321 sa Ján Lucemburský nakrátko vrátil do Čiech, kde jeho hlavnými záujmami boli organizácia rytierskeho turnaja a samozrejme získanie finančných prostriedkov.
12. února 1321 sa Jánovi Lucemburskému narodil syn Ján Jindřich, pričom sa zlepili vzahy kráža s manelkou Elikou. Přemyslovna sa asi znovu pokúsila aktivizova aj mocensky, pričom sa snaila ako pomocníka vyui svojho nevlastného brata Jána Voleka, s ktorým sa zblíila. Ján Volek v minulosti patril k skupine Jindřicha z Lipé a preto asi neočakával útok zo strany ronovcov. Krážovi blízka žachta obvinila Jána Voleka zo spiknutia a následne ho zajali. Keď Jánovi Volekovi hrozilo násilné vypočúvanie, radej sa pred krážom priznal k vetkým obvineniam a prosil o milos. Bol uväznený, následne sa mu podarilo z väzenia ujs do Bavorska, kde ho zakrátko nato nasledovala aj Elika Přemyslovna.
V pozadí útoku na Jána Voleka bol pán z Lipé, ktorý chápal akúkožvek podporu Elike Přemyslovne ako útok na vlastnú osobu. Dokázal, e sa stále vie zbavi svojich prípadných konkurentov.
23. června 1321 český kráž odchádza do Lucemburska, pričom správcom krážovstva sa stal Boleslav Lehnický (samozrejme so súhlasom pána z Lipé).
V roku 1322 sa schyžovalo k rozhodnému boju o korunu rímskeho kráža medzi źudovítom Bavorským a Fridrichom Habsburským. Habsburgovci sa rozhodli ukonči dvojvládie a dlhoročnú vojnu dvojitým útokom na Bavorsko. Ná západ od Bavorsko v Alsasku zbieral vojenské sily Leopold Habsburský a v Rakúsku jeho bratia Fridrich ( protikráž ) a Jindřich Habsburskí, pričom ich vojenskými kontingentmi podporovali aj Uhorsko, salzburský biskup, pasovský biskup a iní spojenci.
źudovít Bavorský spoliehal na svoje bavorské jednotky a jednotky spojencov Norimberského purkrabího Fridricha Hohenzollernského, sliezkeho vojvodu Bernard Fürstenberského, vojvodu Jindřicha Dolnobavorského ( budúci za českého kráža ) a najmä lucemburgovcov (arcibiskup Balduin a český kráž Ján Lucemburský ).
Pre lucemburgovcov to bol taktie zápas o preitie ich českej domény, lebo si uvedomovali, e po prípadnom víazstve habsburgovcov, by Fridrich s vysokou pravdepodobnosou udelil Čechy ako léno, pravdepodobne niektorému svojmu bratovi. Túto skutočnos potvrdzuje aj Zbraslavská kronika, ktorá popisuje, ako si rakúski páni cestou na bitevné pole chystali podeli panstva v svojich nepriatežov. Ján Lucemburský si bol tejto situácie dobre vedomý a nepodceňoval ju. Zozbieral na pomoc źudovítovi Bavorskému silný vojenský kontingent z Českého krážovstva.
Tohto vojenského aenia sa asi zúčastnil aj Peter z Romberka, s určitosou je doloený jeho bojovný druh Heřman z Miličína.
O priamej účasti Viléma z Landtejna na tomto aení nevieme a je moné, e ostal doma v juných Čechách bráni hranicu. Dôvodom mohli by skutočnosti, e bol blízko spriaznený s rakúskymi kuenringovcami a zároveň mohol ma na rakúskej strane majetky a lénnikov. Ak nechcel prelieva rodinnú krv, asi radej ostal doma.
Rozhodujúce vojenské stretnutie sa uskutočnilo 28. záři 1322 pri Mühldorfe. Táto bitka, podža mňa, bola pre České krážovstvo najvýznamnejou z bitiek prvej polovice 14. storočia. Výsledok bitky na dlhý čas určil mocenské postavenie v rímskej ríi. Priebeh bol popísaný v mnohých dobových zdrojoch ( kroniky, anály ), ale pre protichodnos opisov priebehu boja nie je žahké verne vyhodnoti, ako bitka v skutočnosti prebiehala. Následný opis je jednou z moných alternatív priebehu boja.
Historici sa nezhodli ani len na presnom mieste stretnutia. V súčasnosti prevláda názor, e bitka sa odohrala na lúke Gickel u dediny Erharting, leiacej june od riečky Isen, ústiacej do Innu pri Mühldorfe. Východzia pozícia źudovíta Bavorského bola na planine severne od potoka, pričom za chrbtom sa opieral o hrad Dornberg. Vojsko Fridricha Habsburského bolo na junom brehu riečky Isen. Fridrich očakával príchod vojenských jednotiek svojho brata Leopolda, ktorý bol vzdialený asi 2 denné pochody od miesta stretu. Fridrich za ním poslal poslov, ktorý Leopoldovi mali urči kedy a kde má zasiahnu. Týchto poslov zachytili vojaci źudovíta Bavorského a preto Leopold nebol včas informovaný o aktuálnej situácii.
Počty vojakov, ktorí sa mohli boja zúčastni, bývali v dobových kronikách často nadsadené. Realistické odhady uvádzajú, e źudovít Bavorský mal k dispozícii 1800 plne vyzbrojených rytierov a asi 4000 peích bojovníkov s žahou výzbrojou. Sily na strane habsburgovcov sú odhadované na 1400 plne vyzbrojených rytierov a asi 5000 uhorských bojovníkov ( kumánska jazda a lukostrelci ). Jednotky Leopolda Habsburského sú odhadované na 1200 rytierov.
Fridrichovi bolo výhodnejie čaka na posily od jeho brata preto nebol iniciátorom boja. Čo najskôr zača boj bolo výhodnejie pre stranu źudovíta Bavorského.
Dobové informácie sa líia aj v tom, kto rozhodol o dátume začiatku boja. Nemecké zdroja pripisujú aktivitu źudovítovi Bavorskému, české zdroje rozhodnú iniciatívu pripisujú Jánovi Lucemburskému. Osobne sa prikláňam k názoru, e rozhodnutie zača boj práve na sviatok českého patróna sv. Václava, presadil pravdepodobne český kráž, nakožko v predchádzajúcich vojenských stretnutiach bol źudovít Bavorský vdy nerozhodný a radej volil vyčkávanie, prípadne ústup ( napr. Speyer - 1315, Esslingen - 1316, Mühldorf - 1319).
Ján Lucemburský velil jednému z krídiel bavorského vojska, pričom jeho jednotky tvorili rytieri z Čiech, Sliezska a Porýnia. Stred a opačné krídlo tvorili jednotky z Bavorska, vábska a ďalí vazali źudovíta Bavorského. Asi 500 rytierov Fridricha Norimberského si źudovít vyčlenil ako zálohu. Nie je jasné, či sa boja priamo zúčastnil aj samotný źudovít Bavorský, predpokladá sa, e áno, ale bez označenia, aby ho nepriatež nespoznal a nesústredil na neho svoj nápor.
Habsburské jednotky boli rozdelené na 4 časti. Prvému práporu so tajerskými jednotkami velili bratia z Walsee, druhému práporu tvorenému rískymi jednotkami velil osobne Fridrich Habsburský, tretiemu tvorenému rakúskymi jednotkami velil Jindřich Habsburský a tvrtý prápor tvorili jednotky salzburského biskupa. Uhorské jednotky, ktoré neboli schopné priameho stretu s nepriatežom, kvôli žahkej výzbroji, boli asi umiestnené na úpätí svahu na pravom krídle habsburskej zostavy s ciežom zabráni obídeniu a útoku odzadu.
Ráno 28.9.1322 prebrodilo bavorské vojsko potok Isen a zaútočilo na rakúske jednotky. Údajne bol následne, podža dobového zvyku, dohodnutý s protistranou čas boja a do večera. Samotný boj začali české jednotky pod vedením Jána Lucemburského , ktoré mohutne zaútočili na rakúske a asi aj salzburské jednotky. Napriek mohutnému nasadeniu a premenlivému vývoju boja sa im nepodarilo rozbi rakúske zostavy, utrpeli také straty a naopak museli odoláva vežkému tlaku, pričom bolo údajne mnoho rytierov zajatých a aj Ján Lucemburský spadol z koňa. Pravdepodobne ho v tejto chúlostivej situácii zachraňoval práve Heřman z Miličína, ktorý je uvádzaný ako hrdina tejto bitky. Okolo obeda sa víazstvo prikláňalo na stranu habsburgovcov. Doráňané voje českého kráža museli podpori jednotky Jindřicha Dolnobavorského, ktoré situáciu stabilizovali. Tieto dolnobavorské jednotky bojovali hlavne peo, pričom sa k nim pridali aj opealí rytieri. Takto posilnené peie voje začali likvidova jazdu nepriateža a zatláča habsburské jednotky.
Rozhodnutie priniesli jednotky Fridricha Norimberského, ktoré obili bojisko a od severozápadu napadli habsburské vojsko. Rakúania najprv predpokladali, e sú to očakávané posily od Leopolda Habsburského. Keď sa ukázalo, e tieto jednotky na nich útočia, najmä kumánske jednotky to povaovali za zradu, pobili svojich velitežov a uli z bojiska. Rozklad habsburských jednotiek sa nedal zastavi a bitka skončila obrovským viazstvom źudovíta Bavorského.
Dobové zobrazenia bitky u Mühldorfu z roku 1334

Údajne sa podarilo zaja a okolo 1000 významných zajatcov spolu s oboma habsburgovskými vojvodami Fridrichom a Jindřichom.
O priebehu bitky sa zachovali aj zaujímavé detaily, opisované kronikármi, blízkymi jednotlivým stranám konfliktu. Napr. Zbraslavská kronika spomína českého hrdinu Plichtu zo erotína, ktorý údajne 3 krát prerazil bojový ík nepriatežských jednotiek, 2 krát sa mu podarilo prebi spä ku svojim, ale tretí krát mu zabili koňa a českého hrdinu ubila presila.
Tento hrdinský čin pána zo erotína vraj prinútil Fridricha Habsburského, aby prijal bitku, lebo nemohol strpie takúto provokáciu bez straty cti.
Niektoré dobové rakúske zdroje naopak pripisujú neúspech habsburskej strany, údajne zajatým českým jednotkám, ktoré keď sa vzdali, následne pomocou zrady jedného rakúskeho pána zneuili situáciu a znovu zaútočili na habsburské jednotky. Obe historky povaujem za nadsadené, ale svedčia o význame bitky, keď jedna strana potrebovala vysvetli vežké straty a druhá strana ospravedlni svoj neúspech.
Bitka u Mühldorfu je niekedy označovaná ako posledná rytierska bitka ( bez pouitia strelných zbraní ), ale aj v nej sa u uplatnila nová taktika, kedy klasické rytierske vojsko u nebolo neprekonatežné a dobre vycvičená pechota ho dokázala porazi ( Courtrai 1302, Morgarten - 1318 ).
Význam českých jednotiek na víazstve ocenil źudovít Bavorský nie len tým, e Ján Lucemburský dostal ako odmenu zajatca Jindřicha Habsburského, ale k Čechám bolo pričlenené Chebsko, český kráž dostal do zástavy viaceré ríske mestá, boli mu prisžúbené milosti pre jeho budúceho zaa Fridricha Míenského ( bol zasnúbený s Jánovou dcérou Jitkou )a asi dostal prisžúbené aj braniborské kurfirstvo.
Oceneniu sa dostalo aj žachtickej skupine okolo Petra z Romberka. Heřman z Miličína dostal za významnú pomoc od Jána Lucemburského dediny Křepenica a Zvířetice . Pri darovacom akte 23. října 1322 sú ako svedkovia uvedení Peter z Romberka ako aj Vilém z Landtejna.
Sluby krážovi, poskytované skupinou okolo Petra z Romberka sa stávali čoraz významnejími. Kráž ich oceňoval a napr. Petrovi z Romberka ( asi za poskytnuté úvery ) doivotne daroval k uívaniu hrad Zvíkov spolu s 11 dedinami.
Napriek tomu rozhodujúci vplyv si stále udrovali naďalej ronovci, o čom svedčí aj skutočnos, e pri odchode Jána Lucemburského z Čiech sa stal správcom krážovstva pán Oldřich Pluh z Rabtejna, chránenec pána z Lipé.
Víazstvo u Mühldorfu, spolu so zajatím Fridricha a Jindřicha Habsburského naruilo rovnováhu síl v centrálnej Európe. Silne posilnilo postavenie źudovíta Bavorského, čo nevyhovovalo Francúzsku a pápeovi Jánovi XXII.. Pápe odmietal uzna źudovíta Bavorského za rímskeho kráža a keď tento v březnu 1323 začal vyvíja svoje politické aktivity v Itálii, ktorú chcel ovláda sám pápe, začal proti nemu kanonický proces. Pápeská kúria spojila svoje záujmy s francúzskymi, čo sa prejavilo v úvahách presadi kandidatúru francúzskeho kráža Karla IV. na rímsky trón. Z tohto dôvodu začal zo strany francúzskeho dvora tlak na im blízkych lucemburgovcov, aby sa zmierili s habsburgovcami a tým bola oslabená pozícia źudovíta Bavorského.
Preväzbenie lucemburgovcov a kapetovcov vládnucich vo Francúzsku sa v tom čase posilnilo sobáom sestry Jána Lucemburského Márie s francúzskym krážom Karlom IV. a následne aj sobáom mládeho princa Václava s Blankou z Valois 15. mája 1323 ( spolu s korunováciu Márie Lucemburskej ). Na sprostredkovaní dohovorov medzi habsburgovcami a lucemburgovcami sa podiežal uhorský kráž Karol Robert, na ktorého mal vplyv pápe. Upevnenie vzahov českého kráža s Francúzskom prirodzene spôsobilo zhorenie vzahov s źudovítom Bavorským, ktorý začal kona v rozpore s dohodami s českým krážom.
25. července 1323 sa Ján Lucemburský vrátil do Čiech, pričom hlavnými dôvodmi boli vyberanie novej zemskej berne a rokovania s habsburgovcami a s uhorským krážom. Rokovania za účasti uhorského kráža Karola Roberta sa začali 24. srpna 1324 v Hodoníne.
Na rokovaniach sa 18. září 1322 podarilo dojedna podmienky prepustenia Jindřicha Habsburského zo zajatia na Křivokláte ( a rakúskych rytierov z českého zajatia ). Habsburgovci sa zároveň vzdali vetkých nárokov na zástavy na Morave, ako aj práv na český trón, ktoré v minulosti získali a Ján Lucemburský navye mal dosta 9000 hrivien striebra. Na zaistenie sžubov boli dané českému krážovi do zálohy mesto Láva a mestečko Vitoraz a zároveň Znojemsko bolo znovu pripojené k Českému krážovstvu.
V jednaniach bol aktívny Jindřich z Lipé, ktorý od Jána Lucemburského za podporu dostal 12 privilégii a konfirmácii ( tieto dary ale mohli súvisie aj so schválením berne ). Na rokovaniach sa zúčastnili aj Peter z Romberka spolu s Vilémom z Landtejna. Jednalo sa o významných pánov, ktorých panstvá navye susedili s rakúskymi. Z ovládnutia Lávy a Vitoraze Jánom Lucemburským, pravdepodobne vyplynuli výhody aj pre naich vítkovcov.
Pri donácii niektorých moravských majetkov pánovi z Lipé, sú ako svedkovia uvedení Peter z Romberka aj Vilém z Landejna, z čoho sa dá usúdi, e vzahy naich vítkovcov s pánom z Lipé neboli nepriatežské a následne sa asi aj naim vítkovcom dostalo ziskov plynúcich z účasti na moci.
Nedá sa presne urči úloha Viléma z Landtejna na rokovaniach v Hodoníne, či sa ich zúčastnil po boku Petra z Romberka len ako svedok a majitež dotknutého pohraničného panstva alebo pri rokovaní boli vyuité aj jeho rodinné väzby na kuenringovcov a následne na habsburgovcov. Určite tieto jednania boli pre Viléma dobrou kolou európskej politiky.
V roku 1324 pokračovala snaha pápea Jána XXII. presadi nového protikandidáta francúzskeho kráža Karola IV. na rímsky krážovský trón. Karol IV. zvolal na 27. července 1224 volebný zjazd rískych knieat do Bar-sur-Aube. Knieatám v ríi tento pokus o nastolenie francúzskeho kráža na rímsky trón nevyhovoval, nakožko sa obávali prílinej koncentrácie moci v rukách Francúzska. Napr. Ján Lucemburský sa dotyčného zjazdu radej osobne nezúčastnil.
Francúzska diplomacia pochopila, e lucemburgovci sa snaia zachova svoju nezávislos a nie sú pre ňu plne ovládatežní. Preto asi začala skúa spoluprácu s habsburgovcami, čo vyvrcholilo dohodami priamo v Bar-sur-Aube, kde sa prostredníctvom vojvodu Leopolda habsburgovci zaviazali podporova francúzsku kandidatúru na rímsky trón.
Ján Lucemburský vyuil rok 1324 na rieenie svojich problémov v Lucembursku a okolí, kde sa rozhoreli boje s mestami Méty a Lutych. Méty boli dlho obliehané a práve pri tomto aení krážovi pomáhali Petr z Romberka a znovu sa hrdinsky vyznamenal Heřman z Miličína. Heřman za svoju podporu dostal v roku 1325 znovu výsluhy. Zároveň od roku 1324 je Peter z Romberka znovu uvádzaný ako najvyí komorník. Postavenie skupiny okolo Petra z Romberka sa znovu mocensky posilnilo.
Z roku 1324 sa zachovala aj listina, v ktorá je záveou Petra z Romberka, pred jeho odchodom na kriiacke aenia do Pruska, kde je ako hlavný vykonávatež uvedený Vilém z Landtejna, ktorý mal v prípade Petrovej smrti zabezpeči jeho manelku Katarínu.
V nemeckých a českých krajoch bol zvyk, e žachta chodievala pomáha bojova rádu Nemeckých rytierov v Pobaltí proti pohanským Prusom a Litvanom. S odvolaním na pruské zdroje F. Palacký uvádza, e v roku 1322 sa takýchto bojov zúčastnili Plichta zo erotína s bratom, v roku 1323 páni z Cimburku a z Eggerberku a v roku 1324 Peter z Romberka spolu s Heřmanom z Miličína.
Popudom na účas Peter z Romberka na bojoch mohlo by aj prianie jeho deda Voka z Romberka, ktorý v záveti stanovil odmenu pre toho, kto podnikne takúto výpravu proti Prusom.
Záve Petra z Romberka svedčí o vtedajom vežmi úzkom a dôvernom prepojení Petra s Vilémom z Landtejna. Peter z Romberka sa v zdraví vrátil z výpravy, lebo u 15.března 1325 je dokladovaná jeho prítomnos spolu s Vilémom v Prahe.
Po neúspenom úsilí francúzskeho kráža o rímsky trón si aj źudovít Bavorský uvedomil, e práve lucemburgovci, ktorí drali 2 kurfirstické hlasy spolu s dobrým finančným zázemím, mu môu by nebezpeční ako konkurenti na rímsky trón. Začal zvaova monos dohody s habsburgovcami, najmä keď úsilie pápea Jána XXII. o jeho zvrhnutie z rímskeho trónu bolo čoraz silnejie.
V Európe sa rozohrala mocenská hra, ktorá umoňovala rôzne kombinácie mocenských aliancii. Neočakávaným vyvrcholením bolo uzatvorenie zmluvy 13. března 1325 medzi źudovítom Bavorským a zajatým Fridrichom Habsburským o priatežstve, pričom sa dohodli na spoločnej vláde v ríi.
2. ledna 1325 sa vrátila z Bavorska do Čiech Elika Přemyslovna a takisto sa ukázal v Čechách aj Ján Lucemburský. Zároveň sa vrátil aj Ján Volek, ktorý sa zmieril s krážom a boli mu vrátené jeho cirkevné prebendy.
Samozrejme, e kráž zase potreboval z Čiech vytiahnu čo najviac peňazí, preto jeho príchod sprevádzalo rokovanie o novom výbere daní, pôičkách a zástavách krážovských majetkov. Český kráž sa v tomto období uchýlil k udeleniu licenciu na rabu novej nekvalitnej mince, čo vyvolávalo voči nemu ďaliu vlnu nevraivosti. Ján Lucemburský za svojho krátkeho pobytu v Čechách vydoloval neuveritežných 95.000 hrivien striebra, ktoré pouil na umorenie svojich starích dlhov, ale aj na ďalie financovanie finančne náročnej vojny s Métami.
Český kráž následne priiel do svojho krážovstva a začiatkom roku 1327, pričom jeho príchod znovu vyvolal strach a nevôžu, lebo vetci správne tuili, e zase začne bezbrehé vyberanie daní na ukojenie extrémnej spotreby kráža. Kráž potvrdil neblahé očakávania a začal pri zháňaní hžada vetky moné zdroje peňazí. Táto doba bola zároveň politicky vhodná na obnovenie českých poiadaviek na požskú krážovskú korunu, pričom nároky na ňu sa odvádzali z čias Václava II. resp. Václava III.
S podporou pápea titul požského kráža získal Vladislav Lokietek, ktorý v roku 1326 s litevskou podporou zaútočil na Braniborsko, pričom v tejto krajine spôsobil vežké materiálne ako aj žudské kody. Rád Nemeckých rytierov po tomto vpáde s ním obnovil nepriatežstvo, pričom bol v tomto boji podporovaný rímskym krážom źudovítom Bavorským. Barbarské plienenie Lokietkových vojsk umonilo Wittelsbachovi poukáza na požských a litovských nájazdníkov ako na krutých pohanov podporovaných pápeom. V tomto období sa źudovít Bavorský znovu zblíil aj s Jánom Lucemburským, čo vytvorilo dobré podmienky na obnovenie českého nároku na požský trón. ( Ján stále pouíval titul požského kráža ). České vojenské aenie okrem primárneho cieža ( Vladislav Lokietek ) realizovalo aj sekundárny ciež, podrobenie si rozdrobených sliezskych knieatstiev. Cestou do Požska boli prinútené hlavne viaceré horno-sliezske knieatá uzna svoje krajiny ako české léno.
Útok českého vojska smeroval na sídlo požského kráža na Krakov, ku ktorému sa vojsko priblíilo ete v lednu 1327 a zastavil ho len rýchly zákrok uhorského kráža. Karol Robert listom Jána Lucemburského dôrazne upozornil, e ak bude české vojsko pokračova v útoku, tak Uhorsko vemone podporí Vladislava Lokietka, ktorý bol svokrom uhorského kráža.
12. února bola v Trnave uzavretá dohoda medzi českým a uhorským krážom, na základe ktorej bolo od Krakova odvolané české vojsko a zároveň bolo dohodnuté zasnúbenie dcéry Jána Lucemburského s najstarím synom uhorského kráža Ladislavom.
Cestou spä z Požska poslúilo české vojsko zase na nátlak na dolno-sliezske knieatá, aby uznali svoju lénnu závislos od českej koruny. Ako hlavné vyvrcholenie mono povaova podpis dohody s Jindřichom VI. Vratislavským, ktorou sa jeho Vratislavské knieatstvo do budúcna zväzuje s Českým krážovstvom.
V červnu 1327 opúa Ján Lucemburský Čechy, kde správu krajiny zanechal Hynkovi Berkovi z Dubé a smeroval do ríe, kde pokračoval v rozvíjaní ďalích svojich dynasticko-politických aktivít a to najmä voči Jindřichovi Korutánskemu.
S týmto svojím bývalým protivníkom u od roku 1321 Ján Lucemburský rokoval o vzájomnom rodovom prepojení. Pôvodne chcel Ján ponúknu ovdovelému Jindřichovi svoju sestru Máriu, ktorá to ale rezolútne odmietla. Následne uvaoval o sobái svojho najstarieho syna Václava ( budúceho Karla IV. ) s dcérou Jindřicha Korutánskeho Markétou. Pre Václava vak nakoniec vybrali ako nevestu Blankou z Valois. Po dlhom presviedčaní sa Jánovi podarilo presvedči svoju príbuznú Beatrix Savojskú, aby sa vydala za Jindřicha Korutánskeho a v roku 1327 presvedčil Jindřicha, aby sa jeho dcéra Markéta zasnúbila s jeho mladím synom Jánom Jindřichom. Korutánsky vojvoda dovtedy nemal muských dedičov, preto bola reálna anca, e po jeho úmrtí, pripadne Korutánsko spolu s Tirolskom lucemburgovcom.
Vo vysvetlivkách k Zbraslavskej kronike Zdeňek Fiala uvádza, e roku 1327Ján Lucemburský pred odchodom učinil niektoré ústupky vládnucim pánom a medzi inými aj Petrovi z Romberka, ktorý mu postúpil Vitoraz za Janovice nad Úhlavou a clo v Nýrsku.
Z vyie uvedeného vyplýva, e asi niekedy po hodonínskych rokovaniach roku 1323 dostal Peter z Romberka ( asi do zálohy alebo len do správy) od Jána Lucemburského Vitoraz, susediacu s panstvami Viléma z Landtejna.
Z obdobia od roku 1319 a do 1327 nemáme iadne informácie o vojenských aeniach alebo dlhích zahraničných cestách Viléma z Landtejna a preto predpokladám, e v tomto období sa Vilém venoval hlavne stabilizácii a rozirovaniu svojej majetkovej základne.
Landtejn si pri spolupráci s Petrom z Romberka uvedomoval, aké je výhodné podporova panovníka úvermi. Pre monos poskytova úvery panovníkovi potreboval získa najprv úvery pre seba, najčastejie od idovských obchodníkov, prípadne od bohatých patricijov alebo od bohatých klátorov. Pre ich získanie potreboval ma vežký celistvý majetok, ktorý bol zároveň výnosný a schopný kry úvery. Predpokladám, e v tomto období sa zameral práve na rozirovanie a zužachovanie svojho panstva. Pri tomto úzko spolupracoval s cisterciatskym klátorom v Zwetli, čo bolo len pokračovaním podobnej spolupráce s cisterciakmi, akú praktizoval jeho otec Vítek z Landtejna a asi aj jeho strýko Smil z Nových Hradov.
Zaujímavým príkladom zužachtitežskej práce bola napríklad stavba tzv. landtejnskej stoky, ktorá privádzala vodu niekožko kilometrov dlhým kanálom z Lunice a k Třeboni. Tento kanál umoňoval stavbu mlynov, vysúanie bainatej pôdy a zároveň privádza vodu do priekop pod mestské hradby mesta Třebone. Pri budovaní podobných, na tú dobu nadtandardných stavieb, asi vyuíval odborné vedomosti a zručnosti pecialistov, ktorých mu mohol poskytnú klátor v Zwettli. ( Pravdepodobne aj
vynaliezavé rieenie odvodu vody na hrade Landtejne mohli riei technický pecialisti z klátora v Zwettli ). Vhodným obdobím pre realizáciu takýchto vežkých projektov, v blízkosti rakúskej hranice, bolo asi práve dočasné ovládanie Vitorazska z Čiech po hodonínskych rokovaniach, kedy nehrozilo nebezpečie resp. napadnutie z rakúskej strany.
Ďalím dokladom Lantejnovej majetkovej stabilizácie je zápis z 26. května 1327 v zemských doskách, vykonaný Záviom z Újezdce, ktorý dokumentuje predaj majetku dominikánskeho klátora v Sezimovom Ústí Vilémovi z Landtejna. Jednalo sa o majetok, ktorý získal (rádový) brat Ojíř ako dedičstvo po svojom otcovi Vokovi z Borovan (z Třebone) a ktorý odkázal klátoru ako záduie. Vilém z Landtejna sa snail ovládnu celý landtejnovský majetok a chcel vyplati jednotlivých podielnikov na tomto majetku, akým sa stal aj zmieňovaný klátor. Pri odkúpení tohto majetku asi musel poui aj nátlak na klátor a podporu Závia z Újezdce, ktorý v tom období vykonával funkciu najvyieho zemského komorníka ( dočasne mu ju prenechal Peter z Romberka )a zároveň bol asi príbuzný Petra z Romberka a Viléma z Landtejna.
Potreba schopnosti zaručova úvery panovníka sa pre Viléma z Landtejna ukázala hneď koncom roku 1327, kedy sa zúčastnil ako člen delegácie českých pánov, ktorá sprevádzala mladieho syna Jána Lucemburského Jána Jindŕicha do Tirolska na rokovania s Jindřichom Korutánskym.
Dohody Jána Lucemburského s Jindřichom Korutánskym rieili odstupné pre Jindřicha za zrieknutie sa titulu českého kráža ako aj veno sžúbené Markéte Korutánskej. Dojednaná bola čiastka 40.000 hrivien striebra. Jindřichovi Korutánskemu nestačili len záručné listy prítomných českých pánov (Hynek Berka a Hynek ák z Dubé, Petr z Romberka, Vilém z Landtejna, Těma z Koldic, Jindŕich z Lichtemburka, Hynek z Dubé na Náchode, Oldřich Pluh, Oldřich Zajíc ze Zbirohu, Zbynek Zajíc na ebráku, Vilém z Eggerberku a Hynek Hlaváč z Dubé ), ale iadal od zúčastnených záruku, e získajú podobné záručné listy aj od významných českých pánov, ktorí zostali v Čechách ( Mikulá Opavský, Jindřich z Lipé a jeho synovia, Jeek z Kravař, Bene z Vartemberka, Jeek z Michalovic a Závi z Újezdce).
Účas Viléma z Landtejna na tomto významnom rokovaní mono povaova za začiatok novej etapy v jeho ivote. Z krážovského rebela sa stal aj v zahraničí váený žachtic, schopný poskytnú nielen vojenskú pomoc, rodové kontakty, úvery ale aj svoje diplomatické schopnosti a rady.
Pouitá literatúra:
Zdeněk alud: Páni z Landtejna do doby husitské Praha 2001
Frantiek Palacký: Dějiny národu českého II.
Jozef usta: Kniha druhá: Počátky Lucemburské 1308 1320
Zbraslavská kronika CHRONICON AULAE REGIAE, autor vysvetliviek Zdeněk Fiala
Jan Urban: Lichtemburkové Vzestupy a pády jedného panského rodu NLN 2003
Jaroslav Proke: Dějiny Prahy, vydal R. Schutz 1948
V. Drka, A. Skřivan, F. Stellner: Kapitoly z dějin evropské politiky do roku 1648
Jiří Spěváček Král diplomat Panorama Praha 1982
Renata Nováková Opatovický mlýn na Zlaté stoce
Dostupné internetové dokumenty:
- Dr. Matthäus Klimesch Norbert Heermann´s: Rosenberg´sche Chronik Prag 1898
- Wenzl Wladiwoj Tomek: Geschichte der Stadt Prag
- Julius Lippert: Sozial-Geschichte Böhmens in vorhussitischer Zeit
- Regesta Imperii
- Chronicum Diplomaticus
- a ďalie
Celý článek |
Komentáře: 1 |
Přidat komentář |
Záloky:
