Středověk
Dnes je: 20. 10. 2017  | Hlavni strana | Seznam rubrik | Odkazy | RSS | Forum |  
Hlavní menu
Novinky
05.02.2017: Rodokmen
Po dlouhé době rodokmen: Páni z Pardubic

17.04.2016: Jakub Kon(e)ček z Prus
Nižší moravský šlechtic, v závěru života majitel zdouneckého panství

28.02.2016: Maršík z Radovesic
Poslední komentáře
  • Možná by bylo vhodné přidat na stránky (přesněji do dokumentů ke stažení) článek s citacemi (jelikož . . . (Vilém Zajíc z Hazmburka. Katolický pán v husitské době)
  • Pokud nejsou citace pramenů přímo u konkrétních dat a souvislostí, tak jejich výpis v bibliografii, . . . (Vilém Zajíc z Hazmburka. Katolický pán v husitské době)
  • Po prvním přečtení jsem poněkud rozpačitý. Zabývám se tímto rodem dlouhou dobu a mnohé vidím jinak.. . . . (Vilém Zajíc z Hazmburka. Katolický pán v husitské době)
  • Po prvním přečtení jsem poněkud rozpačitý. Zabývám se tímto rodem dlouhou dobu a mnohé vidím jinak.. . . . (Vilém Zajíc z Hazmburka. Katolický pán v husitské době)
  • Myslím, že částečně určitě ano, i když přímý důkaz o tom se nedochoval, většina jeho zachovalých pís . . . (Kašpar Šlik († 1449). Kancléř tří císařů )
  • Sociální sítě a ostatní






    Šlechta

    * Zlatá doba Striebornej ruže - 4.čas

    Autor: Mildi . Vydáno dne 14. 03. 2010 (4666 přečtení)

    Domažlický snem a jeho výsledky znamenali prehĺbenie dualizmu moci v Českom krážovstve. Ján Lucemburský musel postúpi výkon funkcii českému panstvu a jeho krážovský titul sa stal viac reprezentačnou funkciou. Krážovi ostalo právo na príjmy z urbury, príjmy z kláštorov a krážovských miest, pričom aj správu týchto príjmov riadil krážovský podkomoří (funkcia obsadzovaná českou šžachtou ). K vypísaniu berne mohol kráž pristúpi len pri dohodnutých udalostiach, mimo nich k jej vypísaniu potreboval súhlas snemu.

    Aj keď si šžachta vybojovala vežký podiel na moci, stále bolo dôležité kto ovládne kráža, obsadí najdôležitejšie úradnícke posty a tým aj právo vládnu. O svoj podiel na moci museli bojova aj Peter z Rožmberka spolu s Vilémom z Landštejna.

    Hneď po rokovaniach na sneme v Domažliciach sa obaja hlavní šžachtickí vodcovia Jindřich z Lipé a Vilém Zajíc z Valdeka ponáhžali do Prahy prevzia moc do svojich rúk resp. do rúk svojich verných priatežov a vyhna svojich odporcov. Typickým príkladom bolo dosadenie Jána Voleka na post vyšehradského probošta a zatknutie majstra Jindřicha, blízkeho krážovnej.
    K oslabeniu krážovskej moci prispel aj odchod Jána IV. z Dražic do Avignonu na jar roku 1318, kde sa mal obhajova z údajnej podpory kacírstva.
    V súvislosti s rozmáhajúcim sa kacírstvom vydal pápež Ján XXII . začiatkom roku 1318 prevolanie na podporu ním vysielaných inkvizítorov do Čiech a do Požska. Keďže dualizmus moci v Čechách po sneme v Domažliciach bol známy aj v zahraničí, pápež adresoval svoje prevolanie nie len na českého kráža, ale aj na najvýznamnejších šžachticov, pričom medzi oslovenými bol aj Vilém z Landštejna, čo svedčí o jeho už vtedajšej autorite nielen doma ale aj v zahraničí.

    Ján Lucemburský si napriek svojej vnútropolitickej porážke asi chcel zachova dôstojnos a nechcel sa prizera preberaniu moci v Prahe a preto rád prijal pozvanie Petra z Rožmberka na požovačky v jeho juhočeských revíroch. Pri týchto trojtýždňových radovánkach sa osobne spriatelil s hostitežom, ktorý mu bol aj vekovo blízky, čím pre Petra z Rožmberka vznikla dobrá východisková situácia pre ďalší rozvoj vzahov s krážom. Vilém z Landštejna, ako jeden z bývalých najzarputilejších odporcov mladého kráža si musel tiež zača hžada cestu k svojmu panovníkovi.
    Spojenectvo s Petrom z Rožmberka bolo pre mladého Viléma vežmi poučné. Peter mu bol vekovo bližší než pán z Lipé a asi si viac vážil priatežstvo a podporu Viléma. Oboch spájali spoločné ciele, rodová blízkos (Peter z Rožmberka bol pravdepodobne bratrancom Vilémovho otca Vítka ), na tú dobu dobré vzdelanie a asi aj podobné charakterové vlastnosti.
    Od Petra z Rožmberka sa Vilém poučil, že majetkové a mocenské výhody sa nezískavajú len bojovými aktivitami, ale najmä vhodnou mocenskou hrou.
    Blízky kontakt na Petra z Rožmberka prirodzene znamenal Vilémovú väčšiu spoluprácu nielen s Vítkovcami, ale aj inými rodmi, ktoré úzko spolupracovali s Rožmberkom. Jednalo sa napríklad o spoluprácu s pánmi z rodu Drslavicov, pánmi z Miličína a pod.

    Jindřich z Lipé síce vyhral mocenský súboj s mladým krážom, ale si uvedomoval, že Vilém Zajíc z Valdeka spolu s krážovnou Eliškou a s ich inými prípadnými spojencami, by mu mohli by v budúcnosti znovu nebezpeční. Svoju istotu videl v plnom ovládnutí mladého kráža.
    Snažil sa ho k sebe pripúta napr. aj podporou jeho rytierských snov ( vytvorenie rádu rytierov po vzore kráža Artuša ), podporou pri jeho radovánkach a hlavne sa snažil Jánovi Lucemburskému vštepi pocit nebezpečenstva zo strany jeho manželky a z Viléma Zajíce.
    Úsilie pána z Lipé, ako úplne odstráni vplyv Elišky Přemyslovny na mladého kráža, bolo korunované úspechom začiatkom roku 1319, kedy sa krážovná so svojimi demi presídlila na svoj hrad Loket. Jindřich využil tento odchod a presvedčil kráža, že v ústraní kuje sprisahanie proti nemu a spolu so svojimi vernými ( Vilém Zajíc ) sa chystajú vyhlási mladého Václava za kráža a v jeho mene vládnu. Pán z Lipé spolu s krážom vtrhli na Loket, odobrali Eliške deti ( hlavne išlo o malého Václava ) a vykázali ju do mesta Mělníka, ktoré vlastnila ako veno.

    Vláda Jinřicha z Lipé spôsobovala neúmerné finančné zaažovanie miest a kláštorov, čo budilo ich nevôžu.
    Finančné vyčerpávanie Prahy začalo by neúnosné, čo spôsobilo, že sa pražský patriciját spojil a rozhodol sa vydobi pre mesto lepšie postavenie a práva. Vytvoril 6 člennú skupinu zástupcov, ktorá chcela s Jánom Lucemburským rokova o akceptovatežných zmenách. Toto snaženie bolo šancou pre čas šžachty, odstavenej od moci, a najmä pre nespokojnú Eličku Přemyslovnu podporovanú Vilémom Zajícom z Valdeka, aby sa pokúsili zmeni mocenskú konšteláciu.
    K pražanom sa pridali aj Peter z Rožmberka a Vilém z Landštejna, ktorí svoje mocenské postavenie od Domažlického snemu postupne strácali. Zasadali síce na zemskom súde, ale oproti skupine pod vedením pána z Lipé sa nevedeli presadi.
    V lete roku 1319, po neúspešne zvolanom rytierskom turnaji ( zo zahraničia neprišli žiadni účastníci ), trávil kráž svoj čas spolu s pánom z Lipé v Brne, ktoré sa stalo novým sídlom Elišky Rejčky. Tu sa pán z Lipé spolu s krážom dozvedeli o dianí v Prahe. Jindřich z Lipé presvedčil kráža, že nespratníkov je potrebné čo najskôr potlači. Narýchlo zozbierané vojsko kráža Jána Lucemburského, Jindřicha z Lipé a Mikuláša II. Opavského sa urýchlene presunulo k Prahe. Deň pred ich príchodom stihla prís z Mělníka do Prahy Eliška Přemyslovna, čím podporila nespokojných pražanov a vyhrotila konflikt. Zároveň Peter z Rožmberka stihol odís pre vojenskú pomoc. Ján Lucemburský 8. července 1319 obsadil menšie mesto a hrad a dňa 10.července sa pokúšal útokom doby Prahu, kde čas obyvatežstva nemala chu bojova proti krážovi. Mesto odolalo hlavne vďaka hrdinskému úsiliu Viléma Zajíca z Valdeka. Nasledujúci deň vošli do Prahy na pomoc jednotky pod vedením Petra z Rožmberka, ktoré svojou početnosou, údajne až 400 jazdcov, prevýšili silu krážovských jednotiek. Ján Lucemburský sa neodvážil zopakova útok na pražské Staré Mesto a začal rokova s odporcami. Situáciu vyriešil narýchlo zvolený snem, kde Ján Lucemburský musel 18. července pristúpi na dohodu, sžúbi beztrestnos odporcom a niektoré ústupky Starému Mestu.
    Vystúpenie Viléma z Landštejna na strane krážovny Elišky Přemyslovny, svojej nedávnej odporkyne, sa zdá prekvapujúce. Znovu riskoval stratu majetkov a otvorené nepriatežstvo voči svojmu bývalému druhovi Jindřichovi z Lipé, v tomto období mocensky ešte silnejšiemu ako v minulosti. Pán z Landštejna sa ale už pevne rozhodol pre spojenectvo so svojim priatežom Petrom z Rožmberka a Vilém, keď bolo treba, vedel by verným spojencom v dobrom aj v zlom.
    Pre vysvetlenie tohto odbojného vystúpenia Viléma z Landštejna je potrebné analyzova dôvody odboja jeho druha Petra z Rožmberka. Peter si vedel spočíta, že neustále systematické posilňovanie postavenia pána z Lipé ho ohrozuje. Za útok na vítkovcov bolo možné poklada Petrovu stratu funkcie najvyššieho komorníka ( v červnu 1319 je ako držitež tejto funkcie uvádzaný príbuzný pána z Lipé). Ďalšie nepriatežské kroky sa dali očakáva. Jindřich z Lipé si určite pamätal ako Peter z Rožmberka 2 krát nedodržal ich dohody o vzájomnej podpore.
    Pán z Lipé systematicky pracoval na odstránení Viléma Zajíce od moci a následným pokračovaním mohlo by úplné odstavenie aj samotného Petra z Rožmberka. Rožmberk vedel, že musí ukáza svoju silu, pokiaž má ešte možnos spoji sily s pánom z Valdeka. Situácia v Prahe bola najvhodnejšou príležitosou. Predvídavý Peter tušil, ako sa situácia v Prahe vyvinie a s Vilémom z Landštejna vopred na svojich panstvách zozbierali vežký počet vojakov ( 400 jazdcov neboli schopní spontánne zozbiera za 2 – 3 dni ). V pravý čas prišli ich jednotky demonštratívne Prahe na pomoc a svojou silou nedávali protistrane reálne šance na rýchly úspech. Tento akt, kedy bez nevyhnutnosti priamej vojenskej konfrontácie vítkovci ukázali vládnucej skupine, že musí akceptova aj ich mocenskú silu, je typickou ukážkou inteligentnej mocenskej hry Petra z Rožmberka.


    Napriek dohodám na sneme Ján Lucemburský nedodržal svoje sžuby voči pražskému patricijátu (hlavní odbojníci museli utiec), ale voči našim vítkovcom následne nevykonal žiadne zásadne represie. Za drobný priek je možné považova asi len vrátenie budejovickej rychty mladému Klaricovi ( jeho otca násilne z rychty vyhnali Jindřich z Rožmberka a Vítek z Landštejna ).
    Vítkovská skupina si uvedomovala, že proti krážovi a ronovskej mocenskej skupine nemá zmysel otvorene bojova, ale skôr si hžada vlastnú cestu ku krážovi. Najvhodnejšou sa ukázala podpora Jána Lucemburského pri jeho zahraničných aktivitách, jednak osobnou účasou ako aj úvermi, ktorých rozhadzovačný lucemburk nemal nikdy dos.
    Možnos vojensky podpori Jána Lucemburského sa naskytla vežmi rýchlo. 14. srpna 1319 zomrel bez potomkov braniborský markhrabě Valdemar. Toto bojovné knieža dokázalo pod svoju vládu dosta okrem samotného Braniborska aj Dolnú Lužicu, Budišínsko, Zhořelecko, Frankfurt nad Odrou, čas Míšenska, Dolného Sliezska, Pomoranska a Meklenburska. O tieto územia samozrejme prejavilo záujem veža susedov. Pri tomto delení pozostalosti nemienil osta bez zisku ani Ján Lucemburský. Začal sa usilova o získanie Budišínska a Dolnej Lužice. Svoje sporné práva podporil hlavne vojenskou výpravou, k účasti na ktorej presvedčil všetkých významných pánov. Peter z Rožmberka a Vilém z Landštejna asi radi využili túto možnos ako sa dosta bližšie ku krážovi, najmä ak samotný pán z Lipé ostal v Čechách.
    Z celého vojenského snaženia nakoniec český kráž získal len Budišínsko a to ešte musel predtým rieši problém s Jindřichom Javorským, ktorý si k týmto majetkom tiež uplatňoval nárok. Pri majetkovom vyrovnaní s Jindřichom Javorským Jánovi Lucemburskému pomohol Jindřich z Lipé, ktorý vlastnil majetky v Žitavsku, ktoré susedilo s územím Jindřicha Javorského. Ponúkol svoje majetky v Žitavsku za výmenu Jánovi Lucemburskému, ktorý ich následne venoval Jindřichovi Javorskému ako odstupné za majetky po Valdemarovi.
    Vyššie uvedené postúpenie majetkov pána z Lipé bolo súčasou väčšej majetkovej výmeny, cez ktorú Jindřich z Lipé získal Nemecký Brod, hrad Lipnicu a ďalšie majetky na Morave, kde sa začal čoraz viac zdržiava ( v blízkosti svojej milenky Elišky Rejčky ). Účastníkmi majetkovej výmeny boli okrem pána z Lipé aj jeho príbuzní, najmä pán Rajmund z Lichtemburka, ktorý síce pri tejto majetkovej výmene prišiel o Nemecký Brod, ale zbavil sa najväčších dlhov, ktoré získal jednak svojim nákladným životom a hlavne zadĺžením sa vo funkcii podkomořího ( počas vlád Václava III. a Jindřicha Korutánskeho).
    Majetkové zmeny pána z Lipé priniesli aj zmeny jeho mocenského záujmu, ktorý sa začal viac presúva na Moravu, kde pán z Lipé vystupoval ako hejtman, pričom si cez „svojich ronovcov“ strážil mocenské postavenie aj v samotných Čechách.
    Jindřich z Lipé využíval všetky prostriedky, aby posilnil svoj vzah k Jánovi Lucemburskému, napr. aj sobášom svojho najstaršieho syna, tiež Jindřicha, s príbuznou Jána Lucemburského Anežkou z Blankenheimu. Naďalej bezpečne ovládal najdôležitejšie mocenské nitky v krážovstve. Jeho najnebezpečnejší nepriatež Eliška Přemyslovna bola momentálne bez vplyvu na kráža a navyše jej najbližší pomocník Vilém Zajíc z Valdeka ešte v roku 1319 podžahol svojmu zraneniu počas vojenskej podpory źudovíta Bavorského.
    Vedúce postavenie pána z Lipé v Čechách a na Morave bolo nesporné, čo sa potvrdilo hneď pri odchode kráža do rodného Lucemburska začiatkom roku 1320, kedy mu kráž prenechal správu Čiech.

    Keď Ján Lucemburský musel rezignova na priamy výkon moci v krážovstve, začal sa viac orientova na svoje aktivity v Lucembursku, v nemeckej ríši a Francúzsku, pričom jeho hlavným ciežom bolo z Čiech vydolova čo najväčšie množstvo striebra. Tieto príjmy vždy dokázal rýchle minú pri svojich cestách mimo krážovstva a pri každej novej návšteve prichádzal s novými finančnými požiadavkami. Na schválenie novej berne vždy potreboval súhlas najsilnejšej mocenskej skupiny, ktorá si vždy za svoj súhlas vyslúžila nové majetkové zisky a privilégia.

    Postavenie našich vítkovcov sa po návrate z výpravy do Budišínska a Dolnej Lužice zásadne nezmenilo. 9.února roku 1321 sa Ján Lucemburský nakrátko vrátil do Čiech, kde jeho hlavnými záujmami boli organizácia rytierskeho turnaja a samozrejme získanie finančných prostriedkov. 12. února 1321 sa Jánovi Lucemburskému narodil syn Ján Jindřich, pričom sa zlepšili vzahy kráža s manželkou Eliškou. Přemyslovna sa asi znovu pokúsila aktivizova aj mocensky, pričom sa snažila ako pomocníka využi svojho nevlastného brata Jána Voleka, s ktorým sa zblížila. Ján Volek v minulosti patril k skupine Jindřicha z Lipé a preto asi neočakával útok zo strany ronovcov. Krážovi blízka šžachta obvinila Jána Voleka zo spiknutia a následne ho zajali. Keď Jánovi Volekovi hrozilo násilné vypočúvanie, radšej sa pred krážom priznal k všetkým obvineniam a prosil o milos. Bol uväznený, následne sa mu podarilo z väzenia ujs do Bavorska, kde ho zakrátko nato nasledovala aj Eliška Přemyslovna.
    V pozadí útoku na Jána Voleka bol pán z Lipé, ktorý chápal akúkožvek podporu Eliške Přemyslovne ako útok na vlastnú osobu. Dokázal, že sa stále vie zbavi svojich prípadných konkurentov.
    23. června 1321 český kráž odchádza do Lucemburska, pričom správcom krážovstva sa stal Boleslav Lehnický (samozrejme so súhlasom pána z Lipé).

    V roku 1322 sa schyžovalo k rozhodnému boju o korunu rímskeho kráža medzi źudovítom Bavorským a Fridrichom Habsburským. Habsburgovci sa rozhodli ukonči dvojvládie a dlhoročnú vojnu dvojitým útokom na Bavorsko. Ná západ od Bavorsko v Alsasku zbieral vojenské sily Leopold Habsburský a v Rakúsku jeho bratia Fridrich ( protikráž ) a Jindřich Habsburskí, pričom ich vojenskými kontingentmi podporovali aj Uhorsko, salzburský biskup, pasovský biskup a iní spojenci. źudovít Bavorský spoliehal na svoje bavorské jednotky a jednotky spojencov Norimberského purkrabího Fridricha Hohenzollernského, sliezkeho vojvodu Bernard Fürstenberského, vojvodu Jindřicha Dolnobavorského ( budúci za českého kráža ) a najmä lucemburgovcov (arcibiskup Balduin a český kráž Ján Lucemburský ).
    Pre lucemburgovcov to bol taktiež zápas o prežitie ich českej domény, lebo si uvedomovali, že po prípadnom víazstve habsburgovcov, by Fridrich s vysokou pravdepodobnosou udelil Čechy ako léno, pravdepodobne niektorému svojmu bratovi. Túto skutočnos potvrdzuje aj Zbraslavská kronika, ktorá popisuje, ako si rakúski páni cestou na bitevné pole chystali podeli panstva v svojich nepriatežov. Ján Lucemburský si bol tejto situácie dobre vedomý a nepodceňoval ju. Zozbieral na pomoc źudovítovi Bavorskému silný vojenský kontingent z Českého krážovstva. Tohto vojenského aženia sa asi zúčastnil aj Peter z Rožmberka, s určitosou je doložený jeho bojovný druh Heřman z Miličína.
    O priamej účasti Viléma z Landštejna na tomto ažení nevieme a je možné, že ostal doma v južných Čechách bráni hranicu. Dôvodom mohli by skutočnosti, že bol blízko spriaznený s rakúskymi kuenringovcami a zároveň mohol ma na rakúskej strane majetky a lénnikov. Ak nechcel prelieva rodinnú krv, asi radšej ostal doma.

    Rozhodujúce vojenské stretnutie sa uskutočnilo 28. záři 1322 pri Mühldorfe. Táto bitka, podža mňa, bola pre České krážovstvo najvýznamnejšou z bitiek prvej polovice 14. storočia. Výsledok bitky na dlhý čas určil mocenské postavenie v rímskej ríši. Priebeh bol popísaný v mnohých dobových zdrojoch ( kroniky, anály ), ale pre protichodnos opisov priebehu boja nie je žahké verne vyhodnoti, ako bitka v skutočnosti prebiehala. Následný opis je jednou z možných alternatív priebehu boja. Historici sa nezhodli ani len na presnom mieste stretnutia. V súčasnosti prevláda názor, že bitka sa odohrala na lúke Gickel u dediny Erharting, ležiacej južne od riečky Isen, ústiacej do Innu pri Mühldorfe. Východzia pozícia źudovíta Bavorského bola na planine severne od potoka, pričom za chrbtom sa opieral o hrad Dornberg. Vojsko Fridricha Habsburského bolo na južnom brehu riečky Isen. Fridrich očakával príchod vojenských jednotiek svojho brata Leopolda, ktorý bol vzdialený asi 2 denné pochody od miesta stretu. Fridrich za ním poslal poslov, ktorý Leopoldovi mali urči kedy a kde má zasiahnu. Týchto poslov zachytili vojaci źudovíta Bavorského a preto Leopold nebol včas informovaný o aktuálnej situácii.
    Počty vojakov, ktorí sa mohli boja zúčastni, bývali v dobových kronikách často nadsadené. Realistické odhady uvádzajú, že źudovít Bavorský mal k dispozícii 1800 plne vyzbrojených rytierov a asi 4000 peších bojovníkov s žahšou výzbrojou. Sily na strane habsburgovcov sú odhadované na 1400 plne vyzbrojených rytierov a asi 5000 uhorských bojovníkov ( kumánska jazda a lukostrelci ). Jednotky Leopolda Habsburského sú odhadované na 1200 rytierov.
    Fridrichovi bolo výhodnejšie čaka na posily od jeho brata preto nebol iniciátorom boja. Čo najskôr zača boj bolo výhodnejšie pre stranu źudovíta Bavorského.
    Dobové informácie sa líšia aj v tom, kto rozhodol o dátume začiatku boja. Nemecké zdroja pripisujú aktivitu źudovítovi Bavorskému, české zdroje rozhodnú iniciatívu pripisujú Jánovi Lucemburskému. Osobne sa prikláňam k názoru, že rozhodnutie zača boj práve na sviatok českého patróna sv. Václava, presadil pravdepodobne český kráž, nakožko v predchádzajúcich vojenských stretnutiach bol źudovít Bavorský vždy nerozhodný a radšej volil vyčkávanie, prípadne ústup ( napr. Speyer - 1315, Esslingen - 1316, Mühldorf - 1319).
    Ján Lucemburský velil jednému z krídiel bavorského vojska, pričom jeho jednotky tvorili rytieri z Čiech, Sliezska a Porýnia. Stred a opačné krídlo tvorili jednotky z Bavorska, Švábska a ďalší vazali źudovíta Bavorského. Asi 500 rytierov Fridricha Norimberského si źudovít vyčlenil ako zálohu. Nie je jasné, či sa boja priamo zúčastnil aj samotný źudovít Bavorský, predpokladá sa, že áno, ale bez označenia, aby ho nepriatež nespoznal a nesústredil na neho svoj nápor.
    Habsburské jednotky boli rozdelené na 4 časti. Prvému práporu so štajerskými jednotkami velili bratia z Walsee, druhému práporu tvorenému ríšskymi jednotkami velil osobne Fridrich Habsburský, tretiemu tvorenému rakúskymi jednotkami velil Jindřich Habsburský a štvrtý prápor tvorili jednotky salzburského biskupa. Uhorské jednotky, ktoré neboli schopné priameho stretu s nepriatežom, kvôli žahkej výzbroji, boli asi umiestnené na úpätí svahu na pravom krídle habsburskej zostavy s ciežom zabráni obídeniu a útoku odzadu.
    Ráno 28.9.1322 prebrodilo bavorské vojsko potok Isen a zaútočilo na rakúske jednotky. Údajne bol následne, podža dobového zvyku, dohodnutý s protistranou čas boja až do večera. Samotný boj začali české jednotky pod vedením Jána Lucemburského , ktoré mohutne zaútočili na rakúske a asi aj salzburské jednotky. Napriek mohutnému nasadeniu a premenlivému vývoju boja sa im nepodarilo rozbi rakúske zostavy, utrpeli tažké straty a naopak museli odoláva vežkému tlaku, pričom bolo údajne mnoho rytierov zajatých a aj Ján Lucemburský spadol z koňa. Pravdepodobne ho v tejto chúlostivej situácii zachraňoval práve Heřman z Miličína, ktorý je uvádzaný ako hrdina tejto bitky. Okolo obeda sa víazstvo prikláňalo na stranu habsburgovcov. Doráňané voje českého kráža museli podpori jednotky Jindřicha Dolnobavorského, ktoré situáciu stabilizovali. Tieto dolnobavorské jednotky bojovali hlavne pešo, pričom sa k nim pridali aj opešalí rytieri. Takto posilnené pešie voje začali likvidova jazdu nepriateža a zatláča habsburské jednotky.
    Rozhodnutie priniesli jednotky Fridricha Norimberského, ktoré obišli bojisko a od severozápadu napadli habsburské vojsko. Rakúšania najprv predpokladali, že sú to očakávané posily od Leopolda Habsburského. Keď sa ukázalo, že tieto jednotky na nich útočia, najmä kumánske jednotky to považovali za zradu, pobili svojich velitežov a ušli z bojiska. Rozklad habsburských jednotiek sa nedal zastavi a bitka skončila obrovským viazstvom źudovíta Bavorského.

    Dobové zobrazenia bitky u Mühldorfu z roku 1334


    Údajne sa podarilo zaja až okolo 1000 významných zajatcov spolu s oboma habsburgovskými vojvodami Fridrichom a Jindřichom.
    O priebehu bitky sa zachovali aj zaujímavé detaily, opisované kronikármi, blízkymi jednotlivým stranám konfliktu. Napr. Zbraslavská kronika spomína českého hrdinu Plichtu zo Žerotína, ktorý údajne 3 krát prerazil bojový šík nepriatežských jednotiek, 2 krát sa mu podarilo prebi spä ku svojim, ale tretí krát mu zabili koňa a českého hrdinu ubila presila.
    Tento hrdinský čin pána zo Žerotína vraj prinútil Fridricha Habsburského, aby prijal bitku, lebo nemohol strpie takúto provokáciu bez straty cti.
    Niektoré dobové rakúske zdroje naopak pripisujú neúspech habsburskej strany, údajne zajatým českým jednotkám, ktoré keď sa vzdali, následne pomocou zrady jedného rakúskeho pána zneužili situáciu a znovu zaútočili na habsburské jednotky. Obe historky považujem za nadsadené, ale svedčia o význame bitky, keď jedna strana potrebovala vysvetli vežké straty a druhá strana ospravedlni svoj neúspech.
    Bitka u Mühldorfu je niekedy označovaná ako posledná rytierska bitka ( bez použitia strelných zbraní ), ale aj v nej sa už uplatnila nová taktika, kedy klasické rytierske vojsko už nebolo neprekonatežné a dobre vycvičená pechota ho dokázala porazi ( Courtrai – 1302, Morgarten - 1318 ).
    Význam českých jednotiek na víazstve ocenil źudovít Bavorský nie len tým, že Ján Lucemburský dostal ako odmenu zajatca Jindřicha Habsburského, ale k Čechám bolo pričlenené Chebsko, český kráž dostal do zástavy viaceré ríšske mestá, boli mu prisžúbené milosti pre jeho budúceho zaa Fridricha Míšenského ( bol zasnúbený s Jánovou dcérou Jitkou )a asi dostal prisžúbené aj braniborské kurfirstvo.

    Oceneniu sa dostalo aj šžachtickej skupine okolo Petra z Rožmberka. Heřman z Miličína dostal za významnú pomoc od Jána Lucemburského dediny Křepenica a Zvířetice . Pri darovacom akte 23. října 1322 sú ako svedkovia uvedení Peter z Rožmberka ako aj Vilém z Landštejna.
    Služby krážovi, poskytované skupinou okolo Petra z Rožmberka sa stávali čoraz významnejšími. Kráž ich oceňoval a napr. Petrovi z Rožmberka ( asi za poskytnuté úvery ) doživotne daroval k užívaniu hrad Zvíkov spolu s 11 dedinami.
    Napriek tomu rozhodujúci vplyv si stále udržovali naďalej ronovci, o čom svedčí aj skutočnos, že pri odchode Jána Lucemburského z Čiech sa stal správcom krážovstva pán Oldřich Pluh z Rabštejna, chránenec pána z Lipé.

    Víazstvo u Mühldorfu, spolu so zajatím Fridricha a Jindřicha Habsburského narušilo rovnováhu síl v centrálnej Európe. Silne posilnilo postavenie źudovíta Bavorského, čo nevyhovovalo Francúzsku a pápežovi Jánovi XXII.. Pápež odmietal uzna źudovíta Bavorského za rímskeho kráža a keď tento v březnu 1323 začal vyvíja svoje politické aktivity v Itálii, ktorú chcel ovláda sám pápež, začal proti nemu kanonický proces. Pápežská kúria spojila svoje záujmy s francúzskymi, čo sa prejavilo v úvahách presadi kandidatúru francúzskeho kráža Karla IV. na rímsky trón. Z tohto dôvodu začal zo strany francúzskeho dvora tlak na im blízkych lucemburgovcov, aby sa zmierili s habsburgovcami a tým bola oslabená pozícia źudovíta Bavorského.
    Preväzbenie lucemburgovcov a kapetovcov vládnucich vo Francúzsku sa v tom čase posilnilo sobášom sestry Jána Lucemburského Márie s francúzskym krážom Karlom IV. a následne aj sobášom mládeho princa Václava s Blankou z Valois 15. mája 1323 ( spolu s korunováciu Márie Lucemburskej ). Na sprostredkovaní dohovorov medzi habsburgovcami a lucemburgovcami sa podiežal uhorský kráž Karol Robert, na ktorého mal vplyv pápež. Upevnenie vzahov českého kráža s Francúzskom prirodzene spôsobilo zhoršenie vzahov s źudovítom Bavorským, ktorý začal kona v rozpore s dohodami s českým krážom.

    25. července 1323 sa Ján Lucemburský vrátil do Čiech, pričom hlavnými dôvodmi boli vyberanie novej zemskej berne a rokovania s habsburgovcami a s uhorským krážom. Rokovania za účasti uhorského kráža Karola Roberta sa začali 24. srpna 1324 v Hodoníne.
    Na rokovaniach sa 18. září 1322 podarilo dojedna podmienky prepustenia Jindřicha Habsburského zo zajatia na Křivokláte ( a rakúskych rytierov z českého zajatia ). Habsburgovci sa zároveň vzdali všetkých nárokov na zástavy na Morave, ako aj práv na český trón, ktoré v minulosti získali a Ján Lucemburský navyše mal dosta 9000 hrivien striebra. Na zaistenie sžubov boli dané českému krážovi do zálohy mesto Láva a mestečko Vitoraz a zároveň Znojemsko bolo znovu pripojené k Českému krážovstvu.
    V jednaniach bol aktívny Jindřich z Lipé, ktorý od Jána Lucemburského za podporu dostal 12 privilégii a konfirmácii ( tieto dary ale mohli súvisie aj so schválením berne ). Na rokovaniach sa zúčastnili aj Peter z Rožmberka spolu s Vilémom z Landštejna. Jednalo sa o významných pánov, ktorých panstvá navyše susedili s rakúskymi. Z ovládnutia Lávy a Vitoraze Jánom Lucemburským, pravdepodobne vyplynuli výhody aj pre našich vítkovcov.

    Pri donácii niektorých moravských majetkov pánovi z Lipé, sú ako svedkovia uvedení Peter z Rožmberka aj Vilém z Landšejna, z čoho sa dá usúdi, že vzahy našich vítkovcov s pánom z Lipé neboli nepriatežské a následne sa asi aj našim vítkovcom dostalo ziskov plynúcich z účasti na moci. Nedá sa presne urči úloha Viléma z Landštejna na rokovaniach v Hodoníne, či sa ich zúčastnil po boku Petra z Rožmberka len ako svedok a majitež dotknutého pohraničného panstva alebo pri rokovaní boli využité aj jeho rodinné väzby na kuenringovcov a následne na habsburgovcov. Určite tieto jednania boli pre Viléma dobrou školou európskej politiky.

    V roku 1324 pokračovala snaha pápeža Jána XXII. presadi nového protikandidáta francúzskeho kráža Karola IV. na rímsky krážovský trón. Karol IV. zvolal na 27. července 1224 volebný zjazd ríšskych kniežat do Bar-sur-Aube. Kniežatám v ríši tento pokus o nastolenie francúzskeho kráža na rímsky trón nevyhovoval, nakožko sa obávali prílišnej koncentrácie moci v rukách Francúzska. Napr. Ján Lucemburský sa dotyčného zjazdu radšej osobne nezúčastnil.
    Francúzska diplomacia pochopila, že lucemburgovci sa snažia zachova svoju nezávislos a nie sú pre ňu plne ovládatežní. Preto asi začala skúša spoluprácu s habsburgovcami, čo vyvrcholilo dohodami priamo v Bar-sur-Aube, kde sa prostredníctvom vojvodu Leopolda habsburgovci zaviazali podporova francúzsku kandidatúru na rímsky trón.
    Ján Lucemburský využil rok 1324 na riešenie svojich problémov v Lucembursku a okolí, kde sa rozhoreli boje s mestami Méty a Lutych. Méty boli dlho obliehané a práve pri tomto ažení krážovi pomáhali Petr z Rožmberka a znovu sa hrdinsky vyznamenal Heřman z Miličína. Heřman za svoju podporu dostal v roku 1325 znovu výsluhy. Zároveň od roku 1324 je Peter z Rožmberka znovu uvádzaný ako najvyšší komorník. Postavenie skupiny okolo Petra z Rožmberka sa znovu mocensky posilnilo.

    Z roku 1324 sa zachovala aj listina, v ktorá je záveou Petra z Rožmberka, pred jeho odchodom na križiacke aženia do Pruska, kde je ako hlavný vykonávatež uvedený Vilém z Landštejna, ktorý mal v prípade Petrovej smrti zabezpeči jeho manželku Katarínu.
    V nemeckých a českých krajoch bol zvyk, že šžachta chodievala pomáha bojova rádu Nemeckých rytierov v Pobaltí proti pohanským Prusom a Litvanom. S odvolaním na pruské zdroje F. Palacký uvádza, že v roku 1322 sa takýchto bojov zúčastnili Plichta zo Žerotína s bratom, v roku 1323 páni z Cimburku a z Eggerberku a v roku 1324 Peter z Rožmberka spolu s Heřmanom z Miličína.
    Popudom na účas Peter z Rožmberka na bojoch mohlo by aj prianie jeho deda Voka z Rožmberka, ktorý v záveti stanovil odmenu pre toho, kto podnikne takúto výpravu proti Prusom.
    Záve Petra z Rožmberka svedčí o vtedajšom vežmi úzkom až dôvernom prepojení Petra s Vilémom z Landštejna. Peter z Rožmberka sa v zdraví vrátil z výpravy, lebo už 15.března 1325 je dokladovaná jeho prítomnos spolu s Vilémom v Prahe.

    Po neúspešnom úsilí francúzskeho kráža o rímsky trón si aj źudovít Bavorský uvedomil, že práve lucemburgovci, ktorí držali 2 kurfirstické hlasy spolu s dobrým finančným zázemím, mu môžu by nebezpeční ako konkurenti na rímsky trón. Začal zvažova možnos dohody s habsburgovcami, najmä keď úsilie pápeža Jána XXII. o jeho zvrhnutie z rímskeho trónu bolo čoraz silnejšie.
    V Európe sa rozohrala mocenská hra, ktorá umožňovala rôzne kombinácie mocenských aliancii. Neočakávaným vyvrcholením bolo uzatvorenie zmluvy 13. března 1325 medzi źudovítom Bavorským a zajatým Fridrichom Habsburským o priatežstve, pričom sa dohodli na spoločnej vláde v ríši.

    2. ledna 1325 sa vrátila z Bavorska do Čiech Eliška Přemyslovna a takisto sa ukázal v Čechách aj Ján Lucemburský. Zároveň sa vrátil aj Ján Volek, ktorý sa zmieril s krážom a boli mu vrátené jeho cirkevné prebendy.
    Samozrejme, že kráž zase potreboval z Čiech vytiahnu čo najviac peňazí, preto jeho príchod sprevádzalo rokovanie o novom výbere daní, pôžičkách a zástavách krážovských majetkov. Český kráž sa v tomto období uchýlil k udeleniu licenciu na ražbu novej nekvalitnej mince, čo vyvolávalo voči nemu ďalšiu vlnu nevraživosti. Ján Lucemburský za svojho krátkeho pobytu v Čechách vydoloval neuveritežných 95.000 hrivien striebra, ktoré použil na umorenie svojich starších dlhov, ale aj na ďalšie financovanie finančne náročnej vojny s Métami.
    Český kráž následne prišiel do svojho krážovstva až začiatkom roku 1327, pričom jeho príchod znovu vyvolal strach a nevôžu, lebo všetci správne tušili, že zase začne bezbrehé vyberanie daní na ukojenie extrémnej spotreby kráža. Kráž potvrdil neblahé očakávania a začal pri zháňaní hžada všetky možné zdroje peňazí. Táto doba bola zároveň politicky vhodná na obnovenie českých požiadaviek na požskú krážovskú korunu, pričom nároky na ňu sa odvádzali z čias Václava II. resp. Václava III.

    S podporou pápeža titul požského kráža získal Vladislav Lokietek, ktorý v roku 1326 s litevskou podporou zaútočil na Braniborsko, pričom v tejto krajine spôsobil vežké materiálne ako aj žudské škody. Rád Nemeckých rytierov po tomto vpáde s ním obnovil nepriatežstvo, pričom bol v tomto boji podporovaný rímskym krážom źudovítom Bavorským. Barbarské plienenie Lokietkových vojsk umožnilo Wittelsbachovi poukáza na požských a litovských nájazdníkov ako na krutých pohanov podporovaných pápežom. V tomto období sa źudovít Bavorský znovu zblížil aj s Jánom Lucemburským, čo vytvorilo dobré podmienky na obnovenie českého nároku na požský trón. ( Ján stále používal titul požského kráža ). České vojenské aženie okrem primárneho cieža ( Vladislav Lokietek ) realizovalo aj sekundárny ciež, podrobenie si rozdrobených sliezskych kniežatstiev. Cestou do Požska boli prinútené hlavne viaceré horno-sliezske kniežatá uzna svoje krajiny ako české léno. Útok českého vojska smeroval na sídlo požského kráža na Krakov, ku ktorému sa vojsko priblížilo ešte v lednu 1327 a zastavil ho len rýchly zákrok uhorského kráža. Karol Robert listom Jána Lucemburského dôrazne upozornil, že ak bude české vojsko pokračova v útoku, tak Uhorsko všemožne podporí Vladislava Lokietka, ktorý bol svokrom uhorského kráža.
    12. února bola v Trnave uzavretá dohoda medzi českým a uhorským krážom, na základe ktorej bolo od Krakova odvolané české vojsko a zároveň bolo dohodnuté zasnúbenie dcéry Jána Lucemburského s najstarším synom uhorského kráža Ladislavom.
    Cestou spä z Požska poslúžilo české vojsko zase na nátlak na dolno-sliezske kniežatá, aby uznali svoju lénnu závislos od českej koruny. Ako hlavné vyvrcholenie možno považova podpis dohody s Jindřichom VI. Vratislavským, ktorou sa jeho Vratislavské kniežatstvo do budúcna zväzuje s Českým krážovstvom.
    V červnu 1327 opúša Ján Lucemburský Čechy, kde správu krajiny zanechal Hynkovi Berkovi z Dubé a smeroval do ríše, kde pokračoval v rozvíjaní ďalších svojich dynasticko-politických aktivít a to najmä voči Jindřichovi Korutánskemu.
    S týmto svojím bývalým protivníkom už od roku 1321 Ján Lucemburský rokoval o vzájomnom rodovom prepojení. Pôvodne chcel Ján ponúknu ovdovelému Jindřichovi svoju sestru Máriu, ktorá to ale rezolútne odmietla. Následne uvažoval o sobáši svojho najstaršieho syna Václava ( budúceho Karla IV. ) s dcérou Jindřicha Korutánskeho Markétou. Pre Václava však nakoniec vybrali ako nevestu Blankou z Valois. Po dlhšom presviedčaní sa Jánovi podarilo presvedči svoju príbuznú Beatrix Savojskú, aby sa vydala za Jindřicha Korutánskeho a v roku 1327 presvedčil Jindřicha, aby sa jeho dcéra Markéta zasnúbila s jeho mladším synom Jánom Jindřichom. Korutánsky vojvoda dovtedy nemal mužských dedičov, preto bola reálna šanca, že po jeho úmrtí, pripadne Korutánsko spolu s Tirolskom lucemburgovcom.

    Vo vysvetlivkách k Zbraslavskej kronike Zdeňek Fiala uvádza, že roku 1327Ján Lucemburský pred odchodom učinil niektoré ústupky vládnucim pánom a medzi inými aj Petrovi z Rožmberka, ktorý mu postúpil Vitoraz za Janovice nad Úhlavou a clo v Nýrsku.
    Z vyššie uvedeného vyplýva, že asi niekedy po hodonínskych rokovaniach roku 1323 dostal Peter z Rožmberka ( asi do zálohy alebo len do správy) od Jána Lucemburského Vitoraz, susediacu s panstvami Viléma z Landštejna.

    Z obdobia od roku 1319 až do 1327 nemáme žiadne informácie o vojenských aženiach alebo dlhších zahraničných cestách Viléma z Landštejna a preto predpokladám, že v tomto období sa Vilém venoval hlavne stabilizácii a rozširovaniu svojej majetkovej základne.
    Landštejn si pri spolupráci s Petrom z Rožmberka uvedomoval, aké je výhodné podporova panovníka úvermi. Pre možnos poskytova úvery panovníkovi potreboval získa najprv úvery pre seba, najčastejšie od židovských obchodníkov, prípadne od bohatých patricijov alebo od bohatých kláštorov. Pre ich získanie potreboval ma vežký celistvý majetok, ktorý bol zároveň výnosný a schopný kry úvery. Predpokladám, že v tomto období sa zameral práve na rozširovanie a zušžachovanie svojho panstva. Pri tomto úzko spolupracoval s cisterciatskym kláštorom v Zwetli, čo bolo len pokračovaním podobnej spolupráce s cisterciakmi, akú praktizoval jeho otec Vítek z Landštejna a asi aj jeho strýko Smil z Nových Hradov.
    Zaujímavým príkladom zušžachtitežskej práce bola napríklad stavba tzv. landštejnskej stoky, ktorá privádzala vodu niekožko kilometrov dlhým kanálom z Lužnice až k Třeboni. Tento kanál umožňoval stavbu mlynov, vysúšanie bažinatej pôdy a zároveň privádza vodu do priekop pod mestské hradby mesta Třebone. Pri budovaní podobných, na tú dobu nadštandardných stavieb, asi využíval odborné vedomosti a zručnosti špecialistov, ktorých mu mohol poskytnú kláštor v Zwettli. ( Pravdepodobne aj vynaliezavé riešenie odvodu vody na hrade Landštejne mohli rieši technický špecialisti z kláštora v Zwettli ). Vhodným obdobím pre realizáciu takýchto vežkých projektov, v blízkosti rakúskej hranice, bolo asi práve dočasné ovládanie Vitorazska z Čiech po hodonínskych rokovaniach, kedy nehrozilo nebezpečie resp. napadnutie z rakúskej strany.
    Ďalším dokladom Lanštejnovej majetkovej stabilizácie je zápis z 26. května 1327 v zemských doskách, vykonaný Závišom z Újezdce, ktorý dokumentuje predaj majetku dominikánskeho kláštora v Sezimovom Ústí Vilémovi z Landštejna. Jednalo sa o majetok, ktorý získal (rádový) brat Ojíř ako dedičstvo po svojom otcovi Vokovi z Borovan (z Třebone) a ktorý odkázal kláštoru ako zádušie. Vilém z Landštejna sa snažil ovládnu celý landštejnovský majetok a chcel vyplati jednotlivých podielnikov na tomto majetku, akým sa stal aj zmieňovaný kláštor. Pri odkúpení tohto majetku asi musel použi aj nátlak na kláštor a podporu Záviša z Újezdce, ktorý v tom období vykonával funkciu najvyššieho zemského komorníka ( dočasne mu ju prenechal Peter z Rožmberka )a zároveň bol asi príbuzný Petra z Rožmberka a Viléma z Landštejna.

    Potreba schopnosti zaručova úvery panovníka sa pre Viléma z Landštejna ukázala hneď koncom roku 1327, kedy sa zúčastnil ako člen delegácie českých pánov, ktorá sprevádzala mladšieho syna Jána Lucemburského Jána Jindŕicha do Tirolska na rokovania s Jindřichom Korutánskym.
    Dohody Jána Lucemburského s Jindřichom Korutánskym riešili odstupné pre Jindřicha za zrieknutie sa titulu českého kráža ako aj veno sžúbené Markéte Korutánskej. Dojednaná bola čiastka 40.000 hrivien striebra. Jindřichovi Korutánskemu nestačili len záručné listy prítomných českých pánov (Hynek Berka a Hynek Žák z Dubé, Petr z Rožmberka, Vilém z Landštejna, Těma z Koldic, Jindŕich z Lichtemburka, Hynek z Dubé na Náchode, Oldřich Pluh, Oldřich Zajíc ze Zbirohu, Zbynek Zajíc na Žebráku, Vilém z Eggerberku a Hynek Hlaváč z Dubé ), ale žiadal od zúčastnených záruku, že získajú podobné záručné listy aj od významných českých pánov, ktorí zostali v Čechách ( MikulᚠOpavský, Jindřich z Lipé a jeho synovia, Ješek z Kravař, Beneš z Vartemberka, Ješek z Michalovic a Záviš z Újezdce).

    Účas Viléma z Landštejna na tomto významnom rokovaní možno považova za začiatok novej etapy v jeho živote. Z krážovského rebela sa stal aj v zahraničí vážený šžachtic, schopný poskytnú nielen vojenskú pomoc, rodové kontakty, úvery ale aj svoje diplomatické schopnosti a rady.

    Použitá literatúra:
    Zdeněk Žalud: „Páni z Landštejna do doby husitské“ Praha 2001
    František Palacký: Dějiny národu českého II.
    Jozef Šusta: Kniha druhá: „Počátky Lucemburské 1308 – 1320“
    Zbraslavská kronika CHRONICON AULAE REGIAE, autor vysvetliviek Zdeněk Fiala
    Jan Urban: „Lichtemburkové – Vzestupy a pády jedného panského rodu“ NLN 2003
    Jaroslav Prokeš: Dějiny Prahy, vydal R. Schutz 1948
    V. Držka, A. Skřivan, F. Stellner: „Kapitoly z dějin evropské politiky do roku 1648“
    Jiří Spěváček – „Král diplomat“ Panorama Praha 1982
    Renata Nováková – Opatovický mlýn na Zlaté stoce
    Dostupné internetové dokumenty:
    - Dr. Matthäus Klimesch – Norbert Heermann´s: Rosenberg´sche Chronik – Prag 1898
    - Wenzl Wladiwoj Tomek: Geschichte der Stadt Prag
    - Julius Lippert: Sozial-Geschichte Böhmens in vorhussitischer Zeit
    - Regesta Imperii
    - Chronicum Diplomaticus
    - a ďalšie

    Celý článek | Komentáře: 1 | Přidat komentář | Záložky:
    Informační e-mailVytisknout článek

    Naše knihy
    Přemysl Otakar II.


    Záviš z Falkenštejna
    Kalendář šermířských akcí
    Kalendář
    <<  Říjen  >>
    PoÚtStČtSoNe
           1
    2 3 4 5 6 7 8
    9 10 11 12 13 14 15
    16 17 18 19 20 21 22
    23 24 25 26 27 28 29
    30 31      

    Hus 2015 VOJSKO.net - �eskoslovensk� i sv�tov� zbran� a vojensk� technika Husit� - Kto� js� bo�� bojovn�ci via historia Putov�n� Hrocha