Zlatá doba Striebornej ruže - 4.časť

Domažlický snem a jeho výsledky znamenali prehĺbenie dualizmu moci v Českom kráľovstve. Ján Lucemburský musel postúpiť výkon funkcii českému panstvu a jeho kráľovský titul sa stal viac reprezentačnou funkciou. Kráľovi ostalo právo na príjmy z urbury, príjmy z kláštorov a kráľovských miest, pričom aj správu týchto príjmov riadil kráľovský podkomoří (funkcia obsadzovaná českou šľachtou ). K vypísaniu berne mohol kráľ pristúpiť len pri dohodnutých udalostiach, mimo nich k jej vypísaniu potreboval súhlas snemu.

Aj keď si šľachta vybojovala veľký podiel na moci, stále bolo dôležité kto ovládne kráľa, obsadí najdôležitejšie úradnícke posty a tým aj právo vládnuť. O svoj podiel na moci museli bojovať aj Peter z Rožmberka spolu s Vilémom z Landštejna.

Hneď po rokovaniach na sneme v Domažliciach sa obaja hlavní šľachtickí vodcovia Jindřich z Lipé a Vilém Zajíc z Valdeka ponáhľali do Prahy prevziať moc do svojich rúk resp. do rúk svojich verných priateľov a vyhnať svojich odporcov. Typickým príkladom bolo dosadenie Jána Voleka na post vyšehradského probošta a zatknutie majstra Jindřicha, blízkeho kráľovnej.
K oslabeniu kráľovskej moci prispel aj odchod Jána IV. z Dražic do Avignonu na jar roku 1318, kde sa mal obhajovať z údajnej podpory kacírstva.
V súvislosti s rozmáhajúcim sa kacírstvom vydal pápež Ján XXII . začiatkom roku 1318 prevolanie na podporu ním vysielaných inkvizítorov do Čiech a do Poľska. Keďže dualizmus moci v Čechách po sneme v Domažliciach bol známy aj v zahraničí, pápež adresoval svoje prevolanie nie len na českého kráľa, ale aj na najvýznamnejších šľachticov, pričom medzi oslovenými bol aj Vilém z Landštejna, čo svedčí o jeho už vtedajšej autorite nielen doma ale aj v zahraničí.

Ján Lucemburský si napriek svojej vnútropolitickej porážke asi chcel zachovať dôstojnosť a nechcel sa prizerať preberaniu moci v Prahe a preto rád prijal pozvanie Petra z Rožmberka na poľovačky v jeho juhočeských revíroch. Pri týchto trojtýždňových radovánkach sa osobne spriatelil s hostiteľom, ktorý mu bol aj vekovo blízky, čím pre Petra z Rožmberka vznikla dobrá východisková situácia pre ďalší rozvoj vzťahov s kráľom. Vilém z Landštejna, ako jeden z bývalých najzarputilejších odporcov mladého kráľa si musel tiež začať hľadať cestu k svojmu panovníkovi.
Spojenectvo s Petrom z Rožmberka bolo pre mladého Viléma veľmi poučné. Peter mu bol vekovo bližší než pán z Lipé a asi si viac vážil priateľstvo a podporu Viléma. Oboch spájali spoločné ciele, rodová blízkosť (Peter z Rožmberka bol pravdepodobne bratrancom Vilémovho otca Vítka ), na tú dobu dobré vzdelanie a asi aj podobné charakterové vlastnosti.
Od Petra z Rožmberka sa Vilém poučil, že majetkové a mocenské výhody sa nezískavajú len bojovými aktivitami, ale najmä vhodnou mocenskou hrou.
Blízky kontakt na Petra z Rožmberka prirodzene znamenal Vilémovú väčšiu spoluprácu nielen s Vítkovcami, ale aj inými rodmi, ktoré úzko spolupracovali s Rožmberkom. Jednalo sa napríklad o spoluprácu s pánmi z rodu Drslavicov, pánmi z Miličína a pod.

Jindřich z Lipé síce vyhral mocenský súboj s mladým kráľom, ale si uvedomoval, že Vilém Zajíc z Valdeka spolu s kráľovnou Eliškou a s ich inými prípadnými spojencami, by mu mohli byť v budúcnosti znovu nebezpeční. Svoju istotu videl v plnom ovládnutí mladého kráľa.
Snažil sa ho k sebe pripútať napr. aj podporou jeho rytierských snov ( vytvorenie rádu rytierov po vzore kráľa Artuša ), podporou pri jeho radovánkach a hlavne sa snažil Jánovi Lucemburskému vštepiť pocit nebezpečenstva zo strany jeho manželky a z Viléma Zajíce.
Úsilie pána z Lipé, ako úplne odstrániť vplyv Elišky Přemyslovny na mladého kráľa, bolo korunované úspechom začiatkom roku 1319, kedy sa kráľovná so svojimi deťmi presídlila na svoj hrad Loket. Jindřich využil tento odchod a presvedčil kráľa, že v ústraní kuje sprisahanie proti nemu a spolu so svojimi vernými ( Vilém Zajíc ) sa chystajú vyhlásiť mladého Václava za kráľa a v jeho mene vládnuť. Pán z Lipé spolu s kráľom vtrhli na Loket, odobrali Eliške deti ( hlavne išlo o malého Václava ) a vykázali ju do mesta Mělníka, ktoré vlastnila ako veno.

Vláda Jinřicha z Lipé spôsobovala neúmerné finančné zaťažovanie miest a kláštorov, čo budilo ich nevôľu.
Finančné vyčerpávanie Prahy začalo byť neúnosné, čo spôsobilo, že sa pražský patriciját spojil a rozhodol sa vydobiť pre mesto lepšie postavenie a práva. Vytvoril 6 člennú skupinu zástupcov, ktorá chcela s Jánom Lucemburským rokovať o akceptovateľných zmenách. Toto snaženie bolo šancou pre časť šľachty, odstavenej od moci, a najmä pre nespokojnú Eličku Přemyslovnu podporovanú Vilémom Zajícom z Valdeka, aby sa pokúsili zmeniť mocenskú konšteláciu.
K pražanom sa pridali aj Peter z Rožmberka a Vilém z Landštejna, ktorí svoje mocenské postavenie od Domažlického snemu postupne strácali. Zasadali síce na zemskom súde, ale oproti skupine pod vedením pána z Lipé sa nevedeli presadiť.
V lete roku 1319, po neúspešne zvolanom rytierskom turnaji ( zo zahraničia neprišli žiadni účastníci ), trávil kráľ svoj čas spolu s pánom z Lipé v Brne, ktoré sa stalo novým sídlom Elišky Rejčky. Tu sa pán z Lipé spolu s kráľom dozvedeli o dianí v Prahe. Jindřich z Lipé presvedčil kráľa, že nespratníkov je potrebné čo najskôr potlačiť. Narýchlo zozbierané vojsko kráľa Jána Lucemburského, Jindřicha z Lipé a Mikuláša II. Opavského sa urýchlene presunulo k Prahe. Deň pred ich príchodom stihla prísť z Mělníka do Prahy Eliška Přemyslovna, čím podporila nespokojných pražanov a vyhrotila konflikt. Zároveň Peter z Rožmberka stihol odísť pre vojenskú pomoc. Ján Lucemburský 8. července 1319 obsadil menšie mesto a hrad a dňa 10.července sa pokúšal útokom dobyť Prahu, kde časť obyvateľstva nemala chuť bojovať proti kráľovi. Mesto odolalo hlavne vďaka hrdinskému úsiliu Viléma Zajíca z Valdeka. Nasledujúci deň vošli do Prahy na pomoc jednotky pod vedením Petra z Rožmberka, ktoré svojou početnosťou, údajne až 400 jazdcov, prevýšili silu kráľovských jednotiek. Ján Lucemburský sa neodvážil zopakovať útok na pražské Staré Mesto a začal rokovať s odporcami. Situáciu vyriešil narýchlo zvolený snem, kde Ján Lucemburský musel 18. července pristúpiť na dohodu, sľúbiť beztrestnosť odporcom a niektoré ústupky Starému Mestu.
Vystúpenie Viléma z Landštejna na strane kráľovny Elišky Přemyslovny, svojej nedávnej odporkyne, sa zdá prekvapujúce. Znovu riskoval stratu majetkov a otvorené nepriateľstvo voči svojmu bývalému druhovi Jindřichovi z Lipé, v tomto období mocensky ešte silnejšiemu ako v minulosti. Pán z Landštejna sa ale už pevne rozhodol pre spojenectvo so svojim priateľom Petrom z Rožmberka a Vilém, keď bolo treba, vedel byť verným spojencom v dobrom aj v zlom.
Pre vysvetlenie tohto odbojného vystúpenia Viléma z Landštejna je potrebné analyzovať dôvody odboja jeho druha Petra z Rožmberka. Peter si vedel spočítať, že neustále systematické posilňovanie postavenia pána z Lipé ho ohrozuje. Za útok na vítkovcov bolo možné pokladať Petrovu stratu funkcie najvyššieho komorníka ( v červnu 1319 je ako držiteľ tejto funkcie uvádzaný príbuzný pána z Lipé). Ďalšie nepriateľské kroky sa dali očakávať. Jindřich z Lipé si určite pamätal ako Peter z Rožmberka 2 krát nedodržal ich dohody o vzájomnej podpore.
Pán z Lipé systematicky pracoval na odstránení Viléma Zajíce od moci a následným pokračovaním mohlo byť úplné odstavenie aj samotného Petra z Rožmberka. Rožmberk vedel, že musí ukázať svoju silu, pokiaľ má ešte možnosť spojiť sily s pánom z Valdeka. Situácia v Prahe bola najvhodnejšou príležitosťou. Predvídavý Peter tušil, ako sa situácia v Prahe vyvinie a s Vilémom z Landštejna vopred na svojich panstvách zozbierali veľký počet vojakov ( 400 jazdcov neboli schopní spontánne zozbierať za 2 – 3 dni ). V pravý čas prišli ich jednotky demonštratívne Prahe na pomoc a svojou silou nedávali protistrane reálne šance na rýchly úspech. Tento akt, kedy bez nevyhnutnosti priamej vojenskej konfrontácie vítkovci ukázali vládnucej skupine, že musí akceptovať aj ich mocenskú silu, je typickou ukážkou inteligentnej mocenskej hry Petra z Rožmberka.

Napriek dohodám na sneme Ján Lucemburský nedodržal svoje sľuby voči pražskému patricijátu (hlavní odbojníci museli utiecť), ale voči našim vítkovcom následne nevykonal žiadne zásadne represie. Za drobný priek je možné považovať asi len vrátenie budejovickej rychty mladému Klaricovi ( jeho otca násilne z rychty vyhnali Jindřich z Rožmberka a Vítek z Landštejna ).
Vítkovská skupina si uvedomovala, že proti kráľovi a ronovskej mocenskej skupine nemá zmysel otvorene bojovať, ale skôr si hľadať vlastnú cestu ku kráľovi. Najvhodnejšou sa ukázala podpora Jána Lucemburského pri jeho zahraničných aktivitách, jednak osobnou účasťou ako aj úvermi, ktorých rozhadzovačný lucemburk nemal nikdy dosť.
Možnosť vojensky podporiť Jána Lucemburského sa naskytla veľmi rýchlo. 14. srpna 1319 zomrel bez potomkov braniborský markhrabě Valdemar. Toto bojovné knieža dokázalo pod svoju vládu dostať okrem samotného Braniborska aj Dolnú Lužicu, Budišínsko, Zhořelecko, Frankfurt nad Odrou, časť Míšenska, Dolného Sliezska, Pomoranska a Meklenburska. O tieto územia samozrejme prejavilo záujem veľa susedov. Pri tomto delení pozostalosti nemienil ostať bez zisku ani Ján Lucemburský. Začal sa usilovať o získanie Budišínska a Dolnej Lužice. Svoje sporné práva podporil hlavne vojenskou výpravou, k účasti na ktorej presvedčil všetkých významných pánov. Peter z Rožmberka a Vilém z Landštejna asi radi využili túto možnosť ako sa dostať bližšie ku kráľovi, najmä ak samotný pán z Lipé ostal v Čechách.
Z celého vojenského snaženia nakoniec český kráľ získal len Budišínsko a to ešte musel predtým riešiť problém s Jindřichom Javorským, ktorý si k týmto majetkom tiež uplatňoval nárok. Pri majetkovom vyrovnaní s Jindřichom Javorským Jánovi Lucemburskému pomohol Jindřich z Lipé, ktorý vlastnil majetky v Žitavsku, ktoré susedilo s územím Jindřicha Javorského. Ponúkol svoje majetky v Žitavsku za výmenu Jánovi Lucemburskému, ktorý ich následne venoval Jindřichovi Javorskému ako odstupné za majetky po Valdemarovi.
Vyššie uvedené postúpenie majetkov pána z Lipé bolo súčasťou väčšej majetkovej výmeny, cez ktorú Jindřich z Lipé získal Nemecký Brod, hrad Lipnicu a ďalšie majetky na Morave, kde sa začal čoraz viac zdržiavať ( v blízkosti svojej milenky Elišky Rejčky ). Účastníkmi majetkovej výmeny boli okrem pána z Lipé aj jeho príbuzní, najmä pán Rajmund z Lichtemburka, ktorý síce pri tejto majetkovej výmene prišiel o Nemecký Brod, ale zbavil sa najväčších dlhov, ktoré získal jednak svojim nákladným životom a hlavne zadĺžením sa vo funkcii podkomořího ( počas vlád Václava III. a Jindřicha Korutánskeho).
Majetkové zmeny pána z Lipé priniesli aj zmeny jeho mocenského záujmu, ktorý sa začal viac presúvať na Moravu, kde pán z Lipé vystupoval ako hejtman, pričom si cez „svojich ronovcov“ strážil mocenské postavenie aj v samotných Čechách.
Jindřich z Lipé využíval všetky prostriedky, aby posilnil svoj vzťah k Jánovi Lucemburskému, napr. aj sobášom svojho najstaršieho syna, tiež Jindřicha, s príbuznou Jána Lucemburského Anežkou z Blankenheimu. Naďalej bezpečne ovládal najdôležitejšie mocenské nitky v kráľovstve. Jeho najnebezpečnejší nepriateľ Eliška Přemyslovna bola momentálne bez vplyvu na kráľa a navyše jej najbližší pomocník Vilém Zajíc z Valdeka ešte v roku 1319 podľahol svojmu zraneniu počas vojenskej podpory Ľudovíta Bavorského.
Vedúce postavenie pána z Lipé v Čechách a na Morave bolo nesporné, čo sa potvrdilo hneď pri odchode kráľa do rodného Lucemburska začiatkom roku 1320, kedy mu kráľ prenechal správu Čiech.

Keď Ján Lucemburský musel rezignovať na priamy výkon moci v kráľovstve, začal sa viac orientovať na svoje aktivity v Lucembursku, v nemeckej ríši a Francúzsku, pričom jeho hlavným cieľom bolo z Čiech vydolovať čo najväčšie množstvo striebra. Tieto príjmy vždy dokázal rýchle minúť pri svojich cestách mimo kráľovstva a pri každej novej návšteve prichádzal s novými finančnými požiadavkami. Na schválenie novej berne vždy potreboval súhlas najsilnejšej mocenskej skupiny, ktorá si vždy za svoj súhlas vyslúžila nové majetkové zisky a privilégia.

Postavenie našich vítkovcov sa po návrate z výpravy do Budišínska a Dolnej Lužice zásadne nezmenilo. 9.února roku 1321 sa Ján Lucemburský nakrátko vrátil do Čiech, kde jeho hlavnými záujmami boli organizácia rytierskeho turnaja a samozrejme získanie finančných prostriedkov. 12. února 1321 sa Jánovi Lucemburskému narodil syn Ján Jindřich, pričom sa zlepšili vzťahy kráľa s manželkou Eliškou. Přemyslovna sa asi znovu pokúsila aktivizovať aj mocensky, pričom sa snažila ako pomocníka využiť svojho nevlastného brata Jána Voleka, s ktorým sa zblížila. Ján Volek v minulosti patril k skupine Jindřicha z Lipé a preto asi neočakával útok zo strany ronovcov. Kráľovi blízka šľachta obvinila Jána Voleka zo spiknutia a následne ho zajali. Keď Jánovi Volekovi hrozilo násilné vypočúvanie, radšej sa pred kráľom priznal k všetkým obvineniam a prosil o milosť. Bol uväznený, následne sa mu podarilo z väzenia ujsť do Bavorska, kde ho zakrátko nato nasledovala aj Eliška Přemyslovna.
V pozadí útoku na Jána Voleka bol pán z Lipé, ktorý chápal akúkoľvek podporu Eliške Přemyslovne ako útok na vlastnú osobu. Dokázal, že sa stále vie zbaviť svojich prípadných konkurentov.
23. června 1321 český kráľ odchádza do Lucemburska, pričom správcom kráľovstva sa stal Boleslav Lehnický (samozrejme so súhlasom pána z Lipé).

V roku 1322 sa schyľovalo k rozhodnému boju o korunu rímskeho kráľa medzi Ľudovítom Bavorským a Fridrichom Habsburským. Habsburgovci sa rozhodli ukončiť dvojvládie a dlhoročnú vojnu dvojitým útokom na Bavorsko. Ná západ od Bavorsko v Alsasku zbieral vojenské sily Leopold Habsburský a v Rakúsku jeho bratia Fridrich ( protikráľ ) a Jindřich Habsburskí, pričom ich vojenskými kontingentmi podporovali aj Uhorsko, salzburský biskup, pasovský biskup a iní spojenci. Ľudovít Bavorský spoliehal na svoje bavorské jednotky a jednotky spojencov Norimberského purkrabího Fridricha Hohenzollernského, sliezkeho vojvodu Bernard Fürstenberského, vojvodu Jindřicha Dolnobavorského ( budúci zať českého kráľa ) a najmä lucemburgovcov (arcibiskup Balduin a český kráľ Ján Lucemburský ).
Pre lucemburgovcov to bol taktiež zápas o prežitie ich českej domény, lebo si uvedomovali, že po prípadnom víťazstve habsburgovcov, by Fridrich s vysokou pravdepodobnosťou udelil Čechy ako léno, pravdepodobne niektorému svojmu bratovi. Túto skutočnosť potvrdzuje aj Zbraslavská kronika, ktorá popisuje, ako si rakúski páni cestou na bitevné pole chystali podeliť panstva v svojich nepriateľov. Ján Lucemburský si bol tejto situácie dobre vedomý a nepodceňoval ju. Zozbieral na pomoc Ľudovítovi Bavorskému silný vojenský kontingent z Českého kráľovstva. Tohto vojenského ťaženia sa asi zúčastnil aj Peter z Rožmberka, s určitosťou je doložený jeho bojovný druh Heřman z Miličína.
O priamej účasti Viléma z Landštejna na tomto ťažení nevieme a je možné, že ostal doma v južných Čechách brániť hranicu. Dôvodom mohli byť skutočnosti, že bol blízko spriaznený s rakúskymi kuenringovcami a zároveň mohol mať na rakúskej strane majetky a lénnikov. Ak nechcel prelievať rodinnú krv, asi radšej ostal doma.

Rozhodujúce vojenské stretnutie sa uskutočnilo 28. záři 1322 pri Mühldorfe. Táto bitka, podľa mňa, bola pre České kráľovstvo najvýznamnejšou z bitiek prvej polovice 14. storočia. Výsledok bitky na dlhý čas určil mocenské postavenie v rímskej ríši. Priebeh bol popísaný v mnohých dobových zdrojoch ( kroniky, anály ), ale pre protichodnosť opisov priebehu boja nie je ľahké verne vyhodnotiť, ako bitka v skutočnosti prebiehala. Následný opis je jednou z možných alternatív priebehu boja. Historici sa nezhodli ani len na presnom mieste stretnutia. V súčasnosti prevláda názor, že bitka sa odohrala na lúke Gickel u dediny Erharting, ležiacej južne od riečky Isen, ústiacej do Innu pri Mühldorfe. Východzia pozícia Ľudovíta Bavorského bola na planine severne od potoka, pričom za chrbtom sa opieral o hrad Dornberg. Vojsko Fridricha Habsburského bolo na južnom brehu riečky Isen. Fridrich očakával príchod vojenských jednotiek svojho brata Leopolda, ktorý bol vzdialený asi 2 denné pochody od miesta stretu. Fridrich za ním poslal poslov, ktorý Leopoldovi mali určiť kedy a kde má zasiahnuť. Týchto poslov zachytili vojaci Ľudovíta Bavorského a preto Leopold nebol včas informovaný o aktuálnej situácii.
Počty vojakov, ktorí sa mohli boja zúčastniť, bývali v dobových kronikách často nadsadené. Realistické odhady uvádzajú, že Ľudovít Bavorský mal k dispozícii 1800 plne vyzbrojených rytierov a asi 4000 peších bojovníkov s ľahšou výzbrojou. Sily na strane habsburgovcov sú odhadované na 1400 plne vyzbrojených rytierov a asi 5000 uhorských bojovníkov ( kumánska jazda a lukostrelci ). Jednotky Leopolda Habsburského sú odhadované na 1200 rytierov.
Fridrichovi bolo výhodnejšie čakať na posily od jeho brata preto nebol iniciátorom boja. Čo najskôr začať boj bolo výhodnejšie pre stranu Ľudovíta Bavorského.
Dobové informácie sa líšia aj v tom, kto rozhodol o dátume začiatku boja. Nemecké zdroja pripisujú aktivitu Ľudovítovi Bavorskému, české zdroje rozhodnú iniciatívu pripisujú Jánovi Lucemburskému. Osobne sa prikláňam k názoru, že rozhodnutie začať boj práve na sviatok českého patróna sv. Václava, presadil pravdepodobne český kráľ, nakoľko v predchádzajúcich vojenských stretnutiach bol Ľudovít Bavorský vždy nerozhodný a radšej volil vyčkávanie, prípadne ústup ( napr. Speyer - 1315, Esslingen - 1316, Mühldorf - 1319).
Ján Lucemburský velil jednému z krídiel bavorského vojska, pričom jeho jednotky tvorili rytieri z Čiech, Sliezska a Porýnia. Stred a opačné krídlo tvorili jednotky z Bavorska, Švábska a ďalší vazali Ľudovíta Bavorského. Asi 500 rytierov Fridricha Norimberského si Ľudovít vyčlenil ako zálohu. Nie je jasné, či sa boja priamo zúčastnil aj samotný Ľudovít Bavorský, predpokladá sa, že áno, ale bez označenia, aby ho nepriateľ nespoznal a nesústredil na neho svoj nápor.
Habsburské jednotky boli rozdelené na 4 časti. Prvému práporu so štajerskými jednotkami velili bratia z Walsee, druhému práporu tvorenému ríšskymi jednotkami velil osobne Fridrich Habsburský, tretiemu tvorenému rakúskymi jednotkami velil Jindřich Habsburský a štvrtý prápor tvorili jednotky salzburského biskupa. Uhorské jednotky, ktoré neboli schopné priameho stretu s nepriateľom, kvôli ľahkej výzbroji, boli asi umiestnené na úpätí svahu na pravom krídle habsburskej zostavy s cieľom zabrániť obídeniu a útoku odzadu.
Ráno 28.9.1322 prebrodilo bavorské vojsko potok Isen a zaútočilo na rakúske jednotky. Údajne bol následne, podľa dobového zvyku, dohodnutý s protistranou čas boja až do večera. Samotný boj začali české jednotky pod vedením Jána Lucemburského , ktoré mohutne zaútočili na rakúske a asi aj salzburské jednotky. Napriek mohutnému nasadeniu a premenlivému vývoju boja sa im nepodarilo rozbiť rakúske zostavy, utrpeli tažké straty a naopak museli odolávať veľkému tlaku, pričom bolo údajne mnoho rytierov zajatých a aj Ján Lucemburský spadol z koňa. Pravdepodobne ho v tejto chúlostivej situácii zachraňoval práve Heřman z Miličína, ktorý je uvádzaný ako hrdina tejto bitky. Okolo obeda sa víťazstvo prikláňalo na stranu habsburgovcov. Doráňané voje českého kráľa museli podporiť jednotky Jindřicha Dolnobavorského, ktoré situáciu stabilizovali. Tieto dolnobavorské jednotky bojovali hlavne pešo, pričom sa k nim pridali aj opešalí rytieri. Takto posilnené pešie voje začali likvidovať jazdu nepriateľa a zatláčať habsburské jednotky.
Rozhodnutie priniesli jednotky Fridricha Norimberského, ktoré obišli bojisko a od severozápadu napadli habsburské vojsko. Rakúšania najprv predpokladali, že sú to očakávané posily od Leopolda Habsburského. Keď sa ukázalo, že tieto jednotky na nich útočia, najmä kumánske jednotky to považovali za zradu, pobili svojich veliteľov a ušli z bojiska. Rozklad habsburských jednotiek sa nedal zastaviť a bitka skončila obrovským viťazstvom Ľudovíta Bavorského.