Zlatá doba Striebornej ruže - 9. časť

Na začiatku roku 1350 je Vilém z Lanštejna zase v okolí českého a rímskeho kráľa Karla, nakoľko sa očakávalo narodenie kráľovského potomka. Vilém z Landštejna 12. ledna 1350 vystupuje ako svedok na listine Rusa z Litic, ktorou potvrdzuje prijatie 600 kôp českých grošov od bratov z Rožmberka, ktoré zanechal jeho žene jej brat Heřman z Miličína. Zloženie svedkov naznačuje, že sa jednalo o rodinnú záležitosť, kedy sa Rus z Litic snažil ako svedkov využiť príbuzných. (Vilém z Landštejna, Jetrich a Remund z Kostolomlat a páni z Rožmberka).

Na kráľovskom dvore sa 17. ledna narodil Karlovi a Anne Falckej syn, ktorý dostal meno Václav. Konečne sa narodil následník trónu. Nebolo veľa času na oslavy, lebo Karel bol znovu nútený zasahovať v severnom Nemecku. Boje medzi Ludvíkom Braniborským a stúpencami Lžiwaldemara neutíchali, až sa po porážke Ludvíka Ŕímana (brat Ludvíka Braniborského) zo strany pomoranských vojvodov, do bojov zapojil aj dánsky kráľ Waldemar IV. Zároveň sa ako sprostredkovateľ sporov medzi dánskym kráľom a meklenburskými vojvodami zapojil švédsky kráľ Magnus II., čo znamenalo zásah do ríšskych záležitostí. Karel nemohol ostať nečinný. Na jeho dvore sa vtedy zdržoval strýko Anny Falckej Ruprecht starší, ktorého Karel požiadal o intervenciu u Ludvíka Braniborského. V Budišíne sa v únoru 1350 Karel stretol a Ludvíkom Braniborským a kráľom Magnusom II., kde podpísali dohodu o jeho rozhodčej úlohe. Karel ale radšej prostredníctvom Ruprechta II. urovnal sporné otázky medzi ním a Wittelsbachovcami bez švédskeho kráľa. V Budišíne sa stretli Karel, Ludvík Braniborský, dánsky kráľ Waldemar IV., Erich Lauenburský a lantkrabí z Durýnska. Na stretnutí sa Karel definitívne vzdal falošného Waldemara a udelil Ludvíkovi Braniborskému a jeho bratom v léno Braniborsko, Landsbersko a časť Dolnej Lužice. Zároveň Ruprecht II. zorganizoval rozhodčí súd resp. komisiu, ktorá vyhlásila Lžiwaldemara za falošného. Ako reagovali dovtedajší Karlovi spojenci, podporovatelia falošného Waldemara nevieme. Ale vieme, čo získal Karel. Ludvík Braniborský mu sľúbil vydať ríšske korunovačné klenoty, po ktorých Karel silne túžil, lebo mu chýbali k plnému uznaniu ako kráľa nemeckej ríše. Podľa listín sa na týchto rokovaniach aktívne podieľal aj Vilém z Landštejna. V listine z Budišína zo 6. února 1350, kde Karel za seba a svojich bratov sľubuje všestrannú pomoc a ochranu vojvodstva pre Fridricha, Baltazára, Ludvíka a Viléma landgrófov Durínskych a markgrófov Míšenských, je Vilém z Landštejna uvedený ako svedok na čele českých šľachticov hneď za ríšskymi kniežatami a olomouckým biskupom. V ten istý deň a tým istým prijímateľom Karel prepožičal funkciu purkrabího v Altendorfe, pričom aj zostava svedkov je rovnaká.

V listine zo 14. února Ruprecht ako rozhodca spolu s „komisiou“ tvorenou Erichom Lauenburským, Fridrichom Míšenským, Mikulášom Opavským, Bolkom Svídnickým, Václavom Lignickým, Vladislavom Tešínskym, Gunterom zo Schwarzburgu, pánmi Gerlachom z Hohenlohe, Vilémom z Landštejna, Botom z Turgova, Těmom z Koldic a Albrechtom z Maltitz rozhodli, že Waldemar Brandenburský nie je synom Konráda z Brandenburgu (Lžiwaldemar nie je pravý), ale právoplatnými držiteľmi Braniborska, Lužice a Landsbergu sú Ludvík Braniborský a jeho bratia.

Nevieme na základe čoho komisia posudzovala nepravosť staro-nového Waldemara, ale Vilém z Landštejna teoreticky mohol v svojej mladosti do roku 1319 stretnúť bývalého Waldemara Braniborského. Účasťou v tejto komisii si Vilém pravdepodobne upevnil dôveru u Wittelsbachovcov.

Zo 16. února 1350 je listina, ktorou Karel udelil Ludvíkovi Braniborskému a jeho bratom Ludvíkovi Římanovi a Ottovi lénom Braniborsko, Lužnicu a Landsberg (asi na základe predchádzajúceho rozhodnutia Ruprechta a jeho komisie). Ako účastníci sú v listine uvedení Ruprecht Falcký, Fridrich Míšenský, Mikuláš Opavský, Bolek Svídnický, Václav Legnický, Vladislav Tešínsky, Gunther zo Schwarzburgu, Gerlach z Hohenlohe, Vilém z Landsteina, Boto z Turgova, Tema z Koldic, Albrecht z Maltic. Z 17.února je listina, ktorou Karel všeobecne potvrdzuje léna Míšenským vojvodom. V ten istý deň si nechal Fridrich Míšenský eventuálne udeliť od Karla grófstvo po smrti jeho príbuzného Jindřicha z Henebergu. V oboch listinách je Vilém z Landštejna uvedený ako svedok hneď za sliezkymi vojvodami.

Tento obrat vo vzťahoch k Wittelsbachovcom sa zdá neuveriteľný, ale treba si uvedomiť, že v tom období ich skutočne s Karlom spájali rodinné putá a čerstvý Karlov potomok Václav – dedič rímskeho a českého kráľa, narodený Anne Falckej. No napriek tomu oslovenie dovtedajšieho oponenta Ludvíka Braniborského „náš milovaný strýko“ v listine zo 16. února znie rozmarne až ironicky.

Po ukončení rokovaní v Budišíne sa väčšina spoločnosti presunula do Prahy, kde Ludvík Braniborský sľúbil, že vydá korunovačné klenoty skôr ako bolo dohodnuté. Prevziať tieto klenoty do Mníchova sa vydali Jan Volek a Vilém z Landštejna (prevzali ich 12. března 1350).

Výber zástupcov, ktorí boli prevziať a priviesť korunovačné klenoty do Prahy nebol náhodný. Karel si potrpel na symboliku a preto vyslal pre klenoty jedného cirkevného zástupcu, svojho nevlastného strýka Jana Voleka, ktorý bol zároveň potomkom Přemyslovcov a jedného predstaviteľa najvyššej šľachty Českého kráľovstva Viléma z Landštejna. Výberom Jana Voleka Karel zároveň stlmil jeho zahorklosť, že bol v cirkevnej hierarchii odsunutý pod pražského arcibiskupa a pri výbere Viléma z Landštejna bolo zohľadnené, že bol pri rokovaniach s Wittelsbachovcami a títo mu dôverovali.

V březnu 1350 pred veľkonočnými sviatkami vyslanci Jan Volek a Vilém z Landštejna priviezli vzácne ríšske korunovačné klenoty do Prahy (Vyšehrad), kde boli počas sviatkov aj vystavované. Získaním korunovačných klenotov Karel definitívne potvrdil svoje postavenie kráľa rímskej ríše, ktorý vládne aj mystickými klenotmi ríše. Začalo sa hovoriť o poslednom kroku Karla za najvyšším postavením vladára v svätej rímskej ríši – cisárskej korunovačnej jazde do Ríma. Pre túto jazdu bolo potrebné získať súhlas pápeža Klimenta VI., ktorého vzťah ku Karlovi sa silne schladil vďaka jeho samostatnej politike a spojením s exkomunikovanými Wittelsbachovcami. Kliment VI. síce oficialne nevystupoval, proti Karlovej korunovácii, ale bál sa pustiť Karla do Ríma a vytváral prekážky pre jeho korunováciu.

Počas odchodu Karla na rišsky snem do Norimberka sa objavil v Prahe medzi pútnikmi Cola di Rienzo – rímsky politik a tribún-burič, ktorý nakrátko ovládol Rím, ale následne musel utiecť. Brojil proti vláde pápežových zástupcov v Ríme a vyslúžil si obvinenie z kacírstva. Po príchode do Prahy sa mu podarilo dostať „slyšenie“ u Karla, ktorému ponúkal vládu v Ríme. Di Rienzo bol Karlovi sympatický svojím vzdelaním a krásnou latinčinou. Akonáhle sa pápež dozvedel o príchode di Rienza do Prahy okamžite posielal listy Arnoštovi z Pardubíc, aby ho uväznil a poslal do Avignonu. Karel s Arnoštom začali oddialovať vydanie tribúna, čím vytvárali tlak na pápeža, aby dosiahli iné ústupky.

Cola di Rienzo bol internovaný v Prahe a následne na biskupskom hrade v Roudnici, pričom listami stále komunikoval s Karlom resp. Janom zo Stredy.

V září 1350 sa stal Karlovi úraz, ktorý znamenal dočasné ochrnutie jeho končatín. Oficiálne sa uvádzalo, že rímsky kráľ dostal discréciu. Šepkalo sa aj o otrave. Všetky informácie o zdravotných problémoch kráľa boli zahmlievané, až vznikali rôzne dohady doma aj v zahraničí. Jasno priniesla až analýza ostatkov rímskeho kráľa vykonaná profesorom Vlčkom, ktorá konštatovala viaceré zranenia, ktoré Karla stihli počas jeho života. Profesor Vlček objavil medzi inými aj zranenie chrbtice v krčnej časti a dvojité zlomenie čeľuste. Zároveň z ťažších bojových zranení sa objavilo sečné zranenie na koreni nosu. Zo zranení chrbtice sa určite musel Karel dlhšie liečil a zanechali na ňom trvalé následky, prihrbenie a naklonenie postavy na stranu spolu s posunom čeľuste. Tieto zranenia boli dôvodom zdravotnej absencie Karla v roku 1350. Týmto padli teórie o otrave, dne a pod., ale otvorili sa otázky. Ako k týmto zraneniam Karel prišiel?

Doteraz sa nepodarilo zodpovedať na túto otázku. Na základe typu zranení je v súčasnosti populárne ale zavádzajúce tvrdiť, že išlo o zranenie v rytierskom turnaji. Niektorí bádatelia predpokladajú, že Karel sa inkognito zúčastnil turnaja, kde bol zrazený súperovým kopím na zem, pričom došlo k zlomeniu čeľuste a vážnemu poraneniu chrbtice. Niektorí bádatelia sa nechali uniesť svojou fantáziou, že uvádzajú aj miesto turnaja - Taliansko. Týmto uzáverom osobne neverím, nakoľko si neviem predstaviť prepravu takto zraneného Karla z Talianska do Prahy cez Alpy. Zároveň dobové listinné dokumenty jasne dokladujú, že Karel sa v inkriminovanom období nachádzal v Prahe. Preto je vysoko pravdepodobné, že Karlov úraz sa stal v Prahe resp. v jej blízkom okolí.

Analýza zranení prof. Vlčkom ukázala, že Karel bol na tú dobu liečený neuveriteľne odborne a mal veľké šťastie, že jeho trénované telo samotné zranenia aj následné liečenie zvládlo.

Zranenie sa muselo stať pri veľmi delikátnej situácii, nakoľko Karel nielen fabuloval príčinu svojho ochrnutia, ale zároveň nevieme o žiadnom postihu vinníkov. Karel údajne sľúbil, že ak sa vylieči, nebude nikoho stíhať. Iné zdroje spomínajú, že mali byť odsúdení za pokus o Karlovu otravu dvaja služobníci. Na to údajne zareagovala Karlova manželka Anna Falcká, ktorá sa údajne priznala, že dala do jedla prísadu na zvýšenia Karlovej lásky voči nej, pričom dala príliš veľkú dávku. Ak by to bola pravda, potom by to svedčilo o vysokom ľudskom kredite Anny Falckej, ktorá by na záchranu nespravodlivo obvinených bola ochotná vziať vinu na seba. Kto vie?

Zranenia zanechali na Karlovi fyzické obmedzenia a psychické stopy. Poranenie chrbtice Karlovi nedovoľovalo otáčanie v krčnej časti a určite už nebol schopný plnohodnotne bojovať. Odteraz sa už musel pri všetkých vojenských výpravách držať vzadu a spoliehať len na schopnosti svojich veliteľov. Zranenia ho museli už doživotne trápiť, pričom toto trápenie Karel chápal ako trest boží pričom sa ešte viac uprel vo vieru v boha. Čoraz zriedkavejšie v jeho očiach svietili šibalské iskričky a Karel sa stával stále vážnejším človekom. Jeho viera v svoje poslanie, vysoký intelekt, stabilné české zázemie a schopnosť využívať všetky politické prostriedky z neho urobili prakticky neporaziteľného vladára.

Karel sa zo zranenia postupne liečil a úradoval, ale už v lete 1351 bol schopný jazdy na koni.

Kariera Viléma z Landštejna v tom čase vrcholila, v listine z 17.března 1351, kde je riešený dlhoročný spor Bavora zo Strakoníc a pánov z Rožmberka o dedičstvo, sú uvedení Vilém z Landštejna ako aj pražský purkrabí Hynek Berka z Dubé. Ale 12.června 1351 na zemskom súde už Vilém z Landštejna vystupoval s funkciou pražského purkrabího, nakoľko v tejto funkcii vystriedal Hynka Berku Honštejnského. Po dosiahnutí vrcholu ale vždy nasleduje zostup, v horšom prípade až pád.

Karel po prekonaní najvážnejšej etapy svojho úrazu stále viac túžil dosiahnuť cisársku korunováciu, nakoľko si uvedomoval svoju pominuteľnosť. Prebiehali rokovania s talianskymi mestami aj s pápežom. Dôležitou úlohou sa stávalo zabezpečenie bezpečnej cesty do Talianska, aby bolo možné čo najskôr sa na korunovačnú cestu do Ríma vypraviť, keď sa vyskytne príhodná situácia.

Z tohto dôvodu jedným z prvých diplomatických krokov Karla po úraze boli rokovania s Albrechtom II. Rakúskym o 12ročnom mieri, ktoré sa podarilo uzavrieť 1. května 1351 v Českých Budejoviciach. Na týchto rokovaniach sa panovníci oboch susediacich krajín dohodli, že budú potláčať narušiteľov pokoja, ktorí by susednej strane robili škody. Túto zmluvu podpísal aj Karlov brat Jan Jindřich.

Karel chcel mať poisteného južného suseda a jeho dcéra Kateřina sa mala čoskoro vydať za rakúskeho následníka Rudolfa. Karlovi sa krátko predtým podarilo obsadiť dôležitý post Aquilejského patriarchu svojím nevlastným bratom Mikulášom, spolu s mestami Feltre a Belluno tak vznikla malá enkláva v českých rukách, ktorá robila predmostie na ceste do Talianska. K tejto enkláve bol prístup len cez habsburské dŕžavy. Spoliehať na prechod cez Tirolsko v držaní Wittelsbachovcov bolo napriek rodinnému spriazneniu nebezpečné.

V období rokov 1350/51 začal Karel IV. uplatňovať revízie majetkov, ktoré sa mali vrátiť kráľovskej korune. Tieto revízie boli pre mnohých pánov, ktorí získali do zálohy kráľovské majetky silne nepopulárne a pri vymáhaní návratu sa dostávali kráľovskí úradníci do stretu s dovtedajšími držiteľmi.

Funkcia pražského purkrabího, ktorý mal ochraňovať kráľovských úradníkov bola v tomto období ťažká a jej držiteľ sa stával vysoko nepopulárnym. Vilém z Landštejna sa takto dostal do tábora nepriateľov svojich príbuzných Vítkovcov, ktorí sa museli vzdať tiež niektorých majetkov. Situácia vyvrcholila na jeseň roku 1351 kedy sa skupina mladých šľachticov pod vedení Jindřicha II. z Hradce, Johana zo Šternberka a Oldŕicha z Landštejna rozhodla riešiť spory s rakúskymi susedmi ozbrojeným nájazdom do Rakúska. Presný dôvod nájazdu nie je známy. Pravdepodobne sa jednalo o iniciatívu Jindřicha II. z Hradce, ktorý chcel riešiť svoje dedičské spory. Niektoré zdroje uvádzajú dedičské problémy s pánmi z Wallssee a z Puchheimu (Jindřichova teta Anna bola vydatá za pána z Wallsee/Drosendorf), iné zdroje uvádzajú spory o pohraničné lesy. Jindřich bol uznávanou vojenskou osobnosťou, úspešne viedol české vojsko pri Karlových výpravách. Preto asi nemal problém získať ďalších dobrodružstva chtivých pánov a rytierov na svoju výpravu. Jeho jednotka asi 70 prilbíc vpadla do Rakúska a postupovala rabujúc rakúske statky až k mestu Otensheim pri Dunaji (13. listopadu 1350). Proti rabujúcim zozbieral zemský kapitán Eberhard z Walsee zemskú hotovosť (asi spolu s jednotkami Jindřicha z Wallsee/Drosendorf a Adalberta z Pucheimu) a začal stíhať rabujúcich. Dostihli ich u Hellmansodtu, kde časť rabujúcich zajali a na mieste obesili. Zvyšok Jindřichovej jednotky pokračoval v úteku do Čiech smerom na Vyšší Brod, kde prekročili hranice. Rakúska hotovosť sa ale rozhodla útočníkov prenasledovať ďalej do vnútrozemia Čiech. Jindřichovu skupinu posilnil Peter zo Šternberka s asi 30 rytiermi. 16. listopadu 1351 sa pri Zámostí odohrala krvavá bitka, kde bola Jindřichova skupina porazená a zajatá spojenými vojenskými jednotkami rakúskych prenasledovateľov a Viléma z Landštejna. V bitke stratilo život a bolo ranených veľa rakúskych rytierov. Vodcovia lupičského výpadu do Rakúska boli odvedení na súd do Viedne (väznení boli na hrade Pottenstein). Medzi odvedenými sú uvádzaní Jindřich II. z Hradce a Johan ze Šternberka a Oldřich z Landštejna. Následne sa proti zákroku Viléma z Landštejna zdvihlo povstanie, ktoré viedli najmä bratia z Rožmberka a Jan z Michalovíc (Velešína), čím sa rozhorela lokálna vojna aj s rakúskou stranou (pridali sa Jans von Traun, gróf Ulrich von Cilli). V tomto konflikte si začali obe strany riešiť aj staré hriechy a konflikt prerástol v skutočnú vojnu označovanú aj ako „vojnu ruží“.

Zásah Vilém z Landštejna v prospech rakúskej hotovosti trestajúcej českých nájazdníkov bol v Čechách odsudzovaný. Bratia z Rožmberka považovali Viléma za zradcu rodových záujmov. Veď ich otec Petr sa v roku 1317 zastal Viléma proti samotnému kráľovi Janovi, keď jeho vojsko rabovalo Vilémové majetky. Teraz sa Vilém, v službe Karla, postavil proti svojim vlastným Vítkovcom.

S Jindřichom z Hradce mal Vilém aj súkromné nezhody, nakoľko tento nerešpektoval jeho úradné právomoci a odklonením cesty z Rakúska na Jindřichov Hradec mimo hrad Landštejn hospodársky oslabil pana Viléma. Zároveň poškodená strana páni z Wallsee a z Puchheimu boli Vilémovi príbuzní s jeho prvou manželkou Elisabetou z Kuenringu (spoločné dedičstvo – Dürnstein).

Situácia z pohľadu Viléma z Landštejna však bola o mnoho komplikovanejšia. Najvyšší purkrabí bol zodpovedný za mier s Rakúskom dohodnutý v Budejoviciach. Predstavme si situáciu, kedy sa v radoch českých nájazdníkov navyše objavil landštejnský erb Oldřicha z Landštejna - biela ruža. Vilém musel preukázať, že oficiálny správca poriadku v českom kráľovstve a zároveň „hlava bielej ruže“ nepodporuje rabujúcich nájazdníkov. V opačnom prípade by došlo k porušeniu dohôd z Budejovíc a začiatku ďalšej pohraničnej vojny s Rakúskom, ktoré sa v minulosti často opakovali. Vilém z Landštejna bol skúsený a dobre si vedomý, čo asi jeho zásah v Čechách vyvolá. Povinnosť zachovať mier, dôležitý pre Karla IV., ho ale prinútila k nepopulárnemu zásahu.

O postave Oldřicha z Landštejna nevieme nič viac, preto sa jeho existencia spochybňuje, ale je uvádzaný vo viacerých rakúskych zdrojoch. Pán Komárek ho v svojej práci dokonca stotožňuje s Vilémovým synom Ojířom, ja si skôr myslím, že sa asi jedná o potomka Vítka ze Skalice, ktorého majetky susedili priamo s hradeckými a preto Oldřich ľahko podľahol lákaniu pána z Hradce.

Vojenské akcie na juhu Čiech sa ťahali cez zimu až do roku 1352 až musel zasiahnuť sám Karel, ktorý vojensky udrel proti rebelujúcim pánom z Rožmberka. Na západe dobyl ich opevnené tvrze Strašice a Chluhov a keď ani to nestačilo objavil sa 12. února 1352 v Českých Budejoviciach a 14. února v Novej Bystrici, čím ukázal, že ak bude treba bude, Viléma z Landštejna podporovať s celou svojou mocou. To asi ukľudnilo situáciu a viedlo k zmierovaciemu procesu, konanému 2. května 1352 v Prahe. Mali byť prepustení všetci zajatci, asi aj vrátane Jindřicha z Hradce. Ručiteľmi zmierovacieho procesu bola len nižšie postavená šľachta. Už Samotné prepustenie Jindřicha z Hradce neveštilo pokoj medzi susediacimi panstvami hradeckých a landštejnských. Jindřich z Hradce nevedel zniesť porážku a finančné škody spôsobené svojim zajatím (2000 kôp grošov).

Koniec roku 1351 bol pre Karla IV. smutný, nakoľko 28. prosince zomrel jeho jediný syn Václav. Bola to ďalšia krutá rana a Karel, vedomí si svojej pominuteľnosti, chcel svoj cieľ korunováciu v Ríme dosiahnuť za každých okolností. V roku 1352 rozvíjal rokovania s Avignonom ako aj s Benátkami, ktoré sa stali vodcom ligy miest ako protiváha Viscontiovcov v Miláne. Pápež Kliment VI. síce otvorene nebol proti jeho korunovácii, v pozadí ale robil všetko, aby jej zabránil. Jeho schopný žiak bol pre neho neistotou až hrozbou. Situácia sa zlešila až jeho úmrtím 6. prosince 1352.

2. února 1353 nečakane zomrela Karlova druhá manželka Anna Falcká. Znovu ovdovelý panovník mohol začať spriadať sobášne kalkulácie. Už dlhšie cielil svoju pozornosť na mladú 13 ročnú Annu Svídnicku, neter Bolka II. Svídníckeho, rodovo spraznenú aj s uhorským a poľským kráľom. Po Bolkovi mohla zdediť Svídnicko a Javorsko a pri chýbajúcich potomkoch uhorského a poľského kráľa dával sobáš s ňou nádeje aj na tieto krajiny. Pôvodne plánoval za manžela tejto princeznej svojho syna, teraz sa ako kandidát na manželstvo s Annou Svídnickou prihlásil sám. Pri týchto aktivitách prišiel Karlovi vhod zjazd predných osobností ríše v březnu 1353 vo Viedni. Tu sa rokovalo nie len o ríšskych záležitostiach, ale aj o sobášnej politike a Karlovej rímskej jazde. V priateľskom prostredí rakúskeho dvora Karel dohodoval sobášnu zmluvu svojej dcéry Kateřiny s Rudolfom Habsburským a uvažoval aj nad sobášom čerstvo narodenej dcéry svojho brata s druhým synom rakúskeho vojvodu Albrechta. Ten zase požadoval podporu Karla IV. v boji proti švajčiarskym odbojným mestám.

V dubnu 1353 Karel vystrojil v Prahe honosnú svadbu svojej dcére Kateřine. Následne smeroval cez Vitoraz a Viedeň na svoju svadbu s Annou Svídnickou do Budína (kde žila Anna so svojou matkou).

Vo Vitorazi Karel s Albrechtom znovu rokovali o postupe voči švajčiarskym mestám a Albrecht zase ponúkol Karlovi sprostredkovanie na rokovanie s Wittelsbachovcami o ich vzájomných sporoch.

Rokovania skončili 19. května slávnostným obedom v neďalekom kláštore v Zwettli. Následne Karel pokračoval na ceste do Budína na vlastnú svadbu.

Karlova cesta na Vitoraz práve cez územie, kde rok nie celý predtým prebiehala „vojna ruží“ mala možno aj podporiť upokojenie v oblasti. Karel asi veril, že rovnomernou priazňou hradeckým (výsada odúmrtia – vzájomného dedenia majetku hradeckým bratom 6.února 1353) ako aj landštejnským (zvolenie rovnomenného syna pána Viléma do funkcie vyšehradského probošta a jeho brata Jana za pražského kanovníka) pomôže k zabudnutiu predošlých krvavých sporov.

Vilémové spory s Rožmberkovcami sa asi tiež dočasne upokojili, nakoľko 7. května 1353 sú pán Vilém ako aj Jošt z Rožmberka uvedení medzi svedkami na listine, ktorou je dohodnutá výmena pôvodných moravských majetkov kolégia mansionárov na pražskom hrade za majetky bližšie pri Prahe.

Albrecht Rakúsky svoj sľub sprostredkovania rokovania s Wittelsbachovcami splnil a v polovici června 1353 pozval na schôdzku do Pasova Wittelsbachovcov, Karla ako aj ďalších ríšskych pánov. Cieľom bolo riešiť sťažnosti Ludvíka Braniborského na Karla, že podporuje v Tirolsku odbojných pánov, nepáčil sa mu ani odpor bývalých prívržencov Lžiwaldemara v Braniborsku. Karel zase žiadal vydanie Tridentu a okolia. Rokovania skončili zmierčím rozsudkom Albrechta Rakúskeho. Na týchto rokovaniach Karel šikovne využil rozpory v rodine Wittelsbachovcov o tom, ktorá vetva má držať kurfirstský hlas. Karel sľúbil Rudolfovi, že hlas ponechá jeho rodovej vetve, zato chcel získať pre českú korunu maximum z dedičstva po Anne Falckej. Falcká vetva Wittelsbachovcov, konkrétne Rudolf Falcký bol Karlovi dlžný 12000 kôp grošov za vykúpenie svojho syna Ruprechta zo zajatia u Rudolfa Saského. Za túto dlžobu dostal český kráľ do zástavy hornofalcké pevnosti Waldeck, Störnstein, Neustadt, Hirschau, Murach a Treswitz. Bolo dohodnuté, že Rudolf Falcký alebo jeho dedičia môžu tieto panstvá vykúpiť do dubna 1355 za 12.000 kôp pražských grošov alebo za 6.000 zlatých flórenov alebo českých alebo uhorských zlatých, ktoré majú mať rovnaké zloženie zlata a striebra. Vyplatenie peňazí mohlo byť vykonané v Regensburgu do rúk kráľa Karla alebo jeho dedičov, alebo markrabího Jana Jindřicha alebo Viléma z Landštejna alebo jeho synov Ojířa a Litolda, pričom malo byť 4 týždne vopred ohlásené. V prípade pochybností ohľadom meny mala rozpory rozhodnúť rada mesta Regensburg. Peniaze mali na vlastné riziko priviesť falckí grófi na hrad Parkstein alebo Floss. Po dovezení peňazí mal Vilém z Landštejna alebo jeho synovia vrátiť zastavené hrady. Vilém z Landštejna a jeho synovia mali tieto sľuby potvrdiť vydaním samostatnej listiny. V prípade ak by falckí grófi do stanoveného termínu nemohli splatiť peniaze, kráľ Karel mal pripraviť spravodlivú kúpnu listinu a odovzdať ju do vlastných rúk Rudigera der Reiche v Regensburgu. Tieto dohody boli potvrdené listinami, pričom páni z Landštejna svoju listinu vydali 17.června 1355. Karel predpokladal, že k vyplateniu nepríde a majetky pripadnú korune. Po smrti Rudolfa Falckého v říjnu 1253 sa jeho syn Ruprecht vyrovnal s Karlom IV., odpredali mu 3 zo 6 zastavených panstiev a iné hrady, čím boli pôvodné dohody zrušené a Vilém so synmi, ktorí túto majetkovú enklávu spravovali, sa mohli vrátiť domov.

Pán Vilém sa na rokovaniach v Pasove osobne zúčastňoval a asi rád prevzal správu falckých hradov, nakoľko sa tým vyhol možným konfliktom doma s Jindřichom z Hradce a zároveň sa snažil svojich dvoch najstarších synov etablovať v službách kráľa.

Doma Viléma nečakal pokoj, lebo už na jeseň 1353 Jindřich z Hradce útokmi riešil svoju zášť voči nemu. Počkal si na čas kedy bol Karel v ríši a nemohol hneď priamo zasiahnuť. Ako dôvod si vymyslel údajné šikovanie zo strany Viléma z Landštejna a Jana z Vartemberka. Napísal list svojmu bratovi, ktorý bol v ríši spolu s Karlom, že Vilém a Jan nespravodlivo predvolávajú jeho poddaných pred zemský súd a tým chcú jeho prinútiť, aby vstúpil s Vilémom do spoločenstva, ktoré bude uzavreté v Norimberku. Iní už podľahli, ale on Jindřich z Hradce chce ostať verný kráľovi. Karlovi, ktorý dobre poznal Vilémovu vernosť, bolo jasné, že ide o výmysel. Jindřich však nečakal na panovníkovo stanovisko, ale preventívne na Viléma zaútočil (pravdepodobne napadnutie sedliakov v Pomezí). Vilém reagoval obľahnutím mestečka Slavoníce, v ktorom bol pravdepodobne Jindřich z Hradce aj s bratom. Jindřichovi sa s pomocou mešťanov Telče podarilo ujsť a asi s jednotkami z Hradce napadol odzadu Viléma obliehajúceho Slavonice. Vilémové jednotky so stratami museli ustúpovať na východ, nakoľko cesta na Landštejn bola obsadená. Vilémovi poskytlo útočište až mesto Jemnice. Jindřich obľahol Jemnici, na čo bol moravským markrabím Janom Jindřichom upozornený, že útočí na kráľovské mesto. Keď Jindřich nereagoval, zhromaždil Jan Jindřich zemskú hotovosť a vytiahol proti Jindřichovi. Na strane Jindřicha asi bojovali aj rožmberské jednotky. Moravský markrabí zase vyzýval obyvateľov Domažlíc, aby pomohli zemskému hejtmanovi obsadiť Domažlice, ktoré mal pán z Hradce v zástave. Markrabí informoval aj brata Karla o nutnosti zásahu.

Karel sa v ríši práve chystal k ťaženiu proti švajčiarkym mestám a naopak potreboval české vojsko. 12.července 1354 v Prahe vydal Karel nový zmierovací list, v ktorom ako sporné strany vystupujú Vilém a Jindřich, pričom kráľ Karel IV. vystupuje ako rozhodca. Obe strany si mali vymeniť zajatcov, dodržať imunitu prívržencov oboch strán a vrátiť korisť poškodeným. V prípade budúceho ozbrojeného stretu, tento mal byť predtým ohlásený druhej strane a v Prahe. V prípade, že protivník zabije toho druhého, celý majetok víťaza mal pripadnúť deťom zabitého soka.

Karel si bol vedomý, že nemôže zakázať riešenie osobnej zášti súbojom. Klauzulou o strate majetku sa snažil chrániť vyše 50 ročného Viléma z Landštejna, ktorý by v prípade súboja s oveľa mladším Jindřichom mal malé šance na víťazstvo. Zároveň Karel chcel byť neutrálny nakoľko asi tušil, že takých agresívnych bojovníkov, akým bol Jindřich z Hradce, bude ešte nutne potrebovať.

V zmierovacom liste bolo uvedené, že má byť pánovi Vilémovi vrátený majetok, ktorý mu bol ulúpený keď bol zajatý. Nevieme kedy bol Vilém zajatý, z tejto informácie vyplýva, že asi kroniky a listiny nezachytili všetky nepriateľské akcie medzi pánmi z Landštejna a pánmi z Hradce.

Po tomto zmieri si Vilém snáď vydýchol, nakoľko na jeseň 1354 Karel vytiahol so šľachtickými jednotkami do ríše, pričom s ním odišli Jindřich z Hradce ako aj bratia z Rožmberka. Pán Vilém bol pravdepodobne značne unavený predchádzajúcimi bojmi ako aj vekom. 13.prosince 1353 získal pre seba a aj svoju manželku od nového pápeža Inocenca VI. indult – „právo na odpustenie hriechov“. Vilém z Landštejna sa asi od konca roku 1353 chystal riešiť všetky svoje otvorené záležitosti, aby v pokoji mohol odísť na druhý svet. Chcel očistiť svoju dušu, zaistiť postavenie svojho rodu u dvora ako aj nájsť zmier so susedmi. Začal obmedzovať svoje verejné aktivity.

Karel bol v druhej polovici roku 1354 v ríši a vojensky pomáhal Albrechtovi Habsburskému v boji proti mestu Curych, pritom sledoval situáciu v Taliansku. Neočakávane Karel ukončil dobýjanie Curychu a presunul sa do Sulzbachu, odkiaľ vyrazil na korunovačnú jazdu do Ríma. Jeho náhle rozhodnutie určite nebolo náhodné. Karel vyhodnotil dobu ako priaznivú, nakoľko vodca Viscontiovcov bol vážne chorý a aj Karlove rokovania so skupinou miest podporujúcou pápeža boli asi úspešné. Zo Sulzbachu vyrazil cez bezpečné Rakúsko a aquilejský patriarchát do Feltre. Karel odišiel do Talianska len s 300 členným doprovodom, zvyšné časti sprievodu za ním prichádzali postupne (napr. sprievod s jeho manželkou zabezpečoval Arnošt z Pardubíc). Po príchode do Talianska nastala ešte priaznivejšia situácia, nakoľko vodca Viscontiovcov zomrel a s jeho synmi Karel ľahko dohodol svoju korunováciu lombardskou železnou korunou v Miláne. Čakalo sa na pápeža, aby poslal svojho zástupcu, ktorý mal Karlovu korunováciu vykonať. Tento čas Karel využíval na získavanie ostatkov svätých. O účasti Viléma z Landštejna alebo jeho synov na korunovačnej jazde nemáme žiadne informácie. Jediný landštejnovec Nico sa spomína v skupine, ktorá mala získať ostatky svätého Víta v Pávii (neviem zaradiť tohto Nica do landštejnského rozrodu, ale podľa mena Mikuláš mohol možno pochádzať z borotínskej vetvy rodu , v ktorej sa toto meno častejšie vyskytovalo).

Samotná rímska korunovácia Karla IV. za cisára rímskej ríše úspešne prebehla v 5.dubna 1355. Realista Karel neplánoval skutočne vládnuť v nevyspytateľnom Taliansku a chcel sa vrátiť do ríše. Rozpustil časť vojenského doprovodu a na spiatočnej ceste sa zastavil v Pise. Tu proti nemu vypuklo povstanie. Karla a jeho manželku museli z obkľúčenia zachraňovať zvyšky jeho vojska, pričom sa vyznamenal práve Jindřich z Hradce.

Po návrate „už cisára“ Karla IV. do nemeckej časti ríše (Norimberk) a následne do Čiech sa s ním Vilém z Landštejna stretol 21. srpna 1355 v Prahe, kedy Vilém svedčil v Karlovej listine, ktorou pre majstra rytierov s červenou hviezdou potvrdzuje privilégium z doby Václava I. Na tejto listine je ako ďalší svedok uvedený aj jeho rival Jindřich z Hradce. 10. září 1355 vystupuje Vilém z Landštejna spolu s Ulrichom z Capellu ako zmierovací sudcovia pri urovnaní sporu Jošta z Rožmberka a Eberharda z Walsee. Zdalo sa, že Vilémovi sa darí urovnávať staré spory, aby zanechal pokojné vzťahy a chcel sa definitívne stiahnuť z verejného života. Tomu by mohla napovedať listina zo 4.října 1355, kde Vilém z Landštejna svedčí na listine pána Jana z Rožmberka, ktorý ako ochranca sirotkov po Janovi z Michalovic sa majetkovo vyrovnáva s jeho vdovou Marušou. Vilém už v tejto listine nesvedčí na čelnom mieste, predné miesta už prepustil iným.

Po príchode z korunovačnej jazdy sa Karel pokúsil na svätováclavskom sneme na jeseň 1355 presadiť svoj zákonník Maiestas Carolina. Tento nadčasový zákonník narazil na odpor českej šľachty, ktorej práva obmedzoval. Tento zákonník Karel spolu so svojími spolupracovníkmi (asi aj vrátane Viléma z Landštejna) pripravoval dlhšiu dobu. Keď bolo jasné, že zákonník nebude prijatý, Karel prestal presadzovať jeho uznanie a radšej ako ústupok od českej šľachty vyrokoval schválenie následníctva na českom tróne pre mužských dedičov z moravskej línie rodu (bez nutnosti voľby).

Pri korunovačnej jazde vzrástla moc českej šľachty, ktorá Karla IV. na nej podporovala. Vedela, že Karel potrebuje jej podporu, čo jej dávalo silné sebavedomie. Karel dočasne ustúpil a riešil oslabenie postavenia silných šľachtických rodov využívaním cirkevných a iných ríšskych hodnostárov.

Vilémov asi posledný príchod do Prahy je možné datovať okolo 12. dubna 1356, kedy svedčí spolu s bratmi z Rožmberka na listine Karla IV. pre Štepána z Reichenbachu, ohľadom fojstva na hrade Königstein. Predtým 20.března 1355 prezentoval nového plebána na fare v Štepánově.

V Prahe pán Vilém chcel asi doriešiť svoje záväzky voči panovníkovi a následne odišiel na svoj rodový hrad Landštejn, kde okolo sviatku sv. Jiří umiera (asi 23.dubna 1356).

Vilém sa snažil doriešiť všetky svoje záväzky voči kráľovi ako aj zlepšiť vzťahy k ostatným Vítkovcom, aby dedičstvo po ňom mohli rozvíjať jeho synovia. Paradoxne navrátenie panstva a hradu Hluboká Karlovi spôsobilo nový výbuch nepokojov proti kráľovi zo strany Rožmberkovcov. Spolu s Jindřichom z Hradce útočili aj na landštejnské majetky ako Karlových podporovateľov. Karel ukončil rebéliu Rožmberkovcov vzájomným zmierom, pričom títo nemuseli uhrádzať žiadne škody, čím poškodil aj Vilémových potomkov. Tak skončila „Zlatá doba Striebornej ruže“. Vilémovi synovia neboli stavaní do nepohody, boli viac intelektuálne orientovaní, ale nie dosť na presadenie sa u dvora Karla IV. Aj vďaka svojej nejednotnosti a nehospodárnosti strácali majetky a postavenie v prospech iných rodov.

Pán Vilém z Landštejna sa nedočkal patričného ocenenia ani v českej histórii. Naopak v povestiach vystupuje ako surovec, ktorý dal zamurovať svoju dcéru na hrade Landštejne, aby zabránil jej láske s Jindřichom z Hradce. Údajne za trest jeho duch doteraz straší na hrade Landštejne.

Vilém bol pragmatik Karlovho razenia, v prípade možnosti urovnania devastačných sporov s pánmi z Hradce sobášom svojej dcéry s Jindřichom, by takéto riešenie určite rád uvítal - žiaľ neexistovalo. Napriek nezmyselným povestiam sa duch pána Viléma určite teší, že historické dedičstvo Karla IV., ktoré pomáhal budovať, stále žije a je vysoko vážené aj v súčasnej českej spoločnosti. Jeho snaženie a často aj obeta v prospech záujmov jeho priateľa Karla IV. tak nevyšli nazmar.

Použitá literatúra
Zdeněk Žalud: „Páni z Landštejna do doby husitské“ Praha 2001.
Jiří Spěváček: „Karel IV“ Nakladatelství Svoboda, Praha 1979.
Lenka Bobková: „Velké dejiny zemí koruny České“ – svazek IV.a 1310 – 1402, Paseka 2003.
František Kavka: „Karel IV. Historie života velkého vladaře“, Argo 2016.
František Kavka: „Čtyři ženy Karla IV. Královské sňatky“, Paseka Praha–Litomyšl 2002.
Robert Antonín - Tomáš Borovský: „Vjezd středověkého panovníka do města“
Karel Komárek: „První Vítkovci“, Praha 2009 (z internetu)
Joseph Teplý – Archiv fur Geographie, Historie, Staats und Kriegskunst 13. október 1820 (z internetu)
Dostupné internetové zdroje - Centrum medievistických studií, Regesta Imperii a iné.

Zdroj obrázků: Wikimedia Commons