Na začiatku roku 1350 je Vilém z Lantejna zase v okolí českého a rímskeho kráža Karla, nakožko sa očakávalo narodenie krážovského potomka. Vilém z Landtejna 12. ledna 1350 vystupuje ako svedok na listine Rusa z Litic, ktorou potvrdzuje prijatie 600 kôp českých groov od bratov z Romberka, ktoré zanechal jeho ene jej brat Heřman z Miličína. Zloenie svedkov naznačuje, e sa jednalo o rodinnú záleitos, kedy sa Rus z Litic snail ako svedkov vyui príbuzných. (Vilém z Landtejna, Jetrich a Remund z Kostolomlat a páni z Romberka).
Na krážovskom dvore sa 17. ledna narodil Karlovi a Anne Falckej syn,
ktorý dostal meno Václav. Konečne sa narodil následník trónu. Nebolo
veža času na oslavy, lebo Karel bol znovu nútený zasahova v severnom
Nemecku. Boje medzi Ludvíkom Braniborským a stúpencami Liwaldemara
neutíchali, a sa po poráke Ludvíka Ŕímana (brat Ludvíka
Braniborského) zo strany pomoranských vojvodov, do bojov zapojil aj
dánsky kráž Waldemar IV. Zároveň sa ako sprostredkovatež sporov medzi
dánskym krážom a meklenburskými vojvodami zapojil védsky kráž Magnus
II., čo znamenalo zásah do rískych záleitostí. Karel nemohol osta
nečinný. Na jeho dvore sa vtedy zdroval strýko Anny Falckej Ruprecht
starí, ktorého Karel poiadal o intervenciu u Ludvíka Braniborského. V
Budiíne sa v únoru 1350 Karel stretol a Ludvíkom Braniborským a krážom
Magnusom II., kde podpísali dohodu o jeho rozhodčej úlohe. Karel ale
radej prostredníctvom Ruprechta II. urovnal sporné otázky medzi ním a
Wittelsbachovcami bez védskeho kráža. V Budiíne sa stretli Karel,
Ludvík Braniborský, dánsky kráž Waldemar IV., Erich Lauenburský a
lantkrabí z Durýnska. Na stretnutí sa Karel definitívne vzdal faloného
Waldemara a udelil Ludvíkovi Braniborskému a jeho bratom v léno
Braniborsko, Landsbersko a čas Dolnej Luice. Zároveň Ruprecht II.
zorganizoval rozhodčí súd resp. komisiu, ktorá vyhlásila Liwaldemara
za faloného. Ako reagovali dovtedají Karlovi spojenci, podporovatelia
faloného Waldemara nevieme. Ale vieme, čo získal Karel. Ludvík
Braniborský mu sžúbil vyda ríske korunovačné klenoty, po ktorých
Karel silne túil, lebo mu chýbali k plnému uznaniu ako kráža nemeckej
ríe. Podža listín sa na týchto rokovaniach aktívne podiežal aj Vilém z
Landtejna. V listine z Budiína zo 6. února 1350, kde Karel za seba a
svojich bratov sžubuje vestrannú pomoc a ochranu vojvodstva pre
Fridricha, Baltazára, Ludvíka a Viléma landgrófov Durínskych a
markgrófov Míenských, je Vilém z Landtejna uvedený ako svedok na čele
českých žachticov hneď za rískymi knieatami a olomouckým biskupom. V
ten istý deň a tým istým prijímatežom Karel prepoičal funkciu
purkrabího v Altendorfe, pričom aj zostava svedkov je rovnaká.
V listine zo 14. února Ruprecht ako rozhodca spolu s komisiou
tvorenou Erichom Lauenburským, Fridrichom Míenským, Mikuláom
Opavským, Bolkom Svídnickým, Václavom Lignickým, Vladislavom Teínskym,
Gunterom zo Schwarzburgu, pánmi Gerlachom z Hohenlohe, Vilémom z
Landtejna, Botom z Turgova, Těmom z Koldic a Albrechtom z Maltitz
rozhodli, e Waldemar Brandenburský nie je synom Konráda z Brandenburgu
(Liwaldemar nie je pravý), ale právoplatnými dritežmi Braniborska,
Luice a Landsbergu sú Ludvík Braniborský a jeho bratia.
Nevieme na základe čoho komisia posudzovala nepravos
staro-nového Waldemara, ale Vilém z Landtejna teoreticky mohol v
svojej mladosti do roku 1319 stretnú bývalého Waldemara Braniborského.
Účasou v tejto komisii si Vilém pravdepodobne upevnil dôveru u
Wittelsbachovcov.

Zo 16. února 1350 je
listina, ktorou Karel udelil Ludvíkovi Braniborskému a jeho bratom
Ludvíkovi Římanovi a Ottovi lénom Braniborsko, Lunicu a Landsberg (asi
na základe predchádzajúceho rozhodnutia Ruprechta a jeho komisie). Ako
účastníci sú v listine uvedení Ruprecht Falcký, Fridrich Míenský,
Mikulá Opavský, Bolek Svídnický, Václav Legnický, Vladislav Teínsky,
Gunther zo Schwarzburgu, Gerlach z Hohenlohe, Vilém z Landsteina, Boto
z Turgova, Tema z Koldic, Albrecht z Maltic. Z 17.února je listina,
ktorou Karel veobecne potvrdzuje léna Míenským vojvodom. V ten istý
deň si nechal Fridrich Míenský eventuálne udeli od Karla grófstvo po
smrti jeho príbuzného Jindřicha z Henebergu. V oboch listinách je Vilém
z Landtejna uvedený ako svedok hneď za sliezkymi vojvodami.
Tento obrat vo vzahoch k Wittelsbachovcom sa zdá
neuveritežný, ale treba si uvedomi, e v tom období ich skutočne s
Karlom spájali rodinné putá a čerstvý Karlov potomok Václav dedič
rímskeho a českého kráža, narodený Anne Falckej. No napriek tomu
oslovenie dovtedajieho oponenta Ludvíka Braniborského ná milovaný
strýko v listine zo 16. února znie rozmarne a ironicky.
Po ukončení rokovaní v Budiíne sa väčina spoločnosti presunula do
Prahy, kde Ludvík Braniborský sžúbil, e vydá korunovačné klenoty skôr
ako bolo dohodnuté. Prevzia tieto klenoty do Mníchova sa vydali Jan
Volek a Vilém z Landtejna (prevzali ich 12. března 1350).
Výber zástupcov, ktorí boli prevzia a privies korunovačné
klenoty do Prahy nebol náhodný. Karel si potrpel na symboliku a preto
vyslal pre klenoty jedného cirkevného zástupcu, svojho nevlastného
strýka Jana Voleka, ktorý bol zároveň potomkom Přemyslovcov a jedného
predstaviteža najvyej žachty Českého krážovstva Viléma z Landtejna.
Výberom Jana Voleka Karel zároveň stlmil jeho zahorklos, e bol v
cirkevnej hierarchii odsunutý pod praského arcibiskupa a pri výbere
Viléma z Landtejna bolo zohžadnené, e bol pri rokovaniach s
Wittelsbachovcami a títo mu dôverovali.
V březnu 1350 pred vežkonočnými sviatkami vyslanci Jan Volek a Vilém z
Landtejna priviezli vzácne ríske korunovačné klenoty do Prahy
(Vyehrad), kde boli počas sviatkov aj vystavované. Získaním
korunovačných klenotov Karel definitívne potvrdil svoje postavenie
kráža rímskej ríe, ktorý vládne aj mystickými klenotmi ríe. Začalo sa
hovori o poslednom kroku Karla za najvyím postavením vladára v
svätej rímskej ríi cisárskej korunovačnej jazde do Ríma. Pre túto
jazdu bolo potrebné získa súhlas pápea Klimenta VI., ktorého vzah ku
Karlovi sa silne schladil vďaka jeho samostatnej politike a spojením s
exkomunikovanými Wittelsbachovcami. Kliment VI. síce oficialne
nevystupoval, proti Karlovej korunovácii, ale bál sa pusti Karla do
Ríma a vytváral prekáky pre jeho korunováciu.
Počas odchodu Karla na risky snem do Norimberka sa objavil v Prahe
medzi pútnikmi Cola di Rienzo rímsky politik a tribún-burič, ktorý
nakrátko ovládol Rím, ale následne musel utiec. Brojil proti vláde
pápeových zástupcov v Ríme a vyslúil si obvinenie z kacírstva. Po
príchode do Prahy sa mu podarilo dosta slyenie u Karla, ktorému
ponúkal vládu v Ríme. Di Rienzo bol Karlovi sympatický svojím vzdelaním
a krásnou latinčinou. Akonáhle sa pápe dozvedel o príchode di Rienza
do Prahy okamite posielal listy Arnotovi z Pardubíc, aby ho uväznil a
poslal do Avignonu. Karel s Arnotom začali oddialova vydanie tribúna,
čím vytvárali tlak na pápea, aby dosiahli iné ústupky.
Cola di Rienzo bol internovaný v Prahe a následne na biskupskom hrade v
Roudnici, pričom listami stále komunikoval s Karlom resp. Janom zo
Stredy.
V září 1350 sa stal Karlovi úraz, ktorý znamenal dočasné ochrnutie jeho
končatín. Oficiálne sa uvádzalo, e rímsky kráž dostal discréciu.
epkalo sa aj o otrave. Vetky informácie o zdravotných problémoch
kráža boli zahmlievané, a vznikali rôzne dohady doma aj v zahraničí.
Jasno priniesla a analýza ostatkov rímskeho kráža vykonaná profesorom
Vlčkom, ktorá kontatovala viaceré zranenia, ktoré Karla stihli počas
jeho ivota. Profesor Vlček objavil medzi inými aj zranenie chrbtice v
krčnej časti a dvojité zlomenie čežuste. Zároveň z aích bojových
zranení sa objavilo sečné zranenie na koreni nosu. Zo zranení chrbtice
sa určite musel Karel dlhie liečil a zanechali na ňom trvalé následky,
prihrbenie a naklonenie postavy na stranu spolu s posunom čežuste.
Tieto zranenia boli dôvodom zdravotnej absencie Karla v roku 1350.
Týmto padli teórie o otrave, dne a pod., ale otvorili sa otázky. Ako k
týmto zraneniam Karel priiel?
Doteraz sa nepodarilo zodpoveda na túto otázku. Na základe
typu zranení je v súčasnosti populárne ale zavádzajúce tvrdi, e ilo
o zranenie v rytierskom turnaji. Niektorí bádatelia predpokladajú, e
Karel sa inkognito zúčastnil turnaja, kde bol zrazený súperovým kopím
na zem, pričom dolo k zlomeniu čežuste a vánemu poraneniu chrbtice.
Niektorí bádatelia sa nechali unies svojou fantáziou, e uvádzajú aj
miesto turnaja - Taliansko. Týmto uzáverom osobne neverím, nakožko si
neviem predstavi prepravu takto zraneného Karla z Talianska do Prahy
cez Alpy. Zároveň dobové listinné dokumenty jasne dokladujú, e Karel
sa v inkriminovanom období nachádzal v Prahe. Preto je vysoko
pravdepodobné, e Karlov úraz sa stal v Prahe resp. v jej blízkom
okolí.
Analýza zranení prof. Vlčkom ukázala, e Karel bol na tú dobu liečený
neuveritežne odborne a mal vežké astie, e jeho trénované telo
samotné zranenia aj následné liečenie zvládlo.
Zranenie sa muselo sta pri vežmi delikátnej situácii, nakožko Karel
nielen fabuloval príčinu svojho ochrnutia, ale zároveň nevieme o
iadnom postihu vinníkov. Karel údajne sžúbil, e ak sa vylieči, nebude
nikoho stíha. Iné zdroje spomínajú, e mali by odsúdení za pokus o
Karlovu otravu dvaja sluobníci. Na to údajne zareagovala Karlova
manelka Anna Falcká, ktorá sa údajne priznala, e dala do jedla
prísadu na zvýenia Karlovej lásky voči nej, pričom dala príli vežkú
dávku. Ak by to bola pravda, potom by to svedčilo o vysokom žudskom
kredite Anny Falckej, ktorá by na záchranu nespravodlivo obvinených
bola ochotná vzia vinu na seba. Kto vie?
Zranenia zanechali na Karlovi fyzické obmedzenia a psychické stopy.
Poranenie chrbtice Karlovi nedovožovalo otáčanie v krčnej časti a
určite u nebol schopný plnohodnotne bojova. Odteraz sa u musel pri
vetkých vojenských výpravách dra vzadu a spolieha len na schopnosti
svojich velitežov. Zranenia ho museli u doivotne trápi, pričom toto
trápenie Karel chápal ako trest boí pričom sa ete viac uprel vo vieru
v boha. Čoraz zriedkavejie v jeho očiach svietili ibalské iskričky a
Karel sa stával stále vánejím človekom. Jeho viera v svoje poslanie,
vysoký intelekt, stabilné české zázemie a schopnos vyuíva vetky
politické prostriedky z neho urobili prakticky neporazitežného vladára.
Karel sa zo zranenia postupne liečil a úradoval, ale u v
lete 1351 bol schopný jazdy na koni.
Kariera Viléma z Landtejna v tom čase vrcholila, v listine z 17.března
1351, kde je rieený dlhoročný spor Bavora zo Strakoníc a pánov z
Romberka o dedičstvo, sú uvedení Vilém z Landtejna ako aj praský
purkrabí Hynek Berka z Dubé. Ale 12.června 1351 na zemskom súde u
Vilém z Landtejna vystupoval s funkciou praského purkrabího, nakožko
v tejto funkcii vystriedal Hynka Berku Hontejnského. Po dosiahnutí
vrcholu ale vdy nasleduje zostup, v horom prípade a pád.
Karel po prekonaní najvánejej etapy svojho úrazu stále viac túil
dosiahnu cisársku korunováciu, nakožko si uvedomoval svoju
pominutežnos. Prebiehali rokovania s talianskymi mestami aj s pápeom.
Dôleitou úlohou sa stávalo zabezpečenie bezpečnej cesty do Talianska,
aby bolo moné čo najskôr sa na korunovačnú cestu do Ríma vypravi, keď
sa vyskytne príhodná situácia.
Z tohto dôvodu jedným z prvých diplomatických krokov Karla po úraze
boli rokovania s Albrechtom II. Rakúskym o 12ročnom mieri, ktoré sa
podarilo uzavrie 1. května 1351 v Českých Budejoviciach. Na týchto
rokovaniach sa panovníci oboch susediacich krajín dohodli, e budú
potláča naruitežov pokoja, ktorí by susednej strane robili kody.
Túto zmluvu podpísal aj Karlov brat Jan Jindřich.
Karel chcel ma poisteného juného suseda a jeho dcéra
Kateřina sa mala čoskoro vyda za rakúskeho následníka Rudolfa. Karlovi
sa krátko predtým podarilo obsadi dôleitý post Aquilejského
patriarchu svojím nevlastným bratom Mikuláom, spolu s mestami Feltre a
Belluno tak vznikla malá enkláva v českých rukách, ktorá robila
predmostie na ceste do Talianska. K tejto enkláve bol prístup len cez
habsburské dŕavy. Spolieha na prechod cez Tirolsko v draní
Wittelsbachovcov bolo napriek rodinnému spriazneniu nebezpečné.
V období rokov 1350/51 začal Karel IV. uplatňova revízie majetkov,
ktoré sa mali vráti krážovskej korune. Tieto revízie boli pre mnohých
pánov, ktorí získali do zálohy krážovské majetky silne nepopulárne a
pri vymáhaní návratu sa dostávali krážovskí úradníci do stretu s
dovtedajími dritežmi.
Funkcia praského purkrabího, ktorý mal ochraňova krážovských
úradníkov bola v tomto období aká a jej dritež sa stával vysoko
nepopulárnym. Vilém z Landtejna sa takto dostal do tábora nepriatežov
svojich príbuzných Vítkovcov, ktorí sa museli vzda tie niektorých
majetkov. Situácia vyvrcholila na jeseň roku 1351 kedy sa skupina
mladých žachticov pod vedení Jindřicha II. z Hradce, Johana zo
ternberka a Oldŕicha z Landtejna rozhodla riei spory s rakúskymi
susedmi ozbrojeným nájazdom do Rakúska. Presný dôvod nájazdu nie je
známy. Pravdepodobne sa jednalo o iniciatívu Jindřicha II. z Hradce,
ktorý chcel riei svoje dedičské spory. Niektoré zdroje uvádzajú
dedičské problémy s pánmi z Wallssee a z Puchheimu (Jindřichova teta
Anna bola vydatá za pána z Wallsee/Drosendorf), iné zdroje uvádzajú
spory o pohraničné lesy. Jindřich bol uznávanou vojenskou osobnosou,
úspene viedol české vojsko pri Karlových výpravách. Preto asi nemal
problém získa ďalích dobrodrustva chtivých pánov a rytierov na svoju
výpravu. Jeho jednotka asi 70 prilbíc vpadla do Rakúska a postupovala
rabujúc rakúske statky a k mestu Otensheim pri Dunaji (13. listopadu
1350). Proti rabujúcim zozbieral zemský kapitán Eberhard z Walsee
zemskú hotovos (asi spolu s jednotkami Jindřicha z Wallsee/Drosendorf
a Adalberta z Pucheimu) a začal stíha rabujúcich. Dostihli ich u
Hellmansodtu, kde čas rabujúcich zajali a na mieste obesili. Zvyok
Jindřichovej jednotky pokračoval v úteku do Čiech smerom na Vyí Brod,
kde prekročili hranice. Rakúska hotovos sa ale rozhodla útočníkov
prenasledova ďalej do vnútrozemia Čiech. Jindřichovu skupinu posilnil
Peter zo ternberka s asi 30 rytiermi. 16. listopadu 1351 sa pri
Zámostí odohrala krvavá bitka, kde bola Jindřichova skupina porazená a
zajatá spojenými vojenskými jednotkami rakúskych prenasledovatežov a
Viléma z Landtejna. V bitke stratilo ivot a bolo ranených veža
rakúskych rytierov. Vodcovia lupičského výpadu do Rakúska boli odvedení
na súd do Viedne (väznení boli na hrade Pottenstein). Medzi odvedenými
sú uvádzaní Jindřich II. z Hradce a Johan ze ternberka a Oldřich z
Landtejna. Následne sa proti zákroku Viléma z Landtejna zdvihlo
povstanie, ktoré viedli najmä bratia z Romberka a Jan z Michalovíc
(Veleína), čím sa rozhorela lokálna vojna aj s rakúskou stranou
(pridali sa Jans von Traun, gróf Ulrich von Cilli). V tomto konflikte
si začali obe strany riei aj staré hriechy a konflikt prerástol v
skutočnú vojnu označovanú aj ako vojnu ruí.
Zásah Vilém z Landtejna v prospech rakúskej hotovosti
trestajúcej českých nájazdníkov bol v Čechách odsudzovaný. Bratia z
Romberka povaovali Viléma za zradcu rodových záujmov. Veď ich otec
Petr sa v roku 1317 zastal Viléma proti samotnému krážovi Janovi, keď
jeho vojsko rabovalo Vilémové majetky. Teraz sa Vilém, v slube Karla,
postavil proti svojim vlastným Vítkovcom.
S Jindřichom z Hradce mal Vilém aj súkromné nezhody, nakožko tento
nerepektoval jeho úradné právomoci a odklonením cesty z Rakúska na
Jindřichov Hradec mimo hrad Landtejn hospodársky oslabil pana Viléma.
Zároveň pokodená strana páni z Wallsee a z Puchheimu boli Vilémovi
príbuzní s jeho prvou manelkou Elisabetou z Kuenringu (spoločné
dedičstvo Dürnstein).
Situácia z pohžadu Viléma z Landtejna vak bola o mnoho
komplikovanejia. Najvyí purkrabí bol zodpovedný za mier s Rakúskom
dohodnutý v Budejoviciach. Predstavme si situáciu, kedy sa v radoch
českých nájazdníkov navye objavil landtejnský erb Oldřicha z
Landtejna - biela rua. Vilém musel preukáza, e oficiálny správca
poriadku v českom krážovstve a zároveň hlava bielej rue nepodporuje
rabujúcich nájazdníkov. V opačnom prípade by dolo k porueniu dohôd z
Budejovíc a začiatku ďalej pohraničnej vojny s Rakúskom, ktoré sa v
minulosti často opakovali. Vilém z Landtejna bol skúsený a dobre si
vedomý, čo asi jeho zásah v Čechách vyvolá. Povinnos zachova mier,
dôleitý pre Karla IV., ho ale prinútila k nepopulárnemu zásahu.
O postave Oldřicha z Landtejna nevieme nič viac, preto sa jeho
existencia spochybňuje, ale je uvádzaný vo viacerých rakúskych
zdrojoch. Pán Komárek ho v svojej práci dokonca stotoňuje s Vilémovým
synom Ojířom, ja si skôr myslím, e sa asi jedná o potomka Vítka ze
Skalice, ktorého majetky susedili priamo s hradeckými a preto Oldřich
žahko podžahol lákaniu pána z Hradce.
Vojenské akcie na juhu Čiech sa ahali cez zimu a do roku
1352 a musel zasiahnu sám Karel, ktorý vojensky udrel proti
rebelujúcim pánom z Romberka. Na západe dobyl ich opevnené tvrze
Straice a Chluhov a keď ani to nestačilo objavil sa 12. února 1352 v
Českých Budejoviciach a 14. února v Novej Bystrici, čím ukázal, e ak
bude treba bude, Viléma z Landtejna podporova s celou svojou mocou.
To asi ukžudnilo situáciu a viedlo k zmierovaciemu procesu, konanému 2.
května 1352 v Prahe. Mali by prepustení vetci zajatci, asi aj vrátane
Jindřicha z Hradce. Ručitežmi zmierovacieho procesu bola len niie
postavená žachta. U Samotné prepustenie Jindřicha z Hradce nevetilo
pokoj medzi susediacimi panstvami hradeckých a landtejnských. Jindřich
z Hradce nevedel znies poráku a finančné kody spôsobené svojim
zajatím (2000 kôp groov).
Koniec roku 1351 bol pre Karla IV. smutný, nakožko 28. prosince zomrel
jeho jediný syn Václav. Bola to ďalia krutá rana a Karel, vedomí si
svojej pominutežnosti, chcel svoj ciež korunováciu v Ríme dosiahnu za
kadých okolností. V roku 1352 rozvíjal rokovania s Avignonom ako aj s
Benátkami, ktoré sa stali vodcom ligy miest ako protiváha Viscontiovcov
v Miláne. Pápe Kliment VI. síce otvorene nebol proti jeho korunovácii,
v pozadí ale robil vetko, aby jej zabránil. Jeho schopný iak bol pre
neho neistotou a hrozbou. Situácia sa zleila a jeho úmrtím 6.
prosince 1352.
2. února 1353 nečakane zomrela Karlova druhá manelka Anna Falcká.
Znovu ovdovelý panovník mohol zača spriada sobáne kalkulácie. U
dlhie cielil svoju pozornos na mladú 13 ročnú Annu Svídnicku, neter
Bolka II. Svídníckeho, rodovo spraznenú aj s uhorským a požským krážom.
Po Bolkovi mohla zdedi Svídnicko a Javorsko a pri chýbajúcich
potomkoch uhorského a požského kráža dával sobá s ňou nádeje aj na
tieto krajiny. Pôvodne plánoval za manela tejto princeznej svojho
syna, teraz sa ako kandidát na manelstvo s Annou Svídnickou prihlásil
sám. Pri týchto aktivitách priiel Karlovi vhod zjazd predných
osobností ríe v březnu 1353 vo Viedni. Tu sa rokovalo nie len o
rískych záleitostiach, ale aj o sobánej politike a Karlovej rímskej
jazde. V priatežskom prostredí rakúskeho dvora Karel dohodoval sobánu
zmluvu svojej dcéry Kateřiny s Rudolfom Habsburským a uvaoval aj nad
sobáom čerstvo narodenej dcéry svojho brata s druhým synom rakúskeho
vojvodu Albrechta. Ten zase poadoval podporu Karla IV. v boji proti
vajčiarskym odbojným mestám.
V dubnu 1353 Karel vystrojil v Prahe honosnú svadbu svojej dcére
Kateřine. Následne smeroval cez Vitoraz a Viedeň na svoju svadbu s
Annou Svídnickou do Budína (kde ila Anna so svojou matkou).
Vo Vitorazi Karel s Albrechtom znovu rokovali o postupe voči
vajčiarskym mestám a Albrecht zase ponúkol Karlovi sprostredkovanie na
rokovanie s Wittelsbachovcami o ich vzájomných sporoch.
Rokovania skončili 19. května slávnostným obedom v neďalekom klátore v
Zwettli. Následne Karel pokračoval na ceste do Budína na vlastnú
svadbu.
Karlova cesta na Vitoraz práve cez územie, kde rok nie celý
predtým prebiehala vojna ruí mala mono aj podpori upokojenie v
oblasti. Karel asi veril, e rovnomernou priazňou hradeckým (výsada
odúmrtia vzájomného dedenia majetku hradeckým bratom 6.února 1353)
ako aj landtejnským (zvolenie rovnomenného syna pána Viléma do funkcie
vyehradského probota a jeho brata Jana za praského kanovníka) pomôe
k zabudnutiu predolých krvavých sporov.
Vilémové spory s Romberkovcami sa asi tie dočasne upokojili, nakožko
7. května 1353 sú pán Vilém ako aj Jot z Romberka uvedení medzi
svedkami na listine, ktorou je dohodnutá výmena pôvodných moravských
majetkov kolégia mansionárov na praskom hrade za majetky bliie pri
Prahe.
Albrecht Rakúsky svoj sžub sprostredkovania rokovania s
Wittelsbachovcami splnil a v polovici června 1353 pozval na schôdzku do
Pasova Wittelsbachovcov, Karla ako aj ďalích rískych pánov. Ciežom
bolo riei sanosti Ludvíka Braniborského na Karla, e podporuje v
Tirolsku odbojných pánov, nepáčil sa mu ani odpor bývalých prívrencov
Liwaldemara v Braniborsku. Karel zase iadal vydanie Tridentu a
okolia. Rokovania skončili zmierčím rozsudkom Albrechta Rakúskeho. Na
týchto rokovaniach Karel ikovne vyuil rozpory v rodine
Wittelsbachovcov o tom, ktorá vetva má dra kurfirstský hlas. Karel
sžúbil Rudolfovi, e hlas ponechá jeho rodovej vetve, zato chcel získa
pre českú korunu maximum z dedičstva po Anne Falckej. Falcká vetva
Wittelsbachovcov, konkrétne Rudolf Falcký bol Karlovi dlný 12000 kôp
groov za vykúpenie svojho syna Ruprechta zo zajatia u Rudolfa Saského.
Za túto dlobu dostal český kráž do zástavy hornofalcké pevnosti
Waldeck, Störnstein, Neustadt, Hirschau, Murach a Treswitz. Bolo
dohodnuté, e Rudolf Falcký alebo jeho dedičia môu tieto panstvá
vykúpi do dubna 1355 za 12.000 kôp praských groov alebo za 6.000
zlatých flórenov alebo českých alebo uhorských zlatých, ktoré majú ma
rovnaké zloenie zlata a striebra. Vyplatenie peňazí mohlo by vykonané
v Regensburgu do rúk kráža Karla alebo jeho dedičov, alebo markrabího
Jana Jindřicha alebo Viléma z Landtejna alebo jeho synov Ojířa a
Litolda, pričom malo by 4 týdne vopred ohlásené. V prípade
pochybností ohžadom meny mala rozpory rozhodnú rada mesta Regensburg.
Peniaze mali na vlastné riziko privies falckí grófi na hrad Parkstein
alebo Floss. Po dovezení peňazí mal Vilém z Landtejna alebo jeho
synovia vráti zastavené hrady. Vilém z Landtejna a jeho synovia mali
tieto sžuby potvrdi vydaním samostatnej listiny. V prípade ak by
falckí grófi do stanoveného termínu nemohli splati peniaze, kráž Karel
mal pripravi spravodlivú kúpnu listinu a odovzda ju do vlastných rúk
Rudigera der Reiche v Regensburgu. Tieto dohody boli potvrdené
listinami, pričom páni z Landtejna svoju listinu vydali 17.června
1355. Karel predpokladal, e k vyplateniu nepríde a majetky pripadnú
korune. Po smrti Rudolfa Falckého v říjnu 1253 sa jeho syn Ruprecht
vyrovnal s Karlom IV., odpredali mu 3 zo 6 zastavených panstiev a iné
hrady, čím boli pôvodné dohody zruené a Vilém so synmi, ktorí túto
majetkovú enklávu spravovali, sa mohli vráti domov.
Pán Vilém sa na rokovaniach v Pasove osobne zúčastňoval a asi
rád prevzal správu falckých hradov, nakožko sa tým vyhol moným
konfliktom doma s Jindřichom z Hradce a zároveň sa snail svojich dvoch
najstarích synov etablova v slubách kráža.

Doma Viléma nečakal pokoj,
lebo u na jeseň 1353 Jindřich z Hradce útokmi rieil svoju zá voči
nemu. Počkal si na čas kedy bol Karel v ríi a nemohol hneď priamo
zasiahnu. Ako dôvod si vymyslel údajné ikovanie zo strany Viléma z
Landtejna a Jana z Vartemberka. Napísal list svojmu bratovi, ktorý bol
v ríi spolu s Karlom, e Vilém a Jan nespravodlivo predvolávajú jeho
poddaných pred zemský súd a tým chcú jeho prinúti, aby vstúpil s
Vilémom do spoločenstva, ktoré bude uzavreté v Norimberku. Iní u
podžahli, ale on Jindřich z Hradce chce osta verný krážovi. Karlovi,
ktorý dobre poznal Vilémovu vernos, bolo jasné, e ide o výmysel.
Jindřich vak nečakal na panovníkovo stanovisko, ale preventívne na
Viléma zaútočil (pravdepodobne napadnutie sedliakov v Pomezí). Vilém
reagoval obžahnutím mestečka Slavoníce, v ktorom bol pravdepodobne
Jindřich z Hradce aj s bratom. Jindřichovi sa s pomocou meanov Telče
podarilo ujs a asi s jednotkami z Hradce napadol odzadu Viléma
obliehajúceho Slavonice. Vilémové jednotky so stratami museli ustúpova
na východ, nakožko cesta na Landtejn bola obsadená. Vilémovi poskytlo
útočite a mesto Jemnice. Jindřich obžahol Jemnici, na čo bol
moravským markrabím Janom Jindřichom upozornený, e útočí na krážovské
mesto. Keď Jindřich nereagoval, zhromadil Jan Jindřich zemskú hotovos
a vytiahol proti Jindřichovi. Na strane Jindřicha asi bojovali aj
romberské jednotky. Moravský markrabí zase vyzýval obyvatežov
Domalíc, aby pomohli zemskému hejtmanovi obsadi Domalice, ktoré mal
pán z Hradce v zástave. Markrabí informoval aj brata Karla o nutnosti
zásahu.
Karel sa v ríi práve chystal k aeniu proti vajčiarkym mestám a
naopak potreboval české vojsko. 12.července 1354 v Prahe vydal Karel
nový zmierovací list, v ktorom ako sporné strany vystupujú Vilém a
Jindřich, pričom kráž Karel IV. vystupuje ako rozhodca. Obe strany si
mali vymeni zajatcov, dodra imunitu prívrencov oboch strán a vráti
koris pokodeným. V prípade budúceho ozbrojeného stretu, tento mal by
predtým ohlásený druhej strane a v Prahe. V prípade, e protivník
zabije toho druhého, celý majetok víaza mal pripadnú deom zabitého
soka.
Karel si bol vedomý, e nemôe zakáza rieenie osobnej záti
súbojom. Klauzulou o strate majetku sa snail chráni vye 50 ročného
Viléma z Landtejna, ktorý by v prípade súboja s oveža mladím
Jindřichom mal malé ance na víazstvo. Zároveň Karel chcel by
neutrálny nakožko asi tuil, e takých agresívnych bojovníkov, akým bol
Jindřich z Hradce, bude ete nutne potrebova.
V zmierovacom liste bolo uvedené, e má by pánovi Vilémovi vrátený
majetok, ktorý mu bol ulúpený keď bol zajatý. Nevieme kedy bol Vilém
zajatý, z tejto informácie vyplýva, e asi kroniky a listiny
nezachytili vetky nepriatežské akcie medzi pánmi z Landtejna a pánmi
z Hradce.
Po tomto zmieri si Vilém snáď vydýchol, nakožko na jeseň 1354 Karel
vytiahol so žachtickými jednotkami do ríe, pričom s ním odili
Jindřich z Hradce ako aj bratia z Romberka. Pán Vilém bol
pravdepodobne značne unavený predchádzajúcimi bojmi ako aj vekom.
13.prosince 1353 získal pre seba a aj svoju manelku od nového pápea
Inocenca VI. indult právo na odpustenie hriechov.
Vilém z
Landtejna sa asi od konca roku 1353 chystal riei vetky svoje
otvorené záleitosti, aby v pokoji mohol odís na druhý svet. Chcel
očisti svoju duu, zaisti postavenie svojho rodu u dvora ako aj nájs
zmier so susedmi. Začal obmedzova svoje verejné aktivity.
Karel bol v druhej polovici roku 1354 v ríi a vojensky pomáhal
Albrechtovi Habsburskému v boji proti mestu Curych, pritom sledoval
situáciu v Taliansku. Neočakávane Karel ukončil dobýjanie Curychu a
presunul sa do Sulzbachu, odkiaž vyrazil na korunovačnú jazdu do Ríma.
Jeho náhle rozhodnutie určite nebolo náhodné. Karel vyhodnotil dobu ako
priaznivú, nakožko vodca Viscontiovcov bol váne chorý a aj Karlove
rokovania so skupinou miest podporujúcou pápea boli asi úspené. Zo
Sulzbachu vyrazil cez bezpečné Rakúsko a aquilejský patriarchát do
Feltre. Karel odiiel do Talianska len s 300 členným doprovodom, zvyné
časti sprievodu za ním prichádzali postupne (napr. sprievod s jeho
manelkou zabezpečoval Arnot z Pardubíc). Po príchode do Talianska
nastala ete priaznivejia situácia, nakožko vodca Viscontiovcov zomrel
a s jeho synmi Karel žahko dohodol svoju korunováciu lombardskou
eleznou korunou v Miláne. Čakalo sa na pápea, aby poslal svojho
zástupcu, ktorý mal Karlovu korunováciu vykona. Tento čas Karel
vyuíval na získavanie ostatkov svätých. O účasti Viléma z Landtejna
alebo jeho synov na korunovačnej jazde nemáme iadne informácie. Jediný
landtejnovec Nico sa spomína v skupine, ktorá mala získa ostatky
svätého Víta v Pávii (neviem zaradi tohto Nica do landtejnského
rozrodu, ale podža mena Mikulá mohol mono pochádza z borotínskej
vetvy rodu , v ktorej sa toto meno častejie vyskytovalo).
Samotná rímska korunovácia Karla IV. za cisára rímskej ríe úspene
prebehla v 5.dubna 1355. Realista Karel neplánoval skutočne vládnu v
nevyspytatežnom Taliansku a chcel sa vráti do ríe. Rozpustil čas
vojenského doprovodu a na spiatočnej ceste sa zastavil v Pise. Tu proti
nemu vypuklo povstanie. Karla a jeho manelku museli z obkžúčenia
zachraňova zvyky jeho vojska, pričom sa vyznamenal práve Jindřich z
Hradce.
Po návrate u cisára Karla IV. do nemeckej časti ríe (Norimberk) a
následne do Čiech sa s ním Vilém z Landtejna stretol 21. srpna 1355 v
Prahe, kedy Vilém svedčil v Karlovej listine, ktorou pre majstra
rytierov s červenou hviezdou potvrdzuje privilégium z doby Václava I.
Na tejto listine je ako ďalí svedok uvedený aj jeho rival Jindřich z
Hradce. 10. září 1355 vystupuje Vilém z Landtejna spolu s Ulrichom z
Capellu ako zmierovací sudcovia pri urovnaní sporu Jota z Romberka a
Eberharda z Walsee. Zdalo sa, e Vilémovi sa darí urovnáva staré
spory, aby zanechal pokojné vzahy a chcel sa definitívne stiahnu z
verejného ivota. Tomu by mohla napoveda listina zo 4.října 1355, kde
Vilém z Landtejna svedčí na listine pána Jana z Romberka, ktorý ako
ochranca sirotkov po Janovi z Michalovic sa majetkovo vyrovnáva s jeho
vdovou Maruou. Vilém u v tejto listine nesvedčí na čelnom mieste,
predné miesta u prepustil iným.
Po príchode z korunovačnej jazdy sa Karel pokúsil na svätováclavskom
sneme na jeseň 1355 presadi svoj zákonník Maiestas Carolina. Tento
nadčasový zákonník narazil na odpor českej žachty, ktorej práva
obmedzoval. Tento zákonník Karel spolu so svojími spolupracovníkmi (asi
aj vrátane Viléma z Landtejna) pripravoval dlhiu dobu. Keď bolo
jasné, e zákonník nebude prijatý, Karel prestal presadzova jeho
uznanie a radej ako ústupok od českej žachty vyrokoval schválenie
následníctva na českom tróne pre muských dedičov z moravskej línie
rodu (bez nutnosti vožby).
Pri korunovačnej jazde vzrástla moc českej žachty, ktorá
Karla IV. na nej podporovala. Vedela, e Karel potrebuje jej podporu,
čo jej dávalo silné sebavedomie. Karel dočasne ustúpil a rieil
oslabenie postavenia silných žachtických rodov vyuívaním cirkevných a
iných rískych hodnostárov.
Vilémov asi posledný príchod do Prahy je moné datova okolo 12. dubna
1356, kedy svedčí spolu s bratmi z Romberka na listine Karla IV. pre
tepána z Reichenbachu, ohžadom fojstva na hrade Königstein. Predtým
20.března 1355 prezentoval nového plebána na fare v tepánově.
V Prahe pán Vilém chcel asi doriei svoje záväzky voči panovníkovi a
následne odiiel na svoj rodový hrad Landtejn, kde okolo sviatku sv.
Jiří umiera (asi 23.dubna 1356).
Vilém sa snail doriei vetky svoje záväzky voči krážovi ako aj
zlepi vzahy k ostatným Vítkovcom, aby dedičstvo po ňom mohli
rozvíja jeho synovia. Paradoxne navrátenie panstva a hradu Hluboká
Karlovi spôsobilo nový výbuch nepokojov proti krážovi zo strany
Romberkovcov. Spolu s Jindřichom z Hradce útočili aj na landtejnské
majetky ako Karlových podporovatežov. Karel ukončil rebéliu
Romberkovcov vzájomným zmierom, pričom títo nemuseli uhrádza iadne
kody, čím pokodil aj Vilémových potomkov. Tak skončila Zlatá doba
Striebornej rue. Vilémovi synovia neboli stavaní do nepohody, boli
viac intelektuálne orientovaní, ale nie dos na presadenie sa u dvora
Karla IV. Aj vďaka svojej nejednotnosti a nehospodárnosti strácali
majetky a postavenie v prospech iných rodov.
Pán Vilém z Landtejna sa nedočkal patričného ocenenia ani v
českej histórii. Naopak v povestiach vystupuje ako surovec, ktorý dal
zamurova svoju dcéru na hrade Landtejne, aby zabránil jej láske s
Jindřichom z Hradce. Údajne za trest jeho duch doteraz straí na hrade
Landtejne.
Vilém bol pragmatik Karlovho razenia, v prípade monosti urovnania
devastačných sporov s pánmi z Hradce sobáom svojej dcéry s Jindřichom,
by takéto rieenie určite rád uvítal - iaž neexistovalo.
Napriek nezmyselným povestiam sa duch pána Viléma určite teí, e
historické dedičstvo Karla IV., ktoré pomáhal budova, stále ije a je
vysoko váené aj v súčasnej českej spoločnosti. Jeho snaenie a často
aj obeta v prospech záujmov jeho priateža Karla IV. tak nevyli nazmar.
Pouitá literatúra
Zdeněk alud: Páni z Landtejna do doby husitské Praha 2001.
Jiří Spěváček: Karel IV Nakladatelství Svoboda, Praha 1979.
Lenka Bobková: Velké dejiny zemí koruny České svazek IV.a 1310
1402, Paseka 2003.
Frantiek Kavka: Karel IV. Historie ivota velkého vladaře, Argo
2016.
Frantiek Kavka: Čtyři eny Karla IV. Královské sňatky, Paseka
PrahaLitomyl 2002.
Robert Antonín - Tomá Borovský: Vjezd středověkého panovníka do města
Karel Komárek: První Vítkovci, Praha 2009 (z internetu)
Joseph Teplý Archiv fur Geographie, Historie, Staats und Kriegskunst
13. október 1820 (z internetu)
Dostupné internetové zdroje - Centrum medievistických studií, Regesta
Imperii a iné.
Zdroj obrázků: Wikimedia
Commons