Od roku 1327 začal Vilém z Landtejna častejie sprevádza Jána Lucemburského na jeho cestách mimo územia Českého krážovstva, pričom získaval komplexnejí pohžad na jeho konanie v rámci európskej politiky ako aj na spôsob vyuívania prostriedkov plynúcich z Čiech. Vilém začal detailnejie chápa súvislosti rískej politiky a hracie monosti českých krážov. Sám sa stal súčasou mocenského mechanizmu presadzovania lucemburských záujmov v európskom politickom priestore. Zahranično-politické ciele Jána Lucemburského mali vplyv aj na rozhodovania v rámci českého krážovstva, pričom aj Vilém z Landtejna ako spolupracovník kráža musel tieto ciele akceptova.
Typickým príkladom je napr. udelenie patronátneho práva nad kostolom vo Vodňanoch klátoru v Schlägli. Vilém z Landtejna udelil toto privilégium 2. června 1327, na základe rozhodnutia českého kráža. Udelenie vykonal na svojom obžúbenom hrade Hluboká ( Frohburg, ktorý mal v zástave ), pod ktorý patrilo aj podacie právo pre kostol vo Vodňanoch.
Prirodzená otázka, prečo bolo potrebné toto patronátne právo udeli práve zahraničnému klátoru, keď o mnoho bliie sa nachádzali domáce klátory?
Vysvetlenie je žahie pochopitežné práve pri pohžade na zahraničné ciele českého kráža. Klátor v Schlägli ( v blízkosti českých hraníc ) bol počas bojov o titul rímskeho kráža medzi źudovítom Bavorským a Fridrichom Habsburským značne pokodený a blízko zániku. O jeho záchranu sa medzi inými usilovali darmi aj romberkovci, ale hlavne ho podporovali dolnobavorskí vojvodovia Jindřich II. Starí ( budúci manel Markéty - dcéry Jána Lucemburského ) a jeho brat Oto IV.
Pri postupne chladnúcich vzahoch Jána Lucemburského s rímskym krážom źudovítom Bavorským bolo juné Bavorsko dôleité ako spriatelená krajina a most do Tirolska, kam smerovala ďalia mocenská expanzia českého kráža. Podpora klátora v Schlägli preto bola podporou juho-bavorských vojvodov so sekundárnym ciežom, zaisti si ich podporu a monos prechodu z českého územia k Tirolsku a Korutánsku.
V podpore Jindřicha starieho Dolnobavorského sa angaoval aj Peter z Romberka, o čom svedčia aj dloby Jindřicha voči Petrovi. V roku 1328 je deklarovaných viacero dlôb napr. dlh 260 kôp groov za vojenskú pomoc a pomoc pri splácaní pevnosti Hirstein, ktorú odkúpil Jindřich Dolnobavorský od Oldřicha z Leuchtemberka.
Obaja nai vítkovci podporovali zahraničné aktivity Jána Lucemburského nie len vlastnými pôičkami, ale občas museli k vežkým finančným zárukám získa aj záruky ďalích významných žachticov.
Napr. Jiří Spěváček uvádza, e začiatkom roku 1328 obdral Jindřich Korutánsky sžub niektorých českých pánov zaručujúcich záväzky Jána Lucemburského. Jednalo sa asi o záväzky pánov: Mikuláa II. Opavského, Jindřicha st. aj ml. z Lipé, Jeka z Kravař, Benea z Vartemberka a Jeka z Michalovic,, ktorých pripojenie k zárukám za českého kráža, si navye vyiadal Jindřich Korutánsky od Viléma z Landtejna a Otu z Bergova na rokovaní v Meráne na jeseň roku 1327. Je moné sa domnieva, e Vilém musel v roku 1327 a 1328 rokova s týmito pánmi a presviedča ich k pripojeniu k zárukám za záväzky Jána Lucemburského. Nie vade asi bola vysoká ochota k podobným záväzkom, napr. prísžub od Mikuláa Opavského sa podarilo získa a 30. července 1328.
V európskej politike roku 1328 dominoval vyostrujúci sa spor źudovíta Bavorského s pápeom Jánom XXII. Rímsky kráž začiatkom tohto roku vstúpil do severného Talianska a následne do Ríma, kde sa nechal korunova za rímskeho cisára aj keď len z rúk z cirkvi vyobcovaného biskupa Jakuba z Castella. Tento proti pápesky orientovaný krok mu nestačil a 18.dubna nechal prehlási Jána XXII. za zbaveného pápeského úradu a za protipápea nechal zvoli minoritského mnícha Petra Rainalducciho z Covary. Tento posledný krok cisára bol nerealistický a ním dosadený pápe sa napokon vzdal funkcie, čo znamenalo neodpustitežné nepriatežstvo s Jánom XXII.
Tento sa na odvetu snail vyvola vožbu nového rímskeho kráža. Volebné zhromadenie bolo pripravované na 31.května 1328 a lucemburgovci ( Ján a Balduin ) cítili ancu pre prípadnú kandidatúru Jána Lucemburského. Začali tlači na Jána XXII., aby jeho kandidatúru podporil. Pápe nebol naklonený takejto vožbe a keďe neexistoval iný veobecne akceptovatežný protikandidát źudovíta Bavorského, tak sa volebný snem v plánovanom termíne ani nekonal.
Český kráž ostal doma v Lucembursku a rieil problémy s hraběnkou Lorretou Sponheimskou, ktorá zajala jeho prastrýka Balduina ( územné spory ) a zároveň pripravoval vojenský kontingent na podporu francúzskeho kráža v boji proti rebelom vo Flandroch.
Nový termín rískeho snemu bol určený na 15. listopad, ale ani tento termín sa nenaplnil, lebo 15. záři 1328 zomrel jeden z kurfirstov - mohučský arcibiskup. Balduin Lucemburský, neobyčajne chtivý rozirovania svojej moci, si obratným postupom získal na svoju stranu mohučskú kapitulu, ktorej členovia si Balduina vyiadali u pápea za svojho arcibiskupa. Pápe Jan XXII. tieto snahy ignoroval a menoval mohučským arcibiskupom Jindřicha z Virneburgu, synovca rovnomenného kolínskeho arcibiskupa. Arcibiskup Balduin sa postavil pápeovi na odpor a tým predurčil, e lucemburský rod sa znovu priklonil k spolupráci s źudovítom Bavorským.
Ján Lucemburský musel svoju pripravovanú osobnú účas na vojne s Flandrami zrui, nakožko bol v červenci 1328 súrne volaný do Čiech riei konflikt na rakúskej hranici, pričom francúzskemu krážovi nechal pre vojnu s Flandrami k dispozícii svoj vojenský kontingent.
Latentný pohraničný konflikt na rakúsko-českomoravskom pomedzí prerástol na otvorený konflikt medzi Jindřichom z Lipé a habsburskými vojvodami. Českého kráža nebolo treba vežmi presviedča k boju, rád vyuil príleitos proti nenávidenému Fridrichovi Sličnému. Rýchlo v Čechách zozbieral pribline 2300 ozbrojencov, presunul sa na junú Moravu a zaútočil na rakúske opevnené mestá v blízkosti moravského pomedzia. Počas bojov iadal o ďalie posily, ktoré sa postupne začali schádza. Rakúska strana nemala síl na silnejí odpor aj vďaka vnútorným rozporom medzi habsburgovcami, kedy proti svojím bratom vystúpil vojvoda Oto, ktorý poadoval väčí podiel na moci. Revoltu Ota, najmladieho z rakúskych vojvodov, podporil aj uhorský kráž Karol Robert, ktorý taktie vtrhol do Rakúska a zároveň si vynucoval územné ústupky. Situácia habsburgovcov bola neudratežná a začali rokova o mieri. Mierové rokovania s Karolom Róbertom sa podarilo rýchlo ukonči. Rokovania s Jánom Lucemburským boli komplikované aj vďaka osobnej animozite českého kráža a Fridricha Sličného. Pri príchode na prvé rokovanie sa Jánovi Lucemburskému nepozdával spôsob odpovedi na jeho pozdrav zo strany Fridricha Sličného. Urazene odiiel z rokovaní a rakúski vojvodovia museli iada o nové rokovania. Nakoniec sa podarilo mier uzavrie a Ján Lucemburský vrátil dobyté mestá za vysokú úhradu.
Boja chtivý český kráž mal k dispozícii zozbierané vojsko a bolo asi pre neho hriechom len tak ho rozpusti. Vyuil monos podpori kríovú výpravu proti Litve, začatú Rádom nemeckých rytierov.
Príčinou vojenského zákroku bolo pretrvávajúce napätie v Pobaltí medzi litevským knieaom Gedyminom ( podporovaným rodinne spriazneným požským krážom Vladislavom Lokietkom ) a Rádom nemeckých rytierov, ktorý vyuíval kadú príleitos na svoju expanziu. Ján Lucemburský udroval priatežské kontakty s predstaveným tohto rádu Wernerom von Ochseln a výprava mu umoňovala tiahnu cez sliezske vojvodstvá, kde zároveň upevňoval svoj vplyv. Formálne bol český kráž stále vikárom nemeckej ríe a tým aj kompetentným vojensky riei jej problémy.
Českí páni neboli priamo povinní zúčastni sa vojenských akcií, ktoré nesúviseli s obranou ich krážovstva, ale nebolo aké ich presvedči na účasti vo výprave. S kríovou výpravou sa spájalo získanie odpustkov, vykonanie rytierskych činov a samozrejme aj zisk z koristi.
Výpravy sa zúčastnili vetci významní českí páni a medzi nimi aj nai vítkovci Peter z Romberka a Vilém z Landtejna.
Pre Viléma to bola príleitos si zlepi renomé, keď sa pravdepodobne z rodinných dôvodov nezúčastnil bitky pri Mühldorfe v roku 1322. Účas bola pre neho aj vecou prestíe, nakožko sa výpravy okrem kráža Jána zúčastňovalo mnoho popredných knieat z ríe.
Česká výprava začala 6. prosince 1328 odjazdom z Prahy, cestou sa zastavila vo Vratislavi, kde bolo potrebné riei rozpory meanov s biskupom Nankerom a následne pokračovala na zhromadisko do Královca. V únoru 1329 bolo podpísané prímerie s požským krážom Vladislavom Lokietkom, umoňujúce bezproblémový postup proti Litve. Ciežom výpravy bolo preniknú do starej časti Litvy. Urputné boje sa viedli o pevnos Medelvageln. Táto sa vzdala a po smrti jej veliteža, ktorý bol údajne viac ako dvojmetrovým obrom. Následne hrozila zajatým pohanským litevcom poprava, pred ktorou ich zachránil český kráž, pod podmienkou prijatia kresanského krstu.
Výprava sa musela predčasne vráti, lebo požský kráž nedodral prímerie a napadol územie Rádu. Podcenil situáciu, lebo pri spätnom aení kríová výprava dobyla územie Dobřínska a Mazovska, o ktoré sa český kráž rozdelil s Rádom nemeckých rytierov. Podpisu dotyčnej zmluvy sa 2. dubna 1329 ako svedkovia zúčastnili aj Petr z Romberka a Vilém z Landtejna.
Cestou z Litvy sa česká výprava znovu zastavila vo Vratislavi, kde Ján Lucemburský prinútil ďaliu skupinu sliezkych knieat zloi lénnu prísahu.
Po ukončení výpravy sa český král v Čechách dlho nezdral a u v červnu 1329 odchádza z Prahy do Lucemburska. Vládou v Čechcách poveril Jindřicha z Lipé mladieho.
Vilém si v tomto období asi vymenil úlohy s Petrom z Romberka a Vilém namiesto Petra často nasleduje kráža aj do zahraničia, kde slúil krážovi a zároveň zastupoval záujmy vítkovcov.
Ján Lucemburský po odchode z Čiech musel riei nahromadené spory v Lucembursku, popri tom navtívil francúzskeho kráža Filipa VI. a znovu sa začal aktívne zapája do diania v ríi.
Podža zachovalých dokumentov 16. a 17. března 1330 prebiehali v Lucembursku rokovania medzi Rádom nemeckých rytierom a českým krážom o odstúpení druhej polovice Dobřýnska v prospech Rádu. Ako svedok je na podpise zmluvy znovu uvedený aj Vilém z Landtejna.
Tento dokument svedčí Vilémovom sprevádzaní českého kráža v ríi. V tomto období spolu s Bernardom z Cimburka, Těmom z Koldic a Otom z Bergova sa stal pravdepodobne členom uieho dvora Jána Lucemburského.
Český kráž systematicky stupňoval svoje úsilie získa po smrti Jindřicha Korutánskeho jeho krajiny Korutánsko a Tirolsko. O ich zdedenie mali záujem ale aj habsburgovci a významné slovo ( právo odúmrtia ) mal prirodzene cisár źudovít Bavorský. Ján vyuíval svoje postavenia zmierovateža v spore medzi cisárom a pápeom Jánom XXII., kde sa snail vystupova ako nezávislá autorita a popri tom zbiera zisky od oboch strán.
źudovít Bavorský plánoval ďaliu výpravu do Talianska, pričom deklaroval aj účas českého kráža. Pre zaistenie svojich aktivít na Apeninskom polostrove potreboval zabezpeči svoje postavenie doma v nemeckých krajoch, kde mal za chrbtom habsburgovcov. Títo boli síce oslabení úmrtiami bojovného Leopolda a Fridricha Sličného ako aj ochrnutím ( otravou ) Albrechta Habsburského, ale stále znamenali pre cisára nebezpečenstvo. Cisár v snahe získa na svoju stranu pri monom konflikte s habsburgovcami Jindřicha Korutánskeho uzavrel s ním 6. února 1330 dohodu, ktorou potvrdzoval jeho dcéram resp. ich manelom právo na dedičstvo Jindřichových lén, pričom si ale vymedzil právo schválenia.
Ján Lucemburský predpokladal, e sprostredkovaním mieru medzi cisárom a habsburgovcami získa priazeň oboch strán a akceptáciu svojich záujmov v Korutánsku a Tirolsku. Aktívne začal jednania s habsburgovcami, pričom dohody o priatežstve a pomoci mali pomôc aj zbliovaniu habsburgovcov s cisárom. Zmluvu sa podarilo uzavrie 9. května 1330 v Landau, pričom pre zblíenie vzahu s habsburgovcami bol dohodnutý sobá vojvodu Ota s Annou, dcérou Jána Lucemburského.
Český kráž po ukončení rokovaní s habsburgovcami odiiel do Poissy u Paría, kde s sa snail vyriei svoje spory s Eduardom z Baru za pomoci francúzskeho kráža, s ktorým mal blízky vzah. Medzi tým večne nespokojný Oto Habsburský znovu ohrozoval ozbrojenými zrákami cisára v Alsasku a lucemburgovci znovu pomáhali uzmierova obe strany. Cisára sa podarilo úspene zmieri s habsburgovcami 6. sprna 1330.
Vyjednávač Ján Lucemburský získal za odmenu 7200 hrivien striebra a viaceré mestá a hrady do zástavy ( niektoré tieto zástavy súviseli ete aj s odmenu za pomoc v bitke pri Mühldorfe ).
Na prvý pohžad sa diplomatické úspechy lucemburgovcov javili ako ich víazstvo. Tradovalo sa, e bez Jána Lucemburského sa neuzavrie iadny mier.
Zo strategického hžadiska bolo uzmierovanie źudovíta Bavorského s Otom Habsburským fatálnou chybou. Obaja diplomatickí liiaci Ján ako aj Balduin plne nedocenili, e po uzmierení s Otom Habsburským u cisára doma nik neohrozuje viac ako práve lucemburgovci. Cisárovi asi neulo koketovanie lucemburgovcov s pápeom v roku 1328, ciežom ktorého bola kandidatúra Jána za moného nástupcu źudovíta Bavorského.
Pre lucemburgovcov bolo nepriatežstvo witellsbachovcov a habsburgovcov ideálnym stavom, kedy mohli by jazýčkom na váhach. Keby sa drali v politike osvedčeného princípu Divide at Impera mohlo ma ich následné expanzívne úsilie väčie ance na úspech.
Zdanlivé dobré vzahy Jána Lucemburského s cisárom mali vplyv aj na ukončenie rokovaní Jána s Jindřichom Korutánskym v Innsbrucku a dňa 16. září 1330 sa v Meráne konečne mohla kona svadba deväročného Jána Jindřicha, syna Jána Lucemburského, s dvanásročnou Markétou dcérou Jindŕicha Korutánskeho. Svadba bola podporená radou zmlúv a záväzkov, ktoré stáli lucemburgovcov ohromné finančné náklady, pričom ziskom mali by územia Jindřicha Korutánskeho, nakožko jeho druhá dcéra Adléta bola mentálne nesvojprávna a jedinou reálnou dedičkou bola práve Jánova snacha Markéta. Do týchto záväzkov bol ako ručitež zahrnutý spolu s ďalími českými pánmi aj Vilém z Landtejna.
Freska z rytierskej sály hradu Runkelstein, na ktorej je údajné zobrazená Markéta Maultausch

Po svadbe v Innsbrucku sa český kráž presunul so synom do Tridentu, ktorý bol bránou do severného Talianska, kam smerovali jeho ďalie aktivity. Tu dostihla Jána správa o úmrtí jeho manelky Eliky Přemyslovny. Zaneprázdnený Ján nemal čas na odchod na pohreb do Čiech a preto na počes svojej manelky nechal slúi len smútočnú tryznu.
Začiatkom listopadu 1330 prili za Jánom Lucemburským poslovia mesta Brescie a iadali ho o ochranu proti ich ohrozovatežovi veronskému a padovskému vladárovi Mastinovi della Scala.
Pre nové talianské aktivity nemal Ján Lucemburský dostatočne vyrokované politické zázemie u cisára ani u pápea, pričom aj jeho finančná hotovos bola nedostatočná, nakožko bol nútený si vypoiča 5.000 zlatých od svojej sesternice Beatrix, manelky Jindřicha Korutánskeho.
Český kráž, stále veriaci v svoje diplomatické schopnosti a vzahy, podcenil záludnos talianskeho prostredia a reakcie na potenciálne príliný nárast svojej moci, a napriek tomu odtartoval talianske dobrodrustvo lucemburgovcov vstupom do Brescie dňa 31. listopadu 1330.
Tieto talianske aktivity Jána Lucemburského boli asi tým prekročením Rubikonu, kedy sa cisár cítil ohrozovaný zo strany českého kráža, ktorý svojou mocenskou expanziou vytváral ucelenú skupinu ním kontrolovaných území od Čiech, juné Bavorsko, Tirolsko a tajersko a k Taliansku.
Cisár, ako protireakciu, sa rozhodol za chrbtom lucemburgovcov uzavrie s Otom Habsburgským tajnú dohodu o budúcom rozdelení dedičstva po Jindřichovi Korutánskom, ktorá bola podpísaná 26.listopadu 1330, pričom severné Tirolsko mal dosta cisár a zvyné územia habsburgovci. Prípadný odpor českého kráža mal by zlomený zbraňami, preto źudovít Bavorský začal pripravova iriu protičeskú koalíciu.
Na začiatku sa Jánovi Lucemburskému v Taliansku neuveritežne darilo, prichádzali za ním predstavitelia ďalích miest so iadosou o ochranu a ponúkali mu, aby sa stal ich signorom - ochrancom. Niektorí povaovali českého kráža za zástupcu cisára, ďalí ho pokladali za blízkeho pápeovi. V krátkom čase sa pod správou Jána Lucemburského ocitli mestá Bergamo, Bobbio, Como, Novara, Pávia, Vercelli, Cremona, Borgo san Donnino, Bologna, Mantova, Modena, Lucca, Parma, Piacenza, Reggio a Verona.
V Taliansku začalo ale postupne opadáva počiatočné nadenie z českej vlády vďaka koristníckej politike českého kráža ako aj intrigám ostatných mocenských skupín v Taliansku. Svoje záujmy tu mal cisár źudovít Bavorský, pápe Ján XXII., francúzsky kráž Filip VI., neapolský kráž Karol z Anjou ako aj významné talianske rody.
Proti Jánovi Lucemburskému sa začala vyostrova situácia v samotnej nemeckej ríi. źudovít Bavorský zvolal rísky smen do Norimberka, ktorý odsúdil počínanie českého kráža a uzniesol sa, aby Oto Habsburskýy, menovaný rískym vikárom, spolu s uhorským krážom Karolom Róbertom vyhlásili vojnu českému krážovstvu.
Ján Lucemburský pochopil, e ako prvého sa musí snai upokoji cisára. Počas svojej neprítomnosti potreboval v Taliansku zástupcu a preto povolal začiatkom roku 1331 z Lucemburska svojho najstarieho syna Václava - po birmovke Karola, ktorý bol niekožko mesiacov v Lucembursku na výchove u svojho prastrýka Balduina.
Karol mal v správe najprv mestá, ktoré mali ma lucemburgovci dedične t.j. Bergamo, Luccu, Modenu a mono aj Parmu a následne, keď Ján v červnu 1331 opustil Parmu, prevzal Karol správu celého lucemburského panstva v Taliansku. Otec mu ako poradcu pridelil źudovíta Savojského, svokra vodcu jedného z najvplyvnejích talianskych rodov Azza Viscontiho.
Ján Lucemburský spoliehajúci sa na svoju výrečnos, sa pokúsil dohodnú s cisárom koncom června 1331 v Regensburgu ( Řezno ), kde 22 dní medzi sebou rokovali. Zdanlivo to vizeralo, e sa podarilo roztrku zaehna, cisár uznal lucemburskú signoriu 9 miest v Taliansku, ktorú ale mal právo vykúpi. Na rokovaniach bolo zároveň rieené rozdelenie dolnobavorského územia medzi zaom českého kráža Jindřichom st. Dolnobavorským, jeho bratom Otom a jeho bratrancom Jindřichom ml. Dolnobavorským. Jindřich st. Dolnobavorský získal stred územia okolo Landshutu a Straubingu, územie ktoré nesusedilo s českým krážovstvom ani s Tirolskom. U tento výsledok signalizoval zámer cisára rozbi lucemburgovcom ich priame prepojenie na Tirolsko a signalizoval, e źudovít Bavorský ide ciežavedome oslabova ich expanzívne snaenie.
Napriek dohode cisára s českým krážom sa uhorský kráž a rakúsky vojvoda Oto pokúsili o vojnu proti Čechám. Na začiatku konflikt neprerástol rozmery drobných bojov, ktoré zatiaž zvládala česká žachta aj sama. Ján plánoval cestu do Francúzska, ale na naliehanie z Čiech sa rozhodol riei neodkladné záleitosti českého krážovstva. Pôvodne chcel Ján vetko vyriei bez nutnosti cestova a do Prahy a preto zvolal dvorský snem do Domalíc. Tu vydal český kráž viacero listín a ako zvyčajne poadoval výber novej berne, aby aspoň čiastočne vykryl svoje obrovské výdaje.
Ján Lucemburský priiel na snem 17. srpna 1331 a zo dňa 19. srpna 1331 sa zachoval dokument, ktorým kráž odňal svoje predchádzajúce darovanie pre Vilémovi z Landtejna. Jednalo sa o 8 dedín medzi Suicami a Horaďovicami spolu so zástavou cla v Hartmaniciach.
Tento dar dostal Vilém pravdepodobne za svoje predchádzajúce sluby Jánovi Lucemburskému v období pred konaním Domalického snemu. Pôvodní majitelia Břevnovský klátor a aj páni z Bavorova, ktorí dostávali z týchto majetkov platy, asi vyuili snem, aby sa ohradili proti venovaniu týchto majetkov Vilémovi. Český kráž keďe potreboval veobecnú podporu pri vymáhaní berne a zároveň Vilém nepatril medzi jeho najbliích obžúbencov, zruil darovanie z dôvodu svojej neznalosti pôvodnej majetkovej situácie. Nie je známa iadna náhrada pre Viléma z Landtejna.
Vilém bol asi sklamaný, ale osobne predpokladám, e vyuil danú situáciu aspoň na vyiadanie si Jánovho prísžubu budúcej náhrady pôvodného daru. Takýto sžub mu nemohol kráž odmietnu, nakožko Vilém patril medzi významných ručitežov jeho dlhov a zároveň zástupcom rodu vítkovcov, ktorých vplyv po smrti Jindřicha st. z Lipé roku 1329 narastal. Domnievam sa, e Vilém ako budúcu náhradu za nepodarený dar poadoval zdedenie Novohradského panstva po potomkoch svojho strýka Smila z Nových Hradov. Tento majetok mal pre Viléma väčí význam, nakožko sa jednalo o strategický rodinný majetok priamo susediaci s jeho vlastnými majetkami.
Počas snemu Ján dostával správy o vpáde nepriatežských vojsk na Moravu, preto musel zmeni svoje plány a odís do Prahy riei ochranu krážovstva. V Prahe sa správy o napadnutí Moravy nepotvrdili, a český kráž sa rozhodol poiada o schôdzku s Karolom Róbertom. Čas čakania na odpoveď Ján vyuil rieením situácie v Sliezsku, kde sa vyhrotili spory o dedičstvo po vojvodovi Přemyslovi Hlohovskom. Český kráž Hlohovsko vojensky obsadil, pripojil k Vratislavsku a Přemyslových bratov finančne odkodnil. Zozbierané vojsko vyuil aj na zásah do pokračujúcich bojov Rádu nemeckých rytierov s požským krážom Vladislavom Lokietkom. Po správe o kritickej situácii na junej Morave Ján rýchlo odtiahol na Moravu. Priamy vojenský konflikt s uhorským a rakúskym vojskom sa nakoniec nekonal pre nezhody spojencov. Po odchode uhorského vojska domov Ján prenechal rieenie konfliktu vojsku pod vedením Jindřicha ml. z Lipé a pred svojim odchodom z Čiech vymenoval za hajtmana svojho obžúbenca Oldřicha Pluha z Rabtejna.
Zbraslavská kronika uvádza, e českého kráža pri odchode z Prahy sprevádzal vežmi malý doprovod (nehodný kráža), preto predpokladám, e Vilém z Landtejna ostal v Čechách a u nesprevádzal kráža do Francie. S tým môe korepondova aj informácia o domácich stykoch Viléma z Landtejna s Rádom kriovníkov s červenou hviezdou, ktorým asi v tomto období Vilém poskytol patronátne právo nad kostolom v Lidéřoviciach ( Potvrdenie tohto práva vystavil olomoucký biskup Hynek 25. května 1332 ).
Ján Lucemburský sa cestou musel zastavi vo Frankfurte nad Mohanom, kde s pomocou strýka Balduina uzavrel vo Frankfurte nad Mohanom 19. prosince 1331 ďaliu zmluvu s cisárom źudovítom Bavorským, upresňujúcu jeho postavenie v Taliansku. Tesne pred Novým rokom u bol v Paríi, kde sa usiloval presvedči francúzskeho kráža, aby pomohol u pápea vyjedna čo najlepie podmienky pre českú signoriu v Taliansku. Počas pobytu sa podarilo Jánovi dosiahnu uie zblíenie svojho rodu s rodom Valois, zasnúbením Jánovej dcéry Jitky s najstarím synom francúzskeho kráža Jánom Normanským budúcim francúzskym krážom Jánom II.
Ján Lucemburský sa dlhí čas usiloval o osobné stretnutie s pápeom ohžadom svojej signorie, ale neústretový postoj pápea znovu nútil českého kráža o zblíenie s cisárom a zároveň nútil k uzavretiu mieru s habsburgovcami. Listinou z 12. března 1332 vydanou v Paríi udelil Ján plnú moc pre posúdenie viny v rámci sporu s habsburgovcami svojmu strýkovi Balduinovi a cisárovi źudovítovi Bavorskému. Situácia ale dopadla inak. Moravskí páni pod vedením Jindřicha ml. z Lipé viedli zákodnícku vojnu na rakúskej hranici a rozhodli sa o hlbí vpád do rakúskeho územia. Pri tomto výpade padli do pasce, ktorú im pripravila rakúska strana a dňa 11. března 1332 boli pri Mailberku na hlavu porazení, pričom na poli ostalo veža českých rytierov a vodcovia Jindřich ml. z Lipé spolu s bratom Jánom padli do zajatia. Prímerie sprostredkovali 15. března 1332 saský vojvoda Rudolf a jeho brat Albrecht pasovský biskup. Pri následných rokovaniach s habsburgovcami v červnu vo Viedni zastupovali českého kráža samotní českí páni ( Ján Lucemburský dojednával vojenskú pomoc pre svoju signoriu v Taliansku ) a pre České krážovstvo vyplynula z tejto poráky strata mnohých predchádzajúcich výbojov. Rakúsku boli vrátené mesta Weitra, Eggenberg, Lava a Uhorsku boli vrátené hrady Holíč a Branč.
Zmenou vlastníctva Weitry sa majetky Viléma z Landtejna znovu stali pohraničnými majetkami ,čo znovu prináalo spory ohžadom presného vymedzenia hranice.
Porákou pri Mailberku zároveň padol mýtus o neporazitežnosti pánov z Lipé. Český kráž stratil viaceré územia a zároveň bolo potrebné zajatých pánov draho vykúpi. Navye pri mierových rokovaniach s habsburgovcami bol prisžúbený sobá českého kráža s Elikou dcérou Fridricha Sličného, jeho dávneho nepriateža, ktorá navye trpela tuberkulózou. Sobá sa darilo Jánovi Lucemburskému odklada hlavne vďaka problémom s pápeským dipenzom. Pravdepodobne vetky tieto nepríjemnosti zníili nekritickú náklonnos Jána Lucemburského k pánom z Lipé.
Situácia českého kráža bola čoraz komplikovanejia, Ján Lucemburský musel hasi problémy nie len v talianskej signorii ale navye cisár znovu vyuil situáciu na útok proti Jindřichovi st. Dolnobavorskému. Cisár podporoval rozpory dolnobavorských vojvodov s ciežom čo najviac oslabi silu Jindřcha st. a otvorene sa postavil na stranu jeho odporcov, keď pomáhal oblieha Straubing (trubina) Jindřichovo sídlo. Aj s tohto dôvodu bol Ján Lucemburský nútený v srpnu 1332 znovu spolu so svojím strýkom Balduinom Trevírskym rokova s cisárom v Norimberku, aby upustil od útokov na trubinu. Rokovania boli ukončené záväzkom obojstranného mieru a priatežstva, ktorý bol podpísaný 24. srpna 1332, pričom ako svedkovia za českú stranu sú uvedení Těma z Koldic, Vilém z Landtejna, Jindřich z Lipé ml., Oto z Bergova a Oldŕich Pluh z Rabtejna.
V Taliansku proti lucemburskej dŕave vznikla liga spojencov, feudálov ktorým nevyhovoval vládca obmedzujúci ich záujmy. Mladého Karla opustil aj jeho poradca Ludvík Savojský. Napriek aktívnemu odhodlaniu následníka Karla, ktorý dokázal porazi vojsko ligistov 25. listopadu u San Felice, sa panstvo lucemburgovcov zmenovalo. Jánovi Lucemburskému sa predsa len podarilo dohodnú návtevu u pápea ohžadom talianskej signorie. Rokovania ale priniesli len čiastočný úspech a preto sa francúzsly kráž Filip VI., nespokojný s výsledkom, rozhodol priamo vojensky podpori Jána Lucemburského. Český kráž získal vojenský zbor, s ktorým tiahol na pomoc svojmu synovi do Talianska, kde sa pridali aj jednotky pápeského legáta. Lucembursko-francúzsko-pápeské vojsko po vstupe do Talianska nemalo monos v otvorenom poli zvies bitku. Ligisti sa na začiatku vyhýbali rozhodujúcej bitke a nechali nepriatežskú armádu vyčerpa sa dobývaním pevných miest Pávie, Milána a Bergama. Financie lucemburskej koalícii rýchlo dochádzali a bolo len otázkou času, kedy začnú túto koalíciu opúa jednotlivé jednotky.
Praktický koniec anciam lucemburskej koalície priniesla ich poráka 14. dubna 1333 u Pávie. 18. srpna 1333 opustil následník českého trónu Karel Taliansko a odiiel z rozhodnutia svojho otca do Merána, kam ho poslal jeho otec dojedna nové podmienky splácania svojich finančných záväzkov (pôvodne definované splátky vôbec neboli dodriavané).
Na rokovanie do Merána prila aj delegácia 6 českých pánov, ktorí sa mali zúčastni rokovaní a zároveň mali by ručitežmi novej dohody o splátkach. Delegáciu viedol Karlov nevlastný strýc Ján Volek a ďalími účastníkmi boli Peter z Romberka, Vilém z Landtejna, Jindřich z Lipé ml., Těma z Koldic a Oto z Bergova.
Komplikované rokovania ohžadom zabezpečenia splácania staro-nového dlhu 40.000 hrivien striebra sa podarilo ukonči, ale delegácia českých pánov asi vyuili stretnutie s následníkom trónu, aby ho presvedčili na návrat do Čiech a uja sa vládnutia v krážovstve, ktoré upadalo bez priamej vlády.
Hlavnými iniciátormi presviedčania mladého Karla na návrat domov boli asi Peter z Romberka a Ján Volek, ktorí verili e tým posilnia svoje mocenské postavenie. Cestu Karla do Čiech bolo potrebné vysvetli ( necha odsúhlasi ) Jánovi Lucemburskému. Do Parmy za krážom pravdepodobne ili Ján Volek s Jindřichom ml. z Lipé a mono aj Peter z Romberka, ktorí mali najblií vzah s krážom.
Po rokovaní sa česká delegácie s Karlom odobrala z Merána do Čiech cez Innsbruck a Landshut, kde sa Karol zastavil u svojej sestry a vagra Jindřicha st. Dolnobavorského, ktorý bol pevnou súčasou lucemburského mocenského bloku.
Cestu domov po boku mladého princa Karla pravdepodobne vyuil Vilém z Landtejna na vytvorenie vzájomne vzahu. Oboch spájali spoločné ciele, akými bola snaha o lepie spravovanie krážovstva a samozrejme aj snaha o svoj vlastný mocenský postup.
V prvých dňoch vzájomného kontaktu mohla Vilémovi napomáha znalos latinčiny, nakožko sám Karel IV. priznával, e v tom období četinu zabudol (a nemčinu si osvojoval len krátko počas pobytu u prastrýka Balduina). Vilém túto ancu vyuil, čo potvrdzuje skutočnos, e Karel ho povaoval za sebe blízkeho človeka.
Po príchode do Prahy 30.10.1333 Karel zistil, e nemá ani patričné sídlo, lebo skoro vetky krážovské majetky boli zastavené. Českí páni, ktorí priviedli následníka do krážovstva pochopili, e sú zodpovední aj za jeho dôstojné fungovanie. Bolo potrebné pre Karla získa patričné kompetencie ako aj príjmy umoňujúce dôstojné postavenie.
Začiatkom ledna 1334 delegácia na čele s Jánom Volkom navtívila českého kráža v Lucembursku.
Delegácia pravdepodobne rieila aj otázku postavenia následníka trónu Karla a niektoré zmeny vo funkciach. Ján Volek sa snail získa krážovu podporu na získanie uvožneného postu olomouckého biskupa. Dá sa predpoklada, e sa rokovalo aj výbere novej berne, čomu Ján Lucemburský určite nebránil, nakožko čas berne mohol spotrebova na uhrádzanie svojich dlhov a vojnových výdajov.
Príchod následníka trónu Karla do Čiech inicioval výmeny v niektorých úradoch. Peter z Romberka sa znovu stal najvyím komorníkom a Viléma z Landtejna si Karel vybral za nového krážovského podkomořího pre Čechy ako aj Moravu. Následne Ján Volek 10. dubna 1334, aj vďaka podpore od Jána Lucemburského, získal menovanie na post olomouckého biskupa.
Naopak nespokojným ostal Pertold z Lipé, ktorý očakával získanie uvožneného postu vyehradského probota po Jánovi Volkovi. Ján Lucemburský udelil uvožnené vyehradské probotvo francúzovi Petrovi de Mortuomari, čo vyvolalo nevôžu pánov z Lipé, ktorí cítili, e strácajú svoje predchádzajúce neohrozené postavenie.
Oslabenie postavenia postihlo aj Oldřicha Pluha z Rabtejna, ktorý v minulosti dral v svojich rukách viacero funkcii súčasne, napr. aj úrad podkomořího. Ostala mu len funkcia nejvyího sudího. Bol asi príli prepojený na Jána Lucemburského, čo mohlo by brzdou Karlovým plánom. Nedajú sa vylúči ani negatívne spomienky Karla na detský pobyt na Křivokláte, ktorý vtedy ovládal práve pán Oldřich.
Vilémovi sa podarilo získa jeden z najvplyvnejích mocenských úradov, ktorý poskytoval nové monosti, ale skrýval aj riziká, silne závislé nie len od schopnosti pána podkomořího, ale aj od politickej a hospodárskej situácie v krážovstve.
Funkciu nejvyího královského podkomořího je moné so zjednoduením zrovnáva s funkciou ministra financií, aspoň z hžadiska spravovania krážovského majetku. Získavanie dostatku financií pre kráža nebolo jednoduchou úlohou, aj keď príjem z kutnohorskej urbury bol vysoký, často krát nestačil a podkomoří musel poskytova peniaze z vlastných zdrojov, ktoré si vyberal neskôr z príjmov krážovskej komory. To znamenalo, e podkomoří musel by sám dos bohatý na poskytnutie hotovosti resp. na ručenie potrebných úverov, aby pokryl potreby krážovstva. Táto finančná činnos bola často riziková a v minulosti napríklad Rajmund z Lichtemburka pri výkone tejto funkcie stratil čas svojho majetku a dlho sa zbavoval dlhov. Získavanie financií od krážovských miest, klátorov resp. vymáhanie berne nebolo populárnou úlohou. Pri tejto často aj neúprosnej činnosti sa podkomoří často dostával do sporov, ktoré v minulosti vyvrcholili a do násilia, napr. vrady podkomořího pána Zbyslava z Třeboune.
Vilém z Landtejna, pri prijímaní úradu podkomořího, pravdepodobne dôveroval svojím a asi aj Romberkovým finančným a úverovým schopnostiam, pričom veril, e tieto investície voči mladému následníkovi trónu Karlovi sa mu vrátia. Začal novú kapitolu svojej kariéry, ktorá mu priniesla nie len vyie postavenie ale aj nové mocenské skúsenosti.
Pouitá literatúra:
Zdeněk alud: Páni z Landtejna do doby husitské Praha 2001
Jiří Spěváček Král diplomat Panorama Praha 1982
Frantiek Palacký: Dějiny národu českého II.
Lenka Bobková: Velké dejiny zemí koruny České svazek IV.a 1310 1402, Paseka 2003
Frantiek Kavka: Karel IV. Historie ivota velkého vladaře, Mladá fronta 2002
Zbraslavská kronika CHRONICON AULAE REGIAE, autor vysvetliviek Zdeněk Fiala
Ján Urban: Lichtemburkové Vzestupy a pády jedného panského rodu NLN 2003
Dostupné internetové dokumenty: Centrum medievistických studií, Regesta Imperii a ďalie.