Středověk
Dnes je: 13. 12. 2017  | Hlavni strana | Seznam rubrik | Odkazy | RSS | Forum |  
Hlavní menu
Novinky
05.02.2017: Rodokmen
Po dlouhé době rodokmen: Páni z Pardubic

17.04.2016: Jakub Kon(e)ček z Prus
Nižší moravský šlechtic, v závěru života majitel zdouneckého panství

28.02.2016: Maršík z Radovesic
Poslední komentáře
  • Nechci se Vás nijak dotknout, ale ti připomínající mají většinou za sebou již nějaké publikace ;-) (Vilém Zajíc z Hazmburka. Katolický pán v husitské době)
  • Samý rejpal tady,zkuste si napsat něco takového sami lépe,když umíte jen hnidopišsky rýpat do každéh . . . (Vilém Zajíc z Hazmburka. Katolický pán v husitské době)
  • Zajímalo by mě, kdo ty informace doteď tajil. :-)) (Rodová společnost, její instituce a kolektivní identita. Utváření raně středověkých států)
  • Vážení, konečně se odtajňují zdroje úžasných informací o nás Slovanech. Kdo má možnost studovat ty p . . . (Rodová společnost, její instituce a kolektivní identita. Utváření raně středověkých států)
  • Možná by bylo vhodné přidat na stránky (přesněji do dokumentů ke stažení) článek s citacemi (jelikož . . . (Vilém Zajíc z Hazmburka. Katolický pán v husitské době)
  • Sociální sítě a ostatní






    Šlechta

    * Zlatá doba Striebornej ruže - 5.čas

    Autor: Mildi . Vydáno dne 14. 08. 2011 (3447 přečtení)

    Od roku 1327 začal Vilém z Landštejna častejšie sprevádza Jána Lucemburského na jeho cestách mimo územia Českého krážovstva, pričom získaval komplexnejší pohžad na jeho konanie v rámci európskej politiky ako aj na spôsob využívania prostriedkov plynúcich z Čiech. Vilém začal detailnejšie chápa súvislosti ríšskej politiky a hracie možnosti českých krážov. Sám sa stal súčasou mocenského mechanizmu presadzovania lucemburských záujmov v európskom politickom priestore.

    Zahranično-politické ciele Jána Lucemburského mali vplyv aj na rozhodovania v rámci českého krážovstva, pričom aj Vilém z Landštejna ako spolupracovník kráža musel tieto ciele akceptova. Typickým príkladom je napr. udelenie patronátneho práva nad kostolom vo Vodňanoch kláštoru v Schlägli. Vilém z Landštejna udelil toto privilégium 2. června 1327, na základe rozhodnutia českého kráža. Udelenie vykonal na svojom obžúbenom hrade Hluboká ( Frohburg, ktorý mal v zástave ), pod ktorý patrilo aj podacie právo pre kostol vo Vodňanoch.
    Prirodzená otázka, prečo bolo potrebné toto patronátne právo udeli práve zahraničnému kláštoru, keď o mnoho bližšie sa nachádzali domáce kláštory?
    Vysvetlenie je žahšie pochopitežné práve pri pohžade na zahraničné ciele českého kráža. Kláštor v Schlägli ( v blízkosti českých hraníc ) bol počas bojov o titul rímskeho kráža medzi źudovítom Bavorským a Fridrichom Habsburským značne poškodený a blízko zániku. O jeho záchranu sa medzi inými usilovali darmi aj rožmberkovci, ale hlavne ho podporovali dolnobavorskí vojvodovia Jindřich II. Starší ( budúci manžel Markéty - dcéry Jána Lucemburského ) a jeho brat Oto IV.
    Pri postupne chladnúcich vzahoch Jána Lucemburského s rímskym krážom źudovítom Bavorským bolo južné Bavorsko dôležité ako spriatelená krajina a most do Tirolska, kam smerovala ďalšia mocenská expanzia českého kráža. Podpora kláštora v Schlägli preto bola podporou juho-bavorských vojvodov so sekundárnym ciežom, zaisti si ich podporu a možnos prechodu z českého územia k Tirolsku a Korutánsku.
    V podpore Jindřicha staršieho Dolnobavorského sa angažoval aj Peter z Rožmberka, o čom svedčia aj dlžoby Jindřicha voči Petrovi. V roku 1328 je deklarovaných viacero dlžôb napr. dlh 260 kôp grošov za vojenskú pomoc a pomoc pri splácaní pevnosti Hirstein, ktorú odkúpil Jindřich Dolnobavorský od Oldřicha z Leuchtemberka.

    Obaja naši vítkovci podporovali zahraničné aktivity Jána Lucemburského nie len vlastnými pôžičkami, ale občas museli k vežkým finančným zárukám získa aj záruky ďalších významných šžachticov.
    Napr. Jiří Spěváček uvádza, že začiatkom roku 1328 obdržal Jindřich Korutánsky sžub niektorých českých pánov zaručujúcich záväzky Jána Lucemburského. Jednalo sa asi o záväzky pánov: Mikuláša II. Opavského, Jindřicha st. aj ml. z Lipé, Ješka z Kravař, Beneša z Vartemberka a Ješka z Michalovic,, ktorých pripojenie k zárukám za českého kráža, si navyše vyžiadal Jindřich Korutánsky od Viléma z Landštejna a Otu z Bergova na rokovaní v Meráne na jeseň roku 1327. Je možné sa domnieva, že Vilém musel v roku 1327 a 1328 rokova s týmito pánmi a presviedča ich k pripojeniu k zárukám za záväzky Jána Lucemburského. Nie všade asi bola vysoká ochota k podobným záväzkom, napr. prísžub od Mikuláša Opavského sa podarilo získa až 30. července 1328.


    V európskej politike roku 1328 dominoval vyostrujúci sa spor źudovíta Bavorského s pápežom Jánom XXII. Rímsky kráž začiatkom tohto roku vstúpil do severného Talianska a následne do Ríma, kde sa nechal korunova za rímskeho cisára aj keď len z rúk z cirkvi vyobcovaného biskupa Jakuba z Castella. Tento proti pápežsky orientovaný krok mu nestačil a 18.dubna nechal prehlási Jána XXII. za zbaveného pápežského úradu a za protipápeža nechal zvoli minoritského mnícha Petra Rainalducciho z Covary. Tento posledný krok cisára bol nerealistický a ním dosadený pápež sa napokon vzdal funkcie, čo znamenalo neodpustitežné nepriatežstvo s Jánom XXII.
    Tento sa na odvetu snažil vyvola vožbu nového rímskeho kráža. Volebné zhromaždenie bolo pripravované na 31.května 1328 a lucemburgovci ( Ján a Balduin ) cítili šancu pre prípadnú kandidatúru Jána Lucemburského. Začali tlači na Jána XXII., aby jeho kandidatúru podporil. Pápež nebol naklonený takejto vožbe a keďže neexistoval iný všeobecne akceptovatežný protikandidát źudovíta Bavorského, tak sa volebný snem v plánovanom termíne ani nekonal.
    Český kráž ostal doma v Lucembursku a riešil problémy s hraběnkou Lorretou Sponheimskou, ktorá zajala jeho prastrýka Balduina ( územné spory ) a zároveň pripravoval vojenský kontingent na podporu francúzskeho kráža v boji proti rebelom vo Flandroch.
    Nový termín ríšskeho snemu bol určený na 15. listopad, ale ani tento termín sa nenaplnil, lebo 15. záři 1328 zomrel jeden z kurfirstov - mohučský arcibiskup. Balduin Lucemburský, neobyčajne chtivý rozširovania svojej moci, si obratným postupom získal na svoju stranu mohučskú kapitulu, ktorej členovia si Balduina vyžiadali u pápeža za svojho arcibiskupa. Pápež Jan XXII. tieto snahy ignoroval a menoval mohučským arcibiskupom Jindřicha z Virneburgu, synovca rovnomenného kolínskeho arcibiskupa. Arcibiskup Balduin sa postavil pápežovi na odpor a tým predurčil, že lucemburský rod sa znovu priklonil k spolupráci s źudovítom Bavorským.
    Ján Lucemburský musel svoju pripravovanú osobnú účas na vojne s Flandrami zruši, nakožko bol v červenci 1328 súrne volaný do Čiech rieši konflikt na rakúskej hranici, pričom francúzskemu krážovi nechal pre vojnu s Flandrami k dispozícii svoj vojenský kontingent.
    Latentný pohraničný konflikt na rakúsko-českomoravskom pomedzí prerástol na otvorený konflikt medzi Jindřichom z Lipé a habsburskými vojvodami. Českého kráža nebolo treba vežmi presviedča k boju, rád využil príležitos proti nenávidenému Fridrichovi Sličnému. Rýchlo v Čechách zozbieral približne 2300 ozbrojencov, presunul sa na južnú Moravu a zaútočil na rakúske opevnené mestá v blízkosti moravského pomedzia. Počas bojov žiadal o ďalšie posily, ktoré sa postupne začali schádza. Rakúska strana nemala síl na silnejší odpor aj vďaka vnútorným rozporom medzi habsburgovcami, kedy proti svojím bratom vystúpil vojvoda Oto, ktorý požadoval väčší podiel na moci. Revoltu Ota, najmladšieho z rakúskych vojvodov, podporil aj uhorský kráž Karol Robert, ktorý taktiež vtrhol do Rakúska a zároveň si vynucoval územné ústupky. Situácia habsburgovcov bola neudržatežná a začali rokova o mieri. Mierové rokovania s Karolom Róbertom sa podarilo rýchlo ukonči. Rokovania s Jánom Lucemburským boli komplikované aj vďaka osobnej animozite českého kráža a Fridricha Sličného. Pri príchode na prvé rokovanie sa Jánovi Lucemburskému nepozdával spôsob odpovedi na jeho pozdrav zo strany Fridricha Sličného. Urazene odišiel z rokovaní a rakúski vojvodovia museli žiada o nové rokovania. Nakoniec sa podarilo mier uzavrie a Ján Lucemburský vrátil dobyté mestá za vysokú úhradu.

    Boja chtivý český kráž mal k dispozícii zozbierané vojsko a bolo asi pre neho „hriechom“ len tak ho rozpusti. Využil možnos podpori krížovú výpravu proti Litve, začatú Rádom nemeckých rytierov.

    Príčinou vojenského zákroku bolo pretrvávajúce napätie v Pobaltí medzi litevským kniežaom Gedyminom ( podporovaným rodinne spriazneným požským krážom Vladislavom Lokietkom ) a Rádom nemeckých rytierov, ktorý využíval každú príležitos na svoju expanziu. Ján Lucemburský udržoval priatežské kontakty s predstaveným tohto rádu Wernerom von Ochseln a výprava mu umožňovala tiahnu cez sliezske vojvodstvá, kde zároveň upevňoval svoj vplyv. Formálne bol český kráž stále vikárom nemeckej ríše a tým aj kompetentným vojensky rieši jej problémy. Českí páni neboli priamo povinní zúčastni sa vojenských akcií, ktoré nesúviseli s obranou ich krážovstva, ale nebolo ažké ich presvedči na účasti vo výprave. S krížovou výpravou sa spájalo získanie odpustkov, vykonanie rytierskych činov a samozrejme aj zisk z koristi.
    Výpravy sa zúčastnili všetci významní českí páni a medzi nimi aj naši vítkovci Peter z Rožmberka a Vilém z Landštejna.

    Pre Viléma to bola príležitos si zlepši renomé, keď sa pravdepodobne z rodinných dôvodov nezúčastnil bitky pri Mühldorfe v roku 1322. Účas bola pre neho aj vecou prestíže, nakožko sa výpravy okrem kráža Jána zúčastňovalo mnoho popredných kniežat z ríše.

    Česká výprava začala 6. prosince 1328 odjazdom z Prahy, cestou sa zastavila vo Vratislavi, kde bolo potrebné rieši rozpory mešanov s biskupom Nankerom a následne pokračovala na zhromaždisko do Královca. V únoru 1329 bolo podpísané prímerie s požským krážom Vladislavom Lokietkom, umožňujúce bezproblémový postup proti Litve. Ciežom výpravy bolo preniknú do starej časti Litvy. Urputné boje sa viedli o pevnos Medelvageln. Táto sa vzdala až po smrti jej veliteža, ktorý bol údajne viac ako dvojmetrovým obrom. Následne hrozila zajatým pohanským litevcom poprava, pred ktorou ich zachránil český kráž, pod podmienkou prijatia kresanského krstu.

    Výprava sa musela predčasne vráti, lebo požský kráž nedodržal prímerie a napadol územie Rádu. Podcenil situáciu, lebo pri spätnom ažení krížová výprava dobyla územie Dobřínska a Mazovska, o ktoré sa český kráž rozdelil s Rádom nemeckých rytierov. Podpisu dotyčnej zmluvy sa 2. dubna 1329 ako svedkovia zúčastnili aj Petr z Rožmberka a Vilém z Landštejna.
    Cestou z Litvy sa česká výprava znovu zastavila vo Vratislavi, kde Ján Lucemburský prinútil ďalšiu skupinu sliezkych kniežat zloži lénnu prísahu.
    Po ukončení výpravy sa český král v Čechách dlho nezdržal a už v červnu 1329 odchádza z Prahy do Lucemburska. Vládou v Čechcách poveril Jindřicha z Lipé mladšieho.

    Vilém si v tomto období asi vymenil úlohy s Petrom z Rožmberka a Vilém namiesto Petra často nasleduje kráža aj do zahraničia, kde slúžil krážovi a zároveň zastupoval záujmy vítkovcov.

    Ján Lucemburský po odchode z Čiech musel rieši nahromadené spory v Lucembursku, popri tom navštívil francúzskeho kráža Filipa VI. a znovu sa začal aktívne zapája do diania v ríši.
    Podža zachovalých dokumentov 16. a 17. března 1330 prebiehali v Lucembursku rokovania medzi Rádom nemeckých rytierom a českým krážom o odstúpení druhej polovice Dobřýnska v prospech Rádu. Ako svedok je na podpise zmluvy znovu uvedený aj Vilém z Landštejna.

    Tento dokument svedčí Vilémovom sprevádzaní českého kráža v ríši. V tomto období spolu s Bernardom z Cimburka, Těmom z Koldic a Otom z Bergova sa stal pravdepodobne členom užšieho dvora Jána Lucemburského.

    Český kráž systematicky stupňoval svoje úsilie získa po smrti Jindřicha Korutánskeho jeho krajiny Korutánsko a Tirolsko. O ich zdedenie mali záujem ale aj habsburgovci a významné slovo ( právo odúmrtia ) mal prirodzene cisár źudovít Bavorský. Ján využíval svoje postavenia zmierovateža v spore medzi cisárom a pápežom Jánom XXII., kde sa snažil vystupova ako nezávislá autorita a popri tom zbiera zisky od oboch strán.
    źudovít Bavorský plánoval ďalšiu výpravu do Talianska, pričom deklaroval aj účas českého kráža. Pre zaistenie svojich aktivít na Apeninskom polostrove potreboval zabezpeči svoje postavenie doma v nemeckých krajoch, kde mal za chrbtom habsburgovcov. Títo boli síce oslabení úmrtiami bojovného Leopolda a Fridricha Sličného ako aj ochrnutím ( otravou ) Albrechta Habsburského, ale stále znamenali pre cisára nebezpečenstvo. Cisár v snahe získa na svoju stranu pri možnom konflikte s habsburgovcami Jindřicha Korutánskeho uzavrel s ním 6. února 1330 dohodu, ktorou potvrdzoval jeho dcéram resp. ich manželom právo na dedičstvo Jindřichových lén, pričom si ale vymedzil právo schválenia.
    Ján Lucemburský predpokladal, že sprostredkovaním mieru medzi cisárom a habsburgovcami získa priazeň oboch strán a akceptáciu svojich záujmov v Korutánsku a Tirolsku. Aktívne začal jednania s habsburgovcami, pričom dohody o priatežstve a pomoci mali pomôc aj zbližovaniu habsburgovcov s cisárom. Zmluvu sa podarilo uzavrie 9. května 1330 v Landau, pričom pre zblíženie vzahu s habsburgovcami bol dohodnutý sobᚠvojvodu Ota s Annou, dcérou Jána Lucemburského. Český kráž po ukončení rokovaní s habsburgovcami odišiel do Poissy u Paríža, kde s sa snažil vyrieši svoje spory s Eduardom z Baru za pomoci francúzskeho kráža, s ktorým mal blízky vzah. Medzi tým večne nespokojný Oto Habsburský znovu ohrozoval ozbrojenými zrážkami cisára v Alsasku a lucemburgovci znovu pomáhali uzmierova obe strany. Cisára sa podarilo úspešne zmieri s habsburgovcami 6. sprna 1330.
    Vyjednávač Ján Lucemburský získal za odmenu 7200 hrivien striebra a viaceré mestá a hrady do zástavy ( niektoré tieto zástavy súviseli ešte aj s odmenu za pomoc v bitke pri Mühldorfe ).

    Na prvý pohžad sa diplomatické úspechy lucemburgovcov javili ako ich víazstvo. Tradovalo sa, že bez Jána Lucemburského sa neuzavrie žiadny mier.
    Zo strategického hžadiska bolo uzmierovanie źudovíta Bavorského s Otom Habsburským fatálnou chybou. Obaja diplomatickí lišiaci Ján ako aj Balduin plne nedocenili, že po uzmierení s Otom Habsburským už cisára doma nik neohrozuje viac ako práve lucemburgovci. Cisárovi asi neušlo koketovanie lucemburgovcov s pápežom v roku 1328, ciežom ktorého bola kandidatúra Jána za možného nástupcu źudovíta Bavorského.
    Pre lucemburgovcov bolo nepriatežstvo witellsbachovcov a habsburgovcov ideálnym stavom, kedy mohli by jazýčkom na váhach. Keby sa držali v politike osvedčeného princípu „Divide at Impera“ mohlo ma ich následné expanzívne úsilie väčšie šance na úspech.

    Zdanlivé dobré vzahy Jána Lucemburského s cisárom mali vplyv aj na ukončenie rokovaní Jána s Jindřichom Korutánskym v Innsbrucku a dňa 16. září 1330 sa v Meráne konečne mohla kona svadba deväročného Jána Jindřicha, syna Jána Lucemburského, s dvanásročnou Markétou dcérou Jindŕicha Korutánskeho. Svadba bola podporená radou zmlúv a záväzkov, ktoré stáli lucemburgovcov ohromné finančné náklady, pričom ziskom mali by územia Jindřicha Korutánskeho, nakožko jeho druhá dcéra Adléta bola mentálne nesvojprávna a jedinou reálnou dedičkou bola práve Jánova snacha Markéta. Do týchto záväzkov bol ako ručitež zahrnutý spolu s ďalšími českými pánmi aj Vilém z Landštejna.

    Freska z rytierskej sály hradu Runkelstein, na ktorej je údajné zobrazená Markéta Maultausch



    Po svadbe v Innsbrucku sa český kráž presunul so synom do Tridentu, ktorý bol bránou do severného Talianska, kam smerovali jeho ďalšie aktivity. Tu dostihla Jána správa o úmrtí jeho manželky Elišky Přemyslovny. Zaneprázdnený Ján nemal čas na odchod na pohreb do Čiech a preto na počes svojej manželky nechal slúži len smútočnú tryznu.
    Začiatkom listopadu 1330 prišli za Jánom Lucemburským poslovia mesta Brescie a žiadali ho o ochranu proti ich ohrozovatežovi veronskému a padovskému vladárovi Mastinovi della Scala. Pre nové talianské aktivity nemal Ján Lucemburský dostatočne vyrokované politické zázemie u cisára ani u pápeža, pričom aj jeho finančná hotovos bola nedostatočná, nakožko bol nútený si vypožiča 5.000 zlatých od svojej sesternice Beatrix, manželky Jindřicha Korutánskeho.
    Český kráž, stále veriaci v svoje diplomatické schopnosti a vzahy, podcenil záludnos talianskeho prostredia a reakcie na potenciálne prílišný nárast svojej moci, a napriek tomu odštartoval talianske dobrodružstvo lucemburgovcov vstupom do Brescie dňa 31. listopadu 1330.
    Tieto talianske aktivity Jána Lucemburského boli asi tým „prekročením Rubikonu“, kedy sa cisár cítil ohrozovaný zo strany českého kráža, ktorý svojou mocenskou expanziou vytváral ucelenú skupinu ním kontrolovaných území od Čiech, južné Bavorsko, Tirolsko a Štajersko až k Taliansku. Cisár, ako protireakciu, sa rozhodol za chrbtom lucemburgovcov uzavrie s Otom Habsburgským tajnú dohodu o budúcom rozdelení dedičstva po Jindřichovi Korutánskom, ktorá bola podpísaná 26.listopadu 1330, pričom severné Tirolsko mal dosta cisár a zvyšné územia habsburgovci. Prípadný odpor českého kráža mal by zlomený zbraňami, preto źudovít Bavorský začal pripravova širšiu protičeskú koalíciu.
    Na začiatku sa Jánovi Lucemburskému v Taliansku neuveritežne darilo, prichádzali za ním predstavitelia ďalších miest so žiadosou o ochranu a ponúkali mu, aby sa stal ich signorom - ochrancom. Niektorí považovali českého kráža za zástupcu cisára, ďalší ho pokladali za blízkeho pápežovi. V krátkom čase sa pod správou Jána Lucemburského ocitli mestá Bergamo, Bobbio, Como, Novara, Pávia, Vercelli, Cremona, Borgo san Donnino, Bologna, Mantova, Modena, Lucca, Parma, Piacenza, Reggio a Verona.
    V Taliansku začalo ale postupne opadáva počiatočné nadšenie z českej vlády vďaka koristníckej politike českého kráža ako aj intrigám ostatných mocenských skupín v Taliansku. Svoje záujmy tu mal cisár źudovít Bavorský, pápež Ján XXII., francúzsky kráž Filip VI., neapolský kráž Karol z Anjou ako aj významné talianske rody.
    Proti Jánovi Lucemburskému sa začala vyostrova situácia v samotnej nemeckej ríši. źudovít Bavorský zvolal ríšsky smen do Norimberka, ktorý odsúdil počínanie českého kráža a uzniesol sa, aby Oto Habsburskýy, menovaný ríšskym vikárom, spolu s uhorským krážom Karolom Róbertom vyhlásili vojnu českému krážovstvu.
    Ján Lucemburský pochopil, že ako prvého sa musí snaži upokoji cisára. Počas svojej neprítomnosti potreboval v Taliansku zástupcu a preto povolal začiatkom roku 1331 z Lucemburska svojho najstaršieho syna Václava - po birmovke Karola, ktorý bol niekožko mesiacov v Lucembursku na výchove u svojho prastrýka Balduina.
    Karol mal v správe najprv mestá, ktoré mali ma lucemburgovci dedične t.j. Bergamo, Luccu, Modenu a možno aj Parmu a následne, keď Ján v červnu 1331 opustil Parmu, prevzal Karol správu celého lucemburského panstva v Taliansku. Otec mu ako poradcu pridelil źudovíta Savojského, svokra vodcu jedného z najvplyvnejších talianskych rodov Azza Viscontiho.
    Ján Lucemburský spoliehajúci sa na svoju výrečnos, sa pokúsil dohodnú s cisárom koncom června 1331 v Regensburgu ( Řezno ), kde 22 dní medzi sebou rokovali. Zdanlivo to vizeralo, že sa podarilo roztržku zažehna, cisár uznal lucemburskú signoriu 9 miest v Taliansku, ktorú ale mal právo vykúpi. Na rokovaniach bolo zároveň riešené rozdelenie dolnobavorského územia medzi zaom českého kráža Jindřichom st. Dolnobavorským, jeho bratom Otom a jeho bratrancom Jindřichom ml. Dolnobavorským. Jindřich st. Dolnobavorský získal stred územia okolo Landshutu a Straubingu, územie ktoré nesusedilo s českým krážovstvom ani s Tirolskom. Už tento výsledok signalizoval zámer cisára rozbi lucemburgovcom ich priame prepojenie na Tirolsko a signalizoval, že źudovít Bavorský ide ciežavedome oslabova ich expanzívne snaženie.
    Napriek dohode cisára s českým krážom sa uhorský kráž a rakúsky vojvoda Oto pokúsili o vojnu proti Čechám. Na začiatku konflikt neprerástol rozmery drobných bojov, ktoré zatiaž zvládala česká šžachta aj sama. Ján plánoval cestu do Francúzska, ale na naliehanie z Čiech sa rozhodol rieši neodkladné záležitosti českého krážovstva. Pôvodne chcel Ján všetko vyrieši bez nutnosti cestova až do Prahy a preto zvolal dvorský snem do Domažlíc. Tu vydal český kráž viacero listín a ako zvyčajne požadoval výber novej berne, aby aspoň čiastočne vykryl svoje obrovské výdaje.
    Ján Lucemburský prišiel na snem 17. srpna 1331 a zo dňa 19. srpna 1331 sa zachoval dokument, ktorým kráž odňal svoje predchádzajúce darovanie pre Vilémovi z Landštejna. Jednalo sa o 8 dedín medzi Sušicami a Horažďovicami spolu so zástavou cla v Hartmaniciach.

    Tento dar dostal Vilém pravdepodobne za svoje predchádzajúce služby Jánovi Lucemburskému v období pred konaním Domažlického snemu. Pôvodní majitelia Břevnovský kláštor a aj páni z Bavorova, ktorí dostávali z týchto majetkov platy, asi využili snem, aby sa ohradili proti venovaniu týchto majetkov Vilémovi. Český kráž keďže potreboval všeobecnú podporu pri vymáhaní berne a zároveň Vilém nepatril medzi jeho najbližších obžúbencov, zrušil darovanie z dôvodu svojej neznalosti pôvodnej majetkovej situácie. Nie je známa žiadna náhrada pre Viléma z Landštejna. Vilém bol asi sklamaný, ale osobne predpokladám, že využil danú situáciu aspoň na vyžiadanie si Jánovho prísžubu budúcej náhrady pôvodného daru. Takýto sžub mu nemohol kráž odmietnu, nakožko Vilém patril medzi významných ručitežov jeho dlhov a zároveň zástupcom rodu vítkovcov, ktorých vplyv po smrti Jindřicha st. z Lipé roku 1329 narastal. Domnievam sa, že Vilém ako budúcu náhradu za nepodarený dar požadoval zdedenie Novohradského panstva po potomkoch svojho strýka Smila z Nových Hradov. Tento majetok mal pre Viléma väčší význam, nakožko sa jednalo o strategický rodinný majetok priamo susediaci s jeho vlastnými majetkami.

    Počas snemu Ján dostával správy o vpáde nepriatežských vojsk na Moravu, preto musel zmeni svoje plány a odís do Prahy rieši ochranu krážovstva. V Prahe sa správy o napadnutí Moravy nepotvrdili, a český kráž sa rozhodol požiada o schôdzku s Karolom Róbertom. Čas čakania na odpoveď Ján využil riešením situácie v Sliezsku, kde sa vyhrotili spory o dedičstvo po vojvodovi Přemyslovi Hlohovskom. Český kráž Hlohovsko vojensky obsadil, pripojil k Vratislavsku a Přemyslových bratov finančne odškodnil. Zozbierané vojsko využil aj na zásah do pokračujúcich bojov Rádu nemeckých rytierov s požským krážom Vladislavom Lokietkom. Po správe o kritickej situácii na južnej Morave Ján rýchlo odtiahol na Moravu. Priamy vojenský konflikt s uhorským a rakúskym vojskom sa nakoniec nekonal pre nezhody spojencov. Po odchode uhorského vojska domov Ján prenechal riešenie konfliktu vojsku pod vedením Jindřicha ml. z Lipé a pred svojim odchodom z Čiech vymenoval za hajtmana svojho obžúbenca Oldřicha Pluha z Rabštejna.

    Zbraslavská kronika uvádza, že českého kráža pri odchode z Prahy sprevádzal vežmi malý doprovod (nehodný kráža), preto predpokladám, že Vilém z Landštejna ostal v Čechách a už nesprevádzal kráža do Francie. S tým môže korešpondova aj informácia o domácich stykoch Viléma z Landštejna s Rádom križovníkov s červenou hviezdou, ktorým asi v tomto období Vilém poskytol patronátne právo nad kostolom v Lidéřoviciach ( Potvrdenie tohto práva vystavil olomoucký biskup Hynek 25. května 1332 ).

    Ján Lucemburský sa cestou musel zastavi vo Frankfurte nad Mohanom, kde s pomocou strýka Balduina uzavrel vo Frankfurte nad Mohanom 19. prosince 1331 ďalšiu zmluvu s cisárom źudovítom Bavorským, upresňujúcu jeho postavenie v Taliansku. Tesne pred Novým rokom už bol v Paríži, kde sa usiloval presvedči francúzskeho kráža, aby pomohol u pápeža vyjedna čo najlepšie podmienky pre českú signoriu v Taliansku. Počas pobytu sa podarilo Jánovi dosiahnu užšie zblíženie svojho rodu s rodom Valois, zasnúbením Jánovej dcéry Jitky s najstarším synom francúzskeho kráža Jánom Normanským – budúcim francúzskym krážom Jánom II.
    Ján Lucemburský sa dlhší čas usiloval o osobné stretnutie s pápežom ohžadom svojej signorie, ale neústretový postoj pápeža znovu nútil českého kráža o zblíženie s cisárom a zároveň nútil k uzavretiu mieru s habsburgovcami. Listinou z 12. března 1332 vydanou v Paríži udelil Ján plnú moc pre posúdenie viny v rámci sporu s habsburgovcami svojmu strýkovi Balduinovi a cisárovi źudovítovi Bavorskému. Situácia ale dopadla inak. Moravskí páni pod vedením Jindřicha ml. z Lipé viedli záškodnícku vojnu na rakúskej hranici a rozhodli sa o hlbší vpád do rakúskeho územia. Pri tomto výpade padli do pasce, ktorú im pripravila rakúska strana a dňa 11. března 1332 boli pri Mailberku na hlavu porazení, pričom na poli ostalo veža českých rytierov a vodcovia Jindřich ml. z Lipé spolu s bratom Jánom padli do zajatia. Prímerie sprostredkovali 15. března 1332 saský vojvoda Rudolf a jeho brat Albrecht pasovský biskup. Pri následných rokovaniach s habsburgovcami v červnu vo Viedni zastupovali českého kráža samotní českí páni ( Ján Lucemburský dojednával vojenskú pomoc pre svoju signoriu v Taliansku ) a pre České krážovstvo vyplynula z tejto porážky strata mnohých predchádzajúcich výbojov. Rakúsku boli vrátené mesta Weitra, Eggenberg, Lava a Uhorsku boli vrátené hrady Holíč a Branč.

    Zmenou vlastníctva Weitry sa majetky Viléma z Landštejna znovu stali pohraničnými majetkami ,čo znovu prinášalo spory ohžadom presného vymedzenia hranice.
    Porážkou pri Mailberku zároveň padol mýtus o neporazitežnosti pánov z Lipé. Český kráž stratil viaceré územia a zároveň bolo potrebné zajatých pánov draho vykúpi. Navyše pri mierových rokovaniach s habsburgovcami bol prisžúbený sobᚠčeského kráža s Eliškou dcérou Fridricha Sličného, jeho dávneho nepriateža, ktorá navyše trpela tuberkulózou. Sobᚠsa darilo Jánovi Lucemburskému odklada hlavne vďaka problémom s pápežským dišpenzom. Pravdepodobne všetky tieto nepríjemnosti znížili nekritickú náklonnos Jána Lucemburského k pánom z Lipé.


    Situácia českého kráža bola čoraz komplikovanejšia, Ján Lucemburský musel „hasi“ problémy nie len v talianskej signorii ale navyše cisár znovu využil situáciu na útok proti Jindřichovi st. Dolnobavorskému. Cisár podporoval rozpory dolnobavorských vojvodov s ciežom čo najviac oslabi silu Jindřcha st. a otvorene sa postavil na stranu jeho odporcov, keď pomáhal oblieha Straubing (Štrubina) Jindřichovo sídlo. Aj s tohto dôvodu bol Ján Lucemburský nútený v srpnu 1332 znovu spolu so svojím strýkom Balduinom Trevírskym rokova s cisárom v Norimberku, aby upustil od útokov na Štrubinu. Rokovania boli ukončené záväzkom obojstranného mieru a priatežstva, ktorý bol podpísaný 24. srpna 1332, pričom ako svedkovia za českú stranu sú uvedení Těma z Koldic, Vilém z Landštejna, Jindřich z Lipé ml., Oto z Bergova a Oldŕich Pluh z Rabštejna.
    V Taliansku proti lucemburskej dŕžave vznikla liga spojencov, feudálov ktorým nevyhovoval vládca obmedzujúci ich záujmy. Mladého Karla opustil aj jeho poradca Ludvík Savojský. Napriek aktívnemu odhodlaniu následníka Karla, ktorý dokázal porazi vojsko ligistov 25. listopadu u San Felice, sa panstvo lucemburgovcov zmenšovalo. Jánovi Lucemburskému sa predsa len podarilo dohodnú návštevu u pápeža ohžadom talianskej signorie. Rokovania ale priniesli len čiastočný úspech a preto sa francúzsly kráž Filip VI., nespokojný s výsledkom, rozhodol priamo vojensky podpori Jána Lucemburského. Český kráž získal vojenský zbor, s ktorým tiahol na pomoc svojmu synovi do Talianska, kde sa pridali aj jednotky pápežského legáta. Lucembursko-francúzsko-pápežské vojsko po vstupe do Talianska nemalo možnos v otvorenom poli zvies bitku. Ligisti sa na začiatku vyhýbali rozhodujúcej bitke a nechali nepriatežskú armádu vyčerpa sa dobývaním pevných miest Pávie, Milána a Bergama. Financie lucemburskej koalícii rýchlo dochádzali a bolo len otázkou času, kedy začnú túto koalíciu opúša jednotlivé jednotky.
    Praktický koniec šanciam lucemburskej koalície priniesla ich porážka 14. dubna 1333 u Pávie. 18. srpna 1333 opustil následník českého trónu Karel Taliansko a odišiel z rozhodnutia svojho otca do Merána, kam ho poslal jeho otec dojedna nové podmienky splácania svojich finančných záväzkov (pôvodne definované splátky vôbec neboli dodržiavané).
    Na rokovanie do Merána prišla aj delegácia 6 českých pánov, ktorí sa mali zúčastni rokovaní a zároveň mali by ručitežmi novej dohody o splátkach. Delegáciu viedol Karlov nevlastný strýc Ján Volek a ďalšími účastníkmi boli Peter z Rožmberka, Vilém z Landštejna, Jindřich z Lipé ml., Těma z Koldic a Oto z Bergova.
    Komplikované rokovania ohžadom zabezpečenia splácania staro-nového dlhu 40.000 hrivien striebra sa podarilo ukonči, ale delegácia českých pánov asi využili stretnutie s následníkom trónu, aby ho presvedčili na návrat do Čiech a uja sa vládnutia v krážovstve, ktoré upadalo bez priamej vlády.

    Hlavnými iniciátormi presviedčania mladého Karla na návrat domov boli asi Peter z Rožmberka a Ján Volek, ktorí verili že tým posilnia svoje mocenské postavenie. Cestu Karla do Čiech bolo potrebné vysvetli ( necha odsúhlasi ) Jánovi Lucemburskému. Do Parmy za krážom pravdepodobne išli Ján Volek s Jindřichom ml. z Lipé a možno aj Peter z Rožmberka, ktorí mali najbližší vzah s krážom.

    Po rokovaní sa česká delegácie s Karlom odobrala z Merána do Čiech cez Innsbruck a Landshut, kde sa Karol zastavil u svojej sestry a švagra Jindřicha st. Dolnobavorského, ktorý bol pevnou súčasou lucemburského mocenského bloku.

    Cestu domov po boku mladého princa Karla pravdepodobne využil Vilém z Landštejna na vytvorenie vzájomne vzahu. Oboch spájali spoločné ciele, akými bola snaha o lepšie spravovanie krážovstva a samozrejme aj snaha o svoj vlastný mocenský postup.
    V prvých dňoch vzájomného kontaktu mohla Vilémovi napomáha znalos latinčiny, nakožko sám Karel IV. priznával, že v tom období češtinu zabudol (a nemčinu si osvojoval len krátko počas pobytu u prastrýka Balduina). Vilém túto šancu využil, čo potvrdzuje skutočnos, že Karel ho považoval za sebe blízkeho človeka.


    Po príchode do Prahy 30.10.1333 Karel zistil, že nemá ani patričné sídlo, lebo skoro všetky krážovské majetky boli zastavené. Českí páni, ktorí priviedli následníka do krážovstva pochopili, že sú zodpovední aj za jeho dôstojné fungovanie. Bolo potrebné pre Karla získa patričné kompetencie ako aj príjmy umožňujúce dôstojné postavenie.
    Začiatkom ledna 1334 delegácia na čele s Jánom Volkom navštívila českého kráža v Lucembursku.

    Delegácia pravdepodobne riešila aj otázku postavenia následníka trónu Karla a niektoré zmeny vo funkciach. Ján Volek sa snažil získa krážovu podporu na získanie uvožneného postu olomouckého biskupa. Dá sa predpoklada, že sa rokovalo aj výbere novej berne, čomu Ján Lucemburský určite nebránil, nakožko čas berne mohol spotrebova na uhrádzanie svojich dlhov a vojnových výdajov.

    Príchod následníka trónu Karla do Čiech inicioval výmeny v niektorých úradoch. Peter z Rožmberka sa znovu stal najvyšším komorníkom a Viléma z Landštejna si Karel vybral za nového krážovského podkomořího pre Čechy ako aj Moravu. Následne Ján Volek 10. dubna 1334, aj vďaka podpore od Jána Lucemburského, získal menovanie na post olomouckého biskupa.
    Naopak nespokojným ostal Pertold z Lipé, ktorý očakával získanie uvožneného postu vyšehradského probošta po Jánovi Volkovi. Ján Lucemburský udelil uvožnené vyšehradské proboštvo francúzovi Petrovi de Mortuomari, čo vyvolalo nevôžu pánov z Lipé, ktorí cítili, že strácajú svoje predchádzajúce neohrozené postavenie.

    Oslabenie postavenia postihlo aj Oldřicha Pluha z Rabštejna, ktorý v minulosti držal v svojich rukách viacero funkcii súčasne, napr. aj úrad podkomořího. Ostala mu len funkcia nejvyšího sudího. Bol asi príliš prepojený na Jána Lucemburského, čo mohlo by brzdou Karlovým plánom. Nedajú sa vylúči ani negatívne spomienky Karla na detský pobyt na Křivokláte, ktorý vtedy ovládal práve pán Oldřich.

    Vilémovi sa podarilo získa jeden z najvplyvnejších mocenských úradov, ktorý poskytoval nové možnosti, ale skrýval aj riziká, silne závislé nie len od schopnosti pána podkomořího, ale aj od politickej a hospodárskej situácie v krážovstve.
    Funkciu nejvyšího královského podkomořího je možné so zjednodušením zrovnáva s funkciou ministra financií, aspoň z hžadiska spravovania krážovského majetku. Získavanie dostatku financií pre kráža nebolo jednoduchou úlohou, aj keď príjem z kutnohorskej urbury bol vysoký, často krát nestačil a podkomoří musel poskytova peniaze z vlastných zdrojov, ktoré si vyberal neskôr z príjmov krážovskej komory. To znamenalo, že podkomoří musel by sám dos bohatý na poskytnutie hotovosti resp. na ručenie potrebných úverov, aby pokryl potreby krážovstva. Táto finančná činnos bola často riziková a v minulosti napríklad Rajmund z Lichtemburka pri výkone tejto funkcie stratil čas svojho majetku a dlho sa zbavoval dlhov. Získavanie financií od krážovských miest, kláštorov resp. vymáhanie berne nebolo populárnou úlohou. Pri tejto často aj neúprosnej činnosti sa podkomoří často dostával do sporov, ktoré v minulosti vyvrcholili až do násilia, napr. vraždy podkomořího pána Zbyslava z Třeboune.

    Vilém z Landštejna, pri prijímaní úradu podkomořího, pravdepodobne dôveroval svojím a asi aj Rožmberkovým finančným a úverovým schopnostiam, pričom veril, že tieto „investície“ voči mladému následníkovi trónu Karlovi sa mu vrátia. Začal novú kapitolu svojej kariéry, ktorá mu priniesla nie len vyššie postavenie ale aj nové mocenské skúsenosti.

    Použitá literatúra:
    Zdeněk Žalud: „Páni z Landštejna do doby husitské“ Praha 2001
    Jiří Spěváček – „Král diplomat“ Panorama Praha 1982
    František Palacký: Dějiny národu českého II.
    Lenka Bobková: Velké dejiny zemí koruny České – svazek IV.a 1310 – 1402, Paseka 2003
    František Kavka: Karel IV. Historie života velkého vladaře, Mladá fronta 2002
    Zbraslavská kronika CHRONICON AULAE REGIAE, autor vysvetliviek Zdeněk Fiala
    Ján Urban: „Lichtemburkové – Vzestupy a pády jedného panského rodu“ NLN 2003
    Dostupné internetové dokumenty: Centrum medievistických studií, Regesta Imperii a ďalšie.

    Celý článek | Komentáře: 1 | Přidat komentář | Záložky:
    Informační e-mailVytisknout článek

    Naše knihy
    Přemysl Otakar II.


    Záviš z Falkenštejna
    Kalendář šermířských akcí
    Kalendář
    <<  Prosinec  >>
    PoÚtStČtSoNe
        1 2 3
    4 5 6 7 8 9 10
    11 12 13 14 15 16 17
    18 19 20 21 22 23 24
    25 26 27 28 29 30 31

    Hus 2015 VOJSKO.net - �eskoslovensk� i sv�tov� zbran� a vojensk� technika Husit� - Kto� js� bo�� bojovn�ci via historia Putov�n� Hrocha