Středověk
Dnes je: 20. 11. 2017  | Hlavni strana | Seznam rubrik | Odkazy | RSS | Forum |  
Hlavní menu
Novinky
05.02.2017: Rodokmen
Po dlouhé době rodokmen: Páni z Pardubic

17.04.2016: Jakub Kon(e)ček z Prus
Nižší moravský šlechtic, v závěru života majitel zdouneckého panství

28.02.2016: Maršík z Radovesic
Poslední komentáře
  • Nechci se Vás nijak dotknout, ale ti připomínající mají většinou za sebou již nějaké publikace ;-) (Vilém Zajíc z Hazmburka. Katolický pán v husitské době)
  • Samý rejpal tady,zkuste si napsat něco takového sami lépe,když umíte jen hnidopišsky rýpat do každéh . . . (Vilém Zajíc z Hazmburka. Katolický pán v husitské době)
  • Zajímalo by mě, kdo ty informace doteď tajil. :-)) (Rodová společnost, její instituce a kolektivní identita. Utváření raně středověkých států)
  • Vážení, konečně se odtajňují zdroje úžasných informací o nás Slovanech. Kdo má možnost studovat ty p . . . (Rodová společnost, její instituce a kolektivní identita. Utváření raně středověkých států)
  • Možná by bylo vhodné přidat na stránky (přesněji do dokumentů ke stažení) článek s citacemi (jelikož . . . (Vilém Zajíc z Hazmburka. Katolický pán v husitské době)
  • Sociální sítě a ostatní






    Šlechta

    * Zlatá doba Striebornej ruže - 9. čas

    Autor: Mildi . Vydáno dne 31. 07. 2016 (1213 přečtení)

    Na začiatku roku 1350 je Vilém z Lanštejna zase v okolí českého a rímskeho kráža Karla, nakožko sa očakávalo narodenie krážovského potomka. Vilém z Landštejna 12. ledna 1350 vystupuje ako svedok na listine Rusa z Litic, ktorou potvrdzuje prijatie 600 kôp českých grošov od bratov z Rožmberka, ktoré zanechal jeho žene jej brat Heřman z Miličína. Zloženie svedkov naznačuje, že sa jednalo o rodinnú záležitos, kedy sa Rus z Litic snažil ako svedkov využi príbuzných. (Vilém z Landštejna, Jetrich a Remund z Kostolomlat a páni z Rožmberka).

    Na krážovskom dvore sa 17. ledna narodil Karlovi a Anne Falckej syn, ktorý dostal meno Václav. Konečne sa narodil následník trónu. Nebolo veža času na oslavy, lebo Karel bol znovu nútený zasahova v severnom Nemecku. Boje medzi Ludvíkom Braniborským a stúpencami Lžiwaldemara neutíchali, až sa po porážke Ludvíka Ŕímana (brat Ludvíka Braniborského) zo strany pomoranských vojvodov, do bojov zapojil aj dánsky kráž Waldemar IV. Zároveň sa ako sprostredkovatež sporov medzi dánskym krážom a meklenburskými vojvodami zapojil švédsky kráž Magnus II., čo znamenalo zásah do ríšskych záležitostí. Karel nemohol osta nečinný. Na jeho dvore sa vtedy zdržoval strýko Anny Falckej Ruprecht starší, ktorého Karel požiadal o intervenciu u Ludvíka Braniborského. V Budišíne sa v únoru 1350 Karel stretol a Ludvíkom Braniborským a krážom Magnusom II., kde podpísali dohodu o jeho rozhodčej úlohe. Karel ale radšej prostredníctvom Ruprechta II. urovnal sporné otázky medzi ním a Wittelsbachovcami bez švédskeho kráža. V Budišíne sa stretli Karel, Ludvík Braniborský, dánsky kráž Waldemar IV., Erich Lauenburský a lantkrabí z Durýnska. Na stretnutí sa Karel definitívne vzdal falošného Waldemara a udelil Ludvíkovi Braniborskému a jeho bratom v léno Braniborsko, Landsbersko a čas Dolnej Lužice. Zároveň Ruprecht II. zorganizoval rozhodčí súd resp. komisiu, ktorá vyhlásila Lžiwaldemara za falošného. Ako reagovali dovtedajší Karlovi spojenci, podporovatelia falošného Waldemara nevieme. Ale vieme, čo získal Karel. Ludvík Braniborský mu sžúbil vyda ríšske korunovačné klenoty, po ktorých Karel silne túžil, lebo mu chýbali k plnému uznaniu ako kráža nemeckej ríše. Podža listín sa na týchto rokovaniach aktívne podiežal aj Vilém z Landštejna. V listine z Budišína zo 6. února 1350, kde Karel za seba a svojich bratov sžubuje všestrannú pomoc a ochranu vojvodstva pre Fridricha, Baltazára, Ludvíka a Viléma landgrófov Durínskych a markgrófov Míšenských, je Vilém z Landštejna uvedený ako svedok na čele českých šžachticov hneď za ríšskymi kniežatami a olomouckým biskupom. V ten istý deň a tým istým prijímatežom Karel prepožičal funkciu purkrabího v Altendorfe, pričom aj zostava svedkov je rovnaká.

    V listine zo 14. února Ruprecht ako rozhodca spolu s „komisiou“ tvorenou Erichom Lauenburským, Fridrichom Míšenským, Mikulášom Opavským, Bolkom Svídnickým, Václavom Lignickým, Vladislavom Tešínskym, Gunterom zo Schwarzburgu, pánmi Gerlachom z Hohenlohe, Vilémom z Landštejna, Botom z Turgova, Těmom z Koldic a Albrechtom z Maltitz rozhodli, že Waldemar Brandenburský nie je synom Konráda z Brandenburgu (Lžiwaldemar nie je pravý), ale právoplatnými držitežmi Braniborska, Lužice a Landsbergu sú Ludvík Braniborský a jeho bratia.

    Nevieme na základe čoho komisia posudzovala nepravos staro-nového Waldemara, ale Vilém z Landštejna teoreticky mohol v svojej mladosti do roku 1319 stretnú bývalého Waldemara Braniborského. Účasou v tejto komisii si Vilém pravdepodobne upevnil dôveru u Wittelsbachovcov.

    Zo 16. února 1350 je listina, ktorou Karel udelil Ludvíkovi Braniborskému a jeho bratom Ludvíkovi Římanovi a Ottovi lénom Braniborsko, Lužnicu a Landsberg (asi na základe predchádzajúceho rozhodnutia Ruprechta a jeho komisie). Ako účastníci sú v listine uvedení Ruprecht Falcký, Fridrich Míšenský, MikulᚠOpavský, Bolek Svídnický, Václav Legnický, Vladislav Tešínsky, Gunther zo Schwarzburgu, Gerlach z Hohenlohe, Vilém z Landsteina, Boto z Turgova, Tema z Koldic, Albrecht z Maltic. Z 17.února je listina, ktorou Karel všeobecne potvrdzuje léna Míšenským vojvodom. V ten istý deň si nechal Fridrich Míšenský eventuálne udeli od Karla grófstvo po smrti jeho príbuzného Jindřicha z Henebergu. V oboch listinách je Vilém z Landštejna uvedený ako svedok hneď za sliezkymi vojvodami.

    Tento obrat vo vzahoch k Wittelsbachovcom sa zdá neuveritežný, ale treba si uvedomi, že v tom období ich skutočne s Karlom spájali rodinné putá a čerstvý Karlov potomok Václav – dedič rímskeho a českého kráža, narodený Anne Falckej. No napriek tomu oslovenie dovtedajšieho oponenta Ludvíka Braniborského „nᚠmilovaný strýko“ v listine zo 16. února znie rozmarne až ironicky.

    Po ukončení rokovaní v Budišíne sa väčšina spoločnosti presunula do Prahy, kde Ludvík Braniborský sžúbil, že vydá korunovačné klenoty skôr ako bolo dohodnuté. Prevzia tieto klenoty do Mníchova sa vydali Jan Volek a Vilém z Landštejna (prevzali ich 12. března 1350).

    Výber zástupcov, ktorí boli prevzia a privies korunovačné klenoty do Prahy nebol náhodný. Karel si potrpel na symboliku a preto vyslal pre klenoty jedného cirkevného zástupcu, svojho nevlastného strýka Jana Voleka, ktorý bol zároveň potomkom Přemyslovcov a jedného predstaviteža najvyššej šžachty Českého krážovstva Viléma z Landštejna. Výberom Jana Voleka Karel zároveň stlmil jeho zahorklos, že bol v cirkevnej hierarchii odsunutý pod pražského arcibiskupa a pri výbere Viléma z Landštejna bolo zohžadnené, že bol pri rokovaniach s Wittelsbachovcami a títo mu dôverovali.

    V březnu 1350 pred vežkonočnými sviatkami vyslanci Jan Volek a Vilém z Landštejna priviezli vzácne ríšske korunovačné klenoty do Prahy (Vyšehrad), kde boli počas sviatkov aj vystavované. Získaním korunovačných klenotov Karel definitívne potvrdil svoje postavenie kráža rímskej ríše, ktorý vládne aj mystickými klenotmi ríše. Začalo sa hovori o poslednom kroku Karla za najvyšším postavením vladára v svätej rímskej ríši – cisárskej korunovačnej jazde do Ríma. Pre túto jazdu bolo potrebné získa súhlas pápeža Klimenta VI., ktorého vzah ku Karlovi sa silne schladil vďaka jeho samostatnej politike a spojením s exkomunikovanými Wittelsbachovcami. Kliment VI. síce oficialne nevystupoval, proti Karlovej korunovácii, ale bál sa pusti Karla do Ríma a vytváral prekážky pre jeho korunováciu.

    Počas odchodu Karla na rišsky snem do Norimberka sa objavil v Prahe medzi pútnikmi Cola di Rienzo – rímsky politik a tribún-burič, ktorý nakrátko ovládol Rím, ale následne musel utiec. Brojil proti vláde pápežových zástupcov v Ríme a vyslúžil si obvinenie z kacírstva. Po príchode do Prahy sa mu podarilo dosta „slyšenie“ u Karla, ktorému ponúkal vládu v Ríme. Di Rienzo bol Karlovi sympatický svojím vzdelaním a krásnou latinčinou. Akonáhle sa pápež dozvedel o príchode di Rienza do Prahy okamžite posielal listy Arnoštovi z Pardubíc, aby ho uväznil a poslal do Avignonu. Karel s Arnoštom začali oddialova vydanie tribúna, čím vytvárali tlak na pápeža, aby dosiahli iné ústupky.

    Cola di Rienzo bol internovaný v Prahe a následne na biskupskom hrade v Roudnici, pričom listami stále komunikoval s Karlom resp. Janom zo Stredy.

    V září 1350 sa stal Karlovi úraz, ktorý znamenal dočasné ochrnutie jeho končatín. Oficiálne sa uvádzalo, že rímsky kráž dostal discréciu. Šepkalo sa aj o otrave. Všetky informácie o zdravotných problémoch kráža boli zahmlievané, až vznikali rôzne dohady doma aj v zahraničí. Jasno priniesla až analýza ostatkov rímskeho kráža vykonaná profesorom Vlčkom, ktorá konštatovala viaceré zranenia, ktoré Karla stihli počas jeho života. Profesor Vlček objavil medzi inými aj zranenie chrbtice v krčnej časti a dvojité zlomenie čežuste. Zároveň z ažších bojových zranení sa objavilo sečné zranenie na koreni nosu. Zo zranení chrbtice sa určite musel Karel dlhšie liečil a zanechali na ňom trvalé následky, prihrbenie a naklonenie postavy na stranu spolu s posunom čežuste. Tieto zranenia boli dôvodom zdravotnej absencie Karla v roku 1350. Týmto padli teórie o otrave, dne a pod., ale otvorili sa otázky. Ako k týmto zraneniam Karel prišiel?

    Doteraz sa nepodarilo zodpoveda na túto otázku. Na základe typu zranení je v súčasnosti populárne ale zavádzajúce tvrdi, že išlo o zranenie v rytierskom turnaji. Niektorí bádatelia predpokladajú, že Karel sa inkognito zúčastnil turnaja, kde bol zrazený súperovým kopím na zem, pričom došlo k zlomeniu čežuste a vážnemu poraneniu chrbtice. Niektorí bádatelia sa nechali unies svojou fantáziou, že uvádzajú aj miesto turnaja - Taliansko. Týmto uzáverom osobne neverím, nakožko si neviem predstavi prepravu takto zraneného Karla z Talianska do Prahy cez Alpy. Zároveň dobové listinné dokumenty jasne dokladujú, že Karel sa v inkriminovanom období nachádzal v Prahe. Preto je vysoko pravdepodobné, že Karlov úraz sa stal v Prahe resp. v jej blízkom okolí.

    Analýza zranení prof. Vlčkom ukázala, že Karel bol na tú dobu liečený neuveritežne odborne a mal vežké šastie, že jeho trénované telo samotné zranenia aj následné liečenie zvládlo.

    Zranenie sa muselo sta pri vežmi delikátnej situácii, nakožko Karel nielen fabuloval príčinu svojho ochrnutia, ale zároveň nevieme o žiadnom postihu vinníkov. Karel údajne sžúbil, že ak sa vylieči, nebude nikoho stíha. Iné zdroje spomínajú, že mali by odsúdení za pokus o Karlovu otravu dvaja služobníci. Na to údajne zareagovala Karlova manželka Anna Falcká, ktorá sa údajne priznala, že dala do jedla prísadu na zvýšenia Karlovej lásky voči nej, pričom dala príliš vežkú dávku. Ak by to bola pravda, potom by to svedčilo o vysokom žudskom kredite Anny Falckej, ktorá by na záchranu nespravodlivo obvinených bola ochotná vzia vinu na seba. Kto vie?

    Zranenia zanechali na Karlovi fyzické obmedzenia a psychické stopy. Poranenie chrbtice Karlovi nedovožovalo otáčanie v krčnej časti a určite už nebol schopný plnohodnotne bojova. Odteraz sa už musel pri všetkých vojenských výpravách drža vzadu a spolieha len na schopnosti svojich velitežov. Zranenia ho museli už doživotne trápi, pričom toto trápenie Karel chápal ako trest boží pričom sa ešte viac uprel vo vieru v boha. Čoraz zriedkavejšie v jeho očiach svietili šibalské iskričky a Karel sa stával stále vážnejším človekom. Jeho viera v svoje poslanie, vysoký intelekt, stabilné české zázemie a schopnos využíva všetky politické prostriedky z neho urobili prakticky neporazitežného vladára.

    Karel sa zo zranenia postupne liečil a úradoval, ale už v lete 1351 bol schopný jazdy na koni.

    Kariera Viléma z Landštejna v tom čase vrcholila, v listine z 17.března 1351, kde je riešený dlhoročný spor Bavora zo Strakoníc a pánov z Rožmberka o dedičstvo, sú uvedení Vilém z Landštejna ako aj pražský purkrabí Hynek Berka z Dubé. Ale 12.června 1351 na zemskom súde už Vilém z Landštejna vystupoval s funkciou pražského purkrabího, nakožko v tejto funkcii vystriedal Hynka Berku Honštejnského. Po dosiahnutí vrcholu ale vždy nasleduje zostup, v horšom prípade až pád.

    Karel po prekonaní najvážnejšej etapy svojho úrazu stále viac túžil dosiahnu cisársku korunováciu, nakožko si uvedomoval svoju pominutežnos. Prebiehali rokovania s talianskymi mestami aj s pápežom. Dôležitou úlohou sa stávalo zabezpečenie bezpečnej cesty do Talianska, aby bolo možné čo najskôr sa na korunovačnú cestu do Ríma vypravi, keď sa vyskytne príhodná situácia.

    Z tohto dôvodu jedným z prvých diplomatických krokov Karla po úraze boli rokovania s Albrechtom II. Rakúskym o 12ročnom mieri, ktoré sa podarilo uzavrie 1. května 1351 v Českých Budejoviciach. Na týchto rokovaniach sa panovníci oboch susediacich krajín dohodli, že budú potláča narušitežov pokoja, ktorí by susednej strane robili škody. Túto zmluvu podpísal aj Karlov brat Jan Jindřich.

    Karel chcel ma poisteného južného suseda a jeho dcéra Kateřina sa mala čoskoro vyda za rakúskeho následníka Rudolfa. Karlovi sa krátko predtým podarilo obsadi dôležitý post Aquilejského patriarchu svojím nevlastným bratom Mikulášom, spolu s mestami Feltre a Belluno tak vznikla malá enkláva v českých rukách, ktorá robila predmostie na ceste do Talianska. K tejto enkláve bol prístup len cez habsburské dŕžavy. Spolieha na prechod cez Tirolsko v držaní Wittelsbachovcov bolo napriek rodinnému spriazneniu nebezpečné.

    V období rokov 1350/51 začal Karel IV. uplatňova revízie majetkov, ktoré sa mali vráti krážovskej korune. Tieto revízie boli pre mnohých pánov, ktorí získali do zálohy krážovské majetky silne nepopulárne a pri vymáhaní návratu sa dostávali krážovskí úradníci do stretu s dovtedajšími držitežmi.

    Funkcia pražského purkrabího, ktorý mal ochraňova krážovských úradníkov bola v tomto období ažká a jej držitež sa stával vysoko nepopulárnym. Vilém z Landštejna sa takto dostal do tábora nepriatežov svojich príbuzných Vítkovcov, ktorí sa museli vzda tiež niektorých majetkov. Situácia vyvrcholila na jeseň roku 1351 kedy sa skupina mladých šžachticov pod vedení Jindřicha II. z Hradce, Johana zo Šternberka a Oldŕicha z Landštejna rozhodla rieši spory s rakúskymi susedmi ozbrojeným nájazdom do Rakúska. Presný dôvod nájazdu nie je známy. Pravdepodobne sa jednalo o iniciatívu Jindřicha II. z Hradce, ktorý chcel rieši svoje dedičské spory. Niektoré zdroje uvádzajú dedičské problémy s pánmi z Wallssee a z Puchheimu (Jindřichova teta Anna bola vydatá za pána z Wallsee/Drosendorf), iné zdroje uvádzajú spory o pohraničné lesy. Jindřich bol uznávanou vojenskou osobnosou, úspešne viedol české vojsko pri Karlových výpravách. Preto asi nemal problém získa ďalších dobrodružstva chtivých pánov a rytierov na svoju výpravu. Jeho jednotka asi 70 prilbíc vpadla do Rakúska a postupovala rabujúc rakúske statky až k mestu Otensheim pri Dunaji (13. listopadu 1350). Proti rabujúcim zozbieral zemský kapitán Eberhard z Walsee zemskú hotovos (asi spolu s jednotkami Jindřicha z Wallsee/Drosendorf a Adalberta z Pucheimu) a začal stíha rabujúcich. Dostihli ich u Hellmansodtu, kde čas rabujúcich zajali a na mieste obesili. Zvyšok Jindřichovej jednotky pokračoval v úteku do Čiech smerom na Vyšší Brod, kde prekročili hranice. Rakúska hotovos sa ale rozhodla útočníkov prenasledova ďalej do vnútrozemia Čiech. Jindřichovu skupinu posilnil Peter zo Šternberka s asi 30 rytiermi. 16. listopadu 1351 sa pri Zámostí odohrala krvavá bitka, kde bola Jindřichova skupina porazená a zajatá spojenými vojenskými jednotkami rakúskych prenasledovatežov a Viléma z Landštejna. V bitke stratilo život a bolo ranených veža rakúskych rytierov. Vodcovia lupičského výpadu do Rakúska boli odvedení na súd do Viedne (väznení boli na hrade Pottenstein). Medzi odvedenými sú uvádzaní Jindřich II. z Hradce a Johan ze Šternberka a Oldřich z Landštejna. Následne sa proti zákroku Viléma z Landštejna zdvihlo povstanie, ktoré viedli najmä bratia z Rožmberka a Jan z Michalovíc (Velešína), čím sa rozhorela lokálna vojna aj s rakúskou stranou (pridali sa Jans von Traun, gróf Ulrich von Cilli). V tomto konflikte si začali obe strany rieši aj staré hriechy a konflikt prerástol v skutočnú vojnu označovanú aj ako „vojnu ruží“.

    Zásah Vilém z Landštejna v prospech rakúskej hotovosti trestajúcej českých nájazdníkov bol v Čechách odsudzovaný. Bratia z Rožmberka považovali Viléma za zradcu rodových záujmov. Veď ich otec Petr sa v roku 1317 zastal Viléma proti samotnému krážovi Janovi, keď jeho vojsko rabovalo Vilémové majetky. Teraz sa Vilém, v službe Karla, postavil proti svojim vlastným Vítkovcom.

    S Jindřichom z Hradce mal Vilém aj súkromné nezhody, nakožko tento nerešpektoval jeho úradné právomoci a odklonením cesty z Rakúska na Jindřichov Hradec mimo hrad Landštejn hospodársky oslabil pana Viléma. Zároveň poškodená strana páni z Wallsee a z Puchheimu boli Vilémovi príbuzní s jeho prvou manželkou Elisabetou z Kuenringu (spoločné dedičstvo – Dürnstein).

    Situácia z pohžadu Viléma z Landštejna však bola o mnoho komplikovanejšia. Najvyšší purkrabí bol zodpovedný za mier s Rakúskom dohodnutý v Budejoviciach. Predstavme si situáciu, kedy sa v radoch českých nájazdníkov navyše objavil landštejnský erb Oldřicha z Landštejna - biela ruža. Vilém musel preukáza, že oficiálny správca poriadku v českom krážovstve a zároveň „hlava bielej ruže“ nepodporuje rabujúcich nájazdníkov. V opačnom prípade by došlo k porušeniu dohôd z Budejovíc a začiatku ďalšej pohraničnej vojny s Rakúskom, ktoré sa v minulosti často opakovali. Vilém z Landštejna bol skúsený a dobre si vedomý, čo asi jeho zásah v Čechách vyvolá. Povinnos zachova mier, dôležitý pre Karla IV., ho ale prinútila k nepopulárnemu zásahu.

    O postave Oldřicha z Landštejna nevieme nič viac, preto sa jeho existencia spochybňuje, ale je uvádzaný vo viacerých rakúskych zdrojoch. Pán Komárek ho v svojej práci dokonca stotožňuje s Vilémovým synom Ojířom, ja si skôr myslím, že sa asi jedná o potomka Vítka ze Skalice, ktorého majetky susedili priamo s hradeckými a preto Oldřich žahko podžahol lákaniu pána z Hradce.

    Vojenské akcie na juhu Čiech sa ahali cez zimu až do roku 1352 až musel zasiahnu sám Karel, ktorý vojensky udrel proti rebelujúcim pánom z Rožmberka. Na západe dobyl ich opevnené tvrze Strašice a Chluhov a keď ani to nestačilo objavil sa 12. února 1352 v Českých Budejoviciach a 14. února v Novej Bystrici, čím ukázal, že ak bude treba bude, Viléma z Landštejna podporova s celou svojou mocou. To asi ukžudnilo situáciu a viedlo k zmierovaciemu procesu, konanému 2. května 1352 v Prahe. Mali by prepustení všetci zajatci, asi aj vrátane Jindřicha z Hradce. Ručitežmi zmierovacieho procesu bola len nižšie postavená šžachta. Už Samotné prepustenie Jindřicha z Hradce neveštilo pokoj medzi susediacimi panstvami hradeckých a landštejnských. Jindřich z Hradce nevedel znies porážku a finančné škody spôsobené svojim zajatím (2000 kôp grošov).

    Koniec roku 1351 bol pre Karla IV. smutný, nakožko 28. prosince zomrel jeho jediný syn Václav. Bola to ďalšia krutá rana a Karel, vedomí si svojej pominutežnosti, chcel svoj ciež korunováciu v Ríme dosiahnu za každých okolností. V roku 1352 rozvíjal rokovania s Avignonom ako aj s Benátkami, ktoré sa stali vodcom ligy miest ako protiváha Viscontiovcov v Miláne. Pápež Kliment VI. síce otvorene nebol proti jeho korunovácii, v pozadí ale robil všetko, aby jej zabránil. Jeho schopný žiak bol pre neho neistotou až hrozbou. Situácia sa zlešila až jeho úmrtím 6. prosince 1352.

    2. února 1353 nečakane zomrela Karlova druhá manželka Anna Falcká. Znovu ovdovelý panovník mohol zača spriada sobášne kalkulácie. Už dlhšie cielil svoju pozornos na mladú 13 ročnú Annu Svídnicku, neter Bolka II. Svídníckeho, rodovo spraznenú aj s uhorským a požským krážom. Po Bolkovi mohla zdedi Svídnicko a Javorsko a pri chýbajúcich potomkoch uhorského a požského kráža dával sobᚠs ňou nádeje aj na tieto krajiny. Pôvodne plánoval za manžela tejto princeznej svojho syna, teraz sa ako kandidát na manželstvo s Annou Svídnickou prihlásil sám. Pri týchto aktivitách prišiel Karlovi vhod zjazd predných osobností ríše v březnu 1353 vo Viedni. Tu sa rokovalo nie len o ríšskych záležitostiach, ale aj o sobášnej politike a Karlovej rímskej jazde. V priatežskom prostredí rakúskeho dvora Karel dohodoval sobášnu zmluvu svojej dcéry Kateřiny s Rudolfom Habsburským a uvažoval aj nad sobášom čerstvo narodenej dcéry svojho brata s druhým synom rakúskeho vojvodu Albrechta. Ten zase požadoval podporu Karla IV. v boji proti švajčiarskym odbojným mestám.

    V dubnu 1353 Karel vystrojil v Prahe honosnú svadbu svojej dcére Kateřine. Následne smeroval cez Vitoraz a Viedeň na svoju svadbu s Annou Svídnickou do Budína (kde žila Anna so svojou matkou).

    Vo Vitorazi Karel s Albrechtom znovu rokovali o postupe voči švajčiarskym mestám a Albrecht zase ponúkol Karlovi sprostredkovanie na rokovanie s Wittelsbachovcami o ich vzájomných sporoch.

    Rokovania skončili 19. května slávnostným obedom v neďalekom kláštore v Zwettli. Následne Karel pokračoval na ceste do Budína na vlastnú svadbu.

    Karlova cesta na Vitoraz práve cez územie, kde rok nie celý predtým prebiehala „vojna ruží“ mala možno aj podpori upokojenie v oblasti. Karel asi veril, že rovnomernou priazňou hradeckým (výsada odúmrtia – vzájomného dedenia majetku hradeckým bratom 6.února 1353) ako aj landštejnským (zvolenie rovnomenného syna pána Viléma do funkcie vyšehradského probošta a jeho brata Jana za pražského kanovníka) pomôže k zabudnutiu predošlých krvavých sporov.

    Vilémové spory s Rožmberkovcami sa asi tiež dočasne upokojili, nakožko 7. května 1353 sú pán Vilém ako aj Jošt z Rožmberka uvedení medzi svedkami na listine, ktorou je dohodnutá výmena pôvodných moravských majetkov kolégia mansionárov na pražskom hrade za majetky bližšie pri Prahe.

    Albrecht Rakúsky svoj sžub sprostredkovania rokovania s Wittelsbachovcami splnil a v polovici června 1353 pozval na schôdzku do Pasova Wittelsbachovcov, Karla ako aj ďalších ríšskych pánov. Ciežom bolo rieši sažnosti Ludvíka Braniborského na Karla, že podporuje v Tirolsku odbojných pánov, nepáčil sa mu ani odpor bývalých prívržencov Lžiwaldemara v Braniborsku. Karel zase žiadal vydanie Tridentu a okolia. Rokovania skončili zmierčím rozsudkom Albrechta Rakúskeho. Na týchto rokovaniach Karel šikovne využil rozpory v rodine Wittelsbachovcov o tom, ktorá vetva má drža kurfirstský hlas. Karel sžúbil Rudolfovi, že hlas ponechá jeho rodovej vetve, zato chcel získa pre českú korunu maximum z dedičstva po Anne Falckej. Falcká vetva Wittelsbachovcov, konkrétne Rudolf Falcký bol Karlovi dlžný 12000 kôp grošov za vykúpenie svojho syna Ruprechta zo zajatia u Rudolfa Saského. Za túto dlžobu dostal český kráž do zástavy hornofalcké pevnosti Waldeck, Störnstein, Neustadt, Hirschau, Murach a Treswitz. Bolo dohodnuté, že Rudolf Falcký alebo jeho dedičia môžu tieto panstvá vykúpi do dubna 1355 za 12.000 kôp pražských grošov alebo za 6.000 zlatých flórenov alebo českých alebo uhorských zlatých, ktoré majú ma rovnaké zloženie zlata a striebra. Vyplatenie peňazí mohlo by vykonané v Regensburgu do rúk kráža Karla alebo jeho dedičov, alebo markrabího Jana Jindřicha alebo Viléma z Landštejna alebo jeho synov Ojířa a Litolda, pričom malo by 4 týždne vopred ohlásené. V prípade pochybností ohžadom meny mala rozpory rozhodnú rada mesta Regensburg. Peniaze mali na vlastné riziko privies falckí grófi na hrad Parkstein alebo Floss. Po dovezení peňazí mal Vilém z Landštejna alebo jeho synovia vráti zastavené hrady. Vilém z Landštejna a jeho synovia mali tieto sžuby potvrdi vydaním samostatnej listiny. V prípade ak by falckí grófi do stanoveného termínu nemohli splati peniaze, kráž Karel mal pripravi spravodlivú kúpnu listinu a odovzda ju do vlastných rúk Rudigera der Reiche v Regensburgu. Tieto dohody boli potvrdené listinami, pričom páni z Landštejna svoju listinu vydali 17.června 1355. Karel predpokladal, že k vyplateniu nepríde a majetky pripadnú korune. Po smrti Rudolfa Falckého v říjnu 1253 sa jeho syn Ruprecht vyrovnal s Karlom IV., odpredali mu 3 zo 6 zastavených panstiev a iné hrady, čím boli pôvodné dohody zrušené a Vilém so synmi, ktorí túto majetkovú enklávu spravovali, sa mohli vráti domov.

    Pán Vilém sa na rokovaniach v Pasove osobne zúčastňoval a asi rád prevzal správu falckých hradov, nakožko sa tým vyhol možným konfliktom doma s Jindřichom z Hradce a zároveň sa snažil svojich dvoch najstarších synov etablova v službách kráža.

    Doma Viléma nečakal pokoj, lebo už na jeseň 1353 Jindřich z Hradce útokmi riešil svoju z᚝ voči nemu. Počkal si na čas kedy bol Karel v ríši a nemohol hneď priamo zasiahnu. Ako dôvod si vymyslel údajné šikovanie zo strany Viléma z Landštejna a Jana z Vartemberka. Napísal list svojmu bratovi, ktorý bol v ríši spolu s Karlom, že Vilém a Jan nespravodlivo predvolávajú jeho poddaných pred zemský súd a tým chcú jeho prinúti, aby vstúpil s Vilémom do spoločenstva, ktoré bude uzavreté v Norimberku. Iní už podžahli, ale on Jindřich z Hradce chce osta verný krážovi. Karlovi, ktorý dobre poznal Vilémovu vernos, bolo jasné, že ide o výmysel. Jindřich však nečakal na panovníkovo stanovisko, ale preventívne na Viléma zaútočil (pravdepodobne napadnutie sedliakov v Pomezí). Vilém reagoval obžahnutím mestečka Slavoníce, v ktorom bol pravdepodobne Jindřich z Hradce aj s bratom. Jindřichovi sa s pomocou mešanov Telče podarilo ujs a asi s jednotkami z Hradce napadol odzadu Viléma obliehajúceho Slavonice. Vilémové jednotky so stratami museli ustúpova na východ, nakožko cesta na Landštejn bola obsadená. Vilémovi poskytlo útočište až mesto Jemnice. Jindřich obžahol Jemnici, na čo bol moravským markrabím Janom Jindřichom upozornený, že útočí na krážovské mesto. Keď Jindřich nereagoval, zhromaždil Jan Jindřich zemskú hotovos a vytiahol proti Jindřichovi. Na strane Jindřicha asi bojovali aj rožmberské jednotky. Moravský markrabí zase vyzýval obyvatežov Domažlíc, aby pomohli zemskému hejtmanovi obsadi Domažlice, ktoré mal pán z Hradce v zástave. Markrabí informoval aj brata Karla o nutnosti zásahu.

    Karel sa v ríši práve chystal k aženiu proti švajčiarkym mestám a naopak potreboval české vojsko. 12.července 1354 v Prahe vydal Karel nový zmierovací list, v ktorom ako sporné strany vystupujú Vilém a Jindřich, pričom kráž Karel IV. vystupuje ako rozhodca. Obe strany si mali vymeni zajatcov, dodrža imunitu prívržencov oboch strán a vráti koris poškodeným. V prípade budúceho ozbrojeného stretu, tento mal by predtým ohlásený druhej strane a v Prahe. V prípade, že protivník zabije toho druhého, celý majetok víaza mal pripadnú deom zabitého soka.

    Karel si bol vedomý, že nemôže zakáza riešenie osobnej zášti súbojom. Klauzulou o strate majetku sa snažil chráni vyše 50 ročného Viléma z Landštejna, ktorý by v prípade súboja s oveža mladším Jindřichom mal malé šance na víazstvo. Zároveň Karel chcel by neutrálny nakožko asi tušil, že takých agresívnych bojovníkov, akým bol Jindřich z Hradce, bude ešte nutne potrebova.

    V zmierovacom liste bolo uvedené, že má by pánovi Vilémovi vrátený majetok, ktorý mu bol ulúpený keď bol zajatý. Nevieme kedy bol Vilém zajatý, z tejto informácie vyplýva, že asi kroniky a listiny nezachytili všetky nepriatežské akcie medzi pánmi z Landštejna a pánmi z Hradce.

    Po tomto zmieri si Vilém snáď vydýchol, nakožko na jeseň 1354 Karel vytiahol so šžachtickými jednotkami do ríše, pričom s ním odišli Jindřich z Hradce ako aj bratia z Rožmberka. Pán Vilém bol pravdepodobne značne unavený predchádzajúcimi bojmi ako aj vekom. 13.prosince 1353 získal pre seba a aj svoju manželku od nového pápeža Inocenca VI. indult – „právo na odpustenie hriechov“. Vilém z Landštejna sa asi od konca roku 1353 chystal rieši všetky svoje otvorené záležitosti, aby v pokoji mohol odís na druhý svet. Chcel očisti svoju dušu, zaisti postavenie svojho rodu u dvora ako aj nájs zmier so susedmi. Začal obmedzova svoje verejné aktivity.

    Karel bol v druhej polovici roku 1354 v ríši a vojensky pomáhal Albrechtovi Habsburskému v boji proti mestu Curych, pritom sledoval situáciu v Taliansku. Neočakávane Karel ukončil dobýjanie Curychu a presunul sa do Sulzbachu, odkiaž vyrazil na korunovačnú jazdu do Ríma. Jeho náhle rozhodnutie určite nebolo náhodné. Karel vyhodnotil dobu ako priaznivú, nakožko vodca Viscontiovcov bol vážne chorý a aj Karlove rokovania so skupinou miest podporujúcou pápeža boli asi úspešné. Zo Sulzbachu vyrazil cez bezpečné Rakúsko a aquilejský patriarchát do Feltre. Karel odišiel do Talianska len s 300 členným doprovodom, zvyšné časti sprievodu za ním prichádzali postupne (napr. sprievod s jeho manželkou zabezpečoval Arnošt z Pardubíc). Po príchode do Talianska nastala ešte priaznivejšia situácia, nakožko vodca Viscontiovcov zomrel a s jeho synmi Karel žahko dohodol svoju korunováciu lombardskou železnou korunou v Miláne. Čakalo sa na pápeža, aby poslal svojho zástupcu, ktorý mal Karlovu korunováciu vykona. Tento čas Karel využíval na získavanie ostatkov svätých. O účasti Viléma z Landštejna alebo jeho synov na korunovačnej jazde nemáme žiadne informácie. Jediný landštejnovec Nico sa spomína v skupine, ktorá mala získa ostatky svätého Víta v Pávii (neviem zaradi tohto Nica do landštejnského rozrodu, ale podža mena Mikulᚠmohol možno pochádza z borotínskej vetvy rodu , v ktorej sa toto meno častejšie vyskytovalo).

    Samotná rímska korunovácia Karla IV. za cisára rímskej ríše úspešne prebehla v 5.dubna 1355. Realista Karel neplánoval skutočne vládnu v nevyspytatežnom Taliansku a chcel sa vráti do ríše. Rozpustil čas vojenského doprovodu a na spiatočnej ceste sa zastavil v Pise. Tu proti nemu vypuklo povstanie. Karla a jeho manželku museli z obkžúčenia zachraňova zvyšky jeho vojska, pričom sa vyznamenal práve Jindřich z Hradce.

    Po návrate „už cisára“ Karla IV. do nemeckej časti ríše (Norimberk) a následne do Čiech sa s ním Vilém z Landštejna stretol 21. srpna 1355 v Prahe, kedy Vilém svedčil v Karlovej listine, ktorou pre majstra rytierov s červenou hviezdou potvrdzuje privilégium z doby Václava I. Na tejto listine je ako ďalší svedok uvedený aj jeho rival Jindřich z Hradce. 10. září 1355 vystupuje Vilém z Landštejna spolu s Ulrichom z Capellu ako zmierovací sudcovia pri urovnaní sporu Jošta z Rožmberka a Eberharda z Walsee. Zdalo sa, že Vilémovi sa darí urovnáva staré spory, aby zanechal pokojné vzahy a chcel sa definitívne stiahnu z verejného života. Tomu by mohla napoveda listina zo 4.října 1355, kde Vilém z Landštejna svedčí na listine pána Jana z Rožmberka, ktorý ako ochranca sirotkov po Janovi z Michalovic sa majetkovo vyrovnáva s jeho vdovou Marušou. Vilém už v tejto listine nesvedčí na čelnom mieste, predné miesta už prepustil iným.

    Po príchode z korunovačnej jazdy sa Karel pokúsil na svätováclavskom sneme na jeseň 1355 presadi svoj zákonník Maiestas Carolina. Tento nadčasový zákonník narazil na odpor českej šžachty, ktorej práva obmedzoval. Tento zákonník Karel spolu so svojími spolupracovníkmi (asi aj vrátane Viléma z Landštejna) pripravoval dlhšiu dobu. Keď bolo jasné, že zákonník nebude prijatý, Karel prestal presadzova jeho uznanie a radšej ako ústupok od českej šžachty vyrokoval schválenie následníctva na českom tróne pre mužských dedičov z moravskej línie rodu (bez nutnosti vožby).

    Pri korunovačnej jazde vzrástla moc českej šžachty, ktorá Karla IV. na nej podporovala. Vedela, že Karel potrebuje jej podporu, čo jej dávalo silné sebavedomie. Karel dočasne ustúpil a riešil oslabenie postavenia silných šžachtických rodov využívaním cirkevných a iných ríšskych hodnostárov.

    Vilémov asi posledný príchod do Prahy je možné datova okolo 12. dubna 1356, kedy svedčí spolu s bratmi z Rožmberka na listine Karla IV. pre Štepána z Reichenbachu, ohžadom fojstva na hrade Königstein. Predtým 20.března 1355 prezentoval nového plebána na fare v Štepánově.

    V Prahe pán Vilém chcel asi dorieši svoje záväzky voči panovníkovi a následne odišiel na svoj rodový hrad Landštejn, kde okolo sviatku sv. Jiří umiera (asi 23.dubna 1356).

    Vilém sa snažil dorieši všetky svoje záväzky voči krážovi ako aj zlepši vzahy k ostatným Vítkovcom, aby dedičstvo po ňom mohli rozvíja jeho synovia. Paradoxne navrátenie panstva a hradu Hluboká Karlovi spôsobilo nový výbuch nepokojov proti krážovi zo strany Rožmberkovcov. Spolu s Jindřichom z Hradce útočili aj na landštejnské majetky ako Karlových podporovatežov. Karel ukončil rebéliu Rožmberkovcov vzájomným zmierom, pričom títo nemuseli uhrádza žiadne škody, čím poškodil aj Vilémových potomkov. Tak skončila „Zlatá doba Striebornej ruže“. Vilémovi synovia neboli stavaní do nepohody, boli viac intelektuálne orientovaní, ale nie dos na presadenie sa u dvora Karla IV. Aj vďaka svojej nejednotnosti a nehospodárnosti strácali majetky a postavenie v prospech iných rodov.

    Pán Vilém z Landštejna sa nedočkal patričného ocenenia ani v českej histórii. Naopak v povestiach vystupuje ako surovec, ktorý dal zamurova svoju dcéru na hrade Landštejne, aby zabránil jej láske s Jindřichom z Hradce. Údajne za trest jeho duch doteraz straší na hrade Landštejne.

    Vilém bol pragmatik Karlovho razenia, v prípade možnosti urovnania devastačných sporov s pánmi z Hradce sobášom svojej dcéry s Jindřichom, by takéto riešenie určite rád uvítal - žiaž neexistovalo. Napriek nezmyselným povestiam sa duch pána Viléma určite teší, že historické dedičstvo Karla IV., ktoré pomáhal budova, stále žije a je vysoko vážené aj v súčasnej českej spoločnosti. Jeho snaženie a často aj obeta v prospech záujmov jeho priateža Karla IV. tak nevyšli nazmar.

    Použitá literatúra
    Zdeněk Žalud: „Páni z Landštejna do doby husitské“ Praha 2001.
    Jiří Spěváček: „Karel IV“ Nakladatelství Svoboda, Praha 1979.
    Lenka Bobková: „Velké dejiny zemí koruny České“ – svazek IV.a 1310 – 1402, Paseka 2003.
    František Kavka: „Karel IV. Historie života velkého vladaře“, Argo 2016.
    František Kavka: „Čtyři ženy Karla IV. Královské sňatky“, Paseka Praha–Litomyšl 2002.
    Robert Antonín - TomᚠBorovský: „Vjezd středověkého panovníka do města“
    Karel Komárek: „První Vítkovci“, Praha 2009 (z internetu)
    Joseph Teplý – Archiv fur Geographie, Historie, Staats und Kriegskunst 13. október 1820 (z internetu)
    Dostupné internetové zdroje - Centrum medievistických studií, Regesta Imperii a iné.

    Zdroj obrázků: Wikimedia Commons

    Celý článek | Komentáře: 0 | Přidat komentář | Záložky:
    Informační e-mailVytisknout článek

    Naše knihy
    Přemysl Otakar II.


    Záviš z Falkenštejna
    Kalendář šermířských akcí
    Kalendář
    <<  Listopad  >>
    PoÚtStČtSoNe
      1 2 3 4 5
    6 7 8 9 10 11 12
    13 14 15 16 17 18 19
    20 21 22 23 24 25 26
    27 28 29 30    

    Hus 2015 VOJSKO.net - �eskoslovensk� i sv�tov� zbran� a vojensk� technika Husit� - Kto� js� bo�� bojovn�ci via historia Putov�n� Hrocha